Civilný sporový poriadok

Od 1. júla 2016 nadobudli účinnosť tri nové procesné kódexy: Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok​. Nové kódexy nahradili Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.) a do súdnej praxe priniesli množstvo zmien. Civilný sporový poriadok sa dotýka súdnych konaní, kde strany v konaní väčšinou tvrdia opak, teda sú v „spore“.

Civilný sporový poriadok (PDF, 1 MB)

(zákon č. 160/2015 Z. z.)

Civilný sporový poriadok – Často kladené otázky

Súd dané konanie postúpi príslušnému súdu s odkazom na §9b ods.1 Exekučného poriadku v spojitosti s § 43 CSP.

Do úpravy CSP ani do ostatných nových procesných kódexov sa síce predmetné ustanovenie nepremietlo, štát však ostáva stranou sporu pre časť konania, v ktorom sa mu priznávajú určité práva/ukladajú určité povinnosti. Postup súdu pri nakladaní s finančnými prostriedkami, s ktorými hospodári súd, by mal zostať zachovaný.

Subjekt, s ktorým súd do 30.06.2016 konal ako s vedľajším účastníkom konania, po 01.07.2016 viac v konaní ako vedľajší účastník konania vystupovať nemôže a jeho postavenie ako vedľajšieho účastníka konania k 30.06.2016 zaniklo. O jeho ďalšom postavení v konaní je nevyhnutné vždy rozhodnúť. Tento subjekt môže po 01.07.2016 vystupovať v konaní
a) ako osobitný subjekt v súlade s § 95 CSP – do konania môže byť pribratý iba na základe rozhodnutia súdu, ak s tým strana súhlasí
b) ako všeobecný zástupca v súlade s § 89 CSP.

Od 1.7.2016 musí byť podľa CSP strana obligatórne v predmetnom konaní zastúpená advokátom. Uvedené neplatí iba vtedy, ak je stranou fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Pri týchto osobách je naplnený kvalifikačný predpoklad o znalosti procesných práv a povinností, preto sa manudukačná povinnosť súdu nevyžaduje.

Ustanovenie § 21 ods. 1 písm. b) OSP bolo nahradené ustanovením § 72 CSP. V tomto smere teda nedošlo k žiadnej zmene a otázka, kto koná za právnickú osobu, je zodpovedaná v osobitných predpisoch.

Zástupcom, ktorý je právnickou osobou, môže byť predovšetkým obchodná spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie právnych služieb podľa zákona o advokácii. Ďalšiu kategóriu zástupcov tvoria právnické osoby s osobitnými úlohami vo vzťahu k ochrane slabšej strany (§ 290 a nasl. CSP). Do úvahy prichádza aj zastúpenie inou právnickou osobou, ktorá má postavenie všeobecného zástupcu.

Súd je v súlade s § 160 ods. 2 CSP povinný vždy poučiť stranu o práve zvoliť si advokáta a o jeho práve obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. Takéto poučenie má súd poskytnúť pri prvom úkone voči tej-ktorej sporovej strane.

Áno, intervenient sa môže v konaní nechať zastúpiť.

Zástupca zvolený do 30. júna 2016 môže stranu zastupovať v konaní aj po 1. júli 2016, ak ide o spor, resp. konanie, v ktorom je takéto zastúpenie prípustné. Po 1. júli 2016 môže „všeobecný zástupca“ konať len v prípadoch podľa 89 CSP. Ak ide o spor podľa § 90 CSP zastúpenie všeobecným zástupcom sa nepripúšťa. Ak ide o spor podľa § 91 CSP je prípustné zastúpenie len osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Námietky podľa § 5 CSP sa vždy uplatňujú v prebiehajúcom konaní. Nezapisujú sa do osobitného registra, sú súčasťou prebiehajúceho konania (§ 156 ods. 1, tretia veta vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy: „Ďalšie podania vzťahujúce sa na vec už zapísanú do súdneho registra sa len pripoja k súdnemu spisu v tej istej veci.“).

Inej osobe ako osobe uvedenej v § 97 ods. 1 CSP nie je možné kópiu záznamu z procesného úkonu vydať. Inému subjektu je možné takýto záznam za prítomnosti súdnej osoby prehrať.

Súd je povinný vyhotovovať záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku vždy keď koná so stranou alebo vykonáva dokazovanie (§ 98 CSP), pričom subsidiárne ponecháva možnosť klasickej zápisnice, najmä na základe procesnej ekonómie, vhodnosti a účelnosti konania podľa posúdenia súdu (§ 99 CSP).

Vec sa zapíše do súdneho registra „S“ v súlade s § 165a ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z.

Podrobnosti týkajúce sa zaznamenávania priebehu súdneho pojednávania a iných procesných úkonov súdu pomocou technických prostriedkov sú upravené v § 56 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z.

Pojem bezodkladne je potrebné interpretovať vo význame „ihneď“. Bližší výklad pojmu bezodkladne možno vyvodiť z bohatej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Aj v prípade, ak v CSP nie je ustanovená lehota na rozhodnutie, alebo vykonanie procesného úkonu, mal by súd konať bezodkladne, ak je to objektívne možné. [pozri napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 135/09, ďalej napr. I. ÚS 251/2015, I. ÚS 381/2015 a iné; z právnej teórie napr. Ovečková, O. Určenie lehoty všeobecným spôsobom (legislatívne, výkladové a aplikačné problémy). Bulletin slovenskej advokácie, 2014, roč. 20, str. 32 – 40].

Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované. Keďže nové procesné kódexy prinášajú pre strany (rovnako i pre súd) nové procesné práva a povinnosti, o týchto strany ešte poučené neboli. Strany treba poučiť v rozsahu, v akom sa ich procesné práva a povinnosti k 1. júlu 2016 menia.

Postavenie opatrovníka za účelom doručovania k 30.6.2016 zaniklo, súd s ním viac konať nemôže.

Je potrebné vychádzať z úpravy zakotvenej v § 5 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov SR a registri obyvateľov SR.

Ak súd doručuje písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla zapísaného v obchodnom registri alebo inom verejnom registri, v súlade s prísnou objektívnou zodpovednosťou za správnosť údajov zapísaných vo verejných registroch platí, že ak sa na danú adresu súdu nepodarí písomnosť doručiť, považuje sa dňom vrátenia za doručenú, a to aj vtedy, ak sa o tom adresát nedozvie.

Na účely doručovania písomností právnickej osobe do zahraničia možno použiť ustanovenie § 106 ods. 1 písm. b) CSP. Okamih doručenia písomnosti je následne rozhodujúci pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia s ohľadom na príslušné ustanovenie CSP (s ohľadom napr. na to, či ide o rozhodnutie, ktoré je právoplatné doručením alebo napr. o rozhodnutie, voči ktorému je prípustné odvolanie a pod.).

Ustanovenia CSP nezasiahli do právnej úpravy medzinárodných zmlúv a dohôd, ktorými je SR viazaná. Akékoľvek medzinárodnoprávne záväzky SR (aj) v oblasti doručovania písomností do cudziny majú prednosť pred zákonom.

Právna úprava obsiahnutá v CSP nerozlišuje medzi fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom. Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. Miesto podnikania fyzickej osoby už nie je v označení subjektu povinným údajom, uviesť sa však môže, ak žalobca nedisponuje údajom o trvalom pobyte žalovaného.

Pod pojmom webová stránka príslušného súdu rozumieme webovú stránku súdu, ktorá je súčasťou webového sídla Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (viď tu: https://www.justice.gov.sk/sudy-a-rozhodnutia/sudy/) . Priestor, ktorý sa Vám po výbere príslušného súdu zobrazí, považujeme za webovú stránku súdu. Žalobu, ktorú je potrebné v zmysle § 116 ods. 2 CSP zverejniť na webovej stránke súdu potom nájdete na ľavej strane v sekcii s názvom „Úradná tabuľa“.

Pod adresou uvedenou v § 106 CSP možno rozumieť adresu, ktorú uviedol sám adresát a taktiež adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca, pokiaľ ide o fyzický osobu. Ak ide o doručovanie písomností právnickej osobe za adresu uvedenú pod § 106 CSP rozumieme adresu sídla právnickej osoby zapísanej v obchodnom registri alebo inom verejnom registri.

V zmysle ust. § 111 ods. 2 CSP, do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon a písomnosti, pri ktorých to nariadi súd. Žiadne z ustanovení CSP nevyžaduje doručenie uznesenia o odmietnutí odporu do vlastných rúk; jeho doručenie do vlastných rúk žalovaného tak prichádza do úvahy iba v prípade, ak to nariadi sám súd.

Pokiaľ sa pri doručovaní písomností na adresu do cudziny súdu vráti zásielka s poznámkou, že doručenie nebolo úspešné, uplatní sa v takom prípade fikcia doručenia podľa § 106 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

Súd doručuje na obe uvedené adresy, nakoľko strana v záujme prevencie uviedla v Registri obyvateľstva SR, že sa zdržiava na oboch týchto adresách (trvalého aj prechodného pobytu). Z pohľadu doručovania druhej a ďalšej písomnosti bude následne určujúce, na ktorej z dvoch adries si adresát písomnosť prevezme – na danú adresu by mal totiž súd doručovať všetky svoje ďalšie písomnosti

V otázke zverejňovania Oznámenia o podanej žalobe vyvesenej na verejne prístupnej úradnej tabuli súdu, pokiaľ ide o formu tohto oznámenia, je problematika riešená v § 141 novely vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016.

Ustanovenie § 109 CSP je určené predovšetkým na ochranu práv adresáta a jeho cieľom je zveriť preberanie zásielok len subjektom, ktoré na to adresát výslovne splnomocnil alebo poveril. Na tento účel postačuje akékoľvek splnomocnenie, ktoré obsahuje predpísané náležitosti. Práve k zmareniu ochrany práv adresáta by mohlo viesť, ak by sa vyžadovalo pre každé konanie samostatné (špeciálne) splnomocnenie alebo poverenie, keďže adresát najmä ako žalovaný až do doručenia písomnosti súdu o konaní nemá vedomosť.

V zásade je vhodné poučiť strany v konaní o možnosti odpustenia zmeškania lehoty, ak už ale strana lehotu zmeškala, súd nemá možnosť ju poučovať.

Podľa § 124 CSP sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu. Ak súd usúdi, že ide o návrh na zmenu žaloby (v dôsledku uvedenia podstatnej zmeny alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe), bude postupovať podľa § 140 a nasl. CSP, a to aj vtedy, ak toto podanie nebude označené ako návrh na zmenu žaloby.

O prípustnosti zmeny žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP rozhoduje súd uznesením. Výrok uznesenia musí obsahovať informáciu o tom, či sa zmena žaloby na základe podania žalobcu (s uvedením dátumu podania a spisovej značky) pripúšťa alebo nepripúšťa. Z odôvodnenia by malo vyplývať, že súd podanie žalobcu posúdil ako zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP, z akých dôvodov rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a ostatné štandardné náležitosti.

Žalobca má zrozumiteľne a určito opísať skutkový dej. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, by mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Dôkazy je potrebné označiť presne a úplne tak, aby ich súd mohol vykonať.

Pod pojmom „iný identifikačný údaj" možno rozumieť primárne taký údaj, ktorý umožní fyzickú osobu spoľahlivo odlíšiť od inej osoby, napr. údaj o čísle občianskeho preukazu. Keďže právna úprava obsiahnutá v CSP už nerozlišuje medzi fyzickou osobou podnikateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom možno pod pojem "iný identifikačný údaj" subsumovať aj údaj o mieste podnikania fyzickej osoby podnikateľa alebo jej IČO.

Sudca môže určovať procesné lehoty vždy podľa vlastnej úvahy vzhľadom k hospodárnosti a efektívnosti priebehu konania.

Právna úprava konaní o opravných prostriedkoch obsahuje osobitné ustanovenia, ktoré pripúšťajú uplatnenie nových prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany iba v obmedzenom rozsahu a iba v určitom štádiu konania o opravnom prostriedku. V ktoromkoľvek štádiu odvolacieho konania sú prípustné prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany založené na právnych skutočnostiach, ktoré nastali až po uplynutí lehoty na podanie odvolania alebo lehoty na podanie vyjadrenia k odvolaniu, za predpokladu, že:
a) takáto právna skutočnosť spôsobila zánik alebo zmenu práva,
b) tvrdením takejto právnej skutočnosti sa namieta nedostatok procesných podmienok odvolacieho konania,
c) tvrdením takejto právnej skutočnosti sa namieta procesná vada odvolacieho súdu.
Ak je predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany v označenom (úzko obmedzenom) rozsahu prípustné aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania, resp. aj po uplynutí lehoty na podanie vyjadrenia k odvolaniu, potom je strana sporu povinná predložiť ich včas v zmysle ustanovenia § 153 ods. 1 CSP. Odvolací súd môže sankcionovať ich nie včasné predloženie tak, že na ne neprihliadne. Aplikácia sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP) v odvolacom konaní teda prichádza v opísanom rozsahu do úvahy.

Sudcovská koncentrácia môže pôsobiť spätne do minulosti, a tiež i do budúcna. Pri spätnom pôsobení súd môže zisťovať, prečo strana dôkaz nepredložila už skôr a rozhodnúť, že na neskôr predložený dôkaz nebude prihliadať. Pri pôsobení do budúcna môže súd určiť lehotu na predloženie dôkazu s tým, že na dôkaz predložený po stanovenom termíne nebude prihliadať.

Ustanovenia CSP zužujú poučovaciu povinnosť súdu, a teda, súd nemá povinnosť poučovať strany o možnosti vzniesť námietku zaujatosti sudcu.

Ustanovenie § 157 ods. 2 CSP funkčne a systematicky dopĺňa ustanovenie o sudcovskej koncentrácii (§ 153 CSP), čím sa posilňuje zodpovednosť strany za výsledok konania. K určitým otázkam výlučne procesného charakteru môže súd pripojiť doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. V takomto prípade ide o tzv. nevyvrátiteľnú právnu domnienku súhlasu strany konania s procesným postupom súdu.
Ako príklad uvádzame: Súd môže vyzvať strany, aby sa vyjadrili, či súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 177 ods. 1 písm. b) CSP s tým, že pripojí doložku, že ak sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Ak sa strana konania nevyjadrí, súd v takomto prípade rozhodne bez nariadenia pojednávania a strane sa nepriznáva možnosť podať odvolanie s odôvodnením, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§365 ods.1 písm. b)).

Podľa § 98 CSP sa vyhotovuje záznam technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku o procesných úkonoch, pri ktorých súd koná so stranou alebo vykonáva dokazovanie. Vyhlásenie rozsudku možno považovať za procesný úkon, pri ktorom súd koná so stranou, a to aj v prípade, ak bolo pojednávanie odročené na vyhlásenie rozsudku podľa § 219 ods. 2 CSP. O tomto procesnom úkone sa teda vyhotovuje záznam.

Nový CSP v tejto súvislosti v § 176 ods. 5 špecifikuje len „obrazové záznamy", „obrazové prenosy" a "zvukové prenosy". Pod ust. § 176 ods. 5 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok je možné subsumovať aj zvukové záznamy, ktoré je možné vyhotovovať iba so súhlasom súdu.

Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú základné povinnosti strán v civilnom procese (§ 150 ods. 1 CSP). Ak žalobca niektorú z týchto povinností nesplní, je procesnou sankciou strata sporu.
V situácii, ak napr. obe strany uvádzajú hodnotu nehnuteľnosti s drobným rozdielom – 10.000 eur a 10.500 eur alebo žalovaný žiadnu sumu neuvádza, obe strany sa zhodujú v cene nehnuteľnosti v rozsahu 10.000 eur (§ 186 ods. 2 CSP). Ak sa žalobcovi nepodarí preukázať tvrdenú cenu nehnuteľnosti, súd by mal vychádzať zo sumy vo výške, v ktorej sa tvrdenia strán zhodujú (pokiaľ nejde o spor, v ktorom je obrátené dôkazné bremeno, napr. v antidiskriminačných sporoch). Súd v týchto prípadoch nemôže nariadiť dokazovanie z úradnej moci.
V prípade, ak by strany podložili svoje tvrdenia znaleckými posudkami, ktorými by bola určená rozdielna hodnota, súd by mal nariadiť konfrontáciu znalcov na odstránenie rozporov zo znaleckých posudkov.

Výsluch strany je jedným z dôkazných prostriedkov podľa § 187 CSP a je možné ho vykonať len na návrh strany. Je to výrazom dispozičného princípu a princípu formálnej pravdy, ktorá je typická pre civilný proces po 1. júli 2016.
Súd môže v prípade nejasného alebo neúplného tvrdenia požiadať stranu o dodatočné vysvetlenie (§ 150 ods. 2 CSP). Žiadosť o dodatočné vysvetlenie nie je podmienená návrhom strany na vykonanie dôkazu, súd je oprávnený požadovať vysvetlenie kedykoľvek podľa svojho uváženia, napríklad pri predbežnom prejednaní sporu, výsluchu strany alebo pri iných procesných úkonoch.

CSP neupravuje formálnu stránku rozhodnutí do takých podrobností, k akým smeruje položená otázka. Je tak výslovne na úvahe sudcu, či relevantné ustanovenia uvedie v jednom odseku rozhodnutia a očísluje len tento odsek, alebo každé ustanovenie právneho predpisu uvedie v osobitnom odseku a očísluje každý z týchto odsekov.

Vyšší súdny úradník môže vydať iba rozhodnutie, na vydanie ktorého ho oprávňuje zákon a súčasne platí, že vyšší súdny úradník nemôže vydať rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie alebo kasačnú sťažnosť.

O schválení zmieru súd rozhoduje uznesením.

Každé rozhodnutie súdu vyhotovené po 01.07.2016 bude mať náležitosti podľa § 220 a nasl. CSP.

V takomto prípade je v zásade rozhodujúci okamih, kedy k podávaniu odvolania dochádza. Je možná situácia, kedy ešte v čase pred nadobudnutím právoplatnosti pôvodného rozhodnutia je doručený aj dopĺňací rozsudok a je možné ešte v lehote na podanie odvolania voči pôvodnému rozhodnutiu podať odvolanie už aj voči výroku dopĺňacieho rozsudku. Ak je však dopĺňací rozsudok doručený až neskôr, napr. aj po tom, čo už odvolanie voči pôvodnému rozhodnutiu bolo podané, ak nesúhlasíte s výrokom dopĺňacieho rozsudku, je potrebné podať samostatné odvolanie aj voči tomuto dopĺňaciemu rozsudku. Na dopĺňací rozsudok sa primerane vzťahujú ustanovenia o konečnom rozsudku, t.j. je proti nemu prípustné odvolanie a môže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.

Výrok by mal znieť tak, že „Súd rozhodol, že pokračuje v konaní..“.

Novou právnou úpravou sa navrhuje ponechať režim uznesení ako preferovaných rozhodnutí procesnej povahy s primeraným použitím ustanovení o rozsudku tam, kde predkladateľ nepoužil odlišnú právnu úpravu v § 235 a nasl. CSP. Pri formulácií výziev súdu voči strane sporu je možné formou dedukcie nepriamo vychádzať napr. i z ustanovenia § 235 ods. 2 CSP, z ktorého možno vyvodiť, že uznesenie sa vydáva vtedy, ak sa ním nariaďuje nejaká povinnosť.

Hoci sa schváleným zmierom ukončuje konanie, ipso facto sa však nejedná o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o schválenie hmotnoprávnej dohody strán uzavretej v rámci súdneho konania.

V takomto prípade je potrebné rozlišovať dve procesné situácie:

a) Ak sťažnosť podá osoba mimo rámca existujúceho procesnoprávneho vzťahu (možno hovoriť o tzv. absolútne neoprávnenej osobe). Súd sa takým podaním nemusí zaoberať vôbec, lebo z hľadiska procesu taký „úkon“ vlastne neexistuje, nepožíva žiadnu procesnoprávnu relevanciu;
b) Ak sťažnosť podá osoba v rámci existujúceho procesného vzťahu, ale tento subjekt nespĺňa podmienky hypotézy § 240 CSP (možno hovoriť o relatívne neoprávnenej osobe). Môže ísť o subjekt, ktorý z uznesenia nemá žiaden „neprospech“, teda napadnuté uznesenie sa ho procesne nedotýka v takom zmysle, že by ho akýmkoľvek spôsobom ukracovalo. Podanie sťažnosti relatívne neoprávnenou osobou teda nevyvoláva žiadne procesné účinky a postačí, ak sa s touto skutočnosťou vysporiada súd v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej

V prípade, ak sa súdu nepodarí zabezpečiť stanovisko žalovaného k žalobe, súd nemôže skonštatovať nespornosť skutkového tvrdenia strán sporu, a teda bude musieť vždy nariadiť pojednávanie.

Výrok rozsudku znie: strana (žalobca/žalovaný) má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

Lehoty sa v ustanoveniach CSP vyskytujú len výnimočne, a ak nie sú výslovne upravené, súd zákonnú lehotu nemá a určenie lehoty mu zveruje úprava s ohľadom na efektívnosť a hospodárnosť konania (čl. 10 CSP).

O nároku na náhradu týchto trov konania rozhodne sudca v uznesení, ktorým rozhodne o samotnej sťažnosti, pričom o ich výške rozhodne opäť vyšší súdny úradník samostatným uznesením.

Pri náhrade vzniknutých nákladov takejto osoby sa postupuje podľa ustanovenia § 259 CSP. Takejto osobe tak súd môže priznať iba „náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom“ (§ 258 ods. 1 CSP). Pri rozhodovaní o trovách konania súd následne postupuje v súlade s § 262 CSP.

O všetkých trovách konania (teda aj o znalečnom či svedočnom) rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Výnimku predstavuje iba vyplatenie preddavku znalcovi na predpokladané náklady znaleckého dokazovania podľa § 253 ods.2 CSP.

Ustanovenia CSP nešpecifikujú pomery strany na podrobnejšie kritériá, ale ponecháva na sudcovi, ako všeobecne nastavené kritérium vyhodnotí. Ani po 1.7.2016 nie je vylúčené zisťovanie pomerov strany prostredníctvom Tlačiva na dokladovanie pomerov strany (zverejnené na stránke MS SR).

V súlade s § 262 ods. 1 rozhoduje o nároku na náhradu trov konania súd, aj bez návrhu, v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Následne, v druhom kroku, v súlade s ods. 2 citovaného ustanovenia CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Uvedené sa pritom analogicky, v súlade s § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, uplatňuje aj na exekučné konania.

Strana nemá povinnosť trovy vyčísliť, súd však môže strane uložiť povinnosť vyčísliť trovy konania (§ 150 ods. 2 CSP). Ak strana trovy nevyčísli, vychádza súd z obsahu spisu.

Podľa ustanovení CSP je potrebné riešiť zavinenie, ktoré vzniklo u niektorej zo strán konania. V otázke rozhodovania o trovách konania v prípade späťvzatia žalobného návrhu takéto konanie zavinil žalobca. Z procesného hľadiska má v danom prípade nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu žalovaný. V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, sa rozhodne o nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu a následne v odôvodnení je potrebné uviesť, že o výške trov už nie je potrebné, s ohľadom na skutočnosť, že žiadne nevznikli (resp. si ich žalovaný neuplatnil), samostatne rozhodovať.

V zásade, aj pri zastavení konania treba rozhodnúť o náhrade trov konania, teda treba zisťovať procesné zavinenie zastavenia konania. Ak súd zistí, že žiadna zo strán zastavenie konania nezavinila, rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (§ 256 CSP a contrario).

Za trovy konania sa považujú aj trovy sporovej strany za jej právne zastúpenie, vyčíslené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z.

Od 1.7.2016 je pri rozhodovaní o trovách konania potrebné postupovať v plnom rozsahu podľa ustanovení CSP.

Je potrebné postupovať podľa § 155 ods. 2 a 3 CSP v spojitosti s ustanovením § 253 ods. 1 CSP. Súd teda nariadi strane, ktorá písomnosť predložila, zložiť preddavok na trovy spojené s prekladom, inak ho zabezpečí sám. Ak však neuloží povinnosť takýto preddavok zložiť, znáša dané trovy neúspešná strana v súlade s § 262 ods. 1 CSP.

O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Následne v druhom kroku v súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Uvedené sa analogicky uplatňuje aj na exekučné konania.

Súdny poplatok za podaný odpor sa nevyrubuje na základe rozhodnutia ÚS SR, ktorým zrušil poplatky za námietky v exekučnom konaní a zdôraznil, že môžu byť nezákonným i poplatok za odpor.

O samotnej náhrade trov dôkazu (nároku a výške) súd osobitne nerozhoduje, rozhodne však o nej osobitným výrokom v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). Osobitný výrok je potrebný nielen z dôvodu prehľadnosti, ale aj z dôvodu možnosti podania opravného prostriedku (odvolania proti výroku o nároku) resp. sťažnosti (proti výške).
O náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli za účinnosti OSP, rozhodne súd po 1.7.2016 podľa výsledku konania podľa § 255 či § 256 CSP v spojení s § 253 CSP a § 470 ods. 2 CSP s tým, že o samotnom nároku rozhodne sudca a o výške súdny úradník.

V rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, je potrebné rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu a následne v odôvodnení uviesť, že o výške trov už nie je potrebné samostatne rozhodovať, s ohľadom na skutočnosť, že už boli uhradené.

Aj napriek pôvodnej úprave OSP, ktorá takýto postup zakazovala, úprava CSP daný zákaz neobsahuje, v dôsledku čoho je možné platobný rozkaz doručiť i do cudziny (podľa nariadení a medzinárodných dohôd o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností).

V prípade, ak po 01.07.2016 došlo k späťvzatiu návrhu na vydanie platobného rozkazu, môže o ňom súd, ktorý platobný rozkaz vydal, rozhodnúť, avšak iba do uplynutia lehoty na podanie odporu voči platobnému rozkazu, t.j. do okamihu, kedy by platobný rozkaz mohol nadobudnúť právoplatnosť (ak by súčasne proti nemu nebol podaný aj odpor).
Ak o späťvzatí návrhu na vydanie platobného rozkazu nestihne súd rozhodnúť do uplynutia lehoty na podanie odporu, platobný rozkaz nadobudne právoplatnosť a podané späťvzatie návrhu na vydanie platobného rozkazu nevyvolá žiadne právne účinky.

Áno, platobný rozkaz môže vydať aj vyšší súdny úradník vo svojom mene, v ktorom rozhodne ako o nároku na náhradu trov konania, tak aj o výške tohto nároku. Súčasne, iba proti výroku o trovách konania je prípustná sťažnosť.

§ 299 CSP prevzal ust. § 172 ods. 9 OSP. Tak ako doteraz súd platobný rozkaz vydať nemôže, ak spotrebiteľská zmluva alebo iné zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou obsahujú zmluvnú podmienku, ktorá je neprijateľná.

Súd v platobnom rozkaze rozhodne o trovách konania v súvislosti s uplatnením priznaného nároku; o zvyšných trovách konania rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
§ 265 ods. 1 CSP počíta s možnosťou rozhodnúť aj o časti uplatnenej pohľadávky, pričom zakaždým ukladá povinnosť rozhodnúť o trovách. Ide o rovnakú úpravu, ako obsahoval § 172 OSP.

Aj ak žalovaný už zaslal písomné vyjadrenie po doručení žaloby alebo žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu, ten bol zrušený a bolo nariadené pojednávanie, je možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ak sú splnené predpoklady na jeho vydanie. Rozsudok pre zmeškanie je procesná sankcia za porušenie procesných povinností strany.

Ak žalobca súhlasí s prejednaním veci bez jeho prítomnosti a svoju neprítomnosť ospravedlní vážnymi okolnosťami, nie je vydanie rozsudku pre zmeškanie žalobcu podľa § 278 CSP prípustné .

V zmysle § 292 CSP je potrebné pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k spotrebiteľovi vhodným spôsobom spotrebiteľa poučiť o možnosti zastúpenia; o jeho procesných právach a povinnostiach, a to nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti. Platobný rozkaz možno vo vzťahu k žalovanému považovať za prvý procesný úkon súdu, preto je potrebné spolu s ním doručiť i vyššie spomenuté poučenia.

O práve na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy, kde žalovaným je spotrebiteľ, môže súd rozhodnúť platobným rozkazom vždy, ak spotrebiteľská zmluva alebo iné zmluvné podmienky súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou neobsahujú zmluvnú podmienku, ktorá je neprijateľná. Pojednávanie na prejednanie sporu sa nariadi za predpokladu, že súd o uplatnenom práve nerozhodne platobným rozkazom; alebo ak platobným rozkazom rozhodol, ale ten bol zrušený v dôsledku podaného odporu.

Áno, podľa príslušných ustanovení CSP je možné neodkladné opatrenie nariadiť aj voči inej osobe, nielen voči sporovej strane.

Neodkladné opatrenie nariadené počas konania je nezlučiteľné s procesným neúspechom navrhovateľa vo veci samej. Pokiaľ nedošlo k jeho zániku alebo skôr, súd ho aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu odmieta alebo zamieta, alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje (§ 335 ods. 1 CSP). Ak súd sám, ex offo pôvodné rozhodnutie nedoplnil, do 15 dní od doručenia rozhodnutia môže strana sama súdu v súlade s § 225 ods. 1 CSP navrhnúť doplnenie rozhodnutia. Ak návrhu súd vyhovie, vydá dopĺňací rozsudok, ktorý následne doručí.

Áno, poučenie v zmysle § 337 ods. 1 a 2 CSP je súčasťou výrokovej časti súdneho rozhodnutia.

Je potrebná presná identifikácia veriteľa, v prospech ktorého je záložné právo zriadené. Uvedené sa týka tak rozhodnutia súdu o jeho zriadení, ako aj petitu návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.

Spolu s uznesením o nariadení neodkladného opatrenia doručí súd žalovanému (resp. osobe proti ktorej návrh smeruje) v zmysle § 331 ods. 1 CSP aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, a to vrátane všetkých jeho príloh. Iba takýto procesný postup umožní žalovanému (resp. osobe proti ktorej návrh smeruje) plnohodnotne realizovať právo na riadny opravný prostriedok a domáhať sa prieskumu vecnej správnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia v odvolacom konaní, keďže odvolanie je v tomto prípade prípustné podľa § 357 písm. d) CSP.

Uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom, stráca právne účinky (právoplatnosť a vykonateľnosť) právoplatnosťou kasačného rozhodnutia. Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia sporovým stranám v zmysle § 238 ods. 2 CSP. Pokiaľ nie je v prípade sporových strán tento deň totožný (každej bolo uznesenie doručené v iný deň), nadobúda uznesenie právoplatnosť dňom „posledného“ doručenia, teda dňom doručenia poslednej zo sporových strán.

Jedným z nosných princípov CSP je princíp arbitrárneho poriadku (čl. 10 CSP), ktorý neobmedzuje sudcov lehotami, avšak sudca musí dbať aj na ostatné princípy CSP, ako je napr. princíp hospodárnosti konania. Z uvedeného vyplýva, že súd zásadne nemá zákonom určenú lehotu na rozhodnutie o odvolaní ale musí dbať aj na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania a povahu daného konania.

O podanom odvolaní bude v danom prípade rozhodovať odvolací súd.

Nie, v zmysle § 370 ods. 1 CSP je prípustné späťvzatie žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie, iba do doby, kým rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť.

Ak ide o nárok zo zmenky, ktorý sa uplatňuje v „klasickom“ konaní, teda nie formou návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, po 1. júli 2016 sa na konanie použije CSP.
Ak ide o návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, podľa § 471 ods. 2 CSP sa tieto konania dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa OSP.

§ 372y OSP znie:
„Prechodné ustanovenie k úpravám účinným dňom vyhlásenia
(1) Ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona sa použijú predpisy účinné odo dňa účinnosti tohto zákona.
(2) Ak bol zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz doručený do dňa účinnosti tohto zákona, súd postupuje podľa doterajších predpisov. Zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, ktorý nebol doručený niektorému z odporcov do dňa účinnosti tohto zákona, súd vo vzťahu k tomuto odporcovi zruší a nariadi pojednávanie.
(3) Ustanovenie o možnosti uloženia pokuty podľa § 243b ods. 7 druhá veta sa použije len na dovolania podané po účinnosti tohto zákona.“

Zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony bol vyhlásený dňa 23.12.2015.
Na konania o zmenkovom platobnom rozkaze sa použijú ustanovenia OSP účinné od 23.12.2015. Ak bol zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz doručený do 22.12.2015, súd postupuje podľa OSP v znení do 22.12.2015. Zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, ktorý nebol doručený niektorému z odporcov do 22.12.2015, súd vo vzťahu k tomuto odporcovi zruší a nariadi pojednávanie.

Takéto konanie je potrebné dokončiť podľa ustanovení OSP.

V zmysle § 471 ods. 3 CSP sa konania o rozkaze na plnenie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov.