Sťažovateľ pôvodne vystupoval ako žalovaný v konaní o vydanie platobného rozkazu. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol zaviazaný zaplatiť trovy. Sťažovateľ sa voči rozsudku odvolal na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Následne podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. K dovolaniu sťažovateľa sa vyjadril žalobca podaním, v ktorom poukázal na to, že vo veci bolo vykonané dôkladné dokazovanie, súdy sa zaoberali všetkými argumentmi sťažovateľa, a že všetky jeho tvrdenia uvedené v dovolaní boli už preskúmané v prebiehajúcom súdnom konaní a súd sa s nimi nestotožnil. Najvyšší súd potom uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné. Podrobne sa vyjadril ku všetkým jeho argumentom, ktoré sa týkali odňatia možnosti konať pred súdom, údajným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu, ako aj ďalšími jeho argumentmi. Sťažovateľ následne podal sťažnosť podľa článku 127 ústavy na ústavný súd, ktorú tento odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Sťažovateľ sa obrátil na ESĽP.
Vláda Slovenskej republiky v tomto prípade s odkazom na rozhodnutia ESĽP v prípadoch Puškárová proti Slovenskej republike a Nerušil proti Slovenskej republike okrem iného argumentovala, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rámec sa môže meniť v závislosti od konkrétnych vlastností predmetného prípadu. Zároveň poukázala na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľovo právo nemohlo byť porušené, pretože vyjadrenie protistrany neobsahovalo iné argumenty ako tie, ktoré boli už predtým prediskutované v prechádzajúcom priebehu konania.
ESĽP sa vo svojom rozhodnutí s týmito argumentmi stotožnil a zdôraznil, že ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zistil, že predmetné vyjadrenie protistrany neobsahovalo žiadne nové skutkové ani právne tvrdenia. Samotný sťažovateľ toto zistenie nijako nespochybnil a ani nepreukázal, že by mohol v odpovedi na vyjadrenie žalobcu uviesť akékoľvek skutkové alebo právne skutočnosti, ktoré by boli v tejto veci relevantné. Jeho sťažnosť pred ústavným súdom aj pred ESĽP bola teda čisto abstraktná. Navyše, dovolanie sťažovateľa bolo zamietnuté z dôvodu, že nespĺňalo podmienky prípustnosti bez toho, aby bol prípad preskúmaný vo veci samej. Preto, ako uviedol aj ústavný súd, prípadné stanovisko sťažovateľa týkajúce sa veci samej nemohlo mať žiadny vplyv na výsledok dovolacieho konania. ESĽP tiež uviedol, že vec bola meritórne preskúmaná na dvoch stupňoch konania, že sťažovateľ bol pred odvolacím súdom zastúpený advokátkou, a že nič nenasvedčovalo tomu, že by bol akýmkoľvek spôsobom obmedzený v možnostiach domáhať sa svojich práv v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto prípade aplikoval článok 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru a konštatoval, že nedoručenie stanoviska protistrany nespôsobilo sťažovateľovi „podstatnú ujmu“. Poznamenal, že v tomto prípade nejde o situáciu, že by si dodržiavanie ľudských práv vyžadovalo preskúmanie podstaty sťažnosti a vo veci sa na vnútroštátnej úrovni rozhodovalo na niekoľkých stupňoch konania. Tým boli splnené podmienky podľa článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru a ESĽP vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú.