Preskočiť na hlavný obsah

ESĽP: Rozhodnutie v prípade Michnicová proti Slovenskej republike

​Európsky súd rozhodol v prospech Slovenskej republiky a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

​Európsky súd pre ľudské práva vydal 29. novembra 2011 rozhodnutie v prípade Michnicová proti Slovenskej republike. Sťažovateľka žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ďalej tvrdila, že bolo porušené jej právo na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Európsky súd rozhodol v prospech Slovenskej republiky a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

Sťažovateľka konala ako súdna exekútorka s cieľom vymôcť pohľadávku vo výške 1 266 761 Sk. Odmena sťažovateľky mala podľa v tom čase platnej právnej úpravy predstavovať 20 % uvedenej sumy. Na základe exekučného príkazu vydaného sťažovateľkou banka odpísala z účtu povinných a zaslala sťažovateľke 59 089,50 Sk ako úhradu dlžnej pohľadávky a 14  041,10 Sk ako odmenu sťažovateľky. Následne oprávnený a povinní uzatvorili dohodu, v ktorej povinní uznali svoj dlh a oprávnený odpustil povinným polovicu dlhu pod podmienkou, že zvyšnú časť dlhu splatia v dohodnutých splátkach. Vo februári 2005 oprávnený oznámil sťažovateľke, že povinní uhradili ostávajúcu časť dlhu. V máji 2005 okresný súd na návrh sťažovateľky zastavil exekúciu a uložil povinným povinnosť uhradiť sťažovateľke 453 Sk ako odmenu a trovy exekúcie. Za základ pri výpočte odmeny sťažovateľky vzal sumu, ktorá bola oprávnenému uhradená priamo prostredníctvom sťažovateľky (59 089,50 Sk) s tým, že časť odmeny, ktorá už bola sťažovateľke uhradená (14 041,10 Sk),  bola odpočítaná. Sťažovateľka sa obrátila na ústavný súd, avšak ten jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka pred Európskym súdom namietala, že vnútroštátne súdy pochybili, keď za základ pre výpočet jej odmeny v rámci exekučného konania považovali len sumu, ktorá bola vymožená v prospech oprávneného priamo prostredníctvom sťažovateľky, a nie celkovú sumu, ktorú oprávnený získal od povinného v priebehu exekučného konania. Ďalej tvrdila, že bolo porušené jej právo na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože  proti rozhodnutiu o odmene nebolo možné podať odvolanie.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí uviedol, že v tomto prípade ide najmä o legitímnosť záverov okresného súdu, ku ktorým dospel pri určovaní odmeny sťažovateľky. Tento záver podľa európskeho súdu neprekročil hranice zákonnosti v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 a preto túto námietku sťažovateľky zamietol ako zjavne nepodloženú. Európsky súd zamietol aj jej námietku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, a to s poukazom na to, že sťažovateľka sa s tvrdením o porušení práv spočívajúcom v neprípustnosti odvolania neobrátila na ústavný súd. Zároveň považoval túto časť sťažnosti za zjavne nepodloženú. Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť ako celok vyhlásil za neprijateľnú.

Úplné znenie rozhodnutia nájdete TU