Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade Abaffy proti SR

Štát uspel pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) v konaní o štyroch sťažnostiach v prípade Abaffy proti Slovenskej republike. Rozhodnutie bolo prijaté trojčlenným výborom sudcov a dňom zverejnenia nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ bol v októbri 2018 vzatý do väzby v súvislosti s obvinením z trestnej činnosti organizovaného charakteru – podvodu, keď jeho vzatie do väzby odobrili súdy všetkých stupňov. Súdy preskúmavali a predlžovali väzbu sťažovateľa a medzitým viackrát rozhodovali o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby a o možnosti nahradenia väzby alternatívnym prostriedkom. Vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach o väzbe opierali o pretrvávajúcu obavu z pôsobenia na svedkov alebo spoluobvinených a pokračovania v trestnej činnosti. Sťažovateľ neuspel ani s viacerými sťažnosťami na Ústavnom súde Slovenskej republiky, v ktorých napadol jednotlivé rozhodnutia vnútroštátnych súdov. Napokon bol vnútroštátnymi súdmi uznaný za vinného. V sťažnostiach podaných na ESĽP sa sťažovateľ opieral o článok 5 ods. 3  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietal predovšetkým dôvodnosť jeho väzobného stíhania.

Väzba sťažovateľa trvala celkovo 2 roky 7 mesiacov 9 dní. Hoci ESĽP súhlasil so sťažovateľom, že väzobné rozhodnutia sa obsahovo do určitej miery opakujú, nestotožnil sa s jeho argumentom, že neobsahovali žiadne konkrétne skutočnosti a odkazy na jeho osobnú situáciu. ESĽP poznamenal, že predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa mohlo vyvolať dôvodnú obavu, že by mohol spáchať nový trestný čin. Ďalej ESĽP konštatoval, že okrem tvrdenia o irelevantnosti trestného činu vydierania, za ktorý bol v minulosti právoplatne odsúdený, na čo prihliadli aj všeobecné súdy, sťažovateľ v rámci ďalších jeho ďalších argumentov najmä spochybňoval existenciu dôvodného podozrenia, že spáchal trestný čin a hodnotenie dôkazov. Ďalej ako argumenty uvádzal tvrdenia bez akéhokoľvek dôkazu, keď napríklad tvrdil, že má dostatok finančných prostriedkov, a teda nie je závislý od páchania trestnej činnosti. Podľa ESĽP skutočnosti uvádzané sťažovateľom nespochybňujú existenciu dôvodov na jeho väzbu v prípravnom konaní.

ESĽP pripomína, že riziko opätovného spáchania trestného činu nie je úplne vylúčené ani plynutím času, ako aj na to, že podľa vnútroštátneho práva mal sťažovateľ právo požiadať o prepustenie z väzby každé tri mesiace, a teda zákonnosť jeho väzby v prípravnom konaní bola niekoľkokrát preskúmaná. Pokiaľ ide o to, či vnútroštátne orgány postupovali v konaní „s osobitnou starostlivosťou“, ESĽP akceptoval argumenty vlády, že počas trvania obdobia väzby v konaní pred súdom uskutočnili niekoľko pojednávaní, vypočuli viacerých svedkov a znalcov a preskúmali ďalšie dôkazy. Okrem toho rozhodovali aj o ďalších návrhoch podaných sťažovateľom a jeho spoluobvinenými, ako napríklad o návrhu na prikázanie veci inému prvostupňovému súdu.