Na stretnutí, ktoré iniciovala zástupkyňa SR pred ESĽP sa zúčastnili zástupcovia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny, Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny, Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Títo vyjadrili podporu vyhláseniu Sekcie detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a spoločnému vyhláseniu k problematike „syndrómu zavrhnutého rodiča“ (ďalej len SZR, v pôvodnom anglickom názve Parental Alienation Syndrome, neskôr Parental Alienation Disorder, v skratke PAS/PAD), ktoré urobila Slovenská komora psychológov, Slovenská psychoterapeutická spoločnosť, Asociácia rodinných sudcov, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Verejná ochrankyňa práv, Komisárka pre deti, Inštitút pre výskum práce a rodiny a Koalícia pre deti Slovensko.
Z tohto spoločného vyhlásenia citujeme:
„Teóriu o syndróme zavrhnutého rodiča (ďalej len „SZR“) vytvoril pred vyše tridsiatimi rokmi americký psychiater a psychoanalytik Richard Gardner. SZR definoval ako poruchu u detí, ktorá vzniká takmer výlučne v priebehu súdnych sporov o dieťa, ak jeden z rodičov (zvyčajne matka) programuje dieťa k nenávisti voči druhému rodičovi (zvyčajne otcovi). Dieťa sa potom stáva aktívnym účastníkom a pripojí sa k programujúcemu rodičovi so svojimi vlastnými scenármi „očierňovania“. SZR bol následne v samotnej krajine svojho vzniku (USA) označený za vedecky nepreukázaný a nespĺňajúci kritériá dôkazu pred súdom s tým, že jeho zohľadnenie môže mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veciach týkajúcich sa maloletých.
V tomto ohľade podporujeme Vyhlásenie Sekcie detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti k problematike tzv. “syndróm zavrhnutého rodiča“, ktoré upozorňuje na to, že SZR aktuálne nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom, nevyskytuje sa v medicínskej - psychiatrickej syndromológii a nie je stanovený ani ako nozologická jednotka, resp. diagnóza v oficiálnych medzinárodných systémoch klasifikácie chorôb. V Slovenskej republike je záväzne platná Medzinárodná klasifikácia chorôb MKCH 10 (ICD-10), v tejto klasifikácii spomenutý SZR (PAS) nie je uvedený, preto nie je možné stanovovať ho ako diagnózu, ale ani popisne ako syndróm. SZR nie je prítomný ako diagnostická jednotka ani v klasifikačnom systéme používanom na americkom kontinente DSM 5. Negatívne stanoviská ku konceptu PAS/PAD vyjadrili významné zahraničné profesijné organizácie a inštitúcie. V tomto ohľade napríklad Národná rada sudcov rodinných súdov a súdov pre maloletých (NCJFCJ) uviedla, že akýkoľvek dôkaz, že účastník konania o zverenie dieťaťa trpí SZR by mal byť vyhlásený za neprípustný. Ďalej uvádzajú: „Zdiskreditovaná „diagnóza” SZR (alebo tvrdenia o SZR), okrem vedeckej neplatnosti, nevhodne vyžaduje od súdu, aby rozhodol, že správanie dieťaťa a jeho postoj k rodičovi, ktorý o sebe tvrdí, že je „odcudzený” (zavrhnutý), nie je v skutočnosti opodstatnené. Taktiež odvádza pozornosť od správania zneužívajúceho rodiča, ktorým mohol tento rodič priamo ovplyvniť reakciu dieťaťa násilným, neúctivým, strápňujúcim, ponižujúcim alebo diskreditujúcim správaním voči dieťaťu alebo druhému rodičovi.
Úlohou súdu je rozlíšiť medzi situáciami, v ktorých je dieťa kritické voči jednému z rodičov, pretože bolo nevhodne manipulované tým druhým (postarať sa o to, aby sa nespoľahol výlučne na nepatrné indikácie), a situáciami, v ktorých má dieťa svoje vlastné legitímne dôvody pre kritiku alebo strach z rodiča, čo je najmä v prípadoch ak je rodič páchateľom domáceho násilia. Tieto dôvody sa nestanú menej legitímne iba preto, že zneužívaný rodič ich zdieľa a obraňuje dieťa tým, že hovorí o svojich obavách.“ Uvedené vyhlásenie plne korešponduje s judikatúrou ESĽP. V tomto ohľade pripomíname pozitívne záväzky štátu sformulované ESĽP pokiaľ ide o ochranu obetí domáceho násilia, či sexuálneho zneužívania. Zároveň uvádzame, že podľa judikatúry ESĽP najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča. ESĽP v tomto ohľade opakovane konštatoval, že článok 8 v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča, aby žiadal prijatie takých opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa.
Je zrejmé, že problémy pri realizácii styku detí s rodičmi predstavujú komplexný fenomén. Každý prípad si vyžaduje dôkladné psychosociálne zhodnotenie rôznych faktorov, ktoré môžu prispievať k narušeniu vzťahu rodič – dieťa a následne aj aplikáciu viacerých metód terapie, vrátane psychoedukácie, individuálnej terapie, a ak je to vhodné aj terapie rodič – rodič, rodič – dieťa či spoločnej rodinnej terapie. V tejto súvislosti treba zároveň zdôrazniť, že pre intervencie majú byť smerodajné potreby dieťaťa a nie práva rodiča.“
Celé spoločné vyhlásenie môžete nájsť tu:
Vyhlásenie Sekcie detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti k problematike tzv. „syndróm zavrhnutého rodiča“ môžete nájsť tu:
V nadväznosti na predmetné stretnutie a uvedené spoločné vyhlásenie vydala Koalícia pre deti Slovensko vyhlásenie k problematike tzv. "syndrómu zavrhnutého rodiča", ktoré je možné stiahnuť tu:
English version:
On 8 June 2016 was at the Ministry of Justice of the Slovak Republic held an expert meeting on "Parental Alienation Syndrome and Decision-Making Concerning Minors." The purpose of the meeting was to give a warning that the concept of "Parental Alienation Syndrome" came to Slovak clinical, social and judicial practice and it negatively affects decisions of public authorities and courts in matters concerning minors.
The meeting, initiated by the Agent of the Government of the Slovak Republic before the ECtHR, was attended by representatives of the Ministry of Labour, Social Affairs and Family, the Central Office of Labour, Social Affairs and Family, the National Coordination Centre for Tackling Violence Against Children, General Prosecutors Office of the Slovak Republic. They expressed their support of the Declaration of the Section of Child and Adolescent Psychiatry of the Slovak Psychiatric Association and the Common Declaration on the issue of "Parental Alienation Syndrome" (later Parental Alienation Disorder, abbreviated PAS / PAD) made by the Slovak Psychologists Association, the Slovak Psychotherapeutic Society, the Association of Family Judges, the Research Institute of Child Psychology and Patopsychology, the Public Defender of Rights, the Commissioner for Children, the Research Institute for Work and Family and the Coalition for Children Slovakia.
We quote from this Common Declaration:
“The theory of PAS was created more than thirty years ago by the American psychiatrist and psychoanalyst Richard Gardner. He defined PAS as a disorder of children that arises almost exclusively in the course of litigation on child if one parent (usually the mother) is programming a child to hate the other parent (usually the father). The child then becomes an active participant attached to a programming parent and comes up with her/his own scenarios of defamation of other parent. However, PAS was not scientifically proven in the country of its origin (USA) and it did not meet the criteria of evidence before the court, as taking it into consideration may result in wrong decisions in matters relating to minors. In this regard, we support the Declaration of Section of Child and Adolescent Psychiatry of the Slovak Psychiatric Association on the issue of so-called "Parental Alienation Syndrome", which points out that PAS is currently not an official psychopathological syndrome and it does not occur in the medical - psychiatric syndromology and it is neither a disease entity, nor a diagnosis in the official international classification systems of diseases. In the Slovak Republic is binding ICD 10 diseases classification system and in this classification, mentioned PAS syndrome is not listed and therefore can be officially established neither as a diagnosis, nor described as a syndrome. “Parental Alienation Syndrome" is neither present as a diagnostic unit in the classification system used in American DSM 5. Negative opinions on the concept of PAS / PAD have been expressed by significant foreign professional organizations and institutions. In this regard, as National Council of Juvenile and Family Court Judges (NCJFCJ) said that any evidence that the party entrusting the child suffers PAS should be declared inadmissible: “The discredited “diagnosis” of PAS (or an allegation of “parental alienation”), quite apart from its scientific invalidity, inappropriately asks the court to assume that the child’s behaviours and attitudes toward the parent who claims to be “alienated” have no grounding in reality. It also diverts attention away from the behaviours of the abusive parent, who may have directly influenced the child’s responses by acting in violent, disrespectful, intimidating, humiliating, or discrediting ways toward the child or the other parent. The task for the court is to distinguish between situations in which the child is critical of one parent because they have been inappropriately manipulated by the other (taking care not to rely solely on subtle indications), and situations in which the child has his or her own legitimate grounds for criticism or fear of a parent, which will likely be the case when that parent has perpetrated domestic violence. Those grounds do not become less legitimate because the abused parent shares them, and seeks to advocate for the child by voicing his or her concerns.” The aforementioned declaration is in compliance with the case law of the European Court of Human Rights (ECtHR). In this respect we recall the positive obligations of the state formulated by the ECtHR with regard to the protection of victims of domestic violence or sexual abuse. We also state that according the jurisprudence of the ECtHR best interest of a child may, depending on its nature and seriousness, outweigh the interests of parents. In this regard, the ECtHR repeatedly held that Article 8 of the Convention does not under any circumstances entitle parents to seek adoption of such measures which could affect the health and development of a child…. It is clear that the problems in the realization of a contact between children and parents constitute a complex phenomenon. Each case requires a thorough psychosocial assessment of the various factors that may contribute to the impairment of the parent - child and subsequently applying multiple methods of therapy, including psycho-education, individual therapy and, where appropriate, the therapy parent - parent, a parent - child or a joint family therapy. It should be also emphasized that in the intervention should be prevailing the needs of the child and not the rights of parents.”
Common declaration:
Declaration of the Section of Child and Adolescent Psychiatry: