ESĽP: Rozsudky v prípadoch Loveček a ďalší proti SR, Osváthová proti SR, Michalko proti SR

LOVEČEK a ďalší proti Slovenskej republike Pán Loveček a ďalších 32 sťažovateľov, klienti nebankovej spoločnosti SUN, a.s., žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania, v ktorom si ako poškodení uplatnili svoj nárok na náhradu škody. Individuálne nároky na náhradu škody poškodených sťažovateľov boli neskôr vylúčené najvyšším súdom z trestného konania, pričom sťažovatelia boli odkázaní na občianskoprávne konanie. Okrem toho podľa článku 13 Dohovoru namietali, že vo vzťahu k neprimeranej dĺžke trestného konania nemali na vnútroštátnej úrovni k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Dĺžkou konania sa na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý však podanú sťažnosť sťažovateľov odmietol. V odôvodnení uznesenia Ústavný súd SR uviedol, že rozhodovanie o nároku na náhradu škody poškodených nepatrí medzi základné ciele trestného konania a že pôvodný účel odhaliť a potrestať páchateľov podľa Ústavného súdu SR bol zachovaný. Zároveň poukázal na možnosť, že sťažovatelia si mohli uvedený nárok na náhradu škody uplatniť v občianskoprávnom konaní. Európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že článok 6 ods. 1 Dohovoru nebol aplikovateľný na uvedený prípad, vzhľadom na to, že sťažovatelia boli vylúčení so svojimi individuálnymi nárokmi na náhradu škody z trestného konania. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že až do rozhodnutia najvyššieho súdu o vylúčení poškodených z trestného konania sťažovatelia mali právo, aby ich individuálne nároky na náhradu škody boli prerokované v primeranej lehote. Po preskúmaní podstaty sťažnosti európsky súd čiastočne pripustil, že dĺžka trestného konania bola zapríčinená aj zložitosťou veci, na druhej strane však poukázal na to, že trvalo 2 roky a 3 mesiace, kým bol zriadený osobitný vyšetrovací tím na objasnenie predmetnej trestnej veci. Tiež poukázal na to, že aj Okresná prokuratúra Bratislava V. pripustila, že v prípravnom konaní došlo k prieťahom. So zreteľom na zistené skutočnosti európsky súd dospel k záveru, že dĺžka trestného konania bola neprimeraná, čím došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru európsky súd priznal sťažovateľom spolu 56 150 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 63,50 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov za trovy právneho zastúpenia vynaložené pred európskym súdom. Zvyšok ich nárokov zamietol. OSVÁTHOVÁ proti Slovenskej republike Pani Osváthová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 1, 3, 4 a 5 Dohovoru. K zásahu do jej práv malo dôjsť v trestnom konaní vedenom proti nej pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu, v dôsledku čoho bola vzatá do väzby. Trestné stíhanie však bolo neskôr zastavené z dôvodu, že vec bola občianskoprávneho charakteru a konanie pani Osváthovej nevykazovalo znaky trestného činu. V spojitosti s okolnosťami prípadu sťažovateľka tvrdila, že jej väzba bola nezákonná. V tomto ohľade namietala, že nebola urýchlene oboznámená s dôvodom jej zatknutia, s obvinením vzneseným proti nej a so svojimi procesnými právami. Ďalej tvrdila, že bola zbavená svojho práva účinne sa brániť, pretože bola oboznámená s obvinením vzneseným proti nej až po jej vypočutí 3. februára 2006. Tiež namietala, že krajský súd nepreskúmal celú jej argumentáciu v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Okrem toho namietala, že o zákonnosti jej väzby nebolo rozhodnuté urýchlene a že za daných okolností nemala vymožiteľné právo na odškodnenie. Napokon podľa článku 13 Dohovoru tvrdila, že nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k vyššie uvedeným porušeniam. Európsky súd konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu, že vnútroštátne súdy nerozhodli urýchlene o zákonnosti jej väzby. V tomto ohľade európsky súd vytkol vnútroštátnym orgánom, že konanie o sťažnosti pani Osváthovej proti rozhodnutiu o vzatí do väzby trvalo 38 dní, kým krajský súd rozhodol o sťažnosti a ďalších 49 dní trvalo, kým okresný súd doručil rozhodnutie krajského súdu jej právnemu zástupcovi, vzhľadom na to, že sťažovateľke sa ho opakovane nepodarilo doručiť. Ďalej európsky súd zdôraznil, že hoci bola sťažovateľka z väzby prepustená v ten istý deň, ako krajský súd rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, osoba vo väzbe má legitímny záujem dozvedieť sa dôvody ukončenia svojej väzby. Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu európsky súd uviedol, že dobu, počas ktorej okresný súd doručoval písomnú verziu rozhodnutia, nebolo možné pričítať len na vrub sťažovateľky, nakoľko v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe zistil prieťahy predstavujúce minimálne 19 dní. Zo zreteľom na zistené skutočnosti a s poukazom na svoju judikatúru vo veci európsky súd dospel k záveru o porušení článku 5 ods. 4 Dohovoru. V tejto súvislosti európsky súd konštatoval aj porušenie článku 5 ods. 5 Dohovoru, keď dospel k záveru, že sťažovateľka nemala k dispozícii vo vzťahu k zistenému porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru vymožiteľné právo na odškodnenie. Konkrétne európsky súd poukázal na to, že ústavná sťažnosť, ktorú sťažovateľka podala v tomto ohľade, bola odmietnutá ústavným súdom a od sťažovateľky sa nevyžadovalo, aby vyčerpala ďalší prostriedok nápravy, na ktorý sa odvolávala vláda. Zvyšné námietky podľa článku 5 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru európsky súd odmietol z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, keď sa stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka mala na vnútroštátnej úrovni k dispozícii žalobu na náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, prostredníctvom ktorej sa mohla domáhať odškodnenia z titulu nezákonne vykonanej väzby. Preto odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti aj námietku sťažovateľky podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru podanú v tomto ohľade. Z rovnakého dôvodu európsky súd odmietol aj námietku pani Osváthovej podľa článku 13 Dohovoru. Za zistené porušenie článku 5 ods. 4 a 5 ods. 5 Dohovoru európsky súd priznal pani Osváthovej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 200 eur a 700 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol. MICHALKO proti Slovenskej republike Pán Michalko žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 1, 3, 4 a 5 Dohovoru. K zásahu do jeho práv malo dôjsť v trestnom konaní vedenom proti nemu. Konkrétne tvrdil, že jeho väzba bola nezákonná z dôvodu, že nebol predvedený pred sudcu do 24 hodín po jeho zadržaní, odvolávajúc sa na Listinu základných práv a slobôd. V tejto súvislosti tiež tvrdil, že z dôvodu rozporu príslušných lehôt relevantná právna úprava nemala požadovanú kvalitu. Ďalej namietal, že pri rozhodovaní o jeho väzbe neboli dodržané procesné záruky. Konkrétne poukazoval na to, že o zákonnosti jeho väzby nebolo rozhodnuté urýchlene a rozhodnutia o jeho väzbe neboli dostatočne odôvodnené. Napokon namietal, že vo vzťahu ku konaniu, v ktorom sa rozhodovalo o predĺžení jeho väzby a o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, nemal k dispozícii vymožiteľné právo na odškodnenie. Európsky súd konštatoval, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru z dôvodu, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov o jeho väzbe neboli dostatočne odôvodnené. Ďalej európsky súd skonštatoval aj porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu, že vnútroštátne súdy nerozhodli urýchlene o zákonnosti jeho väzby. Zároveň skonštatoval aj porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu, že pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby neboli dodržané procesné záruky, pričom v tomto ohľade európsky súd poukázal predovšetkým na princíp rovnosti zbraní. V kontexte zistených porušení európsky súd skonštatoval zároveň aj porušenie článku 5 ods. 5 Dohovoru, keď dospel k záveru, že sťažovateľ nemal k dispozícii vo vzťahu k zistenému porušeniu článku 5 ods. 3 a 5 ods. 4 Dohovoru vymožiteľné právo na odškodnenie. Zvyšné námietky sťažovateľa európsky súd odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti resp. pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Za zistené porušenia jednotlivých článkov Dohovoru európsky súd priznal pánovi Michalkovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7 000 eur a 2 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.