Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Veen proti Slovenskej republike

Štát uspel pred Európskym súdom pre ľudské práva v konaní o troch sťažnostiach v prípade Veen proti Slovenskej republike.  

Sťažnosti sa týkali trestného stíhania vedeného v Slovenskej republike proti sťažovateľovi, holandskému občanovi, pre obvinenia z obchodovania s drogami. V priebehu tohto trestného stíhania bol sťažovateľ v októbri 2020, po vydaní z Holandska, vzatý slovenským súdom do väzby. Po tom, ako jeho spoluobvinený priznal vinu, ho súd v samostatnom konaní odsúdil rozsudkom, v ktorom jeho konanie opísal spôsobom, ktorý odkazoval na sťažovateľa a na jeho úlohu pri týchto trestných činoch. Senátu odsudzujúceho súdu predsedala sudkyňa, ktorá ako samosudca v prvom stupni rozhodovala o väzbe sťažovateľa. Po podaní obžaloby proti sťažovateľovi v jeho veci konal senát zložený z iného sudcu a dvoch prísediacich. V sťažnostiach podaných na ESĽP sa sťažovateľ opieral o článok 5 ods. 3 a 4 a článok 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietal predovšetkým dĺžku a svojvoľnosť jeho väzobného stíhania, údajný nedostatok nestrannosti súdu rozhodujúceho o jeho väzbe a porušenie prezumpcie neviny.   

  Väzba sťažovateľa v prípravnom konaní trvala takmer 2 roky a 3 mesiace. ESĽP poukázal na to, že vnútroštátne súdy odôvodnili väzbu sťažovateľa nielen na základe prísnosti potenciálneho trestu, ale aj na základe neexistencie jeho pravidelného pobytu v Holandsku alebo na Slovensku, jeho osobných a obchodných väzieb, vrátane kontaktov mimo EÚ a jeho finančných zdrojov. Ďalej zvážili organizovanú povahu trestnej činnosti, ktorá zahŕňala pašovanie rozsiahleho množstva drog cez Slovensko do niekoľkých ďalších krajín a dôvody vydania európskeho zatýkacieho rozkazu. Ďalej uznal, že pri zvažovaní alternatívnych opatrení sa vnútroštátne súdy neobmedzili len na neexistenciu výnimočných okolností, ale posúdili aj osobnú situáciu sťažovateľa, závažnosť trestného činu, z ktorého bol obvinený a riziko, ktoré predstavovalo jeho prepustenie. ESĽP konštatoval, že vnútroštátne súdy uviedli relevantné a dostatočné dôvody pre predĺženie väzby sťažovateľa, ktorú teda nemožno považovať za neprimerane dlhú. Preto túto časť sťažnosti zamietol ako zjavne nepodloženú. Pokiaľ ide o otázky nestrannosti súdu a prezumpcie neviny, ESĽP uznal argumenty vlády a konštatoval, že neboli preukázané žiadne osobitné okolnosti objektívne odôvodňujúce obavy sťažovateľa, týkajúce sa nestrannosti sudkyne B. P. Takisto sa priklonil k argumentácii vlády, že tento prípad sa líši od prípadu Mucha v. Slovenská republika, pretože dotknutá sudkyňa nerozhodovala o vine sťažovateľa, ale iba o pretrvávajúcej existencii dôvodov na predĺženie jeho väzby a sťažovateľ bol následne súdený a odsúdený súdom prvej inštancie v inom zložení ako súd, ktorý odsúdil jeho spoluobvineného. ESĽP preto aj túto časť sťažnosti zamietol ako zjavne nepodloženú. Sťažnosť vyhlásil ako celok za neprijateľnú. Rozhodnutie bolo prijaté trojčlenným výborom sudcov ESĽP a je konečné.