Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade neprimeranej dĺžky konania

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odvolaním sa na nález ústavného súdu tvrdila, že sťažovateľov ďalej nemožno považovať za poškodené osoby, vzhľadom na nápravu, ktorú získali na vnútroštátnej úrovni zo strany ústavného súdu. V tejto súvislosti ESĽP poukázal na to, že nedošlo k urýchleniu konania na základe príkazu ústavného súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Ďalej poznamenal, že odškodnenie priznané na vnútroštátnej úrovni za obdobie viac ako 22 rokov, prípadne 8 rokov a 9 mesiacov alebo 9 rokov a 11 mesiacov, nemožno považovať za primerané. Nestotožnil sa ani s argumentáciou vlády, že sťažovatelia neutrpeli podstatnú ujmu vzhľadom na ich správanie sa v konaní, predmet sporu a výšku ich spoluvlastníckych podielov.  

Čo sa týka podstaty sťažnosti, ESĽP uviedol, že primeranosť dĺžky konania musí byť posúdená s prihliadnutím na okolnosti prípadu a na kritéria: zložitosť veci, správanie sa sťažovateľov a príslušných orgánov a čo bolo v hre pre sťažovateľov. V tejto súvislosti konštatoval, že predmetom konania bolo určenie vlastníckych práv k nehnuteľnosti, čo patrí k bežnej občianskoprávnej sporovej agende. Vzal do úvahy osobitné okolnosti prípadu, najmä zmeny a rastúci počet odporcov a neúplné podania navrhovateľov, ktoré mali za následok predĺženie konania. Ďalej skúmal spôsob, akým vnútroštátne súdy viedli konanie. V tomto ohľade poukázal na obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu. Napríklad okresný súd konal s niektorými odporcami, ktorí niekoľko rokov nemali pasívnu legitimáciu v konaní, uskutočnil množstvo pojednávaní, ktoré neviedli k meritórnemu rozsudku a v období rokov 1995 až 2009 náležite nekonal vo veci, čo potvrdil aj ústavný súd vo svojom náleze. ESĽP vzal tiež do úvahy vo všeobecnosti pasívny postoj sťažovateľov v priebehu konania a ich nezáujem o spor. V tejto súvislosti konštatoval, že sťažovatelia sa často nezúčastňovali nariadených pojednávaní a nie vždy sa usilovali brániť svoje vlastnícke práva, pričom niektorí z nich sa ani nevyjadrili k žalobe alebo neuviedli žiadne relevantné argumenty ohľadne ich stanoviska. Vzal tiež do úvahy záver ústavného súdu týkajúci sa nezáujmu sťažovateľov o konanie v období rokov 1995 až 2009, keď bol okresný súd nečinný. Okrem toho poznamenal, že sťažovatelia ústavnému súdu poskytli neúplné informácie a ESĽP poskytli nepresné údaje. Napriek uvedenému ESĽP poznamenal, že dĺžka konania, ktorá vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom predstavovala od 8 a pol roka do 22 rokov a 3 mesiace, bola neprimeraná, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.