Dôvodová správa

Dôvodová správa

Všeobecná časť:

Prvotným cieľom navrhovanej úpravy je komplexná úprava konanie o uznanie cudzích rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach na území Slovenskej republiky.

Motiváciou k novej úprave je predovšetkým potreba vytvoriť podmienky na vykonávanie Nariadenia Rady (EC) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I“) a Nariadenia Rady (EC) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností manželov k spoločným deťom (ďalej len „nariadenie Brusel II“).

Nemožnosť podania odvolania a dovolania proti rozhodnutiu o uznaní cudzieho rozhodnutia (resp. jeho vyhlásení za vykonateľné) bola kritizovaná Európskou komisiou v rámci prístupových rokovaní, konkrétne v kontexte tzv. technických adaptácií k nariadeniam Brusel I a Brusel II. Slovenská strana zastávala právny názor, že nariadenia neukladajú štátom povinnosť mať vo svojom právnom poriadku možnosť odvolania či dovolania proti rozhodnutiu o uznaní cudzieho rozhodnutia, ale nariadenie ukladá len povinnosť nahlásiť súdy, ktorým je takéto odvolanie/dovolanie možno podať, ak ho vnútroštátny právny poriadok pripúšťa.

V liste adresovanom veľvyslancovi SR pri EÚ z 12.12.2002 číslo RW/(2002)60391 však pán Rutger Wissels z Európskej komisie, Generálny direktoriát Rozširovanie, vyzval slovenské orgány, aby zmenili svoj právny poriadok tak, aby odvolanie a dovolanie v prípadoch uznania (vyhlásenia za vykonateľné) pripúšťal, pretože Komisia po analýze nariadenia Brusel II dospela k názoru, že možnosť odvolania a dovolania musí byť účastníkovi daná. Aj keď pán Wissel hovorí len o nariadení Brusel II, faktický ako aj právny stav je rovnaký tiež v prípade nariadenia Brusel I, nakoľko ich filozofia a štruktúra je rovnaká.

V snahe nevytvárať niekoľko paralelných a neprehľadných systémov uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí je cieľom novej úpravy poskytnúť ucelený systém, použiteľný tak vo vzťahu k členským štátom EÚ, ako aj vo vzťahu ku všetkým ostatným štátom - aby sa dalo podľa neho postupovať tak pri vykonávaní medzinárodných zmlúv a záväzných prameňov komunitárneho práva, ako aj v prípadoch absencie medzinárodnej zmluvy.

V súlade s prevažujúcim trendom vo svete sa zároveň so zavedením možnosti osobitného uznávacieho konania u všetkých vykonateľných cudzích rozhodnutí upustilo od požiadavky vzájomnosti. Ide o požiadavku historicky prekonanú, ktorá pochádza z oblasti medzinárodného práva verejného a v oblasti súkromnoprávnej stráca svoje opodstatnenie.

Uznávanie špecifických tzv. štatusových cudzích rozhodnutí (§ 65) sa presúva z najvyššieho súdu na krajský súd. Toto je potrebné z dôvodu, aby sa dala procesne zabezpečiť možnosť podania odvolania a aj dovolania proti takýmto rozhodnutiam (z dôvodu vykonávania nariadenia Brusel II). Taktiež uznávanie cudzích rozhodnutí v trestných veciach sa zákonom č. 422/2002 Z.z. presunulo z najvyššieho súdu na krajské súdy. Tým sa konanie o exequatur v trestných aj civilných veciach dostane na rovnaký stupeň súdov.

Uznávanie cudzích rozhodnutí, u ktorých sa predpokladá ich výkon, sa ponecháva na okresných súdoch, ktoré podmienky uznateľnosti cudzích rozhodnutí skúmali aj doteraz. Podľa novej úpravy bude však môcť súd na návrh účastníka rozhodovať o otázke uznania samostatným výrokom.

Okrem vyššie uvedeného základného cieľa predkladanej novely zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPS“), sledujú niektoré ustanovenia potrebu novým spôsobom upraviť otázky právomoci slovenských súdov v konaní v občianskych a obchodných veciach, pretože doterajšia úprava v § 37 ZMPS už súčasným požiadavkám justičnej praxe nevyhovuje, ako aj v nevyhnutnej miere reagovať na niektoré aspekty vykonávania mnohostranných medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.

Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Predkladaný návrh zákona nepredpokladá zvýšenie nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu ani rozpočtov obcí a nezakladá nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona : návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov

3. V práve Európskej únie nie je problematika návrhu zákona upravená spôsobom, ktorý by vyžadoval úplnú zlučiteľnosť práva Slovenskej republiky s právom Európskej únie.

4. Návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení a svojou problematikou nepatrí ani medzi priority odporúčané v Bielej knihe.

5. a 6.

Nariadenia vypracované v tejto oblasti v rámci Európskej únie (Nariadenie Rady (EC) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a Nariadenie Rady (EC) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností manželov k spoločným deťom ) obsahujú úpravu niektorých otázok uznávania a výkonu rozhodnutí vo vzťahu medzi členskými štátmi EÚ. Tieto nariadenia budú mať po vstupe SR do EÚ prednosť pre všeobecnou úpravou obsiahnutou v zákone. Navrhovaná úprava reaguje na niektoré problémy v konaní o uznanie (vykonateľnosť) cudzích rozhodnutí, ktoré vyplývajú z priamej aplikácie týchto nariadení. Súčasne sa úpravou nariadenia č. 44/2001 inšpiruje pri novej úprave právomoci slovenských súdov v konaní. Prijatím navrhovanej úpravy sa zabezpečí aj potrebná kompatibilita s nariadeniami.

Osobitná časť:

K Čl. I:

K bodu 1 (§ 1):

Ide o legislatívno-technickú úpravu.

K bodu 2 (§ 11a):

Zákonom č. č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo do ZMPS doplnené ustanovenie § 11a, ktoré upravuje rozhodné právo na zmluvy o platobnom systéme upravenom zákonom č. 510/2002 Z.z. Tento zásah do ZMPS bol neorganický, čo nakoniec potvrdzuje aj množstvo odkazov v tomto ustanovení na zákon č. 510/2002 Z.z. . Vzhľadom na to, že ustanovenie § 11a má výlučnú použiteľnosť len v kontexte právnych vzťahov upravených zákonom č. 510/2002 Z.z. a nie je všeobecne použiteľné (ako ostatné ustanovenia ZMPS), má svoje miesto jednoznačne v kontexte zákona, na ktorý odkazuje.

Navrhuje sa preto jeho vypustenie v ZMPS a doplnenie do zákona č. 510/2002 Z.z. (viď čl. IV nižšie).

K bodu 3 (§ 24):

Toto ustanovenie premieta do všeobecnej právnej úpravy princíp posudzovania rozhodného práva v oblasti otázok starostlivosti o maloleté deti z III. kapitoly haagskeho Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkon a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností na ochranu dieťaťa z 19.10.1996 (ozn.č. 344/2002 Z.z.), najmä nadobúdania, zániku a výkonu rodičovských práv a povinností. Kolízne kritérium lex patriae dohovor nahradil v súčasnosti uplatňovaným kritériom obvyklého pobytu dieťaťa. Zosúladenie zákonného kritéria s kritériom z medzinárodnej zmluvy má za cieľ zvýšiť prehľadnosť právnej úpravy a zjednodušiť aplikačnú prax súdov.

K bodu 4 (§ 24a):

Rozhodné právo na posudzovanie nároku na výživné sa proti minulosti vyčlenilo do samostatného ustanovenia. Vyžiadala si to skutočnosť, že medzinárodnoprávna prax ohľadne posudzovania otázok výživného sa vyčlenila z úpravy otázok rodičovských práv a povinností. Taktiež kolízne kritérium lex patriae obsiahnuté pôvodne v § 24 ods. 1 a 2 nie je v súčasnosti praktické.

Pre nároky výživného dieťaťa sa kolízne kritérium ustálilo na jeho obvyklom pobyte (odsek 1). Pri nárokoch na výživné inej osoby sa rozhodné právo spravuje kritériom bydliska oprávnenej osoby (odsek 2). Zákon rozlišuje medzi obvyklým pobytom dieťaťa a bydliskom inej oprávnenej osoby z dôvodu, že sleduje konzistentnosť pri používaní pojmu obvyklý pobyt vo vzťahu k deťom, pričom vo vzťahu k iným osobám zákon používa kritérium bydliska.

Formulácia tohto ustanovenia má za cieľ tiež zjednotiť ukazovateľ rozhodného práva s princípom pre založenie právomoci súdu na konanie, v dôsledku čoho vo veľkej väčšine prípadov bude súd v konaní o výživnom konať podľa lex fori. To zjednoduší a urýchli konanie, čo bude v prospech navrhovateľa. Toto kritérium sa inšpiruje článkom 4 haagskeho Dohovoru o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť z 2. októbra 1973, ktorého zmluvnou stranou síce Slovenská republika nie je, ktorý však napriek tomu predstavuje súčasný (a jediný) medzinárodný štandard rozhodného práva v tejto oblasti.

K bodu 5:

Namiesto nepresného názvu „Právomoc v majetkových veciach“ sa zavádza presnejší názov ustanovení o právomoci v § 37 až 37d, pretože aj doteraz malo v zmysle platnej judikatúry toto ustanovenie charakter „všeobecného“ ustanovenia pre oblasť konania v občianskych a obchodných veciach, ktorým sa zakladala právomoc v prípadoch, keď ustanovenia § 38 a nasl. neobsahovali špecifickú úpravu právomoci.

K bodu 6 (§ 37):

Nové znenie § 37 zavádza do právnej úpravy princíp „všeobecnej právomoci“ slovenských súdov, t.j. právomoci, ktorá je v zásade daná vždy, ak samozrejme zákon ďalej neuvádza niečo iné. Ide o prvé zo 6 nových ustanovení v zákone, ktoré nahrádzajú pôvodnú filozofiu § 37, ktorá sa v posledných rokoch ukázala ako nezodpovedajúca potrebám súčasnej súdnej praxe.

Tým, že pôvodné znenie § 37 odkazovalo v „majetkových veciach“ na „príslušnosť“ súdov podľa slovenských predpisov, zakladala sa medzinárodná právomoc súdov vo veciach neupravených v § 38 až § 46 zákona ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne jeho § 84 až § 88. Vzhľadom na štruktúru týchto ustanovení (najmä vzťah § 84 a § 88), ako aj legislatívne zásahy do ich obsahu v posledných rokoch, dochádza v justičnej praxi často k situáciám, kedy existujúci právny stav vedie k nežiadúcim dôsledkom (najmä neumožňuje založiť právomoc slovenského súdu v situáciách, kedy by to malo byť možné).

Podobne ako aj ďalšie nové ustanovenia, inšpirovalo sa nové znenie § 37 ZMPS nariadením Brusel I, konkrétne jeho článkom 2 ods. 2. Ide o všeobecne akceptovaný klasický princíp založenia právomoci in personam.

K bodu 7 (§ 37a až 37d):

Ide o nové ustanovenia, ktoré významným spôsobom novo upravujú právomoc slovenských súdov na konania v sporových veciach. Podobne ako § 37 sa obsahovo inšpirujú princípmi nariadenia Brusel I, aj keď ich nereprodukujú doslovne, pretože by to vzhľadom na multilaterálny charakter nariadenia nebolo možné. Zjednotenie princípov právomoci nariadenia aj tohto zákona bude viesť k výraznému zjednodušeniu aplikačnej praxe pre súdy aj po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, pretože sa súdy budú môcť riadiť rovnakými princípmi založenými na rovnakej právnej filozofii vo vzťahu ku všetkým štátom sveta a nebudú musieť osobitne sledovať, či ide o právny vzťah, na ktorý sa nariadenie vzťahuje, alebo nie.

Filozofia týchto ustanovení vychádza zo skutočnosti, že popri všeobecnej právomoci slovenského súdu založenej bydliskom žalovaného (§ 37), si slovenský súd môže založiť právomoc na konania aj v iných veciach, ak sú splnené iné podmienky (ak je to vo vzťahu k predmetu sporu „spravodlivé“). Tak napríklad u niektorých zmlúv (§ 37a), v ktorých „slabšia“ zmluvná strana vyžaduje osobitnú ochranu (pracovné, poistné a spotrebiteľské zmluvy), možno založiť právomoc aj podľa bydliska tejto „slabšej“ strany.

Ustanovenie § 37a je premietnutím čl. 5 ods. 1 a čl. 8 až 21 nariadenia Brusel I. Ustanovenie § 37b prevzalo princípy čl. 5 ods. 3 až 5 nariadenia Brusel I. Ustanovenie § 37c prevzalo čl. 6 nariadenia Brusel I.

Ustanovenie § 37d o výlučnej právomoci prevzalo čl. 22 nariadenia Brusel I a má významný dopad v kontexte uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí na území SR (výlučná právomoc súdu Slovenskej republiky bráni uznaniu cudzieho rozhodnutia vydaného v tej istej veci). Ide v princípe o premietnutie klasického princípu in rem a quasi in rem, keď samotný predmet sporu je úzko spojený s teritoriálnou suverenitou štátu na svojom území.

Pre úplnosť treba uviesť, že toto ustanovenie nie je jediným ustanovením zákona upravujúcim výlučnú právomoc. Ďalšie ustanovenia výlučnej právomoci sú v § 41a. § 43 ods. 1 a § 45 ods. 1 písm. c/ zákona.

Ustanovenie § 37e prevzalo ustanovenie čl. 23 nariadenia Brusel I s prihliadnutím aj na jeho články 13,17 a 21. Tým došlo k podstatne podrobnejšej úprave princípu, ktorý bol obsiahnutý v § 37 ods. 2 a 3. Oproti zneniu nariadenia Brusel I obsahuje § 37e v odseku 5 ešte špecifickú úpravu, ktorá reaguje na vzťah ku štátom common law mimo pôsobnosť nariadenia. Podľa právnej teórie uplatňovanej v štátoch common law dojednanie výlučnej právomoci súdu takéhoto štátu nevylučuje, aby konkrétne zvolený súd odmietol svoju právomoc vykonávať. Pokiaľ by si iný súd nemohol svoju právomoc založiť, došlo by potencionálne k denegatio justitiae, pretože založeniu právomoci slovenského súdu by bránil výlučný charakter zmluvnej doložky. Cieľom tohto ustanovenia je prelomiť tento negatívny dopad. právne relevantné je, že slovenský súd si môže právomoc založiť len na niektorom z kritérií právomoci v zákone obsiahnutých, nie na samotnom fakte, že nastali skutočnosti uvedené v § 37e ods. 5.

K bodu 8 (§ 38a):

Do samostatného ustanovenia sa vyčleňuje právomoc vo veciach konania o výživnom, a to bez ohľadu na to, či je oprávnenou osobou maloleté dieťa alebo iná osoba. Doterajšie úprava v § 39 je nevyhovujúca, pretože napr. u dospelého dieťaťa (či iných dospelých oprávnených osôb) odkazovala na právomoc v „majetkových veciach“ (pôvodné znenie § 37), čo spravidla odkazovalo na právomoc súdu v cudzine. Takýto, pre oprávneného negatívny dopad však nie je súčasnou medzinárodnou praxou nijak odôvodnený. Nariadenie Brusel I v článku 5 ods. 2 zakladá právomoc súdu podľa bydliska alebo obvyklého pobytu oprávneného (túto formuláciu v spojení s čl. 2 nariadenia prevzalo aj nové znenie § 38a), rovnako haagsky Dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti z 2.10.1973 (ozn.č. 132/1976 Zb.) pripúšťa vo svojom článku 4 ods. 1 s prihliadnutím na článok 7 právomoc súdu obvyklého pobytu oprávneného alebo povinného. Preto navrhnutá formulácia spĺňa požiadavky uznateľnosti rozhodnutia vydaného slovenským súdom v cudzine a je aj výhodná pre oprávneného, ktorý má bydlisko alebo obvyklý pobyt na území SR. Rozlíšenie medzi „bydliskom“ a „obvyklým pobytom“ je zachované z dôvodu kompatibility s textom citovaného nariadenia a je spôsobené odlišnosťou kritérií používaných v medzinárodnom práve súkromnom vo vzťahu k dospelej fyzickej osobe („bydlisko“) a maloletému dieťaťu („obvyklý pobyt“). Pozri tiež komentár k bodu 3 vyššie.

K bodu 9 (§ 39):

Ustanovenie § 39 prešlo významnou zmenou v porovnaní s jeho pôvodným znením. Došlo k základnému odklonu od princípu štátneho občianstva k princípu obvyklého pobytu, čím sa znenie tohto ustanovenia dostáva do súladu s haagskym Dohovorom o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkon a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností na ochranu dieťaťa z 19.10.1996 (ozn.č. 344/2002 Z.z.), konkrétne s jeho článkami 5, 6 , 11 a 12, ktoré majú univerzálnu záväznosť (t.j. uplatňujú sa vo vzťahu ku všetkým štátom, nielen vo vzťahu ku zmluvným štátom dohovoru). Odsek 4 zachováva pôvodnú filozofiu spojenia konania o rozvode s konaním o úpravu práv a povinností rodičov k spoločnému dieťaťu na dobu po rozvode. Jeho znenie však bolo prispôsobené princípu vyjadrenému v čl. 10 cit. dohovoru ako aj čl. 3 nariadenia Brusel II.

K bodu 10 (§ 41a):

V dôsledku ujednotenia terminológie pre kritérium posudzovania otázok jurisdikcie a rozhodného práva vo vzťahu k maloletým deťom sa aj v tomto ustanovení pojem „trvalý pobyt“ mení na pojem „obvyklý pobyt“, ktorý sa používa v ostatných ustanoveniach zákona a ktorý zodpovedá súčasnému medzinárodnému štandardu.

K bodu 11 (§ 62):

Nové znenie tohto ustanovenia reaguje na snahu priblíženia právnych služieb obyvateľstvu. Presun časti agendy vyššieho overovania (superlegalizácie) listín na krajské súdy bol schválený vládou Slovenskej republiky v kontexte uznesenia č. 1092/2000 prijatému v súvislosti s uzavretím Dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín z 5.10.1961 (ozn.č. 213/2002 Z.z.). Vláda schválila ako tzv. apostilné orgány Slovenskej republiky podľa čl. 6 dohovoru aj krajské súdy, ktoré však túto funkciu budú vykonávať až po prijatí potrebných legislatívnych opatrení. Navrhované ustanovenie je týmto požadovaným legislatívnym opatrením, ktoré určuje príslušnosť krajských súdov pri vyššom overovaní verejných listín určených na použitie v cudzine.

K bodu 12 (§ 62a):

Toto nové ustanovenie je v časti veľmi redukovaným pozostatkom návrhu v minulosti pripraveného, ale legislatívne nerealizovaného zákona na vykonávanie Dohovoru o vymáhaní výživného v cudzine z roku 1956. Postup súdov Slovenskej republiky pri ich súčinnosti so žiadateľmi o vymáhanie výživného v cudzine (podaním návrhu na uznanie a výkon alebo uplatnením nároku v cudzine) na základe ustanovení niektorých dvojstranných medzinárodných zmlúv a citovaného dohovoru je upravený v § 22 a 23 Inštrukcie MS SR č. 1/1981, avšak nie je ani rámcovo upravený v právnej norme majúcej charakter zákona, čo v praxi spôsobuje problémy z hľadiska právnej kvalifikácie takejto osobitnej činnosti súdu. Odsek 1 (a v časti aj odsek 3) tohto ustanovenia predstavuje teda základnú právnu úpravu prepojenia medzinárodných zmlúv s vnútroštátnou úpravou, ktorá by mala vyriešiť aplikačný problém. Nejedná sa teda o novú činnosť súdov, len o jej novú úpravu. Dopĺňa sa súčasne o situácie, kedy k vymáhaniu výživného dochádza aj na základe vzájomnosti dojednanej medzi Slovenskou republikou a cudzím štátom (v súčasnosti ide o USA a niektoré provincie Kanady), kedy postup uplatňovania nároku vo vzťahu k cudzine je porovnateľný s postupom podľa uvedeného dohovoru.

Odsek 2 reaguje špecificky na vykonávanie haagskeho Dohovoru o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine z 25.10.1980 a niektorých dvojstranných medzinárodných zmlúv o právnej pomoci. Vláda SR v uznesení č. 830/2002 k citovanému dohovoru schválila návrh, aby po prijatí potrebných legislatívnych opatrení boli ako odosielajúce orgány určené (okrem ministerstva spravodlivosti) aj okresné súdy Slovenskej republiky. S touto agendou počíta už zákon č. 425/2002 Z.z. o vyšších súdnych úradníkoch (§ 7 písmeno d/). Navrhované ustanovenie je týmto potrebným legislatívnym opatrením a jeho filozofia sleduje priblíženie právnych služieb obyvateľstvu.

Požiadavka na zabezpečenie bezplatného prekladu (odsek 3) sa opiera o článok 6 ods. 3 Dohovoru o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine z 25.10.1980, § 22 ods. 6 cit. Inštrukcie MS SR, ako aj o príslušné články dvojstranných zmlúv o právnej pomoci.

Odsek 5 reaguje na úpravu z niektorých dvojstranných zmlúv, ktoré umožňujú, aby oprávnený podal návrh na výkon rozhodnutia slovenskému súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Tento súd síce nemá právomoc výkon svojho rozhodnutia nariadiť, keďže miestom výkonu je cudzí štát, avšak má zmluvnú povinnosť takýto návrh prijať a s prílohami postúpiť príslušnému súdu v cudzine. Podobný postup sa týka aj návrhov na výkon rozhodnutí o trovách konania podľa haagskeho Dohovoru o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine z 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudne platnosť 1. júna 2003.

K bodu 13 (§ 63):

Prvá zmena tohto ustanovenia oproti doterajšiemu zneniu reaguje na skutočnosť, že pre kvalifikáciu rozhodnutia podliehajúceho uznaniu nie je podstatný „justičný“ charakter cudzieho orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, ale skutočnosť, či by na vydanie takéto rozhodnutia v Slovenskej republike bol príslušný súd. V opačnom prípade by nebolo možné uznať napríklad cudzie rozhodnutie o výživnom, ak ho vydal správny orgán, ak v štáte pôvodu vydáva takéto rozhodnutia výlučne správny orgán (napríklad niektoré severské štáty). Toto je nežiadúci výsledok aplikácie pôvodného znenia tohto ustanovenia.

K bodu 14 (§ 64):

Písmeno a) bolo preformulované, pretože jeho doterajšie znenie spôsobovalo interpretačné problémy.

V písm. b) bola proti doterajšiemu zneniu doplnená prvá podmienka uznania (výkonu): právoplatnosť alebo vykonateľnosť cudzieho rozhodnutia podľa práva štátu, ktorého orgán rozhodnutie vydal. Podmienka právoplatnosti bola prevzatá z pôvodného znenia § 63. Bola však rozšírená aj na vykonateľnosť (najmä u predbežne vykonateľných rozhodnutí). Podľa tohto znenia bude možné uznanie a výkon aj predbežne vykonateľného rozhodnutia, čo smeruje k zvýšenej ochrane osoby oprávnenej z rozhodnutia (najmä osoby oprávnenej na výživné).

Navrhovaná zmena v písm. c) má odstrániť pochybnosť o tom, či je možné podľa tohto zákona uznať aj predbežné opatrenia, resp. procesné rozhodnutia. Navrhovaná zmena upresňuje, že účinky v Slovenskej republike môžu mať iba rozhodnutia, ktorými sa rozhodlo vo veci samej. Tým majú z uznania byť vylúčené predbežné opatrenia (§ 74-77 Občianskeho súdneho poriadku) a iné procesné rozhodnutia. Od týchto treba však rozlíšiť rozhodnutia vo veci samej, ktoré sú predbežne vykonateľné (§ 162 Občianskeho súdneho poriadku).

Okrem toho právny koncept „právoplatnosti“ nie je známy všetkým cudzím právnym poriadkom, preto nie vždy bude účastník vedieť preukázať, že ide o rozhodnutie „právoplatné“; v takom prípade bude dôležité, aby vedel preukázať, že rozhodnutie je v danom štáte vykonateľné (aj keby proti nemu existovali ešte opravné prostriedky). Na túto skutočnosť reaguje § 68f.

Podmienku uvedenú v písm. d) súd skúma len za určitých okolností. Týmto sa má jednak zabrániť zneužívaniu tejto podmienky, ak účastník vedome bol v meritórnom konaní nečinný, alebo ak sám sa cudziemu rozhodnutiu podrobí, aj napriek tomu, že v meritórnom konaní boli jeho procesné práva porušené (lebo si je, napríklad, vedomý, že navrhovateľ je v práve). Cieľom tejto novej úpravy je uľahčiť uznávacie (vykonávacie) konanie pri skúmaní podmienky chrániacej účastníka, nie uznávajúci štát (ako je to v prípade ostatných podmienok uvedených v odseku 1).

Princíp vyjadrený v písmene e/ bol prevzatý z pôvodného písmena b/, avšak jeho pôvodné znenie bolo nevyhovujúce, pretože nereagovalo na všetky možné prekážky res iudicata. Jeho nové znenie reaguje na všetky možnosti, a to aj charakter res iudicata takých rozhodnutí, ktoré podľa použiteľných prameňov práva (vrátane nariadení Brusel I a Brusel II) nevyžadujú osobitné uznanie (t.j. „spĺňajú podmienky uznania“). Taktiež uznaný cudzí rozhodcovský nález je rozhodnutím, ktoré má charakter res iudicata.

K bodu 15 (§ 65):

Ide o ustanovenie, ktoré obsahovo preberá pôvodné ustanovenie § 67 ods. 1. Uznávať tieto cudzie tzv. štatusové rozhodnutia (rozhodnutia týkajúce sa osobného stavu) bude namiesto najvyššieho súdu krajský súd (§ 68b ods. 1). Tento presun je zdôvodnený už vo všeobecnej časti dôvodovej správy a ďalej je vysvetlený aj v komentári k § 68 nižšie.

K bodu 16 (§ 66):

Ide o nové ustanovenie, ktoré vypĺňa právnu medzeru, ktorá existovala v úprave uznávania (a výkonu) cudzích rozhodnutí o výchove maloletých detí a ktorá spôsobovala problémy nielen v právnej praxi, ale aj právnej teórii. Právna úprava sa inšpiruje čl. 23 ods. 2 haagskeho Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností na ochranu dieťaťa z 19.10.1996 (ozn.č. 344/2002 Z.z.), ako aj ustanoveniami nariadenia Brusel II (čl. 15 ods. 2). Upravuje sa, na rozdiel od iných vykonateľných rozhodnutí (§ 67), potreba ich uznania slovenským súdom. Nakoľko hlavným účelom uznania týchto rozhodnutí je samozrejme ich potencionálny výkon na území Slovenskej republiky, príslušnosť na uznanie sa priznáva tomu súdu, ktorý je príslušný aj na nariadenie ich výkonu (§ 68b ods. 2). Tým sa nadväzuje na doterajšiu prax, kedy výkon týchto rozhodnutí (a v rámci nich aj skúmanie podmienok uznania) realizoval okresný súd.

K bodu 17 (§ 67):

Na rozdiel od doterajšej úpravy – a reagujúc na systém nariadenia Brusel I – sa v odseku 4 zavádza aj možnosť požiadať o vydanie osobitného výroku o uznaní. Príslušnosť aj v tomto prípade bude mať okresný súd, ktorý by bol príslušný na nariadenie výkonu (§ 68b ods. 2). Zachováva sa teda doterajšia úroveň rozhodovania v týchto otázkach.

K bodu 18 (§ 68):

Ide o nové ustanovenie, ktoré v odseku 1 rieši právne účinky cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike po jeho uznaní. Toto je dôležité aj z hľadiska interpretácie účinkov cudzieho rozhodnutia, ak v cudzine má rozhodnutie iné účinky. Uznané cudzie rozhodnutie sa v prípade potreby vykoná ako rovnaké (porovnateľné) rozhodnutie vydané slovenským súdom, teda podľa noriem platných pre výkon slovenského súdneho rozhodnutia.

Odsek 2 preberá doterajšie znenie ustanovenia § 68 zákona, ktoré je naďalej právne relevantné, a týka sa výlučne štatusových rozhodnutí podľa § 65.

K bodu 19:

Ďalšie ustanovenia upravujú podrobne konanie vo veciach návrhov na uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré v doterajšej úprave chýbali, pričom všeobecná úprava v Občianskom súdnom poriadku nie je v mnohých otázkach na toto konanie sui generis použiteľná.

K bodu 20 (§ 68a až 68i):

§ 68a

Dôvodom pre presun rozhodovania o uznaní vo veciach uvedených v § 65 z najvyššieho súdu na krajský súd (písm. a) je snaha o implementáciu systému nariadenia Brusel II. Podľa tohto nariadenia existuje v uznávacom konaní rozhodnutí v manželských veciach niekoľko stupňov konania (riadne a mimoriadne opravné prostriedky). Pri ponechaní uznávania na najvyššom súde by nebolo možné všetky tieto možnosti odvolania vyčerpať. V záujme komplexnosti a transparentnosti úpravy sa manželské veci nevyčleňujú od ostatných štatusových rozhodnutí, ale upravujú sa spoločne na úrovni rozhodovania krajského súdu. Krajský súd sa javí na tento vhodný, pretože bude predstavovať určitú kvalitatívnu záruku ohľadne rozhodovania a zároveň poskytovať aj možnosť preskúmania rozhodnutia odvolaním. Osobitne sa upravuje špeciálna miestna príslušnosť pre jeden krajský súd, pretože vzhľadom na charakter týchto vecí (ktoré v minulosti odôvodňovali vecnú príslušnosť najvyššieho súdu) sa vyžaduje vysoká špecializácia rozhodovania. Krajský súd v Bratislave sa určil preto, že z uznávacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prevažná väčšina návrhov na uznanie štatusových rozhodnutí sa podáva z cudziny. Určovanie miestnej príslušnosti väzbou na slovenské reálie by v mnohých prípadoch bolo problematické. Pre navrhovateľov z cudziny to bude umožňovať tiež ľahšiu orientáciu, keďže boli zvyknutý obracať sa na najvyšší súd, ktorý má sídlo v Bratislave. Okrem toho aj osobitná matrika, do ktorej sa právne skutočnosti z uznaných štatusových rozhodnutí zapisujú, má sídlo v Bratislave.

Písm. b) upravuje vecnú príslušnosť okresných súdov na konanie o uznaní rozhodnutia o výchove alebo styku s maloletým dieťaťom. Okresné súdy sa zvolili z toho dôvodu, že doteraz v týchto veciach o „uznaní“ (aj keď v kontexte nariadenia výkonu) rozhodovali tieto súdy a nie je dôvod na zmenu vecnej príslušnosti. Miestna príslušnosť sa určuje rovnako ako v prípade nariadenia výkonu takéhoto rozhodnutia (všeobecný súd dieťaťa). Nakoľko však zmyslom osobitnej zákonnej úpravy uznania cudzieho rozhodnutia o výchove (resp. styku) je aj možnosť jeho „preventívneho“ uznania (napríklad, ak by miestom výkonu práva styku bolo práve územie Slovenskej republiky), je potrebné založiť miestnu príslušnosť aj na prípady, kedy dieťa tu nemá ani obvyklý pobyt, ani sa tu nezdržuje počas uznávacieho konania.

V ostatných prípadoch uznávania vykonateľného rozhodnutia (písm. c)) sa určuje vecná príslušnosť okresného súdu (z dôvodov totožných s písmenom b)), pričom miestna príslušnosť sa určuje totožne s príslušnosťou na výkon rozhodnutia (exekučný súd).

§ 68b

Upravuje sa okruh účastníkov osobitným spôsobom, pretože ide o osobitné konanie.

V odseku 1 sa definuje okruh osôb oprávnených podať návrh. V konaní o uznanie rozhodnutia, ktoré obsahuje vykonateľný výrok, pôjde len o účastníka pôvodného konania, v štatusových veciach aj o inú osobu, ktorá preukáže právny záujem. Tento okruh osôb je prevzatý zo súčasného znenia ustanovenia § 67 a je naďalej opodstatnený.

Nakoľko ide o situáciu, kedy rozhodnutie bude mať po uznaní v Slovenskej republike účinky vo vzťahu k tým osobám, ktoré boli účastníkmi pôvodného, meritórneho konania, musí byť aj okruh účastníkov rovnaký. Výnimku tvorí prípad, v ktorom navrhovateľ v návrhu uvedie výslovne, že sa sleduje uznanie (výkon) len vo vzťahu k určitej osobe (napr. pri majetkovom rozhodnutí, kde na strane odporcu je niekoľko subjektov, ale návrh smeruje len proti jednému z nich s bydliskom na území Slovenskej republiky).

Odsek 3 vychádza z premisy, že navrhovateľom bude spravidla osoba s pobytom (sídlom) v cudzine a odporcom bude osoba s pobytom (sídlom) v Slovenskej republike. V uznávacom konaní sa sleduje záujem a ochrana slovenských subjektov. Preto sa z hľadiska úspornosti konania (doručovanie písomností a pod.) upravuje osobitný systém, podľa ktorého účastníci, ktorí nemajú pobyt či sídlo v Slovenskej republike si musia určiť zástupcu inak súd určí účastníkovi procesného opatrovníka. Ide o procesné opatrenie v záujme urýchlenia konania, ktoré je v konečnom dôsledku v záujme samotného navrhovateľa. Nakoľko v konaní sa neposudzujú otázky veci samej, nie je potrebné komplexné procesné zastúpenie na ochranu záujmov strán. Navrhované riešenie sa inšpirovalo ustanoveniami nariadení Brusel I a Brusel II.

§ 68c

Návrhom sa navrhovateľ môže domáhať uznania cudzieho rozhodnutia (§ 65, § 66 a § 67 ods. 2), neuznania cudzieho rozhodnutia (§ 68j ods. 1) alebo vyhlásenia cudzieho rozhodnutia za vykonateľné (§ 68j ods. 2).

Preto v záujme procesnej ekonomiky z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Doterajšie skúsenosti s uznávaním cudzích rozhodnutí naznačujú potrebu vniesť do návrhu aj zoznam pripájaných listín, aby sa zabránilo nedorozumeniam medzi navrhovateľom a súdom, či nejaká listina pripojená bola alebo nie.

Táto úprava doplňuje ustanovenia zákona potrebnou informáciou pre navrhovateľa, aké listiny a v akej podobe majú byť k návrhu na uznanie pripojené. Vychádza tiež z predpokladu, že súd zisťuje síce splnenie všetkých podmienok § 64 ods. 1 z úradnej povinnosti, ale dôkazné bremeno je na navrhovateľovi, aby preukázal, že sú splnené podmienky uznania (resp. dané dôvody pre neuznanie). Ak navrhovateľ nesplní povinnosť predložiť potrebné listiny ani potom, keď bol súdom poučený o možnosti zastaviť konanie, súd nebude mať dostatok
podkladov pre rozhodnutie, a preto môže konanie zastaviť. Takéto rozhodnutie však nemá účinky res iudicata a navrhovateľ môže svoj riadne doložený návrh podať znovu.

Odsek 3 rieši osobitný aspekt, ktorý tak účastníkom konania, ako aj súdu umožní rozhodnúť o uznaní cudzieho rozhodnutia v zjednodušenom konaní (bez nariadenia pojednávania - § 68g ods. 2).

§ 68d

Toto ustanovenie rieši základný aspekt vzťahu konania o uznanie a konania o výkon cudzieho rozhodnutia, ktoré obsahuje vykonateľný výrok. Samostatné konanie o uznanie môže mať pre navrhovateľa potrebný preventívny účinok: v prípade uznania odporca môže byť dostatočne motivovaný na dobrovoľné splnenie svojho záväzku (napríklad vrátenie dieťaťa po ukončení výkonu styku s ním rodičovi, ktorý ho má vo výchove). U rozhodnutí o výchove alebo styku má preventívne rozhodnutie o uznaní osobitný význam, ako prevencia proti únosu dieťaťa druhým rodičom.

Odseky 2 a 3 riešia procesné dôsledky v prípade, že návrh na uznanie sa podal až po podaní návrhu na výkon rozhodnutia. V praxi pôjde zrejme len o situácie, kedy odporca návrhu na výkon cudzie rozhodnutia podá (proti)návrh smerujúci na neuznanie cudzieho rozhodnutia. V takom prípade podanie tohto návrhu musí slúžiť aj ako prekážka v pokračovaní výkonu rozhodnutia, až do právoplatného rozhodnutia o „predbežnej“ otázke uznania.

§ 68e

Toto ustanovenie reaguje na praktický aspekt naznačený už v komentári k § 64 ods. 1 písmeno a/, a to že nie všetky právne systému posudzujú otázku právoplatnosti či vykonateľnosti rovnako. Rozhodnutie, ktoré sa kvalifikuje ako „právoplatné“ môže napriek tomu byť napadnuteľné v štáte pôvodu odvolaním (o mimoriadnych opravných prostriedkoch nehovoriac). Toto ustanovenie rieši dopad takéhoto konania na uznávacie (vykonávacie) konanie v cudzine. Nejedná sa o mandatórne ustanovenie, bude preto záležať na súde, aby posúdil, či v konkrétnom prípade bude prerušenie konania namieste.

§ 68f

Prevažná časť vecí nebude právne problematická, a preto nariaďovať v nich pojednávanie by bolo procesne neekonomické. Pokiaľ však protistrana v konaní bude proti návrhu na uznanie či neuznanie namietať, súd spravidla pojednávanie nariadi. Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že sa nejedná o konanie vo veci samej, ale len o posudzovanie aspektov transformácie už existujúceho meritórneho rozhodnutia do právneho prostredia Slovenskej republiky, určité nostrifikačné konanie.

Odsek 2 obsahuje ďalšie zjednodušenie konania v prípade „konsenzuálneho“ návrhu na uznanie (do úvahy to bude prichádzať najmä v štatusových veciach), kedy sa celé konanie môže uskutočniť ex parte.

§ 68g

V odseku 1 je vyjadrená štandardná norma medzinárodného práva procesného, že súd, ktorý rozhoduje o uznaní, nesmie spochybňovať skutkové zistenia, na ktorých si založil cudzí orgán svoju právomoc. Nejde pritom o nemožnosť posúdenia (či spochybnenia) kritéria, na ktorom si súd založil svoju právomoc (§ 64 písm. b/), ale len akceptovanie skutkových zistení, ktoré k aplikácii určitého jurisdikčného kritéria procesný súd viedli (pobyt, občianstvo, sídlo). To vyplýva z toho, že vyhodnotenie skutkových zistení sa v každom právnom poriadku riadi lex fori a spochybňovanie v štádiu uznávania by viedlo k právnej neistote.

Odsek 2 vyjadruje ďalšiu štandardnú normu medzinárodného práva procesného a obsahuje zákaz preskúmať cudzie rozhodnutie z hľadiska správnosti jeho obsahu (výroku). Uznávací súd sa musí obmedziť len na skúmanie podmienok uznania uvedených v § 63, 64 resp. § 66 ods. 2.

§ 68h

Súd rozhoduje vo veciach uvedených v § 65 rozsudkom. Inak rozhoduje uznesením. Tak proti rozsudku ako aj proti uzneseniu je prípustné odvolanie i dovolanie.

Odsek 2 upravuje obsah výroku, pretože znenie § 64 bolo kritizované, že neobsahuje „povinnosť“ súdu uznať cudzie rozhodnutie, aj keď boli všetky podmienky splnené. Zároveň upresňuje, že ak podmienky nie sú splnené súd nezamietne návrh na uznanie, ale rozhodnutie neuzná.

Odsek 3 umožňuje delenie uznania v závislosti na deliteľnosti výrokov obsiahnutých v rozhodnutí. Sleduje sa tým možnosť uznania cudzieho rozhodnutia resp. jeho časti v prípadoch, ak by uznanie niektorého výroku (výrokov) nebolo možné, najmä z dôvodu nesúladu s verejným poriadkom. Možnosť navrhovateľa navrhnúť uznanie len niektorého z výrokov súvisí so skutočnosťou, že cudzie rozhodnutie sa môže týkať viacerých záväzkov a viacerých účastníkov, pričom niektoré z týchto záväzkov už boli splnené alebo došlo k ich čiastočnému výkonu v inom štáte.

§ 68i:

Rovnako ako je možné domáhať sa uznania cudzieho rozhodnutia, je možné podať aj návrh na neuznanie cudzieho rozhodnutia, ako preventívne opatrenie zo strany účastníka, ktorý chce zabrániť uznaniu rozhodnutia v Slovenskej republike, predovšetkým, ak mu postupom cudzieho súdu bola odňatá možnosť riadne sa meritórneho konania zúčastniť (odsek 1).

Odsek 2 reaguje špecificky na terminológiu nariadenia Brusel I a Brusel II, ktoré hovoria o „vyslovení vykonateľnosti“ cudzieho rozhodnutia. V systematike slovenského medzinárodného práva súkromného a procesného konanie o „vykonateľnosť“ cudzieho rozhodnutia je neorganické, avšak obsahovo zodpovedá konaniu o „uznanie“ cudzieho rozhodnutia. Nakoľko návrhy z cudziny podané podľa tohto nariadenia budú označované ako návrhy na vyslovenie „vykonateľnosti“ (nevykonateľnosti) cudzieho rozhodnutia, toto ustanovenie sa snaží predísť interpretačným problémom v justičnej praxi. Ustanovenia § 68b až 68i budú mať vo vzťahu k nariadeniam charakter subsidiárny a použijú sa len, ak nariadenie neustanovuje nič iné. Vzhľadom na to, že nariadenia obsahujú relatívne podrobnú procesnú úpravu konania o návrhu na vyhlásenia cudzieho rozhodnutia za vykonateľné, budú hlavnú relevanciu mať najmä ustanovenia § 68b až 68d a § 68i.

K Čl. II:

Splnomocňuje sa predseda národnej rady na vyhlásenie úplného znenia zákona.

K Čl. III:

Ako bolo uvedené vo všeobecnej časti, nemožnosť podania opravného prostriedku a mimoriadneho opravného prostriedku v konaní o uznanie či výkon cudzieho rozhodnutia (resp. pri jeho vyhlásení za vykonateľné) bola kritizovaná Európskou komisiou v rámci prístupových rokovaní.

Úprava v článku I návrhu zákona vytvára podmienky na poskytnutie možnosti odvolania a dovolania proti rozhodnutiam vydaným v konaní o uznanie (neuznanie) cudzieho rozhodnutia. Článok II dopĺňa do zákona možnosť podania dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu vo všetkých relevantných prípadoch konania o výkon cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Tým bude splnená požiadavka Európskej komisie uvedená vo všeobecnej časti dôvodovej správy.

K Čl. IV:

V dôsledku zmien vo vecnej príslušnosti súdov pri uznávaní cudzích rozhodnutí stráca úprava v § 16 písmeno d/ zákona č. 335/1992 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov ďalšiu relevanciu, pretože najvyšší súd bude rozhodovať už len o prípadných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v konaní o uznaní cudzieho rozhodnutia.

K Čl. V:

Viď komentár k čl. I bodu 1.

Text ustanovenia preberá po technickej úprave jeho obsahu text § 11a .