ESĽP: Rozsudky v prípadoch Keszeli proti SR, Urík proti SR, Sirotňák proti SR

KESZELI PROTI SR Pán Keszeli žaloval Slovenskú republiku inter alia pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania voči Slovenskej televízii, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV, ktoré bolo právoplatne skončené 26. decembra 2005 z toho dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok. Rozhodnutie o zastavení konania bolo vydané 29. novembra 2005. Sťažovateľ ešte predtým, 16. novembra 2005, podal odvolanie namierené voči „všetkým budúcim rozhodnutiam o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.“ Dňa 10. augusta 2006 sťažovateľ zistil, že toto jeho podanie okresný súd založil do spisu a nepostúpil ho krajskému súdu. Sťažovateľ podal na prieťahy v konaní sťažnosť podľa článku 127 ústavy na ústavný súd, ktorý 1. decembra 2004 skonštatoval, že okresný súd porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, priznal mu 20 000 Sk ako primerané zadosťučinenie a náhradu trov konania. Aj napriek tomu, že sťažovateľ o to žiadal, neprikázal okresnému súdu konať vo veci bez ďalších prieťahov. Dňa 8. septembra 2006 sťažovateľ podal novú ústavnú sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd sa nezaoberal jeho odvolaním zo 16. novembra 2005. Ústavný súd 4. októbra 2006 vyhlásil sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Podľa ústavného súdu lehota na podanie odvolania je 15 dní od doručenia rozhodnutia strane v konaní. Aj keď sťažovateľ mohol predvídať dôsledky nezaplatenia súdneho poplatku, v právnom poriadku nie je zakotvená možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré ešte nebolo vydané. Uznesenie ústavného súdu bolo sťažovateľovi doručené 13. novembra 2006. Vo svojom rozsudku sa európsky súd v časti týkajúcej sa namietaného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru s odkazom na svoju judikatúru nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažnosť bola nezlučiteľná ratione materiae s Dohovorom, pretože konanie na okresnom súde bolo skončené rozhodnutím procesného charakteru, ktoré nemalo priamy vplyv na sťažovateľove práva a záväzky. Európsky súd tiež skonštatoval aplikovateľnosť článku 6 ods. 1 Dohovoru na konanie pred ústavným súdom, nakoľko ústavný súd má právomoc zrušiť rozhodnutia vnútroštátnych orgánov a hoci druhýkrát nerozhodol v sťažovateľovom prípade v jeho prospech, konanie vedúce k rozhodnutiu zo 4. októbra 2000 bolo priamo rozhodujúce pre jeho občianske práva a záväzky. Európsky súd následne dospel k záveru, že vzhľadom na sumu priznanú ústavným súdom v náleze z 1. decembra 2004 ako aj skutočnosť, že ústavný súd neprikázal okresnému súdu konať vo veci, sťažovateľ nestratil status poškodenej osoby v zmysle článku 34 Dohovoru. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru v obdobných prípadoch a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Čo sa týka ďalších námietok podľa článku 6 ods. 1 na nespravodlivosť konania, na porušenie článku 13, 14 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1, európsky súd ich vyhlásil za zjavne nepodložené. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ žiadal 82 527,09 EUR z titulu náhrady majetkovej škody, 28 000 z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a 1 000 EUR z titulu náhrady trov výdavkov a nákladov. Európsky súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi majetkovou škodou a zisteným porušením a preto mu ju nepriznal. Z titulu náhrady nemajetkovej ujmy priznal sťažovateľovi 1 800 EUR a 300 EUR ako náhradu výdavkov a nákladov, zvyšok jeho nároku zamietol. URÍK PROTI SR V prípade Urík proti Slovenskej republike sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky dedičského konania, a dvoch občianskoprávnych konaní vedených na Okresnom súde Považská Bystrica. Dĺžkou dedičského konania sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý 10. mája 2006 skonštatoval, že Okresný súd Považská Bystrica porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, priznal mu 60 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania. Okresnému súdu neprikázal konať z dôvodu, že dedičské konanie bolo v tom čase prerušené do výsledku občianskoprávneho konania. Čo sa týka dedičského konania európsky súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že doba, ktorú berie do úvahy začala plynúť od 18. marca 1992, kedy nadobudlo účinnosť priznanie práva na podanie individuálnej sťažnosti bývalou ČSFR, ktorej jedným z nástupníckych štátov je Slovenská republika. Vzhľadom k tomu, že ústavný súd preskúmal dĺžku konania iba od 6. marca 1995, kedy sa vec opätovne nachádzala okresnom súde (po vrátení z krajského súdu), európsky súd mal za to, že spôsob kým bola sťažovateľova ústavná sťažnosť prejednávaná nenapĺňa účel ochrany práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru v obdobných prípadoch a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. K ďalším dvom občianskoprávnym konaniam európsky súd uviedol, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodal sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú bližšie nešpecifikoval. Európsky súd mu priznal 5 100 EUR z tohto titulu. Z titulu náhrady trov a výdavkov konania mu priznal 96 EUR. SIROTŇÁK PROTI SR Pán Sirotňák žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky a nespravodlivosti dedičského konania a občianskoprávneho konania, vedených na Okresnom súde Prešov, a pre porušenie článku 13 Dohovoru. Dĺžkou oboch konaní sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý 22. novembra 2006 sťažnosť odmietol. Čo sa týka dedičského konania ústavný súd poznamenal, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť oneskorene. Čo sa týka občianskoprávneho konania ústavný súd poznamenal, že odvolací súd už vo veci vydal rozsudok, a hoci tento ešte nebol v čase podania ústavnej sťažnosti doručený stranám, a teda ani právoplatný, právna neistota sťažovateľa už bola odstránená. Vo svojom rozsudku sa európsky súd stotožnil s argumentom vlády, že sťažnosť týkajúca sa dedičského konania bola podaná po uplynutí šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti na európsky súd. Čo sa týka občianskoprávneho konania európsky súd sa nestotožnil s názorom ústavného súdu a skonštatoval, že práva neistota v kontexte občianskeho alebo správneho konania môže byť odstránená iba ak toto konanie skončilo. Preto neprijal argument, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy keď nepodal svoju ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi požiadavkami a ustálenou praxou ústavného súdu a sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru v obdobných prípadoch a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie článku 13 Dohovoru. Európsky súd skonštatoval, že vzhľadom k tomu, že sťažovateľ nemal možnosť, aby ústavný súd preskúmal celkovú dĺžku konania na okresnom a krajskom súde, bolo porušené aj jeho právo na účinný prostriedok nápravy. Čo sa týka ďalšej námietky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na nespravodlivosť konania, európsky súd nezistil žiadne porušenia v tomto ohľade. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ žiadal 17 000 EUR z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a 273 EUR z titulu náhrady trov výdavkov a nákladov. Európsky súd z titulu náhrady nemajetkovej ujmy priznal sťažovateľovi 1 000 EUR a 100 EUR ako náhradu jeho vreckových výdavkov a nákladov, zvyšok jeho nároku zamietol.