Preskočiť na hlavný obsah

​​ESĽP: Rozhodnutie v prípade Puky proti Slovenskej republike

​Európsky súd pre ľudské práva dňa 14. februára 2012 prijal rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky v prípade Puky proti Slovenskej republike.Európsky súd námietky sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ sa podľa článku 2, samostatne  a aj v spojení s článkom 13 Dohovoru, pred Európskym súdom sťažoval, že slovenské orgány nevykonali rýchle, dôkladné a efektívne vyšetrovanie okolností smrti jeho brata, ku ktorej malo údajne dôjsť počas policajnej akcie zameranej na potlačenie Rómov na východnom Slovensku vo februári 2004. Rovnako s odkazom na svoj a bratov rómsky etnický pôvod a skutkové okolnosti prípadu namietal porušenie článku 14 v spojitosti s článkom 2. Tvrdil najmä, že orgány nevykonali všetky potrebné úkony na odhalenie rasistického motívu a nezistili, či pri udalostiach vedúcich k smrti jeho brata zohrali úlohu etnická nenávisť alebo predsudok.

Európsky súd dospel k záveru, že vnútroštátne orgány vykonali účinné vyšetrovanie okolností smrti sťažovateľovho brata. V tejto súvislosti súd predovšetkým vyzdvihol, že bolo promptne ohliadnuté a zadokumentované miesto nálezu tela sťažovateľovho brata, následne bola vykonaná pitva a nariadené znalecké dokazovanie. Okrem toho boli vypočutí ôsmi svedkovia, vrátane družky sťažovateľovho brata. Trestné stíhanie bolo zastavené orgánmi činnými v trestnom konaní až po tom, ako dva tímy znalcov nezávisle jeden na druhom stanovili, že príčinou smrti sťažovateľovho brata bolo udusenie v dôsledku utopenia, pričom nebola zistená účasť tretej osoby. Európsky súd ďalej podotkol, že vyšetrovanie v predmetnom prípade bolo podrobené dohľadu verejnosti, čoho dôkazom bola účasť advokátov z Ligy pre ľudské práva na vyšetrovacích úkonoch, ako aj dohľadu Výboru pre zabránenie mučenia, ponižujúceho a neľudského zaobchádzania, ktorý sa zaoberal predmetným prípadom na medzinárodnej úrovni. Napokon s poukazom na to, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania bolo vydané po 16 mesiacoch od začatia trestného stíhania, pričom počas tohto obdobia bolo vykonaných množstvo úkonov, súd dospel k záveru, že vyšetrovanie spĺňalo aj požiadavku rýchlosti.

Vzhľadom na uvedené Európsky súd odmietol námietku podľa článku 2 Dohovoru, posudzovanú aj v kontexte článku 13 Dohovoru, z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Zároveň odmietol aj námietku sťažovateľa podľa článku 14 Dohovoru, keď uviedol, že predmetnému prípadu bola venovaná osobitná pozornosť zo strany orgánov činných v trestnom konaní, pričom nezistil žiaden náznak diskriminačného zaobchádzania.

Úplné znenie uvedeného rozhodnutia nájdete TU.