Preskočiť na hlavný obsah

​ESĽP: Rozsudky v prípade Tresa proti Slovenskej republike a Laduna proti Slovenskej republike

​V prípade Tresa proti Slovenskej republike pán Ondrej Tresa žaloval Slovenskú republiku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o odstránenie neoprávnenej stavby. 

Konanie sa začalo v októbri 1994, pričom v máji 2009 bolo konanie v časti nároku právoplatne skončené a časť nároku bola vylúčená na samostatné konanie, ktoré stále prebieha. Dĺžka konania o vylúčenom nároku tak v súčasnosti predstavuje viac ako 17 rokov a 11 mesiacov na dvoch stupňoch konania.
Dĺžkou konania sa v septembri 2009 zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Tento ju však odmietol, a to čiastočne z dôvodu jej oneskoreného podania vo vzťahu k časti konania o pôvodnom nároku a čiastočne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na podanie sťažnosti, pokiaľ ide o konanie o vylúčenom nároku. 
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nevyčerpal účinným spôsobom vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodal sťažnosť podľa článku 127 ústavy v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu. V tejto súvislosti ESĽP vytkol ústavnému súdu spôsob, akým odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa. Konkrétne poznamenal, že ústavný súd nepreskúmal podstatnú časť konania o vylúčenom nároku z dôvodu, že sťažovateľ neuviedol spisovú značku tohto konania, hoci v čase prijatia rozhodnutia ústavného súdu konanie o vylúčenom nároku ešte nebolo zapísané pod samostatnú spisovú značku. Tiež vzal do úvahy, že sťažovateľ formuloval svoju sťažnosť spôsobom, ktorý by umožnil ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku konania, a preto námietku vlády neakceptoval. Po preskúmaní podstaty sťažnosti ESĽP s poukazom na svoju judikatúru poznamenal, že konanie o pôvodnom nároku, vo vzťahu ku ktorému už bolo konanie skončené, ako aj konanie o vylúčenom nároku je potrebné považovať za jeden spor. Následne dospel k záveru, že dĺžka predmetného konania bola neprimeraná, čím došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. 
Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal sťažovateľovi 8 300 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 1 135 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol. 
V prípade Laduna proti Slovenskej republike pán Peter Laduna žaloval Slovenskú republiku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku neprimeranej dĺžky dvoch konaní  o žalobe na ochranu osobnosti. Prvé konanie sa začalo v októbri 2003 a stále prebieha.  Dĺžka tohto konania tak v súčasnosti predstavuje viac ako 8 rokov a 10 mesiacov na troch stupňoch konania. Druhé konanie sa začalo v novembri 2002 a tiež stále prebieha, teda jeho dĺžka v súčasnosti predstavuje viac ako 9 rokov a 10 mesiacov na dvoch stupňoch konania. 
Dĺžkami oboch konaní sa zaoberal aj ústavný súd na základe viacerých sťažností podľa článku 127 ústavy. Ani v jednom prípade však nekonštatoval porušenie práv sťažovateľa postupom dotknutých vnútroštátnych súdov a podané ústavné sťažnosti odmietol.
ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že článok 6 ods. 1 Dohovoru nie je aplikovateľný na prvé konanie o žalobe na ochranu osobnosti, vzhľadom na to, že predmetné konanie bolo zastavené uznesením procesného charakteru. V tejto súvislosti mal za to, že išlo o rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch sťažovateľa. Okrem toho sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nevyčerpal vo vzťahu k dotknutým konaniam vnútroštátne prostriedky nápravy, vzhľadom na to, že vo vzťahu k nim nepodal nové ústavné sťažnosti. Konkrétne poznamenal, pokiaľ ide o prvé konanie na ochranu osobnosti, že sťažovateľ sa nedomohol primeranej nápravy na základe prvej ústavnej sťažnosti, a preto sa od neho nevyžadovalo, aby podal ďalšiu sťažnosť. Rovnako sa od neho nevyžadovalo podanie novej ústavnej sťažnosti ani vo vzťahu k druhému konaniu, keď ESĽP poukázal na to, že sťažovateľ sa predtým trikrát obrátil na ústavný súd na základe ústavných sťažností, ktoré pokrývali dĺžku podstatnej časti posudzovaného obdobia. Po preskúmaní podstaty sťažnosti ESĽP dospel vo vzťahu k obom konaniam k záveru, že ich dĺžka bola neprimeraná, v dôsledku čoho v oboch prípadoch konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. 
Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal sťažovateľovi 6 600 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 100 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.