ESĽP: Rozhodnutia v prípadoch Neština proti SR, Loyka proti SR a Martikán proti SR
Neština proti Slovenskej republike
rozhodnutie o prijateľnosti zo 16. októbra 2012
Sťažovateľ, pán Marián Neština, sa podľa článku 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval, že mu bol odopretý prístup k vyšetrovaciemu spisu, v dôsledku čoho nemal dostatok informácií na prípravu svojej obhajoby. V tejto súvislosti tiež namietal, že v dôsledku odopretia v prípravnom konaní sa zhoršilo jeho postavenie v konaní o dohode o vine a treste podľa § 232 Trestného poriadku
Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vláda vo svojom stanovisku namietala, že sťažovateľ nevyužil účinným spôsobom vnútroštátne prostriedky nápravy. Konkrétne tvrdila, že pokiaľ ide o namietané porušenie práv obhajoby, sťažovateľ nepodal dovolanie v súlade s formálnymi náležitosťami a praxou najvyššieho súdu. Ďalej namietala, že sťažovateľ nevyužil účinným spôsobom ani ústavnú sťažnosť, nakoľko ju voči namietanému postupu dozorujúcej prokuratúry podal oneskorene. Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, vláda tvrdila, že sťažnosť je zjavne nepodložená. V tomto ohľade poukazovala na dokumenty v príslušnom vyšetrovacom spise svedčiace o tom, že sťažovateľ preštudoval vyšetrovací spis, ale odmietol podpísať záznam o jeho preštudovaní. Tiež poukazovala na to, že sťažovateľ podal návrhy na vykonanie dokazovania opierajúce sa o dokumenty vo vyšetrovacom spise. Okrem toho namietala, že sťažovateľ mohol vzniesť svoju námietku o absencii preštudovania spisu počas predbežného prejednania obžaloby, ale neurobil tak.
Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu Súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. V tejto súvislosti ESĽP poukázal na argumenty vlády, na to, že sťažovateľ sa k stanovisku vlády nevyjadril a nepredniesol žiadny protiargument. Za daných okolností, berúc do úvahy informácie o skutkovom stave poskytnuté vládou, ESĽP dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná a ako taká nepodložená.
Loyka proti Slovenskej republike
rozhodnutie o prijateľnosti z 9. októbra 2012
Dňa 9. októbra 2012 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prijal rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky v prípade Loyka proti Slovenskej republike.
Sťažovateľ, pán Tobiáš Loyka, podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru namietal, že hoci ústavný súd konštatoval porušenie jeho práva podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, nepriznal mu žiadne primerané finančné zadosťučinenie, čím mu bolo odopreté právo na odškodnenie. Ústavný súd konkrétne v septembri 2008 nálezom rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ale odškodnenie sťažovateľovi nepriznal, keď mal vo svetle okolností prípadu za to, že konštatovanie porušenia práv je samo o sebe dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.
Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vláda vo svojom stanovisku namietala, že vzhľadom na prijatý nález ústavného súdu sťažovateľ stratil status poškodenej osoby. Ďalej tiež tvrdila, že napriek tomu, že sťažovateľovi ústavný súd nepriznal žiadne odškodnenie, nič mu nebránilo v tom, aby si prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil prostredníctvom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.).
Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii súbor prostriedkov nápravy, prostredníctvom ktorých sa mohol domôcť odškodnenia, a to ústavnú sťažnosť a žalobu o náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že kombinovaný účinok týchto prostriedkov nápravy bol zlučiteľný s požiadavkami článku 5 ods. 5 Dohovoru, a preto odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej nepodloženosti.
Martikán proti Slovenskej republike
rozhodnutie o prijateľnosti z 9. októbra 2012
Dňa 9. októbra 2012 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) prijal rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky v prípade Martikán proti Slovenskej republike.
Sťažovateľ, pán Ján Martikán, podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru namietal, že hoci ústavný súd konštatoval porušenie jeho práva podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, nepriznal mu žiadne primerané finančné zadosťučinenie, čím mu bolo odopreté právo na odškodnenie. Ústavný súd v decembri 2007 nálezom rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ale odškodnenie sťažovateľovi nepriznal, keď mal vo svetle okolností prípadu za to, že konštatovanie porušenia práv je samo o sebe dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.
Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vláda vo svojom stanovisku namietala, že vzhľadom na prijatý nález ústavného súdu sťažovateľ stratil status poškodenej osoby. Ďalej tiež tvrdila, že napriek tomu, že sťažovateľovi ústavný súd nepriznal žiadne odškodnenie, nič mu nebránilo v tom, aby si prípadný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil prostredníctvom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.).
Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii súbor prostriedkov nápravy, prostredníctvom ktorých sa mohol domôcť odškodnenia, a to ústavnú sťažnosť a žalobu o náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že kombinovaný účinok týchto prostriedkov nápravy bol zlučiteľný s požiadavkami článku 5 ods. 5 Dohovoru, a preto odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej nepodloženosti.