ESĽP: Rozsudky v prípadoch ​DMF a.s. proti SR a Hauser proti SR

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) vyhlásil 5. februára 2013 rozsudok vo veci sťažnosti č. 27082/09 DMF a.s. proti Slovenskej republike a rozsudok v prípade Hauser proti Slovenskej republike.

​DMF a.s. proti Slovenskej republike

Sťažujúca sa spoločnosť  pred Súdom  namietala porušenie jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru, v prípravnom trestnom konaní vedenom voči šoférovi kamiónu, ktorý sťažujúcej sa spoločnosti spôsobil nehodou škodu. Uznesením z augusta 2001 Okresný úrad vyšetrovania v Malackách začal trestné konanie, toto uznesenie však bolo zrušené Okresnou prokuratúrou Bratislava IV s tým, že vyšetrovateľ mal stanoviť výšku škody na kamióne a na tovare. Sťažujúca sa spoločnosť sa sťažovala na dĺžku konania na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky aj na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky.  Obrátila sa aj na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa článku 127 ústavy, ktorý jej sťažnosť odmietol z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením a konaním štátnych orgánov v trestnom konaní, ktoré sa priamo netýkalo sťažujúcej sa spoločnosti. Vo vzťahu k vyčerpaniu prostriedkov nápravy ústavný súd uviedol, že sťažujúca sa spoločnosť nevyužila prostriedok nápravy v podobe podnetu na prokuratúru podľa § 34 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre. K námietke sťažujúcej sa spoločnosti, ktorá sa týkala vybavenia sťažností generálnou prokuratúrou ústavný súd uviedol, že ústava ani Dohovor negarantujú právo na konanie v primeranej lehote pri vybavovaní sťažností v trestnom konaní. V januári 2009 bol šofér kamiónu obvinený na súde z trestného činu všeobecného ohrozenia a vo februári bol uznaný za vinného. Sťažujúca sa spoločnosť bola so svojím nárokom odkázaná na občianskoprávne konanie.

Vo svojom rozsudku Súd najprv odmietol námietku vlády, že sťažujúca sa spoločnosť bola povinná pred podaním sťažnosti vyčerpať prostriedok nápravy v podobe podnetu na prokuratúru podľa § 34 zákona o prokuratúre. Poznamenal, že sťažujúca sa spoločnosť sa na dĺžku konania niekoľkokrát sťažovala na troch stupňoch prokuratúry, na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky aj na Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky. V čase vydania uznesenia ústavného súdu konanie trvalo už šesť rokov a viac ako jedenásť mesiacov, pričom celková dĺžka konania do marca 2009 predstavovala sedem rokov a takmer šesť mesiacov.  Za týchto okolností Súd sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Pri posudzovaní Súd odkázal na svoju konštantnú judikatúru týkajúcu sa primeranosti dĺžky konania a vyslovil porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ostatné námietky sťažujúcej sa spoločnosti Súd odmietol ako zjavne nepodložené. 

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažujúca sa spoločnosť požadovala 37 414,11 EUR ako majetkovú škodu a 600 EUR ako náhradu trov konania. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi požadovanou majetkovou škodou a zisteným porušením a preto tento nárok zamietol. Vo vzťahu k trovám konaniam, Súd nepriznal sťažujúcej sa spoločnosti žiadne trovy konania, nakoľko nepodložila svoj nárok žiadnymi dokumentmi. Nemajetkovú ujmu si sťažujúca sa spoločnosť neuplatnila, a preto jej Súd žiadnu nepriznal. 

Hauser proti Slovenskej republike

Sťažovateľovi, pánovi Viliamovi Hauserovi, bol uložený doživotný trest odňatia slobody, ktorý vykonáva v Leopoldove. V roku 2004 podal na Okresný súd Bratislava I žalobu o náhradu škody vzniknutej v dôsledku nedbalého výkonu obhajoby proti svojmu právnemu zástupcovi v trestnom konaní. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov mu okresný súd ustanovil postupne štyroch právnych zástupcov, ktorý vždy z rôznych dôvodov odmietli právne zastupovanie prevziať alebo sa proti nemu odvolali. O týchto odvolaniach rozhodoval následne Krajský súd v Bratislave. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na prieťahy v uvedenom konaní na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý ju v roku 2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže dôvody, pre ktoré traja z advokátov odmietli zastupovať sťažovateľa posúdil ako objektívne (vážne ochorenie, pracovná zaneprázdnenosť, osobné priateľské vzťahy s odporcom) a mimo dosahu sféry činnosti okresného súdu. Činnosť okresného súdu v namietanom konaní hodnotil ústavný súd ako v zásade plynulú.

Súd v rozsudku z 5. februára 2013 uviedol, že v čase vyhlásenia uznesenia ústavného súdu trvalo konanie o sťažovateľovej žalobe štyri a pol roka, počas ktorého sa súdy obmedzili výlučne na rozhodovanie a korešpondovanie vo veci otázky právneho zastúpenia. Podľa názoru Súdu je zodpovednosťou štátu zabezpečiť osobe oprávnenej na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci právne zastúpenie tak rýchlo a účinne, aby bolo zachované jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Súd preto neprijal závery ústavného súdu a konštatoval, že sťažovateľ nebol pred podaním sťažnosti na Súd povinný obrátiť sa opäť na ústavný súd so sťažnosťou na prieťahy, ktoré nastali v konaní po roku 2008.

Namietané konanie o náhradu škody trvá už viac ako osem rokov na dvoch stupňoch konania, čo Súd posúdil ako neprimerané. Konštatoval preto, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené a sťažovateľovi priznal 5 200 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 50 EUR ako náhradu trov konania.