Dôvodová správa
Problematika odnímania majetku nadobudnutého protiprávnym spôsobom nebola doposiaľ v právnom poriadku Slovenskej republiky upravená. Svojou podstatou sa inštitútu dočasného odňatia dispozície s majetkom približujú trestnoprávne inštitúty trest prepadnutia majetku, trest prepadnutia veci, ochranné opatrenie zhabania veci upravené v Trestnom zákone (§ 27, § 51 a 52, § 55, § 71, § 73 Trestného zákona), avšak v danom prípade ide o tresty, ktoré sa ukladajú ako sankcia za spáchaný trestný čin, resp. v prípade ochranného opatrenia z dôvodu, že trest nemožno uložiť pre niektorú zo zákonom predpokladaných prekážok.
Dôvodom na vypracovanie návrhu zákona o opatreniach voči osobám, ktoré nadobudli majetok protiprávnym spôsobom bola potreba zabezpečiť, aby majetok na území štátu bol nadobúdaný v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a odstrániť disproporcie medzi legálne nadobudnutým majetkom (majetkovými prírastkami) a skutočným reálnym stavom majetku fyzických osôb a právnických osôb.
Legitímnym cieľom, od ktorého sa odvíja celá právna úprava obsiahnutá v predkladanom návrhu zákona, je zabezpečenie uplatňovania a zachovania verejného záujmu spočívajúceho v zabránení protiprávnemu nadobúdaniu majetku. Verejný záujem v danom prípade možno vyjadriť ako snahu štátu zabrániť nadužívaniu až zneužívaniu ústavne garantovanej slobody subjektov súkromného práva nadobúdať majetok a nakladať s ním na úkor ostatných subjektov a štátu v rozpore s platnou právnou úpravou. Tento verejný záujem sa procesnoprávne realizuje prijímaním preventívnych opatrení, ktoré spočívajú v dočasnom obmedzení nakladania s peňažnou zábezpekou zloženou za protiprávne nadobudnutý majetok fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Tieto opatrenia môžu viesť až k postihnutiu tejto osoby prepadnutím zloženej peňažnej zábezpeky v prípade, že v dodatočne ustanovenej lehote nevyjdú najavo dôkazy pomocou ktorých preukáže, že majetok nadobudla v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
K obdobným záverom, pokiaľ ide o prijímanie majetkových opatrení proti osobám, ktoré nadobudli majetok protiprávnym spôsobom, došli aj iné vyspelé demokratické štáty, ktoré sa rozhodli nedostatky a medzery v trestnoprávnom postihovaní za protiprávne konania vyplniť zavedením civilnej právnej úpravy umožňujúcej siahnuť na majetok, nadobudnutie ktorého nie je v súlade s právnym poriadkom daného štátu. Inštitút odňatia (prepadnutie, zhabanie) majetku nadobudnutého protiprávnym spôsobom je obsiahnutý v občianskoprávnych i trestnoprávnych úpravách viacerých európskych i mimoeurópskych štátov (napr. v Taliansku, Veľkej Británii, Írsku, Spojených štátoch amerických – federálna úprava i úpravy jednotlivých členských štátov, Kanade, Hongkongu a Austrálii). Pri príprave návrhu zákona sa využili poznatky najmä z obdobných právnych úprav v Taliansku, Írsku a Veľkej Británii. V týchto, ale aj iných krajinách spoločnosť prostredníctvom štátnej moci pristupuje k zásadným ekonomickým opatreniam v civilnom súdnom konaní, pokiaľ nie je z niektorých neodstrániteľných dôvodov možné osobu postihnúť iným spôsobom.
Na príprave návrhu zákona sa podieľali pracovníci viacerých orgánov štátnej správy, odborníci z oblasti právnej teórie i právnej praxe, sudcovia a ústavní právnici. Pri príprave návrhu zákona boli zohľadnené predovšetkým príslušné ustanovenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), početná relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „EKĽP“).
Rozhodnutie súdu v občianskoprávnom konaní o protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku nie je rozhodnutím o vine osoby na spáchaní trestného činu, ani trestom za tento trestný čin. Aj z tohto dôvodu orgány Dohovoru (ESĽP, EKĽP) považujú civilné právne úpravy o odnímaní protiprávne nadobudnutého majetku za zlučiteľné s požiadavkami Dohovoru, pretože ich hodnotia ako dovolenú kontrolu používania majetku v súlade so všeobecným záujmom.
Ťažiskovým ustanovením Dohovoru pre oblasť právnej úpravy, ktorú upravuje predkladaný návrh zákona, je najmä článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Z jeho znenia a z výkladu, ktorý sa presadil v rozhodovacej praxi EKĽP a ESĽP, zreteľne vyplýva, že štát uplatňuje a môže uplatňovať omnoho širší rámec voľnej úvahy, pokiaľ ide o kritérium „verejného záujmu“, ako je to v súvislosti s hľadiskom „nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti“, upravenými inými článkami Dohovoru (napr. čl. 8 ods. 2, čl. 9 ods. 2, čl. 10 ods. 2, čl. 11 ods. 2 Dohovoru).
ESĽP pri šetrení viacerých prípadov i vo svojich rozhodnutiach (napr. vec Sporrong a Lőnnroth v. Švédsko – 1982) vyslovil myšlienku, že Dohovor ako celok formuluje požiadavku nastoliť rovnováhu medzi záujmami komunity a základnými právami jednotlivca. Ďalej poznamenal, že v súvislosti s odobratím majetku, obmedzením jeho užívania alebo podobnými otázkami je tiež spravodlivé poskytnúť poškodenému jednotlivcovi právo odvolať sa proti rozhodnutiam štátu o zbavení majetku, kontrole jeho užívania alebo kompenzácii.
ESĽP rozpracoval svoje predstavy o rovnováhe medzi záujmami súkromných osôb a záujmom verejným v prípadoch Lithgow a iní v. Spojené kráľovstvo (1987) a James a iní v. Spojené kráľovstvo (1986). ESĽP vyhlásil „Pojem „verejný záujem“ je nevyhnutne rozsiahly... Súd považuje za prirodzené, že rámec voľnej úvahy ponechaný zákonodarcovi pri uskutočňovaní hospodárskej a sociálnej politiky by mal byť široký, a preto Súd bude rešpektovať zákonodarcu v jeho predstave, čo je „verejný záujem“, okrem prípadu, ak by jeho úsudok zjavne nemal rozumný základ.... Prevod dotknutého majetku realizovaný v zhode s legitímnou sociálnou, hospodárskou alebo inou politikou môže byť vo „verejnom záujme“, aj keď spoločenstvo vo svojom celku daný majetok priamo neužíva, resp. nepožíva jeho plody.“
Z početnej judikatúry a iných rozhodnutí, ktoré majú bezprostredný vzťah k problematike odnímania majetku v občianskom súdnom konaní, je potrebné uviesť tiež rozhodnutia ESĽP vo veci Raimondo v. Taliansko, Welsh v. Spojené kráľovstvo, Phillips v. Spojené kráľovstvo, ďalej tiež čiastočné rozhodnutie EKĽP o prípustnosti sťažnosti vo veci M. v. Taliansko a vo veci Honeckerová, Axenová, Teubnerová a Jossifová v. Nemecko. Uvedené ako i ďalšie rozhodnutia boli použité ako podklad pre vypracovanie predkladanej právnej úpravy.
K vymedzeniu a rešpektovaniu verejného záujmu pri prijímaní a praktickej aplikácii zákonov z hľadiska súladu s Ústavou Slovenskej republiky ako základnej právnej normy štátu sa vyjadril vo svojich nálezoch a rozhodnutiach i Ústavný súd Slovenskej republiky. Vo výroku uznesenia pléna Ústavného súdu SR č. 11 z roku 1995 (PL. ÚS 11/95) sa uvádza: „Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode. Ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nie je možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva, a ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmu vlastníka, podmienku verejného záujmu možno považovať za splnenú. ... Článkom 20 ods. 1 Ústavy SR sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“
V uznesení pléna Ústavného súdu č. 16 z roku 1995 (PL. ÚS 16/95) sa konštatuje „Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvalo garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.“
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že ochrana vlastníckeho práva sa poskytuje podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR len vlastníckemu právu, ktoré bolo nadobudnuté v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Postihnutie osoby, ktorá nadobudla majetok protiprávne, teda v rozpore s platným právnym poriadkom, rozhodnutím súdu o uložení preventívneho opatrenia zloženia peňažnej zábezpeky s následnou možnosťou jej prepadnutia nie je porušením uvedeného ustanovenia Ústavy SR, o to viac, že vo väčšine prípadov protiprávneho nadobudnutia majetku možno o vzniku vlastníckeho práva k tomuto majetku odôvodnene pochybovať.
Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Návrh zákona nebude mať dopad na výdavky zo štátneho rozpočtu ani zvýšené nároky na rozpočty obcí a rozpočty vyšších územných celkov. Návrh zákona nebude mať dopad na hospodárenie verejnoprávnych inštitúcii a nebude zakladať nároky na pracovné sily a na organizačné zabezpečenie.
DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI
právneho predpisu s právom Európskych
spoločenstiev
a právom Európskej únie
1. Navrhovateľ právneho predpisu: Vláda Slovenskej republiky.
2. Názov návrhu právneho predpisu: Zákon o opatreniach voči osobám, ktoré nadobudli majetok protiprávnym spôsobom.
3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:
a) problematika návrhu zákona nie je prioritou aproximácie práva podľa článku 70 Európskej dohody o pridružení, ani podľa Národného programu pre prijatie acquis communautaire, Partnerstva pre vstup, Bielej knihy a screeningu; návrh zákona nie je súčasťou Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2003,
b) úloha prijať predmetný zákon nie je súčasťou záväzkov SR vyplývajúcich zo schválených negociačných pozícií.
4. Problematika návrhu právneho predpisu:
b) nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev.
c) je upravená v práve Európskej únie: čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii („Únia rešpektuje základné ľudské práva, ako ich zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, a ktoré vyplývajú z ústavných princípov práva Spoločenstva“)
5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie:
Úplná
6. Gestor (spolupracujúce rezorty):
Bezpredmetné.
7. Účasť expertov pri príprave návrhu právneho predpisu a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie (špecifikácia úrovne a spôsobu expertnej účasti, napr. konzultácie a pod.):
Návrh bol pripravený bez účasti expertov.
K § 1:
Vymedzuje sa predmet a cieľ právnej úpravy. Právna úprava zakotvuje hmotnoprávne podmienky pre označenie určitého majetku fyzickej osoby alebo právnickej osoby za nadobudnutý protiprávnym spôsobom, procesné postupy orgánov štátnej správy a samosprávy pri zisťovaní skutočností, rozhodných podľa zákona pri takomto označení majetku a postupy voči osobám, ktoré takto majetok nadobudli.
V ustanovení sa vyjadruje legitímny cieľ právnej úpravy, ktorým je zabezpečenie uplatňovania a zachovania verejného záujmu spočívajúceho v zabránení protiprávnemu nadobúdaniu majetku. Verejný záujem, ako je už uvedené vo všeobecnej časti dôvodovej správy, možno chápať ako snahu štátu zabrániť zneužívaniu ústavného práva subjektu súkromného práva nadobúdať majetok a nakladať s ním na úkor ostatných subjektov a štátu v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Verejný záujem sa procesnoprávne realizuje ustanoveniami tohto návrhu zákona a príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
K § 2:
Vzhľadom na to, že návrh zákona používa niektoré pojmy, ktoré nie sú definované na účely právneho poriadku Slovenskej republiky, obsahuje toto ustanovenie definície pojmov na účely návrhu zákona.
Pojem „majetok“ je všeobecne známym pojmom, avšak náš základný kódex občianskeho práva – Občiansky zákonník, tento pojem nepozná. Poznajú ho len niektoré čiastkové právne úpravy, preto predkladateľ považoval za potrebné pojem „majetok“ definovať aj na účely predkladaného návrhu zákona. V schválenom Legislatívnom zámere nového Občianskeho zákonníka sa uvažuje aj s definíciou pojmu „majetok“ na účely celého právneho poriadku Slovenskej republiky, avšak jeho paragrafové znenie ešte nie je pripravené. Pod pojmom „majetok“ na účely tohto návrhu zákona je potrebné rozumieť vlastne všetko, čo môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, ak to ich povaha pripúšťa (§ 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka), t. j. veci (hnuteľné aj nehnuteľné, byty a nebytové priestory), práva (napr. pohľadávka) a iné majetkové hodnoty (napr. peňažné prostriedky v hotovosti v slovenskej mene aj v cudzej mene, vklady v bankách a v pobočkách zahraničných bánk v slovenskej mene a v cudzej mene, vklady v bankách so sídlom v zahraničí, know-how, logo). Pod pojmom „majetok“ pritom nerozumieme len jednotlivú vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu, ale aj súbor vecí (napr. zbierka obrazov), práv alebo iných majetkových hodnôt, ako aj hromadnú vec (napr. podnik, počítačová sieť, výrobná linka).
Na účely tohto návrhu zákona sa definuje pojem dosiaľ v právnom poriadku Slovenskej republiky neznámy „skutočnosti nasvedčujúce tomu, že majetok fyzickej osoby alebo právnickej osoby bol nadobudnutý protiprávnym spôsobom“. Za majetok nadobudnutý protiprávnym spôsobom sa navrhuje považovať majetok, ktorého hodnota prevyšuje sumu preukázateľných príjmov dotknutej osoby o viac ako 200-násobok minimálnej mesačnej mzdy, t. j. cca viac ako 1.100.000,- Sk za určité obdobie. Z hľadiska vyslovenia protiprávnosti nadobudnutia majetku pritom nebude rozhodujúce, za aké obdobie bol tento majetok nadobudnutý, ale bude rozhodujúca skutočnosť, že legálny majetkový prírastok bude nižší ako reálny prírastok. Na podanie návrhu na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku bude postačovať, že budú existovať skutočnosti oprávňujúce prokurátora predpokladať, že ide o takýto majetok.
K § 3:
V odseku 1 sa zakotvuje všeobecná povinnosť každého orgánu verejnej moci ex offo (z úradnej povinnosti) upovedomiť orgán Policajného zboru o skutočnostiach podľa tohto zákona, ktoré sa orgán dozvedel pri výkone svojich právomocí.
Zároveň sa v odseku 2 ustanovuje povinnosť orgánu Policajného zboru prijímať tieto písomné oznámenia fyzických a právnických osôb, v ktorých sa upozorňuje na okolnosti, ktoré zakladajú predpoklad, že niekto (konkrétna fyzická alebo právnická osoba) nadobudol majetok protiprávnym spôsobom. Hoci zákon nevyžaduje žiadne iné formálne náležitosti pre takéto oznámenie okrem písomnej formy, zo znenia ustanovenia odseku 2 jednoznačne vyplýva, že v oznámení musí byť konkrétne identifikovaná fyzická alebo právnická osoba, ktorá majetok protiprávnym spôsobom nadobudla a oznámenie musí mať zjavne racionálny základ.
Prvý krok mechanizmu navrhovanej právnej úpravy teda spočíva v tom, že ak fyzická osoba, právnická osoba alebo orgán verejnej moci (orgán štátnej správy i orgán územnej samosprávy) sa domnieva alebo zistí zo svojej úradnej činnosti, že určitá fyzická osoba alebo právnická osoba nadobudla majetok protiprávnym spôsobom, oznámi túto skutočnosť písomne orgánu Policajného zboru.
Pre úspešné overenie pravdivosti tvrdení v písomnom oznámení podľa odseku 2 je potrebná nielen aktivita orgánu Policajného zboru, ale i široká súčinnosť ostatných štátnych orgánov, orgánov samosprávy, ale i fyzických a právnických osôb. Preto sa v odseku 3 zakotvuje povinnosť týchto subjektov poskytnúť orgánom Policajného zboru pri preverovaní oznámení všetku pomoc a súčinnosť. Zachovaná však zostáva zákonom uložená alebo ustanovená povinnosť mlčanlivosti a ochrana obchodného, bankového alebo daňového tajomstva.
Ustanovenie odseku 4 rieši prípady, keď písomné oznámenie bude podané orgánu, ktorý nie je príslušný na vybavenie veci (teda nejde o orgán Policajného zboru). V takomto prípade orgán, ktorému bolo oznámenie akýmkoľvek spôsobom doručené, postúpi toto oznámenie orgánu Policajného zboru a o tomto postúpení informuje podávateľa oznámenia.
K § 4:
Druhým krokom je vypracovanie podnetu na podanie návrhu na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku dotknutou osobou. Tento podnet vypracúva orgán Policajného zboru na základe skutočností zistených pri preskúmavaní spôsobu nadobudnutia majetku podľa predchádzajúcich ustanovení tohto návrhu zákona. Ide o tzv. „prvý filter“, ktorý má zabrániť tomu, aby orgány prokuratúry boli zaťažované neodôvodnenými oznámeniami zo strany fyzických a právnických osôb. Tento podnet by mal byť „kvalifikovaný“ a mal by obsahovať: označenie orgánu Policajného zboru, ktorý ho podáva, identifikačné údaje o dotknutej osobe, t. j. osobe, ktorej majetok má byť vyhlásený za nadobudnutý protiprávnym spôsobom, uvedenie hodnoty majetku, ktorý má byť vyhlásený za nadobudnutý protiprávnym spôsobom, uvedenie skutočností nasvedčujúcich tomu, že majetok fyzickej osoby alebo právnickej osoby bol nadobudnutý protiprávnym spôsobom, dátum a miesto vydania, podpis zodpovedného zamestnanca príslušného orgánu a odtlačok úradnej pečiatky.
K § 5:
V tomto ustanovení je upravený tretí krok, t. j. postup prokurátora po tom, ako od Policajného zboru obdrží podnet na podanie návrhu na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku dotknutou osobou. Prokurátor začne na základe podnetu konať, pričom táto jeho činnosť pri zisťovaní skutočností a zabezpečovaní dôkazov predstavuje tzv. „druhý filter“, ktorého úlohou je zabezpečiť, aby sa súdy zaoberali len dostatočne odôvodnenými a kvalitnými návrhmi. Prokurátor po zistení skutočností nasvedčujúcich tomu, že majetok bol nadobudnutý protiprávnym spôsobom a po zhromaždení dostatočných dôkazov o tom podá súdu návrh na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku.
Podľa odseku 2 môže prokurátor dotknutú osobu požiadať o podanie vysvetlenia alebo predloženie dôkazov o tom, akým spôsobom nadobudla majetok uvedený v podnete. Táto dotknutá osoba má však právo žiadosti prokurátora nevyhovieť, a to z dôvodu, aby nebola narušená zásada rovnosti strán. Ak by totiž dotknutá osoba bola povinná žiadosti prokurátora vyhovieť, prokurátor ako protistrana dotknutej osoby v konaní pred súdom by mal zvýhodnené postavenie oproti dotknutej osobe. Preto sa navrhuje, že dotknutá osoba nemusí podať prokurátorovi vysvetlenie, ani mu predložiť dôkazy, ale môže tak urobiť až pred súdom. Ak by sa však dotknutá osoba chcela vyhnúť konaniu pred súdom, je pre ňu výhodnejšie poskytnúť prokurátorovi vysvetlenie a dôkazy, ktoré budú dostatočné na to, aby prokurátor nepodal súdu návrh na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku.
Podľa odseku 3 sú všetky subjekty povinné poskytnúť prokurátorovi potrebné informácie, o ktoré ich požiada a ktoré sú nevyhnutné na jeho činnosť podľa tohto návrhu zákona. Tieto subjekty sú ďalej povinné poskytnúť prokurátorovi potrebnú súčinnosť, ktorej bližšia špecifikácia je uvedená v § 37 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Ide najmä o podávanie vysvetlení, požičiavanie spisov a dokladov v skončených veciach, nahliadanie do spisov v neskončených veciach, a to v rozsahu primeranom naliehavosti verejného záujmu na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu.
Na vybavovanie podnetov na podanie návrhu na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku fyzickou osobou alebo právnickou osobou prokurátorom sa podľa § 31 ods. 3 zákona o prokuratúre nevzťahujú ustanovenia § 31 až 36 zákona o prokuratúre, ale platí tu osobitná právna úprava obsiahnutá v tomto návrhu zákona.
K § 6:
V prípade, ak prokurátor považuje za preukázanú skutočnosť, že reálny majetkový prírastok fyzickej alebo právnickej osoby za určité obdobie presahuje hodnotu majetkového prírastku, ktorý táto dotknutá osoba mohla dosiahnuť z preukázateľných príjmov, najmenej však o cca 1.100.000,- Sk, vypracuje a podá súdu návrh, v ktorom bude požadovať, aby súd rozhodol o protiprávnosti nadobudnutia takéhoto majetku dotknutou osobou, ako aj o povinnosti uhradiť štátu peňažnú zábezpeku. Výška navrhovanej peňažnej zábezpeky môže byť najviac zodpovedajúca hodnote majetku nadobudnutého protiprávnym spôsobom a najmenej zodpovedajúca polovici hodnoty majetku nadobudnutého protiprávnym spôsobom. Návrh prokurátora musí obsahovať: označenie súdu, ktorému je určený, meno, priezvisko, zamestnanie a bydlisko účastníkov (ak ide o fyzickú osobu), názov alebo obchodné meno a sídlo účastníkov (ak ide o právnickú osobu), príp. ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, uvedenie hodnoty majetku, ktorý má byť vyslovený za nadobudnutý protiprávnym spôsobom, výšku navrhovanej peňažnej zábezpeky, ktorá má byť uhradená štátu, musí byť podpísaný a datovaný.
Podľa odseku 3 môže súd pred začatím konania nariadiť predbežné opatrenie nenakladať s majetkom v hodnote uvedenej v návrhu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený tým, že majetok v uvedenej hodnote by dotknutá osoba mohla previesť na inú osobu, zničiť, poškodiť, urobiť neupotrebiteľným a podobne. O predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Súd pred nariadením predbežného opatrenia by mal venovať pozornosť tomu, aby jeho uložením nedošlo k zásahu do vlastníckych práv odporcu nad nevyhnutnú mieru, aby nedošlo k obmedzeniu alebo znemožneniu podnikania alebo inej zárobkovej činnosti odporcu a aby nedošlo k zásahu do súkromia, ktorý nemá spojitosť so zabezpečovaním nárokov navrhovateľa prostredníctvom predbežného opatrenia.
K § 7:
Podľa odseku 1 prokurátor pred súdom preukazuje skutočnosť, že reálny majetkový prírastok fyzickej alebo právnickej osoby za určité obdobie presahuje hodnotu majetkového prírastku, ktorý táto dotknutá osoba mohla dosiahnuť z preukázateľných príjmov, najmenej však o cca 1.100.000,- Sk, t. j. skutočnosti nasvedčujúce tomu, že majetok bol nadobudnutý protiprávnym spôsobom. Dotknutá osoba pred súdom preukazuje, že tento majetok nadobudla legálne. Neide tu teda o prenesenie dôkazného bremena, ale odporca nesie len bremeno protidôkazu. Povinnosťou prokurátora je predložiť dôkaz protiprávneho spôsobu nadobudnutia majetku a dotknutá osoba má možnosť vyvrátiť tento dôkaz predložením dôkazu o opaku (pozri rozsudky talianskeho Kasačného súdu v prípade Ragosta z 21. 4. 1987 a v prípade Sciara z 26. 5. 1987).
V prípade, že prokurátor preukáže skutočnosti nasvedčujúce tomu, že majetok bol nadobudnutý protiprávnym spôsobom, súd rozhodne o tom, že majetok bol nadobudnutý protiprávnym spôsobom a uloží dotknutej osobe, ktorá takto majetok nadobudla, preventívne opatrenie – zložiť na účet štátu peňažnú zábezpeku. Preventívne opatrenie spočíva v odňatí možnosti disponovať s peňažnou zábezpekou a brať z nej úžitky, dotknutá osoba však zatiaľ nestráca vlastníctvo k tejto „kaucii“. Ak prokurátor skutočnosti nepreukáže, súd návrh zamietne.
Vzhľadom na skutočnosť, že súd ukladá tzv. preventívne opatrenie, navrhuje sa, aby rozhodnutie súdu malo formu uznesenia.
K § 8:
Preventívne opatrenie uložené
súdom podľa § 7 ods. 3 návrhu zákona spočíva v odňatí možnosti disponovať s
peňažnou zábezpekou a brať z nej úžitky, fyzická osoba alebo právnická osoba
však zatiaľ nestráca vlastníctvo k tejto „kaucii“. Preto sa v odseku 1
ustanovuje možnosť odporcu, ktorému bola uložená povinnosť zložiť na účet štátu
peňažnú zábezpeku, podať návrh na jej vrátenie, ak môže zároveň predložiť ďalšie
dôkazy o tom, že majetok nadobudol v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky. Musí byť však splnených niekoľko podmienok ustanovených v zákone:
a) ide o dôkazy, ktoré nebolo možné predložiť v pôvodnom konaní,
b) dôkazy môžu privodiť pre odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
c) predložené dôkazy svedčia o nadobudnutí majetku v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky.
Z dôvodu, aby sa súd nemusel
zaoberať akýmkoľvek neopodstatneným návrhom na vrátenie peňažnej zábezpeky,
ustanovujú sa v odseku 2 formálne náležitosti návrhu. Návrh musí obsahovať:
a) označenie súdu, ktorému sa podáva,
b) identifikácia podávateľa – odporcu v pôvodnom konaní,
c) navrhnutie vrátenia peňažnej zábezpeky,
d) označenie uznesenia v pôvodnom konaní, ktorým sa vyslovila protiprávnosť
nadobudnutia majetku,
e) dôvody spočívajúce v existencii dôkazov podľa odseku 1,
f) uvedenie dodržania prekluzívnej lehoty 5 rokov od právoplatnosti pôvodného
uznesenia,
g) navrhnutie dôkazov, ktoré spĺňajú podmienky podľa odseku 1 a ktoré sa majú v
konaní vykonať,
h) dátum a podpis oprávneného podávateľa.
Odporca má podľa odseku 3 k dispozícii lehotu päť rokov od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým bol jeho určitý majetok vyhlásený za nadobudnutý protiprávnym spôsobom, aby podal návrh na vrátenie peňažnej zábezpeky a predložila dôkazy podľa odseku 1. Návrh sa podáva súdu, ktorý vydal uznesenie o vyhlásení majetku za nadobudnutý protiprávnym spôsobom.
Aby sa v návrhu zákona neopakovali rovnaké procesné ustanovenia, zakotvuje sa v odseku 4, že na konanie o vrátenie peňažnej zábezpeky sa primerane použijú ustanovenia návrhu zákona o postupe súdu a účastníkov v konaní (§ 7) a príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 10).
K § 9:
Ak odporca v pôvodnom konaní nepodá návrh na vrátenie peňažnej zábezpeky v prekluzívnej lehote piatich rokov alebo ak odporca návrh na vrátenie peňažnej zábezpeky podá pred uplynutím päťročnej lehoty a súd návrh zamietne ešte pred uplynutím tejto lehoty, prepadne podľa odseku 1 peňažná zábezpeka v prospech štátu po uplynutí piatich rokov. Prekluzívna lehota sa počíta od právoplatnosti uznesenia súdu, ktorým bol majetok vyhlásený za nadobudnutý protiprávnym spôsobom a ktorým bolo uložené odporcovi preventívne opatrenie zložiť na účet štátu peňažnú zábezpeku.
V prípade, že návrh na vrátenie peňažnej zábezpeky bol podaný pred uplynutím päťročnej lehoty, ale konanie na súde sa neskončilo do dňa uplynutia tejto prekluzívnej lehoty, uplynie podľa odseku 2 lehota až po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu. Z uvedeného ustanovenia tiež vyplýva, že ak bol návrh na vrátenie peňažnej zábezpeky podaný včas, konanie na súde sa neskončí v prekluzívnej lehote a súd rozhodne o vrátení peňažnej zábezpeky, ustanovenie odseku 2 o prepadnutí peňažnej zábezpeky sa nepoužije.
K § 10:
Účelom zákona nie je postihnúť všetky postupy a podrobnosti konania pred súdom, t. j. od podania návrhu na začatie konania o vyslovenie protiprávnosti spôsobu nadobudnutia majetku až po jeho právoplatné ukončenie, preto sa na toto konanie budú primerane vzťahovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
K § 11:
V prípade, ak postupom podľa tohto zákona alebo nečinnosťou orgánu verejnej moci pri postupe podľa tohto zákona, bola spôsobená fyzickej osobe alebo právnickej osobe škoda, môže sa táto fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať náhrady škody za podmienok a spôsobom ustanoveným v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
V odseku 2 sa súčasne ustanovuje, že postupom podľa tohto zákona nie je dotknutá (a teda zostáva zachovaná) trestnoprávna zodpovednosť podľa Trestného zákona, zodpovednosť za správny delikt podľa priestupkového zákona, disciplinárna zodpovednosť podľa príslušných služobných alebo stavovských právnych predpisov, ani občianskoprávna zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
K § 12:
Zakotvuje sa, že zákon sa použije aj na majetok nadobudnutý pred účinnosťou zákona. V danom prípade sa jedná o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorá nie je v občianskom práve zakázaná.
Zákaz retroaktivity je založený na presvedčení, že právo (právna norma) pôsobí do budúcnosti. V jeho zmysle preto napríklad nikoho nemožno sankcionovať za také správanie sa, ktoré v čase keď sa uskutočnilo nebolo sankcionovateľné a tiež, nie sú prípustné zákony, ktoré by pôsobili spätne, t. j. ktoré by zakladali alebo zvyšovali občanom akúkoľvek verejno-právnu povinnosť.
Základom tohto prístupu je presvedčenie, že spoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase, zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov správania sa každého jednotlivca a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie vlastného života. V európskom priestore bol obsah tohto princípu vyjadrený už v článku 8 Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 „Zákon nemôže stanovovať iné tresty ako tie, ktoré sú naprosto a zjavne nevyhnutné, a nikto nemôže byť potrestaný inak, než na základe zákona prijatého a vyhláseného pred spáchaním trestného činu a legálne aplikovaného.". Neskôr bol tento princíp zakotvený aj v článku 2 francúzskeho Občianskeho zákonníka (Code Civil) z roku 1804 "... zákon pôsobí iba do budúcnosti, nemá žiadny spätný účinok".
Uvedené však v žiadnom prípade neznamená, že by štát nemohol od určitého dátumu meniť určité a už existujúce povinnosti do budúcnosti.
V súvislosti s problematikou spätnej účinnosti preto neprekvapuje, že právna teória európskych krajín už pomerne dlho rozlišuje medzi tzv. pravou a nepravou spätnou účinnosťou právnych predpisov (rozlišuje medzi tzv. "pravou retroaktivitou" a "nepravou retroaktivitou").
Význam uvedeného rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje, ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.
Pri uvedenom rozlišovaní je nevyhnutné si uvedomiť, že za pravú retroaktivitu sa pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise (zákone) neuzná práva (alebo povinnosti) založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu (zákona).
Za nepravú retroaktivitu sa však pokladá také konanie zákonodarcu, pri ktorom tento v novom právnom predpise uzná právne skutočností, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti. Nepravá retroaktivita teda jednoznačne umožňuje zákonodarcovi vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim.
Nepravá retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia právna norma neuznala právne skutočnosti, na základe ktorých došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej právnej normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy (pripúšťa teda zmenu právneho režimu vzťahov, ktoré vznikli v minulosti).
Výsledkom rozlišovania medzi pravou a nepravou retroaktivitou je poznanie, že nie zďaleka nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne vzťahy založené právnymi skutočnosťami v predchádzajúcom zákone (na vzťahy, ktoré vznikli počas platnosti minulej právnej normy) je možné spájať s jeho spätným pôsobením a ako takú odmietať.
Ako jeden z mnohých príkladov prístupu k uvedenému rozlišovaniu možno spomenúť aj rozhodnutie Ústavného súdu SRN ešte z roku 1961, pri ktorom tento označil zákon, ktorým sa zvyšovali dane z predaja nehnuteľností a ktorého účinky sa vzťahovali aj na predaje nehnuteľností, uskutočnené ešte pred jeho prijatím, za zákon obsahujúci pravú retroaktivitu a odporujúci princípu právneho štátu. (13 BVerfGE 206, 212-13 (1961)).
V ďalšom svojom rozhodnutí, pri posudzovaní ústavnosti spolkového zákona, ktorý do budúcnosti (od ustanoveného termínu) zakazoval spájanie činností osôb v oblasti daňového poradenstva s niektorými ďalšími aktivitami, však tento orgán dospel k záveru, že neexistujú dôvody na jeho označenie za neprípustne retroaktívny, nakoľko tento neukladal sankcie voči osobám, ktoré v minulosti spojili svoju činnosť v oblasti daňového poradenstva s inými aktivitami (21 BVerfGE 173, 182-184 (1967)).
Pokiaľ teda v prvom prípade Ústavný súd SRN rozpoznal a odmietol ako neprípustnú pravú retroaktivitu právneho predpisu (následky právneho predpisu sa vzťahovali aj na všetky právne skutočnosti uskutočnené pred jeho prijatím) v druhom prípade hovoril iba o nepravej retroaktivite nakoľko zákon "...iba neuspokojoval očakávania, ktoré založil predchádzajúci právny predpis".
K § 13:
Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu a potrebnú legisvakanciu, t. j. lehotu od platnosti zákona po jeho účinnosť, ktorá je určená na oboznámenie sa so schváleným zákonom, sa navrhuje, aby tento zákon nadobudol účinnosť od 1. januára 2004.