Vyjadrenie zástupkyne vlády SR pred Európskym súdom pre ľudské práva

Sťažovateľ Solomakhin ako 34 ročný muž  vyhľadal v roku 1998 lekársku pomoc v nemocnici pre akútne zdravotné problémy. V Doneckom regióne, kde žil, bola v danom čase epidemická situácia záškrtu. Sťažovateľ bol v nemocnici testovaný na prítomnosť protilátok proti tejto chorobe a keďže ich nevykazoval, bol následne zaočkovaný. Očkovanie v danom čase neodmietol. Neskôr na miestnom orgáne verejného zdravia namietal nekvalitu očkovacej látky a tvrdil, že mu spôsobila zdravotné potiaže, za čo žiadal odškodnenie. Keď neuspel, obrátil sa so žalobou na súdy, ktoré ju po deviatich rokoch, v roku 2008, zamietli. V roku 2010 sťažovateľ ako 46 ročný zomrel na srdcový infarkt. V súdnom konaní pokračovala jeho matka.

Pred Súdom sťažovateľ namietal, že súdne konanie, ktoré začalo pred ukrajinskými orgánmi v apríli 1999  na základe jeho žaloby o náhradu škody spôsobenej na zdraví proti miestnemu orgánu verejného zdravotníctva, bolo príliš dlhé.  Sťažoval sa tiež na zásah do svojho práva na rešpektovanie súkromného života v dôsledku očkovania, ktoré podstúpil v novembri 1998. Očkovanie mu malo spôsobiť škody na zdraví, v dôsledku ktorých trpel na niekoľko chronických ochorení. V rozsudku z 15. marca 2012 Súd konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, za čo mu priznal odškodnenie vo výške 2 400 EUR. Pokiaľ ide o právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života Súd sa vyjadril, že povinné očkovanie ako také predstavuje zásah do tohto práva, ktoré zahŕňa fyzickú a psychickú integritu jednotlivca. Uvedené však automaticky neznamená, že zásah je neoprávnený. V namietanom prípade mal Súd za to, že zásah do práva na rešpektovanie súkromného práva vo forme očkovania bol v súlade so zákonom. Podľa Súdu ho bolo možné odôvodniť v záujme verejného zdravia a dohľadom nad šírením infekčných ochorení v regióne. Súd potom ďalej skúmal, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V tomto ohľade poukázal na to, že zdravotnícky personál pred zaočkovaním vyšetril sťažovateľovu spôsobilosť byť zaočkovaný. Sťažovateľ navyše očkovanie pred a počas jeho vykonania neodmietol. V konaní pred vnútroštátnymi súdmi sa nepreukázalo, že vakcína nejakým spôsobom poškodila sťažovateľovo zdravie. Súd sa domnieval, že vnútroštátne súdy sťažovateľovu žalobu riadne preskúmali a svoje zistenia opreli o rozsiahle dáta. Nezistili, že by sťažovateľ trpel na niektorý zo známych vedľajších účinkov vakcíny. Tieto závery sa Súdu nejavili nepodložené ani svojvoľné a sťažovateľ v konaní pred ním nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ich spochybnili. Dospel preto k záveru, že k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného života nedošlo.

Úplné znenie rozsudku Súdu v prípade Solomakhin proti Ukrajine nájdete tu: http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/Pages/search.aspx#{"docname":["\"CASE OF SOLOMAKHIN v. UKRAINE\""],"itemid":["001-109565"]}

Všeobecne vo vzťahu k záväznosti rozsudkov Súdu platí, že rozsudok nie je právne záväzný pre vnútroštátne orgány dotyčného štátu v iných veciach, ale štáty z neho vyvodzujú dôsledky, pretože majú všeobecnú povinnosť rešpektovať a aplikovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“) v súlade s vyvíjajúcou sa judikatúrou Súdu. Inak by sa štáty vystavovali riziku, že budú tiež odsúdené, ak neprispôsobia svoj právny poriadok, prípadne prax svojich súdov a iných orgánov požiadavkám Dohovoru, tak ako ich uplatňuje Súd. Hovorí sa o „interpretačnej právoplatnosti rozsudkov Súdu“ na rozdiel od „právoplatnosti veci rozsúdenej“.

Záväznosť rozsudkov Súdu v takomto prípade vyvodzujeme priamo z Ústavy SR. V zmysle článku 154c Ústavy SR je Dohovor súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR k článku 154c Ústavy SR predstavujú Dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy SR, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom prípade nemôžu prekročiť.