Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade týkajúcom sa obmedzení maloobchodných prevádzok v rámci opatrení proti šíreniu Covid-19​

Dňa 22. januára 2026 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil svoje rozhodnutie vo veci Scheffer a 47 ďalších sťažností proti Slovenskej republike.Prípad sa týkal obmedzení vzťahujúcich sa na fungovanie maloobchodných prevádzok v rámci opatrení prijatých v Slovenskej republike proti šíreniu ochorenia Covid-19. Sťažovatelia sa sťažovali na porušenie svojich majetkových práv. K porušeniu malo dôjsť v dôsledku uplatnenia opatrení a vyhlášok prijatých Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktoré zahŕňali dočasné zatvorenie obchodných prevádzok sťažovateľov alebo obmedzenia týkajúce sa maximálneho povoleného počtu hostí alebo zákazníkov, ktorých mohli v danom čase ubytovať. Sťažovatelia tvrdili, že utrpeli majetkovú škodu a ušlý zisk a prišli aj o klientelu. Namietali, že opatrenia a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky boli svojvoľné, pretože úrad nemal právomoc uložiť také obmedzenia, aké stanovil, a že z hľadiska ich právneho charakteru boli predmetné opatrenia a vyhlášky vylúčené z akéhokoľvek typu súdneho prieskumu.ESĽP sťažnosti dvoch sťažovateľov vyčiarkol zo zoznamu prípadov z procesných dôvodov. Pokiaľ ide o ďalšie sťažnosti, ESĽP vo svojom rozhodnutí uznal argumenty vlády. Vo vzťahu k 21 sťažnostiam ESĽP súhlasil s vládou, že sťažovatelia nepredložili pravdivé a úplné informácie, a to najmä o tom, že boli prijímateľmi finančnej pomoci z verejných zdrojov, určenej pre podnikateľov na preklenutie ťažkostí v súvislosti s obmedzeniami, ktorým sa museli podrobiť. Čerpanie tejto pomoci sťažovatelia priznali až v odpovedi na stanovisko vlády. Ich sťažnosti preto ESĽP zamietol z dôvodu zneužitia práva na individuálnu sťažnosť.Čo sa týka zvyšných 25 sťažností, ESĽP posúdil argumenty strán a dospel k záveru, že obmedzenia aplikované na sťažovateľov mali právny základ vo vnútroštátnom práve a ich cieľom bola ochrana verejného zdravia. V rámci posúdenia podmienky primeranosti opatrení ESĽP zopakoval, že z jeho judikatúry nevyplýva požiadavka úplného odškodnenia majetkových strát pri opatreniach obmedzujúcich užívanie majetku. V posudzovaných prípadoch sťažovatelia pričítali akékoľvek obchodné straty uplatneným opatreniam. ESĽP ale zdôraznil, že tento argument ignoruje fakt, že napadnuté opatrenia boli prijaté v odpovedi na pandémiu Covid-19, teda nie v štandardnom podnikateľskom prostredí. Preto škody nemožno pripísať výlučne napadnutým opatreniam. Ďalej ESĽP uviedol, že straty z jedného obdobia môžu byť kompenzované ziskami z iného obdobia. V rozsahu, v akom sťažovatelia do svojej škody započítavali aj svoje prevádzkové náklady, ESĽP považoval za otázne, či je takáto kumulácia nárokov koncepčne udržateľná. Napokon ESĽP konštatoval, že argument sťažovateľov, že žalovaný štát nezvážil prijatie opatrení s menej škodlivým dopadom, je potrebné posudzovať v rámci širokej miery voľnej úvahy priznanej žalovanému štátu v dotknutej oblasti a v skutočnosti bola táto miera voľnej úvahy uplatnená poskytnutím systému prvej pomoci a finančnej pomoci na nájomné. ESĽP dospel k záveru, že na sťažovateľov nebolo uvalené neprimerané bremeno a ich sťažnosti zamietol ako zjavne nepodložené. Rozhodnutie je konečné.