ESĽP: Rozsudok v prípade Harabin v. Slovenská republika
Sťažovateľ, pán Štefan Harabin, je slovenský štátny občan, ktorý sa narodil v roku 1957 a žije v Bratislave. Od júna 2009 je predsedom Najvyššieho súdu SR (po tom, ako už skôr zastával tento úrad v rokoch 1998-2003) a v období od júla 2006 do augusta 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Európsky súd pre ľudské práva (Ďalej len „ESĽP“) vo svojom rozsudku dospel k záveru o porušení 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že vo veci nerozhodoval nestranný súd. ESĽP v predmetnom prípade najskôr vylúčil aplikáciu „doktríny nevyhnutnosti“ (bližšie pozri Zásady správania sudcov z Bangalore) umožňujúcu sudcovi, ktorý by bol inak z prejednávania veci vylúčený, zasadať a rozhodovať v prípade, kde by inak hrozila nespravodlivosť. Vzhľadom na uvedené nepovažoval za potrebné skúmať, či je táto doktrína v súlade so zárukami článku 6 Dohovoru. Otázka, či nevylúčenie sudcov bolo skutočne potrebné a odôvodnené môže byť skúmaná až potom, ako budú preskúmané argumenty strán a určené, či spochybnenie sudcov bolo odôvodnené. Dôvody uvedené ústavným súdom, konkrétne potreba funkčnosti pléna nemôžu odôvodňovať účasť dvoch sudcov, ktorí boli vylúčení v predchádzajúcich prípadoch týkajúcich sa sťažovateľa a vo vzťahu ku ktorým ústavný súd nedokázal presvedčivo rozptýliť pochybnosti o ktorých by mohlo byť rozhodnuté, že sú objektívne odôvodnené. ESĽP poznamenal, že v ďalších dvoch disciplinárnych konaniach proti sťažovateľovi ústavný súd zmenil svoj postoj a vylúčil jedného sudcu namietaného sťažovateľom a dvoch namietaných ministerkou spravodlivosti. Berúc do úvahy uvedený záver o porušení práva na nestranný súd, ESĽP nepovažoval za potrebné skúmať ďalšie sťažovateľove námietky podľa článku 6 Dohovoru.
Námietku týkajúcu sa namietanej absencie prezumpcie neviny zamietol ESĽP pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Námietku týkajúcu sa namietaného zásahu do práva na slobodu prejavu, práva na ochranu majetku, práva na zákaz diskriminácie a práva na účinný prostriedok nápravy vyhlásil za neprijateľnú z dôvodu zjavnej nepodloženosti.
Pokiaľ ide o sťažnosť na porušenie práva na slobodu prejavu podľa článku 10, ESĽP sa domnieval, že v prípade bolo podstatné skúmanie správania sťažovateľa v kontexte správy súdnictva vo vzťahu k štátnemu orgánu. Disciplinárne konanie bolo zamerané na plnenie jeho povinností v oblasti správy najvyššieho súdu a teda sa týkalo jeho zamestnania vo verejnej službe. Podľa ESĽP sa disciplinárne previnenie, za ktoré bol sťažovateľ stíhaný netýkalo jeho názorov alebo výrokov, ktoré by uviedol v kontexte verejnej diskusie alebo v médiách. Z tohto hľadiska dané opatrenie nevyústilo do zásahu do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu. Súd preto sťažnosť v tomto bode odmietol.
Vo vzťahu k namietanému článku 1 Protokolu č. 1 ESĽP skonštatoval, že trest uložený sťažovateľovi, konkrétne odobratie 70% funkčného platu na jeden rok v konečnej výške 51 299,96 EUR, predstavovalo zásah do sťažovateľovho práva na majetok. ESĽP ďalej uviedol, že tento zásah bol uložený v súlade so zákonom, sledoval legitímny cieľ a aj keď výška sumy nebola zanedbateľná, za skutkových okolností prípadu ústavný súd nekonal v rozpore s požiadavkami článku 1 Protokolu č. 1, podľa ktorých musí existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Sťažnosť na porušenie článku 1 Protokolu č. 1 preto ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.
Sťažovateľ požadoval 51.299.96 eur za majetkovú škodu a 100 000 eur za utrpenú nemajetkovú ujmu. ESĽP zamietol nárok na náhradu škody a priznal sťažovateľovi 3000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. ESĽP ďalej poznamenal, že pri výkone rozsudku sú štáty nielen povinné zaplatiť sumy priznané z titulu spravodlivého zadosťučinenia, ale aj prijať ďalšie všeobecné a individuálne opatrenia. V predmetnom prípade by podľa ESĽP bola najvhodnejšou formou nápravy obnova konania pred súdom spĺňajúcim záruky nestrannosti.