Sťažujúca sa spoločnosť na základe zmluvy o postúpení pohľadávky vstúpila na miesto pôvodného žalobcu X. do konania o náhradu škody proti štátu, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia daňového orgánu v súvislosti s registráciou spoločnosti Y. ako platiteľa DPH. Súdy žalobe X. čiastočne vyhoveli. Štát ako žalovaný podal dovolanie, ktoré bolo neúspešné, ako aj podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. V marci 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania rozsudky zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V júni 2012 sťažujúca sa spoločnosť vstúpila do konania. Súdy v januári 2013 a júni 2014 rozhodli v prospech sťažujúcej sa spoločnosti. Štát opäť neúspešne podal dovolanie a tiež podal podnet generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania. V júli 2017 Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom právoplatné rozsudky zrušil a vec opäť vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Sťažujúca sa spoločnosť podala ústavnú sťažnosť, v ktorej namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky v máji 2018 sťažnosť odmietol. Konštatoval, že najvyšší súd rozhodnutie oprel o príslušnú judikatúru a riadne odôvodnil, pričom mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora sa opieralo o dôvod, o ktorý sa žalovaný nemohol úspešne oprieť v dovolaní, preto sa nedala ochrana jeho práv zabezpečiť inými prostriedkami. 

Sťažujúca sa spoločnosť sa následne obrátila na ESĽP namietajúc, že opakované zrušenie právoplatného rozsudku v jej prospech najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom bolo v rozpore s princípmi právnej istoty a rovnosti zbraní. 

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP nepovažoval za potrebné rozhodnúť o predbežných námietkach vlády, ktoré sa týkali prvého rozhodnutia najvyššieho súdu z marca 2012. Konštatoval, že sťažujúca sa spoločnosť namietala primárne rozhodnutie najvyššieho súdu z júla 2017. Čo sa týka podstaty sťažnosti, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá tvrdila, že právne otázky rozhodujúce pri zrušovaní rozhodnutí boli štátom vznesené už v odvolaní a dovolaní, avšak boli posúdené nesprávne alebo zostali nezodpovedané. S poukazom na rozhodnutie najvyššieho vláda tvrdila, že pochybenia súdov nižších stupňov pri aplikácii hmotného práva boli tak závažné, že odôvodňovali vrátenie veci na opätovné preskúmanie. ESĽP sa odvolal na princípy vyslovené v jeho judikatúre a poznamenal, že nie je presvedčený, že vady zistené najvyšším súdom v posudzovanom prípade predstavovali okolnosti odôvodňujúce zásah do právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Konštatoval, že rovnaké otázky boli vznesené štátom v priebehu konania a po prvom zrušujúcom rozhodnutí z marca 2012 sa nimi zaoberali nižšie súdy, pričom najvyšší súd v rozhodnutí z decembra 2016, ktorým odmietol dovolanie štátu, konštatoval, že napadnuté rozsudky boli dostatočne odôvodnené a podrobne odpovedali na argumenty dovolateľa a nezistil žiadnu procesnú vadu alebo arbitrárnosť. Za týchto okolností ESĽP konštatoval, že mimoriadne dovolanie v tomto prípade možno skôr chápať ako ďalšie odvolanie a že zrušenie rozsudkov z januára 2013 a júna 2014 bolo neprimeraným opatrením. Preto rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. 

Keďže sťažujúca sa spoločnosť nežiadala o priznanie spravodlivého zadosťučinenia, ESĽP jej žiadne odškodnenie nepriznal.