Dôvodová správa

Dôvodová správa

Všeobecná časť:

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predkladá do legislatívneho procesu návrh zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh zákona bol vypracovaný na základe bodu B. 1 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 625 z 12. júna 2002, ktorým bol schválený Legislatívny zámer zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a ktorým bola ministerstvu spravodlivosti uložená úloha predložiť na rokovanie vlády Slovenskej republiky v termíne do 31. decembra 2002 návrh zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky požiadalo listom zo dňa 04.11.2002 o zmenu termínu predloženia návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na 30. jún 2003. Uvedenú zmenu predseda vlády odsúhlasil.

Vzhľadom na to, že nebolo časovo možné predložiť návrh zákona tak, aby o ňom mohla Národná rada Slovenskej republiky rokovať už na júlovej schôdzi, navrhlo ministerstvo spravodlivosti opätovne zmenu termínu na predloženie návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z 30. júna 2003 na 30.august 2003.

Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nadobudol účinnosť 1. júla 1969. Zmeny spoločenských pomerov za obdobie od 1. júla 1969, najmä nový pohľad na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi, ako aj jurisdikcia Európskeho súdu pre ľudské práva, si vyžaduje legislatívne zmeny platného zákona upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu. Rovnako čl. 71 Ústavy SR, prijatie zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov a zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky vytvárajú predpoklady na zakotvenie novej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi vyšších územných celkov pri výkone štátnej správy, ale i zodpovednosť vyšších územných celkov za škodu, spôsobenú ich orgánmi pri výkone samosprávnych funkcií rozhodnutím týchto orgánov alebo ich nesprávnym úradným postupom.

Predkladaný návrh zákona upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Zároveň v rámci spoločných ustanovení obsahuje pre všetky orgány verejnej moci spoločnú právnu úpravu v prípadoch, keď je možná a žiaduca.

V súvislosti so zavedením samosprávy v našom právnom poriadku prestal byť štát výlučným nositeľom verejnej moci. Pri príprave návrhu zákona bolo teda nevyhnutné vysporiadať sa aj s týmto okruhom problémov a zákon koncipovať tak, aby sa vzťahoval nielen na štát, ale aj na územnú samosprávu. Zároveň bolo potrebné vyriešiť vzájomné vzťahy medzi územnou samosprávou, na ktorú bol prenesený výkon štátnej správy a štátom.

Návrh zákona upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú protiprávnym rozhodnutím. Druhý okruh bude predstavovať zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zároveň je v rámci zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zaistení, zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení.

Navrhovaná právna úprava bude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov, ktorý je však bližšie nešpecifikovateľný. Výška náhrady škody bude obdobne ako pri platnom zákone závisieť od toho, v akom rozsahu orgány verejnej moci svojim rozhodovaním porušujú zákony, alebo nesprávne postupujú a akú škodu týmto konaním spôsobia.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou, inými zákonmi a medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Prerokovanie návrhu zákona Radou hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky nie je potrebné.

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu zákona

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona : vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu zákona : Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii :

a) návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení, Národného programu pre prijatie acquis communataire, odporúčané v prílohe Prípravy asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integrácie do vnútorného trhu Únie (Biela kniha), screeningu, , medzi úlohy vlády Slovenskej republiky podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2003, ale predkladá ako iniciatívny materiál Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

b) nevyplývajú zo schválenej negociačnej pozície Slovenskej republiky ku kapitole č. 24

4. Problematika návrhu právneho predpis :

b) nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

c) je upravená v práve Európskej únie v čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, ktorý odkazuje na zachovávanie základných ľudských práv ako ich zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 Dohovoru – právo na spravodlivé súdne konanie),

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie :

Návrh zákona je úplne kompatibilný s právom Európskej únie,

6. Gestor (spolupracujúce rezorty) : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

7. Účasť expertov pri príprave návrhu právneho predpisu a ich stanovisko k zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie :

Pri vypracúvaní návrhu zákona nebola účasť experta.

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov

a vplyvov na zamestnanosť

1. Návrh zákona zakladá nároky na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov, ktorý je však bližšie nešpecifikovateľný. Výška náhrady škody bude obdobne ako pri platnom zákone závisieť od toho, v akom rozsahu orgány verejnej moci svojim rozhodovaním porušujú zákony, alebo nesprávne postupujú a akú škodu týmto konaním spôsobia.

2. Návrh zákona je v súlade s prioritami a cieľmi hospodárskej politiky.

3. Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie.

4. Návrh zákona neovplyvní zamestnanosť a nevyžiada si zvýšenie počtu pracovníkov.

Osobitná časť:

K § 1:

Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiadúcim a spoločensky neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré bez pochybností umožní uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona, alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Osobám sa táto možnosť zaručuje článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a priznávajú sa im sa dve príbuzné, navzájom nezávislé práva: právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.

Z uvedeného dôvodu sa prostredníctvom samostatného zákona upravujú podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Návrh zákona rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady keď bola škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy podľa osobitného predpisu.

Subjekty zodpovednosti mohli túto škodu spôsobiť protiprávnym rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení alebo nesprávnym úradným postupom.

Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní.

Nový zákon však explicitne nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu. Z rovnakých dôvodov ako pri nezákonnom rozhodnutí zákon nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom „nesprávny úradný postup“.

K § 2:

Keďže v rámci výkonu verejnej moci pôsobia viaceré orgány, ktorých vzťah k štátu je veľmi rôznorodý, je potrebné v rámci § 2 vymedziť pojmy na účel zákona. Zabráni sa tým výkladovým problémom a prekomplikovanosti ďalších zákonných ustanovení.

Pojem verejná moc je nadradený pojmom výkonná moc, štátna správa i verejná správa. Je najvšeobecnejší, pretože v sebe zahŕňa výkon moci orgánmi zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj výkon moci prostredníctvom iných subjektov.

Štát nie je jediným subjektom, ktorý vykonáva verejnú moc a verejnú správu. Časť verejnej správy postúpil štát verejnoprávnym korporáciám, samosprávnym územným a záujmovým inštitúciám. Preto bolo v zákone nevyhnutné zadefinovať, čo sa v danom prípade považuje za orgán štátu, územnú samosprávu či orgán územnej samosprávy.

V rámci uvedeného ustanovenia sa zakotvuje absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi štátu pri výkone verejnej moci a za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon štátnej správy podľa osobitného predpisu.

Princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti je nevyhnutný, pretože je potrebné aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona.

Návrh rozlišuje medzi zodpovednosťou za škodu spôsobenú protiprávnym konaním, zodpovednosťou za škodu rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení a zodpovednosťou za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

K § 4:

Keďže subjektom zodpovednosti je štát, bolo potrebné v rámci zákona určiť orgány, ktoré budú oprávnené za štát v zodpovednostných vzťahoch vystupovať. Pri ich určovaní bolo nevyhnutné prihliadnuť k vzťahom, ktoré vznikajú medzi rôznymi nositeľmi zodpovednosti, napríklad medzi štátom a územnými samosprávami. Zákonodarca vychádzal aj s kompetenčného zákona, v rámci ktorého sú dané základné princípy deľby kompetencií v rámci ústredných orgánov štátnej správy. Samostatne bolo potrebné upraviť postavenie Najvyššieho kontrolného orgánu a Národnej banky Slovenska ako orgánov sui generis.

Tieto orgány budú príslušné na konanie i vo veciach regresného nároku. Ak bude nárok na náhradu škody uplatnený u nepríslušného orgánu, vznikne jeho povinnosť postúpiť žiadosť poškodeného príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky uplatnenia nároku však zostávajú zachované.

V praxi sa môžu vyskytnúť prípady, kedy nebude možné určiť príslušný orgán, ktorý by mal konať za štát. Z uvedeného dôvodu zákonná úprava za takýto orgán navrhuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ako garant zákonnosti bude v takýchto prípadoch konať za štát.

K § 5:

Vzhľadom na to, že k vydávaniu protiprávnych rozhodnutí dochádza resp. by malo dochádzať v rámci zákonom stanovených procesných postupov, vymedzuje sa okruh poškodených predovšetkým na okruh účastníkov konania, ktorým vznikla škoda. Zároveň návrh zákona vyslovene uvádza, že poškodeným môže byť aj osoba, s ktorou sa nekonalo ako s účastníkom konania, hoci ním byť mala. Tým sa priznáva aktívna legitimácia na podanie žaloby aj tým, ktorí boli kvôli procesnej chybe vylúčení z prejednania veci. Kto sa považuje za účastníka konania v konkrétnej veci sa bude skúmať podľa príslušných procesných predpisov.

Zákon zároveň rieši prípady, v ktorých bolo protiprávne rozhodnutie vydané orgánom územnej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy v rámci konania, na ktoré sa nevzťahuje správny poriadok. Orgány územnej samosprávy v zmysle platného zákona nerozhodujú výlučne podľa správneho poriadku, bolo teda potrebné upraviť aj takú alternatívu, keď rozhodnutie nebude vydané v rámci správneho poriadku a teda nebude možné určiť okruh účastníkov konania podľa príslušných ustanovení správneho poriadku. V tomto prípade zákon navrhuje, aby nárok na náhradu škody vznikol aj tej osobe, ktorej takýmto protiprávnym rozhodnutím vznikla škoda.

K § 6:

V rámci tohto paragrafu zákon upravuje podmienky pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím.

Návrh zákona stanovil tri základné podmienky:
- protiprávnosť rozhodnutia
- právoplatnosť rozhodnutia a
- vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov.

Protiprávnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody. Protiprávnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesným predpisov oprávnený zrušiť protiprávne rozhodnutie pre jeho protiprávnosť. Otázku protiprávnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán.

Zodpovednosť štátu je daná iba v prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná právna konštrukcia by viedla k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky nepochybne sú. Z tejto všeobecnej zásady sa však pripúšťa výnimka v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Takúto konštrukciu obsahuje aj platný zákon o zodpovednosti za škodu. Nie je výslovne určené, kedy pôjde o „prípady hodné osobitného zreteľa“, preto je na posúdenie v konkrétnom prípade, nakoľko je účelné a potrebné uvedenú výnimku uplatniť.

Ďalšou výnimkou, ktorú zákon ustanovil je možnosť uplatniť nárok na náhradu škody v prípade, keď je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť. V týchto prípadoch je nevyhnutné pripustiť možnosť, že dôjde k škode ešte skôr ako sa stane rozhodnutie právoplatným.

K § 7:

Právo na odškodnenie za väzbu podľa platného zákona o zodpovednosti za škodu sa vo viacerých smeroch nekryje s právom na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Dohovor ustanovuje rovnaký režim odškodnenia bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená zadržaním alebo väzbou. Platný zákon o zodpovednosti za škodu tu však diferencuje. Náhradu škody spôsobenej zadržaním priznáva len vtedy, ak rozhodnutie o zadržaní bolo nezákonné (§ 1 ods. 1 platného zákona o zodpovednosti za škodu).

V novom zákone bude potrebné zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú zadržaním osoby v zosúladiť s čl. 5 Dohovoru, a priznať jej rovnaké právo na náhradu škody ako v prípade rozhodnutia o väzbe.

Platný zákon o zodpovednosti za škodu neobsahuje zodpovednosť štátu za zaistenie ani zadržanie. Tento zákon upravuje zodpovednosť štátu tak, aby nedochádzalo k zjavne protiprávnemu zaisteniu osôb a vecí alebo neodôvodnenému zadržaniu osoby.

V prípadoch väzby, platný zákon o zodpovednosti za škodu obsahuje osobitný režim v § 5, ktorý sa podstatne odlišuje od režimu Dohovoru. Na jednej strane priznáva nárok na odškodnenie aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak trestné stíhanie bolo zastavené alebo bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Na druhej strane nepriznáva nárok na náhradu škody, ak rozhodnutie o väzbe bolo síce nezákonné alebo ak väzba odporovala niektorému z ustanovení čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, ale trestné stíhanie sa skončilo odsudzujúcim rozsudkom alebo zastavením z dôvodov uvedených v § 5 ods. 2 písm. b) platného zákona o zodpovednosti za škodu.

V tomto smere platný zákon nevyhovuje požiadavkám čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V súlade s týmto článkom nie je ani § 5 ods. 3 platného zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý vylučuje náhradu škody za vydávaciu väzbu. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa vzťahuje aj na vydávaciu väzbu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

V predloženom návrhu sa v plnej miere odrazili ustanovenia Dohovoru v súvislosti s náhradou škody za zaistenie, zadržanie alebo väzbu, najmä porušenie niektorého z ustanovení čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru.

K § 8:

Ako bolo už vyššie uvedené, zákon nedefinuje pojem nesprávny úradný postup. V rámci uvedeného ustanovenia sa riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé i na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Zavedenie ustanovení o prieťahoch v konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožní riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni a nie pred ESĽP. Závery vyjadrené zástupcom Slovenskej republiky pred ESĽP v „Stanovisku k prieťahom v konaní“ obsahujú konštatovanie, že naozaj vznikli prieťahy v konaní, ktoré nezavinil sťažovateľ ani právna zložitosť veci. Vyčkávať na to, že to isté potvrdí Ústavný súd Slovenskej republiky alebo dokonca ESĽP, je rovnako zbytočné ako i nevýhodné pre Slovenskú republiku. Vec by mohol efektívne vyriešiť dotknutý súd tým, že urýchli vybavenie veci a poskytne navrhovateľovi primerané zadosťučinenie podľa okolností veci a zásad existujúceho precedenčného práva (tzv. case law) ESĽP.

Vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).

Opravný prostriedok musí spĺňať kritérium dostupnosti, t.j. daná osoba musí byť schopná iniciovať príslušné konanie sama (rozsudok Deweer z 27. februára 1980, Séria A, č. 35, str. 16-17, ods. 29). Judikatúra ESĽP spája otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov s osobou sťažovateľa, teda či sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky vnútroštátnej nápravy. Prerozdelenie dôkazného bremena medzi dotknutú vládu a sťažovateľa ESĽP potvrdil aj v nedávnom rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti Ľ. Feldeka proti Slovenskej republike z 15. 6. 2001, keď konštatoval, že vláda musí presvedčiť ESĽP, že určitý prostriedok bol teoreticky a prakticky efektívny a dostupný v danom čase, čiže bol spôsobilý urobiť nápravu a poskytol sťažovateľovi primeranú šancu na dosiahnutie úspechu. Sťažovateľ musí presvedčiť ESĽP, že skutočne vyčerpal tento prostriedok alebo že prostriedok nebol z určitých dôvodov v konkrétnych podmienkach prípadu primeraný a efektívny, alebo že existovali okolnosti, ktoré ho oslobodili od splnenia uvedenej požiadavky.

Z dôvodu nárastu podaných sťažností na prieťahy v konaní na ESĽP, resp. začatých konaní, v ktorých Slovenskú republiku zastupuje zástupca Slovenskej republiky pred ESĽP je najdôležitejšie vytvoriť dostatočné právne podmienky na zníženie počtu sťažností podaných na ESĽP do Štrasburgu, v ktorých sťažovatelia namietajú neprimeranú dĺžku konania pred vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. V navrhovanom zákone sa tieto podmienky vytvárajú.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskúr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

K § 9:

V rámci reformy verejnej správy sa mení inštitucionálne usporiadanie verejnej správy, a znižuje sa rozsah pôsobenia štátnej správy v území. Verejná správa je zabezpečovaná „dvojkoľajnosťou“ verejnej správy – štátnou správou a územnou samosprávou. Niektoré kompetencie zostávajú rozdelené medzi štátnu správu a samosprávu a výlučné kompetencie naďalej vykonáva štátna správa. Územná samospráva existuje v súlade s Ústavou SR v dvoch formách. Prvú formu bude predstavovať miestna samospráva (obce a mestá) a druhú formu samospráva vyššieho územného celku (regionálna samospráva).

Pri výkone samosprávy obce alebo vyššieho územného celku v originálnej pôsobnosti a pri výkone iných funkcií samosprávy bude samosprávny územný celok niesť sám zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom jeho orgánov.

K § 10 až 13:

Obdobne ako pri zodpovednosti štátu za škodu, aj pri zodpovednosti územných celkov za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy bolo potrebné zapracovať zo zákona ustanovenie, v rámci ktorého sa určili osoby, ktoré sú oprávnené konať za územnú samosprávu pri nárokoch o náhrade škody.

Orgánmi, oprávnenými konať v mene samosprávneho územného celku pri výkone samosprávnych funkcií budú predseda samosprávneho kraja, ak bola škoda a nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu samosprávneho kraja pri výkone samosprávnych funkcií a starosta obce (primátor mesta), ak bola škoda a nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu obce pri výkone samosprávnych funkcií.

Rovnako sa upravil aj okruh poškodených, ktorí majú právo domáhať sa náhrady škody, ktorá bola spôsobená protiprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Ani v prípade zodpovednosti za škodu územnej samosprávy sa nedefinujú pojmy „protiprávne rozhodnutie“ a „nesprávny úradný postup“.

K § 14 a 15:

V snahe zabrániť zbytočným súdnym sporom sa aj naďalej tak, ako v platnej právnej úprave, ponecháva v zákone inštitút predbežného prerokovania nároku. Zákon stanovuje obligatórne prejednanie nároku na náhradu škody v prípadoch keď k škode došlo protiprávnym rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Z praxe súdov vyplýva, že sa poškodený spravidla obracajú na súd s nárokom na náhradu škody iba vtedy, ak príslušný orgán v zákonom stanovenej lehote ich nárok celkom alebo sčasti neuspokojil. Iba výnimočne sa stáva, že bol podaný návrh na začatie konania bez predbežného prerokovania nároku, hoci je toto predbežné prerokovanie potrebné.

Zmyslom predbežného prejednania nároku je využitie zákonných možností na to, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi oprávnenými konať za štát resp. územnú samosprávu a aby sa v týchto prípadoch pokiaľ možno predišlo súdnemu konaniu.

Poškodený sa obracia na súd až vtedy, ak predbežné prerokovanie nároku neviedlo k uspokojeniu nároku na náhradu škody. Toto prerokovanie by malo prispieť k objasneniu veci a vytvoriť tak podmienky pre uzavretie mimosúdnej dohody o uspokojení nároku. Iba vtedy, ak by sa účastníci nedohodli, malo by nasledovať súdne konanie. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je zákonom stanovená podmienka preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní. Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konania zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty. V prípade, ak by napriek tomu, nebol odstránený nedostatok uvedenej podmienky, ktorý treba hodnotiť ako obdobu nedostatku procesnej podmienky, mal by súd postupovať podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku o zastavení konania.

Orgán príslušný na predbežné prejednanie nároku neprejednáva nárok v rámci správneho poriadku a nevydáva o tom rozhodnutie, ale v stanovenej lehote nárok buď uspokojí alebo neuspokojí.

K § 16 až 17:

Návrh zákona na rozdiel od platnej právnej úpravy obsahuje podrobnú úpravu týkajúcu sa odškodňovania trov konania, ktoré boli vynaložené v rámci konania, pri ktorom došlo k vydaniu protiprávneho rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu.

Náhrada trov konania je v navrhovanom zákone výslovne zahrnutá do náhrady škody. V zmysle navrhovaného znenia budú trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané protiprávne rozhodnutie alebo rozhodnutie o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení a v konaní, v ktorom bolo protiprávne rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné konanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu súčasťou náhrady škody.

Náhrada trov konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu sa bude uhrádzať len v prípade, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup sa totiž môže týkať iba časti konania a nemusí mať za dôsledok vadnosť celého konania.

Zákon vylučuje z náhrady škody náklady, ktoré poškodenému vznikli v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody s príslušným orgánom, pretože toto predbežné prejednanie nároku má iba formálny charakter.

Ako subjekty, ktoré sú oprávnené z náhrady škody sú vymedzení pozostalí poškodeného a osoby, ktoré vynaložili náklady na liečenie a pohreb. Ich nárok sa vzťahuje bez zmeny ku všetkým skutočnostiam, na základe ktorých škoda vznikla, pokiaľ v dôsledku týchto skutočností došlo k úmrtiu poškodeného. Pojem pozostalí je potrebné chápať v kontexte Občianskeho zákonníka.

K § 18:

V novom zákone bolo potrebné rozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej škody i na chápanie náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Tým sa rozšírili možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody nielen na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať napr. peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.). Tá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, inú preukázateľnú (a tiež preukázanú) nemajetkovú ujmu.

K § 19 až 21:

Subjektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil, resp. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia zrušujúceho pôvodné – nezákonné rozhodnutie poškodenému alebo osobám, ktoré môžu uplatniť nárok na náhradu škody v prospech poškodeného alebo po jeho smrti. Táto premlčacia lehota je 3 – ročná.

Objektívna premlčacia lehota je 10 – ročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému alebo osobám, ktoré môžu uplatniť nárok na náhradu škody v prospech poškodeného alebo po jeho smrti alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Objektívna premlčacia lehota neplynie, ak ide o škodu na zdraví.

Subjektívna i objektívna premlčacia lehota platí jednotne pre uplatnenie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne v rámci predbežného prerokovania i pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne premlčacie lehoty odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najdlhšie však 6 mesiacov, nebudú plynúť.

Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení sa premlčí za dva roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení trestného konania, zrušení rozhodnutia, rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu alebo rozhodnutia o odsúdení na miernejší trest (obdobná úprava je obsiahnutá v českom zákone).

Nárok štátu alebo samosprávneho územného celku na regresnú úhradu sa premlčí za 1 rok odo dňa zaplatenia celej náhrady škody, nie však skôr ako za 1 rok odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť trestný rozsudok alebo disciplinárne opatrenie voči osobe, ktorá sa dopustila trestného činu alebo disciplinárneho previnenia nesprávnym úradným postupom alebo v príčinnej súvislosti s ním alebo sa dopustila trestného činu alebo disciplinárneho previnenia, v dôsledku ktorého alebo v príčinnej súvislosti s ktorým vydala nezákonné rozhodnutie.

K § 22 až 25:

Navrhovaný zákon zakotvuje plnú a osobnú zodpovednosť subjektov, ktoré svojím nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci škodu spôsobili. Ustanoveniami navrhovaného zákona nebude dotknutá disciplinárna zodpovednosť subjektov, ktoré škodu spôsobili, upravená v osobitných predpisoch.

Právo na úhradu (regres) vznikne len vtedy, ak bola škoda spôsobená zavineným porušením právnych povinností. Zavinenie musí preukázať ten, kto uplatňuje regresný nárok.

K § 26:

Navrhovaná právna úprava nadväzuje na Občiansky zákonník a preto je nevyhnutné v rámci zákona odkázať na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý v tomto prípade pôsobí subsidiárne k navrhovanej právnej úprave.

Zároveň bolo nevyhnutné ustanoviť, že strata na zárobku sa hradí aj v iných prípadoch ako pri škode na zdraví

K § 27:

V rámci prechodných ustanovení bolo nevyhnutné vyriešiť vzťah novej právnej úpravy k rozhodnutiam a konaniam, ktoré prebiehali podľa momentálne platnej právnej úpravy. Pôsobnosť zákona je navrhnutá tak, že sa nová právna úprava bude vzťahovať iba na rozhodnutia vydané po účinnosti zákona a nesprávny úradný postup na základe ktorého vznikla škoda odo dňa účinnosti zákona.

K § 28:

Keďže navrhovaný zákon nahrádza platnú právnu úpravu, je potrebné zrušiť zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

K § 29:

Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu, ako aj na potrebnú legisvakanciu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2004.
V zmysle bodu C. 5 uznesenia vlády č. 444 z 05. júna 2003 sa navrhuje odňatie ďalšieho platu sudcov v roku 2004.