Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok týkajúci sa práva na rešpektovanie súkromného života odsúdeného

​Štrasburg, 31. marec 2022. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Maslák proti Slovenskej republike (č. 2), v ktorom konštatoval porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života odsúdeného.

Rozsudkom bolo v spojenom konaní rozhodnuté o deviatich sťažnostiach sťažovateľa, podaných na ESĽP. Sťažovateľ sa nimi sťažoval na umiestnenie v oddiele s bezpečnostným režimom z preventívno-bezpečnostných dôvodov a na jeho pretrvávajúce držanie a podmienky v tomto oddiele v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, v Ilave a v Banskej Bystrici-Kráľovej, celkovo od júna 2015 až do júla 2018. Ďalej sa sťažoval na obmedzenie jeho práva na návštevy a na nedostatok súdneho prieskumu týchto opatrení. Odvolával sa na články 3, 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zakotvujúce zákaz zlého zaobchádzania, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na prístup k súdu a právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy.

Počas celého trvania sťažovateľovho umiestnenia v oddiele s bezpečnostným režimom bolo toto umiestnenie založené na § 81 ods. 2 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. V prípade sťažovateľa sa väzenské orgány v tomto ohľade odvolávali na jeho predchádzajúce odsúdenie, jeho stíhanie za trestné činy, ktoré mal údajne spáchať v minulosti, a jeho osobnostné črty. ESĽP vyjadril určitú kritiku vo vzťahu k právnej úprave, a to najmä z dôvodu, že zákon nešpecifikuje povahu preventívno-bezpečnostných dôvodov na zavedenie takéhoto režimu, čo naznačuje, že jeho výklad zahŕňa určitú mieru voľnej úvahy zo strany väzenskej správy. ESĽP ďalej vyjadril názor, že počiatočné rozhodnutie o umiestnení väzňa do oddielu s bezpečnostným režimom môže do určitej miery spočívať na predpokladoch založených na predchádzajúcich udalostiach, avšak poukázal na to, že odvolávanie sa v tejto súvislosti iba na trestný čin, za ktorý bol väzeň odsúdený, už kritizoval CPT (Výbor na zabránenie mučeniu) vo svojej najnovšej správe o Slovensku, keď zdôraznil, že zavedenie takéhoto režimu by malo byť vždy založené na individuálnom posúdení rizika a potrieb a nemalo by byť automatickým výsledkom uloženého trestu. Okrem toho, zistenie preventívno-bezpečnostných dôvodov na základe údajných trestných činov, za ktoré väzeň nebol právoplatne odsúdený, je vo svojej podstate v rozpore s prezumpciou neviny. ESĽP podotkol, že aj vnútroštátne právo obsahuje požiadavku, aby pri každom preskúmaní odôvodnenia držania väzňa v oddiele s bezpečnostným režimom bolo vzaté do úvahy hodnotenie správania väzňa. V tomto prípade však podľa ESĽP nebolo preukázané, že by toto kritérium bolo zohľadnené, keďže vo vnútroštátnych dokumentoch sa vo vzťahu k sťažovateľovi neuvádzal žiaden incident svedčiaci o existencii akýchkoľvek rizík súvisiacich s bezpečnosťou. Ďalej ESĽP poznamenal, že vnútroštátne právo neupravuje účasť väzňa na rozhodovaní o jeho umiestnení do oddielu s bezpečnostným režimom a predĺžení tohto umiestnenia, a že absencia takéhoto zapojenia bola kritizovaná v najnovšej správe CPT týkajúcej sa Slovenska. Okrem toho sa takéto rozhodnutie dotknutej osobe nedoručuje. V tomto prípade musel sťažovateľ podať niekoľko žiadostí podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, kým sa mu podarilo získať kópiu niektorých z nich. ESĽP ďalej vyjadril výhrady v súvislosti s možnosťami prieskumu rozhodnutia o umiestnení odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom. Uvedené výhrady podľa ESĽP platia primerane aj vo vzťahu k otázke všeobecných podmienok držania sťažovateľa v oddiele s bezpečnostným režimom a k otázke jeho práva prijímať návštevy, kým bol umiestnený v tomto režime. ESĽP dospel k záveru, že vnútroštátny systém neposkytoval sťažovateľovi primeranú právnu ochranu pred zneužitím, požadovanú v zmysle princípov právneho štátu v demokratickej spoločnosti. Došlo teda k porušeniu sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Pokiaľ ide o námietky vznesené na základe článkov 3 a 6 Dohovoru, zaručujúce zákaz zlého zaobchádzania a právo na prístup k súdu, ESĽP uznal argumenty vlády a námietky zamietol.

Sťažovateľ požadoval 29 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 4 188 eur z titulu nákladov a výdavkov. ESĽP mu priznal 12 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2 888 eur za náklady a výdavky.