Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil 3 rozsudky proti Slovenskej republike (Čechová, Szigetiová, spoločnosť DMD GROUP proti SR)

Pani Szigetiová žalovala Slovenskú republiku v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zvýšenie výživného. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Košice II, pôvodne však na Okresnom súde Košice I. Predmetné konanie trvalo 3 roky a 9 mesiacov na jednom stupni. Pani Szigetiová sa sťažovala na celkovú dĺžku predmetného konania aj na ústavnom súde, pričom za porušiteľa svojich práv označila len Okresný súd Košice II. Ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy zo strany Okresného súdu Košice II a nálezom rozhodol, že k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nedošlo. Na druhej strane však poznamenal, že na celkovej dĺžke konania sa nepochybne pričinil Okresný súd Košice I, ktorý však sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti neoznačila. Z toho dôvodu ústavný súd postup Okresného súdu Košice I neskúmal. Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka nepodala ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi požiadavkami a praxou ústavného súdu, keď ju neadresovala aj voči postupu Okresného súdu Košice I. Európsky súd poznamenal, že pravidlo vyčerpania všetkých prostriedkov nápravy na vnútroštátnej úrovni musí byť aplikované s určitým stupňom flexibility a bez prílišného formalizmu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Európsky súd konštatoval, že ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky s prílišným formalizmom a nevzal do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. V súvislosti s dĺžkou konania o zvýšenie výživného európsky súd konštatoval, že došlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pani Szigetiová si uplatnila 3 319,39 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 950 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a pred európskym súdom, ktoré jej európsky súd priznal. Pani Čechová žalovala Slovenskú republiku v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie je vedené na Okresnom súde Košice II, trvá od roku 2000 a stále nie je právoplatne skončené. Dĺžkou konania sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý 10. júna 2004 konštatoval zbytočné prieťahy v konaní. Okresnému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal pani Čechovej nemajetkovú ujmu vo výške 876 eur a náhradu trov právneho zastúpenia. Dňa 15. marca 2006 ústavný súd zamietol novú sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú. Európsky súd sťažnosť vyhlásil za prijateľnú pričom poznamenal, že v čase vyhlásenia nálezu ústavného súdu trvalo konanie štyri roky a päť mesiacov na jednom stupni konania. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pani Čechová si vo formulári sťažnosti podanom na európsky súd predbežne uplatnila 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 500 eur z titulu majetkovej škody. Po tom, ako európsky súd oznámil sťažnosť vláde, však pani Čechová už na jeho výzvu, aby predložila svoje nároky týkajúce sa spravodlivého zadosťučinenia, nereagovala. Preto jej európsky súd nepriznal žiadne spravodlivé finančné zadosťučinenie. Spoločnosť DMD GROUP, a.s. žalovala Slovenskú republiku pre porušenie jej práva na spravodlivé prerokovanie veci pred súdom. Konkrétne išlo o exekučné konanie, v ktorom bola spoločnosť v postavení oprávneného. Hoci došlo k uspokojeniu pohľadávky sťažujúcej sa spoločnosti v exekučnom konaní, Okresný súd Martin rozhodol o zastavení konania. Sťažujúca sa spoločnosť už nemala možnosť odvolať sa voči tomuto rozhodnutiu. Sťažujúca sa spoločnosť namietala, že sudca, ktorý rozhodol o zastavení exekučného konania a ktorý bol v danom čase súčasne predsedom dotknutého súdu, si pridelil vec sám sebe. Okrem toho o veci rozhodol v rovnaký deň, ako vydal opatrenie o pridelení veci v dôsledku zmeny rozvrhu práce súdu. Uvedenou námietkou sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý však nezistil porušenie práva sťažujúcej sa spoločnosti. Podľa ústavného súdu predseda okresného súdu postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi, keď prerozdelil exekučné veci v rámci zmien rozvrhu práce za účelom rovnomerného rozdelenia vecí. Skutočnosť, že predseda súdu vydal opatrenie v rovnaký deň, ako vo veci rozhodol, nemala podľa názoru ústavného súdu žiaden vplyv na porušenie práv sťažujúcej sa spoločnosti. Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu, európsky súd poznamenal, že ustanovenia právnej úpravy, účinnej v danom čase, neboli dôsledné a ponechávali výraznú voľnosť predsedovi súdu na vykonávanie zmien v rozvrhu práce súdu. Ďalej poznamenal, že neexistovali žiadne osobitné záruky vo vzťahu k početným zmenám v rozvrhu práce súdov, ku ktorým však často dochádzalo. Podotkol, že zmeny v rozvrhu práce súdov boli často všeobecného charakteru a bez špecifikovania konkrétnych vecí. Naproti tomu, v prípade sťažujúcej sa spoločnosti bola vec pridelená konkrétnym opatrením a týkala sa výlučne individuálneho prípadu sťažujúcej sa spoločnosti. V dôsledku týchto zistení európsky súd nemohol spoľahlivo overiť, či pridelenie veci sudcovi v prípade sťažujúcej sa spoločnosti bolo transparentné. Za podstatné preto európsky súd považoval, že predseda súdu si vec sťažujúcej spoločnosti sám pridelil a následne vo veci rozhodol formou zastavenia konania, pričom odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nebolo prípustné. S poukazom na tieto skutočnosti európsky súd poznamenal, že sťažujúcej sa spoločnosti bolo zabránené, aby vzniesla voči rozhodnutiu o zastavení konania akékoľvek námietky. Rovnako jej bolo zabránené, aby prípadne vzniesla námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Za daných okolností európsky súd konštatoval porušenie Dohovoru. Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažujúca sa spoločnosť požadovala v danom čase 5 miliónov slovenských korún z titulu majetkovej škody a 2 milióny slovenských korún z titulu nemajetkovej ujmy. Okrem toho si uplatnila 200 000 Sk z titulu nákladov a výdavkov. Európsky súd priznal sťažujúcej sa spoločnosti 4 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu majetkovej škody zamietol, keď poznamenal, že sťažujúca sa spoločnosť ho dostatočne nepodložila. Z rovnakého dôvodu odmietol aj nárok sťažujúcej sa spoločnosti na náhradu nákladov a výdavkov.