ESĽP: Rozsudok I.G. a ďalší proti Slovenskej republike
Sťažovateľky I.G., M.K. a R.H. pred ESĽP namietali, že v dôsledku ich sterilizácie bez ich úplného a informovaného súhlasu boli podrobené neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, a že vyšetrovacie orgány neuskutočnili dôkladné, spravodlivé a efektívne vyšetrovanie okolností ich sterilizácie v rozpore s článkom 3 Dohovoru, že v dôsledku sterilizácie bolo porušené ich právo na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru a právo na založenie rodiny podľa článku 12 Dohovoru.
Skutkový stav prípadu možno zhrnúť nasledovne. V reakcii na publikáciu Centra pre reprodukčné práva a Poradne pre občianske a ľudské práva Telo a duša: Násilné sterilizácie a ďalšie útoky na reprodukčnú slobodu Rómov na Slovensku, Kancelária podpredsedu vlády SR pre európsku integráciu, ľudské práva a menšiny podala trestné oznámenie vo veci údajných nezákonných sterilizácií niekoľkých žien, vrátane troch sťažovateliek. Prvá a tretia sťažovateľka sa pridali k trestnému oznámeniu kancelárie, a taktiež spolu s druhou sťažovateľkou boli svedkami a poškodenými stranami v konaní. Konanie bolo oficiálne začaté Krajským úradom justičnej polície v Košiciach dňa 31. januára 2003 a týkalo sa podozrenia z trestného činu genocídy. V rozhodnutí z 24. októbra 2003 Krajský úrad justičnej polície v Žiline, ktorému bol prípad postúpený, skončil vyšetrovanie so záverom, že namietané skutočnosti sa nepodarilo dokázať. Rozhodnutie obsahuje 30 strán a odkazuje na vyhlásenia 13 žien vrátane sťažovateliek, ktoré boli sterilizované v nemocnici v Krompachoch a ktoré boli poškodenými stranami, na vyhlásenia 23 ďalších žien ktoré boli v nemocnici sterilizované, vyhlásenia 30 lekárov a taktiež na množstvo ďalších svedeckých výpovedí. Policajný orgán taktiež vzal do úvahy správu o výsledkoch konania ministerstva zdravotníctva z 28. mája 2003 o kontrole týkajúcej sa údajnej genocídy a segregácii osôb rómskeho etnika na gynekologickom a pôrodníckom oddelení nemocníc a s ohľadom na predpisy týkajúce sa sterilizácie. Podľa správy tvrdenia týkajúce sa genocídy alebo segregácie rómskej populácie boli nepodložené. Boli zistené určité nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a porušenia predpisov o sterilizácii, avšak tieto sa objavili lokálne a týkali sa pacientiek bez ohľadu na ich etnický pôvod. Policajný orgán mal taktiež k dispozícii znalecký posudok predložený Fakultou medicíny UK v Bratislave, ktorý sa týkal okolností, za ktorých boli uvedené ženy sterilizované. Podľa posudku boli sterilizácie v posudzovaných prípadoch zákonné. S ohľadom na dostupné informácie policajný orgán skonštatoval, že je nepochybné, že sa nestal skutok pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Dňa 31. októbra 2003 sťažovateľky a dve ďalšie osoby podali voči rozhodnutiu sťažnosť. Dňa 9. marca 2004 krajská prokurátorka v Košiciach zamietla sťažnosť z toho dôvodu, že poškodené osoby vrátane sťažovateliek neboli oprávnené podať sťažnosť voči rozhodnutiu z 24. októbra 2003. V osobitnom liste z 9. marca 2004 sa krajská prokurátorka vysporiadala s argumentmi uvedenými v sťažnosťami a skonštatovala, že rozhodnutie vyšetrovateľa bolo zákonné a správne. Dňa 15. apríla 2004 sťažovateľky podali podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona na generálnu prokuratúru. Generálna prokuratúra ju posúdila ako žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu v trestnom konaní. Dňa 10. júna 2004 generálna prokuratúra oznámila sťažovateľkám, že ich podnet bol zamietnutý, a že generálny prokurátor sa plne stotožňuje s konaním, ako aj s rozhodnutím o zastavení trestného konania. Dňa 1. júna 2005 ústavný súd zrušil rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach z 9. marca 2004. Dňa 28. septembra 2005 prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach opäť zamietla sťažnosť voči vyššie uvedenému rozhodnutiu vyšetrovateľa z 24. októbra 2003.
Vo februári 2004 prvá a druhú sťažovateľka podali žalobu o náhradu škody proti nemocnici na Okresnom súde Spišská Nová Ves. V žalobe tvrdili, že boli sterilizované v rozpore s relevantnými ustanoveniami slovenského práva, keďže v čase vykonania sterilizácie neboli plnoleté a ich zákonní zástupcovia nedali na takýto zákrok súhlas. Odvolávali sa ja na medzinárodné štandardy ľudských práv. Tretia sťažovateľka podala žalobu o náhradu škody na Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v októbri 2004. Okresný súd v januári 2009 žalobu prvej sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že prvá sťažovateľka podstúpila pár dní po sterilizácii hysterektómiu, ktorá spôsobila jej trvalú neplodnosť. Podľa okresného súdu preto chýbala príčinná súvislosť medzi vykonaním sterilizácie a následnou trvalou neplodnosťou. Rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach. Žalobe druhej sťažovateľky okresný súd v júni 2010 vyhovel a priznal jej 1 593,30 EUR ako náhradu škody na zdraví. Výšku náhrady určil s odkazom na vyhlášku č. 32/1965 Zb., v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tretej sťažovateľke okresný súd zastavil konanie z dôvodu jej úmrtia.
ESĽP sa vo svojom rozsudku najprv zaoberal žiadosťou detí tretej sťažovateľky vstúpiť do konania v jej mene. V tomto ohľade skonštatoval, že sťažnosť sa týka otázok spadajúcich pod články 3, 8, 12 a 14 Dohovoru, ktoré sú vzhľadom na ich skutkové pozadie tak tesne spojené s osobou pôvodnej sťažovateľky, že v tomto prípade nemôžu byť považované za prevoditeľné. ESĽP mal za to, že neexistuje všeobecný záujem, ktorý by považoval pokračovanie v preskúmavaní sťažnosti tretej sťažovateľky a vyčiarkol jej sťažnosť zo zoznamu podľa článku 37 ods. 1 Dohovoru.
Vo vzťahu k námietke sťažovateliek na porušenie procesnej časti článku 3, týkajúcej sa neúčinnosti vyšetrovania, ESĽP uviedol, že v predmetnom prípade občianskoprávne súdy preskúmali okolnosti sterilizácie prvej a druhej sťažovateľky a uznali, že v oboch prípadoch neboli splnené zákonom predpísané požiadavky na vykonanie zákroku. Prípad bol taktiež prešetrovaný orgánmi činnými v trestnom konaní na troch stupňoch konania a ústavným súdom. K požiadavke urýchlenosti vedenia vyšetrovania ESĽP konštatoval, že občianskoprávne konanie vo vzťahu k prvej sťažovateľke trvalo päť rokov a osem mesiacov na dvoch stupňoch konania. Občianskoprávne konanie týkajúce sa žaloby druhej sťažovateľky trvalo šesť rokov a päť mesiacov na dvoch stupňoch konania. Trestné konanie trvalo viac ako päť rokov a tri mesiace, pričom ústavný súd dvakrát zistil, že orgány činné v trestnom konaní sa prípadom náležite nezaoberali. V dôsledku toho sa vyšetrovanie značne predĺžilo. Vzhľadom na uvedené ESĽP na rozdiel od prípadov V. C. a N. B. skonštatoval, že v prípade sťažovateliek bol porušený článok 3 v jeho procesnej časti.
Čo sa týka namietaného porušenia práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ESĽP rovnako ako v prípade V. C. a N. B. konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 Dohovoru tým, že svojím právnym systémom nezabezpečilo práva garantované týmto článkom takým spôsobom, aby prijalo účinné právne záruky chrániace reprodukčné zdravie, a to osobitne žien rómskeho pôvodu. ESĽP ďalej poukázal na nerešpektovanie príslušných zákonných ustanovení.
Pokiaľ ide o článok 13 zaručujúci právo na účinný prostriedok nápravy, ESĽP poznamenal, že sťažovateľka mala možnosť za účelom preskúmania svojho prípadu obrátiť sa na občianskoprávne súdy a trestnoprávnymi aspektmi prípadu sa zaoberali vnútroštátne orgány na troch stupňoch. Aj v tomto ohľade boli uznané nedostatky pri sterilizácii. Sťažovateľky preto mali účinné prostriedky nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru. Z toho dôvodu nedošlo k porušeniu tohto článku.