Dôvodová správa
Podľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2003 sa predkladá do legislatívneho procesu návrh nového Trestného poriadku.
Základným cieľom predkladanej rekodifikácie je zefektívnenie, zjednodušenie, zrýchlenie a zhospodárnenie trestného procesu, čím sa zabezpečí tak účinnejšia ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb ako aj ochrana celospoločenských záujmov.
Navrhovaná rekodifikácia predpokladá, že v trestnom procese bude oproti terajšiemu stavu viacero koncepčných i štrukturálnych zmien. Koncepčné treba vidieť v tom, že naznačené ciele sa majú dosiahnuť čo najdôslednejším rešpektovaním základných občianskych práv, ale i celospoločenských záujmov na účinnom boji s kriminalitou.
Štrukturálne zmeny možno vidieť v presune kompetencií medzi orgánmi činným v trestnom konaní (policajti a prokurátor) a súdom, ktorý ako nezávislý štátny orgán bude meritórne rozhodovať vo veci. Rozdelenie úloh medzi policajtom, ktorý samostatne, iniciatívne a kompetentne vykonáva úlohy v prípravnom konaní (len o zásahoch do základných občianskych práv bude rozhodovať sudca pre prípravné konania) a prokurátorom, ktorý v prípravnom konaní bude rozhodovať, a tým aj vykonávať dozor a podávať obžalobu umožní dosiahnutie naznačených cieľov.
Zásadná zmena v presune kompetencií sa týka konania pred súdom. Okresný súd by sa mal podľa navrhovanej úpravy stať skutočne základným článkom súdnej sústavy, pretože konania v prvom stupni by sa o všetkých veciach malo konať na tomto súde. O vymenovaných trestných činoch, o ktorých doteraz rozhodoval v prvom stupni krajský súd, by podľa navrhovanej úpravy rozhodoval okresný súd v sídle krajského súdu. Vytvorí sa tým priestor pre rozhodovanie krajského súdu ako odvolacieho a bez vytvárania ďalšieho medzičlánku (vrchný súd) sa aj najvyššiemu súdu vytvorí priestor pre plnenie úloh, ktoré mu podľa zákona náležia.
V súdnom konaní by malo dôjsť k výraznému posilneniu jeho kontradiktórnych prvkov. Počíta sa s tým, že dôjde k výraznému odbremeneniu predsedu senátu od ťarchy vedenia procesu a súčasného vykonávania dôkazov. Proces bude síce naďalej viesť a o dokazovaní rozhodovať predseda senátu (samosudca), avšak samotné dôkazy by mali vykonávať strany. Posilní sa tým ich ingerencia pri dokazovaní. Zvýši to nároky na pripravenosť a prácu prokurátora i obhajcu. Obhajca v prípravnom konaní prejavuje svoju aktivitu pri výsluchoch, navrhovaním dôkazov atď. Na hlavnom pojednávaní bude ale sám viesť výsluchy osôb, ktoré budú vyslúchnuté na jeho návrh. Rovnako bude môcť svoju aktivitu prejaviť poškodený (jeho splnomocnenec).
Pritom značná časť trestných vecí by sa mala vybavovať mimosúdne, najmä dohodou o priznaní viny a prijatí trestu medzi prokurátorom a obvineným, ktorú by však vždy musel potvrdiť súd. Významným spôsobom by k skráteniu konania mala prispieť aj možnosť uzavrieť zmier, ktorý bol zavedený do trestného konania už v roku 2002. Zvýšenie kontradiktórnosti v konaní pred súdom povedie k zdôrazneniu významu a postavenia procesných strán, posilneniu práv obhajoby a poškodeného na jednej strane, ale aj k posilneniu postavenia obžaloby a najmä zodpovednosti prokurátora za veci predložené súdu. Prijatá zásada oportunity zvýrazňuje právo prokurátora rozhodovať o obžalobe, za ktorej realizáciu zodpovedá, lebo súd môže rozhodovať podľa jeho návrhu len o skutku uvedenom v obžalobe.
K zmenám dôjde aj v odvolacom konaní, kde sa počíta s obmedzením revízneho princípu i beneficia cohaesionis. Zásadnejšie sa však zmení systém mimoriadnych opravných prostriedkov, kde dochádza k zrušeniu sťažnosti pre porušenie zákona a ku kreovaniu dovolania, ktoré bude môcť podať nielen generálny prokurátor, ale aj obvinený a poškodený. Otvorenou zostáva úprava mimoriadneho dovolania, ktoré sa predkladá alternatívne.
Pri rekodifikačných prácach boli využité aj viaceré úpravy z posledných noviel Trestného poriadku, ktoré reagovali na aktuálne problémy boja s kriminalitou a osvedčili sa. Takto sa do predkladaného návrhu zapracovala aj celá oblasť právneho styku s cudzinou, ktorá odzrkadľuje zvyšujúci sa význam medzinárodnej spolupráce v boji proti organizovanému zločinu i vzhľadom na medzinárodné záujmy Slovenskej republiky a existenciu medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Prerokovanie návrhu zákona na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR podľa zákona o tripartite nie je potrebné.
Problematika návrhu zákona je upravená právom Európskej únie, avšak len v primárnom práve, nie v sekundárnej legislatíve – tzv. vnútorné veci a spravodlivosť, do ktorých patrí aj trestno-právna úprava, sú zaradené do tzv. tretieho piliera, t.j. ich úprava je ponechaná na jednotlivé členské krajiny Európskej únie.
Návrh zákona bude mať priamy finančný dopad na štátny rozpočet a zamestnanosť, ktorý je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť - toto vyčíslenie je spoločné pre oba trestné kódexy (Trestný zákon a Trestný poriadok), ktoré sú predkladané súčasne do legislatívneho procesu.
- Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosť
Návrhy oboch trestných kódexov (Trestný zákon a Trestný poriadok), ktoré sú predkladané spoločne do legislatívneho procesu a nadväzne vo vzájomnej súvislosti by mali byť aj v ďalšom legislatívnom procese prerokovávané (účinnosť sa predpokladá od 1.1.2005), budú mať dopady na verejné financie a zamestnanosť minimálne v súvislosti so:
- zavedením probácie v Trestnom zákone – predpokladá sa prijatie 2 probačných úradníkov na každý okresný súd (spolu 110 úradníkov) a vytvorenie príslušného odboru na ministerstve (6 úradníkov) – vyčíslenie a predpokladaný dopad je uplatnený v návrhu zákona o probačných a mediačných úradníkoch, ktorý je v legislatívnom procese,
- zavedením v Trestnom poriadku okresného súdu ako súdu prvého stupňa - tu bude potreba prijatia priemerne 4 nových trestných sudcov na každý okresný súd v sídle krajského súdu (spolu 32 sudcov), keďže na tieto súdy prejde vecná príslušnosť rozhodovať v 1. stupni veci, ktoré podľa platného právneho stavu (§ 17 Trestného poriadku) rozhoduje v 1. stupni krajský súd, pričom Generálna prokuratúra SR si v tejto súvislosti uplatnila taktiež navýšenie počtu 32 prokurátorov na okresných prokuratúrach,
- prechodom na kontradiktórny proces (Trestný poriadok), čo si nevyhnutne vyžiada nové formy zaznamenávania súdneho pojednávania (zaznamenávacia technika – napr. diktafóny a nevyhnutným je postupné zavádzanie stenografických zariadení) – konkrétne vyčíslenie predpokladá takéto technické vybavenie všetkých trestných pojednávacích miestností na súdoch (priemerne 5 na každom súde).
Nepriamo môže byť dopad na verejné financie dotknutý niektorými ďalšími zmenami upravenými v návrhu Trestného zákona, a to perspektívne v horizonte desiatich až pätnástich rokov, najmä v súvislosti so zvýšením hornej hranice trestu odňatia slobody na 25 rokov, obligatórnym uložením trestu doživotia páchateľovi obzvlášť závažného zločinu, ktorý taký čin spácha tretíkrát, ale aj skôr úpravou nových druhov trestov (najmä verejnoprospešné práce, domáce väzenie) a ochranných opatrení.
Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:
S U D C O V I A
1. Mzdové prostriedky
32 sudcov okresných súdov bude odmeňovaných podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
- Zaradenie do I. platovej skupiny a 4. platového stupňa (podľa platovej tabuľky platnej od 1. 1. 2002 vrátane valorizácie). Pripomíname, že do roku 2005 základný plat sudcu, vrátane paušálnych náhrad, môže byť v priebehu roku 2003 a 2004 v zmysle § 85 citovaného zákona 2x valorizovaný.
- Základný plat
32 osôb x 38 955 Sk x 14 mesiacov ....................................................... 17 452 tis. Sk
- Ostatné osobné vyrovnania (paušálna náhrada)
32 osôb x 1 623 Sk x 12 mesiacov .......................................................... 623 tis. Sk
S P O L U : .............................................................................................. 18 075 tis. Sk
2. Poistné (37,5 %) .................................................................................. 6 778 tis. Sk
3. Materiálno – technické vybavenie
bežné výdavky (prvotné vybavenie)
32 osôb x 50 tis. Sk................................................................................. 1 600 tis. Sk
kapitálové výdavky (výpočtová technika)
32 osôb x 100 tis. Sk ................................................................................. 3 200 tis. Sk
68 súdov x 5 x 20 tis. Sk (záznamová technika) 6 800 tis. Sk
______________________________________________________________________
S P O L U : ............................................................................................... 11 600 tis. Sk
CELKOVÁ REKAPITULÁCIA (rozpočtová kapitola Ministerstva spravodlivosti SR) :
S P O L U : ........................................................................................... 36 453 tis. Sk
Prokurátori
1. Mzdové prostriedky
a) základný plat
32 osôb x 38 955 Sk x 14 mesiacov 17 452 tis. Sk
b) ostatné osobné vyrovnania (paušálna náhrada)
32 x 1 623 Sk x 12 mesiacov 623 tis. Sk
spolu 18 075 tis. Sk
2/ Poistné (37,5% z miezd) 6 778 tis. Sk
3/ Materiálno-technické vybavenie
a) vybavenie nábytkom a príslušným technickým zariadením
(32 osôb x 50 tis. Sk) 1 600 tis. Sk
b) výpočtová technika
(32 osôb x 100 tis. Sk) 3 200 tis. Sk
spolu 4 800 tis. Sk
Rekapitulácia (v tis. Sk) – rozpočtová kapitola Generálnej prokuratúry SR
Bežné výdavky celkom 26 453
z toho: mzdové prostriedky 18 075
poistné 6 778
tovary a služby (nábytok) 1 600
Kapitálové výdavky (výpočtová technika) 3 200
Výdavky celkom 29 653
- Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb
bezpredmetné.
- Odhad dopadov na životné prostredie - bezpredmetné.
1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.
2. Názov návrhu zákona: Trestný poriadok
3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:
a) Európska dohoda
o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich
legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.
Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja
proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia
činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť
rekodifikáciu trestných kódexov.
· Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.
· Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.
· Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2003 obsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného poriadku (mesiac december).
b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.
4. Problematika návrhu zákona
a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:
- Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991 - upravuje podmienky vzájomného uznávania a výkonu trestných rozsudkov medzi členskými štátmi Európskej únie tak v súvislosti s inštitútom odovzdávania odsúdených osôb na výkon trestu odňatia slobody, ako aj bez súvislosti s uplatňovaním tohto inštitútu.
b) je upravená v práve Európskej únie:
- Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),
- Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,
- Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,
- Európska dohoda o pridružení – čl. 6,
- Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,
- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,
- Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,
- Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.7.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi.
Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií zo 17.1.1995. Táto pripúšťa odpočúvanie telekomunikačných činností za podmienok uvedených v jej prílohe. Okrem iného príkaz musí byť konkretizovaný voči konkrétnej osobe, ktorej sa odpočúvanie týka.
Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu požaduje zabezpečenie efektívnej ochrany svedkov v trestnom konaní v prípadoch, kedy je to nevyhnutné; ochrana spočíva v tom, že je možné rozhodnúť, že adresa a ďalšie identifikačné údaje svedka budú známe len sudcovi a orgánom činným v trestnom konaní a vo veľmi závažných prípadoch je prípustná aj zmena identity svedka.
Európska dohoda o pridružení - v čl. 6 sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch.
Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi Európskej únie.
Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.
Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.
Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.
Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach upravuje právnu pomoc v trestných veciach, extradíciu a výkon trestných rozsudkov.
V súvislosti s uvedenými dohovormi je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len šiestej časti (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 479 navrhovanej úpravy majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou uvedenou v šiestej časti, t.j. úprava v Trestnom poriadku sa použije len vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanoví iný postup.
Rámcové rozhodnutie Rady z 15.3.2001 o postavení obetí v trestnom konaní bližšie upravuje postavenie poškodených v trestnom konaní a ich minimálne práva.
Rámcové rozhodnutie Rady z 13.7.2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch umožňuje zriadiť v konkrétnej veci spoločný vyšetrovací tím zložený z príslušníkov viacerých členských krajín EÚ.
Rámcové rozhodnutie Rady z 13.6.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi bude implementované do nášho právneho poriadku ešte pred prijatím trestnej rekodifikácie osobitným zákonom.
5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná.
6. Gestor: Ministerstvo spravodlivosti SR.
7. Účasť expertov: bezpredmetné.
V tomto úvodnom ustanovení zákonodarca zdôrazňuje predovšetkým formálnu stránku trestného konania tak, aby presne v zhode so zákonom mohli byť náležite zistené trestné činy a spravodlivo potrestaní ich páchatelia.
Ako už z úvodného ustanovenia vyplýva, návrh vychádza – na rozdiel do predchádzajúcich úprav z toho, že túto o činnosť, t.j. trestné konanie realizujú orgány činné v trestnom konaní, ktorými sa rozumejú prokurátori a policajti a nezávislé štátne orgány - súdy. Samozrejme je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ako i súdu organizovať svoju činnosť v duchu dôsledného dodržiavania zákona tak, aby upevňovala v občanoch vieru v spravodlivosť postupu orgánov činných v trestnom konaní i v rozhodovanie súdov tak, aby ich viedla k dôslednému zachovávaniu zákonov i plneniu povinností voči spoločnosti a štátu, ako i rešpektovaniu základných práv a slobôd občanov.
V zákone je upravený nielen postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ale aj postup procesných strán (najmä obvineného a poškodeného) ako aj ich procesných zástupcov - obhajcu a splnomocnenca.
tieto ustanovenia vyjadrujú sledovanie spravodlivosti v konaní a rozhodovaní. Ustanovenia odseku 4 preberá text dohovoru ochrane ľudských práva a základných slobôd. Reaguje sa tým aj na sústavne evidované tendencie prispôsobovať výklad zákona cieľom, ktoré jednotlivé strany v trestnom konaní sledujú
Slovenská republika uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania, uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Tieto majú dokonca prednosť pred jej zákonmi ( čl.7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto zásady, uvedené najmä v Európskom dohovore o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 s dodatkovými protokolmi a v ďalších, sú zhodné so zásadami, ako sú uvedené v Listine základných práv a slobôd z r. 1991, v Ústave Slovenskej republiky a v predkladanom návrhu Trestného poriadku. Navzájom sa prelínajú a doplňujú a vytvárajú tak systém, ktorý zabezpečuje fungovanie trestného konania v súlade s požiadavkami demokratickej spoločnosti.
V ustanovení ods. 1 je uvedené právo občana na spravodlivý súdny proces, vykonaný nestranným súdom. Občan sa tohto práva môže však vzdať za podmienok ustanovených zákonom, ale len na základe svojho rozhodnutia, učineného dobrovoľne po náležitom poučení.
Pokiaľ je v zákone uvedené slovo "včas", treba mať na zreteli, že zákon chce zabezpečiť čo najrýchlejšie prejednanie vecí. Preto sú v zákone uvedené viaceré zákonné lehoty. Ohraničiť však dĺžku konkrétneho trestného stíhania určitou lehotou nie je možné. Či bolo trestné konanie realizované "včas" závisí od konkrétnych okolností, ktoré posúdi súd. V tomto smere sú významné i viaceré rozhodnutia Európskeho súdu, ktoré posudzovali včasnosť ukončenia trestnej veci aj s ohľadom na prax ostatných európskych štátov (pozri čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.)
V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok. Pokiaľ nedôjde k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku nemožno voči obvinenej osobe vyvodzovať závery o jej vine ani žiadne dôsledky z toho vyplývajúce.
Toto ustanovenie obsahuje tzv. zásadu legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie, a ak dôjde k presvedčeniu, že páchateľ je vinný, musí podať obžalobu na príslušný súd. Táto zásada v novom ponímaní je prelomená tzv. zásadou oportunity, ktorá dáva prokurátorovi právo, aby po odbornom a všestrannom posúdení veci a jej komplexnom zhodnotení rozhodol, že obžalobu nepodá, ak aj trestný čin bol spáchaný. Ide o zásadu, ktorá podstatne zvyšuje právomoc a zodpovednosť prokurátora za realizáciu trestnej politiky vo svojom obvode, lebo mu umožňuje nielen mimosúdne vyriešenie vecí, ale aj konkrétne rozhodnutia napr. v boji so závažnou, najmä organizovanou trestnou činnosťou.
Ide i o doteraz známu zásadu oficiality, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní i súd postupujú v trestnom konaní samostatne, iniciatívne a zodpovedne z úradnej povinnosti. Súčasne sa v tomto ustanovení zdôrazňujú požiadavky na pružnosť a rýchlosť konania. Je tu však aj novo formulovaná zásada "zdržovania sa" nadbytočných zásahov do základných občianskych práv.
Táto zásada premieta do Trestného poriadku čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranný súdom.
Keďže v zmysle čl. 7 odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ak boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čo v tomto prípade je splnené), majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vyjadruje toto ustanovenie, že Slovenská republika plne rešpektuje právo na spravodlivý proces, verejný proces, ktorý by mal byť uskutočnený v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, ktoré má každý občan obvinený v trestnej veci.
Ani nový návrh Trestného poriadku však nelimituje presne „primeranú lehotu“. Z textu jednotlivých ustanovení je však zrejmé, že tak orgány činné v trestnom konaní ako aj súd musia vyvinúť čo najväčšie úsilie na skrátenie dĺžky trestného konania. Zaiste významným faktorom pre posúdenie celovej dĺžky trestného konania bude aj judikatúra Európskeho súdu, ktorá už v súčasnosti obsahuje viacero významných judikátov.
V zmysle tohto čl. 6 Európskeho dohovoru treba chrániť nielen mravnosť a verejný poriadok ale aj súkromný život účastníkov procesu pred neodôvodnenými zásahmi. Z tohoto dôvodu možno aj o obvinenom a ďalších osobách zainteresovaných na procese zverejňovať len okolnosti, ktoré orgány činné v trestnom konaní považujú za nevyhnutné.
Zásadu tzv. "objektívnej pravdy", ktorá sa dlhý čas považovala za jednu z prioritných zásad procesu v zmysle zák.č.141/1961 Zb., opustil náš proces už novelami vykonanými v roku 1993. Skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. V zhode so zdôrazňovanými prvkami kontradiktórneho procesu, ktoré sa v navrhovanom kódexe uplatňujú, zvýrazňuje sa aj relevancia dôkazov obstaraných stranami.
Napriek tomu, že sa presadzujú prvky kontradiktórneho procesu, kde iniciatívu pri dokazovaní by mali mať v prvom rade strany, predsa sa zdôrazňuje aj nezávislé postavenie súdu v tom zmysle, že môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli, prípadne môže uložiť stranám, aby určitý dôkaz zabezpečili..
V zásade voľného hodnotenia dôkazov nedochádza k zmenám, treba však zdôrazniť, že ustanovenia o dokazovaní kladú väčší dôraz na zákonné získavanie dôkazov a teda aj väčší dôraz na posudzovanie zákonnosti dôkazu a na jeho prípustnosť v rámci trestného konania.
Nároky na posudzovanie vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti dôkazov vzrastú najmä pri posudzovaní prípadov priznania viny a prijatia trestu, kde starostlivé posúdenie úplnosti dôkazov jednotlivo ale najmä v ich súhrne bude obzvlášť náročné.
V tomto ustanovení sa vytvárajú predpoklady pre iniciatívu občianskych združení vstupovať do prevýchovného procesu páchateľa trestného činu. Môže mať stále väčší význam aj pri probácii a mediačnej službe. Záujmové združenia môžu vytvoriť priaznivé prostredie nielen pre prevýchovu delikventov, ale aj pre ich zbavenie sa škodlivých návykov a sklonu k požívaniu drog, resp. iných látok.
Záujmovými združeniami nemôžu byť politické strany. Záujmové združenia môžu najmä vysielať na súd svojich zástupcov, ktorí tlmočia názory kolektívu na obvineného alebo trestnú vec, môžu ponúknuť záruku na obvineného, na ktorú možno prihliadnuť pri ukladaní trestu. Dôležitým je aj právo záujmového združenia navrhovať prejednanie veci pred kolektívom v záujme posilnenia vplyvu trestného konania na prevýchovu páchateľa. Táto možnosť je nepochybne významná aj z hľadiska generálnej prevencie.
Rovnosť strán, "rovnosť zbraní" je významným predpokladom uplatňovania kontradiktórnosti. Táto zásada, napriek tomu, že je obsiahnutá v čl.47 ods.3 Ústavy, nebola dosiaľ uvedená medzi základnými zásadami.
Do tohoto ustanovenia je zaradená tzv. zásada dispozitívnosti. Poškodený v prípadoch ustanovených zákonom má právo dať alebo nedať súhlas na trestné stíhanie. Jeho stanovisko je pre orgány činné v trestnom konaní ako aj pre súd záväzné. Úprava korešponduje s čl. 4 Deklarácie základných zásad spravodlivosti týkajúcich sa obetí kriminality a obetí zneužitia právomoci, ktoré boli schválené Valným zhromaždením OSN rezolúciou č. 40/34 v novembri 1985.
I keď perspektívne je možné uvažovať o tzv. súkromnej žalobe, súčasný návrh stavia na stanovisku, že právo podať obžalobu má jedine prokurátor, ktorý je súčasne garantom zákonnosti prípravného konania. Akuzačný princíp je tu uplatnený absolútne. Súd môže konať len na základe obžaloby podanej prokurátorom. Ide o zásadu uvedenú aj v predchádzajúcom zákone.
Zásada uvedená v tomto ustanovení nadväzuje na čl. 142 Ústavy SR, podľa ktorej sa súdnictvo v trestných veciach vykonáva v senátoch, pričom však procesným predpisom sa môže zveriť rozhodovanie v určených veciach samosudcovi. Predkladaný zákon počíta s tým, že v senátoch sa bude rozhodovať len o obzvlášť závažných zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej osem rokov alebo aj o iných trestných činoch, kde je dolná hranica trestnej sadzby nižšia, ak skutok bol spáchaný organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou.
Novo formulované je postavenie sudcu, ktorý - ako vyplýva zo samotného názvu bude vykonávať svoju činnosť v prípravnom konaní tým, že bude rozhodovať o procesnej prípustnosti zásahov do základných občianskych práv a bude môcť vykonávať aj niektoré ďalšie úkony.
Zásadu verejnosti považuje Ústava SR, zhodne s európskymi dokumentmi, za jednu zo základných záruk kontroly verejnosti nad výkonom súdnictva i za významný prostriedok výchovy občanov a upevňovania zákonnosti. Obmedziť ju možno len z dôvodov presne uvedených v zákone. Ide o zásadu, ktorá bola uvedená aj v predchádzajúcom kódexe.
Zásada ústnosti je pôvodnou, osvedčenou zásadou. Súd má rozhodovať na základe osobného výsluchu a ústnych prejavov obžalovaného, svedkov, znalcov, poškodeného. V pomerne širokom rozsahu sa však pripúšťajú výnimky, t.j. vykonanie dôkazu prečítaním zápisníce o výsluchoch uvedených osôb.
V tomto ustanovení je zvýraznená zásada kontradiktórnosti, ktorá sa ale aplikuje len v obmedzenom rozsahu, aby sa nenarušil celkový charakter trestného procesu.
Oproti doterajšiemu stavu dôjde k podstatným zmenám v tom, že v konaní pred súdom budú realizovať výsluchy zásadne strany (prokurátor, obžalovaný, resp. jeho obhajca). Dokazovanie však riadi súd (predseda senátu), ktorý môže do dokazovania aktívne zasahovať.
Ide o pôvodnú zásadu, úzko súvisiacu so zásadou uvedenou v ods. 14. Súd môže rozhodnúť len na základe dôkazov, ktoré sa vykonali predpísaným spôsobom v konkrétnej veci. Ide o tzv. zásadu bezprostrednosti, z ktorej zákon (na rozdiel od zásady ústnosti) nepripúšťa výnimky.
Táto zásada vychádza z čl. 50 odseku 3 Ústavy Slovenskej republiky. Vyjadruje sa ňou právo obvineného na obhajobu, na právnu ochranu a možnosť využiť pomoc advokáta - obhajcu. Umožniť obvinenému využiť dané mu práva predpokladá, že o týchto právach musí byť v trestnom konaní vždy konkrétne poučený.
Toto právo na obhajobu je zdôraznené aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 odsek 3) ako aj v Ústave Slovenskej republiky (čl. 50 odsek 3) a navrhovaný zákon ho dôsledne rešpektuje.
V predchádzajúcich zákonoch sa zdôrazňovalo právo používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom materinský jazyk. Ukazuje sa, že toto ustanovenie dnes je už nedostatočné. I keď používanie materinského jazyka prichádza do úvahy ako samozrejmosť aj naďalej, vhodnejšou je úprava, aby každý mohol pred súdom používať jazyk, ktorý bežne používa pri komunikácii, ktorým sa vie najľahšie a najzrozumiteľnejšie vyjadriť, čo nemusí byť vždy materinský jazyk.
Ide o pôvodné ustanovenia, ktoré zdôrazňujú povinnosť všetkých štátnych orgánov, právnických i fyzických osôb pri úkonoch v trestnom konaní.
Pri § 4 ods.3 však predchádzajúca úprava (uvedená v § 8 ods. 3) umožňovala vyžadovať údaje, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, len pri trestných činoch uvedených v osobitnom zákone. Teraz je to možné u všetkých trestných činov a naviac aj pri daňovom tajomstve.
Návrh zákona vychádza z toho, že záujmové organizácie občanov, najmä odborové a iné záujmové organizácie, pracovné kolektívy a cirkvi s výnimkou politických strán a hnutí môžu zohrávať pozitívnu úlohu pri prevýchove členov svojho kolektívu, že môžu pozitívne ovplyvňovať jednotlivcov, oddávajúcim sa nemiernemu požívaniu alkoholu alebo drogám. Zahraničné skúsenosti ukazujú, že ich možno využiť aj pri probačnej službe.
Zákon počíta s tým, že záujmové organizácie budú upozorňovať na porušovanie zákonnosti, že budú môcť na súd vysielať svojich zástupcov a že budú môcť podávať záruky za nápravu obvineného.
Počíta sa aj o možnosti nahradenia väzby zárukou záujmového združenia, s možnosťou podať návrh na podmienečné prepustenie a najmä s pôsobením na to, aby poškodený nahradil spôsobenú škodu.
Predkladaný zákon vychádza zo zásady uvedenej v č. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo na informácie. Úzko to súvisí s ustanovením čl. 2 ods.1, pretože len informovaný občan môže uplatňovať svoje práva. S týmto úzko súvisí aj zákon o informáciách (č. 211/2000 Z.z.).
Zákon vychádza z toho, že každý má právo vedieť, akú činnosť vykonávajú štátne orgány. Už v prípravnom konaní sú orgány činné v tomto štádiu povinné informovať verejnosť o svojej činnosti, t.j. o tom, aké opatrenia sa prijímajú v konkrétnej trestnej veci. Jediným obmedzením je, že nesmú informovať o skutočnostiach, ktoré by mohli sťažiť alebo zmariť objasnenie veci. Skôr etickou požiadavkou je, aby sa nezverejňovali veci osobného charakteru a najmä údaje, ktoré s vecou nesúvisia. Rešpektovanie osobnosti mladistvých, ako i zverejňovanie skutočností, týkajúcich sa cti a osobnosti občanov, treba robiť obzvlášť zodpovedne. Pracovníci médií v tomto smere nesú zodpovednosť podľa tlačového zákona (č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov).
V konaní pred súdom informácie už nemožno nijakým spôsobom utajovať. Činnosť médií sa musí podriadiť ustanoveniu ods.3.
Toto právo je zosúladením práva občanov na informácie s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.
Preberá sa doterajšie znenie, pretože posudzovanie predbežných otázok sa riadi rovnakými zásadami.
Ide o pôvodné ustanovenie, v ktorom však došlo k zmenám. Rozhodujúcou je zmena, podľa ktorej o stíhaní poslanca rozhoduje len Národná rada Slovenskej republiky. Jej vyjadrenie je záväzné pre všetky orgány činné v trestnom konaní, ako i pre súdy.
Ministerstvo spravodlivosti má právo rozhodovať o ostatných subjektoch (ods.4).
V tomto ustanovení dochádza k významným zmenám. Zmenou Ústavy Slovenskej republiky v čl. 102 písm. j/ došlo k zrušeniu tzv. aboličného oprávnenia prezidenta republiky, t.j. práva nariadiť, aby sa nezačalo trestné stíhanie, alebo aby bolo už prebiehajúce stíhanie zastavené. Prezident už nemá toto oprávnenie ani v konkrétnej veci (pri udelení individuálnej milosti), ani pri udeľovaní celoplošnej amnestie.
K písm. b/: nie je možno stíhať osoby, ktoré požívajú imunity a výsady podľa medzinárodného práva. Poslanca Národnej rady Slovenskej republiky možno trestne stíhať, len keď Národná rada SR dala súhlas na jeho stíhanie. Sudcov ústavného súdu a generálneho prokurátora možno trestne stíhať len so súhlasom Ústavného súdu SR.
K písm. c/ - Reaguje sa na zmeny v Trestnom zákone - vek osoby, ktorá sa dopustila protiprávneho činu, t.j. 14 rokov.
K písm. e – f - tu sú riešené účinky právoplatného rozhodnutia súdu, orgánu činného v trestnom konaní, alebo iného orgánu. Pokiaľ nedošlo k ich zrušeniu, ide o tzv. res iudicata, ktorá bráni trestnému stíhaniu, t.j. tak začatiu stíhania, ako aj pokračovaniu v ňom.
K písm. g/: Súhlas poškodeného sa naďalej viaže len na určité trestné činy a na to, že sú spáchané medzi príbuznými. Poškodený celoplošne takéto oprávnenia nemá.
Možnosť rehabilitácie pre toho, kto zomrel. Príbuzní, ktorí majú záujem na očistení mena zomrelého, budú mať možnosť podať príslušný návrh.
Ide o dôsledné označovanie orgánov podľa úloh, ktoré vykonávajú v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú policajti, ktorí zisťujú trestný čin, objasňujú jeho spáchanie a v priebehu prípravného konania vykonávajú dôkazy a v rámci svojich oprávnení vydávajú príslušné rozhodnutia, a prokurátor, ktorý nad prípravným konaním vykonáva dozor, úzko spolupracuje s policajtmi a v prípravnom konaní sám vykonáva určené úkony a vydáva príslušné rozhodnutia. Len prokurátor môže rozhodnúť o spôsobe vybavenia veci v prípravnom konaní a podať obžalobu. Základnou zmenou oproti doterajšiemu pohľadu je charakteristika činnosti súdov, ktoré sú síce tiež štátnymi orgánmi, ale ich poslaním, na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú súčasťou výkonnej moci, nie je spolupráca s orgánmi činným v trestnom konaní, ale od štátnej moci nezávislé rozhodovanie. Preto vo vzťahu k súdom tento zákon ich prestáva považovať za "orgány činné v trestnom konané" a považuje ich za štátne orgány povolané k samostatnému, nestrannému a nezávislému rozhodovaniu trestných vecí.
Zdôrazňuje sa tu nezávislosť a nestrannosť súdov ako štátnych orgánov a vymenováva všetky alternatívy v ktorých môže sudca pôsobiť.
Znenie týchto odsekov dôsledne vychádza z organizačných zákonov (zákon o súdoch a sudcoch, zákon o sudcoch a prísediacich a zákon o prokuratúre).
V ustanovení sa presne uvádza koho treba rozumieť pod „policajtom“.
Ustanovenie obsahuje legislatívny základ pre možnosť vytvorenia spoločného vyšetrovacieho tímu v zmysle Rámcového rozhodnutia Rady z 13.62002 o spoločných vyšetrovacích tímoch.
V konaní pred súdom sa zdôrazňuje samostatnosť postavenia strán a ich rovnosť pred zákonom.
Novo sa zavádza pojem "dôveryhodnej osoby", ktorej dozoru sa bude môcť napr. zveriť obvinený, ak ho súd nezoberie do väzby, event. ak príjme záruku takejto osoby.
Všeobecne verejnosťou i zákonom užívaný termín "obvinený", označujúci osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, sa žiada v zákone rozčleniť a označiť termínmi, ktoré zodpovedajú príslušnému procesnému štádiu.
Aplikácia ustanovení Trestného poriadku v jednotlivých procesných štádiách by spôsobovala problémy, keby neboli presne oddelené a ohraničené pojmy: trestné konanie, trestné stíhanie a prípravné konanie. Toto ustanovenie plní túto úlohu.
Ide o vysvetlenia pojmov používaných v zákone. Neodkladný úkon býva často aj neopakovateľný.
Agent ako príslušník Policajného zboru prispieva k odhaľovaniu obzvlášť závažných zločinov, trestných činov korupcie, zneužívania právomoci verejného činiteľa a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Ohľadne tejto skupiny trestných činov bude možno na viacerých miestach Trestného poriadku postupovať pri rešpektovaní režimu agenta.
V súlade s novelou Trestného poriadku č. 422/2002 Z.z. sa definujú informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti v súlade so zákonom o Policajnom zbore.
Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 13, ktoré po prečíslovaní zostáva nezmenené
Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 14, ktoré je upravené
a) v prvej alternatíve podľa vládneho návrhu novely Trestného poriadku, t.j. s rozšírením právomoci vojenských súdov aj na príslušníkov Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Zboru colnej správy, Národného bezpečnostného úradu a Slovenskej informačnej služby,
b) v druhej alternatíve podľa platného právneho stavu.
Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 15, ktoré je upravené podľa vládnej novely Trestného poriadku prijatú parlamentom v júni 2002.
Navrhuje sa preniesť príslušnosť všetkých trestných vecí na okresné súdy, ako základné články súdnej sústavy. Dôvodom navrhovanej úpravy je predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť nezávislý výkon súdnictva v trestných veciach tak, aby bol splnený účel trestného konania, zachovaná prirodzená hierarchia súdov a zároveň, aby bola vylúčená možnosť zasahovania do jeho rozhodovania o vine a treste. Navrhovanou úpravou príslušnosti súdov sa občanovi sprehľadní ich kompetencia v trestných veciach a zároveň sa navráti najvyššiemu súdu jeho pôvodná funkcia – rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zjednocovacia činnosť pri tvorbe stanovísk a rozhodnutí.
Nemenej závažným dôvodom je snaha o to, aby sa trestné veci prejednávali čo najbližšie k miestu spáchania trestných činov a tým sa naplnila výchovná funkcia trestného konania a úloha generálnej prevencie kriminality. Súčasne sa zaujíma jasné stanovisko k potrebe ďalšieho článku súdnej sústavy (Vrchného súdu), ktorý by tvoril medzičlánok medzi krajskými súdmi a najvyšším súdom. Táto úprava by však bola komplikovanejšia a náročnejšia tak finančne ako aj personálne.
Vzhľadom na reálnu potrebu zabezpečiť rozhodovanie rozsiahlych a náročných vecí na okresnom súde sa navrhuje, aby osobitne určené trestné činy prejednávali okresné súdy v sídle kraja (vyššieho územného celku), kde sú reálnejšie podmienky na ich pružné vybavovanie na väčších súdoch. Navrhuje sa výnimka z príslušnosti okresných súdov, ako súdov prvého stupňa, preniesť na okresné súdy v sídle krajských súdov vybrané trestné činy, ktoré sa navrhuje prejednávať na okresných súdoch v sídle krajského súdu (obzvlášť závažné zločiny, za ktoré zákon stanovuje trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej osem rokov, trestné činy spáchané organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou, ak sú charakterizované vysokou spoločenskou nebezpečnosťou aj v prípadoch, ak je u nich trestná sadzba nižšia).
Navrhovaná úprava príslušnosti predpokladá personálne a celkové posilnenie okresných súdov v sídle kraja. Vzhľadom na to, že v Bratislave je 5 okresných súdov a v Košiciach 3, v § 553 sa určuje, ktorý z týchto okresných súdov bude vykonávať konanie v prvom stupni o trestných činoch uvedených v tomto ustanovení.
Stanovujú sa tri hľadiska miestnej príslušnosti:
a) podľa miesta spáchania (forum delicti comissi), pričom toto hľadisko je prvoradé a má prednosť pred príslušnosťou určovanou ostatnými hľadiskami. Ak je trestná činnosť zložená z niekoľkých aktov (pokračovacie a hromadné trestné činy), za miesto spáchania trestného činu sa považuje každé miesto, kde bol vykonaný akýkoľvek z aktov,
b) podľa miesta, kde obvinený býva, zdržiava sa alebo pracuje (forum loci ,
c) podľa miesta, kde trestný čin vyšiel najavo (forum scientiae).
V ods.2 sa stanovuje obvod okresného súdu v sídle krajského súdu pre konanie o trestných činoch a zločinoch podľa § 15. Je ním príslušný obvod krajského súdu.
O trestných veciach, ktoré súvisia sa môže vykonávať spoločné konani (forum connexitatis), ak to nie je na úkor rýchlosti trestného konania. Súvislosť trestných vecí môže byť subjektívneho charakteru (v osobe páchateľa), objektívneho charakteru (vo veci) alebo kombináciou subjektívneho a objektívneho charakteru. V prípadoch spoločného konania o trestnom čine, kde je príslušný konať samosudca a o trestnom čine, kde je príslušný konať senát, spoločné konanie vykonáva senát. Vojenský súd vykonáva spoločné konanie pri subjektívnej súvislosti vtedy, ak je osoba podliehajúca právomoci vojenskému súdu zároveň stíhaná aj pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc vojenských súdov (§12).
Spoločné konanie však nie je možné použiť v prípadoch, ak bola trestná činnosť spáchaná v spolupáchateľstve a u niektorého z páchateľov je možné použiť konanie dohode, o priznaní viny, prijatí trestu a o ďalších výrokoch ( § 227).
V prípadoch, kde budú naplnené podmienky pre spoločné konanie o aspoň jednom z trestných činov bude príslušný na konanie okresný súd v sídle krajského súdu, spoločné konanie bude vykonávať tento súd.
V prípade, ak by na spoločné konanie bolo príslušných niekoľko súdov, spoločné konanie aj v týchto prípadoch vykonáva súd, na ktorom bola podaná obžaloba alebo ktorému bola vec postúpená iným súdom, ktorý nebol príslušný na spoločné konanie.
Spoločné konanie môže byť v niektorých prípadoch nevhodné najmä z hľadiska rýchlosti konania a z neho vyplývajúcich prieťahov konania, alebo aj z iných dôležitých hľadísk a preto je na úvahe súdu vylúčiť konanie proti niektorému z obvinených zo spoločného konania.
V prípadoch, ak medzi súdmi vzniknú spory o príslušnosť (negatívne kompetenčné konflikty), rieši ich súd, ktorý je týmto súdom najbližšie spoločne nadriadeným.
Odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné za podmienok, že existujú na to dôležité dôvody. Pre posúdenie, či je daný dôležitý dôvod , je rozhodujúca úvaha, či zmenou súdu sa podstatne lepšie zabezpečí dosiahnutie účelu trestného konania v konkrétnej veci( napr. hospodárnosť konania, väčšina svedkov býva v obvode iného súdu a pod.) Odňatím a prikázaním veci sa mení miestna príslušnosť, vecná sa však nemení. O odňatí a prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je obom súdom spoločne nadriadeným.
Z dôvodu odstránenia prieťahov v trestnom konaní sa upravuje skutočnosť, že samotný návrh procesnej strany na odňatie a prikázanie veci nebráni súdu vykonať nariadený úkon trestného konania v prípade, že neobsahuje dôležitý dôvod.
Zavádza sa osobitná príslušnosť súdu na vydávanie príkazov na niektoré úkony pred začatím trestného stíhania a prípravného konania, ako sú príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, príkazu na použitie agentov, príkazu na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo iných záznamov atď. Vo veciach, ktorých vecná príslušnosť je daná ustanovením § 15 je na vykonávanie týchto úkonov príslušný okresný súd v sídle krajského súdu a vojenský obvodový súd.
Navrhuje sa medzi pomocné orgány orgánov činných v trestnom konaní zaradiť aj probačného a mediačného úradníka, ktorý je pracopvníkom príslušného probačného úradu.. Jeho postavenie v trestnom konaní bude špecifické najmä v tom zmysle, že bude plniť úlohy spojené s mediáciou a probáciou uloženej súdom. Kompetencie probačbého a mediačného úradníka sa budú osobitne odvíjať od uloženia navrhovaného alternatívneho trestu – probácie a jeho výkonom, alebo podmienečného zastavenia trestného stíhania. V prípade podania návrhu na zmenu probácie na nepodmienečný trest odňatia slobody (ak probácia nesplní svoj účel), alebo návrhu na pokračovanie v trestnom stíhaní v prípade podmienečného zastavenia trestného stíhania bude mať príslušný probačný a mediačný úradník v trestnom konaní postavenie strany s povinnosťou predkladať dôkazy o opodstatnenosti podania takéhoto návrhu. Bližšie kompetencie probačného úradníka a probačnej služby vrátane inštitucionálneho postavenia stanoví osobitný zákon a probačnej a mediačnej službe.
Navrhuje sa medzi pomocné orgány zaviesť inštitút vyššieho súdneho tajomníka. Vyšší súdny tajomník bude pracovníkom súdu. Existencia funkcie vyššieho súdneho tajomníka je nevyhnutnou organizačnou zložkou zabezpečenia fungovania kontradiktórneho trestného procesu. Jeho najdôležitejšou úlohou v trestnom konaní bude po podaní obžaloby prokurátorom pripraviť a zabezpečiť pre sudcu všetky podklady pre úspešnú prípravu a priebeh kontradiktórneho konania tak, aby sudca nebol zbytočne zaťažený vykonávaním administratívnych úkonov a mohol sa plne venovať hodnoteniu dôkazov v súvislosti s vydaním rozhodnutia. Bližšie kompetencie vyššieho súdneho tajomníka stanoví osobitný zákon o vyšších súdnych tajomníkoch.
Úlohou zapisovateľa je zúčastniť sa na úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a spísať o nich zápisnicu. Zapisovateľ musí pred výkonom svojej činnosti zložiť sľub. V prípade ak zapisovateľ nebol pribratý do trestného konania, zápisnicu spíše osoba vykonávajúca úkon.
Tlmočník sa priberie o trestného konania vždy, keď je potrebné pretlmočiť obsah výpovede (§ 2 ods.17), alebo písomnosti. Za tlmočníka sa priberajú osoby zapísané v zozname tlmočníkov. V prípadoch, ak v zozname tlmočníkov nie je tlmočník pre cudzí jazyk, ktorý je na tlmočenie nevyhnutný, môže byť tlmočník ustanovený pre tento prípad (ad hoc), takýto tlmočník však musí zložiť písomný sľub a musí byť poučený o trestných následkoch krivej výpovede.
Navrhuje sa zákonom upraviť postavenie nezúčastnenej osoby v súvislosti s jej účasťou na procesnom úkone a právom na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Doteraz postavenie nezúčastnenej osoby v trestnom konaní Trestný poriadok neobsahoval, čo prinášalo nemalé problémy v praxi orgánov činných v trestnom konaní. Navrhovaná úprava tieto problémy odstráni.
V tejto súvislosti sa zároveň navrhuje aj zavedenie nového inštitútu – figuranta, ktorého prítomnosť je spojená s vykonávaním takých úkonov trestného konania, ako sú rekognícia, rekonštrukcia, previerka výpovede na mieste a pod. Navrhuje sa zákonne upraviť aj jeho nároky na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy, ktoré vznikli jeho účasťou na úkone trestného konania.
Upravujú sa podmienky vylúčenia z úkonov trestného konania sudcu alebo prísediaceho, prokurátora, policajta, probačného a mediačného úradníka, vyššieho súdneho úradníka a zapisovateľa, u ktorých možno mať pochybnosti o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo inému orgánu činnému v trestnom konaní (napr. sudca je v príbuzenskom pomere k vyšetrovateľovi) alebo k niektorej osobe, ktorej sa úkon trestného konania priamo dotýka, k jej obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi a pod..
Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 31, v ktorom sa navrhuje doplniť podmienky rozhodovania o vylúčení vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka z prejednávania veci. Navrhuje sa, aby o vylúčení vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka rozhodoval predseda senátu, vo veci ktorého sú namietané osoby činné, nakoľko je s prejednávanou vecou oboznámený a môže objektívne a rýchlo posúdiť odôvodnenosť jeho vylúčenia.
Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 32, ktorého znenie zostáva nezmenené.
Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 32, ktoré sa dopĺňa o právo obvineného navrhovať, predkladať a zabezpečovať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu. Takouto úpravou sa jednak precizuje právo obvineného a na strane druhej sa zvýrazňuje zásada rovnosti strán v trestnom konaní, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre zavedenie kontradiktórneho konania. Obvinený bude mať teda právo nielen uvádzať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, ale dôkazy bude môcť aj navrhovať a predkladať orgánom činným v trestnom konaní. Ide o reálne umožnenie súťaženia medzi prokurátorom a obžalovaným v súvislosti s dokazovaním v konaní pred súdom.
Navrhuje sa stanoviť medzi povinnosti obvineného uviesť už pri prvom výsluchu adresu, na ktorú mu majú byť doručované písomnosti a v prípade jej zmeny v priebehu trestného konania povinnosť takúto zmenu nahlásiť orgánom činným v trestnom konaní. Navrhovaným znením sa zabezpečuje odstránenie prieťahov konania v súvislosti s doručovaním písomností (§ 65 ods. 2).
Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 34, ktorého znenie zostalo nezmenené.
Podľa legislatívneho zámeru, schváleného vládou ako uznesenie č. 385 z 31. mája 2000, sa vo vzťahu k obhajcovi okrem iného konštatuje, že zákonné a spravodlivé, ale zároveň aj kontradiktórne trestné konanie vyžaduje posilnenie kvality obhajoby.
V tejto súvislosti poukazujeme na časť legislatívneho zámeru, ktorá sa týka práva na aktívnu obhajobu v súlade s ústavnými právami občana podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, najmä na zásadu tzv. rovnosti zbraní.
Doterajšia úprava vylučovala možnosť účasti koncipienta v konaní pred súdom. Takýto stav je prekážkou možnosti kvalitnej prípravy advokátov, čo je v rozpore s požiadavkou legislatívneho zámeru na skvalitnenie úrovne obhajoby. Námietka, že obhajoba poskytnutá koncipientom nedosahuje úroveň obhajoby advokáta, neobstojí, lebo súčasný právny stav vytvára situáciu, kedy začínajúci advokáti, ktorí nemali možnosť obhajovať ako koncipienti, nie sú schopní kvalitne obhajovať. Výsledkom je odmietanie obhajoby v trestných veciach. Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory uzneseniami určuje zásady substituovania advokáta koncipientom. Je nepochybné, že aj v budúcnosti môžeme internými smernicami zabezpečiť, aby koncipienti v menej závažných trestných veciach, ako predpokladá návrh, vykonávali kvalitnú obhajobu pred súdom.
Aj súčasný právny stav umožňuje, aby orgán činný v trestnom konaní vypočutím obhajcu ako svedka, tlmočníka alebo znalca v prípravnom konaní vytvoril stav nezlučiteľnosti funkcie obhajcu s funkciou svedka, znalca alebo tlmočníka. Navrhované znenie spresňuje postavenie advokáta a podčiarkuje zásadu ochrany advokátskeho tajomstva, resp. povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sa od svojho klienta dozvedá. To znamená, že vo veci, v ktorej advokát obhajuje, ho nemôžu orgány činné v trestnom konaní a súd predvolať a vypočuť, alebo inak použiť pre účely trestného konania, poznatky, ktoré získal pri výkone obhajoby. Na druhej strane, ustanovenie ochraňuje obvineného tým, že znemožňuje jednostranné využitie informácií získaných advokátom v rámci trestného konania v neprospech jeho klienta.
V podstate sa preberajú ustanovenia z t.č. účinného Trestného poriadku. Ustanovenie § 36 sa ale dopĺňa o povinnosť kvalifikovaného zastupovania v konaní proti právnickej osobe, s prihliadnutím aj na možnosti a ekonomické záujmy právnickej osoby.
Právo obvineného na voľbu obhajcu považujeme za absolútne právo obvineného v súvislosti so vznikom jeho procesného postavenia. V praxi nezriedka dochádza k situácii, keď obvinený svoje právo nevyužije, napríklad preto, lebo nepozná žiadneho obhajcu, resp. nevyužije právo zvoliť si obhajcu sám z predloženého zoznamu obhajcov s odôvodnením, že mu obhajcu zvolí oprávnená osoba (uvedená v § 38 ods. 23 Tr. por.), pretože pozná niektorého z obhajcov a má možnosť voľby obhajcu. Oprávnená osoba má právo zvoliť pre obvineného obhajcu vo vlastnom mene, sama. Doterajšia právna úprava nerieši situáciu, keď obvinený výslovne žiada príslušný orgán činný v trestnom konaní (spravidla je to vyšetrovateľ), aby mohol požiadať oprávnenú osobu, napr. manželku, o zvolenie obhajcu, pretože má lepšie podmienky na voľbu než obvinený (najmä v prípade zadržania obvineného). Návrh túto situáciu rieši tým, že sleduje širšie uplatnenie práva obvineného zvoliť si obhajcu aj spôsobom, keď svoje právo uplatňuje nepriamo prostredníctvom oprávnenej osoby, ale na vlastnú žiadosť. Zastávame názor, že znemožnenie uplatnenia práva obvineného, aby požiadal oprávnenú osobu o zvolenie obhajcu, nie je v súlade so zákonom a naopak, orgán činný v trestnom konaní by mal byť povinný obvinenému umožniť realizáciu jeho práva (v určenej lehote, ktorá by nemala byť kratšia ako 12 hodín) a zároveň by mal byť povinný takúto oprávnenú osobu o žiadosti obvineného bezodkladne upovedomiť.
Navrhované znenie sa v podstate neodlišuje od doterajšej právnej úpravy § 37 ods. 1 veta druhá a § 37 ods. 2 Tr. por. až na to, že v navrhovanom znení je vypustený text o inštitúte náhradného obhajcu, ktorý vzhľadom na ustanovenie § 41 ods. 3 už nie je aktuálny.
Právo na obhajobu je jedným zo základných ľudských práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Je zakotvené aj v medzinárodných zmluvách a dohovoroch, konkrétne v článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje konkrétne a účinné práva občanov, napr. spravodlivý proces, na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, právo obhajovať sa osobne, alebo obhajcom podľa vlastného výberu a pod.
Postavenie obhajcu v trestnom konaní zabezpečuje rovnosť zbraní v trestnom procese a je súčasťou práva na spravodlivý proces. Nemôže byť znevýhodnený ten, kto nemá prostriedky, aby si zaplatil kvalifikovaného obhajcu. Obvinený má právo na obhajcu, nestráca ho, ani ak sa nedostaví na pojednávanie bez ospravedlnenia, alebo sa trestnému stíhaniu vyhýba. Právo na obhajobu je výraznejšie v kontradiktórnom procese pretože celé dokazovanie sa prenáša na procesné strany. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, aby mal obvinený zabezpečené plnohodnotné právne zastupovanie aj formou ustanoveného obhajcu.
Právo ustanoviť obhajcu patrí výlučne do právomoci súdov. Vytvorením inštitútu sudcu pre prípravné konanie by mala byť táto činnosť jednou z jeho úloh.
Je potrebné pamätať aj na prípady keď nastanú okolnosti vyžadujúce zmenu obhajcu až v konaní pred súdom a preto bolo potrebné rozšíriť doterajšie ustanovenie § 40 o nové doteraz zákonom neupravené ustanovenie keď obhajca svojou „nečinnosťou“ spôsobuje prieťahy v konaní, čím negatívne ovplyvňuje trestný proces. Doterajšie právne úpravy neriešili situáciu v prípade, keď obhajca zomrie, je dlhodobo chorý, trvalo zaneprázdnený, alebo sa vyhýba plneniu svojich povinností. V uvedených prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súdy konali automaticky, ale bez právnej úprav. Nie je ojedinelé, že obhajca je dlhodobo chorý a jeho vynútenou nečinnosťou sa trestný proces predlžuje, pretože bez jeho prítomnosti nie je možné pokračovať v konaní. Vyskytli sa aj prípady keď je obhajca zaneprázdnený, pretože v rovnakom období zastupuje viac klientov, ktorí trvajú na jeho osobnej účasti v obhajobe, čo komplikuje bezproblémový a rýchly proces. Bohužiaľ sa vyskytujú aj prípady, keď obhajca na svojej adrese nepreberá písomnosti, alebo sa priamo vyhýba plneniu svojich povinností. zákon dáva možnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdom ustanoviť namiesto pôvodného obhajcu iného obhajcu.
V podstate sa preberá súčasná úprava oslobodenia obhajcu od povinnosti obhajovať obvineného. Zdôrazňuje sa však povinnosť obhajcu plniť povinnosti obhajoby až do prevzatia obhajoby iným obhajcom v záujme plynulosti konania. Reaguje sa tým na prípady z praxe, keď vo veľkých komplikovaných kauzách sa často účelovo menili obhajcovia a novozvolení alebo ustanovení obhajcovia požadovali neprimerane dlhý čas na prípravu, čo vždy viedlo k prieťahom v konaní.
Navrhovaná novela zachováva doterajší zmysel povinností obhajcu v trestnom konaní a vychádza aj z § 1 zákona SNR č. 132/1990 Zb. o advokácii v platnom znení, ktorý upravuje poslanie advokácie. Vzhľadom na vývoj právnej praxe upúšťa od povinnosti obhajcu prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci a posilňuje sa profesionálny vzťah obhajca - obvinený s dôrazom na takú činnosť obhajcu, ktorá je výrazne v prospech obvineného, samozrejme pri dodržaní a využití prostriedkov a spôsobov obhajoby, ktoré sú dôsledne v súlade so zákonom, resp. priamo sú v zákone uvedené. S predpokladom úpravy kontradiktórneho procesu je potrebné odľahčiť činnosť a povinnosti obhajcu, pretože samotný kontradiktórny proces a spôsoby jeho vedenia sú koncipované tak, aby došlo k náležitému objasneniu veci a rozhodnutiu v nej.
Predkladaná úprava konkretizuje jednotlivé práva obhajcu v trestnom konaní tak, aby bola dôsledne naplnená jeho úloha. Výrazne sa posiľňuje právo obhajcu vecne hovoriť, teda poskytovať právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania, to znamená už podozrivej osobe, ktorá prichádza do styku s orgánmi trestného konania všeobecne. Novokoncipovaná právna úprava umožňuje právo obhajcu hovoriť bez prítomnosti tretej osoby už s osobou podozrivou, o to viac s osobou zadržanou. Je potrebné vychádzať z doterajšej praxe, že najdôležitejšie úkony, vykonávané s osobou, ktorá sa v budúcnosti má stať obvineným, sú tie, ktoré vykonávajú v úplných začiatkoch trestného konania či už policajné orgány alebo vyšetrovateľ. Ak má byť dôsledne zaručené právo na obhajobu, upravené v príslušných právnych normách, počnúc Európskym dohovorom o ľudských právach cez Listinu základných práv a slobôd až po Ústavu SR, je potrebné umožniť občanovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mocenskými zložkami štátu, ba dokonca je ohrozená jeho osobná sloboda, aby mu bola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.
Ostatné práva, resp. oprávnenia obhajcu, uvádzané v tomto ustanovení, nachádzajú svoju konkrétnu podobu aj v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku, napr. v § 67 Tr. por., upravujúcom nazeranie do spisov, v § 211 Tr. por., upravujúcom účasť obhajcu na preštudovaní spisov, na vyšetrovaní (§ 216) a pod..
V súlade s vyššie uvedeným sa v ods. 3) odráža postavenie obhajcu v konaní pred súdom, kde sa v najširšom zmysle slova upravuje jeho postavenie tak, že má právo zúčastniť sa všetkých úkonov s ohľadom na to, či také právo má aj obvinený. Predkladaný návrh upravuje právo obhajcu byť prítomný napr. na zasadnutí senátu, čím opäť dochádza k posilneniu obhajobných práv pri dodržaní zásady rovnosti strán v trestnom konaní, keď sa napr. predbežne prejednáva obžaloba.
Zachováva sa doterajšie znenie osnovy, pretože zo samotného textu vyplýva nutnosť zabezpečiť plnohodnotnú obhajobu ako jedno zo základných ľudských práv pri osobách, ktoré sú znevýhodnené tým, že vzhľadom na ich telesné alebo duševné nedostatky bolo v občianskoprávnom konaní rozhodnuté o ich zbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Doterajší vývoj praxe v trestnom konaní bez akýchkoľvek pochybností ukázal opodstatnenosť tohto ustanovenia, keď skutočne u týchto osôb je potrebné zabezpečiť ich práva bez ohľadu na to, či si to želajú alebo nie, pretože vzhľadom na štruktúru ich osobnosti nedokážu posúdiť význam činnosti obhajcu pri chránení ich záujmov.
Zachováva sa doterajšia úprava s tým, že ak splnomocnenie obhajcu nebolo vymedzené resp. vymedzené inak, vzťahuje sa na úsek trestného konania, t.j. od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku alebo uznesenia o zastavení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie obhajcu zaniklo zo zákona, zachováva sa jeho oprávnenie podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu. To znamená, že napr. návrh na povolenie obnovy konania, na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie atď. bude potrebné nové splnomocnenie na obhajobu. Zaradenie tohto ustanovenia do osnovy vyplýva z existencie možnosti obmedziť splnomocnenie obhajcu len na určitý úsek trestného konania (napr. na hlavné pojednávanie, odvolacie konanie) alebo aj na jednotlivý úkon/ napr. napísanie odvolania, stanoviská k obžalobe, sťažnosti a pod.). V prípade splnomocneného obhajcu by mal byť rozsah splnomocnenia zrejmý už zo samotného textu listiny o splnomocnení a v prípade ustanoveného obhajcu z rozhodnutia či opatrenia predsedu senátu o ustanovení. K obmedzeniu splnomocnenia môže dôjsť i v priebehu samotného konania. Veľmi dôležitou skutočnosťou je účinnosť obmedzenia splnomocnenia obhajcu, ktorá nastáva vtedy, ak obmedzenie splnomocnenia bolo orgánom činným v trestnom konaní riadne oznámené. Ak k tomu nedošlo, je potrebné rešpektovať pravidlo, že orgány činné v trestnom konaní priznajú účinnosť aj tým úkonom obhajcu, ktoré urobil nad rozsah svojho splnomocnenia, pokiaľ sa vzťahujú na trestné stíhanie, a nejde o výkon tzv. neprenosných práv obvineného.
Vzhľadom na doterajšie poznatky a vývoj praxe je potrebné formulovať a zaradiť priamo do návrhu novely právo obhajcu vyžiadať si vo všetkých štádiách trestného konania o každom úkone kópiu alebo prepis zápisnice s tým, že sa zároveň do tohto ustanovenia vkladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu takej žiadosti vyhovieť. Ide o dôležité a praktické ustanovenie, pretože často dochádza k ťažkostiam pri komunikácii medzi obhajcom a orgánmi činnými v trestnom konaní v uvedenom smere, hoci je potrebné i z pohľadu obhajcu mať náležitým spôsobom k dispozícii dokumentáciu o priebehu a obsahu vykonávaného úkonu orgánom činným v trestnom konaní. Ide o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní umožniť obhajcovi disponovať v listinnej podobe úkonmi, ktoré predstavujú obsah trestného spisu. Druhá veta predkladanej novely upravuje spôsob realizácie tohto práva obhajcu z technického a časového hľadiska. Samozrejme že náklady spojené s vyhotovením kópií alebo prepisov jednotlivých listín znáša obhajca. Ich výšku a spôsob úhrady upravujú rezortné predpisy podľa jednotlivých štádií trestného konania.
V danom prípade ide o vymedzenie práv obhajcu v rámci predpokladaného kontradiktórneho trestného procesu. Dochádza k jednoznačnému vymedzeniu obsahu postavenia obhajcu s tým, že obhajca má právo samozrejme zákonným spôsobom vyhľadať, zadovážiť, teda zabezpečiť dôkaz, následne ho zodpovedajúcim spôsobom a formou predložiť orgánu činnému v trestnom konaní, ba dokonca sám taký dôkaz zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Navrhované znenie zdôrazňuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní a súd musia rešpektovať a akceptovať aj dôkaz predložený obhajcom, pričom dochádza k výraznejšej úprave, obsiahnutej v doterajšom znení v § 89 ods. 3.
Zachováva sa doterajšia platná právna úprava (§ 41 ods. 7) s tým, že otázky a problémy spojené s touto časťou zákona prax plne potvrdila. Osvedčil sa obsah tohto ustanovenia tak z hľadiska postavenia obvineného, ktorý má viacerých obhajcov, z hľadiska samotných obhajcov, ako aj jednotlivých orgánov trestného konania a súdu.
Definuje sa pojem zúčastnenej osoby a jeho postavenie v trestnom konaní. Zúčastnená osoba má možnosť vyjadriť sa k veci samej, má právo byť prítomný na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, robiť na nich poznámky, predkladať návrhy a dôkazy, nazerať do spisov a podávať opravné prostriedky. Takéto postavenie mu umožňuje aktívne sa zúčastniť na objasňovaní trestnej veci. Zúčastnená osoba môže byť zastúpená v trestnom konaní zákonným zástupcom v prípade , ak jej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená,a lebo takejto spôsobilosti bola zbavená.
V trestnom poriadku sa ponecháva v súvislosti s osobou, ktorej bola trestným činom spôsobený škoda ( ujma )pojem poškodený. Napriek tomu, že medzinárodné dokumenty a osobitne Rámcové rozhodnutia Rady z 15 marca 2OO1 „o postavení obetí v trestnom konaní“ používajú generálne pojem „obeť“, tá ma v našom právnom poriadku a jeho systéme podstatne širší obsah ako poškodený. V našom právnom poriadku chápeme za obeť trestného činu aj sekundárne a terciálne poškodeného ( napr. manželku a deti poškodeného, ktorý pri dopravnej nehode zahynul a pod. ). Pojem poškodeného je definovaný ako priama obeť trestného činu a príslušnými kategóriami škody so stanovením možnosti konkretizovať podmienky uzatvorenia zmieru a dohody s páchateľom trestného činu prostredníctvom probačného a mediačného úradníka v rozmedzí, ktoré stanoví zákon.
Postavenie poškodeného zákon nepriznáva tomu, kto je v tom istom trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Ide o nezlučiteĺnosť postavenia týchto dvoch osôb- poškodeného a obvineného ( spoluobvineného). Súčasne sa vylučuje možnosť poškodeného uplatňovať si náhradu škody spôsobenej trestným činom v trestnom konaní, keď už o takejto škode bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní .V opačnom prípade by sa jednalo o neoprávený majetkový prospech. Takáto úprava je v súlade s Rámcovým rozhodnutím Rady Európskej únie o postavaní obetí v trestnom konaní z 15. marca 2001.
Ustanovuje sa, že v prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní je osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony, alebo ktorej spôsobilosť bola obmedzená, vykonáva jej práva zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť svojím zastupovaním aj niektorú z organizácii na pomoc obetiam trestných činov. Takáto úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre obete trestných činov prijala Rada Európskej únie 15. marca 2001. V prípadoch, ak zákonný zástupca poškodeného nemôže vykonávať svoje práva, v konaní pred súdom súd a v prípravnom konaní prokurátor mu určí opatrovníka. V prípadoch, ak poškodený v trestnom konaní zomrie, nároky na náhradu jeho škody prechádzajú na jeho právneho nástupcu ( dediča ).
Ide o splnenie povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty postavenia obetí trestných činov. Poskytnutie možnosti uplatniť poškodeným svoje práva patrí medzi základné požiadavky a podmienky, ktoré vyplývajú z Rámcového rozhodnutia Rady Európskej únie o postavení obetí v trestnom konaní z 15.marca 2001.
Upravuje sa možnosť poškodeného podávať návrhy na zaistenie svojho nároku prostredníctvom prokurátora alebo súdu na majetku obvineného až do odôvodnenej výšky. Zaistiť možno tak hnuteľný ako aj nehnuteľný majetok obvineného. Zaistenie majetku sa obmedzuje len na veci, na ktoré možno podľa občianskoprávnych predpisov nariadiť výkon rozhodnutia, nikdy však nie pohľadávky obvineného na mzdu a odmenu z pracovného pomeru, pohľadávky na výživné a výplatu dávok sociálneho zabezpečenia.
Taxatívne sa stanovujú podmienky pre zrušenie alebo obmedzenie zaistenia majetku na náhradu škody, ktorá vnikla poškodenému trestným činom.
Ustanovuje sa možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiam o zaisteniu nároku poškodeného na majetku obvineného ako aj obmedzenia zaistenia. Podanie sťažnosti proti týmto rozhodnutiam má vždy odkladný účinok.
Poškodený a zúčastnená osoba sa môže okrem splnomocnenca nechať zastupovať aj niektorou z organizácii na ochranu obetí trestných činov. Ide o dobrovoľné, profesionálne záujmové združenia, ktorých predmetom činnosti je poskytovať právnu a inú pomoc poškodeným. Zástupca takejto organizácie, v prípade, že chce zastupovať poškodeného alebo zúčastnenú osobu v trestnom konaní, sa musí orgánom činným v trestnom konaní preukázať preukazom príslušnosti k takejto organizácii a splnomocnením od poškodeného ako aj štatutárneho orgánu organizácie na ochranu obetí. Uvedená úprava je v súlade s podmienkami, ktoré pre trestné konanie v oblasti poškodených prijala Rada európskej únie v marci 2001.
Navrhuje sa posilniť právo splnomocnenca poškodeného o možnosť nielen navrhovať, ale aj predkladať dôkazy v súlade s navrhovaným ust. § 45, ktoré tiež rozširuje možnosť samotného poškodeného predkladať dôkazy orgánom činným v trestnom konaní a tým zreálniť rovnosť strán v trestnom konaní.
Súčasne sa navrhuje stanoviť čas, dokedy musí splnomocnenec poškodeného predložiť a navrhnúť súdu tie dôkazy, ktoré žiada vykonať na hlavnom pojednávaní ( najneskoršie na začiatku konania pred súdom prvého stupňa ). Navrhovaná úprava okrem rozšírenia práv splnomocnenca poškodeného v súvislosti s kontradiktórnym procesom, prispeje aj k lepšej príprave a organizácii konania hlavného pojednávania.
Okrem uvedeného sa posilňuje právo splnomocnenca predkladať za poškodeného podmienky na uzatvorenie zmieru alebo dohody s páchateľom. Tie však môže predkladať len prostredníctvom probačného a mediačného úradníka.
Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 52, ktoré sa navrhuje doplniť o procesné podmienky odstraňovania prieťahov v trestnom konaní. V prípadoch, ak je odôvodnený predpoklad, že došlo k prieťahom pri príprave na súdne prejednanie veci (termín konania, termín vyhotovenia súdneho rozhodnutia), môže účastník trestného konania ktorýkoľvek podať cestou napadnutého súdu sťažnosť na nadriadený súd, aby bola určená primeraná lehota na vykonanie namietaného procesného úkonu. V tejto súvislosti sa ďalej navrhuje, že ak súd v priebehu štyroch týždňov od obdržania sťažnosti vykoná namietaný úkon vyrozumie o tom sťažovateľa a vec je považovaná za vybavenú, pokiaľ účastník konania, ktorý sťažnosť podal, do piatich pracovných dní od doručenia vyrozumenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti trvá.
O sťažnosti na odstránenie prieťahov v konaní rozhoduje senát nadriadeného súdu na neverejnom zasadnutí.
Ďalej sa navrhuje stanovenie doby a miesta vykonávania procesných úkonov (zásadne v dennej dobe a v úradných miestnostiach). Výnimka je možná len v odôvodnených prípadoch napr. vykonanie neodkladného a neopakovateľného úkonu.
Do návrhu zákona boli tieto ustanovenia zapracované vzhľadom na to, že prieťahy v trestnom konaní predstavujú najfrekventovanejší dôvod pre nespokojnosť účastníkov konania (strán, najmä obvineného a poškodeného) s výkonom súdnictva, ale aj s vyšetrovaním veci. Prejavuje sa to veľmi markantne aj v počte sťažností na prieťahy v konaní, ktoré eviduje súd v Štrasburgu. V tejto spojitosti nemožno prehliadať, že z uvedenej skutočnosti hrozí štátu veľmi reálne povinnosť finančne odčiniť pasivitu orgánov trestného konania a tiež súdu. Pritom výška takejto náhrady sa bude pohybovať v miliónových sumách práve vzhľadom na veľký počet naznačených sťažností. Preto treba urgentne prijať takú úpravu, ktorá aj keď celkom neodstráni nedostatky tohto druhu, má predpoklady situáciu pozitívne usmerniť.
Nemožno prehliadnuť ani to, že sa zároveň odstraňuje možná trecia plocha medzi výkonnou a súdnou mocou v otázke sudcovskej nezávislosti, lebo rieši vec zásahom súdu vyššej inštancie – už je zákonom dovolený spôsob zásahu do sudcovskej nezávislosti pokiaľ dotknutý súd sám nevyrieši vec k spokojnosti sťažovateľa.
Obdobné riešenie ako pre súdne konanie sa navrhuje ako aktuálne aj pokiaľ sa týka polície a prokuratúry.
Navrhované znenie zákona okrem uvedeného zvyšuje priebežnú kontrolu postupnosti práce v rámci jednotlivých rezortov - polície, prokuratúry a súdov.
Ide o pôvodné ustanovenie § 53, ktoré sa navrhuje doplniť o inštitúty vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka. Vzhľadom na ich postavenie v trestnom konaní z hľadiska zefektívnenia ich kompetencií prichádza u nich do úvahy využitie aj inštitútu dožiadania v trestnom konaní.
Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 54, ktoré zostáva nezmenené.
Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 55, z ktorého sa vypúšťa pôvodný ods.2 z dôvodu presnosti zachytenia priebehu a obsahu procesného úkonu tak, aby o zápisnici nevznikali pochybnosti z hľadiska verifikácie. Ďalej sa navrhuje doplniť toto ustanovenie o ods. 4. t.j. o možnosť zachytenia priebehu a obsahu procesného úkonu a zápisnice z hlavného pojednávania aj inými technickými prostriedkami. Pojem iný technický prostriedok je použitý preto, lebo jeho obsah je tak dostatočne široko definovaný, že zohľadňujú široký časový horizont vzhľadom na technický vývoj zariadení, ktoré dokážu zvukovo a inak zachytiť a uchovať záznam.
Ide o prevzatie ustanovení, ktoré sa osvedčili v dlhoročnej praxi. V § 65 sa reaguje na zmeny zákona, ktoré spočívajú napr. v tom, že rozhodnúť o forme doručenia môže aj probačný úradník a vyšší súdny úradník. V § 65 ods. 2 však dochádza k významnej zmene: obvinený, poškodený, ako aj zúčastnená osoba budú musieť už pri prvom výsluchu uviesť adresu, na ktorú sa im majú doručovať písomnosti. Ak by bolo doručenie na nimi uvedenej adrese bezvýsledné, považuje sa zásielka (za splnenia v § 65 ods. 2 uvedených podmienok) za doručenú. Sleduje sa tým najmä záujem zrýchlenia a zhospodárnenia konania.
Mení sa názov pôvodného ustanovenia § 64 z „odopretia“ prijatia na odmietnutie prijatia, ktoré je lingvisticky správnejšie. Pôvodne znenie ustanovenia § 64 však ostáva nezmenené.
Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 65, ktoré síce v podstate ostáva nezmenené, ale uvedené právo je podrobnejšie rozpísané. Dopĺňa sa o právo sudcu pre prípravné konanie v čase, keď v rámci svojich kompetencií koná a má k dispozícii trestný spis, aby sám rozhodol o využiteľnosti práva nazerania do spisov.
Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 66, ktoré sa navrhuje doplniť o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní upozorniť osoby o možnosti ich potrestania poriadkovou pokutou do výšky 50 000,- Sk v prípadoch, že rušia trestné konanie, správajú sa urážlivo voči súdu, prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, alebo neuposlúchnu ich príkaz alebo výzvu. Účelom navrhovanej úpravy je odstránenie pochybnosti o odôvodnenosti použitia poriadkovej pokuty orgánmi činnými v trestnom konaní a zároveň zvýrazniť preventívny účinok takéhoto upozornenia. Zákon počíta s tým, že právnickej osobe bude možno uložiť poriadkovú pokutu vo výške primerane vyššej.
Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov, vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.
Z väzobných dôvodov uvedených v odseku 1 vyplýva, že jej účelom je zabezpečiť prítomnosť obvineného pre trestné stíhanie a pre výkon trestu (písm. a), zabrániť mu, aby maril alebo sťažoval vykonávanie dôkazov (písm. b) a napokon chrániť spoločnosť pred páchateľom, ktorý by aj po vznesení obvinenia chcel pokračovať v trestnej činnosti (písm. c). Na vzatie do väzby stačí existencia jedného z dôvodov, ich kumulácia však nie je vylúčená. Okrem toho ustanovenie odseku 2, uvádza ďalší presne vymedzený dôvod, ktorý sa môže uplatniť samostatne, ale aj v spojitosti s niektorým z dôvodov uvedených v odseku 1. V každom prípade však orgán rozhodujúci o väzbe musí vždy skúmať, či sú preukázané konkrétne okolnosti potvrdzujúce existenciu väzobných dôvodov.
V § 69 ods. 3 sú upravené podmienky opätovného vzatia obvineného do väzby, po tom, čo bol v tej istej veci z väzby prepustený a znovu vzniknú dôvody, uvedené v § 69 ods. 1 za situácie, keď uplynula niektorá lehôt, obmedzujúcich trvanie väzby, uvedených v § 73 a v dobe, keď sa má o tomto opätovnom vzatí do väzby rozhodovať už preto nie je možné podať v 10 dňovej lehote uvedenej v § 73 ods. 6 návrh na jej predĺženie. Dôvody na vzatie obvineného do väzby opätovne v tej istej veci sú konštruované prísnejšie, keďže už nestačí len odôvodnená obava, ako je tomu v § 69 ods. 1, ale podľa § 69 ods. 3 bude potrebné preukázať skutočnosť, že obvinený je na úteku, resp. sa skrýva, pôsobí na svedkov, resp. vykonáva činnosť, ktorou vedome marí realizovanie nariadeného úkonu a tým úmyselne predlžuje konania.
Väzba sa navrhuje ako inštitút fakultatívnej povahy, čo platí vo vzťahu ku všetkým jej dôvodom.
Kým § 69 stanovuje materiálne podmienky väzby, odsek 1 tohto ustanovenia definuje formálnu podmienku spočívajúcu v tom, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, už bolo vznesené obvinenie. Zo skutočnosti, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, však vyplýva, že v čase rozhodovania o väzbe toto uznesenie ešte nemusí byť právoplatné. Rozhodovanie o väzbe sa navrhuje zveriť do právomoci sudcu pre prípravné konanie, ktorý však môže rozhodovať len na základe návrhu prokurátora.
Vzhľadom na to, že prokurátor bude môcť napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie, ktorým sudca pre prípravné konanie nevyhovie jeho návrhu na vzatie obvineného do väzby, v odseku 2 sa navrhuje upraviť formu a obsah tohto rozhodnutia.
Inštitút navrhovaný v tomto ustanovení je v súlade s čl. 17 ods. 4 Ústavy SR a mal by prispieť k urýchleniu trestného konania. Jeho použite bude prichádzať do úvahy vtedy, keď prítomnosť obvineného na výsluchu alebo inom úkone nebude možné zabezpečiť inými prostriedkami. Súčasne však musí byť splnená podmienka, že je daný niektorý z dôvodov väzby uvedených v § 69 ods. 1, ods. 2 a že niektorému z orgánov, ktoré budú rozhodovať o príkaze na zatknutie, predložil návrh prokurátor.
Ustanovenie je navrhované v takom znení, aby pri jeho uplatňovaní bola plne zabezpečená ochrana osobnej slobody obvineného, aby k jej obmedzovaniu dochádzalo v súlade s požiadavkami Ústavy SR len na zákonom podklade, v nevyhnutnej miere a aby bola vylúčená možnosť jeho neodôvodneného predlžovania. V tejto súvislosti sa upravuje aj postup v prípadoch, keď kvôli značnej vzdialenosti medzi miestom zatknutia a sídlom orgánu príslušného na rozhodovanie o väzbe nebude objektívne možné dopraviť obvineného k tomuto orgánu v zákonom stanovenej lehote.
Pátranie po obvinenom, jeho zatknutie, ako aj prípadné následné dodanie obvineného do miesta výkonu väzby budú zabezpečovať policajti.
V ustanovení sa navrhuje, aby orgánom, ktoré rozhodli o vzatí obvineného do väzby, bola uložená informačná povinnosť vo vzťahu k presne vymedzeným subjektom.
V ustanovení sa navrhuje upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné konanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude trestné konanie skončené.
V odsekoch 1 a 2 sa vymedzujú orgány, ktoré budú o trvaní väzby rozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých budú môcť tieto orgány väzbu predĺžiť, a určujú sa doby, o ktoré tak bude možné urobiť. V tejto súvislosti sa navrhuje stanoviť, aby celková doba väzby sa odvodzovala od výšky hroziaceho trestu s tým, že nesmie presiahnuť štyri roky.
S cieľom predísť prípadným problémom praxe s počítaním lehôt uvedených v odsekoch 1 a 2 sa do tohto ustanovenia navrhuje zaradiť aj interpretačné pravidlá pre ich počítanie, vrátane presnej špecifikácie doby, ktorá sa do plynutia týchto lehôt nezapočítava.
V ustanovení sa navrhuje upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné konanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude trestné konanie skončené.
V odsekoch 1 a 2 sa vymedzujú orgány, ktoré budú o trvaní väzby rozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých budú môcť tieto orgány väzbu predĺžiť, a určujú sa doby, u ktorých tak bude možné urobiť. V tejto súvislosti sa navrhuje stanoviť, aby celková doba väzby sa odvodzovala od výšky hroziaceho trestu s tým, že nesmie presiahnuť stanovené lehoty.
V ods. 3 sa zvýrazňuje trojmesačná lehota väzby, ktorá zásadne musí byť dostatočná na vybavenie väčšiny väzobných vecí v prípravnom konaní a ktorá je hraničnou lehotou na opätovné preskúmavanie dôvodnosti väzby (pozri ods. 4).
Zakotvuje povinnosť prokurátora a súdu v tom zmysle, aby v maximálnej miere sa urýchlilo vybavovanie väzobných vecí tak, ako to vyžaduje ods. 1 tohto ustanovenia a predpisuje ods. 3. Prikazuje aj súdu v lehote troch mesiacov aj prípadne opätovne skúmať dôvodnosť väzby.
Zakladá povinnosť prokurátora podať návrh na predĺženie väzby, ak sú splnené podmienky predpísané v ods. 3, nebola však ešte podaná obžaloba a blíži sa koniec lehoty vymedzenej v odseku 3 alebo 10 a pritom sa vec nachádza v štádiu pred podaním obžaloby.
Zakladá povinnosť súdu do 30 dní od obdržania spisu s obžalobou, alebo s návrhom na dohodu alebo od obdržania spisu od iného súdu v dôsledku postúpenia veci alebo prikázania veci nadriadeným súdom, skúmať dôvodnosť väzby a rozhodnúť o nej v stanovenej lehote. Ak obvineného súd vo väzbe ponechá, ale sám vezme obvineného do väzby, má povinnosť postupovať primerane podľa ods. 3, 4.
Upravuje postup odvolacieho súdu, u ktorého sa spis v čase, keď nastali skutočnosti predpokladané v ods. 6 (t.j. napr. 30 dní od podania obžaloby, pričom odvolací súd koná v súvislosti s inou otázkou, napr. o návrhu na odňatie a prikázanie veci) resp. ods. 7 (napr. uplynie trojmesačná lehota od ostatného rozhodnutia súdu o väzbe). Sleduje sa tým hlavne urýchlenie súdneho konania tým, že sa vec nevracia späť prvostupňovému súdu na rozhodnutie o väzbe a opätovnému predloženiu spisu odvolaciemu súdu.
Zavádza – v snahe prispieť k zodpovednejšiemu a rýchlejšiemu vybavovaniu väzobných vecí – nové lehoty s prihliadnutím na závažnosť a náročnosť riešeného prípadu. Má na zreteli zavádzaný kontradiktórny charakter súdneho procesu, aj procesne menej náročné prípravné konanie, ako aj skutočnosť, že vlastné súdne konanie, na ktorom sa budú procesne náročným spôsobom vykonávať všetky rozhodujúce dôkazy, bude trvať nutne dlhší čas. Dĺžka trestného stíhania ako celku, však má byť citeľne kratšia vo väčšine vecí.
Upravuje postup pri súbehu trestných činov s tým, že pre určenie lehoty uvedenej v ods. 9 je rozhodujúca trestná sadzba ustanovená na čin najprísnejšie trestný. Ak sa zistí, že vec treba posúdiť miernejšie a v dôsledku uvedeného už uplynula lehota ustanovená v ods. 9, musí byť obvinený ihneď prepustený z väzby na slobodu.
Zakotvuje okamih, od ktorého sa budú počítať lehoty ustanovené v ods. 3, 7 a 9. Ide teda o začiatok plynutia lehoty väzby, ktorá začala v prípravnom konaní (ods.3 a 9), alebo lehoty po rozhodnutí súdu (v súdnom konaní) o vzatí obvineného (obžalovaného) do väzby – ods. 7. Druhá veta tohto ustanovenia preberá súčasnú právnu úpravu uvedenú v § 71 ods. 6, veta druhá Tr. por..
Ustanovenie upravuje výnimku počítania lehôt podľa ustanovenia § 74. Dôvodom prerušenia plynutia lehôt podľa tohto ustanovenia je subjektívna prekážka, ktorá je spôsobená obvineným zavineným konaním. Uvádza subjekt oprávnený o tom rozhodovať s tým, že proti takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.
V ods. 3 stanovuje osobitný režim trvania väzby v prípadoch konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, resp. v konaní o vydaní do cudziny. V tomto smere sa preberá súčasná právna úprava s menšou modifikáciou (pozri § 71 ods. 7 Tr. por.).
V prípade, že obvinený bude vzatý do väzby podľa § 69 ods. 3, jej dĺžka je obmedzená najviac na 2 mesiace, pričom na jej predlžovanie neplatí § 73, ale toto osobitné ustanovenie. Návrh na predĺženie lehoty väzby podľa § 73 ods. 2 a 3 je potrebné doručiť súdu najneskôr 10 dní pred ukončením 2-mesačnej lehoty a nie 10 dní pred ukončením lehôt podľa § 73 ods. 2 a 3.
V odseku 1 tohto ustanovenia sa navrhuje uložiť orgánom činným v trestnom konaní, sudcovi pre prípravné konanie a súdu povinnosť skúmať v každom štádiu trestného konania, či skutočne u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby a ak pominuli, prepustiť ho ihneď na slobodu. Zároveň sa upravuje postup prokurátora a sudcu v prípravnom konaní pri rozhodovaní o návrhu o zmene dôvodov väzby.
Odsek 2 upravuje právo obvineného žiadať svoje prepustenie na slobodu a spôsob rozhodovania o takejto žiadosti. Za účelom eliminovania možnosti zneužívania tohto práva a obťažovania prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a súdu častými neodôvodnenými žiadosťami však súčasne stanovuje aj časové obmedzenie tohto práva.
V odseku 3 sa navrhuje zjednodušený spôsob prepustenia obvineného na slobodu v prípade, keď v konaní pred súdom bude s prepustením súhlasiť prokurátor.
V ustanovení sa navrhuje, aby pri splnení zákonom stanovených podmienok bolo možné inštitút väzby nahradiť alternatívne zárukou alebo sľubom, pričom na rozdiel od inštitútu peňažnej záruky (§ 79) ide v tomto prípade o opatrenie nemajetkovej povahy. Do úvahy však nebude prichádzať jeho použitie v prípade splnenia podmienok na uvalenie kolúznej väzby (§ 69 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. b)).
Odsek 3 vylučuje z možnosti použitia tohto inštitútu páchateľov obzvlášť závažných zločinov, na ktorý Trestný zákon ustnovuje trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej osem rokov.
Okrem spôsobu uvedeného v § 78 sa navrhuje, aby väzbu bolo možné nahradiť aj zložením peňažnej záruky (kaucie), ktorá nie je viazaná len na osobu obvineného. Kvôli zabezpečeniu plynulosti trestného konania sa však súčasne stanovuje obvinenému povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu miesta svojho pobytu. Tento inštitút však nebude možné použiť vo vzťahu k páchateľom obzvlášť závažných trestných činov.
Zákon ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúceho o prijatí kaucie, akú jej výšku v konkrétnom prípade stanoví. V tomto smere ho neobmedzuje žiadnou zákonnou sadzbou, len definuje hľadiská, z ktorých treba pri určovaní výšky kaucie vychádzať.
Ak obvinený po prijatí kaucie svojim konaním spôsobí, že nastane niektorá z okolností výslovne uvedených v odseku 3, zložená záruka pripadne štátu, čo však nezbavuje obvineného trestnej zodpovednosti za trestný čin, za ktorý je stíhaný. Súčasne prichádza do úvahy aj vzatie obvineného do väzby. Ak však obvinený neporuší povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu boli uložené, resp. ak odpadne dôvod väzby, vráti sa zložená peňažná čiastka obvinenému (osobe, ktorá ju za obvineného zložila), prípadne na základe požiadavky obvineného sa použije na účely predvídané týmto ustanovením.
Navrhované ustanovenie vyhovuje požiadavkám praxe, podľa ktorých za zákonom stanovených podmienok (§ 78 alebo § 79) v niektorých prípadoch možno účel väzby dosiahnuť aj bez toho, aby obvinený bol umiestnený v zariadení na výkon väzby. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúcemu o väzbe, či v prípade existencie dôvodov na uvalenie väzby rozhodne o vzatí obvineného do väzby alebo ho ponechá na slobode a uloží mu niektoré z obmedzení vymenovaných v tomto ustanovení, pričom môže uložiť aj viaceré z nich popri sebe. Súčasne sa určujú orgány, ktoré budú príslušné na zrušenie alebo zmenu uložených obmedzení, ako aj na kontrolu ich plnenia.
Toto ustanovenie stanovuje, v ktorých prípadoch možno podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe a o pripadnutí peňažnej záruky štátu. Súčasne sa v ňom vymedzuje, v ktorých prípadoch a za akých podmienok má táto sťažnosť odkladný účinok.
Navrhuje sa, aby v prípade, že existuje niektorý z dôvodov väzby u obvineného, ktorý už vykonáva trest odňatia slobody uložený v inej veci, súd alebo v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mohol rozhodnúť o nevyhnutných obmedzeniach obvineného. Tieto obmedzenia môžu spočívať v zákaze styku s určitými osobami, v kontrole korešpondencie, v zamedzení voľného pohybu mimo väzenské zariadenie a pod. a ich cieľom bude najmä zabrániť obvinenému, aby prostredníctvom odsúdených a iných osôb ovplyvňoval spoluobvinených, svedkov alebo poškodených.
Orgán rozhodujúci o obmedzeniach pri tom použije primerane ustanovenia platné pre konanie o väzbe a musí prihliadať na to, aby sa v dôsledku uložených obmedzení obvinený neocitol v horšom postavení, ako keby bol vzatý do väzby.
Toto ustanovenie umožňuje výnimočne, avšak v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zasiahnuť do osobnej slobody osoby, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie. Rozlišujú sa pri tom dva relatívne samostatné inštitúty a to zadržanie a obmedzenie osobnej slobody.
Podľa odseku 1 zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu za súčasnej existencie väzobných dôvodov môže vykonať policajt. Naproti tomu osobe, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie z dôvodov uvedených v odseku 2 obmedziť osobnú slobodu ktokoľvek bez toho, že by musel skúmať, či sú dané dôvody väzby.
Vzhľadom na to, že inštitúty upravené v tomto ustanovení predstavujú vážny zásah do základných práv a slobôd občana garantovaných ústavov, podľa navrhovanej úpravy už od začiatku uplatnenia takéhoto zásahu voči občanovi musí byť zaručený dozor a spolurozhodovanie prokurátora. Z toho istého dôvodu ustanovenie podrobne upravuje aj postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k podozrivej osobe po tom, ako bol vykonaný zásah do jej osobnej slobody, pričom sa stanovuje maximálne prípustná dĺžka trvania tohto zásahu v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.
Pretože zadržaná osoba sa nachádza v podobnej situácii ako obvinený, navrhovaná úprava predpokladá, že jej budú poskytnuté aj primerané možnosti k realizovaniu jej ústavného práva na obhajobu.
Z tohto ustanovenia vyplýva pre policajta možnosť, aby v neodkladnom prípade týmto prechodným opatrením preklenul dobu, počas ktorej nemožno vopred zadovážiť rozhodnutie o väzbe, hoci niektorý z dôvodov väzby existuje. Na rozdiel od § 83 ide výlučne o postup voči osobe, ktorej už bolo vznesené obvinenie, hoci uznesenie o vznesení obvinenia ešte nemuselo nadobudnúť právoplatnosť.
Aj toto ustanovenie zaručuje potrebnú ingerenciu prokurátora a garantuje maximálnu dĺžku trvania zadržania korešpondujúcu s ústavnou úpravou.
Ustanovenie ods. 2 vychádza s požiadaviek čl. 39 a nasl. Schengenskej zmluvy o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach.
Zavádza sa nová možnosť príkaz na zadržanie a predvedenie svedka, ktorý nerešpektoval súdny príkaz dostaviť sa na úkon a tým zmaril alebo prispel k zmareniu tohto úkonu. Cieľom je odstránenie v praxi veľmi často vyskytujúcich sa dôvodov, ktoré vedú k odročovaniu najmä hlavných pojednávaní a tým neprimerane predlžujú súdne konanie. Toto zadržanie nesmie presiahnuť 5 dní. Navrhnuté ustanovenie neodporuje, resp. je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, keďže ide o reakciu na nerešpektovanie súdneho príkazu.
Toto ustanovenie bezprostredne nadväzujúce na ustanovenia § 83 a 84 upravuje postup prokurátora a sudcu pre prípravné konanie pre prípad, že sa zadržaná osoba dostane do ich dispozície. Osobitne v tejto súvislosti treba upozorniť na právo obhajcu i prokurátora zúčastniť sa výsluchu zadržaného sudcom pre prípravné konanie, ako aj informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania.
V záujme dodržiavania Ústavou SR maximálne dovolenej dĺžky obmedzenia osobnej slobody obvineného sa navrhuje, aby prekročenie tejto lehoty bolo automaticky dôvodom na prepustenie obvineného na slobodu.
Týmto ustanovením sa vytvára priestor, aby orgány uvedené v odseku 3 mohli zaistiť veci dôležité pre trestné konanie. Takými vecami sa rozumejú predovšetkým predmety alebo listiny, ktoré môžu poslúžiť ako dôkaz, ako aj veci, o ktorých by sa mohlo vysloviť prepadnutie alebo zhabanie, avšak s výnimkou listín uvedených v odseku 2. Povinnosť predložiť alebo v prípade potreby vydať takúto vec postihuje osobu, ktorá má vec momentálne pri sebe, t.j. bez ohľadu na vlastnícke vzťahy k tejto veci, pričom sa predpokladá jej dobrovoľná súčinnosť.
Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím a preto sa nerobí uznesením.
V bezprostrednej nadväznosti na § 86 sa tu označeným orgánom poskytuje možnosť, aby zaistili vec dôležitú pre trestné konanie aj proti vôli osoby, ktorá ju má pri sebe, ale nereagovala na predchádzajúcu výzvu. Pretože uplatnením tohto inštitútu môže ísť o zásah do ústavou garantovaných vlastníckych práv, pre prípad odňatia veci policajtom sa vyžaduje aj ingerencia prokurátora. Ako prevencia proti prípadnému nezákonnému postupu sa vyžaduje pribrať k úkonu nestrannú osobu.
Príkaz na odňatie veci má charakter rozhodnutia a preto sa vydáva vo forme uznesenia. Príkaz je ihneď vykonateľný, lebo prípadná sťažnosť proti nemu nemá odkladný účinok.
V praxi sa často stáva, že vec dôležitá pre trestné konanie sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo podľa § 17 zákona č. 240/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní.
Odsek 1 tohto ustanovenia má zabezpečiť, aby vydaná, odňatá alebo prevzatá vec bola v zápisnici identifikovaná spôsobom vylučujúcim jej zámenu s inou vecou.
V odseku 2 sa orgánu konajúcemu ohľadom vydania, odňatia alebo prevzatia veci ukladá povinnosť písomne potvrdiť prevzatie veci.
Ustanovenie umožňuje, aby sa v prípade potreby úschova vydaných, odňatých a prevzatých vecí mohla zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, ako sú orgány činné v trestnom konaní a súd.
Pri vyšetrovaní niektorých trestných činov, ktoré navrhované ustanovenie presne vymedzuje, je často nevyhnutné pre úspešné vykonanie trestného stíhania zaistiť peniaze na účte v banke, pričom prax ukázala, že je potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd na tento účel disponovali špeciálnym zaisťovacím inštitútom. Kvôli vylúčeniu prípadných nežiadúcich prieťahov v prípadoch, keď je potrebné neodkladne konať, sa navrhuje, aby príkaz na zaistenie peňazí mohol dať v prípravnom konaní prokurátor. Z ustanovenia súčasne vyplýva pre orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosť dbať na to, aby účet bol zaistený len v nevyhnutne potrebnej výške a na nevyhnutne potrebnú dobu.
Zaistenie môže postihnúť nie len účet obvineného, ale ktorýkoľvek účet v banke, ktorý má súvislosť s vyšetrovaným trestným činom. Navrhuje sa ponechať na úvahu orgánu, ktorý príkaz na zaistenie účtu vydá, či sa tento príkaz doručí aj vlastníkovi účtu, lebo v niektorých prípadoch by jeho doručenie mohlo výrazne sťažiť vyšetrovanie.
Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.
Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť s cennými papiermi a možno očakávať, že s rozvojom kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte zosilňovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peniazom na účte. Kvôli vylúčeniu prípadných aplikačných problémov je však potrebné tento postup upraviť v samostatnom ustanovení.
Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu.
Cieľom týchto ustanovení je dosiahnuť, aby veci, ktoré boli obstarané pre potreby trestného stíhania jednotlivými zákonom upravenými zaisťovacími úkonmi, zostávali v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a súdu len nevyhnutne potrebnú dobu, aby sa tak neprimerane neobmedzovali vlastnícke, užívacie a iné práva k týmto veciam. Súčasne majú zabezpečiť, aby činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu nebola komplikovaná prípadnými nevyjasnenými občianskoprávnymi vzťahmi alebo absenciou potrebnej súčinnosti oprávnených osôb. Z týchto dôvodov sa v súlade s predchádzajúcou praxou navrhuje priamo v zákone pomerne podrobne upraviť práva, povinnosti a postup jednotlivých zainteresovaných subjektov pri nakladaní so zaistenými vecami alebo zaistenými cennými papiermi..
Toto ustanovenie v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 Ústavy SR legalizuje zásahy orgánov činných v trestnom konaní do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosti osoby a jej obydlia a preto aj presne definuje dôvody, pre ktoré možno vykonať domovú prehliadku, prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku.
V týchto ustanoveniach sa vymedzujú orgány, ktoré sú oprávnené nariadiť vykonanie jednotlivých druhov prehliadok, stanovuje sa forma príkazu na ich vykonanie a režim ich doručovania dotknutým osobám a určujú sa subjekty, ktoré budú tieto príkazy realizovať.
Navrhuje sa, aby policajt mohol zasiahnuť do ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia nie len za účelom vykonania prehliadky, ale aj pri splnení iných, v tomto ustanovení presne vymedzených podmienok. Ustanovenie odseku 3 má pri tom zabrániť prípadným pokusom o zneužitie tohto inštitútu, pri čom však nevylučuje, aby pri jeho uplatňovaní príslušný orgán nemohol napr. zaistiť zbrane, drogy alebo obdobné veci nachádzajúce sa v obydlí.
Účelom tohto ustanovenia je zdôrazniť, že prehliadky podľa § 95 nemožno zneužívať na neprimerané zásahy do ústavných práv občanov, ale možno ich použiť subsidiárne len vtedy, ak cieľ, ktorý sa ich vykonaním sleduje, nemožno dosiahnuť iným, z hľadiska občianskych práv šetrnejším spôsobom.
Vzhľadom na skutočnosť, že striktné dodržiavanie takéhoto postupu by v ojedinelých prípadoch mohlo viesť k predčasnému zmareniu účelu prehliadky, v odseku 2 sa povoľuje výnimka z tejto zásady.
Toto ustanovenie upravuje postup orgánu, pri vykonávaní úkonov podľa predchádzajúcich ustanovení a stanovuje základné zásady pre spracovanie sprievodnej dokumentácie. Kvôli vylúčeniu prípadných pochybností o objektivite vykonaného úkonu, dodržaní zákonných podmienok a postupov a spochybňovania obstaraných dôkazov sa navrhuje, aby sa pri úkone (až na zákonom vymedzené výnimky) umožnila prítomnosť tzv. domácej osoby a aby sa obligatórne k prehliadke pribrala osoba, ktorá nie je na veci zúčastnená.
Toto ustanovenie organicky dopĺňa práva orgánov činných v trestnom konaní zakotvené v § 95 až 101 o im zodpovedajúcu povinnosť občana strpieť tieto úkony. Pre prípad, že by sa zainteresovaná osoba odmietla dobrovoľne podrobiť výkonu procesného úkonu, navrhuje sa v odseku 2, aby orgány vykonávajúce úkon mohli prekonať jej odpor alebo ňou vytvorenú prekážku aj donucovacími prostriedkami.
Týmto ustanovením sa legalizuje konanie orgánov činných v trestnom konaní, v rámci ktorého je proti vôli občana nevyhnutné zasiahnuť do práva na nedotknuteľnosť obydlia za účelom vykonania niektorých procesných úkonov na miestach, ktoré požívajú ústavnú ochranu.
Zadržanie a vydanie zásielky je procesný úkon, ktorý predstavuje zásah do ústavou garantovaného práva na listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ, vzhľadom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.
Ustanovenie v odseku 1 vytvára relatívne široký priestor na postihnutie zásielok pochádzajúcich od obvineného alebo jemu určených bez ohľadu na trestnoprávnu kvalifikáciu jeho konania. V odseku 2 sa navrhuje, aby vo vzťahu k presne vymedzeným trestným činom bolo možné uplatniť tento inštitút aj v dobe, keď ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv občanov sa vyžaduje písomná forma a odôvodnenie nariadenia. Z tohto istého dôvodu sa navrhuje, aby tento inštitút bol zverený len do právomoci súdnych orgánov.
Na preklenutie doby, počas ktorej nebude možné včas obstarať zákonom požadované nariadenie na zadržanie zásielky, sa v odseku 3 upravuje prechodné krátkodobé opatrenie (sedemdesiatdva hodín) - príkaz na zadržanie prepravy zásielky.
V nadväznosti na § 104 bolo potrebné vymedziť okruh subjektov, ktoré môžu ďalej nakladať so zadržanou a vydanou zásielkou, a upraviť ich postup. Samostatné konanie orgánov činných v trestnom konaní bez ingerencie sudcu pre prípravné konanie je aj tu vylúčené.
Toto ustanovenie vytvára priestor pre zefektívnenie boja orgánov činných v trestnom konaní a polície s niektorými zákonom vymedzenými druhmi trestnej činnosti, na páchanie ktorej sú zneužívané zásielky vydané podľa § 104 odsek 1 alebo 2. Súčasne v tomto ustanovení sú konkretizované subjekty, ktoré vykonajúzámenu obsahu zásielok.
Aj účelom tohto ustanovenia, ktoré je v súlade s Dohovorom OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, je umožniť účinnejšie odhaľovať páchateľov trestných činov súvisiacich s dovozom, vývozom alebo prevozom vecí uvedených v odseku 1. Vzhľadom na charakter tohto opatrenia sa pri jeho realizácii predpokladá spolupráca policajtov s orgánmi Colnej správy a odôvodnené bude aj použitie informačných a technických prostriedkov, ktorými v zmysle osobitného zákona disponuje Policajný zbor.
Prax ukazuje, že vyšetrovanie niektorých trestných činov, najmä tých, pre ktoré je charakteristická vysoká organizovanosť páchateľov a používanie konšpiratívnych metód práce je veľmi obtiažne a zdĺhavé, v niektorých prípadoch aj nemožné, bez použitia niektorých špecifických prostriedkov, akými sú napr. predstieraný prevod veci, sledovanie osôb a vecí a informačné a technické prostriedky (vrátane vyhotovovania obrazových, zvukových alebo iných záznamov). Pravdaže nestačí len vytvoriť zákonný rámec pre používanie týchto prostriedkov, ale je potrebné jednoznačne deklarovať legálnosť možnosti použitia výsledkov získaných ich nasadením pri dokazovaní. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré sú aj verejnosťou veľmi citlivo vnímané, navrhuje sa, aby jednotlivé ustanovenia veľmi podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, ako pri iných obdobných úkonoch upravených v Trestnom poriadku – ustanovuje sa, pri ktorých trestných činoch bude možné tieto úkony použiť, za akých podmienok sa bude dávať príkaz na tieto úkony, určuje sa doba ich použitia, ako aj podmienky ich použitia a ďalšie náležitosti. Z toho istého dôvodu bude pri používaní týchto prostriedkov policajtmi zabezpečená dostatočná ingerencia prokurátora a súdu. Týmto zásadám a zrýchleniu konania majú prispieť aj v návrhu zákona uvedené lehoty, ktoré sú oproti súčasnému stavu kratšie (prispôsobená aj lehotám uvedeným v zákone o ochrane pred odpočúvaním, ktorý bol schválený v Národnej rade SR 24.4.2003).
Inštitút upravený v tomto ustanovení predstavuje zásah do ústavou zaručeného práva na tajomstvo prepravovaných správ, s poukazom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah dovolený a je v súlade aj s príslušnými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Bez jeho existencie by odhaľovanie a dokazovanie niektorých trestných činov bolo prinajmenšom problematické. Vzhľadom na charakter tohto úkonu sa však navrhuje priamo v zákone stanoviť presné pravidlá pre jeho povoľovanie, nasadzovanie a využívanie jeho výsledkov v trestnom konaní. Závažnosť zásahu do občianskych práv a slobôd občanov je premietnutá aj do skutočnosti, že odpočúvanie bez súhlasu účastníka dotknutej telekomunikačnej stanice môže povoliť len predseda senátu, sudca alebo sudca pre prípravné konanie.
Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy, ktorá používala pojem „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“ sa navrhuje pojem „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti“, lebo je používaný aj t.č. platným zákonom č. 195/2000 o telekomunikáciách (§ 2 a nasl.) a zahŕňa verejnú telefónnu, mobilnú, faxovú a internetovú prevádzku, ako aj vnútorné podnikové siete.
Za účelom dosiahnutia náležitej efektívnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade je potrebné zabezpečiť jeho utajenie. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby sa výsledky odpočúvania mohli použiť až po skončení všetkých technických opatrení vykonávaných na jeho zabezpečenie.
V § 112 je upravený postup pri poskytovaní a zaobstarávaní registrácie telekomunikačnej činnosti, napr. aj mobilných telefónov ku konkrétnej osobe alebo osobám. Pôjde najmä o záznamy, ktoré obsahujú identifikačné a účastnícke číslo mobilného telefónu, dátum a čas počiatku hovoru, dobu trvania hovoru, číslo volanej stanice, označenie základnej stanice, ktorá zachytávala hovor v okamžiku spojenia a označenie základnej stanice, ktorá sprostredkovala hovor v okamžiku ukončenia.
Za účelom ľahšieho odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov v zákone vymedzených trestných činov sa navrhuje, aby za presne stanovených podmienok bolo možné použiť agenta. Očakáva sa, že najmä v boji s organizovanou trestnou činnosťou význam tohto inštitútu v najbližšom období vzrastie. Za účelom zníženia rizika zneužívania tohto inštitútu sa v odseku 2 výslovne uvádza, ktorá činnosť agenta je neprípustná. Ustanovenie vymedzuje aj pravidlá pre používanie agenta a určuje orgány s povoľovacou právomocou. Vzhľadom na vysokú rizikovosť pôsobenia agenta v kriminálnom prostredí sa upravujú formy utajenia jeho činnosti a v tej súvislosti aj spôsoby jeho výsluchu. Vo vzťahu k činnosti agenta návrh predpokladá aj použitie informačných a technických prostriedkov.
Ustanovenie ods. 1 vychádza s požiadaviek čl. 39 a nasl. Schengenskej zmluvy o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach
V poslednom období sú všetky sféry spoločenskej činnosti výrazne poznačené rozširovaním používania výpočtovej techniky. To so sebou prináša na jednej strane nové formy páchania trestnej činnosti, ale na druhej strany otvára aj priestor pre uplatňovanie nových prostriedkov pri jej vyšetrovaní. Inštitút, ktorý sa ako úplne nový zavádza do nášho Trestného poriadku týmto ustanovením, vychádza zo skutočnosti, že mnohé štátne i neštátne inštitúcie postupne vytvárajú veľmi rozsiahle informačné databázy obsahujúce informácie o fyzických osobách, ktorých ďalším elektronickým porovnávaním pre potreby orgánov činných v trestnom konaní sa možno dopracovať k informáciám významným z hľadiska trestného stíhania. Vzhľadom na ústavne zaručené právo na ochranu osobných údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) však takáto činnosť, ak nemá byť považovaná za neoprávnený zásah do tohto práva, nemôže byť ponechaná na ľubovôľu týchto orgánov, ale musí byť upravená zákonom.
Špecifikom tohto inštitútu je aj to, že jeho uplatňovanie sa bude dotýkať neurčitého, ale pri tom spravidla veľkého počtu osôb, z ktorých väčšina nielenže nebude podozrivými zo spáchania trestného činu, ale v konečnom dôsledku nebude mať s trestným stíhaním žiadnu súvislosť. Aj z tohto dôvodu sa v odseku 1 navrhuje, aby sa tento prostriedok mohol používať len vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu trestných činov a len na základe príkazu predsedu senátu alebo sudcu pre prípravné konanie. V odseku 2 sa stanovujú formálne a obsahové náležitosti príkazu vydaného podľa odseku 1.
Z textu ustanovenia je zrejmé, že sa tu má na mysli počítačové porovnávanie údajov o možnom páchateľovi (páchateľoch) trestného činu so súbormi údajov nazhromaždených v informačných systémoch rôznych inštitúcií na iné účely (t.j. nie na účely trestného stíhania), pričom ide o subjekty, ktoré nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní. Môže ísť napríklad o databázy poisťovní, bankových inštitúcií, subjektov poskytujúcich služby širokému okruhu užívateľov (elektrárne, plynárne, vodárne, telekomunikácie, káblová televízia) a pod., ktoré na zhromažďovanie a spracovávanie majú zmocnenie zo zákona, alebo od samotných fyzických osôb, ktorých sa údaje týkajú. Z tohto dôvodu je v odseku 3 osobám zhromažďujúcim použiteľné informácie uložená povinnosť údaje potrebné pre porovnávanie poskytnúť.
Napokon v odsekoch 4 až 7 sa stanovuje spôsob nakladania s poskytnutými nosičmi informácií a s nepotrebnými informáciami, postup pri použití výsledkov porovnávania ako dôkazu v trestnom konaní, možnosť použitia zistených skutočností v inom trestnom konaní a nakladanie s negatívnymi výsledkami porovnávania.
V trestnom konaní - tak ako doteraz - budú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Bude treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či skutok má znaky trestného činu, kto ho spáchal. Predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti z ktorých možno zistiť, za akých okolností a ako bol trestný čin spáchaný, príčinná súvislosť a následky činu, všetky skutočnosti ktoré charakterizujú osobu páchateľa, jeho motiváciu a formu zavinenia, ako i skutočnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa bude zisťovať aj z hľadiska rozhodovania o nárokoch poškodeného. Samozrejme predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva procesného.
Dôkazné prostriedky sú síce prakticky vyčerpávajúco vymenované v § 89 ods.2, avšak nevylučujú sa ani event. iné pramene dôkazov, poskytované napr. novými vedeckými objavmi. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj "všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci" je, aby išlo o dôkazy, získané zákonným spôsobom. Do úvahy prichádzajú najmä najnovšie informačno-technické prostriedky (elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické) a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok a ich vyhodnocovaní, spojenom s využívaním kriminalistických metód pri zaznamenávaní telekomunikačnej techniky, pri vyhodnocovaní obrazových či zvukových záznamov.
Zdôraznenie kontradiktórnosti trestného procesu si vyžiadalo výslovné zdôraznenie (ods.4) skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany. Musia, samozrejme, niesť náklady, spojené s obstaraním dôkazu.
Ods.5 sa preberá bez zmeny.
Doterajšie formy predvolania a predvedenia sa v podstate zachovávajú. K upresneniu dochádza najmä u mladistvých. Doterajšia úprava umožňovala, aby predvádzanie vykonal pracovník súdu, prokuratúry alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež. Skúsenosti praxe však poukazujú na agresivitu mladistvých, ktorí sa dopúšťajú aj závažných trestných činov. Príslušný útvar Policajného zboru má väčšie predpoklady predvedenie úspešne realizovať.
Za obvineného sa vždy pokladá osoba, voči ktorej bolo vznesené obvinenie.
Výpoveď obvineného je v prvom rade prostriedkom jeho obhajoby. Je však súčasne aj dôkazným prostriedkom, z ktorého sa zisťujú skutočnosti, významné pre objasnenie stíhaného skutku. Z Ústavou zaručeného rešpektovania práva na obhajobu vyplýva, že obvinený sa musí rozhodnúť sám, či bude alebo nebude vypovedať, pretože niektoré údaje z jeho výpovede môžu predstavovať aj usvedčujúci dôkaz. Zákon preto výslovne zdôrazňuje (rovnako ako predchádzajúce znenie), že k výsluchu nemožno obvineného nijakým spôsobom donucovať a treba rešpektovať jeho osobnosť.
Navrhované znenie zákona však prináša zásadnú zmenu. Navrhuje sa výslovne v zákone uviesť formu základného poučenia, ktoré musí obvinený dostať pri prvom výsluchu. Príklady z praxe svedčili o tom, že obvinený nebol vždy poučovaný presne, úplne, ba dostávalo sa mu i poučovania presahujúceho rámec jeho práv. Súčasné znenie poučenia zabezpečuje, aby obvinený mohol reálne uplatniť svoje právo na obhajobu. Samozrejme ide tu o "základné" poučenie v počiatočnej fáze trestného konania. V priebehu ďalšieho postupu vyšetrovania alebo aj konania pred súdom bude mať obvinený aj ďalšie práva (napr. podať odpor, sťažnosť, odvolanie atď.). O týchto konkrétnych právach bude musieť byť vždy poučený s ohľadom na konkrétne štádium procesu a konkrétne okolnosti prípadu. Už na začiatku ho však bude zrejme poučiť o možnosti podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru, zastavenia trestného stíhania ako aj o konaní o dohode.
Tieto ustanovenia upravujú podrobnejšie postup pri výsluchu obvineného. Po poučení treba obvineného s predmetom výsluchu, t.j. so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, podrobne oboznámiť a pri výsluchu postupovať podľa osvedčených kriminalistických zásad. Najprv treba obvinenému umožniť, aby sám, v monológu, uviedol to, čo považuje za potrebné na objasnenie veci a svoju obhajobu. Až potom mu možno klásť otázky. Otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, nemajú byť klamlivé (kapciózne), ani sugestívne.
Obvinený môže použiť pri výsluchu poznámky, ktoré je ale povinný predložiť na nazretie vyslúchajúcemu a možno ho vyzvať aj k napísaniu určitého textu za účelom overenia jeho rukopisu. Z práva na obhajobu vyplýva, že ani k tomuto úkonu nesmie byť donucovaný.
Konfrontácia i rekognícia sú upravené len rámcovo. Postup pri vykonávaní týchto dôkazov sa opiera o poznatky kriminalistiky, ktorými tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd, disponujú.
Subjektom rekognície je tak obvinený ako aj svedok (pozri ust. § 133)
Pre hodnotenie dôkazov získaných konfrontáciou a rekogníciou platia všeobecné zásady.
Návrh vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie. Svedecká výpoveď z toho hľadiska, že je v trestnom konaní jedným z najčastejších dôkazov, sa javí byť mimoriadne významná. Svedok vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, teda o tom, čo videl, počul, cítil. Zákon nekategorizuje svedkov podľa zamestnania, znalostí, pohlavia a dokonca ani veku. Osobitnú pozornosť je však treba venovať svedkom mladším ako pätnásť rokov. Svedectvo je povinný podať každý, kto určitú skutočnosť vnímal a je spôsobilý o nej vypovedať.
Vzhľadom na to, že v súdnom konaní najmä neprítomnosť predvolaných svedkov často zmarí vykonanie nariadeného úkonu, vrátane hlavného pojednávania, čo predlžuje a zdražuje súdne konanie zavádza sa ako nevyhnutnosť pre úspešné kontradiktórne súdne pojednávanie možnosť zadržania svedka za účelom zabezpečenia jeho prítomnosti na konaní pred súdom. Zadržanie a predvedenie svedka vykoná policajný orgán na písomný príkaz súdu. Písomný príkaz musí byť aj odôvodnený, keďže vo svojej podstate toto opatrenie znamená aj sankciu pre svedka, ktorý bezdôvodne odmietol rešpektovať súdny príkaz.
Napriek deklarovanej všeobecnej svedeckej povinnosti zákon vychádza z toho, že svedkovia
- nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach tvoriacich utajované skutočnosti, obchodné, bankové, daňové alebo telekomunikačné tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli spravidla pri výkone svojho povolania, pokiaľ nie sú oslobodení spod povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom,
- taktiež nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach, ktorými by porušili zákonom uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti (napr. kňaz spovedné tajomstvo, lekár, advokát).
- ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemusia vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri vykonávaní svojho mandátu.
Vyššie uvedený zákaz sa vzťahuje na orgány činné v trestnom konaní a súd, ktoré v prípade zistených skutočností brániacich výsluchu, nesmú svedkov vypočúvať (§ 125). V § 126 je však uvedené právo svedka odmietnuť vypovedať v dvoch prípadoch:
- ak je obvineným taký blízky príbuzný svedka, že by svedok mohol jeho újmu pociťovať ako vlastnú a vypovedať nepravdivo. Zákon rešpektuje príbuzenské vzťahy a umožňuje svedkovi nevypovedať, aby ho nestaval pred morálnu dilemu: vypovedať pravdu alebo poškodiť blízkeho príbuzného, aby nenarušil príbuzenské vzťahy.
- V druhom prípade, keď nie je ešte vznesené obvinenie, zákon umožňuje svedkovi odmietnuť vypovedať v podstate z rovnakých dôvodov ako v predchádzajúcom prípade, avšak aj preto, aby nespôsobil trestné stíhanie sebe. V prípade, uvedenom v § 126 ods. 2, však svedok musí uviesť dôvod, pre ktorý nevypovedá.
K výsluchu svedka možno prikročiť až po začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia), ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Pred začatím prípravného konania možno občana vypočuť len ako osobu podávajúcu vysvetlenie.
Pri započatí výsluchu treba svedka oboznámiť s predmetom výsluchu, zistiť jeho pomer k veci a obvinenému ako i poškodenému a poučiť ho. Poučenie musí obsahovať poučenie o povinnosti svedčiť, o význame svedeckej výpovede z hľadiska všeobecného záujmu, o trestných následkoch krivej výpovede, a ak je to treba, aj o práve odoprieť výpoveď a o zákaze výsluchu.
Upravuje prípady, v ktorých namiesto bezprostredného výsluchu svedka možno výsluch uskutočniť pomocou technického zariadenia najmä v prípade choroby svedka alebo iných závažných skutočností.
V odseku 1 a 2 tohto ustanovenia sa osobitným spôsobom upravuje spôsob výsluchu svedok, ak ide o osobu mladšiu ako 14 rokov o veciach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj.V tomto prípade treba dbať na to, aby výsluch takej osoby bol čo najúplnejší, aby takúto osobu nebolo treba opätovne predvolávať a tým jej pripomínať udalosti, ktoré často nepriaznivo ovplyvnili jej psychický vývoj. K výsluchu treba vždy pribrať pedagóga, psychológa a event. aj rodičov.
V odseku 3 a 4 sú uvedené podmienky, kedy je obligatórne nutné vykonať výsluch osoby mladšej ako 14 rokov s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu – ide o tri možné situácie.
Vzhľadom na narastajúce závažné formy trestnej činnosti, ako aj na ohrozenia, ktoré vznikajú pri vyšetrovaní najmä násilných, teroristických činov, zákonodarca počíta s tým, že v trestnom konaní treba niektorých svedkov osobitne ochraňovať. Počíta sa s existenciou chráneného svedka, svedka ohrozeného a utajeného.
Utajený a chránený svedok nemusí uvádzať údaje o svojej osobe, bydlisku, zamestnaní, resp. tieto sú k dispozícii len orgánom činným v trestnom konaní a súdu. Ohrozený svedok je ten, ktorého totožnosť zostane absolútne utajená, pričom sa urobia aj vhodné opatrenia, aby ho nebolo možno poznať ani podľa hlasu a výzoru.
V § 132 je upravený postup, keď policajt neuznáva dôvody pre utajenie alebo ochranu, hoci sa ich svedok domáha.
Toto ustanovenie obsahuje úpravu, podľa ktorej sa na postup pri výsluchu svedka, konfrontácii a rekognícii použijú primerane ustanovenia o výsluchu obvineného.
Tak ako v doterajšej zákonnej úprave občan, ktorý vystupuje ako svedok v trestnom konaní, má nárok na svedočné, ktoré obsahuje výdavky na cestovné, nocľažné, stravné a náhradu za stratu ušlej mzdy. Možnosť náhrady „iného preukázateľného ušlého príjmu“ vyplýva zo skutočnosti, že svedkom nemusí byť len zamestnanec v pracovnom pomere (majú nárok na náhradu ušlej mzdy), ale aj iné osoby, napr. náhrada ušlej odmeny poskytovanej fyzickej osobe na základe niektorej z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.
Vedecko-technický pokrok bezprostredne ovplyvňuje tak objasňovanie trestných činov, ako aj vykonávanie dôkazov. Práve znalecké posudky sa stávajú dôležitými dôkaznými prostriedkami, z ktorých možno zistiť dôkazy, potrebné pre rozhodnutie veci.
V predchádzajúcom vývoji nášho trestného procesu sa uplatňoval viac neformálny prístup pri priberaní znalcov, ktoré sa realizovalo tzv. opatrením, proti ktorému nebol opravný prostriedok. V súčasnosti sa priberanie znalcov dôsledne realizuje uznesením. Súčasný stav predpokladá pri vyšetrení duševného stavu aj písomný príkaz súdu ako podmienku nariadenia vyšetrenia duševného stavu. Ide tu o realizovanie čl. 17 odsek 7 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá aj takýmto spôsobom zabezpečuje osobnú slobodu občana, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, a predkladaný návrh toto ustanovenie Ústavy aj takto rešpektuje.
Podľa niektorých názorov by sa však predchádzajúci príkaz orgánov činných v trestnom konaní (súdu) mal vyžadovať v každom prípade ako podmienka nariadenia znaleckého dokazovania.
Predkladaný materiál toto stanovisko neakceptoval. Predkladatelia sú tej mienky, že by išlo o duplicitné a naviac zbytočné rozhodovanie, lebo orgán činný v trestnom konaní (súd) by nariadil dokazovanie písomným príkazom a potom sám by vydal aj uznesenie o pribratí znalca. Preto návrh vychádza z toho, že orgán činný v trestnom konaní (súd) bude o pribratí znalca rozhodovať bez predchádzajúceho príkazu na znalecké dokazovanie, čo zjednoduší jeho postup a plne zabezpečí práva procesných subjektov, ktoré budú môcť podať opravný prostriedok ako voči každému uzneseniu o pribratí znalca, t.j. proti dôvodom nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj proti osobe znalca.
Osobitný postup sa ponecháva len pri vyšetrení duševného stavu, kde rozhodnutie o vyšetrení duševného stavu obvineného musí dať písomný príkaz súd.
V zásade sa bude priberať jeden znalec, v obzvlášť dôležitých otázkach znalci dvaja. Za takú obzvlášť dôležitú otázku zákon vždy pokladá prehliadku a pitvu mŕtvoly (pretože ide spravidla o neopakovateľné úkony) a vyšetrenie duševného stavu, pozorovanie v ústave, ktoré sa dotýka základných otázok trestnej zodpovednosti skúmaného subjektu.
V jednoduchých prípadoch, kde riešenie odborných otázok nevzbudzuje pochybnosti, možno sa aj naďalej uspokojiť s potvrdením alebo odborným vyjadrením.
Možnosť pozorovania duševného stavu v ústave predstavuje významný zásah do osobnej slobody, a preto nemá trvať dlhšie ako nutný čas, najviac dva mesiace. Súd (sudca pre prípravné konanie) môže túto dobu predĺžiť, ale najviac o jeden mesiac.
Vyšetriť duševný stav svedka možno len ambulantne. Pozorovanie v ústave nie je prípustné.
Ani v jednej z doterajších trestnoprocesných úprav neboli náležite skĺbené ustanovenia Trestného poriadku so zákonom o znalcoch (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č.36/ 1967 Zb v znení neskorších zmien a doplnkov). Súčasný návrh preto vychádza dôsledne z toho, že za znalcov treba do trestného konania priberať:
- v prvom poradí ústavy špecializované na znaleckú činnosť, ak takéto ústavy v príslušnom odbore existujú (napr. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru). Ústav v posudku uvedie osoby znalcov, ktoré možno vypočuť k obsahu posudku,
- ak takýto ústav neexistuje, treba priberať osoby zapísané v zoznamoch znalcov, ktoré vedú krajské súdy; ústredný zoznam vedie Ministerstvo spravodlivosti SR,
- ak nie sú pre prístupný odbor zapísaní znalci v zozname, je možné pribrať aj inú osobu s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi,
- a až vo výnimočných, obzvlášť závažných prípadoch možno na podanie posudku pribrať ústav (§ 144), ktorý možno pribrať aj na preskúmanie posudku podaného iným znalcom. V posudku ústavu taktiež musia byť uvedení znalci, ktorí posudok spracovali, aby mohli byť ako znalci vypočutí pre účely trestného konania.
Znalec je povinný upozorniť na skutočnosti, ktoré by mu bránili vo veci podať posudok, napr. príbuzenský pomer k stranám, zaujatosť vo veci a pod. Preto musí byť pred podaním posudku podrobne poučený o svojich právach a povinnostiach.
Znalcom sa otázky, ktoré majú riešiť, určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, takže sa k ním môžu vyjadriť aj strany. Znalcom sa musí dať k dispozícii trestný spis v potrebnom rozsahu, najmä dôkazy potrebné k znaleckému preskúmaniu. Znalec má právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, ktoré potrebuje pre účely podania posudku. Má právo navrhovať aj vykonanie dôkazov potrebných pre podanie posudku.
Odsek 3 § 142 dáva priestor pre uplatnenie tzv. komisionálnej či komplexnej expertízy, i keď treba zdôrazniť, že každý zo znalcov zodpovedá za tú časť posudku, ktorá sa týka jeho odbornosti. Preto aj v prípade, že si priberie konzultanta (ods.4), zodpovedá za posudok sám.
Posudky sa spravidla podávajú písomne. Nadiktovať ho do zápisnice možno len v jednoduchších prípadoch. V prípade nejasnosti posudku možno nedostatky odstrániť pri výsluchu. Ak by ani pri výsluchu neboli nedostatky odstránené, treba pribrať iného znalca.
Tak ako predchádzajúci, aj tento zákon počíta s tým, že otázky ustanovovania znalcov, a najmä ich odmeňovania budú riešené osobitným predpisom.
Zákon prijíma osobitné ustanovenie o tzv. konzultantoch, ktorí budú vystupovať spravidla ako odborní pracovníci či poradcovia orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, na základe rozhodnutia týchto orgánov alebo súdu rozhodnutím, ktoré bude mať formu „opatrenia“. Mali by byť nápomocní pri orientácii v zložitej odbornej problematike. Nie je však vylúčené aby títo konzultanti podali aj „odborné vyjadrenie“. Do konania môžu byť pribratí aj na požiadanie znalcov na riešenie úzkej odbornej problematiky, ktorá presahuje rámec znaleckej odbornosti. Zákon vychádza z toho, že na ich odmeňovanie možno použiť primerane predpisy o znalcoch.
Predkladaný zákon v § 115 ods. 2 predpokladá, že za dôkaz môže poslúžiť "všetko čo môže prispieť k objasneniu veci". Medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré výslovne vymenúva, sú aj listinné a vecné dôkazy. Kým za listinné dôkazy sa spravidla považujú písomné dokumenty, nemožno vylúčiť, že dôkazmi vo veci nebudú aj predmety, na ktorých sú písomné záznamy, ktoré budú môcť byť údaje dôležité pre rozhodnutie veci. Takéto predmety, ktorými, alebo na ktorých bol spáchaný trestný čin a ktoré event. zachycujú stopy trestného činu, sú vecnými dôkazmi (tzv. corpora delicti).
V odseku 3 je naznačený široký diapazón moderných dôkazných prostriedkov, čím sa súčasne vytvárajú možnosti zavádzania modernej techniky do trestného konania.
Ide o ustanovenia v podstate prevzaté z doterajšieho zákona, kde dochádza len k nepatrným zmenám.
Z ustanovení o ohliadke však boli vyčlenené ustanovenia o vyšetrení duševného stavu, ktoré sú uvedené v oddieli treťom. Naproti tomu sa v tomto oddieli upravuje postup pri vyšetrovacom pokuse, previerke výpovede na mieste činu a pri rekonštrukcii.
Vykonávanie týchto dôkazných prostriedkov bolo upravené len v kriminalistickej teórii, resp. v rozličných taktických, metodických či technických kriminalistických pomôckach a pokynoch. Praktické využívanie týchto doposiaľ kriminalistických postupov pri objasňovaní trestnej činnosti poukazuje na ich využiteľnosť a význam a súčasne zdôrazňuje potrebu upraviť ich výkon priamo v predkladanom zákone.
V zásade treba zdôrazniť, že vyšetrovací pokus predstavuje kriminalistickú metódu, pri ktorej sa v pôvodných alebo aj zmenených podmienkach skúmajú rozličné varianty priebehu skutkového stavu s cieľom, či sa konkrétna udalosť mohla stať za okolností, o ktorých vypovedá obvinený, svedok, poškodený alebo iná osoba.
V § 152 ide o dôkazný prostriedok slúžiaci na verifikovanie výpovedí alebo iných údajov dôležitých pre trestné konanie. Aj výkon tohoto dôkazného prostriedku bol upravený dosiaľ len v kriminalistike.
Rekonštrukcia je osvedčený dôkazný prostriedok, ktorý na rozdiel od vyšetrovacieho pokusu predpokladá obnovenie - rekonštruovanie pôvodnej situácie, za ktorej došlo k skúmanej udalosti. Čím vernejšie sa podarí obnoviť pôvodný stav, tým vierohodnejšie výsledky rekonštrukcie možno predpokladať. Výkon tohoto dôkazného prostriedku predpokladá, že sa na ňom zúčastňuje aj viac osôb. Obvineného pochopiteľne nemožno k účasti ani k potvrdzovaniu údajov nijakým spôsobom nútiť. Obvineného a svedka treba pred týmto úkonom vypočuť. K rekonštrukcii možno pribrať aj znalca a jej priebeh treba okrem zápisnice dokumentovať aj za pomoci fotografovania, merania, filmovania, zvukových záznamov atď..
Navrhuje sa zakomponovať do zákona vyhlásenie o mlčanlivosti osoby, ktorá sa oboznámila s utajovanými skutočnosťami. Sleduje sa tým zámer posilniť ochranu utajovaných skutočností a zabránenie ich úniku.
Zakotvilo sa, aby základné ustanovenie upravujúce spôsob rozhodovania podľa Tr. por. obsahovalo všetky formy rozhodnutí, teda nielen rozhodnutie formou rozsudku a uznesenia, ale aj trestným rozkazom a príkazom. Trestný rozkaz a príkaz boli síce obsiahnuté v Trestnom poriadku aj podľa doterajšej úpravy, neboli však obsiahnuté v základnom ustanovení, ale boli upravené len v súvislosti s konkrétnymi rozhodnutiami, napr. príkaz na domovú prehliadku, príkaz na zatknutie, atď.. Upresňujú sa tiež osobitné spôsoby rozhodovania prokurátorom a policajtom, pričom aj im zákon umožňuje rozhodovať nielen uznesením, ale aj príkazom. Zároveň sa definuje pojem „opatrenie“.
Dáva sa do súladu znenie tohoto ustanovenia s článkom 142 ods. 3 Ústavy SR. Doterajšia prax potvrdila, že úprava rozsahu rozsudku je dostačujúca a nespôsobuje súdom žiadne ťažkosti. Preberá sa preto do návrhu zákona.
Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré nevyžaduje žiadnu zmenu. Zakotvuje najmä povinnosť súdu výrokom rozsudku riešiť za určených podmienok náhradu škody a tiež uloženie ochranného dohľadu.
Vzhľadom na nové druhy trestov v navrhovanom Trestnom zákone sa doplňuje obsah výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku i o povinnosť špecifikovať trest odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s dohľadom, ale aj trest odňatia slobody na doživotie, najmä v tom smere, aby bolo zrejmé, či je povolený podmienečný odklad trestu odňatia slobody a za akých podmienok. Zohľadňuje sa aj úprava základných zásad trestného konania v otázke záruk i vzhľadom nové na znenie Trestného zákona.
Tieto ustanovenia sú obsahovo rovnakého znenia ako v doterajšom Trestnom poriadku a nie je potrebné nič meniť ani s prihliadnutím k zmenám iných ustanovení.
Upresňuje sa gramatická stránka pôvodného ustanovenia. Naďalej sa ponecháva na úvahu súdu aké ďalšie okolnosti súvisiace s otázku viny a trestu bude posudzovať.
V odseku 2 zakotvuje povinnosť súdu, pokiaľ koná a rozhoduje o ponúknutej dohode, vyrovnať sa s otázkami uvedenými v tejto súvislosti v zákone.
Aj toto ustanovenie je upravené z hľadiska pôvodného znenia v podstate najmä gramaticky a podrobne sa zaoberá jednou z najdôležitejších otázok týkajúcich sa spôsobu rozhodovania o vine a treste na porade senátu. Nová je možnosť, aby predseda senátu eventuálne umožnil náhradnému sudcovi alebo justičnému čakateľovi zúčastniť sa zo štúdijných dôvodov porady senátu; ale len v pozícii „pozorovateľa“.
Ide o ustanovenie obsahujúce viacero zmien, pričom vychádza z článku 142 ods. 3 Ústavy SR. Nepripúšťa a ani vo veciach, kde sa prejednávajú skutočnosti obsahujúce utajovanú skutočnosť, aby rozsudok bol vyhlásený, inak ako verejne. Ods. 2 nadväzuje na ustanovenie § 2 a dopĺňa sa o povinnosť prítomných pri vyhlasovaní výrokovej časti rozsudku stáť. Táto povinnosť bola doteraz upravená internou normou Ministerstva spravodlivosti SR. Vzhľadom na význam rozsudku sa javí vhodné predmetnú povinnosť upraviť priamo v zákone. Odsek 3 obsahuje zmenu z hľadiska rozsahu odvolania a vychádza z oslabenia revízneho princípu v konaní pred súdom. V zložitejších trestných veciach sa naďalej ponecháva možnosť neskoršieho vyhlásenia rozsudku.
V jednoduchších trestných veciach, v ktorých rozhoduje samosudca, sa za naznačených podmienok pripúšťa vyhotovenie zjednodušeného rozsudku. Zjednodušenie spočíva v absencii odôvodnenia. Ustanovené lehoty a najmä ich dodržiavanie v praxi by mali výrazne znížiť dĺžku trestného konania.
Posilnenie práv poškodeného sa prejavuje i v povinnosti súdu doručiť rozsudok nielen poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, ale podľa navrhovaného znenia každému poškodenému. Ak je viac (veľa) poškodených a majú splnomocnenca, resp. opatrovníka, doručí sa rozsudok jemu. Podobne sa rozširuje povinnosť súdu doručovať rozsudok v prípadoch mladistvých obžalovaných aj orgánu poverenému starostlivosťou o mládež.
Preberá sa v podstate súčasná právna úprava. Nepočíta sa však už s tým, že sa bude opravovať pôvodný rozsudok, ale opravné uznesenie sa stane súčasťou pôvodného rozsudku po nadobudnutí právoplatnosti tohoto uznesenia.
Ide o pôvodné ustanovenie nevyžadujúce zmenu.
Pôvodné ustanovenie upravujúce obsah uznesenia sa precizuje o povinnosť uvádzania skutku vo výrokovej časti uznesenia tak, aby nevznikali súčasné problémy s posudzovaním totožnosti skutku, resp. jeho zámeny za skutok iný. Zdôrazňuje sa i povinnosť uznesenie odôvodniť ak zákon neustanovuje niečo iné. Zachováva sa možnosť vyhotovovania zjednodušeného uznesenia vo vykonávacom konaní.
Ide o pôvodné nezmenené ustanovenia obsahujúce problematiku vyhlásenia uznesenia, jeho vyhotovenia a oznamovania. Naviac sa však ustanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo veciach mladistvých obvinených doručovať odpis uznesenia aj orgánu poverenému starostlivosťou o mládež v prípade, že tento orgán nebol prítomný pri vyhlásení uznesenia a zákon mu dáva právo podať opravný prostriedok. Obdobne sa postupuje ak bolo trestné stíhanie mladistvého obvineného zastavené, alebo prerušené, alebo jeho vec postúpená.
V praxi orgánov činných v trestnom konaní sa táto forma rozhodnutia používala pomerne často, ale nebola po obsahovej stránke výslovne upravená. Preto sa pristúpilo k stručnej základnej úprave obsahu príkazu. Príkaz sa zásadne neodôvodňuje, výnimky ustanoví zákon. Nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.
Správoplatňovanie rozsudku a jeho vykonateľnosť po obsahovej stránke ostali nezmenené. Pôvodné ustanovenie sa dopĺňa len o právne dôsledky týkajúce sa rozsudku v prípade podania odvolania poškodeným proti výroku o náhrade škody. Počíta sa tiež s tým, že poškodený podľa navrhovanej úpravy bude mať právo podať odvolanie aj proti oslobodzujúcemu rozsudku a nielen proti výroku o náhrade škody. Preto sa dôsledne rozlišujú tieto dve jeho oprávnenia a ich dôsledky na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.
Ide o doslovné znenie pôvodného ustanovenia, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčilo.
V úprave konania a rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu nedochádza k podstatným zmenám. V doterajšej praxi v tomto smere nevznikali väčšie problémy. Došlo len k nahradeniu pojmu „orgány prípravného konania“ pojmom „policajt“ tak, ako to vyplýva z novo navrhovanej definície orgánov činných v trestnom konaní.
Zachováva sa právo podať sťažnosť proti uzneseniu tým osobám, ktorých sa uznesenie priamo dotýka, alebo ktoré k nemu dali podnet návrhom, na ktorý ich zákon oprávňuje. Toto právo sa však vo veciach mladistvých obvinených rozširuje i na zákonných zástupcov a orgán poverený starostlivosťou o mládež a ďalšie osoby, ktoré sú v príbuzenskom a obdobnom vzťahu k mladistvému. Podobnú úpravu má i súčasný Trestný poriadok, avšak rozložený v iných častiach, ktoré sa doteraz aplikovali spoločne so všeobecnými ustanoveniami o sťažnosti.
Ide o doterajšie, nemenné ustanovenie upravujúce lehotu a miesto podania sťažnosti, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčili. Podobne sa navrhuje zachovať právo oprávnených osôb vzdať sa práva na podanie sťažnosti a túto vziať späť.
Zostáva zachovaná možnosť napadnúť uznesenie aj pre porušenie ustanovení upravujúcich trestné konanie, ak tieto porušenia mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku. V ods. 2 je gramaticky lepšie vyjadrený jeho obsah, v porovnaní s doterajším znením. Zavádza sa povinnosť pre prokurátora a obhajcu podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť.
Požiadavka rýchlosti trestného konania vyžaduje, aby zostal zachovaný aj inštitút autoremedúry. Je teda zachovaná možnosť, aby orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje jej za stanovených podmienok vyhovel. Vlastný postup pri rozhodovaní pri sťažnostiach proti uzneseniam zostáva zachovaný. Na základe pozitívnych ohlasov z praxe, prevzala sa aj úprava sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Je tým vytvorená širšia kontrola zákonnosti takéhoto rozhodovania.
Keďže v tomto ustanovení sa zvlášť citeľne obmedzujú občianske práva obvineného, posilňuje sa postup, pri ktorom súd preskúmava rozhodnutie prokurátora, pričom súd naviac musí takéto uznesenie vydať spravidla do piatich dní, čím sa sleduje aj urýchlenie konania. Zvýrazňuje sa postavenie prokurátora v prípravnom konaní a každému občanovi sa zabezpečuje právo obrátiť sa so svojou vecou na súd.
Novým spôsobom, ktorý znamená obmedzenie revízneho princípu sa upravuje preskúmavanie sťažností. Na rozdiel od doterajšej úpravy je nadriadený orgán povinný preskúmať správnosť len tých výrokov, ktoré sú sťažnosťou výslovne napadnuté, ako aj správnosť postupu konania len vo vzťahu k napadnutým výrokom. Rešpektuje sa tým právo oprávnených osôb disponovať s rozsahom sťažností, čo prispeje i k zrýchleniu konania. Z podobnej filozofie sa vychádza i u odvolania.
Zamietavé rozhodnutie nadriadeného orgánu sa rozširuje i na prípady súvisiace s dispozičným právom poškodeného na trestné stíhanie.
Ustanovenie rieši všetky možnosti rozhodnutia nadriadeného orgánu o sťažnosti, podobe ako doteraz.
Aj naďalej sa zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius a u odseku 2 beneficium cokalsionis.
Ustanovenia o povinnosti hradiť trovy trestného konania sa v trestnej praxi osvedčili. Nový návrh ich preto preberá bez podstatnejších zmien. K zmenám došlo len v dôsledku s novým znením súvisiacich zmien. Tak namiesto doterajšej sťažnosti pre porušenie zákona sa zaviedlo dovolanie. Vzniká teda povinnosť štátu hradiť trovy obhajoby (§ 195 ods.1), ak dovolanie podal Generálny prokurátor a tiež povinnosť platiť trovy bezvýsledného dovolania, ak ho podala iná osoba ako prokurátor alebo orgán poverený starostlivosťou o mládež.
Zreálniť trovy trestného konania so skutočnými výdavkami, ktoré v trestnom konaní znáša alebo zálohuje štát, ako aj zreálniť výšku paušálnej náhrady trov v prípade bezdôvodne zmarených pojednávaní, je úlohou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (Ministerstva vnútra) ktoré v zmysle splnomocnení daných týmto zákonom určujú výšku paušálnych náhrad.
Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin ďalej len (,,oznámenie“) podáva prokurátorovi alebo policajtovi, ktorý je zaradený do Policajného zboru podľa § 4 až § 5 zákona Národnej rady SR o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. a povereným orgánom Vojenskej polície, Železničnej polície, colným orgánom, Zboru väzenskej a justičnej stráže, daňovým orgánom a veliteľovi námornej lode sa podáva také oznámenie o trestnom čine o ktorom je podľa zákona príslušný konať.
V prípade, ak oznamovateľ podáva oznámenie ústne do zápisnice prokurátor alebo policajt, ktorý oznámenie prijíma tohto poučí o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov (§ 61 ods. 2). V prípade, ak oznámenie je podané písomne je prokurátor alebo policajt oprávnený vypočuť oznamovateľa k oznámeniu prípadne ho vyzvať na predloženie písomných podkladov.
Policajt, ak nevydá niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 199 alebo § 200 je povinný vydať bezodkladne uznesenie o začatí trestného stíhania alebo jedno spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Uznesenie o začatí trestného stíhania ako aj spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia sa doručuje poškodenému pokiaľ je známy a oznamovateľovi, ak tento nie je poškodený. Proti uzneseniu o začatí trestného stíhania sťažnosť nie je prípustná. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia je prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok. Oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu je iba obvinený a jeho obhajca.
Obidve uznesenia sa vždy doručujú prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia.
Ak z obsahu oznámenia je evidentné, že opísaný skutkový stav vylučuje postup podľa § 198 Trestného poriadku a konanie možno správne právne podriadiť pod priestupok alebo iný správny delikt alebo ako porušenie disciplinárneho alebo kárneho poriadku, policajt vec odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie takéhoto protispoločenského konania. Ak zistí, že začatie trestného stíhania alebo vznesenie obvinenia je neprípustné (§ 9) vec odloží. Rovnako postupuje ak je začatie vyšetrovania alebo vznesenie obvinenia neúčelné (§ 217 ods. 2).
Rozhodnutie podľa § 199 písm. a), písm. b), písm. c) alebo odseku 2 musí policajt vykonať do 30 dní od doručenia oznámenia vo forme uznesenia.
Toto ustanovenie upravuje postup policajta v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjde k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin a ani nie je dôvod na postup podľa § 199. Rozhodnutie, ktorým policajt oznámenie odmietne je povinný vydať do 30 dní od doručenia oznámenia vo forme uznesenia.
Odovzdanie, odloženie veci alebo odmietnutie oznámenia o trestnom čine je rozhodnutie, ktoré sa vydáva pred procesným štádiom trestného konania. Napriek tejto skutočnosti, keďže toto rozhodnutie môže mať veľký vplyv nielen na oznamovateľa, ale i pre poškodeného z hľadiska ďalšieho uplatnenia nároku na náhrady škody, vyhotovuje sa vo forme uznesenia do 30 dní od doručenia oznámenia policajtovi a vždy sa doručuje poškodenému pokiaľ je známy a oznamovateľovi, pokiaľ nie je poškodený. Týmto subjektom súčasne zákon priznáva možnosť domáhať sa v zákonnej lehote preskúmania takéhoto rozhodnutia podaním sťažnosti. Pokiaľ takéto rozhodnutie vykoná policajt, je povinný ho doručiť prokurátorovi do 48 hodín od jeho oznámenia /t.j. od jeho vyhlásenia alebo vydania/.
Podanej sťažnosti zákon nepriznáva odkladný účinok, lebo rozhodnutie vykonané podľa § 199 alebo § 200, nevytvára prekážku veci rozhodnutej.
Toto ustanovenie rieši postavenie a oprávnenia prokurátora pred štádiom začatia trestného stíhania. Podľa tohto ustanovenia je prokurátor subjektom, ktorý zodpovedá za zákonnosť rozhodovania v tomto štádiu konania lebo všetky rozhodnutia podľa § 199 alebo § 200 musí policajt doručiť prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia. Tieto rozhodnutia prokurátor preskúmava buď ex offo, alebo na podklade sťažnosti alebo žiadosti oznamovateľa ak nie je poškodený alebo poškodeného ak nie je oznamovateľom trestného činu. Rozdiel medzi preskúmaním postupu policajta na podklade sťažnosti alebo žiadosti spočíva v tom, že oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať postup policajta od podania oznámenia do vydania rozhodnutia podľa § 198 až § 200 a po uplynutí ich zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 199 alebo § 200. Rozhodnutie policajta podľa § 198 resp. § 208 ods. 1 prokurátor preskúmava na základe žiadosti už podľa § 222 ods. 2 a nie podľa § 202 ods. 2, lebo postupom podľa § 198 resp. § 208 už bolo začaté trestné stíhanie.
Uznesenia vydané podľa § 199 alebo § 200 je prokurátor oprávnený zrušovať a môže ich nahradiť vlastným uznesením, ktoré napriek tomu, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, musí doručiť poškodenému a oznamovateľovi.
Uznesenie vydané podľa § 198 resp. § 208 ods. 1 prokurátor zrušuje podľa § 222 ods. 2 písm. e/.
Po doručení oznámenia o trestnom čine prokurátorovi, tento buď sám rozhodne podľa § 198 až § 200 alebo na takýto postup dá zaväzný pokyn policajtovi, od ktorého v ktoromkoľvek štádiu konania pred rozhodnutím podľa § 198 až § 200, môže vyžadovať všetky dostupné materiály s cieľom preskúmať opodstatnenosť a včasnosť jeho postupu ako aj zákonnosť a včasnosť jeho rozhodnutia podľa § 199 alebo § 200.
Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Vo vzťahu ku konaniu pred súdom má predbežný charakter.
Trestné stíhanie sa začína formou uznesenia podľa § 199 ods. 1 alebo spoločným uznesením podľa § 208 ods. 2. V prípade, že hrozí omeškanie, trestné stíhanie sa môže začať aj vykonaním zaisťovacieho, neopakovateľného alebo neodkladného úkonu. Po jeho vykonaní, tento procesný úkon musí byť deklarovaný vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.
Uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 198 ods. 1 resp. podľa § 208 ods. 2 sa doručuje prokurátorovi do 48 hodín. Taktiež uznesenie o začatí trestného stíhania sa doručí poškodenému pokiaľ je známy alebo oznamovateľovi pokiaľ je poškodený.
Uznesenie podľa § 198 ods. 1 obsahuje iba výrokovú časť bez uvedenia dôvodov a proti nemu sťažnosť nie je prípustná. Oznamovateľ a poškodený majú právo však žiadať prokurátora o preskúmanie dôvodnosti, včasnosti a zákonnosti takéto postupu policajta.
Spoločné uznesenie podľa § 198 ods. 1 a § 208 ods. 2, ktorým sa začína trestné stíhanie, a súčasne vznáša obvinenie obsahuje dôvody a proti nemu je prípustná sťažnosť. Oznamovateľ a poškodený nie sú oprávnené osoby na podanie si sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Môžu iba žiadať prokurátora o preskúmanie takéhoto postupu.
Ak začne trestné stíhanie miestne nepríslušný policajt, tento je povinný najneskoršie do troch dní odovzdať vec príslušnému policajtovi.
Vyšetrovanie sa bude vykonávať o úmyselných trestných činoch (zločinoch), za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje 5 rokov.
Vyšetrovanie bude možné vykonávať aj o trestných činoch (prečinoch), o ktorých sa bude inak vykonávať skrátené vyšetrovanie, ak to nariadi prokurátor (§ 222 ods. 2 písm. g). Pôjde o prečiny, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje u úmyselných trestných činov 5 rokov a trestné činy spáchané z nedbanlivosti. Prokurátor nariadi v týchto vykonávať vyšetrovanie v prípade, že pôjde o skutkovo a právne zložité veci na dokazovanie, resp. ak dospeje k názoru, že vykonaním skráteného vyšetrovania nebudú zabezpečené všetky podklady potrebné pre rozhodnutie vo veci. Vyšetrovanie budú vykonávať policajti - vyšetrovatelia zaradení na úradoch vyšetrovania Policajného zboru
Ustanovenie upravuje spoločný postup pre vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie. Ustanovenie prvej vety nevylučuje možnosť dožiadať o vykonanie úkonov iného policajta, ani spolupracovať s inými štátnymi orgánmi.
V druhej vete odseku 1 ide najmä o to, aby sa vo vyšetrovaní nemuseli opakovať úkony, ktorými sa začalo vyšetrovanie, alebo ktoré boli vykonané po začatí vyšetrovania miestne nepríslušným policajtom, ak boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu. Pôjde o zaisťovacie, neopakovateľné a neodkladné úkony, ale i o iné procesné úkony s výnimkou výsluchu obvineného a skúmania jeho duševného stavu, ktoré je možné vykonať až po vznesení obvinenia (§ 208).
Policajt pri vyšetrovaní postupuje tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady, či vyšetrovaná udalosť napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a na zistenie páchateľa trestného činu.
V odseku 3 je upravená procesná samostatnosť policajta, podľa ktorej je oprávnený vykonávať všetky úkony samostatne. Výnimkou sú úkony, na vykonanie ktorých je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora. Pôjde najmä o zásahy do základných práv a slobôd občanov zaručených Ústavou Slovenskej republiky.
V odseku 4 je zvýraznená základná zásada trestného konania, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní a teda aj policajt vykonávajúci vyšetrovanie povinní zadovažovať dôkazy, ktoré svedčia v prospech alebo neprospech obvineného. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu donucovaný. Využitie práva obvineným o odopretí vypovedať nesmie byť použité proti obvinenému ako dôkaz.
Skrátené vyšetrovanie o prečinoch, u ktorých Trestný zákon v osobitnej časti ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, budú vykonávať poverení policajti Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colné orgány, železničnej polície a velitelia námorných lodí. Príslušní ministri rezortov, v ktorých sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, svojimi rozhodnutiami poveria policajtov na takéto konanie. O ostatných prečinoch budú vykonávať skrátené vyšetrovanie policajti - vyšetrovatelia Policajného zboru.
Ustanovenie upravuje odchýlky pri skrátenom vyšetrovaní. Ide o zjednodušenie a zrýchlenie konania oproti vyšetrovaniu. Výnimkou z postupu pri skrátenom vyšetrovaní budú prípady prečinov, u ktorých prokurátor nariadi, aby sa konalo vyšetrovanie (§ 222 ods. 2 písm. g). Výsluch svedka sa vykoná, len ak pôjde o neopakovateľný úkon (svedok je cudzinec, je zranený a mohol by zraneniu podľahnúť) alebo ide o svedka, ktorý bol osobne na mieste páchania trestného činu alebo má poznatky o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu. V ostatných prípadoch sa vyžiadajú od takejto osoby informácie v nevyhnutnom rozsahu, o obsahu ktorých policajt spíše záznam.
Skrátené vyšetrovanie by sa malo ukončiť spravidla do dvoch mesiacov od vznesenia obvinenia. Túto lehotu bude prokurátor oprávnený v odôvodnených prípadoch predĺžiť najviac o jeden mesiac.
Z ustanovenia § 207 ods. 2 je zrejmé, že prokurátor môže lehotu na ukončenie skráteného vyšetrovania predĺžiť iba raz. V prípade, ak nebude skrátené vyšetrovanie ukončené ani v tejto lehote bude prokurátor postupovať podľa § 223 ods. 2 písm. g).
V súvislosti s najzávažnejšou trestnou činnosťou (obzvlášť závažnými zločinmi) páchanou organizovanými skupinami, zločineckými skupinami alebo teroristickými skupinami je nutné využiť aj nové možnosti postihu tejto kriminality.
Z tohto dôvodu je potrebné v Trestnom poriadku upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu v prípade osoby, ktorá sa podieľala na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotná spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov.
Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou zločinu a záujmom štátu na stíhaní páchateľa, osobu páchateľa, okolnosti prípadu, podiel páchateľa na spáchanom zločine a na jeho následkoch.
Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie proti určitej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej dáva Trestný poriadok ako obvinenému.
Rozdiel medzi ods. 1 a ods. 2 ustanovenia § 208 spočíva v tom, že podľa ods. 1 policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia potom, čo už bolo začaté trestné stíhanie a podľa ods. 2 vydá spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, vtedy, keď pred týmto procesným úkonom nepredchádzalo vydanie samostatného uznesenia o začatí vyšetrovania.
V odseku 3 je konkretizované, čo musí obsahovať uznesenie o vznesení obvinenia. Jeho ťažisko je v popise skutku.
V odseku 4 je upravený postup v prípade, ak obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje alebo obvinený v trestnom čine pokračoval. V takomto prípade je nutné vydať uznesenie o vznesení obvinenia pre tento skutok, resp. dielčí útok pri pokračovacom trestnom čine. Zmyslom tohto odseku je aj to, aby policajt bol oprávnený vydať uznesenie o o vznesení obvinenia aj o čiastkovom útoku pokračovacieho trestného činu (ktorý bol spáchaný pred vznesením obvinenia), na ktorý sa pôvodne vydané uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo. V takomto prípade však policajt nevydáva uznesenie o začatí trestného stíhania.
Ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom, ako bol v uznesení právne posúdený, postupuje sa podľa ods. 5. V takomto prípade je potrebné upozorniť obvineného na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to tak v prípade, že ide o čin prísnejšie trestný, ako aj v prípade, že ide o čin miernejšie trestný. Rovnako sa postupuje aj vtedy, keď ide o inú kvalifikáciu podľa toho istého zákonného ustanovenia alebo, ak ide o iný trestný čin a to v prípade jednočinného súbehu trestných činov.
V § 210 je upravený postup v prípade, ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, napr. preto, že pri sebe nemá žiaden doklad totožnosti, alebo nechce uviesť svoje pravé meno a priezvisko a pod. a ďalej postup ak sa v priebehu vyšetrovania zistí totožnosť tejto osoby. Úkony, ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané pred zistením totožnosti, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.
V ustanovení § 210 je upravený postup v prípade, ak policajt dospeje k záveru, že zhromaždené dôkazy v priebehu vyšetrovania a jeho výsledky považuje za postačujúce na podanie návrhu na podanie obžaloby alebo návrhu na podmienečné zastavenie vyšetrovania. Preštudovanie spisu je právom obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, jeho splnomocnenca alebo opatrovníka, nie však povinnosť. Tohto práva sa môžu vzdať, o čom však musia byť poučení. Ak obvinený, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec alebo opatrovník nevyužijú možnosť preštudovať spisy, postupuje policajt tak, akoby k takému úkonu došlo. Osobám, ktoré majú právo preštudovať spisy, je potrebné uviesť, v ktorých dňoch a hodinách im takéto právo bude umožnené.
Ustanovenie § 211 ods. 1 upravuje postup policajta po skončení vyšetrovania. Po skončení vyšetrovania predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, postúpenie veci podľa § 216 ods. 1 alebo zastavenie trestného stíhania podľa § 217 ods. 1 alebo ods. 2 a podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 218.
V odseku 2 sú stanovené lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia. Táto úprava sleduje zrýchlenie konania a zabezpečenie jednej zo základných zásad trestného konania, aby vec bola včas prejednaná. V odseku 3 je upravený postup prokurátora, ak vyšetrovanie nie je ukončené v lehotách uvedených v odseku 2.
Ustanovenie upravuje práva obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta. Nejde o riadny opravný prostriedok (sťažnosť), ale o podnet na preskúmanie. Ak prokurátor zistí, že žiadosť je odôvodnená, odstráni zistené závady sám alebo dá na to pokyn policajtovi. O výsledku preskúmania žiadosti prokurátor písomne upovedomí toho, kto žiadosť podal. Aj toto ustanovenie sleduje, aby policajt vo vyšetrovaní postupoval plynule a rýchlo pri správnom uplatňovaní zákona.
Výnimka zo zásady oficiality, resp. legality spočívajúca v dispozičnom práve poškodeného vzťahujúcom sa na celé trestné konanie, zavedená do trestného práva procesného v roku 1990 sa v podstate preberá. V súlade s poslednou vládnou novelou Trestného poriadku sa súhlas poškodeného nebude vyžadovať pri trestných činoch typických pre domáce násilie.
V odseku 2 sa ustanovuje, kedy nie je potrebný súhlas poškodeného, aj keby išlo o prípady uvedené v odseku 1. Právnickou osobou, ktorá hospodári s verejnými financiami, je napr. Národný úrad práce.
Toto ustanovenie presnejšie a prehľadnejšie upravuje využitie dispozičného práva poškodeným a nakladanie s ním v priebehu trestného konania. Naviac pripúšťa možnosť znovu udeliť už odopretý alebo späť vzatý súhlas, ak tento prejav vôle bol neslobodný.
Zúženie práva účasti obhajcu na úkonoch vykonávaných v skrátenom vyšetrovaní na tie, ktorých sa môže zúčastniť obvinený, vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania.
Policajt je povinný na požiadanie obhajcu oznámiť mu čas a miesto úkonu podľa ods. 1 s výnimkou ak tento procesný úkon nestrpí odklad. V takomto prípade je povinnosťou policajta vyhotoviť záznam, z ktorého bude zrejmé, prečo procesný úkon nestrpel odklad.
Ustanovením sa rieši v ktorom štádiu konania musí vec postúpiť prokurátor a kedy takto môže rozhodnúť sám policajt. Proti uzneseniu o postúpení veci má právo poškodený podať sťažnosť.
Policajt zastaví trestné stíhanie iba vtedy, ak vo veci nebolo vznesené obvinenie, a to iba z dôvodov uvedených v ods. l písm. a/, písm. b/, písm. d/ , písm. e/ a písm.g).
V ostatných prípadoch zastaviť trestné stíhanie z obligatórnych alebo fakultatívnych dôvodov môže iba prokurátor. Z obligatórnych dôvodov prokurátor vždy zastaví trestné stíhanie z dôvodov uvedených v ods. l písm. c/ (ak bolo začaté trestné stíhanie) a podľa ods. 1 písm. a/ až g/ po vznesení obvinenia. Z fakultatívnych dôvodov môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie za splnenia podmienok uvedených v ods. 2.
V súvislosti s najzávažnejšou trestnou činnosťou (obzvlášť závažnými zločinmi) páchanou organizovanými skupinami, zločineckými skupinami alebo teroristickými skupinami je nutné využiť aj nové možnosti postihu tejto kriminality.
Z tohto dôvodu je potrebné v Trestnom poriadku upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu v prípade obvineného, ktorý sa podieľal na páchaní takejto trestnej činnosti a dobrovoľne je ochotný spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu. Naviac výpoveď takejto osoby bude výnimočne spôsobilá prispieť k objasneniu uvedených zločinov, zisťovaní ich páchateľov.
Pri rozhodovaní o aplikácii tohto inštitútu prokurátor zváži najmä pomer medzi závažnosťou zločinu a záujmom štátu na stíhaní obvineného, osobu obvineného, okolnosti prípadu, podiel obvineného na spáchanom zločine a na jeho následkoch.
Pokiaľ to pomery obvineného umožňujú obvinený vydá prospech získaný zločinom, nahradí spôsobenú škodu alebo uzavrie o náhrade spôsobenej škody s poškodeným dohodu.
Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania má právo poškodený podať sťažnosť.
Podmienečné zastavenie trestného stíhania je systematicky zaradené do časti upravujúcej prípravné konanie, kam nepochybne, tak ako iné rozhodnutia, ktoré v ňom možno vydať, patrí.
Podmienečné zastavenie trestného stíhania je pojmovo vyjadrené slovom "môže". Ide teda o rozhodnutie fakultatívne, závislé na úvahe toho orgánu, ktorému zákon takéto oprávnenie dal pri súčasnom rešpektovaní vhodnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade, voči konkrétnej osobe, pri splnení účelu Trestného zákona a Trestného poriadku.
Zákonná podmienka pre podmienečné zastavenie trestného stíhania je uvedená v ods. 1 písm. a/ až c/. Vyžaduje sa kumulácia splnenia uvedených zákonných podmienok pre aplikáciu tohto ustanovenia.
Obvinenému sa môže okrem uloženia, aby v skúšobnej dobe dodržiaval primerané obmedzenia tiež uložiť, aby sa zdržal činnosti, ktorá ho viedla k spáchaniu prečinu. Napr. zakáže sa obvinenému, aby viedol v skúšobnej dobe motorové vozidlo. Nesplnenie tohto obmedzenia bude mať za následok, že vo vyšetrovaní sa bude pokračovať.
Podmienečne zastaviť trestné stíhanie nebude však možné ak prečinom bola spôsobená smrť alebo pre prečin zanedbania povinnej výživy.
Ustanovenie § 219 upravuje podmienky za ktorých sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil. Uplynutím lehoty alebo vydaním rozhodnutia, že sa obvinený v skúšobnej dobe osvedčil, má sa za to, že toto rozhodnutie tvorí prekážku veci rozhodnutej.
Prerušenie trestného stíhania je rozhodnutie predbežnej povahy.
V odseku 2 sú upravené možnosti, keď policajt môže vydať uznesenie o prerušení trestného stíhania. Takto môže policajt postupovať po predchádzajúcom vznesení obvinenia.
Oproti pôvodnej úprave je možné prerušiť vyšetrovanie aj pre neprítomnosť svedka (§ 221 ods. 2 písm. a/) za predpokladu, že sú splnené aj ďalšie zákonom predpokladané podmienky. Taktiež je odlišne upravené prerušenie trestného stíhania v prípade extradície
(§ 221 ods. 2 písm. d/), resp. odovzdanie obvineného na vykonanie procesných úkonov do cudziny (v prípade cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti). Rovnaké oprávnenie má aj prokurátor (§ 223 ods. 2 písm. c/).
V nadväznosti na ustanovenie § 208 sa umožňuje prerušenie trestného stíhania obvineného, ktorý spĺňa podmienky obsiahnuté v tomto ustanovení.
V odseku 3 je upravené výlučné právo prokurátora prerušiť trestné stíhanie. Dôvodom prerušenia trestného stíhania podľa § 221 ods. 3 písm. a/ je vyriešenie otázky, ktorú je oprávnený v konaní posúdiť Ústavný súd SR.
Prerušenie trestného stíhania podľa § 221 ods. 3 písm. b/ súvisí so schválením ústavného zákona č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V uvedenom ústavnom zákone (článok 78 ods. 3 a 136 ods. 2) sa zmenila predchádzajúca úprava o trestnom stíhaní poslanca NR SR, sudcu a generálneho prokurátora SR. Na uvedené prípady reaguje práve § 221 ods. 3 písm. b/.
Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi vykonávať niektoré úkony aj po prerušení trestného stíhania, napr. pribranie znalca a pod. Po prerušení trestného stíhania nemožno vykonať výsluch obvineného alebo svedka a skúmať duševný stav obvineného.
Dozor prokurátora nad zachovávaním zákonnosti vo vyšetrovaní má zákonný podklad v ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre.
Prokurátor vykonáva dozor nezávisle od ostatných subjektov trestného konania. Jeho úlohou je dozerať, aby policajti dodržiavali základné zásady trestného konania a postupovali v súlade s jeho účelom. Prokurátor dbá o to, aby nikto nebol bezdôvodne trestne stíhaný, nezákonne obmedzovaný na osobnej slobode, alebo iných svojich právach. Taktiež prokurátor je oprávnený trestne stíhať osoby podozrivé zo spáchania trestného činu a vykonávať ktorýkoľvek úkon vo vyšetrovaní, v obdobnom rozsahu ako policajt.
Závažné úkony vo vyšetrovaní, najmä také, ktorými sa zasahuje do práv občanov je oprávnený vykonať len prokurátor ( § 229), alebo na vykonanie takýchto úkonov je potrebný súhlas prokurátora, ak nie sú zverené sudcovi pre prípravné konanie.
Oproti pôvodnej úprave sa rozšírilo oprávnenie prokurátora v rámci prokurátorského dozoru vo vyšetrovaní.
Podľa novej právnej úpravy je prokurátor oprávnený záväzným pokynom určovať lehoty na vybavenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania (§ 223 ods. 2 písm. a/), ako aj lehoty na doplnenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania (§ 223 ods. 2 písm. d/).
Súčasne sa predĺžila lehota na zrušenie určitých rozhodnutí policajta prokurátorom z 15 dní až na 30 dní. Uvedená lehota sa predĺžila z dôvodu, aby sa mal možnosť prokurátor dostatočne oboznámiť s obsahom spisu, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie policajta.
V prípade veľmi zložitej, dôkazne náročnej alebo z hľadiska právneho posúdenia ťažkej veci, v ktorej sa má vykonávať skrátené vyšetrovanie (§ 206) a nie je zaručené, že sa v ňom rýchle a úplne objasní, nariadi prokurátor vykonať vyšetrovanie (§ 223 ods. 2 písm. g/).
Trestné konanie pred súdom sa bude môcť aj naďalej začať len na základe obžaloby. Právo podať obžalobu na obvineného je výlučným právom prokurátora a je vyjadrením obžalovacej zásady.
Obžaloba sa podáva vecne a miestne príslušnému súdu.. Podľa § 19 sa podaním obžaloby môže založiť príslušnosť súdu, ak ich je príslušných niekoľko.
Podaním obžaloby na súd preberá prokurátor v celom rozsahu zodpovednosť za výsledky vyšetrovania. Z uvedeného dôvodu je prokurátor povinný po ukončení vyšetrovania preskúmať vyšetrovací spis a zodpovedne posúdiť, či zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Súčasne musí prokurátor preveriť, či boli vykonané všetky dôkazy na to, aby súd mohol podľa zákonných hľadísk rozhodnúť o vine a treste.
Oproti pôvodnej úprave je prokurátor povinný k podanej obžalobe pripojiť nielen súvisiace spisy a ich prílohy, ale aj dôkazné predmety. O podaní obžaloby musí prokurátor okrem obvineného a obhajcu, upovedomiť aj poškodeného.
Skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý prokurátor podal obžalobu. V prípade, ak sa počas vyšetrovania zmenia okolnosti skutkového deja, prokurátor túto skutočnosť vyjadrí v podanej obžalobe. V takomto prípade sa však nesmie zmeniť podstata skutku, ktorú je potrebné vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zabezpečená zachovaním buď totožnosti konania alebo totožnosti následku.
Ustanovenie ods. 2 umožňuje prokurátorovi, aby odmietol návrhy na doplnenie dokazovania pred podaním obžaloby. O tomto odmietnutí urobí prokurátor záznam do spisu a o tomto postupe vyrozumie osobu, ktorá návrh podala a to neformálnym úkonom.
Pokiaľ prokurátor po skončení vyšetrovania neukončí prípravné konanie podaním obžaloby, podá samostatný návrh, aby súd uložil ochranné opatrenie.
Podaná obžaloba prokurátorom popri doterajšej právnej úprave obsahuje aj uvedenie rodného čísla obvineného a hodnosti obvineného a útvaru v ktorom je alebo bol príslušníkom, ak ide o osobu, ktorá podlieha právomoci vojenského súdu ako aj návrh na uloženie ochranného opatrenia, ak sú pre jeho uloženie dané zákonné dôvody.
Obžaloba sa odôvodňuje len v prípade, ak prokurátor posúdi konanie obvineného ako zločin.
Vzhľadom na uplatnenie prvkov kontradiktórnosti v trestnom konaní a zmenu postavenia prokurátora v konaní pred súdom sa umožňuje prokurátorovi, aby aj po podaní obžaloby na súd, uložil policajtovi zabezpečiť dôkaz. Pôjde o dôkaz, ktorý prokurátor považuje za nevyhnutný vykonať v konaní pred súdom.
Uplatnenie inštitútu konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sleduje odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.
Konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu môže začať prokurátor jednak z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu obvineného alebo jeho obhajcu. Začatie konania o dohode je možné len v prípade, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky :
- výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musia dostatočne odôvodňovať záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený,
- výslovné priznanie obvineného ku skutku,
- existencia dôkazov, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného.
Prokurátor je povinný na konanie o dohode predvolať obvineného. Poškodeného, obhajcu obvineného a zúčastnenú osobu len upovedomí o čase a mieste konania o dohode.
Ustanovenie § 227 ods. 3 až ods. 5 upravujú procesný postup konania o dohode.
Ustanovenie ods. 6 § 227 taxatívne vymedzuje všetky náležitosti dohody. Dohoda o priznaní viny a prijatí trestu musí mať písomnú formu a musí byť na znak súhlasu podpísaná prokurátorom, obvineným a obhajcom.
Poškodený musí dohodu podpísať v prípade, že úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania o dohode.
Súčasne sa v odsekoch 8 a 9 upravuje postup prokurátora v prípade, ak sa neuzatvorí konanie uzatvorením dohody.
Prokurátor je povinný po podpísaní dohody o priznaní viny a prijatí trestu podať súdu návrh na súdne konanie o tejto dohode.
Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje tie úkony, ktoré v prípravnom konaní patria do výlučnej kompetencie prokurátora.
Slovenský trestný proces má jednoznačne akuzačný charakter. To znamená, že konanie pred súdom sa začína jedine na podklade obžaloby alebo - podľa predkladaného návrhu - aj na podklade návrhu na konanie o priznaní viny a prijatí trestu (ďalej len návrh na dohodu). Oba - obžalobu i uvedený návrh je oprávnený podať len prokurátor, ktorý z tohoto hľadiska musí rešpektovať zásadu oficiality i legality, avšak modifikovanú zásadou oportunity (§ 2 ods. 3). Táto zásada sa po prvý raz v našej histórii uvádza aj medzi základnými zásadami trestného konania.
Pre predkladaný návrh je rozhodujúcou úlohou cieľ: zefektívniť, zjednodušiť a zhospodárniť konanie pri rešpektovaní základných občianskych práv osôb, ktoré sa dostanú pred súd. Zabezpečenie spravodlivého verejného procesu, pri ktorom sa pred súdom vykonávajú všetky dôkazy, sa však - ako ukazujú skúsenosti aj z iných štátov - dostáva do neriešiteľných protirečení s vyššie uvedenými cieľmi a preto aj predkladaný Trestný poriadok vychádza z axiomy, aby sa v konaní uplatnili aj viaceré tzv. "odklony" od pravidelného procesu. Tieto odklony budú dbať na dodržiavanie ústavných princípov súdnictva ako aj na základné občianske práva osôb zúčastnených na trestnom konaní, avšak budú pružne reagovať na skutkovú zložitosť či jednoduchosť veci, na stanovisko obvineného, či je ochotný spolupracovať pri objasnení svojej trestnej činnosti, na skutočnosť, či obvinený urobí kroky k odstráneniu škodlivých následkov svojho trestného činu, najmä, či je ochotný poskytnúť poškodenému náhradu škody, príp. inú satisfakciu obetiam trestného činu, aby sa dosiahli ciele trestného procesu aj z hľadiska ochrany celospoločenských záujmov a či bude trvať na prejednaní svojej trestnej veci pred súdom.
Návrh preto vychádza z toho, aby jednoduchšie trestné činy, typovo menej škodlivé, označované v novom návrhu Trestného zákona ako prečiny, ktoré sú ohrozené trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 (päť) rokov, rozhodoval samosudca. Počíta sa s tým, že samosudca bude konať hlavné pojednávanie len výnimočne, pretože podstatnú časť vecí rozhodne trestným rozkazom, pokiaľ už predtým nepotvrdí dohodu medzi prokurátorom a obvineným, resp. neprijme iné meritórne rozhodnutie.
Súd obžalobu aj návrh na dohodu podrobne preskúma podľa ich obsahu i obsahu spisu, v ďalšom však postupuje samostatne a iniciatívne.
Akuzačný princíp je zdôraznený aj tým, že prokurátorovi sa ponecháva právo disponovať obžalobou (návrhom na dohodu) až do začatia hlavného pojednávania resp. verejného zasadania. Na rozdiel od doterajších úprav, vyhlásenie prokurátora o odstúpení od obvinenia pred začatím hlavného pojednávania (t.j. vzatie obžaloby a návrhu dohody späť) bude mať za následok zastavenie trestného stíhania, v prípade konania o dohode, vrátenie veci do prípravného konania. Takéto vyhlásenie na hlavnom pojednávaní bude dôvodom pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 276 písm. f).
Oprávnenia v tomto ustanovení umožňujú samosudcovi, aby vo veci rozhodol niektorým z naznačených spôsobov. Novo je upravená možnosť odmietnutia obžaloby alebo návrhu na dohodu a nariadenie verejného zasadania na prejednanie návrhu na dohodu. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na prečiny ohrozené sadzbou do päť rokov.
V tomto štádiu sa vždy rozhodne o ďalšom trvaní väzby.
Každá obžaloba pre zločin ohrozený trestnou sadzbou odňatia slobody nad päť rokov sa musí predbežne prejednať. Okrem niektorých rozhodnutí, ktoré nadväzujú na predchádzajúce úpravy, bude môcť súd obžalobu odmietnuť, čím sa (po právoplatnosti uznesenia) vec vráti prokurátorovi do prípravného konania.
Hlavným cieľom však je, aby sa pripravilo budúce hlavné pojednávanie a aby sa upresnil (za prítomnosti prokurátora ako aj obvineného a jeho obhajcu) rozsah i poradie dôkazov, ktoré majú byť vykonané na hlavnom pojednávaní.
V § 236 sú konkretizované možné rozhodnutia po predbežnom prejednaní obžaloby, v ktorom okrem už známych a osvedčených možností (postúpenie, zastavenie, prerušenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania) dochádza v odseku 1 písm. c) k zastaveniu aj preto, že došlo k uzavretiu zmieru (§ 217 ods. 1, § 349).
Odmietnuť obžalobu (písm. g)) možno len pre závažné porušenie práva na obhajobu.
Cieľom ustanovenia podľa ods. 1 písm. j) je pripraviť hlavné pojednávanie tak, aby sa mohlo ukončiť bez odročovania.
Toto ustanovenie zdôrazňuje, že aj opätovne podanú obžalobu treba pred súdom preskúmať (§ 233) alebo ak došlo k zmene kvalifikácie event. prejednať (§ 235).
Uvedené už ciele rekodifikácie trestného procesu možno dosiahnuť len vtedy, ak podstatná časť trestných vecí sa vyrieši inak – mimosúdne – najmä dohodou, priznaním viny a prijatím trestu, zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania, ako sa o tom hovorí v predchádzajúcej hlave a viacerými zmenami tak v organizácii predsúdneho konania, ako aj v konaní pred súdom. Tieto zmeny sa výrazne dotknú aj hlavného pojednávania.
Ak by sme chceli povedať, že hlavné pojednávanie sa stane rýdzo kontradiktórnym, nebola by to pravda. Posilní sa však postavenie procesných strán, ich právo navrhovať a vykonávať dôkazy, avšak aj ich povinnosť napomáhať zabezpečeniu (prezentnosti) navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, čo všetko vo vzájomnej súvislosti predstavuje posilnenie kontradiktórnosti konania a zvýraznenie postavenia sudcu ako nezávislého arbitra súdneho sporu.
Nepôjde o klasický súdny spor medzi obžalobcom a odporcom. Postavenie prokurátora, ktorý vykonáva dozor nad prípravným konaním, ktorý výlučne rozhoduje o podaní obžaloby a vo svojej činnosti je viazaný princípmi oficiality, legality ale aj novopriznanou zásadou oportunity, je charakterizované jeho povinnosťou uplatňovať zákonnosť v záujme celospoločenskom. Zdôrazniť treba aj výlučné právo prokurátora podávať obžalobu, bez možností podávania žaloby súkromnej, pričom treba mať na zreteli, že prokurátor v spore s obvineným reprezentuje štát a jeho záujmy (§ 2 ods. 3).
Samozrejme, ani tu sa nemožno oddávať ilúziám, že trestné stíhanie bude už bezkonfliktné, že sa nebudú hľadať rozličné medzery, ako dosiahnuť čo najefektnejšie vyriešenie veci (na jednej strane) a ako čo najšikovnejšie využiť rozličné možné nedostatky zákona na vyhnutie sa trestnej zodpovednosti (na druhej strane). Cieľom hlavného pojednávania musí byť spravodlivé rozhodnutie veci a k tomuto cieľu, s úmyslom dosiahnuť ho rýchlo a hospodárne smeruje aj navrhovaná úprava hlavného pojednávania, ktorá výrazne posilňuje postavenie nezávislého súdu.
Oproti doterajšiemu stavu sú urobené niektoré drobnejšie úpravy, avšak zásada, že obžalobu obžalovanému a ďalším stranám doručuje súd, zostala zachovaná.
Pokiaľ sa v ods. 3 zdôrazňuje, aby zainteresované osoby navrhli súdu vykonanie dôkazov včas, vychádza sa z toho, aby súd mohol rozhodnúť spravidla bez odročovania veci, aby sa aj protistrana mohla oboznámiť s dôkazmi, ktoré majú byť vykonané. Zásadne sa vychádza z toho, aby strany mali väčšie právo navrhovať dôkazy, avšak súčasne aj zodpovednosť za ich zabezpečenie a teda reálne vykonanie.
Súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý nepovažuje za potrebný, avšak súd je oprávnený takéto rozhodnutie zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť. Nepočíta sa však s tým, že by súd dôkazy iniciatívne vyhľadával. Iniciatívu majú mať strany.
Vychádza sa z doterajších skúseností, aby pri pojednávaniach trvajúcich viac dní, nedošlo z rozličných dôvodov k znefunkčneniu senátu. V odseku 3 sa reaguje na možnosť, že sa výsluchu určených osôb mimo súdnej siene zúčastní náhradný sudca.
V pôvodnom návrhu sa počítalo, že prokurátorovi i obžalovanému a obhajcovi treba poskytnúť na prípravu pojednávania lehotu aspoň sedem pracovných dní. V pripomienkovom konaní však väčšina pripomienok smerovala k tomu, aby sa táto lehota skrátila. V predkladanom návrhu sa preto ponecháva lehota 5 pracovných dní, tak ako tomu bolo aj v doterajšom znení.
Ústavou zaručená zásada verejnosti súdneho konania je zabezpečená aj v týchto ustanoveniach, ktoré vytvárajú predpoklady, aby sa verejnosť mohla reálne zúčastniť na súdnom pojednávaní. Oproti predchádzajúcemu stavu sú niektoré možnosti vylúčenia verejnosti rozvedené precíznejšie, avšak v podstate nedochádza k výrazným zmenám.
V tomto ustanovení sa precizujú podmienky, za ktorých možno konať pojednávanie bez prítomnosti obžalovaného a zdôrazňujú a upresňujú podmienky, za ktorých obžalovaný môže požiadať, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.
Zabezpečenie hlavného pojednávania, jeho vedenie a bezkonfliktný priebeh je v rukách predsedu senátu.
- Zásada verejnosti umožňuje, aby si na hlavnom pojednávaní každý mohol robiť písomné poznámky - a ak tým nevyrušuje ostatných - každý si môže robiť aj zvukový záznam. Robenie obrazových záznamov (najmä pre potrebu médií) povolí len predseda senátu, avšak musí dbať pritom na to, aby nedošlo k porušovaniu utajovaných skutočností, ani k porušovaniu práv na ochranu osobnosti. Zhotovovanie zvukových záznamov môže zakázať, len ak by boli ohrozené v ods. 3 uvedené záujmy.
V odseku 4 došlo k zrovnoprávneniu postavenia strán oproti doterajšiemu zákonu v tom, že aj obhajcu možno postihnúť v kárnom konaní. Zostáva však na úvahe predsedu senátu, či sa rozhodne pre postihnutie prokurátora alebo obhajcu odovzdaním na disciplinárne, resp. kárne konanie, alebo či im v prípade predpokladanom v ods. 4 uloží poriadkovú pokutu.
V týchto ustanoveniach nie sú oproti doterajšiemu stavu zásadnejšie zmeny.
Toto ustanovenie prináša nové, zásadné zmeny. Obžalovanému sa aj na hlavnom pojednávaní priznáva právo, aby vyhlásil, že je vinný. Po zistení stanoviska strán súd rozhodne či vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie. Ak vyhlásenie príjme, zameria ďalšie dokazovanie už len na skutočnosti dôležité pre uloženie trestu, náhradu škody alebo uloženie ochranného opatrenia.
Obžalovaný však môže urobiť aj vyhlásenie, že je nevinný, resp. iné (napr., že síce haváriu spôsobil, ale necíti za jej následky vinu v trestnoprávnom zmysle), príp. nemusí urobiť žiadne vyhlásenie.
V tomto paragrafe sú významné ustanovenia posilňujúce kontradiktórnosť hlavného pojednávania. V prvom rade ide o postup pri vykonávaní dôkazov. Spravidla obžalovaného začne vyslúchať prokurátor, pričom musí dodržať všeobecné zásady výsluchu, t.j. aby (po poučení predsedom senátu) mohol obžalovaný sám, v monológu uplatniť všetko, čo chce povedať na svoju obhajobu. Keďže výsluch vedie prokurátor, môže ho predseda senátu prerušiť len za podmienok uvedených v odseku 2. Po skončení výsluchu prokurátorom má právo vypočuť obžalovaného jeho obhajca. Samozrejme vykonávanie ďalších výsluchov sa zverí tomu, kto vykonanie výsluchu na hlavnom pojednávaní navrhol, pričom protistrane vždy zostáva právo klásť na doplnenie výsluchu svoje otázky. I keď tu ide o typické prvky kontradiktórneho procesu, predseda senátu má právo zasiahnuť do výsluchu nielen, ak je výsluch vedený v rozpore so zákonom (napr. sugestívne alebo zavádzajúce otázky), ale aj vtedy, ak sám alebo členovia senátu chcú dať otázky, ktoré neznesú odklad. Takto sa súdu ponecháva významná ingerencia pri vykonávaní dôkazov v tomto štádiu.
V súvislosti s ustanovením § 251 ods. 3 nadobúda význam aj otázka, ktorej sa dosiaľ venovala (ako otázke prakticistickej) len okrajová pozornosť. Ide o zabezpečenie styku obžalovaného s obhajcom v priebehu pojednávania. Ukazuje sa, že úprava pojednávacích siení, kde obhajca sedí na vyvýšenom mieste oddelene od obžalovaného, nielen, že nevyhovuje, ale je priamo v rozpore so zákonom, lebo prekáža bezprostrednému styku obžalovaného s obhajcom, čo najmä v zložitých prípadoch viacdenných pojednávaní, najmä ak je obžalovaný aj vo väzbe, znamená výrazné porušenie práva na obhajobu. Veď obžalovaný, ak je vo väzbe, vôbec nemá možnosť hovoriť s obhajcom počas pojednávania, lebo mu to nedovolí eskorta strážiaca obžalovaného. Zvýšenie kontradiktórnosti konania vyžaduje styk obžalovaného s obhajcom aj kvôli pružnému reagovaniu na vykonávané dôkazy. Zabezpečenie tohoto ustanovenia si vyžiada aj organizačné zmeny takmer vo všetkých súdnych sieňach, kde sa prejednávajú trestné veci.
Ide o ustanovenia, ktoré sa osvedčili aj v doterajších procesných úpravách. Nové je najmä to, že predseda senátu neurčí sám poradie vykonávania dôkazov, ale poradie sa určí už na predbežnom prejednaní obžaloby, prípadne o poradí vykonávania dôkazov rozhodne až po vypočutí návrhov strán.
Podrobnejšie sa upravuje postup pri výsluchu osôb mladších ako pätnásť rokov. Zákon umožňuje, aby výsluch takéhoto svedka (prípadne aj chorého alebo zraneného svedka) vykonal predseda senátu sám.
V tomto type procesu vystupujú do popredia požiadavky na dodržiavanie zásad bezprostrednosti a ústnosti. Kým zo zásady bezprostrednosti nemôžu byť žiadne výnimky (§ 269 ods.2), s výnimkami zo zásady ústnosti sa počíta, takže za zákonom ustanovených pomienok možno prečítať nielen zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ale aj svedka (§ 254, 255).
Podmienky čítania zápisnice o výsluchu sú v predkladanom návrhu zákona presne vymedzené, pričom treba zdôrazniť (na rozdiel od doterajšej úpravy) že sa nepočíta len s čítaním celej zápisnice, ale aj len tej časti, ktorá obsahuje relevantné údaje.
Význam dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne vzrastie. Úmerne tomu treba urobiť všetky opatrenia, aby dokazovanie v tomto štádiu bolo čo najvierohodnejšie. Ukazuje sa, že hrozba za krivú výpoveď nie vždy stimuluje svedka k tomu, aby hovoril pravdu. Naviac, poznatky praxe hovoria o tom, že svedkovia sú málokedy postihovaní aj za uvádzanie nepravdivých údajov. Ovplyvňuje to i nutnosť, dokázať, kedy svedok vlastne hovorí nepravdu. Zavádza sa preto nový inštitút - prísaha svedka. Ním by sa mala dosiahnuť väčšia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože, ak by sa zistilo, že svedok pred súdom, po zloženej prísahe, nehovoril pravdu, mohol by byť potrestaný výrazne prísnejšie, ako keby išlo o nepravdivú výpoveď podanú bez prísahy.
Na úvahu súdu sa ponecháva, či vezme svedka do prísahy vždy, alebo či pri výpovediach svedkov, ktorí budú vypovedať o menej významných skutočnostiach, prísahu vyžadovať nebude.
Otáznou je forma, aká sa bude pri skladaní prísahy vyžadovať. Zákon predpisuje určitú slávnostnosť presne vymedzeným textom a tým, že predpokladá, že všetci prítomní počas prísahy vstanú, t.j. vstane i senát, prokurátor, obhajca, po stojačky bude skladať prísahu aj svedok a zrejme sa bude vyžadovať, aby povstala aj prítomná verejnosť.
V zákone je upravený aj postup, ako sa má skladať prísaha osobami s poruchami zmyslového ústrojenstva a uvedené sú aj prípady, kedy prísahu vyžadovať nemožno.
Pri znaleckom dokazovaní sa na hlavnom pojednávaní vychádza zásadne z toho, že znalecké posudky podávajú odborníci, ktorí boli ustanovení za znalcov podľa osobitných predpisov (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č. 36/1967 Zb. v znení neskorších predpisov), resp. boli k podaniu posudku pribratí v priebehu trestného konania alebo boli za znalcov menovaný ad hoc, t.j. pre určitý prípad. Znalec podá posudok spravidla písomne, alebo, ak to stačí môže ho nadiktovať do zápisnice pri výsluchu, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Ak strany súhlasia, najmä preto, že o správnosti posudku nie sú pochybnosti, možno posudok prečítať.
Pri objasňovaní odborných otázok v jednoduchších veciach sa možno upokojiť s potvrdením alebo odborným vyjadrením o správnosti ktorých nie sú pochybnosti. Obsah takýchto vyjadrení sa na hlavnom pojednávaní prečíta (§ 260). Ak však vznikne potreba osobu, ktoré spracovala potvrdenie alebo odborné vyjadrenie vypočuť k obsahu písomnosti, možno ju vypočuť len ako svedka.
Význam vecných dôkazov ako aj zvukových a obrazových záznamov neustále narastá. Vždy ale treba skúmať ich pravosť, hodnovernosť a tiež, či spôsob ich získania neodporuje zákonu.
V ustanovení sú vymenované subjekty, ktoré môžu pri dokazovaní klásť vyslúchaným otázky a osobitne sa upozorňuje na možnosť využiť pri dokazovaní pred súdom technické prostriedky na prenos zvuku a obrazu.
Po skončení dokazovania sa udeľuje slovo na záverečné reči, ktorých základné poradie určuje zákon. Poradie ostatných určuje predseda senátu. Od záverečnej reči obžalovaného treba rozlišovať jeho posledné slovo, t.j. prejav, ktorý robí celkom na záver, počas ktorého ho nemožno prerušovať. Ak sa v záverečných rečiach objavia nové skutočnosti, na ktoré by bolo treba reagovať novým vykonaním dôkazov, súd rozhodne o doplnení dokazovania, po ktorom treba však znova dať slovo na záverečné reči.
V záujme pružnosti pojednávania zákon prináša nóvum v tom, že súd musí pri odročení určiť termín nového pojednávania, resp. musí ho určiť do dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú došlo k odročeniu. Na neurčito možno odročiť pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha úkonu. Zavádza sa tiež možnosť, aby predseda senátu za účelom riadneho priebehu súdneho konania dal príkaz na zadržanie a predvedenie svedka, ktorý nerešpektoval bez ospravedlnenia súdny príkaz, aby sa dostavil na nariadené súdne konanie.
Toto ustanovenie zdôrazňuje obžalovaciu zásadu, lebo súd môže na hlavnom pojednávaní rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby a je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom je rozhodujúci skutok a nie jeho právne posúdenie. Súd sa pri rozhodovaní môže opierať len o dôkazy vykonané na pojednávaní.
Vrátenie veci môže byť len výnimočné, ak o to požiadal prokurátor z dôvodov tu uvedených. Sťažnosť sa ponecháva preto, aby mohli k rozhodnutiu zaujať stanovisko aj ostatné strany.
Oproti doterajšiemu stavu sa v tomto ustanovení premieta skutočnosť, že všetky veci v I. stupni bude rozhodovať okresný súd, niektoré (závažnejšie) okresný súd v sídle kraja.
Zastavenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania je viazané na podmienky uvedené už v predchádzajúcich ustanoveniach a k týmto rozhodnutiam dôjde najmä vtedy, ak tak už mali rozhodnúť predchádzajúce orgány činné v trestnom konaní, resp. súd a tiež vtedy, ak sa skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie objavili až v tomto štádiu.
Okrem všeobecných dôvodov, ktoré sa opakujú je dôvodom na prerušenie trestného stíhania aj podanie návrhu na ústavný súd, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má v danom prípade súvislosť s rozhodovanou trestnou vecou, nie je v rozpore so zákonom.
Ide o ustanovenia známe aj z doterajšieho znenia. K dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby však pribudol aj ďalší - ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Ide o dôsledné rešpektovanie stanoviska prokurátora a obžalovacieho princípu.
V týchto ustanoveniach sú obsiahnuté ustanovenia, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie súdu o náhrade škody. Ak súd zisťuje presnú výšku škody ako podklad pre rozhodnutie o vine, musí sa so škodou vyporiadať a presne určiť jej výšku. Ak však výšku škody zisťuje len pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania len vtedy, ak sa tým trestné stíhanie nebude predlžovať.
Doterajšie možnosti rozhodnutia o nárokoch poškodeného, (t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku, odkázať poškodeného na občiansko-právne konanie, resp. na konanie pred príslušným orgánom, a tiež možnosť priznať nárok len v časti a so zvyškom odkázať...) zostávajú zachované.
Text neprináša nové úpravy.
Mimo rozhodnutí, ktoré mimo hlavného pojednávania mohol súd urobiť aj doteraz, umožňuje sa týmto spôsobom aj schváliť zmier a podmienečne zastaviť trestné stíhanie.
Ďalšou formou zasadnutia súdu je okrem hlavného pojednávania aj verejné zasadnutie. Tak, ako tomu bolo doposiaľ, na verejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, keď je v zákone výslovne uvedená táto forma konania. Tieto prípady možno rozdeliť cca do 3 skupín rozhodovania o
- ochranných opatreniach,
- trestoch a
- opravných prostriedkoch.
Tým, že u mladistvého obvineného platí špeciálny režim týkajúci sa konania proti mladistvému, príprava súdu na verejné zasadnutie ohľadne mladistvého bola systematicky začlenená do všeobecných ustanovení prípravy verejného zasadnutia.
V ostatnom sa úprava prípravy verejného zasadania preberá z t.č. účinného Trestného poriadku.
Do pôvodného ustanovenia sa podrobne upravila účasť, resp. neúčasť strán na verejnom zasadnutí s osobitným dôrazom na obvineného a obhajcu.
Zmeny, ktoré boli vykonané, vychádzajú najmä zo základnej zásady rovnosti strán. Ustanovuje sa, že na verejnom zasadnutí musí byť prítomný aj obvinený okrem prípadu, keď sa obvinený na verejné zasadnutie nedostavil napriek poučeniu, že v prípade, ak sa nedostaví, bude verejné zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti.
Ďalším prípadom je, keď mu nie je možné doručiť predvolanie. Za takýchto okolností mu súd ustanoví pre tento prípad obhajcu. Osobitným spôsobom sa upravuje náhradný spôsob upovedomenia obvineného o termíne verejného zasadnutia - jeho uverejnenie vhodným spôsobom. Takouto úpravou sa reaguje na pripomienky praxe, keď dôvodom zmarenia verejného zasadnutia bola neprítomnosť obvineného, ktorú si spravidla zavinil sám.
Nové ustanovenie, ktoré svojím obsahom nadväzuje na účasť na verejnom zasadnutí osôb, ktoré nie sú obvinenými, ale ich záujmy môžu byť rozhodnutím vykonanom na tomto zasadnutí dotknuté.
Odkazuje sa na primerané použitie ustanovení § 284.
Ustanovenia týkajúce sa priebehu verejného zasadnutia zostali bezo zmeny.
Každé rozhodnutie, ktoré súd na verejnom zasadnutí vykoná, musí byť vyhlásené vždy verejne, tak ako je tomu i doposiaľ.
Aj na verejnom zasadnutí platí zásada ústnosti a bezprostrednosti. Preto súd prihliada iba na skutočnosti, s ktorými sa na tomto zasadnutí oboznámil a na dôkazy, ktoré vykonal.
Už zo samotného pojmu verejné zasadnutie vyplýva, že verejného zasadnutia sa môže zúčastniť aj verejnosť. Preto na jeho konanie, začiatok a odročenie sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.
Ide o ustanovenia, ktoré platili doposiaľ, upravujú postup, kedy a za akých okolností môže súd uložiť ochranné liečenie a zhabanie veci. Ďalšiu formu ochranného opatrenia - ochrannú výchovu - môže súd uložiť iba na hlavnom pojednávaní. Zakotvuje sa povinnosť ustanoviť opatrovníka v konaní o zhabaní veci, ak nemožno zistiť vlastníka.
Neverejné zasadnutie je vyhradené pre také rozhodovanie, keď podľa povahy veci netreba vykonať dôkaz výsluchom obvineného, svedkov a znalcov, ani vec prerokovávať za účasti procesných strán. Spravidla sa tu rozhoduje o otázkach menšieho významu.
Na neverejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, ak to zákon výslovne predpisuje alebo pripúšťa.
Neverejného zasadnutia sa nezúčastňujú procesné strany, t.j. ani prokurátor, ktorý podľa doterajšej právnej úpravy sa tohto zúčastňoval. Jeho vylúčenie z neverejného zasadnutia bolo podmienené zásadou rovnosti strán v trestnom konaní.
Neverejné zasadnutie koná vždy senát. Samosudca neverejné zasadnutie nekoná.
Pôvodné ustanovenie zostalo nezmenené.
Aj napriek tomu, že sa neverejné zasadnutie vykoná len za prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa, rozhodnutie sa vždy vyhlási.
Ide o pôvodné nezmenené znenie zákona, ktoré stanovuje, že riadnym opravným prostriedkom proti rozsudku naďalej zostáva odvolanie.
Ide v podstate o prevzatie súčasného právneho stavu, keď prokurátor môže napadnúť rozsudok proti akémukoľvek výroku súdu, t.j. aj proti výroku o náhrade škody. Táto úprava umožňuje poškodenému, aby sám rozhodoval o svojich nárokoch, bez ingerencie prokurátora. Súčasne je tým rešpektovaná zásada rovnosti strán. V odseku 1 písmeno c/ sa rozšírilo právo poškodeného a to o podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, ktorým obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Toto jeho právo sa tým vlastne viaže na ev. nečinnosť prokurátora a umožňuje poškodenému účinnejšie a účelnejšie sa domáhať svojich práv nielen pokiaľ ide o náhradu majetkovej ujmy, ale aj ujmy morálnej.
V tomto ustanovení sa riešia prípady kedy, kto a za akých podmienok môže napadnúť rozsudok v neprospech obžalovaného, resp. v jeho prospech.
Ustanovenie upravuje lehotu na podanie odvolania proti rozsudku, ktorú stanovil na 15 dní od oznámenia rozsudku. Miestom podania odvolania je vždy súd, proti ktorému odvolanie smeruje. Za „oznámenie rozsudku“ sa považuje buď vyhlásenie rozsudku v prítomnosti oprávnenej strany alebo doručenie rozsudku, ak bol vyhlásený v neprítomnosti takejto strany. Návrh sleduje najmä cieľ – urýchliť (výrazne) konanie, lebo povedie k eliminácii doterajšej (nekalej) praxe, že najmä obžalovaný vedome odmieta prevziať rozsudok aj vtedy, keď bol prítomný pri jeho vyhlasovaní. Keďže podľa doterajšej zákonnej úpravy začala plynúť lehota až doručením rozsudku do vlastných rúk, najmä vedomé nepreberanie rozhodnutia neúmerne predlžovalo konanie.
Návrh oproti súčasnej úprave predstavuje zakotvenie ustanovenia v ods. 3, čím sa zvýrazňuje význam aktivity príslušného orgánu.
Nové ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu, ak je osoba oprávnená podať opravný prostriedok prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a využije svoju možnosť podať odvolanie priamo na pojednávaní. Obsah odvolania sa zapíše do zápisnice, v ktorej sa vyznačí, či odvolanie smeruje proti viacerým výrokom alebo je napadnuté len v jednej časti. Pokiaľ sa na pojednávaní nevyjadrí, plynie mu lehota tak ako obžalovanému (t.j. do 15 dní od oznámenia rozsudku obžalovanému).
Nové ustanovenie, ktoré nadväzuje na zákonnú úpravu § 2 a sleduje urýchlenie konania na súde prvého stupňa a tým i celého trestného stíhania.
V odseku 2 citovaného ustanovenia sa iba zvýraznila už doteraz známa povinnosť strán trestného konania písomne odôvodňovať svoje odvolania.
Ide o pôvodné, nezmenené znenie.
Nové ustanovenie, ktoré akcentuje výkonnú a procesnú samostatnosť orgánu povereného starostlivosťou o mládež, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní pasívny alebo aktívny.
Pôvodné znenie sa doplňuje o osemdňovú lehotu, v ktorej sa môžu strany písomne vyjadriť k podanému odvolaniu.
Pôvodné ustanovenie sa upravuje v závislosti na vyriešení vecnej príslušnosti.
Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia § 253 Tr. por. účinného toho času.
Pôvodné ustanovenie sa navrhuje modifikovať na prieskumnú povinnosť odvolacieho súdu iba vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku. Ide o obmedzenie terajšieho revízneho princípu v odvolacom konaní. Odvolací súd v prípade, ak bolo odvolanie smerované len proti niektorému z výrokov rozsudku, preskúma len zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a správnosť procesného postupu, ktoré mu predchádzalo. Nebude v tomto prípade preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť celého rozsudku, teda i tých výrokov, s ktorými je odvolateľ spokojný a nenamieta ich.
Ustanovenie, ktorým sa navrhuje stanoviť postup súdu v situácii, ak zistí, že je tu dôvod na prerušenie trestného stíhania, doplnené o dôvod na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré sa len precizuje v tom zmysle, že výslovne stanovuje uznesenie, ako príslušnú formu rozhodnutia o zamietnutí odvolania.
Navrhované zmeny ustanovenia upravujú procesný postup v prípade, ak nemožno obžalovanému po použití všetkých zákonných spôsobov doručiť predvolanie na verejné zasadnutie a nie sú splnené podmienky na konanie proti ušlému. V takomto prípade môže predseda senátu odvolacieho súdu uznesením trestné stíhanie prerušiť. V trestnom konaní bude súd znovu pokračovať, ak odpadnú dôvody prerušenia. Toto ustanovenie reaguje na pripomienky praxe.
Pôvodné ustanovenie bolo rozšírené o odsek 2, ktorý reaguje na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý je navrhnutý v § 308. Navrhuje sa, aby v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené na niektorý z výrokov rozsudku, súd zruší len tento príslušný výrok. Ak však odvolací súd zruší hoci len sčasti niektorý z výrokov o vine, následne zruší vždy aj výrok o treste.
Ide o pôvodné ustanovenia, týkajúce sa odvolacieho konania, ktoré zostali obsahovo nezmenené so súčasne platnou právnou úpravou.
Novým spôsobom (užšie) sa upravuje aj zásada beneficia cohaesionis.
Sú prevzaté zo súčasného Trestného poriadku.
Pôvodné ustanovenie sa navrhuje upraviť o nový názov, ktorý lepšie vystihuje jeho podstatu. V samotnom obsahu však ide o pôvodné ustanovenie.
Nové ustanovenie reaguje na konanie odvolacieho súdu, keď tento uznesením prikázal súdu prvého stupňa odstrániť chyby rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie. Súd odstráni chyby v rozhodnutí, ktoré je vykonané formou rozsudku. Súd prvého stupňa, ktorého rozsudok bol napadnutý, musí rozhodovať v tom istom zložení ako pri rozhodovaní o pôvodnom rozsudku. Táto úprava rieši nedostatky, na ktoré poukazovala justičná prax.
Ide o pôvodné obsahovo nezmenené ustanovenie, ktoré vychádza zo situácie, že nie je účelné, aby sa na trestnom súde prvého stupňa viedlo konanie výlučne o náhrade škody. Z uvedeného dôvodu sa upravuje, aby v takýchto prípadoch sa o náhrade škody rozhodovalo vo veciach občianskoprávnych alebo pred iným príslušným orgánom.
Zavedenie do praxe a uplatnenie kontradiktórneho súdneho konania by bolo vážnou brzdou plynulého vybavovania vecí spôsobom predpísaným t.č. účinným Trestným poriadkom. Samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie, na ktorom mnohé osoby budú vypovedávať v postavení svedkov po prvý raz, kde výsluch obvineného bude viesť prokurátor a jeho obhajca, taktiež výsluch poškodeného, pojednávanie, kde znalec bude podstatne širšie a podrobnejšie vypovedávať napriek tomu, že v spise obžaloby bude spravidla písomný znalecký posudok bude nepochybne časovo oveľa náročnejšie. Aby sa súdy nezahltili nevybavenou agendou, treba dosiahnuť aby cca 80% vecí bolo ukončených tzv. odklonom t.j. iným spôsobom vybavovania než na hlavnom pojednávaní.
Okrem úpravy postupu súdu v prípadoch len priznania viny (t.j. vedenie dokazovania na pojednávaní len v tých smeroch a na tie otázky, ktoré zostali bez priznania), bude možné vybaviť vec
konaním o návrhu na dohodu,
konaním pred samosudcom,
trestným rozkazom,
zmierom,
podmienečným zastavením trestného stíhania.
Z týchto inštitútov sú nové:
konanie o dohode (§ 322 -§ 327),
zmier (§ 349 až § 354).
Ide tu o zdôraznenie zásady (zdôraznenej aj v predchádzajúcom zákone), podľa ktorej ak v tejto hlave, upravujúcej osobitné spôsoby konania nebudú osobitné ustanovenia, platia všeobecné predpisy.
Postup predsedu senátu alebo samosudcu po obdržaní návrhu na dohodu od prokurátora je klasický. Po jeho preskúmaní na základe jeho obsahu a obsahu prokurátorom predloženého spisu môže predseda senátu rozhodnúť jedným z troch uvedených spôsobov. Dôvodne sa očakáva, že k odmietnutiu návrhu dohody dôjde celkom výnimočne a že prevažná väčšina vecí bude realizovaná na verejnom zasadnutí. Odmietnuť návrh na dohodu o zločine však môže len senát, ktorý koná na neverejnom zasadnutí. Ide totiž už skoro o prípad vlastného rozhodovania.
Upravuje spôsob konania súdu (verejné zasadnutie) a prípravu zasadnutia na prerokovanie návrhu. Určuje zároveň lehoty na prípravu strán.
Zakotvuje okruh osôb, ktoré sa zúčastnia na verejnom zasadnutí na prerokovanie návrhu na dohodu, jeho začatie a taxatívne uvádza otázky, ktoré súd musí obvinenému položiť. Iba v prípade kladnej odpovede na všetky tieto otázky bude môcť súd návrh na dohodu akceptovať, lebo otázky vedú k tomu, aby sa napríklad súd presvedčil o dobrovoľnosti dohody zo strany obvineného, o tom, že pochopil podstatu dohody, je s ňou uzrozumený a je si vedomý aj následkov takejto dohody. Upravuje sa aj postup v prípade, ak v čase konania je obvinený mladistvý, posilnením ochrany jeho záujmov a práv.
Súd môže o prijatí dohody rozhodovať len ako o celku. Ak by s niektorou časťou dohody nesúhlasil, nemôže ju prijať. V takom prípade sa vec vráti prokurátorovi a neskôr môže dôjsť k novej dohode, prípadne prokurátor vo veci podá obžalobu. Schválená dohoda sa realizuje rozsudkom, ktorý nadobudne právoplatnosť vyhlásením.
Upravujú sa povinnosti súdu súvisiace s väzbou, resp. nariadením výkonu trestu.
Odkazuje sa na ustanovenia o hlavnom pojednávaní, ktoré sa používajú v uvedenom rozsahu primerane aj v prípade konania o dohode na verejnom zasadnutí.
Účelom osobitnej úpravy takého konania proti mladistvým je predovšetkým snaha o dosiahnutie výchovného účelu trestného konania, rozšírenia a zabezpečenie procesných práv mladistvého so zreteľom na jeho vek, nižšiu vyspelosť a menšiu životnú skúsenosť a tými obmedzenie možnosti vlastnej obhajoby a vylúčenie škodlivých dopadov samotného trestného konania, ktoré by mohli byť na prekážku výchovnému pôsobeniu konania na mladistvého.
Ide o ustanovenie prevzaté z doterajších úprav. Je rozvedením všeobecnej úpravy nutnej obhajoby mladistvého páchateľa.
Ustanovenie konkretizuje a rozvádza okolnosti, ktoré treba v trestnom konaní dokazovať (resp. zisťovať). Ide predovšetkým o hľadiská, ktoré treba mať na zreteli, ak má byť dosiahnutý výchovný cieľ trestného konania proti mladistvému, vrátane spravodlivého rozhodnutia o treste.
Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy, aj v zmysle ktorej obmedzenie vzatia do väzby mladistvého je určované predovšetkým tým, že väzba sama osebe nemá priaznivý výchovný účinok, preto jej pôsobenie na mladistvého musí byť obmedzené len na prípady nevyhnutné a viazané na splnenie ustanovených podmienok.
Štátny orgán sociálnej pomoci je subjektom trestného konania v prípade stíhania mladistvého. Má preto osobitné práva a povinnosti s tým súvisiace. Ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy vo vzťahu k tomuto orgánu a o upresnenie doručiť obžalobu i ďalším subjektom.
Preberá sa doterajšia právna úprava. Ide o výnimku zo všeobecných pravidiel o miestnej (nie vecnej) príslušnosti, ktoré sa vzťahuje iba na konanie pred súdom a to nielen do právoplatnosti rozhodnutia, ale aj po jeho právoplatnosti.
Toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel v spoločnom konaní, odôvodnenom záujmom na ochranu mladistvého pred negatívnym dopadom zároveň vedeného trestného konania i proti dospelej osobe. Možno ho použiť len pre konania pred súdom, t.j. netýka sa prípravného konania.
V podstate aj v tomto prípade ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy. Toto ustanovenie obsahuje odchýlky od všeobecnej úpravy hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Použije sa aj v konaní pred samosudcom. Má zabezpečiť čo najširšie uplatnenie výchovného vplyvu pojednávania na mladistvého a zároveň odstrániť všetko, čo by na neho mohlo mať negatívny vplyv. Prejavuje sa v tomto ustanovení aj snaha o zabezpečenie obhajoby mladistvého, ale aj náležité zistenie skutkového stavu.
Ide o doplnok všeobecných ustanovení, ktoré sa vzťahujú na povinnosť súdu oznamovať (doručovať) rozsudok osobám oprávneným podať proti nemu riadny opravný prostriedok. V zmysle ods. 2, v prípade rozhodnutia je uvedená povinnosť limitovaná dosiahnutím 18 roku veku mladistvého páchateľa.
Toto ustanovenie rozširuje okruh osôb oprávnených podať opravné prostriedky (riadne) v prospech mladistvého a týka sa okrem odvolania aj sťažnosti. Zmyslom úpravy je zosilnenie záruky práv na obhajobu mladistvého a tým aj vyššieho stupňa pravdepodobnosti spravodlivého rozhodnutia.
Ochrannú výchovu súd ukladá predovšetkým na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o vine popri alebo miesto trestu. To ale nevylučuje, aby o jeho eventuálnom uložení bolo rozhodnuté dodatočne, a to v prípade, keď si súd rozhodnutie vyvodil na hlavnom pojednávaní pre potrebu vykonať o tejto otázke ďalšie dokazovanie. V takomto prípade môže súd na verejnom zasadnutí uložiť aj bez návrhu prokurátora.
Toto ustanovenie zakotvuje jednak všeobecnú špecializáciu pre všetky orgány činné v trestnom konaní proti mladistvým a obsahuje (v odseku 2) výnimky z osobitnej úpravy tohto oddielu v prípadoch, keď aplikácia osobitných ustanovení nie je z hľadiska účelu trestného konania proti mladistvým dôvodná. Ustanovenie sa vzťahuje na celé trestné konanie, s výnimkou konania proti mladistvému ušlému páchateľovi (pokiaľ v čase konania už nedovŕšil 18-rok svojho veku). Vzhľadom na osobitnú citlivosť konania proti mladistvý bude vhodné vytvoriť na súdoch špecializované senáty pre túto agendu.
Konanie pred samosudcom sa v praxi osvedčilo. Ukázalo sa ako progresívne a spôsobilé účinne prispieť k plynulému vybavovaniu trestných vecí. Preberá sa v súčasnosti platná a účinná úprava.
Vzhľadom na novú systematiku Trestného poriadku sa trestný rozkaz zaraďuje do časti upravujúcej osobitné spôsoby konania. Rozširuje sa možnosť uložiť trestným rozkazom trest straty vojenskej a inej hodnosti, čo požadovali vojenské súdy. Pri treste odňatia slobody zostala platná úprava a možno ho uložiť trestným rozkazom najviac vo výmere jedného roka, pričom sa zdôrazňuje neprekročiteľnosť tejto hranice, a to ani formou náhradného trestu odňatia slobody za trest peňažný.
K doterajším alternatívnym spôsobom ukončenia veci v trestnom konaní (podmienečné zastavenie trestného stíhania, trestný rozkaz), ktorých znakom je, že umožňujú vybavenie veci v predsúdnom konaní alebo vybavenie veci súdom mimo procesne náročného hlavného pojednávania, sa navrhuje prijať ďalší spôsob – zmier.
Zmier má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom, ktorý reprezentuje prokurátor a poškodeným na jednej stane a páchateľom na druhej strane, došlo k ukončeniu trestnej veci a k vydaniu rozhodnutia bez uskutočnenia riadneho, formalizovaného trestného procesu. To bude mať za následok jednak zrýchlenie konania a vydanie rozhodnutia skôr, pričom pôjde o ekonomicky menej náročné konanie, jednak možnosť lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže predpokladom uzavretia zmieru je súhlas poškodeného. Zmier pritom smeruje k odstráneniu škodlivých následkov trestného činu nielen v oblasti náhrady majetkovej škody, ale aj pocitov krivdy, strachu, resp. poníženia v prípadoch s menej závažnými následkami za splnenia podmienky, že na trestnom postihu páchateľa nie je zo strany štátu verejný záujem.
Predpokladom schválenia zmieru (§ 349) je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o prečin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom).
Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.
Tiež sa ustanovuje, čo musí súd a v prípravnom konaní prokurátor obligatórne vykonať pred samotným schválením zmieru.
Určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Upravuje sa postup vo vzťahu k právnickým osobám, aj nakladanie s peňažnou sumou, ktorá bola zložená na všeobecne prospešné účely.
Zakotvuje sa prechod práv poškodeného na dedičov, nie však na iné subjekty (napr. poisťovňu). Je to výraz rozširovania práv poškodeného.
V tomto ustanovení sa zdôrazňuje, že ak nedôjde ku schváleniu zmieru, nie je možno vyhlásenie obvineného, že spáchal skutok použiť v ďalšom konaní ako dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru – inak by bol inštitút zmieru nepoužiteľný.
V záujme širšieho využívania tohto alternatívneho spôsobu rozhodovania, návrh zákona sa dopĺňa o novú podmienku – zloženie peňažnej sumy na všeobecne prospešné účely. Zároveň sa navrhuje, aby schválený zmier bol ex lege exekučným titulom podľa ustanovení OSP a exekučného poriadku.
Ustanovenie poukazuje na odchýlky osobitných spôsobov konania a ich vzťah k všeobecným ustanoveniam. Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré na základe definície pojmu ušlého stanovuje podmienky konania proti nemu. Za ušlého pre účely trestného konania je potrebné rozumieť osobu, ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, pričom „skrývaním sa“ bude treba rozumieť aj neoznámený pobyt na inom mieste, než na adrese uvedenej pre potreby trestného konania.
Ustanovenia o osobitostiach konania proti ušlému nemožno použiť proti osobe mladistvej, pokiaľ v čase konania už nedosiahla vek 18 rokov.
Obligatórne ustanovenie, ktorým sa stanovuje povinnosť, že obvinený v konaní proti ušlému musí mať vždy obhajcu, na ktorého prechádzajú všetky práva patriace inak obvinenému.
Konanie proti ušlému môže byť pred súdom vykonané aj bez návrhu prokurátora. Táto úprava je navrhovaná najmä z dôvodu možnosti veľkého pohybu občanov, pričom návrhom niektorej zo strán v trestnom konaní alebo rozhodnutím súdu na začatie konania proti ušlému sa len zabezpečí rýchlejší priebeh trestného konania.
Ustanovenie, ktorého obsah ostáva nezmenený. Upravuje sa ním povinnosť orgánom činných v trestnom konaní doručovať písomnosti v tomto osobitnom druhu konania obhajcovi. Táto povinnosť vychádza z logickej podstaty, že jedine obhajca môže písomnosti preberať, keďže obvinenému nie je možné písomnosť doručiť.
Zároveň v odseku 2 sa obligatórne ukladá súdu, aby predvolanie na hlavné pojednávanie lebo verejné zasadnutie uverejnil vhodným spôsobom. Konať ďalej pred súdom je možné bez ohľadu na to, či sa obvinený o termíne hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia dozvedel alebo nie.
Do Trestného poriadku sa opäť zavádza pod samostatným oddielom – konanie za stanného práva ako jeden z osobitných druhov konania. Otázka vyhlásenia vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu je upravená v ústave, a preto sa v Trestnom poriadku táto otázka neupravuje.
Stanné právo môže byť vyhlásené vládou počas vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu za situácie, keď si to vyžiada nadmerný výskyt niektorých trestných činov. V závislosti na spôsobe ich páchania môže byť vyhlásený len na niektoré spôsoby páchania. Vyhlásené stanné právo presne určí, ktorého územia a útvarov sa dotýka. Spôsob vyhlásenia je taký, aby sa v najkratšom čase dostalo na všeobecnú známosť. Z vyhlásenia musí byť zrejmé, že každý, kto sa dopustí vyhláseného trestného činu, bude súdený osobitným spôsobom konania a ako bude potrestaný.
Podľa tohto ustanovenia sa navrhuje, že ak sa niekto dopustí trestného činu, na ktorý je vyhlásené stanné právo, po tom, čo bolo vyhlásené, bude potrestaný ustanoveným trestom straty slobody.
V prípade, ak trestný čin, ktorý podlieha vyhlásenému stannému právu, spácha mladistvý, potresce sa odňatím slobody vo výmere v hornej polovici trestnej sadzby, najviac však až dvanásť rokov.
Príslušnosť prejednávať trestné činy za stanného práva sa vzťahuje len na tie trestné činy, ktoré boli vyhlásené na územiach a útvaroch ozbrojených síl alebo ozbrojených zborov, ktoré stannému právu podliehajú. Konanie sa nevzťahuje na páchateľov, ktorí neboli pri čine pristihnutí, ktorým spáchanie týchto trestných činov nemožno bez prieťahov dokázať, osobám ťažko chorým alebo tehotným ženám.
Návrh na začatie konania podáva prokurátor. Návrh spolu so zatknutým odovzdá do 24 hodín súdu, ktorý bezodkladne rozhodne o vzatí do väzby. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa koná v sídle okresného súdu, súd rozhodne bez predbežného prejednania obžaloby v lehote najneskôr do piatich dní od odovzdania obvineného súdu. Obžalovanému sa priznáva právo nutnej obhajoby. Vzhľadom na charakter konania obvinenému a jeho obhajcovi sa priznáva právo na prípravu v lehote 48 hodín a poškodenému sa neumožňuje účasť v konaní návrhom na náhradu škody.
Vzhľadom na obmedzený čas stanného práva v prípade, ak je obžalovaných niekoľko a jeden z nich je na úteku alebo inak nedostupný, koná sa proti obžalovanému, ktorého prítomnosť je zaistená väzbou, nezávisle na tom, či sa po jeho spolupáchateľovi pátra.
Týmto ustanovením vzhľadom aj na prísne tresty ukladané obžalovaným, sa navrhuje ustanoviť povinnosť, ak je prejednávaná vec za stanného práva, že pre uznanie obžalovaného za vinného musia hlasovať všetci členovia senátu. Inak sa vec musí vrátiť prokurátorovi do prípravného konania.
Ak sa výnimočné konanie neskončí v predpísanej zákonnej lehote rozsudkom, musí byť vec postúpená prokurátorovi na vykonanie prípravného konania a vo veci sa bude konať podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku.
V odseku 3 sa predpokladá možnosť preskúmania takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní v lehote stanovenej zákonom.
Konanie proti právnickej osobe sa zaraďuje do deviateho oddielu tejto hlavy vzhľadom na odchýlky od všeobecnej úpravy trestného konania, ktoré sú v konaní proti právnickej osobe logické a prirodzené.
Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú: zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolanie, mimoriadne dovolanie a obnova konania.
Filofozofia návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva po chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania.
Upravuje obsah rozhodnutia a chybného postupu konania vo vzťahu ktorým bude prípustné navrhované konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Podmienkou je, že došlo k porušeniu zákona.
Určuje okruh oprávnených osôb, ktoré môžu podať príslušný návrh lehoty na konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Pomerne krátke lehoty majú zabezpečiť jednak právnu istotu dotknutých osôb a jednak, pokiaľ sa bude konať aby konanie bolo ukončené v prijateľnom čase.
Upravuje spôsob rozhodovania generálneho prokurátora. V ods. 2 sa zakazuje generálnemu prokurátorovi zmeniť napadnuté rozhodnutie v neprospech obvineného ak konal z jeho podnetu alebo podnetu osôb, ktoré konanie iniciovali v prospech obvineného. V ods. 4 zakotvuje viazanosť orgánu, ktorému sa vec prikáže na nové konanie, právnym názorom generálneho prokurátora a ukladá povinnosť vykonať nariadené úkony.
Najväčším nedostatkom t. č. účinného Trestného poriadku, pokiaľ sa týka právnej úpravy sťažnosti pre porušenie zákona bolo, že túto kompetenciu priznal len generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti, ktorý mohli, ale nemuseli, sťažnosť pre porušenie zákona podať aj keď zákon porušený bol. Navrhovaná úprava mení túto situáciu od základov. Berie pritom na zreteľ kontradiktórny charakter súdneho konania, aj skutočnosť, že zárukou zákonnosti musia byť odvolacie súdy. V ich práci by sa nezákonné konanie alebo rozhodnutie malo vyskytnúť len ojedinele. Tým, že právo podať dovolanie proti (právoplatnému) rozhodnutiu odvolacieho súdu sa priznáva aj obvinenému dosahuje sa v súdnom konaní rovnosti strán.
Navrhovaná úprava nepokrýva rozhodovanie okresných súdov o sťažnosti obvineného alebo poškodeného proti rozhodnutiu prokurátora v prípravnom konaní, pokiaľ tento postúpil vec na rozhodnutie inému príslušnému orgánu, zastavil alebo podmienečne zastavil trestné stíhanie. Tieto prípady sú však už svojim charakterom také, že buď sa tak stalo aj so súhlasom poškodeného (podmienečné zastavenie trestného stíhania) alebo ich možno reparovať v mimoriadnom konaní o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako je to uvedené v § 369 a nasl..
Paragraf určuje rozhodnutia, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť a zakotvuje, že podanie dovolania nemá odkladný účinok, pokiaľ sa týka právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Napríklad aj preto, aby sa toto konanie nezneužívalo na dosiahnutie odkladu výkonu trestu.
Určuje osoby, ktoré môžu dovolanie podať, rozsah napadnuteľných výrokov a postup v prípade ak sa napadnuté rozhodnutie týka viacerých osôb, ako aj lehoty a miesto podania dovolania.
Taxatívne vypočítavá dôvody pre ktoré možno podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ide v podstate o porušenie procesných alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona o konaní a o kvalifikácii skutku s tým, že prípadné pochybenia pri zisťovaní skutku sú napraviteľné obnovou konania.
Vzhľadom na právnu náročnosť podania a konania o dovolaní, vrátane toho že oprávnenou osobou je len taká, ktorá využila svoje právo a podala pred tým, riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, je obvinenému uložená povinnosť mať v konaní obhajcu a poškodenému splnomocnenca, ktorý je advokátom. V podaní sa musí konkretizovať o ktorý zákonný dôvod sa dovolanie opiera, za akých skutočností vychádza (§ 380 ods. 3) a pripúšťa sa možnosť argumentovať aj novými skutočnosťami a ponúknuť o nich nové dôkazy.
Upravuje možnosti späťvzatia dovolania a rozhodovanie o späťvzatí dovolania.
Dáva smernicu súdu prvého stupňa na postup pri dodržaní dovolania a uzákoňuje, že o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd.
Upravuje postup na dovolacom súde už so zreteľom na to, že sa zavádza dvojfázové konanie. Ak podanie nie je perfektné, dovolateľ sa vyzve aby nedostatky odstránil. Ak na rozhodnutie treba najskôr nejakú okolnosť objasniť vykoná sa potrebné vyšetrenie, pre ktoré platia ustanovenia Trestného poriadku o dokazovaní. Upravujú sa otázky konania a rozhodovania v prípadoch ak sú dané dôvody väzby (§ 69 ods. 1 - 3) resp., ak sa na obvinenom vykonáva trest odňatia slobody.
Upravuje formu a spôsob konania vo veci, zavádza sa termín sudca spravodajca. Ak nie sú splnené procesné podmienky, alebo dané dôvody dovolania dovolací súd dovolanie bez preskúmania veci odmietne. Inak určí termín verejného zasadnutia potom ako podanie (dovolanie) prijme.
Upravuje rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu a neviazanosť tohoto súdu dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní. Je však vždy viazaný zákonnými dôvodmi dovolania, uvedenými v § 377.
Tieto ustanovenia zakladajú povinnosť dovolacieho súdu vysloviť rozsudkom zistený dovolací dôvod a uvádzajú ďalšie náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj postup po zrušení napadnutého rozhodnutia, alebo len niektorého jeho výroku. Zakladajú tiež právo dovolacieho súdu – z dôležitých dôvodov prikázať prípad na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa, ako aj možnosť vrátiť vec do štádia prípravného konania, ale len ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Takto sa však nepostupuje ak sú dané skutočnosti uvedené v § 394 ods. 2.
Rieši sa situácia, keď upovedomenie o verejnom zasadnutí nemožno doručiť osobe, ktorá rozhodnutím o dovolaní môže byť priamo dotknutá, zakladá sa záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu a zvýrazňuje sa neprípustnosť zhoršenia postavenia obvineného, ak sa konalo o dovolaní ktoré bolo podané v jeho prospech.
V prípade keď neboli preukázané dôvody dovolania, dovolací súd dovolanie zamietne. Tým sa zvýrazňuje, na rozdiel od odmietnutia dovolania z procesných dôvodov, že odovolací súd nezistil po preskúmaní veci opodstatnenosť podaného dovolania. Rozhodnutie dovolacieho súdu nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom.
I keď to bude celkom výnimočné ale nedá sa úplne vylúčiť ani pochybenie dovolacieho súdu a tým aj nezákonnosť jeho konania resp. rozhodnutia. Práve preto, ale len vo výslovne uvedených prípadoch, resp. len z taxatívne uvedených dôvodov, sa pripúšťa aj tento mimoriadny prostriedok, ktorý môže podať len minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor, a to do 6 mesiacov od rozhodnutia dovolacieho súdu, a to vtedy, keď nezákonnosť zistí z podnetu osôb v zákone uvedených.
Upravujú obdobným spôsobom ako v prípade dovolania, otázky späťvzatia mimoriadneho dovolania, konanie na súde - rozhodnutie alebo konanie ktorého je napadnuté mimoriadnym dovolaním; zakotvuje, že súdom, ktorý o tomto opravnom prostriedku bude rozhodovať bude päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR a odkazuje na ustanovenia, ktoré sa konkrétne primerane použijú v tomto konaní.
Úprava ďalšieho mimoriadneho opravného prostriedku (sťažnosť pre porušenie zákona v prípadnom konaní, dovolanie, mimoriadne dovolanie a obnova konania) vychádza zo súčasnej právnej úpravy. K zmenám však došlo tam, kde ich vyžiadala nová úprava dotknutých ustanovení Trestného poriadku. Dotknuté osoby, ale aj verejnosť často namieta skutočnosť, že o návrhu na obnovu konania konajú tí istí sudcovia, ktorý rozhodli v základnom konaní, čo pri neúspešnosti návrhu sa prirodzene považuje za dôvod nepovolenia nového konania vo veci (aby sa nezistila nesprávnosť postupu a rozhodnutia v základnej veci).
K jednotlivým ustanoveniam v ktorých došlo k zmenám oproti súčasnému stavu.
Ustanovenie reaguje na novú úpravu prípravného konania, aj na zavedenie nového inštitútu – konanie o dohode, ktoré končí rozsudkom, resp. konanie o uzavretí zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným. Vychádza tiež z toho, že takéto konanie vyústi v rozhodnutie prokurátora alebo súdu o schválení zmieru, ktorý bude mať dva výroky:
- schválenie zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným a
- výrok o zastavení trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu.
Pre potreby konania návrhu na obnovu ide teda aj v tomto prípade o uznesenie o zastavení vyšetrovania v prípravnom konaní a o zastavení trestného stíhania v konaní súdnom.
Návrh na obnovu konania môže byť podaný aj vo veci v ktorej súd upustil od potrestania alebo upustil od potrestania súhrnného alebo ďalšieho trestu. Prax považuje rozsudok aj s takýmto výrokom o treste, za odsudzujúci rozsudok. Súčasný Trestný poriadok naznačenú otázku neupravuje a pomáha si analógiou. Aby sa v budúcnosti predišlo možným nedorozumeniam a event. pochybeniam, v tomto ustanovení sa výslovne zakotvilo, že návrh na obnovu konania možno podať aj proti výroku o upustení od potrestania, alebo o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.
Ustanovenia reagujú aj na nový inštitút konania o dohode o priznaní viny a trestu. Keďže v týchto prípadoch prokurátor nepodáva na súd obžalobu, ale návrh na súdne konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, bolo treba vytvoriť priestor na to, aby po event. zrušení rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení vyšetrovania mohol prokurátor nielen prípadne podať žalobu, ale konať aj o dohode.
Úprava taxatívne uvádza okolnosti, ktoré vylučujú možnosť obnovy konania.
Preberá sa úprava z t.č. účinného Trestného poriadku, doplnená o postu v prípade, ak návrh na obnovu konania bol vzatý späť. Tieto ustanovenia predstavujú oproti súčasnému stavu upresnenie znenia zákona v cieľom nielen zabezpečiť jednotný postup, ale aj čo možno najviac vylúčiť pochybenia v týchto otázkach.
V zmysle konštatovaní uvedených v úvodnej časti dôvodovej správy o obnove konania zákon ustanovuje, aby síce o takomto návrh rozhodoval ten súd, ktorý konal v prvom stupni ale pred iným senátom resp. samosudcom. Predkladaný návrh má na zreteli jednak všeobecnú príslušnosť súdov a z toho prameniacich najmä ekonomických nárokov na účastníkov konania, ako aj to že spis sa eviduje resp. archivuje na tomto súde. V záujme odstránenia alebo aspoň oslabenia námietok o zaujatosti však v budúcnosti bude o návrhu rozhodovať iný senát (samosudca) než ktorý rozhodoval v základnom konaní.
Oproti súčasnému stavu sa neupravuje situácia keď by o obnove event. konal krajský súd ako súd prvého stupňa lebo nová zákonná úprava predpokladá, že všetky veci v prvom stupni rozhodnú a prerokujú okresné súdy, medzi ktoré má patriť aj okresný súd so sídlom v mieste krajského súdu.
Zavádzajú sa dve formy výrokov (odmietnutie a zamietnutie) o návrhu na obnovu konania, ktoré sa nepovolí. V prípadoch uvedených v odseku 1 tohoto ustanovenia ide o odmietnutie s procesných dôvodov, kedy súd návrh čo do vecnej správnosti ani nemôže preskúmať. V odseku 2 sa návrh na obnovu zamieta po preskúmaní veci ale zamieta sa pre nesplnenie podmienok na povolenie obnovy v zmysle § 409.
Upravuje sa spôsob rozhodovania súdu o návrhu na povolenie obnovy. Odsek 3 ustanovuje, že proti akémukoľvek uzneseniu (teda ak sa návrh odmieta bez vecného preskúmania alebo po preskúmaní a zistení nesplnenia podmienok obnovy) je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Ustanovenia sú prevzaté z toho času účinného Trestného poriadku, upravujú postup súdu po povolení obnovy konania.
V tomto ustanovení sa zdôrazňuje zásada, že výkon trestov a ochranných opatrení zabezpečuje súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, resp. predseda senátu činný na tomto súde. Iné rozhodnutia zabezpečuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal.
Ide o platné ustanovenie, ktoré podrobne upravuje podmienky nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. V prípade, že ide o odsúdenie na trest odňatia slobody, ktorý prevyšuje dva roky alebo ak hrozí obava, že by odsúdený ušiel, alebo ak je vo väzbe, nariaďuje súd prvého stupňa alebo aj odvolací súd nástup trestu ihneď, pričom ak je na slobode, zariadi súd jeho dodanie do výkonu trestu (alternatíva I).
V alternatíve II súd, ktorý rozhoduje o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, môže (fakultatívne) nariadiť nastúpenie výkonu trestu odňatia slobody ihneď po právoplatnosti rozhodnutia, ale iba v prípade, ak išlo o väzobný prípad.
V prípade, že niet obavy o tom, že odsúdený ujde alebo sa bude skrývať, môže predseda senátu alebo sudca poskytnúť odsúdenému na nastúpenie výkonu trestu primeranú lehotu (alternatíva II) - v alternatíve I je to vylúčené pri odsúdených, v prípade ktorých má súd povinnosť výkon trestu nariadiť ihneď po vykonateľnosti rozhodnutia. Táto primeraná lehota slúži odsúdenému k obstaraniu rozličných rodinných a existenčných záležitostí.
Ide o možnosti odkladu výkonu trestu, zmenu spôsobu výkonu trestu, prerušenie výkonu trestu, upustenie od výkonu trestu a odklad a prerušenie výkonu trestu a upustenie od jeho výkonu u vojakov. Preberajú sa doterajšie ustanovenia, ktoré sa osvedčili.
Okrem prípadu uvedeného v odseku 3 tohto ustanovenia sa do trestu započíta celý čas skutočného obmedzenia osobnej slobody obvineného.
Preberá sa osvedčená zásada, že o podmienečnom prepustení rozhoduje okresný súd v obvode, ktorého sa trest odňatia slobody vykonáva.
Novo je upravená možnosť, aby predseda senátu okresného súdu sám rozhodol o podmienečnom prepustení ak to navrhne riaditeľ nápravnovýchovného ústavu a prokurátor s tým súhlasí.
O osvedčení podmienečne prepusteného môže so súhlasom prokurátora rozhodnúť aj sám predseda senátu.
Počas výkonu trestu odňatia slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený súd zisťuje ako si odsúdený plní povinnosti vyplývajúce z uloženého dohľadu. Môže sa obracať na záujmové združenia občanov, prípadne na orgány štátnej správy alebo samosprávy alebo aj na zamestnávateľa. Skúmaním chovania odsúdeného môže predseda senátu poveriť aj vyššieho súdneho úradníka alebo justičného čakateľa. O neosvedčení rozhoduje súd vo verejnom zasadaní, o osvedčení odsúdeného v skúšobnej dobe môže so súhlasom prokurátora rozhodnúť aj predseda senátu sám.
Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje výkon trestu povinnej práce. Tento trest je novým druhom trestu uvedeným v rekodifikovanom Trestnom zákone a výkon tohto trestu upraví osobitný zákon.
Ide o ustanovenia, ktoré sa preberajú z doterajšieho znenia zákona ako vyhovujúce.
Postup pri realizácii prepadnutia veci je na rozdiel od predchádzajúcich ustanovení uvedený priamo v zákone
Doterajšie ustanovenia sú doplnené preto, že sa upravuje osobitný postup voči vojakom (§ 440 ods. 2) a tiež preto, že pri peňažnom treste prevyšujúcom 500.000,- Sk sa povoľuje splácať tento trest až po dobu dvoch rokov.
Zmyslom tohto trestu je zabezpečiť, aby odsúdený denne odvádzal na účet súdu určenú čiastku. Práve týmto spôsobom sa má pripomínať odsúdenému jeho povinnosť riadne sa chovať a denne mu pripomínať, že je vo výkone trestu.
Preberá sa bez zmien.
Ide o nový trest, ktorý spočíva v povinnosti odsúdeného po výkone práce sa po celú dobu zdržiavať vo svojom bydlisku. Výkon tohto trestu sa bude kontrolovať dostupnými technickými prostriedkami (najmä telefónom), ale perspektívne aj inými a výkonom kontroly môžu byť poverení aj vyšší súdni úradníci, probačný úradník alebo čakatelia.
Príslušné ustanovenia uvádzajú komu sa zasiela právoplatné rozhodnutie, pretože realizáciu týchto trestov budú zabezpečovať v zákone uvedené orgány.
Ide o pôvodné a nezmenené ustanovenia, ktorými sa upravuje režim ochranného liečenia, zmeny spôsobu výkonu ochranného liečenia, upustenie od ochranného liečenia a prepustenia z ochranného liečenia.
Doterajší stav sa preberá bez zmien.
Ide o novozavedené ustanovenie pri výkone ktorého sa postupuje rovnako ako pri výkone trestu prepadnutia veci § 444.
Preberá sa doterajšie ustanovenie.
Upravuje sa postup pri doručení rozsudku registru trestov.
Spôsob výkonu väzby upravuje osobitný zákon (156/1993 Z.z.).
Preberá sa doterajšia úprava.
Nová koncepcia Trestného poriadku si nevyžaduje zmenu úpravy zahladenia odsúdenia.
V dôsledku zmien čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky prezident republiky nemá aboličné opatrenia. Text bol preto upravený v tomto zmysle, inak však zostáva bez zmien.
Nový Trestný poriadok chápe oblasť právneho styku s cudzinou v oblasti trestného konania ako organickú súčasť Trestného poriadku. Vychádzajúc z tejto premisy sa zaraďuje oblasť právneho styku s cudzinou do systému Trestného poriadku ako samostatná časť.
Právny styk s cudzinou obsahuje jednak právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (Piata hlava) a jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle: extradíciu (Druhá hlava), uznávanie a výkon cudzích trestných rozsudkov (Tretia hlava) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (Štvrtá hlava).
Filozofia úpravy právneho styku s cudzinou vychádza z troch základných princípov. Prvým je subsidiarita právnej úpravy obsiahnutej v tejto časti vo vzťahu k medzinárodným zmluvným záväzkom (§ 479). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 480). Tretím je použiteľnosť ustanovení tejto časti aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 481).
Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.
Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 24. hlave zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení mnohých noviel, ktoré boli prijaté najmä po roku 1989, a zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:
- Európsky dohovor o vydávaní (1957)
- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975
- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)
- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)
- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)
- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)
- Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)
- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).
Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001), ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, najmä: Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.
Prvá hlava obsahuje definície pojmov, ktoré sa rozsiahle používajú v celej časti, a ďalšie ustanovenia, ktoré sú všeobecne použiteľné vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.
Ustanovenie definuje základné pojmy používané v tejto časti.
k písmenu a/ - definícia medzinárodnej zmluvy berie do úvahy situáciu, ktorá vznikla prijatím novely Ústavy a jej obsah berie do úvahy tak článok 154c Ústavy (v spojení s ustanovením § 372 - pokiaľ ide o medzinárodné zmluvy vyhlásené pred nadobudnutím účinnosti novely Ústavy, na ktoré odkazuje znenie súčasného § 375 odsek 1 Trestného poriadku), ako aj na znenie článku 7 odsek 5 Ústavy. Medzinárodné zmluvy, ktoré sú v kontexte právneho styku s cudzinou relevantné, budú mať vzhľadom na predmet a obsah ich úpravy vždy charakter tzv. prioritných prezidentských medzinárodných zmlúv, pričom ich prednosť bude vyplývať buď z tzv. prioritnej doložky v zákone (článok 154c ústavy) alebo z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky (článok 86 ústavy),
k písmenu b/ - definícia medzinárodného súdu preberá znenie súčasného ustanovenia § 375 ods. 2 Trestného poriadku. V súčasnosti do úvahy prichádzajú dva medzinárodné trestné súdy zriadené rozhodnutiami OSN, a to medzinárodný tribunál pre Rwandu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 955 (1994) o zriadení medzinárodného tribunálu pre Rwandu) a pre bývalú Juhosláviu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 827(1993) o zriadení medzinárodného tribunálu na stíhanie osôb zodpovedných za vážne porušovanie humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie v znení rezolúcie 1166(1988)). Do budúcnosti prichádza do úvahy Medzinárodný trestný súd (ICC) vytvorený Rímskym štatútom zo 17. júla 1998, ktorý Slovenská republika podpísala 23.8.1998,
k písmenu c/ - právomoc orgánu iného štátu sa zakladá buď na právnom poriadku daného štátu alebo na medzinárodnej zmluve, predovšetkým na vyhláseniach daného štátu k takejto medzinárodnej zmluve, pritom sa nejedná len o oprávnenie podávať či prijímať žiadosti podľa tejto časti, ale aj právomoc konať a rozhodovať o týchto žiadostiach; účelom je súčasne určiť pravidlo na posudzovanie, či orgán cudzieho štátu, ktorý podal žiadosť, bol na podanie takejto žiadosti príslušný,
k písmenu d/ - je zrkadlovým obrazom písmena c/, ide o orgány Slovenskej republiky činné v trestnom konaní; ich vecná a miestna príslušnosť sa odvíja od ustanovení tohto zákona upravujúcich trestné konanie, ak v tejto časti nie je ich vecná a miestna príslušnosť upravená inak,
k písmenu g/ - ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody sa pri inštitútoch upravených v tejto časti posudzuje rovnako ako trest odňatia slobody.
Toto ustanovenie je premietnutím pôvodného ustanovenia § 375 Trestného poriadku. Určuje subsidiárny charakter zákonnej úpravy voči úprave v medzinárodných zmluvách. V tomto smere má aj po novele Ústavy svoje opodstatnenie. Okrem toho zachováva zákonnú kontinuitu prednosti medzinárodných zmlúv prijatých pred novelou Ústavy (článok 154c Ústavy). Navyše plní v novom právnom prostredí ešte ďalší účel. Ústavný princíp prednosti medzinárodnej zmluvy totiž sám o sebe nič nevypovedá o možnosti priamej použiteľnosti (vykonateľnosti) medzinárodnej zmluvy. Toto ustanovenie určuje teda aj základný princíp priamej použiteľnosti (vykonateľnosti) medzinárodnej zmluvy.
Medzinárodná zmluva môže mať ustanovenia, ktoré umožňujú ich priame použitie, ale môže mať aj ustanovenia, ktoré vyžadujú podporu vo vnútroštátnom práve (t.j. vykonávacie ustanovenia). Ustanovenia 23. hlavy tvoria súčasne vykonávacie ustanovenia pre medzinárodné zmluvy, avšak len v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.
Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu vzájomnosti (reciprocity) uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce a premietnutím tohto princípu do oblasti právneho styku s cudzinou.
Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy. V takej situácii sú podmienky spolupráce upravené v predmetnej zmluve. Právny styk s cudzinou sa však historicky rozvíja aj na princípe vzájomnosti a takto bol aj doteraz upravený v Trestnom poriadku. Toto ustanovenie preto určuje podmienky, za ktorých môžu slovenské orgány vybaviť žiadosť cudzieho štátu , ak medzinárodná zmluva neexistuje. V takomto prípade je o žiadosti cudzieho štátu možné konať, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by konal o porovnateľnej žiadosti slovenských orgánov (odsek 1). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch „stupňoch“ vzájomnosti : väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. Tretia hlava - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 503 – zjednodušené vydávacie konanie, § 550 - zaistenie majetku) a o žiadosti cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy konať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť.
Znenie odseku 2 reaguje na potreby praxe a upravuje možnosť zaručenia vzájomnosti dožiadanému štátu, ak by tento bez toho nemohol vybaviť žiadosť slovenských orgánov. Podobne ako pri odseku 1, ani tu nie je možné záruku dať, ak by išlo o úkon, ktorý podľa zákona vyžaduje existenciu medzinárodnej zmluvy.
Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe slušnosti (“commity”) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).
Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu “extradícia” používa pojem “odovzdávanie” (“surrender”) na povinnosť “vydávať” stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi “vydávajúcim” a “vyžadujúcim”. Toto ustanovenie ujasňuje, že na konanie a rozhodovanie o „odovzdaní“ osoby medzinárodnému súdu na trestné konanie slovenskými orgánmi sa použije primerane postup uplatňovaný v extradičnom konaní.
Odsek 3 pripravuje možnosť pre výkon rozhodnutia medzinárodného súdu na území Slovenskej republiky. Primerané uplatnenie ustanovení tretej hlavy tejto časti znamená, že postup v tejto hlave upravený sa použije aj na konanie o výkone rozhodnutia medzinárodného súdu v rozsahu, v ktorom to nie je v rozpore s medzinárodnými zmluvami upravujúcim postavenie medzinárodných súdov a spôsobu výkonu ich rozhodnutí v inom štáte. Tieto medzinárodné zmluvy odkazujú pri výkone na právny poriadok vykonávajúceho štátu. Aj prípade, že podľa medzinárodnej zmluvy (napr. Štatútu medzinárodného trestného súdu) sa nevyžaduje formálne uznanie rozsudku, nebude dobre možné nariadiť výkon rozsudku medzinárodného súdu bez prispôsobenia („premeny“) sankcie z tohto rozsudku na sankciu podľa slovenského trestného práva, minimálne pokiaľ ide o zaradenie do primeranej nápravnovýchovnej skupiny.
Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Ide vlastne o premietnutie princípu medzinárodného verejného poriadku (Ordre Public) do oblasti právneho styku s cudzinou. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný “verejný poriadok”) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.
Odsek 1 reaguje na praktické problémy pri vykonávaní úkonov právneho styku s cudzinou, kedy poskytnutie informácií o činnosti slovenských orgánov môže ohroziť výsledok trestného konania v danej veci v dožadujúcom štáte. Z tohto dôvodu, keďže § 8a upravuje poskytovanie informácií len orgánmi činnými v trestnom konaní, ktorým nie je ministerstvo spravodlivosti, bolo potrebné upraviť možnosť poskytovania informácií aj v prípadoch, v ktorých ministerstvo spravodlivosti koná podľa tejto časti.
V odsekoch 2 a 3 toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).
Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.
Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.
Toto ustanovenie je použiteľné iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.
Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti
Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby. V podmienkach Slovenskej republiky ide o Národnú ústredňu Interpol pri Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky.
Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v na súvislosti s inštitútmi právnej pomoci. Príslušnosť je daná útvarom Policajného zboru určeným ministrom vnútra. Vzhľadom doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 1), pričom sa inšpiruje filozofiou ustanovenia pôvodného § 384c ods. 1 Trestného poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny (§ 494). Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania, ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore (Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov ( napr. Rakúsko).
Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov sudca uznesením, ktoré podľa § 169 tohto zákona obsahuje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje súd výnimočne (§ 518 ods. 3).
Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.
I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.
Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, bez ohľadu na úpravu obsiahnutú v odsekoch 1až 3, môže uplatniť náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.
Táto hlava upravuje najzávažnejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície, teda vyžiadania a vydávania osôb na trestné konanie alebo výkon trestu odňatia slobody.
Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 491. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).
Odsek 1 vychádza s pôvodného ustanovenia § 376 ods. 1 Trestného poriadku. Príslušným súdom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu je súd, príslušný na konanie v tom štádiu, kedy k potrebe vydania zatýkacieho rozkazu došlo. V odseku 2 sa upresňujú sa podmienky, za ktorých súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Podmienky potvrdzujú výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 a 4 sú doplnením pôvodného textu § 376 ods. 3 Trestného poriadku. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 5) a zánik jeho platnosti (odsek 7), ktoré v doterajšej úprave chýbali a prax ukázala ich potrebu. Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.
Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 491 odsek 1. Písmená a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena c/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmeno d/ na humanitárne aspekty. Možnou alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.
Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe. Rozširuje okruh orgánov oprávnených podať žiadosť o predbežnú väzbu o súd. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 485 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takáto žiadosť bola zaslaná aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. Ak žiadosť nebola podaná prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, musí byť toto o jej podaní informované, aby mohlo pripraviť žiadosť o vydanie.
Text odseku 1 a 2 tohto ustanovenia je zmenou pôvodného ustanovenia § 377 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá napriek problému, ktoré v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 491 a § 492. Odseky 3 a 4 kvôli právnej čistote a presnosti doplňujú princípy už vyjadrené vo všeobecných ustanoveniach platného Trestného poriadku (§ 71 a § 334), ktoré sa týkajú väzby strávenej v cudzine, o dobu prevozu osoby z cudziny na územie Slovenskej republiky, pretože prevážaná osoba nemusí byť v štáte prevozu vo väzbe.
Znenie ods. 1, 2 a 5 je prevzaté z pôvodných odsekov 1, 3 a 5 ustanovenia § 378 Trestného poriadku. Odsek 3 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je “daňou” za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.
Ide o upresnenie zásady špeciality, ktorá bola vyjadrená v odseku 2 ustanovenia § 378 Trestného poriadku. Okrem súhlasu vydávajúceho štátu boli doplnené ďalšie možnosti, v ktorých sa nemusí uplatniť princíp špeciality. Písmená a) až c) boli inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní. V písmene a/ uvádzaná možnosť opustiť územie znamená, že neexistovali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vydanej osobe bránili územie SR opustiť. Písmeno d/ tohto odseku, rovnako ako odsek 2, reaguje na ustanovenie čl. 10 Dohovoru Európskej únie o extradícii medzi členskými štátmi Európskej únie z 27.9.1996 a anticipuje sa ním budúce členstvo SR v Európskej únii a ratifikácia predmetného dohovoru.
Odsek 2 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.
Odsek 3 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 4 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 5 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.
Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 511. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 548.
Prvý odsek tohto ustanovenia upresňuje časť pôvodného ustanovenia odsek 1 § 379 Trestného poriadku na základe skúseností z praxe. Účinky doručenia žiadosti ministerstvu spravodlivosti sú dôležité pre účely počítania lehôt pre predbežnú väzbu. Odseky 2 a 3 sú nové a upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Sú inšpirované článkami 12 a 13 Európskeho dohovoru o vydávaní.
Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu. Takáto definícia v súčasne platnej právnej úprave chýba. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.
Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.
Ide o nové ustanovenie a jeho účelom je ustanoviť presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno f/). Jeho potreba bola vyžiadaná praxou pri rozhodovaní o prípustnosti, či neprípustnosti vydania, nakoľko úprava v predchádzajúcom znení Trestného poriadku bola úplne nedostatočná.
Písmeno a) reaguje na novelizované znenie § 21 ods. 1 Trestného zákona.
Osobitný predpis, na ktorý odkazuje písmeno b/, je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 283/1995 Z.z. o utečencoch v znení neskorších predpisov.
Ustanovenie je prevzaté z pôvodnej úpravy v § 379 ods. 1, 2, 3 a 5 Trestného poriadku. V odseku 3 je doplnené o povinnosť doručiť vyžiadanej osobe kópiu žiadosti o vydanie a pripojených listín. Tento postup súvisí s posilnením práv vyžiadanej osoby, ktoré sa ďalej prejavujú v § 509. Toto upresnenie procesných práv vyžiadanej osoby bolo potrebné vzhľadom na nejasnosť spôsobenú doterajšou absenciou úpravy týchto práva, keďže vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto je neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému.
Zjednodušené vydávacie konanie bolo doplnené už do doteraz platného Trestného poriadku (§ 379a). Doplnenie obsiahnuté v tejto novele, okrem zmeny názvu zo „skráteného“ na „zjednodušené“, spočíva v doplnení možnosti pre vyžiadanú osobu vzdať sa uplatnenia zásady špeciality (odsek 2). Názov sa zmenil z dôvodu, že konanie so súhlasom vydávanej osoby nemusí z časového hľadiska byť kratšie, ale je procesne zjednodušené v tom, že súd nerozhoduje o prípustnosti vydania. Súd však naďalej musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 506 ods. 2) a vec sa následne predloží na rozhodnutie o povolení priamo ministrovi spravodlivosti (odsek 4).
Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa “riadne” vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 5). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania (odsek 6).
Odsek 1 je prevzatý z pôvodného znenia § 380a Trestného poriadku, ktorý sa dopĺňa v poslednej vete o možnosť podania návrhu na vzatie do vydávacej väzby, ak v čase zadržania osoby slovenské orgány už dostali žiadosť o vydanie.
Ide o prepracované ustanovenie § 380b Trestného poriadku. Upravuje sa (odsek 2) vecná a miestna príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem “trvalého pobytu” ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem “bydlisko”.
Ustanovenie je preformulovaným ustanovením pôvodného ustanovenia § 381 Trestného poriadku. Odsek 2 reaguje na zjednodušené vydávacie konanie. V odseku 2 ide o obligatórnu väzbu. Odsek 3 na rozdiel od súčasnej úpravy neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby na príkaz ministra spravodlivosti, pretože ustanovenia písmen a/ - d/ dostatočne kryjú situácie, ktoré môžu vzniknúť. Taktiež sa neupravuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 509 ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky, čo by zmarilo realizáciu záväzku Slovenskej republiky osobu vydať.
Ide o preformulované, ale obsahovo totožné znenie doterajšieho ustanovenia § 382a Trestného poriadku.
Ide o nové ustanovenie, ktoré je spoločné všetkým rozhodovaniam o väzbe v rámci vydávacieho konania. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 506 ods. 2 v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Doplnenie možnosti sťažnosti je jedným z opatrení, ktoré majú posilniť procesné postavenie vyžiadanej osoby.
Ide o prepracované ustanovenie § 380 Trestného poriadku. Dôležité je, že súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 499 ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania t.j. vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu (pozri aj komentár K § 511). Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 499 ods. 2 Nový odsek 2 upravuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o prípustnosti. Zásadným spôsobom sa doplňujú procesné práva vyžiadanej osoby jednak tým, že sa jej musí dať možnosť aspoň písomného vyjadrenia k žiadosti o jej vydanie, pričom ak v tomto vyjadrení požiada, musí súd o prípustnosti vydania rozhodnúť na verejnom zasadnutí, a jednak tým, že odsek 4 je priznáva možnosť sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania. Ak súd považuje za potrebné vypočuť vyžiadanú osobu, urobí tak pred neverejným zasadnutím, na ktorom rozhodne o prípustnosti vydania. Odsek 4 nahradzuje doterajší systém preskúmavania rozhodnutia z iniciatívy ministra spravodlivosti (§ 380 ods. 2 Trestného poriadku). Odsek 5 upravuje konanie na najvyššom súde, ktorý rozhodne o tom, či je vydanie prípustné alebo nie. V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd. Ak krajský súd rozhodol, že vydanie nie je prípustné a na základe sťažnosti prokurátora proti takémuto rozhodnutiu najvyšší súd svojim rozhodnutím rozhodol o prípustnosti, musí súčasne rozhodnúť aj o obligatórnej vydávacej väzbe, ak vyžiadaná osoba nebola už predtým do takejto väzby vzatá podľa ustanovenia § 506 ods. 1. Z tohto dôvodu obsahuje toto ustanovenie odkaz na § 506 ods. 2.
Pokiaľ krajský súd v jednom rozhodnutí súčasne rozhodne o prípustnosti vydania a o vydávacej väzbe podľa § 506 ods. 2, je sťažnosť prípustná iba proti výroku o prípustnosti vydania.
Odsek 1 je pôvodným odsekom 1 § 382 Trestného poriadku. Odsek 2 je novým a vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Takáto úprava doteraz chýbala, čo spôsobovalo nejasnosť, či a za akých okolností minister vydanie nemusí povoliť, aj keď je vydanie po právnej stránke prípustné. Všetky uvedené možnosti odmietnutia vydania sa inšpirujú medzinárodným právom verejným z oblasti ochrany ľudských práv a humanitárneho práva. Preto predstavujú prirodzenú protiváhu k povinnosti vydávať osobu vyplývajúcu z medzinárodných zmlúv o extradícii.
Ide o nové ustanovenie, ktoré reaguje na potreby praxe a je inšpirované ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 507. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje “povinnosti” voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemala brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (pozri komentár K § 509). Konečne, každé vydanie “ na trestné stíhanie” je súčasne vydaním “na výkon trestu”, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený. Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.
Ide o nové ustanovenie, ktoré rieši praktický problém, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.
Ide o ustanovenie, ktoré zachováva časť právomoci ministra spravodlivosti z ustanovenia pôvodného § 327 ods. 1 Trestného poriadku, aby v prípade, ak bola alebo má byť osoba vydaná do cudziny, upustil od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.
Ide o doplnené ustanovenie pôvodného § 383 Trestného poriadku, doplnené o udelenie súhlasu s re-extradíciou a o zákaz použitia zjednodušeného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo zjednodušené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.
Táto hlava upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.
Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.
Ustanovenie upravuje definíciu “cudzieho rozhodnutia” pre účely tejto hlavy. Uznávajú sa rozhodnutia, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a d/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a d/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv a ktorý bol upravený špecificky v § 384e Trestného poriadku (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. V zmysle definičného ustanovenia v § 478 písmeno g/ umožňuje sa aj uznanie ochranných opatrení spojených s obmedzením osobnej slobody (najmä ochranné liečenie uložené páchateľovi ináč trestného činu, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný).
Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Navrhované znenie reaguje na praktické potreby, nakoľko úprava v pôvodnom 384a Trestného priadku nebola jasná ohľadne skutočností, ktoré má súd pri uznávaní cudzích rozhodnutí skúmať. Podmienky sú inšpirované Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami.
Toto ustanovenie odstraňuje nedostatok úpravy v pôvodných ustanoveniach § 384a až § 384d Trestného poriadku, ktorá štiepila konanie o uznanie (“exequatur”) na dve časti, na čisté “uznanie” (§ 384a) a nejasnú „premenu sankcie“ v rámci nariadenia výkonu (§ 384d). Pričom najmä ustanovenie § 384d nebolo jasné, čo do rozsahu rozhodovania súdu. Preto sa výslovne upravujú podmienky „premeny trestu“ ako dominantnej formy a spôsobu uznania.
zavádza v rámci zjednodušenia tohto konania aj možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak je druh a dĺžka trvania nie sú nezlučiteľné so slovenským právnym poriadkom. Hodnotiace kritérium je prevzaté z článku 10 ods. 2 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Táto možnosť je však možná len u trestu odňatia slobody a v zmysle § 478 písmeno g/ ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 515 písmeno c/ a e/) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o trestne primeranom pre uznaný trestný čin a to je možné jedine postupom podľa odseku 1.
Od konania o uznanie sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného cudzieho rozhodnutia (§ 521). Tento postup je aj v súlade s ustanoveniami Dohovoru o odovzdávaní odsúdených a praktické, aby sa uznanie a premena sankcie (resp. rozhodnutie, že sa bude pokračovať vo výkone uloženej sankcie) uskutočnili ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 521 ods. 4).
Odsek 3 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí podľa § 515 písmeno e/ a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku.
Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodoval krajský súd rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom krajského prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis, preto sa neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Preto sa koná na neverejnom zasadnutí, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky, nerozhoduje sa o jeho vine, ani k rozhodnutiu nie je potrebný jeho výsluch, či vyjadrenie. Nakoľko nejde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní ani zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 516 ods. 1 písm. b), ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené, ako aj možnosťou odvolania proti rozsudku podľa ods. 3 a 4.
Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na roveň rozsudku slovenského súdu. Ustanovenie tohto obsahu v doterajšej právnej úprave chýbalo a spôsobovalo problémy napr. pri posudzovaní recidívy. Dôležité tiež je, že uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky v Slovenskej republike, aj keď nedôjde k odovzdaniu odsúdeného na území Slovenskej republiky (pre účely res iudicata, recidívu, zápis v registri trestov). Dôsledky neodovzdania sa riešia v rovine výkonu (§ 521 ods. 4). Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračovacieho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány Slovenskej republiky, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania.
Vzhľadom na “zrovnoprávnenie” cudzieho rozhodnutia s rozsudkom slovenského súdu sa aj na vykonávacie konanie tohto uznaného rozhodnutia budú v zásade vzťahovať ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa výkonu rozsudkov slovenských súdov (§ 521 ods. 7).
Dôležité je, že vzhľadom na predmet úpravy tejto hlavy, ustanovenie nerieši otázku, či a aké účinky má v Slovenskej republike cudzie rozhodnutie, ktoré nebolo v Slovenskej republike uznané. Pôjde o účinky ne bis in idem cudzích rozhodnutí, ktoré vyplývajú z medzinárodných záväzkov (§ 10 ods. 1 písmeno h/ tohto zákona).
Toto ustanovenie reaguje jednak na Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991, ako aj na Dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území Slovenskej republiky a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 69 tohto zákona viazaný.
Ustanovenia odsekov 1 až 6 obsahujú úpravu lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 7) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije. Upravuje sa princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci. Zákaz výkonu trestu podľa odseku 4 v prípade, že odsúdený bol z výkonu trestu v odsudzujúcom štáte podmienečne prepustený, nebráni výkonu zvyšku podmienečne odpusteného trestu, ak o to odsudzujúci štát požiada a ak rozhodnutie o tom, že trest sa vykoná, bolo uznané slovenským súdom alebo došlo k použitiu ustanovení § 524 a 525 tejto časti. Odsek 6 rieši priame účinky cudzích rozhodnutí zmierňujúcich trest. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval.
Keďže ide o inštitúty, ktoré sa budú uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v použiteľnej medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len základné otázky postupu.
Odsek 1 a 2 tohto ustanovenia sú preformulovaným pôvodným ustanovením § 384b Trestného poriadku. Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva (napr. čl. 31 ods. 2 zmluvy medzi SR a ČR č. 193/1993 Z.z.).
Neupravuje sa otázka obsiahnutá v pôvodnom ustanovení 384c ods. 2 Trestného poriadku vzhľadom na presun rozhodnutia o premene sankcie do štádia uznávacieho konania a vzhľadom na obsah ustanovenia § 521 ods. 4.
Ide o zrkadlové ustanovenie K § 522, ktoré v doterajšej právnej úprave chýbalo. Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy (odsek 1), zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na podanie žiadosti (odsek 2) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v Slovenskej republike (odsek 3). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie Slovenskej republiky a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest v cudzine vykonaný. Odsek 4 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už nachádza na území vykonávajúceho štátu. Ide o zrkadlový prípad K § 522 ods. 3.
Ide o ustanovenia inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, ktorý umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie zodpovednosti za sledovanie správania odsúdeného počas skušobnej doby („dohľadu“), sledovanie správania odsúdeného a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy.
Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava rieši iba základné otázky postupu a neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve.
Upravuje preto len nevyhnutné otázky postupu a rozhodovania.
Upravuje otázku právomoci na rozhodovanie o žiadosti iného štátu a postupu po takomto rozhodnutí.
Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na zabezpečenie sledovania správania odsúdenej osoby. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení činnosti súdu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. či sa trest vykoná.
Ide o zrkadlové ustanovenie K § 524, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na to, aby cudzie orgány sledovali správanie odsúdeného v skúšobnej dobe alebo aby aj rozhodovali vo veci výkonu podmienečného trestu. Ktorá možnosť sa uplatní, bude vždy závisieť od podmienok dožiadaného štátu, nakoľko Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964 umožňuje zmluvným štátom urobiť výhrady voči niektorým formám spolupráce v ňom upravenej.
Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na rozhodnutie o žiadosti (§ 526) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 527).
Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme zodpovednosť za sledovanie správania sa odsúdeného alebo výkon podmienečného trestu.
Táto hlava upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle. Vychádza z existujúcej úpravy obsiahnutej v doterajších ustanoveniach § 383a a 383b.
Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o „jednostranný“ výkon subsidárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania, či úkon právnej pomoci v užšom slova zmysle (preto sa napríklad nepoužije § 528 ods. 3). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.
Ide o čiastočne upravené pôvodné ustanovenie § 383a Trestného poriadku.
Toto ustanovenie je doplneným znením pôvodného ustanovenia § 383b Trestného poriadku. Znenie odsekov 1 a 2 odstraňuje nejasnosť pri aplikácii pôvodného znenia, ktoré nevylučovalo možnosť “odňatia veci” príslušnému orgánu rozhodnutím ústredného orgánu. Nové znenie jednoznačne ustanovuje, že iniciátorom odovzdania musí byť orgán, ktorý vo veci koná ako vecne a miestne príslušný. Odsek 3 je doplnením pôvodného ustanovenia o príklady situácií, v ktorých je odovzdanie veci možné iniciovať. Ich obsah je inšpirovaný skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. “Strata” právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny, sa viaže až na moment rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch požiadať o odovzdanie trestnej veci do cudziny.
Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality alebo univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát vlastné trestné konanie vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať, alebo nie. I keď ide o rozhodovanie odlišné od rozhodovania o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty), je tomuto rozhodovaniu veľmi blízke, a preto sa zaraďuje do tejto hlavy.
Táto hlava upravuje právnu pomoc vo vlastnom (užšom) zmysle. Úprava právnej pomoci v doterajšom Trestnom poriadku odkazovala na použitie noriem občianskoprávnych (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), čo sa v praxi ukázalo ako nedostatočné. Táto hlava upravuje relatívne komplexnú úpravu problematiky aj vzhľadom na skutočnosť, že väčšina jej inštitútov sa môže vykonávať na základe faktickej vzájomnosti, pri absencii medzinárodnej zmluvy.
Toto ustanovenie definuje predmet právnej pomoci pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. Takéto terminologické vymedzenie v slovenskom právnom poriadku chýba a spôsobuje značné interpretačné problémy najmä pokiaľ ide o činnosť policajných orgánov vo vzťahu k cudzine.
Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného konania, vykonávajú sa v cudzine a vykonávajú sa na žiadosť slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter právnej pomoci nie je pre definíciu úkonu ako „úkonu právnej pomoci“ podstatné, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké je štádium konania v Slovenskej republike.
To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj vyšetrovateľov a policajných orgánov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného konania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam právnej pomoci vo vzťahu k cudzine, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať len prostredníctvom dozorového prokurátora (§ 532 ods. 2).
Tento oddiel rieši otázky spojené s dožiadaniami slovenských orgánov zasielaným do cudziny.
Toto ustanovenie odstraňuje nejasnosť spôsobovanú v praxi doterajšou absenciou takéhoto ustanovenia a ustanovuje základnú normu postupu. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je definovaná orgánom, ktorý o ňu žiada.
Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.
Odstraňuje nejasnosť spôsobovanú v praxi doterajšou absenciou takéhoto ustanovenia. Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. Od tohto spôsobu doručovania je potrebné odlišovať doručovanie prostredníctvom slovenského zastupiteľského orgánu na území iného štátu, ktoré sa môže tiež uskutočniť poštou.
Ide o princíp prevzatý z pôvodného ustanovenia § 60 zákona č. 97/1963 Zb. Je zrkadlovým vyjadrením filozofie obsiahnutej v ustanovení § 537. Vyjadruje základný princíp použitia lex fori. Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Druhou stranou uplatnenia tohto princípu je, že dožadujúci štát musí potom akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi.
Ide o nové ustanovenie, ktoré je inšpirované Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach a určuje všeobecnú normu postupu.
Tento oddiel rieši otázky spojené s vybavovaním dožiadaní cudzích orgánov slovenskými orgánmi.
Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 480 a § 482, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť a ak by jej poskytnutie bolo v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú okrem toho vyžadovať zmluvnú vzájomnosť (§ 550).
Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je popísaný v medzinárodnej zmluve a ktorý nie je upravený v slovenskom právnom poriadku, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci (§ 538) rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu.
Znenie odsekov 2 až 5 bolo po úprave prevzaté zo zákona č. 97/1963 Zb., na ktoré odkazuje súčasne znenie § 384 ods. 1 zákona. Odsek 2 formuluje všeobecnú zásadu lex fori prelomenú možnosťou postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 482 („verejný poriadok“ v medzinárodnom slova zmysle). Rozširuje pritom dopad ustanovenia § 482, pretože § 482 upravuje rozpor s „materiálnym verejným poriadkom“ (obsah požadovaného úkonu právnej pomoci), zatiaľ čo § 537 ods. 2 upravuje rozpor s „procesným verejným poriadkom“ (spôsob vykonania úkonu právnej pomoci). Typickým prípadom aplikácie cudzej právnej normy bude zrejme vykonanie tzv. krížového výsluchu (t.j. výsluch svedka zástupcom cudzieho orgánu činného v trestnom konaní a súčasne aj obhajcom obvineného).
Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje zásadne novým spôsobom vecnú príslušnosť na vykonávanie úkonov právnej pomoci slovenskými orgánmi. V záujme zjednodušenia a operatívnosti poskytovania pomoci cudzím orgánom sa zavádza v princípe všeobecná vecná príslušnosť okresných prokuratúr na vybavovanie úkonov právnej pomoci. To v praxi nevylučuje , že niektoré úkony vykonajú z jeho poverenia policajné orgány alebo na jeho návrh súd (§ 538 odsek 2), avšak zodpovednosť za vybavenie dožiadania ako celku zostáva na prokuratúre.
tiež určuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na vykonanie výsluchu či iného úkonu, ak cudzí orgán požiada osobitne o to, aby úkon vykonal súd (ide o dôsledoK § 537 ods. 2). Aj žiadosť o použitie cudzieho právneho predpisu podľa § 537 ods. 2, z ktorého vyplýva, že požadovaný úkon podľa tohto predpisu vykonáva v dožadujúcom štáte súd, sa bude považovať za žiadosť o vykonanie úkonu slovenským súdom. Pôjde predovšetkým o vykonanie tzv. krížového výsluchu (viď komentár K § 537).
Osobitný predpis, na ktorý odkazuje odsek 1, je zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre.
Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 537 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 96, § 104, § 110, § 111 tohto zákona), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 537 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa však javí odôvodnené. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.).
Ustanovenie doplňuje absenciu úpravy tejto otázky v slovenskom právnom poriadku. Odsek 1 určuje základnú zásadu pri neexistencii medzinárodnej zmluvy. Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas generálneho prokurátora.
Orgány cudzieho štátu sa však môžu zúčastniť pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako iné osoby (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak rozhodoval o povolení úkonu alebo ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať.
Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky . Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu . Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol. Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2: ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.
Ide o ustanovenia, ktoré majú charakter lex specialis k úprave poskytovania právnej pomoci obsiahnutej v predchádzajúcich oddieloch tejto hlavy.
Novým spôsobom, ktorý sa inšpiroval úpravou niektorých iných štátov (najmä Rakúsko, Maďarsko), sa upravuje povoľovanie prevozu osoby územím Slovenskej republiky. Potreba prevozu má často operatívny charakter a rozhodovanie najvyšším súdom podľa doterajšieho ustanovenia § 383c Trestného poriadku bolo časovo náročné. Okrem toho takáto vysoká úroveň rozhodovania nie je pri tejto forme právnej pomoci ani potrebná: v prípade prevozu slovenské orgány nemajú ani právomoc konať v trestnej veci prevážanej osoby, ani nevykonávajú nad prevážanou osobu žiadnu ochrannú funkciu (ako napr. v prípade extradície). Odsek 2 upresňuje rozsah a obsah rozhodnutia o povolení prevozu v kontexte inštitútov ako sú napr. dočasné odovzdanie osoby vo väzbe (§ 544).
Ide o ustanovenie, ktoré je základným vykonávacím ustanovením k Druhému dodatkovému protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 ako aj Schengenskej vykonávacej dohode. Potreba tejto rámcovej úpravy sa vyžaduje vzhľadom na špecifický charakter tohto úkonu. I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje dožiadanie justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne z textu zmluvných noriem daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. To isté platí aj pri žiadostiach cudzích orgánov o cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie na území SR. Odsek 4 z praktických a operatívnych dôvodov obsahuje normu lex specialis K § 544, zároveň však nevylučuje dojednanie iného orgánu na udeľovanie súhlasu priamo v použiteľnej medzinárodnej zmluve podľa § 479. Ak medzinárodná zmluva však takéto určenie nebude obsahovať, použije sa toto ustanovenie. Taká bude situácia napríklad vo vzťahu k uvádzanému druhému dodatkovému protokolu, ktorý osobitnú úpravu príslušnosti na udeľovanie súhlasu neobsahuje.
Ide o upravené ustanovenia pôvodného § 383e Trestného poriadku vo svetle Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001.
Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Je podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.
Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny (§ 544 až § 546) a ide o upravené ustanovenia pôvodného § 383d Trestného poriadku. Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom K § 547.
Ide o nové ustanovenie, ktoré v tejto komplexnej podobe v doterajšej úprave chýbalo. Upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 a 3 sú prevzaté z pôvodného ustanovenia § 384 ods. 3 a 4 Trestného poriadku.
Odklad odovzdania upravený v odseku 2 sa vzťahuje výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie prípadné budúce konania.
Toto ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci. Úprava je vykonávacím ustanovením Európskeho dohovoru o praní, vyhľadávaní, zaistení a prepadnutí výnosov z trestnej činnosti z 8.11.1990, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňom 1.9.2001. Vyžaduje sa zmluvná vzájomnosť, faktická vzájomnosť nestačí.
Zasielanie informácií z registra trestov sa upravuje ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.
V týchto ustanoveniach sú upravené nevyhnutné prechodné ustanovenia, zrušovacie ustanovenie a účinnosť zákona, ktorá sa navrhuje v súlade s návrhom Trestného zákona.