ESĽP: Rozsudky v prípadoch Brňová proti SR, J.V. a ďalší proti SR, Zarembová proti SR, Majan proti SR

Prípady Brňová proti Slovenskej republike Pani Bruňová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky pracovnoprávneho konania. Dĺžkou konania na prvom stupni sa zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý však v konaní pred Okresným súdom Michalovce nezistil zbytočné prieťahy a nálezom rozhodol, že právo pani Bruňovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo. Európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že pani Bruňová mala po náleze ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť, ak sa domnievala, že v tomto období došlo v konaní k prieťahom. V tomto ohľade Súd poznamenal, že v čase nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo 4 a pol roka na jednom stupni a v nasledujúcom období prebiehalo ďalšie 2 roky a 5 mesiacov pred súdmi dvoch stupňov. S poukazom na význam predmetu sporu pre sťažovateľku európsky súd konštatoval, že dĺžka konania bola neprimeraná. Vzhľadom na to, že pani Bruňová si v stanovenej lehote neuplatnila žiadne nároky, európsky súd jej spravodlivé zadosťučinenie nepriznal. Prípad J.V. a ďalší proti Slovenskej republike Pán J. V. a ďalší dvaja sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o náhradu škody na zdraví, vedenom na Okresnom súde Bratislava I, ktoré sa začalo podaním žaloby 7. apríla 1995 a doteraz nie je skočené. Dĺžkou konania sa dvakrát zaoberal aj Ústavný súd SR. Po preskúmaní prvej sťažnosti 8. júna 2004 vyhlásil nález, ktorým konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava I, priznal každému sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 30 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia. Okresnému súdu prikázal vo veci konať. Sťažovatelia na Ústavný súd SR podali aj druhú sťažnosť, po preskúmaní ktorej Ústavný súd SR 15. marca 2007 vyhlásil nález, ktorým konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava I aj po vyhlásení svojho predchádzajúceho nálezu, priznal každému sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia. Okresnému súdu opätovne prikázal vo veci konať bez ďalších prieťahov. Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovatelia stratili status poškodenej osoby, nakoľko Ústavný súd SR dvakrát výslovne uznal porušenie ich práv, priznal nemajetkovú ujmu a prikázal okresnému súd konať. Európsky súd s odkazom na svoju konštantnú judikatúru skonštatoval, že náprava poskytnutá sťažovateľom nebola dostatočná. Z uvedeného dôvodu zároveň konštatoval, že neboli povinní znova podať ústavnú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Ďalej uviedol, že od druhého nálezu uplynuli viac ako tri roky a šesť mesiacov na dvoch stupňoch konania. Z uvedených dôvodov sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru v obdobných prípadoch a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovatelia spolu požadovali 250 000 EUR ako nemajetkovú ujmu. Európsky súd priznal každému sťažovateľovi 7 000 EUR z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a spolu 876 EUR ako náhradu výdavkov a nákladov, zvyšok ich nároku zamietol. Prípad Zarembová proti Slovenskej republike V prípade Zarembová proti Slovenskej republike sťažovateľka žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania týkajúceho sa platnosti jej výpovede, vedeného na Okresnom súde Bratislava III. Strany sa mimosúdne vyrovnali a súd následne zastavil konanie 22. mája 2006. Strany v spore sa neodvolali a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2006. Sťažovateľka sa 31. mája 2006 obrátila na Ústavný súd SR, ktorý jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú z toho dôvodu, že sťažovateľka podala sťažnosť podľa článku 127 ústavy až po vydaní rozhodnutia o zastavení konania, aj keď toto rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Európsky súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť ešte pred tým, ako jej rozhodnutie bolo doručené a konanie bolo právoplatne skončené a podľa jeho názoru stav právnej neistoty vyplývajúci zo súdneho alebo správneho konania, môže byť eliminovaný iba po právoplatnom skončení takéhoto konania. Podľa európskeho súdu sa teoreticky mohli vyskytnúť prieťahy aj po vydaní rozhodnutia (strany mali možnosť podať odvolanie, pri doručovaní rozhodnutia) a Ústavný súd SR odmietnutím preskúmať dĺžku konania, ktoré nebolo právoplatne skončené, riskoval vylúčenie budúcej, možno podstatnej doby konania o veci, ktorá nebola rozhodnutá konečným rozhodnutím. Preto vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru v obdobných prípadoch a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľka požadovala 33 000 EUR ako nemajetkovú ujmu a 173 EUR ako náhradu výdavkov za preklad. Európsky súd jej priznal 9 000 EUR z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a požadovaných 173 EUR, zvyšok jej nároku zamietol. Prípad Majan proti Slovenskej republike V prípade Majan proti Slovenskej republike sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky dvoch konaní (konkurzné konanie a konanie týkajúce sa určenia pravosti pohľadávky) , vedených na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Dĺžkou konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý 10. septembra 2003 sťažnosť odmietol. Pokiaľ ide o konanie o pravosti pohľadávky Ústavný súd SR poznamenal, že toto skončilo v roku 2002 a teda v čase, keď bola podaná ústavná sťažnosť, už neprebiehalo. Za týchto okolností, v súlade s ustálenou praxou Ústavného súdu SR, bola sťažnosť na dĺžku tohto konania zjavne neopodstatnená. Pokiaľ ide o konkurzné konanie, Ústavný súd SR poznamenal, že stále prebieha speňažovanie majetku družstva, a že konanie ešte nebolo skončené. Podľa Ústavného súdu SR v konkurznom konaní nedošlo k zbytočným prieťahom a sťažnosť vo vzťahu k tomuto konaniu bola zjavne neopodstatnená. Európsky súd vo svojom rozsudku odkázal na svoju konštantnú prax posudzovať dĺžku konania ako celok a skonštatoval, že konanie o pravosti pohľadávky sťažovateľa nemôže byť oddelené od konkurzného konania, s ktorým priamo súviselo. Vzhľadom k tomu, že sťažovateľ sa nemohol domôcť nápravy na vnútroštátnej úrovni vo vzťahu ku konaniu o pravosti jeho pohľadávky, podľa európskeho súdu nebol povinný opätovne vyčerpať ústavnú sťažnosť. Vzhľadom k tomu, že konanie v čase posudzovania sťažnosti trvalo viac ako dvanásť rokov a štyri mesiace, vyhlásil európsky súd sťažnosť za prijateľnú. Čo sa týka podstaty sťažnosti európsky súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru v obdobných prípadoch a konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval 8 300 EUR ako nemajetkovú ujmu a 192 EUR ako náhradu výdavkov a nákladov. Európsky súd mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy v plnej výške a z titulu náhrady výdavkov a nákladov 100 EUR.