​Skutkové okolnosti prípadu:

 

Vo februári 2002 okolo siedmej hodiny večer v dedine na východnom Slovensku majiteľ baru údajne odmietol obslúžiť a naliať alkoholický nápoj osobe rómskeho pôvodu. Toho istého dňa, okolo desiatej hodiny večer, skupina približne 30 mladých mužov obkľúčilo rómsku osadu, v ktorej bývali sťažovatelia. Strhla sa bitka a bola privolaná polícia. Sťažovatelia utrpeli počas incidentu viacero fyzických zranení. V marci 2002 okresný vyšetrovateľ v Poprade začal trestné stíhanie. V apríli 2002 bolo vyšetrovanie prerušené, nakoľko sa nepodarilo zhromaždiť žiadne dôkazy odôvodňujúce vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe. V rozhodnutí bolo ďalej uvedené, že útoku na osadu predchádzal incident, počas ktorého osoba rómskeho pôvodu udrela do tváre čašníčku, ktorá ju odmietla obslúžiť pri podaní alkoholického nápoja. Po útoku v rómskej osade skupina bližšie neidentifikovaných Rómov rozbila okná na dome čašníčky a zničila auto jej syna. Dvaja sťažovatelia podali voči uzneseniu sťažnosť. Okresný prokurátor v máji 2002 odmietol ich sťažnosť  z dôvodu, že nešlo o poškodené osoby. Osobitným listom ich zároveň informoval, že zrušil rozhodnutie vyšetrovateľa a nariadil  v trestnom stíhaní pokračovať. V júni 2002 vyšetrovateľ znova prerušil trestné stíhanie. Dvaja sťažovatelia opätovne podali sťažnosť. V júli 2002 prokurátor Okresnej prokuratúry v Poprade odmietol sťažnosť sťažovateľov z toho dôvodu, že nešlo o poškodené osoby. V osobitnom liste ich prokurátor informoval, že sa stotožňuje s výrokom vyšetrovateľa, nakoľko žiadna z poškodených osôb neidentifikovala osoby, ktoré boli údajne spojené s útokom. S cieľom identifikovať páchateľov boli robené aj ďalšie úkony, napriek tomu sa nepodarilo zhromaždiť dostatok dôkazov umožňujúcich vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe. Sťažovatelia podali v septembri 2002 sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Tento ich sťažnosť odmietol pre nevyčerpanie všetkých dostupných prostriedkov nápravy.

 

 

Pred ESĽP sťažovatelia namietali, že boli počas incidentu predmetom týrania, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, a že slovenské štátne orgány zlyhali pri vyšetrovaní a stíhaní podobných trestných činov v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Ďalej, že vniknutie útočníkov do ich domov a poškodzovanie majetku bolo v rozpore s článkom 8 Dohovoru a článkom 1 Protokolu č. 1, a že nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru. Napokon sťažovatelia namietali porušenie článku 14 Dohovoru v dôsledku diskriminácie na základe ich rasového/etnického pôvodu a pohlavia pri užívaní ich práv zaručených v článkoch 3, 8 a 13 Dohovoru.

 

Pokiaľ ide o aplikáciu článku 3, ESĽP uviedol, že nebolo medzi stranami sporné, že skupina osôb vstúpila do osady, kde sťažovatelia žili, a spôsobila tam výtržnosti vrátane priamych fyzických útokov na niektorých sťažovateľov, že poškodili exteriér niektorých domov, násilne vstúpili do dvoch domov a poškodili tam nábytok a vybavenie. To, čo bolo sporné, bol počet útočníkov, rozsah a povaha zranení spôsobených dvom sťažovateľom, rozsah majetkovej škody a rasové osočovanie útočníkmi. Zranenia spôsobené dvom sťažovateľom si vyžiadali ošetrenie v nemocnici. ESĽP konštatoval, že incident sa odohral v noci a v rómskej osade, že útočníci boli čiastočne ozbrojení a maskovaní, navyše bola spôsobená škoda na majetku sťažovateľov ako aj vonku, pričom útok sprevádzali verbálne hrozby a nadávky na etnickú príslušnosť. ESĽP preto konštatoval, že zaobchádzanie, akému boli sťažovatelia v rukách jednotlivcov vystavení spadá do pôsobnosti článku 3.​

 

Vo vzťahu k porušeniu článku 3 v jeho procesnej časti ESĽP uviedol, že incident bol podrobený rozsiahlemu vyšetrovaniu. Zisťoval však, či bolo vykonané všetko, čo mohlo odhaliť páchateľov a ich motívy a prípadne zaistiť dostatok dôkazov pre ich súdenie a potrestanie. ESĽP vyvodil záver, že zodpovedné orgány nevykonali všetky kroky, ktoré sa od nich očakávali za účelom vyšetrenia predmetného incidentu, zistenia identity páchateľov a ich potrestania. Článok 3 bol preto porušený aj v jeho procesnej časti.

 

Vo vzťahu k ostatným namietaným porušeniam ESĽP skonštatoval, že s ohľadom na jeho zistenia týkajúce sa porušenia článku 3 Dohovoru nepovažuje za potrebné osobitne preskúmavať zvyšné námietky.

 

Za zistené porušenie článku 3 Dohovoru ESĽP priznal dvom sťažovateľom 10 000 EUR a siedmim sťažovateľom 5 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Zvyšok ich nárokov zamietol.

Úplné znenie rozsudku nájdete TU​