Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prospech Slovenskej republiky (prípad Herold Tele Media proti SR)

V prípade sťažnosti Herold Tele Media, s.r.o. a ďalší proti Slovensku žalovali Slovenskú republiku Herold Tele Media, s.r.o., súkromná spoločnosť so sídlom registrovaným v Bratislave, zastúpená pánom I. Matušíkom, Ivan Matušík, Ľubomír Sládek, Martin Sýkora a Rada veriteľov štátneho podniku Slovenské telekomunikácie, š.p., zvolená schôdzou veriteľov dňa 11. decembra 1996 a zastúpená svojim predsedom I. Matušíkom. Rozhodnutím z 23. marca 2004 európsky súd sťažnosť sťažovateľov na porušenie ich práva na spravodlivé a verejné prejednanie veci, ich práva na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy a tiež porušenie ich vlastníckych práv v dôsledku rozhodnutia o zastavení konania o návrhu na začatie dohodovacieho konania, odročil na ďalšie konanie a zvyšok sťažnosti vyhlásil za neprijateľný. Následne sa k sťažnosti vyjadrila vláda a sťažovatelia. Európsky súd 28. septembra 2010 vyhlásil sťažnosť v celom rozsahu za neprijateľnú. Skutkové okolnosti prípadu. Dňa 16. januára 1996 súkromná spoločnosť HBD Slovakia, spol. s r.o. (ktorej právnym nástupcom je Herold Tele Media, s.r.o.) podala na Mestský súd v Bratislave návrh na začatie dohodovacieho konania, v zmysle ustanovenia § 4 a nasl. zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991, so štátnym podnikom Slovenské telekomunikácie, š.p. Navrhovateľ tvrdil, že dlžník si neplní svoje zmluvné povinnosti vo vzťahu k štyrom veriteľom vrátane žalobcu a štvrtého sťažovateľa. Podľa návrhu, dlh Slovenských telekomunikácií, š.p. vo vzťahu k štyrom veriteľom uvedeným v návrhu dosiahol výšku 22 413 247 534, 20 Slovenských korún a výška jeho základného imania bola 10 755 766 000 Slovenských korún. Navrhovateľ súčasne požiadal, aby dlžník do 30 dní zvolal schôdzu veriteľov a aby sa zdržal scudzovania alebo zaťažovania svojho majetku. Dňa 4. apríla 1996 právny zástupca Slovenských telekomunikácií, š.p. informoval HBD Slovakia, spol. s r.o., že nepovažuje túto spoločnosť za svojho zmluvného partnera a odmietol začať dohodovacie konanie a zúčastniť sa na schôdzi veriteľov. Dňa 20. augusta 1996 vláda Slovenskej republiky rozhodla, vzhľadom na informácie adresované jej Mestským súdom, nepovoliť vyhlásenie konkurzu Slovenských telekomunikácií, š.p. Takéto povolenie bolo nevyhnutnou podmienkou na vyhlásenie konkurzu vyššie uvedenej spoločnosti, v zmysle ustanovenia § 67 ods. 4 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Minister spravodlivosti bol poverený notifikovať toto rozhodnutie Mestskému súdu v Bratislave. Dňa 24. októbra 1996 Mestský súd v Bratislave zastavil konanie. Odkázal pritom na článok II. zákona č. 229/1996 Z. z. a na skutočnosť, že dlžník spadá pod ustanovenie § 67 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991 ako spoločnosť strategického významu vo vlastníctve štátu, v zmysle platného práva. Podľa tohto rozhodnutia, predmetné konanie sa týkalo vyhlásenia konkurzu spoločnosti. Dňa 19. novembra 1996 sa navrhovateľ odvolal, pričom tvrdil, že prvostupňové rozhodnutie mu bolo doručené 5. novembra 1996. Jeho právny zástupca pritom odkázal na skutočnosť, že skupina poslancov podala na ústavnom súde návrh na preskúmanie súladu zákona č. 292/1996 Z. z. s ústavou a že toto konanie nie je právoplatne skončené. Dňa 11. decembra 1996 sa v kancelárii notárskeho úradu v Bratislave konala schôdza veriteľov Slovenských telekomunikácií, š.p. Zúčastnilo sa jej šesť osôb vrátane I. Matušíka ako zástupcu spoločnosti HBD, s.r.o., M. Sýkora bol zastúpený inou osobou. Zúčastnení zvolili radu veriteľov, v zmysle ustanovenia § 4a ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Na schôdzi nebol prítomný žiadny zástupca Slovenských telekomunikácií, š.p. Dňa 26. marca 1997 najvyšší súd potvrdil rozhodnutie mestského súdu zo dňa 24. októbra 1996. Pečiatka na rozhodnutí najvyššieho súdu zo dňa 26. marca 1997 indikuje, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. júla 1998. Dňa 24. apríla 1998 spoločnosť Herold Tele Media, s.r.o. podala nové odvolanie proti rozhodnutiu Mestského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 1996. V odvolaní uviedla, že rozhodnutie mestského súdu jej bolo formálne doručené dňa 9. apríla 1998 a zdôraznila, že článok II zákona č. 292/1996 Z. z. bol zrušený v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR z 3. marca 1998. Dňa 3. septembra 1998 najvyšší súd zastavil konanie. V rozhodnutí uviedol, že vec sa stala res iudicata dňa 24. júla 1998 vzhľadom na doručenie vyššie uvedeného rozhodnutia zo dňa 26. marca 1997. Najvyšší súd pokladal za irelevantné, či dňa 5. novembra 1996 bolo alebo nebolo navrhovateľovi riadne doručené rozhodnutie mestského súdu zo dňa 24. októbra 1996. Dňa 4. augusta 1998 jeden z veriteľov Slovenských telekomunikácií, š.p. podal na ústavný súd podnet, v ktorom namietal porušenie svojho ústavného práva na súdnu ochranu tým, že Krajský súd v Bratislave (ktorý prevzal spis bývalého Mestského súdu v Bratislave) náležite nekonal v dohodovacom konaní iniciovanom Herold Tele Media, s.r.o. 16. januára 1996. Dňa 20. mája 1999 ústavný súd vyhlásil podnet za zjavne nepodložený. V rozhodnutí uviedol, inter alia, že podávateľ podnetu mal možnosť podať žalobu na zaplatenie príslušnej sumy podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka. Dňa 29. apríla 1999 spoločnosť Herold Tele Media, s.r.o. podala podnet na ústavný súd. Jej zástupca namietal porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a to v tom, že Krajský súd v Bratislave náležite nekonal v dohodovacom konaní, ktoré inicioval právny predchodca spoločnosti dňa 16. januára 1996. Dňa 18. mája 1999 ústavný súd vyhlásil podnet za prijateľný. Herold Tele Media, s.r.o. opakovane žiadala ústavný súd, aby vydal predbežné opatrenie, ktorým by zabránil príslušnému ministerstvu pri scudzovaní majetku Slovenských telekomunikácií, a.s., ktoré sa medzičasom stali akciovou spoločnosťou. Ústavný súd neprijal v súvislosti s týmito žiadosťami žiadne rozhodnutie. Dňa 6. júla 2000 Herold Tele Media, s.r.o. vzal svoj podnet späť s odôvodnením, že neexistujú žiadne garancie súladu konania pred ústavným súdom s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Dňa 13. júla 2000 ústavný súd s odkazom na sťažovateľovu žiadosť konanie zastavil. Rozhodovacia činnosť ESĽP Sťažovatelia sa pred európskym súdom sťažovali na spôsob, akým sa slovenské súdy zaoberali návrhom na začatie dohodovacieho konania proti Slovenským telekomunikáciám, š.p., ktorých dlžníkom bol právny predchodca prvého sťažovateľa a na to, ako bolo o tomto návrhu rozhodnuté. Namietali v tejto súvislosti porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, článku 1 Protokolu č. 1 a článku 13 Dohovoru. Vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru európsky súd uviedol, že úloha vnútroštátnych súdov vo vzťahu k dohodovaciemu konaniu bola obmedzená na vytvorenie rámca na jeho začatie a skončenie. Príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva neoprávňovali súdy rozhodnúť o právach a povinnostiach dlžníka alebo veriteľa v kontexte takéhoto konania. Európsky súd ďalej poukázal na to, že právny zástupca Slovenských telekomunikácií, š.p. informoval právneho predchodcu prvého sťažovateľa, ako aj Mestský súd v Bratislave, že nepovažoval navrhovateľa za svojho zmluvného partnera a odmietol zvolať schôdzu veriteľov. Nebol vypracovaný ani žiaden projekt ozdravenia. Za daných okolností a bez ohľadu na postup vnútroštátnych súdov konajúcich vo veci, ako aj na dôvody, kvôli ktorým formálne zastavili konanie, európsky súd dospel k záveru, že výsledok tohto konania nemožno v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za rozhodujúci pre „občianske práva a záväzky“ sťažovateľov. Vzhľadom na to nie je nevyhnutné skúmať, či všetkých piatich sťažovateľov možno podľa článku 34 Dohovoru považovať za obete porušenia ich práv. Vzhľadom na uvedené európsky súd dospel k záveru, že táto sťažnosť je nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru ratione materiae. Vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 európsky súd uviedol, že vnútroštátne konanie sa týkalo výlučne dohodovacieho konania v zmysle ustanovenia § 4 a nasl. zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991. Takéto dohodovacie konanie predpokladá dlžníkovu ochotu spolupracovať s veriteľmi a úloha súdov vo vzťahu k nemu bola obmedzená na vytvorenie rámca na jeho začatie a skončenie. Európsky súd poznamenal, že Slovenské telekomunikácie, š.p. spochybnili svoje postavenie dlžníka a ich právny zástupca odmietol uskutočniť akékoľvek kroky vo vzťahu k dohodovaciemu konaniu. Podľa európskeho súdu boli preto sporné peňažné nároky sťažovateľov a ďalších osôb, ktoré sa považovali za veriteľov Slovenských telekomunikácií, š.p. Aplikovateľné ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991 neoprávňovali súdy o týchto nárokoch rozhodnúť v rámci namietaného konania. Za takýchto okolností rozhodnutie o zastavení konania podľa európskeho súdu nezasiahlo do ich práva na pokojné užívanie majetku zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1. Európsky súd považoval za relevantné aj to, že v rozhodnutí z 20. mája 1999 ústavný súd dospel k záveru, že podávateľ podnetu mal možnosť podať žalobu na zaplatenie príslušnej sumy podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené európsky súd vyhlásil túto časť sťažnosti za zjavne nepodloženú. Vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 13 Dohovoru, európsky súd uviedol, že tento článok je aplikovateľný iba ak má jednotlivec „hájiteľný nárok“, že je obeťou porušenia práv zaručených Dohovorom. Vzhľadom na to, že európsky súd vyhlásil sťažnosť sťažovateľov na namietané porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 za neprijateľnú, sťažovatelia nemajú „hájiteľný nárok“ a článok 13 je preto neaplikovateľný. Európsky súd preto vyhlásil túto časť sťažnosti za zjavne nepodloženú.