Preskočiť na hlavný obsah
  1. Domov
  2. Tlačové správy
  3. ESĽP: Rozhodnutie v prípade Hudecová a ďalší proti Slovenskej republike

ESĽP: Rozhodnutie v prípade Hudecová a ďalší proti Slovenskej republike

Vypublikované 18. januára 2013

​Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) prijal 18. decembra 2012 rozhodnutie v prípade Nadežda Hudecová a ďalší proti Slovenskej republike.

 

Sťažovatelia sa sťažovali, že v dôsledku odmietnutia ústavným súdom preskúmať ich sťažnosť, došlo k porušeniu ich práva na prístup k súdu zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň, že podľa článku 13 Dohovoru nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Sťažovatelia boli účastníkmi konania o zaplatenie istiny a príslušenstva vedeného na Okresnom súde Prievidza, v ktorom vystupovali na strane žalobcu. Žalovaným v konaní bola obec Zemianske Kostoľany, ktorej starostka prestala od roku 2001 až do skončenia volebného obdobia, t.j. do 16. decembra 2002, vyplácať sťažovateľom ako poslancom obecného zastupiteľstva odmeny. Počas konania pred okresným súdom žalovaný dobrovoľne zaplatil časť nároku sťažovateľov vo výške 2 825 EUR. Okresný súd následne v tejto časti konanie zastavil a rozsudkom priznal sťažovateľom aj zvyšnú časť nároku (sumy, ktoré jednotliví sťažovatelia požadovali boli v rozpätí 98 až 137 EUR plus úroky z omeškania). Nepriznal im však úroky z omeškania vo vzťahu k sume, ktorú žalovaný dobrovoľne zaplatil, rovnako ako ani náhradu trov konania. Voči rozsudku sa sťažovatelia odvolali a v konaní pred krajským súdom žiadali priznať aj zvyšnú časť uplatnených nárokov. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrh ako celok zamietol. V rozsudku skonštatoval, že okresný súd pochybil pri interpretácii práva a podľa neho v relevantnom čase sťažovatelia nevykonávali svoju funkciu poslancov, neboli preto oprávnení ani na náhradu nákladov za tieto aktivity. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia následne dovolanie, ktoré  najvyšší súd pre jeho neprípustnosť odmietol. Sťažovatelia sa s ústavnou sťažnosťou dvakrát obrátili na ústavný súd. V oboch prípadoch ústavný súd sťažnosť odmietol. Prvú sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci, nakoľko vo veci prebiehalo dovolacie konanie. Druhá sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu jej oneskoreného podania, nakoľko smerovala proti rozsudku krajského súdu bez nadväznosti na rozhodnutie najvyššieho súdu.

 

Sťažovatelia sa následne obrátili na Súd. Po predložení stanovísk vlády a sťažovateľov tento sťažnosť preskúmal a jednomyseľne ju vyhlásil za neprijateľnú, nakoľko nespĺňala podmienky prijateľnosti uvedené v článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru zavedené novým Protokolom č. 14.  Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovatelia v dôsledku zamietnutia ich nároku neutrpeli závažnú ujmu. Sporné sumy boli nižšie ako mesačná minimálna mzda na Slovensku v relevantnom čase. Taktiež uviedol, že v predmetnom prípade nezistil žiadne odopretie spravodlivosti na vnútroštátnej úrovni, nakoľko podstata nároku sťažovateľov bola preskúmaná najprv okresným súdom a neskôr aj krajským súdom. Súd ďalej uviedol, že skutočnosť, že ich následná sťažnosť nebola v podstate preskúmavaná ústavným súdom, nepredstavuje za okolností daného prípadu prekážku podmienok aplikácie prijateľnosti sťažnosti podľa článku 35 ods. 3 písm. b). V prípade namietaného porušenia článku 13 Dohovoru Súd uviedol, že sťažovatelia nemajú hájiteľný nárok na účely článku 13 Dohovoru. Na základe týchto skutočností Súd podľa článku 35 ods. 3 a 4 Dohovoru sťažnosť odmietol pre jej zjavnú nepodloženosť.