Straka a ďalší proti SR a Borodinová a ďalší proti SR

Sťažovateľmi v týchto prípadoch boli nájomníci bytov v bytových domoch, na ktoré sa vzťahovala regulácia nájomného. Byty im právnym predchodcom pridelil do osobného užívania, neskôr transformovaného na nájom, štát, no po páde komunistického režimu boli dotknuté bytové domy na základe reštitučných zákonov vydané pôvodným vlastníkom. V bytoch sa uplatňovala regulácia nájomného. Súčasne so sťažovateľmi rovnakú sťažnosť v ich mene predložilo aj občianske združenie Právo na bývanie, ktorého sú sťažovatelia členmi. Túto sťažnosť ESĽP odmietol z dôvodu, že uvedené občianske združenie nemožno považovať za „obeť“ namietaných porušení.  

Sťažovatelia sa na ESĽP sťažovali na porušenie svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to samostatne aj v spojení s článkom 14 Dohovoru, zakotvujúcim zákaz diskriminácie. K porušeniu malo dôjsť v dôsledku zrušenia ich nájomných práv v pôvodnej podobe a deregulácie nájomného, čo malo nepriaznivý dopad na ich práva k bytom. Sťažovatelia v tomto ohľade poukazovali aj na to, že boli diskriminovaní oproti nájomníkom družstevných bytov, ktorí mali možnosť podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov nadobudnúť tieto byty do vlastníctva. Sťažovatelia takúto možnosť nemali a nebolo im v tejto súvislosti poskytnuté ani žiadne odškodnenie. Ďalej sa sťažovatelia sťažovali na porušenie ich práva na rešpektovanie obydlia podľa článku 8 Dohovoru, tvrdiac, že v dôsledku novej právnej úpravy – zákona č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom im môžu byť poskytnuté náhradné byty horšej kvality ako byty, ktoré budú musieť opustiť. Tiež namietali, že tento zákon porušuje ich právo na ochranu osobných údajov, keďže na účely získania náhradného bytu musia samosprávam predložiť údaje o svojej finančnej situácii a samosprávy zverejnia zoznam žiadateľov o náhradný byt.

ESĽP odmietol námietku sťažovateľov, týkajúcu sa porušenia práva na pokojné užívanie majetku z časti pre nedostatok právomoci, keďže právo osobného užívania bytov bolo zrušené ešte pred tým, ako Dohovor nadobudol vo vzťahu k Slovenskej republike účinnosť. V súvislosti s výhradami sťažovateľov voči nemožnosti odkúpiť dotknuté byty do vlastníctva alebo získať v tomto ohľade akúkoľvek náhradu, ESĽP poukázal na to, že Dohovor nezaručuje právo na získanie majetku a akékoľvek očakávania sťažovateľov v tomto smere nemali právny základ, preto ich nemožno považovať za legitímnu nádej na získanie majetku, chránenú článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ďalej ESĽP zdôraznil, že právo bývať v konkrétnom byte rovnako nemožno považovať za „majetok“ v zmysle tohto ustanovenia. Preto v tejto časti ESĽP námietku sťažovateľov týkajúcu sa údajného porušenia majetkových práv, rovnako ako s ňou spojenú námietku týkajúcu sa diskriminácie, odmietol ako nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru. Čo sa týka námietky podľa článku 8 Dohovoru, ESĽP uviedol, že nová právna úprava zasahuje do práva sťažovateľov na rešpektovanie obydlia, keďže mení podmienky nájmu v tom smere, že umožňuje vlastníkom bytov nájom vypovedať a stanovuje podmienky pre získanie náhradného bytu. Tento zásah do práv sťažovateľov však podľa ESĽP má právny základ a sleduje legitímny cieľ – ochranu práv vlastníkov, ktorí museli dlhodobo znášať bremeno regulácie nájmu. ESĽP ďalej považoval za relevantné, že novoprijatá právna úprava umožnila aj naďalej zachovať  reguláciu nájomného v prípadoch nájomníkov v hmotnej núdzi, ktorým musia obce a mestá v určenej lehote prideliť náhradné byty; ak tak neurobia, zostane nájomníkovi zachované právo užívať súčasný byt. Prebiehajúce reformy sú teda sprevádzané zárukami, že tí nájomníci, ktorí sú preukázateľne v núdzi a nemôžu platiť trhové nájomné, nebudú vysťahovaní bez poskytnutia náhradného ubytovania. V konaní o nároku na náhradný byt sa navyše uplatňujú procesné záruky a rozhodnutie samosprávy je preskúmateľné súdom. Za týchto okolností ESĽP dospel k záveru, že zásah do práva sťažovateľov na rešpektovanie obydlia nie je neprimeraný alebo inak v rozpore s článkom 8 Dohovoru a ich námietku v tomto ohľade zamietol. Rovnako zamietol námietku týkajúcu sa povinnosti poskytnúť samospráve údaje o finančnej situácii a jej povinnosti zverejniť zoznam žiadateľov o náhradný byt. Poukázal na to, že takéto zhromažďovanie a používanie údajov je podmienené súhlasom dotknutej osoby, je obmedzené na nevyhnutné účely rozhodnutia o nároku a zverejnenie informácií o pridelení bytov nie je z hľadiska správy verejných financií neprimerané.