Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficiálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Slovenčina

    ESĽP: Rozsudok v prípade Vrabec a ďalší proti Slovenskej republike

    ​Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) vyhlásil 26. marca 2013 rozsudok vo veci sťažnosti č. 31312/08 Vrabec a ďalší proti Slovenskej republike.

     

    Sťažovateľmi boli piati slovenskí občania, neúspešne žiadali o reštitúciu pôdy podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Konkrétne, vo svojom rozsudku z 13. decembra 2006 najvyšší súd konštatoval, že vlastníctvo k pôde bolo na štát prevedené podľa vyhlášky 15/1959 Zb. Paragraf 3 zákona č. 503/2003 Z.z. nepokladal takúto situáciu za reštitučný dôvod. Sťažovatelia mali možnosť už skôr požiadať o navrátenie pôdy podľa zákona č. 403/1990 Zb., ale neurobili tak. Dňa 23. apríla 2007 sťažovatelia podali sťažnosť na ústavný súd. Namietali porušenie článku 6 ods. 1 ústavy a taktiež svojho ústavného práva na majetok. Sťažovatelia najmä tvrdili, že pôda bola vyvlastnená bez náhrady, čo predstavovalo dôvod navrátenia podľa § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z.z. bez ohľadu na skutočnosť, že zákon neobsahoval žiaden odkaz na vyhlášku č. 15/1959 Zb. Odvolali sa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. júna 2006 pod sp. zn. 3SžoKS 130/2005 v ktorom konštatoval, že situácia podobná tej, v ktorej sa nachádzali sťažovatelia, spadala pod zákon č. 503/2003 Z.z. Dňa 25. októbra 2007 ústavný súd odmietol sťažnosť. Rozhodol, že najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré nebolo svojvoľné, ani inak  rozporné s ústavnými princípmi. Sťažovatelia sa následne obrátili na Súd, pred ktorým namietali podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, že zamietnutie ich nároku bolo svojvoľné a v rozpore zo zásadou právnej istoty, pretože najvyšší súd vyhovel obdobným nárokom v iných konaniach. Podľa článku 1 Protokolu č. 1 sťažovatelia namietali, že nemôžu užívať pôdu, ktorú im vnútroštátne orgány odmietli reštituovať.

    Vo svojom rozsudku Súd najprv vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Ďalej sa zaoberal podstatou prípadu. Vo vzťahu k námietke podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru Súd poznamenal, že v predmetnom prípade nebolo sporné, že v relevantnom čase najvyšší súd vyhlásil rozsudky, v ktorých vyjadril odlišné názory na rovnaké prípady žiadosti o reštitúciu nehnuteľností podľa zákona č. 503/2003 Z.z. v prípadoch, keď bola nehnuteľnosť odňatá podľa vyhlášky            č. 15/1959 Zb. Súd konštatoval, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti s odkazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3SžoKS 130/2005 poukázali na túto skutočnosť. Ústavný súd ich sťažnosť odmietol bez toho, aby sa ich argumentmi zaoberal. Akokoľvek, vo svojom náleze v inej veci ústavný súd vyslovil s odkazom na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3SžoKS 130/2005 a 6Sžo 240/2008, že rôzna judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa posudzovania podmienok navrátenia nehnuteľností vyvlastnených podľa vyhlášky 15/1959 Zb. bola v rozpore s princípom právnej istoty. Súd nakoniec dospel k záveru, že tým, že  ústavný sa nezaoberal argumentmi sťažovateľov týkajúcich sa nejednoznačnej judikatúry najvyššieho súdu, jeho konanie predstavuje porušenie práva na spravodlivé konanie sťažovateľov podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Nepovažoval za potrebné ďalej preskúmavať, či toto ustanovenie bolo porušené aj z dôvodu protichodných rozhodnutí najvyššieho súdu v danej veci. Vo vzťahu k námietkam podľa článku 1 Protokolu č. 1 Súd skonštatoval, že vnútroštátne orgány zamietli nárok sťažovateľov z toho dôvodu, že nemal oporu v relevantnom práve. Súd pripomenul, že jeho úloha pri ochrane ľudských práv je iba subsidiárna a nemôže preto špekulovať o tom, či by sťažovatelia boli splnili všetky zákonné požiadavky na navrátenie nehnuteľnosti v prípade, ak by konanie týkajúce sa ich nároku bolo v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Námietku preto zamietol z dôvodu jej nezlučiteľnosti (ratione materiae) s ustanoveniami Dohovoru.          
    Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali 6 000 EUR ako majetkovú škodu a 393,14 EUR ako náhradu trov konania. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi požadovanou majetkovou škodou a zisteným porušením a preto tento nárok zamietol. Súd priznal sťažovateľom 350 EUR ako náhradu za trovy konania. Nemajetkovú ujmu si sťažovatelia neuplatnili, a preto im Súd žiadnu nepriznal.