Preskočiť na hlavný obsah

ESĽP: Rozsudok v prípade Kormoš proti Slovenskej republike

​Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v uvedenom prípade porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru

​Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil 8. novembra 2011 rozsudok v prípade Kormoš proti Slovenskej republike. Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu, ktoré je zaručené článkom 5 Dohovoru na ochranu ľudských práv a tvrdil, že bol vo väzbe nezákonne. Ďalej namietal, že ústavnému súdu trvalo príliš dlho, kým rozhodol o jeho sťažnosti a rovnako aj porušenie článku 13 Dohovoru tým, že vo vzťahu k uvedeným námietkam nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Európsky súd priznal sťažovateľovi 12 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 € z titulu nákladov a výdavkov. Sťažovateľ pôvodne žiadal celkovo 572 915,80 €.

Sťažovateľ bol v roku 2004 obvinený z trestného činu prípravy lúpeže a vzatý do väzby. Jeho väzba bola viackrát predĺžená. Okrem toho, prokurátor podal na sťažovateľa a iné osoby ďalšiu obžalobu. Sťažovateľ v roku 2005 požiadal o prepustenie z väzby, tvrdiac, že lehota jeho väzby uplynula. Krajský súd nariadil prepustenie sťažovateľa, avšak najvyšší súd rozhodol, že sťažovateľ zostane vo väzbe. Krajský súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa voči tomuto rozhodnutiu. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd a namietal, že jeho zotrvanie vo väzbe bolo nezákonné. Ďalšou sťažnosťou namietal, že v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu nebol prepustený na slobodu. Ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd porušil právo sťažovateľa, zaručené článkom 5 ods. 1 Dohovoru, pretože neexistovalo žiadne rozhodnutie, ktorým by bola väzba sťažovateľa predĺžená. Ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu a nariadil najvyššiemu súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Vo vzťahu k ďalšej sťažnosti ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd rozhodnutím porušil právo sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu, priznal sťažovateľovi 100 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie a prikázal najvyššiemu súdu nahradiť sťažovateľove trovy konania.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku poukázal na to, že ústavný súd rozhodoval o primeranom finančnom zadosťučinení pre sťažovateľa a neodkázal ho na využitie žaloby podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ďalej uviedol, že sťažovateľ sa môže považovať za poškodenú osobu, pretože primerané finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom je podľa neho príliš nízke. Pokiaľ ide o samotnú podstatu sťažnosti, Európsky súd sa stotožnil s právnym názorom ústavného súdu, že sťažovateľova väzba po tom, ako uplynula lehota, na ktorú bola v prípravnom konaní predĺžená, bola nezákonná. Preto došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa údajnej neexistencie účinného prostriedku nápravy Európsky súd zamietol ako zjavne nepodloženú.

K rozsudku bolo pripojené nesúhlasné stanovisko troch sudcov, ktorí hlasovali proti konštatovaniu porušenia článku 5 ods. 1 Dohovoru. Uviedli, že sa nestotožňujú s väčšinou (4 sudcovia) pokiaľ ide o jej záver, že sťažovateľ nestratil status poškodenej osoby. Dôvodom bol ich názor, že suma primeraného finančného zadosťučinenia priznaného ústavným súdom nebola za okolností prípadu zjavne neprimeraná.

Sťažovateľ požadoval 570 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 2 915,80 € z titulu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva mu priznal 12 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 € z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Úplné znenie rozsudku nájdete TU.