Preskočiť na hlavný obsah

ESĽP: Zborovský proti Slovenskej republike

​Súd skonštatoval porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a priznal sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy

Dňa 23. októbra 2012 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) rozsudok v prípade Zborovský proti Slovenskej republike. Pán Imrich Zborovský a pán František Zborovský boli stranami v občianskoprávnom spore vedenom na Okresnom súde Prešov, ktorý o žalobe rozhodol 30. septembra 2005. Krajský súd v Prešove rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Dňa 6. júna 2006 sťažovatelia podali proti rozhodnutiu zo dňa 11. apríla 2006 dovolanie. Poukázali na ustanovenie § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a namietali, že súdy nesprávne rozhodli o ich žalobe ultra petitum. Sťažovatelia v ten istý deň podali aj sťažnosť na ústavný súd  podľa článku 127 ústavy.  Dňa 4. januára 2007 ústavný súd sťažnosť neprijal, pričom konštatoval, že dovolanie bolo prostriedkom, ktorý  mali sťažovatelia k dispozícii a zistil, že v skutočnosti ho aj využili. Keďže sa o ňom dosiaľ nerozhodlo, relevantná časť ich ústavnej sťažnosti bola predčasná. Dňa 25. januára 2007 najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné. Dňa 19. apríla 2007 sťažovatelia podali novú ústavnú sťažnosť. Opierali sa o článok 6 ods. 1, článok 13 Dohovoru a článok 1 Protokolu č. 1 a spochybnili rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. januára 2007, Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2006 a Okresného súdu Prešov z 30. septembra 2005. Dňa 24. mája 2007 ústavný súd sťažnosť neprijal. Vo vzťahu k námietkam voči rozhodnutiam Krajského súdu v Prešove z 11. apríla 2006 a Okresného súdu prešov z 30. septembra 2005 ústavný súd vyslovil, že sťažnosť bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Sťažnosť vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu zo dňa 25. januára 2007 bola zjavne neopodstatnená, pretože toto rozhodnutie nebolo postihnuté žiadnou ústavne relevantnou nezákonnosťou, arbitrárnosťou alebo nesprávnosťou.

Sťažovatelia následne podali sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“). Vo svojej sťažnosti namietali, že súdy svojvoľne zamietli ich dovolanie a ústavné sťažnosti.

Na základe stanovísk podaných vládou a sťažovateľmi Súd 23. októbra 2012 vyhlásil rozsudok. Vo vzťahu k prijateľnosti sťažnosti Súd konštatoval, že námietku vlády týkajúcu sa neprijateľnosti sťažnosti podľa článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru bude vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prístup k súdu preskúmavať vo fáze preskúmavania podstaty sťažnosti. Pri preskúmavaní podstaty sťažnosti Súd v rozsudku najprv zhrnul svoju judikatúru týkajúcu sa práva na prístup k súdu, zakotvenému v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Aplikujúc princípy zakotvené v tejto judikatúre na predmetný prípad potom skonštatoval, že ústavná sťažnosť sťažovateľov z roku 2006 bola odmietnutá bez preskúmavania podstaty prípadu z toho dôvodu, že bolo podané dovolanie. Rozhodovanie o dovolaní najvyšším súdom bolo obmedzené na preskúmavanie podmienok prijateľnosti dovolania a rozhodovanie o ústavnej sťažnosti z roku 2007 bolo obmedzené na preskúmavanie rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania. Z toho vyplýva, že niektoré námietky sťažovateľov, napríklad vo vzťahu k diskriminácii, neboli vo svojej podstate preskúmavané najvyšším súdom a napriek zneniu článku 127 ústavy boli vylúčené aj z preskúmavania ústavným súdom. Súd taktiež skonštatoval, že problém prístupu k ústavnému súdu v prípadoch, v ktorých bolo podané dovolanie, priznal aj sám ústavný súd napríklad v prípadoch sp. zn. III. ÚS 114/2010 a III.ÚS 407/2011. V každom ohľade tieto nálezy, ktoré boli vyhlásené po odmietnutí sťažnosti v prípade sťažovateľov, boli odlišné ako prístup ústavného súdu v prípade sťažovateľov. Podľa Súdu problém v tomto prípade bol štrukturálneho charakteru, zahŕňajúc pritom otázky funkčných a hierarchických vzťahov vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Súd preto vyvodil záver, že za predpokladu, že ostatné podmienky pre zamietnutie sťažnosti, uvedené v článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru, boli splnené, rešpektovanie ľudských práv tak, ako sú definované v Dohovore a jeho protokoloch, si vyžadovalo preskúmavanie podstaty prípadu. Súd preto námietku vlády týkajúcu sa neprijateľnosti sťažnosti zamietol a zároveň skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ostatné námietky, týkajúce sa porušenia článkov 6 ods. 1, 13, 14, 17 a 18 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 Súd zamietol ako zjavne nepodložené. Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, Súd priznal spoločne sťažovateľom 3 250 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy.