Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Plechlo proti Slovenskej republike

26. október 2023 – Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie (článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)

Prípad sa týkal odpočúvania sťažovateľovej telefonickej komunikácie (sťažovateľ nebol cieľom odpočúvania realizovaného v rámci vyšetrovania trestnej veci, avšak bola zaznamenaná jeho komunikácia s osobou, ktorá cieľom odpočúvania bola), vytvorenia, pretrvávajúcej existencie a použitia rôznych materiálov majúcich pôvod v tomto odpočúvaní a údajného nedostatku záruk a účinných prostriedkov nápravy v tomto ohľade.

Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydal v rámci trestného stíhania vo veci zločinu prijímania úplatku a prečinu podplácania ešte v roku 2006 Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica. V tomto trestnom konaní nemal sťažovateľ žiadne procesné postavenie. V roku 2016 bolo začaté trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v súvislosti s procesom prípravy a schvaľovania zmluvy medzi dvoma spoločnosťami a boli obvinené viaceré osoby vrátane sťažovateľa. Do spisu tohto trestného konania bol zahrnutý aj záznam z analýzy prepisov hovorov a prepis telefonických hovorov, pochádzajúce z odpočúvania realizovaného ešte v roku 2006. Vo vzťahu k týmto materiálom sa v reakcii na sťažovateľove podania a sťažnosti vyšetrovateľ aj prokurátor vyjadrili, že zvukové záznamy a ich prepisy sú v tejto trestnej veci ako dôkaz procesne nepoužiteľné. V roku 2022 sťažovateľ zomrel a trestné konanie voči nemu bolo zastavené. Neskôr bolo proti ďalším osobám vznesené obvinenie na základe skutočností obsiahnutých v materiáloch pochádzajúcich z odpočúvania, a to s vysvetlením, že došlo k zmene postoja vo vzťahu k použiteľnosti tohto materiálu. Sťažovateľov syn prejavil záujem na pokračovaní v konaní pred ESĽP.

ESĽP v rozsudku akceptoval procesnú legitimáciu sťažovateľovho syna vo vzťahu k namietaným porušeniam sťažovateľových práv v období pred sťažovateľovou smrťou. Neakceptoval ju vo vzťahu k namietaným porušeniam práv v súvislosti s novým vývojom v trestnom konaní po sťažovateľovej smrti (teda k použitiu materiálu pochádzajúceho z odpočúvania v trestnom konaní proti iným osobám). ESĽP neuznal námietku vlády, opierajúcu sa o závery ústavného súdu v tejto veci, že sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva na súkromie nevyčerpal prostriedky nápravy v podobe žaloby na ochranu osobnosti a žaloby o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Ďalej konštatoval, že sťažovateľova telefonická komunikácia spadá do rozsahu jeho práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie a jej zaznamenanie, držanie a uchovávanie predstavuje zásah do tohto jeho práva. ESĽP považoval za relevantné, že sťažovateľovi sa v tomto prípade nepodarilo získať prístup k príkazu na odpočúvanie, čo obmedzilo jeho možnosti ohľadom napadnutia jeho realizácie. Sťažovateľova argumentácia sa teda zakladala najmä na tom, že v skutočnosti neexistuje právny rámec, ktorý by poskytoval záruky na ochranu práv osôb, ktoré sú náhodne dotknuté realizáciou príkazu na odpočúvanie. Takýto právny mechanizmus podľa ESĽP nepredstavoval v tomto prípade postup podľa § 362f Trestného poriadku, ani civilné žaloby alebo sťažnosť na ústavný súd. Na základe uvedeného ESĽP dospel k záveru, že zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie nebol sprevádzaný primeranými a účinnými zárukami proti zneužitiu, preto nebol v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru. Došlo teda k porušeniu článku 8 Dohovoru.

Sťažovateľ žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 EUR, ESĽP mu priznal 2 600 EUR.