Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudky v dvoch prípadoch proti Slovenskej republike

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) 22. januára 2026 vyhlásil dva rozsudky v prípadoch týkajúcich sa trestných konaní. V prípade J. S. proti Slovenskej republike konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu nesplnenia povinnosti viesť účinné vyšetrovanie a stíhanie tvrdeného domáceho násilia. V prípade Kováčová proti Slovenskej republike konštatoval porušenie článku 5 ods. 3 Dohovoru z dôvodu nedostatku dôvodov na pretrvávajúce držanie mladistvej vo väzbe.

Prípad J. S. proti Slovenskej republike sa týkal najmä sťažnosti, že vnútroštátne orgány nesplnili svoju povinnosť účinne vyšetriť a stíhať domáce násilie, ktoré sťažovateľka podľa svojich tvrdení utrpela zo strany svojho vtedajšieho manžela, ako aj sťažnosti na diskriminačný dosah rodovo podmieneného násilia na ženách.

ESĽP v rozsudku uviedol, že vyšetrovanie vedené políciou umožnilo zhromaždiť značné množstvo dôkazov a rýchlu obžalobu predpokladaného páchateľa a zameral sa na posúdenie, či a do akej miery bol sťažovateľkin prípad podrobený starostlivému preskúmaniu vnútroštátnymi súdmi. ESĽP konštatoval, že hoci vnútroštátne súdy podrobne opísali všetky dôkazy, boli príliš formalistické pri svojich záveroch a nepreukázali povedomie o špecifických črtách prípadov domáceho násilia, neanalyzovali okolnosti prípadu z pohľadu rodovo podmieneného násilia a neposúdili dôveryhodnosť rôznych výpovedí v ich kontexte. ESĽP tiež vzal do úvahy, že po podaní obžaloby bol oslobodzujúci rozsudok prvostupňového súdu dvakrát zrušený, pričom po prvom zrušení prvostupňovému súdu trvalo vyhlásenie nového rozsudku takmer 5 rokov a celkovo konanie pred vnútroštátnymi súdmi trvalo viac než 7 rokov, čo sťažovateľke predĺžilo stav neistoty a malo pre ňu ďalšie negatívne dôsledky. Vzhľadom na spôsob, akým sa vnútroštátne orgány vecou zaoberali, ESĽP dospel k záveru, že si nesplnili povinnosti podľa článku 3 Dohovoru (zákaz zlého zaobchádzania). Čo sa týka námietky, ktorú sťažovateľka vzniesla podľa článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie), ESĽP konštatoval, že i keď sú zistené nedostatky na strane súdov v rozpore s článkom 3 Dohovoru, samé osebe neodhaľujú diskriminačný postoj vnútroštátnych orgánov a túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne nepodloženú. ESĽP sťažovateľke priznal 16 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 2 500 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

Prípad Kováčová proti Slovenskej republike sa týkal sťažovateľkinej väzby v súvislosti s jej stíhaním pre vraždu kamaráta, ktorý zomrel na početné rezné a bodné poranenia. Sťažovateľka, ktorá mala v tom čase 16 rokov, bola v máji 2019 vzatá do väzby a v novembri 2020 odsúdená prvostupňovým súdom. Sťažovala sa na neodôvodnenosť väzby, ako aj na obmedzenia a podmienky vo väzbe.    

ESĽP konštatoval, že sťažovateľka bola vo väzbe zväčša s dospelými, okrem určitého času, ktorý strávila sama. Navyše, vnútroštátne súdy podľa ESĽP náležite neanalyzovali riziko pokračovania v trestnej činnosti. Okrem toho vnútroštátne orgány nezvážili, či sťažovateľka nemohla byť premiestnená do zariadenia pre mladistvých páchateľov. Ďalej ESĽP zdôraznil, že sťažovateľka bola vo väzobných zariadeniach pre dospelých viac než jeden a pol roka. Dospel k záveru, že dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi pre väzbu sťažovateľky náležite neprihliadali na jej okolnosti. Preto bola väzba založená na dôvodoch, ktoré nemožno považovať za primerané a dostatočné, a teda došlo k porušeniu článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Námietky sťažovateľky, týkajúce sa obmedzení a podmienok vo väzbe, ESĽP odmietol, pretože nespĺňali podmienky prijateľnosti, alebo neodkrývali žiaden náznak porušenia práv a slobôd podľa Dohovoru. ESĽP sťažovateľke priznal 2 100 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 3 240 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.