Preskočiť na hlavný obsah
Oficiálna stránka SK

Doména gov.sk je oficiálna

Toto je oficiálna webová stránka orgánu verejnej moci Slovenskej republiky. Oficiálne stránky využívajú najmä doménu gov.sk. Odkazy na jednotlivé webové sídla orgánov verejnej moci nájdete na tomto odkaze.

Táto stránka je zabezpečená

Buďte pozorní a vždy sa uistite, že zdieľate informácie iba cez zabezpečenú webovú stránku verejnej správy SR. Zabezpečená stránka vždy začína https:// pred názvom domény webového sídla.

Slovenčina
    1. Domov
    2. Tlačové správy
    3. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Kuc proti Slovenskej republike

    Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Kuc proti Slovenskej republike

    Vypublikované 2. septembra 2021

    ​Štrasburg. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol, že Slovenská republika porušila článok 5 ods. 3 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

    ​Prípad nadväzoval na skorší prípad Kuc proti Slovenskej republike, o ktorom ESĽP rozhodol rozsudkom z 25. júla 2017. Sťažovateľ bol pôvodne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov za viacero skutkov na základe toho, že s cieľom presadzovať práva zvierat zhromažďoval výbušniny, niektoré z nich spolu s písomnými vyhrážkami poslal veterinárovi a do centrály siete supermarketov a zostrojil a nechal explodovať nástražný výbušný systém pri vchode do prevádzky rýchleho občerstvenia v Košiciach. Na základe dovolania podaného sťažovateľom Najvyšší súd Slovenskej republiky v apríli 2016 rozsudky nižších súdov zrušil a vec bola vrátená prvostupňovému súdu, ktorý sťažovateľa v septembri 2016 opäť uznal vinným z viacerých obzvlášť závažných zločinov a prečinov a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov a 6 mesiacov. Po zrušení tohto rozsudku krajským súdom, okresný súd opätovne rozhodol v novembri 2017, uznal sťažovateľa vinným a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov a ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov. Krajský súd rozsudok zmenil a trest sprísnil na 12 rokov odňatia slobody. Sťažovateľ neuspel s dovolaním podaným na najvyšší súd. Počas celého obdobia trvania trestného konania bola sťažovateľova osobná sloboda obmedzená; sťažovateľ bol vo väzbe, ktorá bola opakovane predlžovaná, resp. vo výkone trestu odňatia slobody.   

    Sťažovateľ na ESĽP žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práv z dôvodu dĺžky a dôvodnosti väzby. Tvrdil, že vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o jeho pokračujúcej väzbe nevzali do úvahy osobitosť jeho situácie danú jeho duševným stavom a nezaoberali sa jeho argumentmi v tomto ohľade. V rozsudku z 25. júla 2017, ktorý sa týkal väzby sťažovateľa do 2. apríla 2014, ESĽP rozhodol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru bol porušený. Keďže najvyšší súd v apríli 2016 zrušil odsudzujúci rozsudok a zároveň rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby (sťažovateľ v tom čase už vykonával trest odňatia slobody), sťažovateľ ďalšie trvanie väzby neúspešne napadol na ústavnom súde a následne aj na ESĽP novou sťažnosťou.

    ESĽP vo svojom aktuálnom rozsudku vzal do úvahy dve obdobia, počas ktorých sa na sťažovateľa hľadí ako na držaného vo väzbe z hľadiska článku 5 ods. 3 Dohovoru, a to od 14. apríla 2016 do 29. septembra 2016 (5 mesiacov a 16 dní) a od 20. apríla 2017 do 2. novembra 2017 (6 mesiacov a 13 dní); celkovo približne jeden rok. Vnútroštátne súdy sa vo svojich rozhodnutiach o väzbe opierali o pretrvávajúcu hrozbu úteku sťažovateľa a pokračovania v trestnej činnosti. ESĽP bol toho názoru, že vnútroštátne súdy posúdili tieto riziká najmä s ohľadom na „osobnosť“ sťažovateľa a okolnosti trestnej veci, avšak v ich rozhodnutiach podľa neho neboli uvedené žiadne podrobnosti o sťažovateľovej osobnosti alebo konkrétne skutočnosti odôvodňujúce pretrvávajúcu väzbu sťažovateľa. Ďalej podľa jeho názoru vnútroštátne súdy neodpovedali na sťažovateľov argument o tom, že jeho zlý psychický stav vylučuje riziko úteku a že mu väzenské zariadenie nemôže poskytnúť odvykaciu terapiu. ESĽP konštatoval, že preto nie je presvedčený, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov boli založené na analýze všetkých relevantných skutočností, a má pochybnosti o tom, či dôvody väzby, tak ako sú uvedené v rozhodnutiach súdov, boli dostatočné. ESĽP ďalej vyslovil, že vnútroštátne súdy nepreukázali v konaní „osobitnú starostlivosť“ a poukázal na to, že značné prieťahy boli spôsobené opakovaným vrátením veci prvostupňovému súdu, čo malo za následok predĺženie väzby sťažovateľa. ESĽP rozhodol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru bol porušený.

    Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 20 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 3 000 EUR z titulu nákladov a výdavkov; vláda tieto nároky popierala a argumentovala, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy čiastočne nespadá pod označený článok Dohovoru a čiastočne je neprimerane vysoký, a že uplatnený nárok na náhradu nákladov a výdavkov sťažovateľ nepodložil žiadnymi dokladmi. ESĽP priznal sťažovateľovi 2 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a nárok z titulu nákladov a výdavkov zamietol. Rozsudok je právoplatný.