ESĽP: Rozhodnutia v prípadoch Kucík proti SR, Allianz a ďalší proti SR

KUCÍK proti Slovenskej republike Pán Kucík žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru dĺžkou konania o ochranu vlastníckych práv pôvodne vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou, neskôr na Okresnom súde Humenné. Konanie sa začalo v apríli 1999 a stále nie je právoplatne skončené. Dĺžkou konania pred Okresným súdom Vranov nad Topľou sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v novembri 2004 nálezom rozhodol, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo. K tomuto záveru dospel ústavný súd s poukazom na to, že k dĺžke konania prispel vo výraznej miere sám sťažovateľ. Po preskúmaní okolností prípadu sa európsky súd vo svojom rozhodnutí z 2. novembra 2010 stotožnil s nálezom ústavného súdu, na ktorý poukazovala vláda, že dĺžka konania v predmetnom prípade nebola neprimeraná. Európsky súd v tomto ohľade uznal, že k dĺžke konania prispel predovšetkým sťažovateľ svojím správaním, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Zvyšnú časť sťažnosti na dĺžku konania európsky súd odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, keď poukázal na to, že pán Kucík mohol podať vo vzťahu k prípadným prieťahom po náleze ústavného súdu novú ústavnú sťažnosť. ALLIANZ a ďalší proti Slovenskej republike Slovenskú republiku žalovalo šesť súkromných poisťovacích spoločností, že došlo k porušeniu ich práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ako dôvod uviedli, že ich povinnosť odvádzať štátu príspevky z poistného vybraného na základe povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nebola verejnoprávneho charakteru, v dôsledku čoho nemohli na vnútroštátnej úrovni dosiahnuť preskúmanie ich žaloby podanej v tomto ohľade. Ďalej tvrdili, že zavedením povinnosti odvádzať časť poistného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla došlo aj k porušeniu ich majetkových práv zaručených článkom 1 Protokolu č. 1. Okrem toho podľa článku 14 Dohovoru namietali, že boli v nerovnakom postavení oproti iným osobám vykonávajúcim obchodnú činnosť, pretože boli jediní, ktorí museli odvádzať vo vzťahu k štátu sporné príspevky v podobe odvodu časti poistného vybraného na základe povinného zmluvného poistenia. Po preskúmaní okolností prípadu európsky súd vyhlásil 9. novembra 2010 sťažnosť v celom rozsahu za neprijateľnú. Pokiaľ ide o námietku údajného porušenia majetkových práv, európsky súd ju odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti, keď sa stotožnil s argumentáciou vlády, že zásah do majetkových práv sťažujúcich sa spoločností v podobe zavedenia odvodovej povinnosti bol zákonný a odvodová povinnosť sledovala legitímny cieľ v súlade so všeobecným záujmom spočívajúci v zabezpečení efektívneho fungovania všetkých záchranných zložiek podieľajúcich sa na záchrane a ochrane ľudských životov. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že nielen sťažujúce sa spoločnosti, ale všetci poskytovatelia povinného zmluvného poistenia mali povinnosť odvádzať štátu príspevky z vybraného poistného. Z dôvodu zjavnej nepodloženosti európsky súd odmietol aj námietku podľa článku 14 Dohovoru, keď poukázal na to, že všetci poskytovatelia povinného zmluvného poistenia sú v rovnakej situácii a musia postupovať podľa rovnakého režimu ako sťažujúce sa spoločnosti. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že práve poskytovanie uvedeného typu poistenia dávalo sťažujúcim sa spoločnostiam výhodu bezpečného trhu, nakoľko všetci užívatelia pozemných komunikácii boli zo zákona povinní si zabezpečiť prostredníctvom jednotlivých poskytovateľov povinné zmluvné poistenie. Ďalej európsky súd konštatoval, že aj za predpokladu, že by sa sťažujúce spoločnosti nachádzali v relatívne podobnej situácii ako iné osoby vykonávajúce obchodnú činnosť, existovali rozumné a objektívne dôvody na odôvodnenie odlišného zaobchádzania. Napokon európsky súd odmietol aj námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na prístup súdu, keď poukázal na to, že je nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že ustanovenia Dohovoru nezaručujú sťažovateľom právo domáhať sa zrušenia alebo zmeny právneho predpisu prijatého zákonodarným orgánom.