Podľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2003 sa predkladá do legislatívneho procesu návrh nového Trestného zákona.
Trestný zákon č. 140/1961 Zb. je účinný od 1.1.1962. Od nadobudnutia účinnosti bol vyše 30 krát novelizovaný, z toho po roku 1989 vyše 20 krát.
Ani početnými novelami sa nedosiahol stav úplného zosúladenia Trestného zákona s princípmi nového ústavného zriadenia Slovenskej republiky, čo je pochopiteľné, pretože jeho samotná podstata je založená na princípoch diametrálne odlišného spoločenského a štátneho zriadenia obdobia, v ktorom bol prijatý.
Trestný zákon sa v dôsledku veľkého počtu noviel stal pomerne neprehľadným. Niektoré inštitúty trestného práva hmotného, s prihliadnutím na dobu ich vzniku a na politické, spoločenské a ekonomické zmeny, ktoré nastali po roku 1989, sú už v porovnaní s novým ústavným zriadením a súčasnou orientáciou Slovenskej republiky zastaralé a nekonvenujú ani právnym systémom vyspelých demokratických krajín EÚ.
Rozsiahle politické, spoločenské a ekonomické zmeny po roku 1989 boli sprevádzané dynamickou a početnou legislatívou. Trestnoprávna ochrana nových spoločenských vzťahov sa formuje až následne, v závislosti na stupni poznania škodlivosti konkrétnych konaní, ktoré novým právnym normám odporujú.
Proces demokratizácie a transformácie, prebiehajúci od roku 1989, ako i výstavba demokratického právneho štátu kladie nové požiadavky na kvalitu trestnoprávnej ochrany spoločenských vzťahov, ktorú možno zaistiť len v procese rekodifikácie slovenského trestného práva hmotného.
Jej úlohou a cieľom bolo predovšetkým:
a) zhodnotiť aktuálnosť zásad a princípov, na ktorých bolo slovenské trestné právo hmotné v ostatných rokoch, najmä do roku 1989, budované,
b) novou trestnoprávnou úpravou spoločenských vzťahov reagovať na zásadné politické, spoločenské a ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, na vznik samostatnej Slovenskej republiky a funkcie demokratického právneho štátu, na vznik nového ústavného zriadenia a na dynamicky sa vyvíjajúcu legislatívu v rámci iných právnych odvetví jednotného systému slovenského objektívneho práva,
c) v nadväznosti na potreby Slovenskej republiky, jej právne a kultúrne tradície, požiadavky na ochranu práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb i štátu, najmä na ochranu základných práv a slobôd vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd (úst. zákon č.23/1991 Zb.), z Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. a z dokumentov medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika viazaná (najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkové protokoly, iné medzinárodné zmluvy a dohody, záväzky vyplývajúce z Asociačnej dohody o príprave vstupu SR do EÚ), vytvoriť moderný, optimálny a komplexný nástroj trestnoprávnej ochrany spoločenských vzťahov, ktorý bude zodpovedať princípom organizácie a činnosti demokratického právneho štátu a požiadavkám na zosúladenie právneho poriadku Slovenskej republiky s právom vyspelých demokratických štátov,
d) odstrániť neprehľadnosť platnej trestnoprávnej úpravy, vyvolanú početnými a nie vždy organickými zásahmi do Trestného zákona novelami v priebehu doby jeho doterajšej platnosti,
e) upraviť systematiku Trestného zákona tak, aby zodpovedala (poradím hláv jeho osobitnej časti i prísnosťou trestov, ktoré možno uložiť za jednotlivé trestné činy) hierarchii hodnôt a záujmov moderného demokratického právneho štátu,
f) preskúmať otázku materiálneho chápania trestného činu a zvážiť možnosť prechodu na jeho formálne chápanie a legislatívne vyjadrenie, zvážiť zavedenie novej kategorizácie protispoločenských činov,
g) pokračovať v dekriminalizačnej a depenalizačnej tendencii slovenského trestného práva, uplatňovanej, až na niektoré výnimky, najmä od roku 1990, a dôsledne vymedziť účel Trestného zákona ako nástroja na pôsobenie výhradne proti kriminalite a krajného prostriedku ochrany spoločenských vzťahov, len vtedy ak náprava prostriedkami iných právnych odvetví nie je možná alebo účinná,
h) preskúmať ustanovenia Trestného zákona upravujúce základy trestnej zodpovednosti z hľadiska, či zodpovedajú poznatkom modernej právnej vedy i poznatkom súvisiacich vedných odborov (kriminológie, psychológie, psychiatrie, pedagogiky, ekonómie a i.), podľa potreby tieto ustanovenia zmeniť alebo doplniť,
i) aktualizovať Trestný zákon súčasnej etiológii zločinnosti, súčasnému stavu, vývoju, štruktúre a formám kriminality, jej príčinám a podmienkam, osobitne pokiaľ ide o prejavy organizovaného zločinu,
j) upresniť zákonné znaky doterajších skutkových podstát trestných činov, prípadne ich doplniť o ďalšie, reagujúc na nové a zvlášť škodlivé formy protispoločenskej činnosti, prípadne vypustiť z Trestného zákona skutkové podstaty trestných činov, ktoré sú už prekonané,
k) preskúmať platný systém trestnoprávnych sankcií, najmä systém trestov, a ustanovenia upravujúce ich ukladanie i výkon z hľadiska, či zodpovedajú aktuálnym poznatkom vedy (najmä penológie, psychológie a medicíny), potrebám moderného demokratického právneho štátu, záväzkom medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako i skúsenostiam vyspelých demokratických štátov, tieto ustanovenia podľa potreby zmeniť alebo doplniť,
l) preskúmať rozpätie trestných sadzieb, zaistiť lepšiu previazanosť systému trestov a ich sadzieb za jednotlivé trestné činy, a to najmä v závislosti na ich typovej závažnosti a zmene v systematike Trestného zákona a
m) vytvoriť predpoklady pre zjednodušenie, odformalizovanie a zrýchlenie trestného konania o trestných činoch malej závažnosti.
Vláda Slovenskej republiky v máji 2000 schválila nasledovné ciele novej rekodifikácie:
zabezpečiť ochranu ľudských práv a slobôd, ako aj ďalších hodnôt vyplývajúcich z Listiny základných ľudských práv a slobôd a z Ústavy Slovenskej republiky prostriedkami trestného práva;
vytvoriť podmienky na realizáciu trestnej politiky demokratickej spoločnosti založenej na princípoch humanizmu, ktorá bude zároveň garantovať primeranú satisfakciu obetiam trestných činov a bude smerovať k sociálnej reintegrácii páchateľov;
vytvoriť strategickú tendenciu na perspektívnu dekrimininalizáciu a depenalizáciu Trestného zákona pri súčasnom rešpektovaní ochrany spoločnosti represívnymi opatreniami v oblastiach jej najväčšieho ohrozenia.
Na dosiahnutie uvedených primárnych cieľov bude treba:
1. Prehĺbiť diferenciáciu a individualizáciu trestnej zodpovednosti fyzických osôb a právnych dôsledkov tejto zodpovednosti.
2. Zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb – na základe striktne vymedzených podmienok – ktorá sa bude uplatňovať vedľa trestnej zodpovednosti fyzických osôb (z tejto zodpovednosti bude vyňatý štát).
3. Komplexne upraviť trestnú zodpovednosť mládeže, ktorá bude zohľadňovať najnovšie (interdisciplinárne) vedecké poznatky z oblasti pedagogiky, sociológie, pedopsychológie a pedopsychiatrie v súlade s novou právnou úpravou v ďalších relevantných oblastiach nášho právneho poriadku.
4. Zmeniť celkovú filozofiu ukladania trestných sankcií, v rámci ktorej bude treba predovšetkým zmeniť hierarchiu sankcií tak, aby v jej rámci bol trest odňatia slobody chápaný ako ultima ratio. V rámci tejto filozofie bude kladený dôraz na individuálny prístup pri riešení trestných vecí na základe širokej možnosti využitia alternatívnych sankcií a odklonov tak, aby sa v najširšej miere zaistila pozitívna motivácia páchateľa.
5. Dosiahnuť takú úroveň kodifikácie, aby bola zrovnateľná s úrovňou trestného práva hmotného európskeho štandardu, pri plnom rešpektovaní medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a požiadaviek vyplývajúcich z integračných procesov.
Pri tvorbe nového Trestného zákona bol rešpektovaný model kontinentálneho právneho systému, kultúrne a právne tradície Slovenskej republiky, a boli akceptované progresívne a aj dnes použiteľné (a potrebné) trestnoprávne inštitúty z celého obdobia prvej ČSR, rokov 1948 - 1989 i rokov 1990 - 1996. Kontinuita právnych úprav trestnoprávnych vzťahov, i jej špecifiká u nás boli akceptované.
Pri tvorbe nového Trestného zákona bol prísne rešpektovaný rámec daný platným znením Ústavy SR.
To však nevylučovalo úvahy a diskusiu aj o inštitútoch trestného práva hmotného, ktoré by inak za súčasného znenia ústavy neboli prípustné (absolútny trest, eutanázia).
Doterajšie materiálne chápanie trestného činu sa zmenilo na primárne formálne.
Formálne chápanie bolo dôvodom oveľa podrobnejšieho definovania znakov základných a kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov v osobitnej časti Trestného zákona a samostatného interpretovania mnohých týchto znakov v novej tretej časti zákona, a to v ďaleko širšom rozsahu, ako tomu bolo doposiaľ.
Došlo aj k zmene kategorizácie trestných činov na prečiny a zločiny.
Upustilo sa aj od niektorých doterajších znakov, ktoré boli výrazom prechádzajúcich spoločenských a ekonomických podmienok (napríklad znak „pre zárobok“).
Pribudli aj tri nové tresty – probácia, domáce väzenie a trest povinnej práce.
Samostatne sú vyjadrené základné zásady Trestného zákona.
Oveľa podrobnejšie sú upravené základy trestnej zodpovednosti - v zákone sú premietnuté aj také otázky, ktoré boli doposiaľ prenechávané súdnemu výkladu a právnej teórii, aj keď v konečnom dôsledku šlo o určenie práv a slobôd, ktoré môžu byť stanovené zákonom.
Pribudli niektoré nové právne inštitúty (dovolené riziko, použitie agenta, nevyhnutná ochrana, súdny dohľad nad odsúdeným a i.), rozšírili sa pravidlá pre ukladanie trestov a došlo k zmene a doplneniu väčšiny ustanovení všeobecnej a osobitnej časti doterajšieho Trestného zákona.
Osobitná pozornosť sa venuje obeti trestného činu a dôslednej ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Výrazom nového prístupu je aj zmena systematiky osobitnej časti Trestného zákona, kde sú dané do popredia najmä trestné činy proti životu a zdraviu a proti slobode a ľudskej dôstojnosti.
Niektoré súvisiace otázky budú musieť byť právne upravené v osobitných zákonoch (výkon probačného dohľadu a trestu povinnej práce).
Navrhovaná právna úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vzhľadom na ich väčší počet sú uvádzané v osobitnej časti dôvodovej správy k jednotlivým ustanoveniam.
Prerokovanie návrhu zákona na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR podľa zákona o tripartite nie je potrebné.
Návrh zákona bude mať priamy finančný dopad na štátny rozpočet a zamestnanosť, ktorý je vyčíslený v doložke finančných, ekonomických, enviromentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť – toto vyčíslenie je spoločné pre oba trestné kódexy (Trestný zákon a Trestný poriadok), ktoré sú predkladané súčasne do legislatívneho procesu.
Odhad dopadov na verejné financie a zamestnanosť
Návrhy oboch trestných kódexov (Trestný zákon a Trestný poriadok), ktoré sú predkladané spoločne do legislatívneho procesu a nadväzne vo vzájomnej súvislosti by mali byť aj v ďalšom legislatívnom procese prerokovávané (účinnosť sa predpokladá 1.1.2005), budú mať dopady na verejné financie a zamestnanosť minimálne v súvislosti so:
- zavedením probácie v Trestnom zákone – predpokladá sa prijatie 2 probačných úradníkov na každý okresný súd (spolu 110 úradníkov) a vytvorenie príslušného odboru na ministerstve (6 úradníkov) - vyčíslenie a predpokladaný dopad je uplatnený v návrhu zákona o probačných a mediačných úradníkoch, ktorý je v legislatívnom procese,
- zavedením v Trestnom poriadku okresného súdu ako súdu prvého stupňa - tu bude potreba prijatia priemerne 4 nových trestných sudcov na každý okresný súd v sídle krajského súdu (spolu 32 sudcov), keďže na tieto súdy prejde vecná príslušnosť rozhodovať v 1. stupni veci, ktoré podľa platného právneho stavu (§ 17 Trestného poriadku) rozhoduje v 1. stupni krajský súd, pričom Generálna prokuratúra SR si v tejto súvislosti uplatnila taktiež navýšenie počtu 32 prokurátorov na okresných prokuratúrach,
- prechodom na kontradiktórny proces (Trestný poriadok), čo si nevyhnutne vyžiada nové formy zaznamenávania súdneho pojednávania (zaznamenávacia technika – napr. diktafóny a nevyhnutným je postupné zavádzanie stenografických zariadení) – konkrétne vyčíslenie predpokladá takéto technické vybavenie všetkých trestných pojednávacích miestností na súdoch (priemerne 5 na každom súde).
Nepriamo môže byť dopad na verejné financie dotknutý niektorými ďalšími zmenami upravenými v návrhu Trestného zákona, a to perspektívne v horizonte desiatich až pätnástich rokov, najmä v súvislosti so zvýšením hornej hranice trestu odňatia slobody na 25 rokov, obligatórnym uložením trestu doživotia páchateľovi obzvlášť závažného zločinu, ktorý taký čin spácha tretíkrát, ale aj skôr úpravou nových druhov trestov (najmä trest povinnej práce, domáce väzenie) a ochranných opatrení.
Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:
S U D C O V I A
1. Mzdové prostriedky
32 sudcov okresných súdov bude odmeňovaných podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
- Zaradenie do I. platovej skupiny a 4. platového stupňa (podľa platovej tabuľky platnej od 1. 1. 2002 vrátane valorizácie). Pripomíname, že do roku 2005 základný plat sudcu, vrátane paušálnych náhrad, môže byť v priebehu roku 2003 a 2004 v zmysle § 85 citovaného zákona 2x valorizovaný.
- Základný plat
32 osôb x 38 955 Sk x 14 mesiacov ....................................................... 17 452 tis. Sk
- Ostatné osobné vyrovnania (paušálna náhrada)
32 osôb x 1 623 Sk x 12 mesiacov .......................................................... 623 tis. Sk
S P O L U : ................................................................................................ 18 075 tis. Sk
2. Poistné (37,5 %) ..................................................................................... 6 778 tis. Sk
3. Materiálno – technické vybavenie
bežné výdavky (prvotné vybavenie)
32 osôb x 50 tis. Sk................................................................................. 1 600 tis. Sk
kapitálové výdavky (výpočtová technika)
32 osôb x 100 tis. Sk ................................................................................. 3 200 tis. Sk
68 súdov x 5 x 20 tis. Sk (záznamová technika) 6 800 tis. Sk
______________________________________________________________________
S P O L U : ............................................................................................... 11 600 tis. Sk
CELKOVÁ REKAPITULÁCIA (rozpočtová kapitola Ministerstva spravodlivosti SR) :
S P O L U : ........................................................................................... 36 453 tis. Sk
Prokurátori
1/ Mzdové prostriedky
a) základný plat
32 osôb x 38 955 Sk x 14 mesiacov 17 452 tis. Sk
b) ostatné osobné vyrovnania (paušálna náhrada)
32 x 1 623 Sk x 12 mesiacov 623 tis. Sk
spolu 18 075 tis. Sk
2/ Poistné (37,5% z miezd) 6 778 tis. Sk
3/ Materiálno-technické vybavenie
a) vybavenie nábytkom a príslušným technickým zariadením
(32 osôb x 50 tis. Sk) 1 600 tis. Sk
b) výpočtová technika
(32 osôb x 100 tis. Sk) 3 200 tis. Sk
spolu 4 800 tis. Sk
Rekapitulácia (v tis. Sk) – rozpočtová kapitola Generálnej prokuratúry SR
Bežné výdavky celkom 26 453
z toho: mzdové prostriedky 18 075
poistné 6 778
tovary a služby (nábytok) 1 600
Kapitálové výdavky (výpočtová technika) 3 200
Výdavky celkom 29 653
- Odhad dopadov na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb - bezpredmetné.
- Odhad dopadov na životné prostredie - bezpredmetné.
1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.
2. Názov návrhu zákona: Trestný zákon.
3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii.
a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.
Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.
Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.
Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.
Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2003 obsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného zákona (mesiac december).
b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.
4. Problematika návrhu právneho predpisu
a) nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev
b) je upravená v práve Európskej únie, a to v dokumentoch:
- hlava VI Zmluvy o Európskej únii – „Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci“,
- Európska dohoda o pridružení – Slovenská republika sa v článku 6 zaviazala rešpekovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch,
- Spoločné stanovisko zo 6.10.1997 ako ho definovala Rada na základe článku K3 Zmluvy o EÚ k rokovaniam v Rade Európy a OECD týkajúcim sa korupcie, Druhé spoločné stanovisko z 13.11.1997 a Spoločné opatrenie z 22.12.1998 na základe článku K.3 Zmluvy o EÚ o korupcii v súkromnom sektore,
- Rezolúcia Rady z 20.9.1996 o ukladaní trestov za závažný nezákonný obchod s drogami,
- Spoločný postup zo 17.12.1996 schválená Radou EÚ na základe článku K3 zmluvy o EÚ týkajúca sa aproximácie zákonov a praxe v členských štátoch EÚ na boj proti drogovej závislosti a na prevenciu a boj proti nezákonnému obchodu s drogami,
- Dohovor z 25.6.1997 na základe čl. K3 Zmluvy o EÚ o boji proti úplatkárstvu, na ktorom sa podieľajú úradníci ES alebo členských štátov EÚ,
- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev z 27.11.1995,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 29.5.2000 o zvýšení ochrany trestnými postihmi a inými sankciami proti falšovaniu v súvislosti so zavedením eura,
- Spoločný postup z 24.2.1997 prijatý Radou podľa čl. K.3 Zmluvy o Európskej únii o boji proti obchodu s ľuďmi a sexuálnemu vykorisťovaniu detí ,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 26.6.2001 o praní špinavých peňazí, identifikácii vyhľadávaní, zmrazení, zabavení a konfiškácii nástrojov a príjmov z trestnej činnosti,
- Rezolúcia Rady z 20.12.1996 o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú so súdnym konaním v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,
- Rámcové rozhodnutie Rady o boji proti terorizmu zo 7.12.2001,
- Rámcové rozhodnutie Rady zo 6. decembra 2001 pozmeňujúce Rámcové rozhodnutie Rady 2000/383/JHA o zvýšenej ochrane prostredníctvom trestných pokút a ďalších sankcií proti falšovaniu v súvislosti so zavádzaním eura,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002o boji proti terorizmu
- Rámcové rozhodnutie Rady z 19. júla 2002 o boji proti obchodovaniu s ľuďmi,
- Rámcové rozhodnutie Rady z 28. mája 2001 o boji proti podvodom a falšovaniu bezhotovostných platobných prostriedkov.
5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie a právom Európskych spoločenstiev
a) žiadna
b) úplná.
6. Gestor : Ministerstvo spravodlivosti SR.
7. Účasť expertov: bezpredmetné.
Základné poslanie Trestného zákona sa nemení, čo vyplýva z jeho predmetu a účelu. Trestný zákon bol a aj naďalej bude právnym nástrojom práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky pred trestnými činmi.
Do účelu Trestného zákona bola doplnená i ochrana všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva, ktoré sú vyjadrené v medzinárodnoprávnych dokumentoch. Ide tu o vyjadrenie snáh o zosúladenie právneho poriadku Slovenskej republiky s právom vyspelých demokratických krajín a reakciu na prebiehajúci proces integrácie vo svete a v Európe, ktorého súčasťou je aj Slovenská republika.
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (viď článok 1 Ústavy SR), pričom medzi základné princípy takéhoto štátu patrí bezvýhradná, účinná a dôsledná ochrana ľudských práv a základných slobôd. Túto skutočnosť bolo potrebné vyjadriť aj v Trestnom zákone, ktorého uplatňovanie môže byť z hľadiska ich porušovania a ochrany podstatné.
Prostriedkami na dosiahnutie účelu tohto zákona aj naďalej zostávajú hrozba trestami, ukladanie a výkon trestov a ochranných opatrení a to v ich súhrne. Pri ich ukladaní a výkone sa musí prihliadať aj na princípy humanizmu a výkonom trestu nemôže byť ponížená ľudská dôstojnosť.
K I. hlave
V tejto hlave sú upravené základy trestnej zodpovednosti. Oproti doterajšiemu Trestnému zákonu sa v úvode definuje pôsobnosť slovenského Trestného zákona, potom je upravovaná problematika pojmu trestného činu ako takého vrátane zavinenia jeho spáchania, v treťom oddiele je upravená problematika páchateľa, spolupáchateľa a účastníka trestného činu. V štvrtom diele sú vyjadrené okolnosti vylučujúce trestnosť činu a na ne v piatom oddiele nadväzujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu.
Toto ustanovenie zakotvuje dôležitú zásadu vylúčenia použitia retroaktivity, ak by to bolo pre páchateľa nepriaznivejšie. Oproti doterajšej právnej úprave sa tu zrozumiteľnejšie vyjadruje zásada použitia neskoršieho zákona, a to ktoréhokoľvek do doby, než sa rozhoduje o trestnom čine, ktorý je pre páchateľa najpriaznivejší. Zároveň sa ustanovenie v odseku 1 výslovne dopĺňa aj o výmeru trestu.
Toto ustanovenie vyjadruje miestnu pôsobnosť Trestného zákona viažucu sa k územiu Slovenskej republiky a spresňuje, čo sa považuje za územie Slovenskej republiky, resp. kedy sa tiež považuje trestný čin spáchaný na území Slovenskej republiky.
Toto ustanovenie je výnimkou z miestnej príslušnosti, pričom prednosť dostáva osobná pôsobnosť Trestného zákona, na základe vzťahu osoby páchateľa k Slovenskej republike, občan SR, trvalý pobyt na území SR.
Právny charakter nášho štátu, princípy humanizmu a demokracie vyjadrené v našej Ústave SR a medzinárodné zmluvy nás zaväzujú k tomu, aby aj bez podmienok miestnej a osobnej pôsobnosti u taxatívne vymedzených trestných činov bolo možné použiť tento Trestný zákon. Ide o trestné činy proti mieru a proti ľudskosti, proti republike a trestné činy vojnové. Je tu teda vyjadrená ako zásada univerzálneho pôsobenia Trestného zákona, tak aj zásada ochrany republiky.
V tomto ustanovení je zakotvená možnosť postihu páchateľa trestného činu keď nie je daná ani osobná ani miestna pôsobnosť Trestného zákona, avšak páchateľ bol zadržaný na našom území a nebol vydaný cudziemu štátu na trestné stíhanie.
Toto ustanovenie zakotvuje, že pôsobnosť nášho Trestného zákona môže byť upravovaná aj vyhlásenými medzinárodnými zmluvami, resp. že zásady vyššie uvedené sa neuplatnia, ak vyhlásená medzinárodná zmluva to nepripustí.
V ustanoveniach o pôsobnosti trestných zákonov bolo spresnené, že namiesto pojmu cudzina bol použitý pojem mimo územia Slovenskej republiky.
Toto ustanovenie definuje ústrednú kategóriu trestného práva hmotného – trestný čin. Oproti doterajšej právnej úprave práve v tomto ustanovení dochádza k najväčšej zmene nového Trestného zákona oproti doterajšiemu platnému zneniu. Toto ustanovenie definuje trestný čin ako prísne formálnu kategóriu, čo vyplynulo najmä z požiadaviek praxe. Takýmto poňatím trestného činu je tiež lepšie zabezpečená ústavná zásada rovnosti pred zákonom. Došlo teda k vypusteniu pojmu spoločenská nebezpečnosť, ktorého používanie v justičnej praxi bolo častokrát preceňované, ba dokonca zneužívané ako v prospech tak aj v neprospech páchateľov trestnej činnosti.
Formálne chápanie trestného činu umožní súčasne orgánom činným v trestnom konaní sústrediť sa na základné otázky trestného konania a to zistenie trestného činu a jeho páchateľa.
Pre naplnenie znakov trestného činu bude potrebné aby boli splnené dve podmienky:
1. musí ísť o protiprávny čin,
2. jeho znaky musia byť uvedené výlučne v Trestnom zákone (iné zákony už do budúcna nebudú obsahovať skutkové podstaty trestných činov, napríklad aj trestný čin proti mieru sa preberá zo zákona na ochranu mieru do osobitnej časti Trestného zákona hneď na prvé miesto).
Z obsahu definície trestného činu sa však spoločenská nebezpečnosť úplne nevytratila, pretože ona je daná tým, že zákonodarca určité protiprávne konanie už samo o sebe označil za najvyššiu formu protiprávneho konania – trestný čin.
Široká možnosť odklonov , ktorá bude zakotvená v Trestnom poriadku súčasne zabezpečí aby sa nedostávali pred súdy páchatelia takých konaní, ktoré by mohli byť charakterizované ako bagateľné trestné činy.
Trestnými činmi sú prečiny a zločiny. Touto kategorizáciou sa Slovenská republika vracia k tradícii delenia trestných činov v medzivojnovom období. Znamená to aj návrat k pôvodnej bipartícii súdno trestných činov platnej do 1. júla 1990 (prečiny a trestné činy).
Nejde o samoúčelné delenia trestných činov. Umožňuje presnejšie vyjadrenie ich rôznej závažnosti a škodlivosti, lepšie dokumentuje štruktúru evidovanej kriminality, podiel závažných trestných činov a ich pomer k menej závažnej kriminalite.
Kategorizácia ďalej umožní podstatne odlíšiť zložitosť trestného konania o jednotlivých kategóriách trestných činov. Menovite konanie o menej závažných prečinoch doteraz zbytočne formálne a zdĺhavé napomôže zjednodušiť a urýchliť a tiež môže prispieť k vytvoreniu priestoru pre vykonanie skutočne kvalitného a dôsledného trestného konania o obzvlášť závažných zločinoch, ktorých kategória sa tiež zavádza. Z hľadiska teoreticko-praktického však zostáva naďalej nadradeným pojmom trestný čin.
Rozhodujúcim kritériom pre definovanie jednotlivých kategórií trestných činov je síce ich typová závažnosť, ale tá je vyjadrená len nepriamo znakmi formálnej stránky skutkových podstát a hornou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý možno za jednotlivé trestné činy uložiť podľa osobitnej časti tohto zákona.
Pre určenie, či ide o zločin alebo prečin pritom nie je rozhodujúca výmera trestu, ktorú súd v konkrétnom prípade za trestný čin páchateľovi skutočne uloží, ani minimálna hranica trestu odňatia slobody ktorú súd môže páchateľovi uložiť, ako tomu je v právnych poriadkoch niektorých štátov, kde sa kategorizácia trestných činov uplatňuje.
Jediným kritériom u úmyselných trestných činov je len výmera trestu odňatia slobody – jeho horná hranica, ktorý je možné za trestný čin uložiť podľa tohto zákona. Nedbanlivostné trestné činy sú všetky prečinom, bez ohľadu na stanovenú trestnú sadzbu.
V dôsledku takéhoto riešenia odpadá i potreba v osobitnej časti tohto zákona u každého trestného činu zvlášť upresňovať či ide o zločin alebo prečin. Na túto otázku dávajú dostatočnú odpoveď všeobecné definície prečinu alebo zločinu uvedené v tomto ustanovení. Až po dôslednom komplexnom posúdení každého činu zvlášť a po zistení, ktoré zákonné znaky osobitnej časti tohto zákona napĺňa a trest odňatia slobody v akej výmere tento zákon s ich naplnením spája, bude možné povedať či ide o prečin alebo zločin – rýdzo formálny prístup. Z takejto definície potom môže nastať prípad, že úmyselného trestného činu prvý odsek z hľadiska trestnej sadzby bude kvalifikovaný ako prečin a ďalšie kvalifikované skutkové podstaty už ako zločin.
Zavedením inštitútu nepatrnej protiprávnosti avšak výlučne u prečinov je sledovaná možnosť vylúčenia súdneho prejednávania takýchto bagateľných prečinov.
Uplatnenie miestnej, ale aj osobnej pôsobnosti Trestného zákona, ale tiež príslušnosti súdu v konkrétnom prípade, vyžaduje presne definovať miesto spáchania trestného činu nielen z hľadiska konania, ale aj následku, čo doteraz bolo ponechané len na teóriu trestného práva a výklad orgánov činných v trestnom konaní.
Uvedené ustanovenia upravujú vývojové štádia trestných činov pred ich dokonaním, ktoré z hľadiska ochrany záujmov chránených Trestným zákonom je tiež potrebné postihovať. Ponechávajú sa dve vývojové fázy trestného činu, príprava a pokus, pričom sú súčasne vymedzené podmienky o ich trestnosti. Nepriamo z týchto ustanovení vyplýva aj tretia vývojová fáza, ktorou je dokonanie trestného činu, t.j. naplnenie všetkých jeho znakov vrátane následku.
Zakotvuje sa že príprava bude trestná len u vyššej formy trestného činu a to u zločinu.
Doterajšie obsahové vymedzenie prípravy a pokusu ostalo v podstate zachované. Osobitne však bolo treba vyjadriť v praxi opomínané, avšak právnou teóriou akceptované pravidlo, že páchateľ prípravy ešte nezačal na rozdiel od páchateľa pokusu napĺňať znaky trestného činu, ku ktorému príprava smeruje. Preto sa v praxi príprava s pokusom neraz zamieňala práve pre opomenutie tohto základného rozdielu, čo viedlo k nesprávnemu posúdeniu skutku páchateľa a napokon aj k uloženiu nesprávneho trestu.
Až na nepatrné zmeny zostali nezmenené tiež podmienky zániku trestnosti prípravy a pokusu.
Políciou podľa § 11 ods.3 písm. b), ako aj podľa ďalších ustanovení, sa rozumie akýkoľvek príslušník poverených orgánov uvedených v § 10 ods. 7 písm. b) návrhu Trestného poriadku, t.j. napr. akýkoľvek príslušník Policajného zboru.
V týchto ustanoveniach Trestného zákona je definovaná subjektívna stránka znakov skutkovej podstaty trestného činu v podobe zavinenia. Doterajšie dve formy zavinenia v podobe úmyslu a nedbanlivosti zostávajú zachované. Taktiež členenie § 13 a §14 umožňuje rozlíšiť zavinenie vo forme úmyslu na úmysel priamy a nepriamy a zavinenie vo forme nedbanlivosti na vedomú a nevedomú.
Rovnako definovanie týchto foriem zavinenia zostáva nezmenené až na jednu dôležitú výnimku, keď za nepriamy úmysel sa bude posudzovať aj ľahostajnosť páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chráneného Trestným zákonom. Týmto doplnením sa sleduje odstránenie problémov v trestnej praxi. Na rozdiel od vedomej nedbalosti, kde sa páchateľ bez primeraných dôvodov spolieha, že porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, (možno skonštatovať, že ho nechce) u ľahostajnosti páchateľ ale pripúšťa že takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobí. Z logického výkladu pojmu ľahostajnosť totiž vyplýva, že ľahostajnosť môže smerovať len k niečomu, o čom si osoba myslí, že môže vzniknúť a nie k niečomu čo vzniknúť nemôže.
Takýmto doplnením ustanovení Trestného zákona o zavinení sa dopĺňa aj požiadavka vyplývajúca z legislatívneho zámeru rekodifikácie v podobe nájdenia jasnejšej hranice medzi nepriamym úmyslom a vedomou nedbanlivosťou.
Tieto ustanovenia Trestného zákona definujú subjekt trestného činu, t.j. páchateľa, spolupáchateľa a účastníka. Definícia páchateľa trestného činu prešla dvoma zmenami, z ktorých jedna je mimoriadne dôležitá, pretože okrem fyzickej osoby ako tomu bolo doteraz, páchateľom trestného činu bude môcť byť aj právnická osoba ako to ustanovuje v ďalších častiach tento zákon. Bola vytvorená konštrukcia, že fyzická osoba môže byť páchateľom všetkých trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona (v niektorých prípadoch za predpokladu, že má určitú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie) zatiaľ čo právnická osoba bude môcť spáchať len trestné činy, ktoré sú výslovne uvedené v osobitnej časti Trestného zákona.
Ďalšia zmena, ktorá sa týka páchateľa trestného činu je vyjadrená tým, že za páchateľa trestného činu sa považuje ten, kto úmyselný trestný čin spácha za použitia tzv. živého nástroja. Doteraz takéto spáchanie trestného činu bolo riešené len cestou teórie a výkladových pravidiel. Prax ukazuje, že opakovane dochádza k páchaniu trestných činov prostredníctvom trestne nezodpovedných detí, osôb psychicky postihnutých, ktoré pre svoju chorobu nie sú trestne zodpovedné, ale tiež prostredníctvom zvierat.
Vzhľadom na vývoj kriminality, kedy dochádza k častému páchaniu trestnej činnosti tzv. na objednávku, bolo na túto skutočnosť reagované aj v tomto Trestnom zákone, kedy bol popri návodcovi osobitne definovaný aj ďalší účastník na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse a to objednávateľ. V tomto prípade totiž nejde o typické navedenie na spáchanie trestného činu, pretože nájomní páchatelia trestných činov sú tieto už vopred ochotní spáchať a objednávateľ len konkretizuje prakticky predmet útoku.
V týchto ustanoveniach sú vyjadrené okolnosti vylučujúce trestnosť činu. Na rozdiel od okolností vylučujúcich protiprávnosť v týchto prípadoch ide o spáchanie trestného činu, avšak pre nedostatok veku a príčetnosti na strane páchateľa nemôže dôjsť k jeho potrestaniu.
Pri definovaní veku trestne zodpovedného páchateľa došlo k ďalšej mimoriadne závažnej zmene, keď hranica trestnej zodpovednosti bola znížená z pätnásť na štrnásť rokov. Pre rozvoj modernej civilizácie je príznačná aj zmena vývoja tempa mládeže. Týka sa to oveľa viac jej fyzickej vyspelosti, menej mentálnej zrelosti, ale na druhej strane nemožno poprieť ani to, že i po tejto stránke dnešná mládež dospieva oveľa rýchlejšie než tomu bolo pred niekoľkými desiatkami rokov.
Nesporne je to vyvolané aj celkovým, životným štýlom, materiálnymi podmienkami, tempom a úrovňou jej vzdelávania, prístupom k informáciám prostredníctvom médií vrátane výpočtovej techniky a podobne.
Tieto faktory a mnohé k nim pridružené bio-psycho-sociologické podmienky a príčiny, ako aj ich dôsledky v prvom rade odôvodňujú potrebu ešte dôslednejšie chrániť mládež pred negatívnymi vplyvmi, pred sociálno-patologickými javmi a zintenzívniť pôsobenie všetkých súčastí systému výchovy a vzdelávania, vytvoriť mládeži materiálne i kultúrne podmienky pre vzdelávanie, kultúrne vyžitie i pre pracovné uplatnenie, zvýšiť ich perspektívy pokiaľ ide o možnosti bývania, zdravého spôsobu života, vrátane oddychu, využívania voľného času a zdravé výchovné prostredie.
Na druhej strane niet ale žiadnych pochybností o tom, že u mládeže sa neustále znižuje veková hranica tých, ktorí sa podieľajú mnohí už opakovane a v trestnej činnosti v súčinnosti s dospelými páchateľmi na páchaní mnohokrát závažnej predovšetkým násilnej, mravnostnej a majetkovej kriminality. Veľmi často sa tak deje v spojení s užívaním návykových látok, drogy nevynímajúc. Sústavne to dokazujú kriminalistické štatistiky, dokumentujúce stav a vývoj kriminality, jej štruktúru i štruktúru jej páchateľov.
V prevencii trestnej a inej protispoločenskej činnosti mládeže musia dominovať neprávne prostriedky tak ako sú vyššie uvedené. Pokiaľ ide o právne prostriedky, tak tieto najmä mimo trestného práva a prostriedky trestného práva považovať len ako najkrajnejšie riešenie, ak iné prostriedky formy a metódy zlyhajú.
Treba prihliadať aj na to, že mládež sama nemôže niesť dôsledky za mnohé problémové javy v sociálnej, ekonomickej a iných oblastiach spoločenského života, ktoré sama nezavinila a ktoré sú mnohokrát impulzom jej delikvencie. Rovnako treba prihliadať tiež na fakt, že mládež samotná je jednou z prvých a najviac zraniteľných obetí zločinu.
Značná časť tých, ktorí predložili námety na obsahové zameranie rekodifikácie vrátane schváleného legislatívneho zámeru vlády navrhla znížiť vekovú hranicu trestnej zodpovednosti z pätnástich na štrnásť rokov.
Je zrejmé, že takéto opatrenie samo o sebe problém kriminality mládeže nevyrieši. Na druhej strane je ale tiež jasné, že zníženie vekovej hranice zodpovednosti za trestné činy vyjadrí i dnešnú disproporciu v tempe dospievania (a to aj mentálneho) mládeže, čo je nutné z hľadiska ochrany spoločnosti pred kriminalitou.
Nejde teda len o automatický a ničím neodôvodnený pragmatizmus. Nižšiu hranicu trestnej zodpovednosti ako pätnásť rokov pozná napokon celá rada vyspelých demokratických štátov.
V ustanoveniach o trestnom stíhaní mladistvých je súčasne zakotvená tzv. poistka proti nesprávnemu stíhaniu detí v podobe dôsledného skúmania mentálnej vyspelosti páchateľov, ktorí prekročili štrnásty rok veku.
Ďalšia podmienka trestnej zodpovednosti páchateľa v podobe príčetnosti bola upravená v platnom Trestnom zákone v zásade vyhovujúcim spôsobom, avšak do tohto ustanovenia bola doplnená zásada (predtým uvádzaná na inom mieste) týkajúca sa privodenia si duševnej poruchy, teda nepríčetnosti, použitím návykovej látky alebo jej aplikáciou.
Ustanovenia piateho oddielu I. hlavy Všeobecnej časti Trestného zákona upravujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Ide o šesť nasledujúcich okolností: nutná obrana, krajná núdza, dovolené riziko, výkon práv alebo povinností, súhlas poškodeného a oprávnené použitie zbrane. S výnimkou dovoleného rizika ide o okolnosti, ktoré poznal aj doterajší Trestný zákon. U niektorých okolností však došlo k spresneniu podmienok ich uplatňovania.
Najmä u nutnej obrany, ktorá z hľadiska praktického v rozhodovacej činnosti vyvolávala najväčšie problémy došlo k spresneniu podmienok jej uplatnenia. V súlade s legislatívnym zámerom vlády bola do definícií zahrnutá aj problematika omylu tak aby tento automaticky nevylučoval nutnú obranu. Za nutnú obranu sa bude ďalej považovať aj konanie v silnom rozrušení spôsobenom útokom najmä v dôsledku zmätku, strachu, alebo zľaknutia.
Zásada proporcionality vyjadrená tým, že obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku bola zachovaná avšak zákon presnejšie vyjadruje z čoho pri jej posudzovaní je nutné vychádzať (spôsob, miesto a čas útoku, okolnosti týkajúce sa ako osoby útočníka, tak aj obrancu).
Obdobne ako u nutnej obrany aj u krajnej núdzi došlo k doplneniu ustanovení o konanie v silnom rozrušení spôsobenom charakterom nebezpečenstva, ktoré u osoby viedlo k zmätku, strachu, alebo ľaku.
Ako už bolo spomenuté novou okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť bude dovolené riziko. Tejto okolnosti sa verejnosť domáha už niekoľko rokov. Potrebu zakotvenia dovoleného rizika ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť trestného činu v Trestnom zákone sa netýka len činov alebo činností alebo povolení, ktoré už vo svojej povahe sú nebezpečné. Môže ísť aj o akýkoľvek iný vo svojej podstate nie nebezpečný čin (činnosť), ktorého uskutočnenie v danom mieste, čase, alebo daným spôsobom je spojené s určitým rizikom, lebo ohrozuje záujem chránený týmto zákonom, ale inak ide o čin (činnosť) spoločensky prospešný, ktorý však nemôže byť uskutočnený bez rizika. Môže ísť napríklad o obchodné, alebo iné podnikateľské riziko, o riziko vyplývajúce z vedeckého experimentu, zo skúšania nových materiálov, energetických zdrojov, technických alebo technologických zariadení, nových technologických postupov a iné.
Podmienkami dovoleného rizika sú :
a) výsledok, ku ktorému čin (činnosť) smeruje zjavne zodpovedá miere rizika,
b) vykonanie činu neodporuje zákonu, alebo inému právnemu predpisu, záujmom spoločnosti, zásadám ľudskosti ani sa neprieči dobrým mravom,
c) čin (činnosť) sa vykonáva v súlade s dosiahnutým stavom poznania a informáciami, ktoré existovali a boli dostupné v čase jeho vykonania,
d) činom (činnosťou) sa sleduje dosiahnutie spoločenského prospechu,
e) spoločensky prospešný výsledok, ktorý sa od vykonávania činu (činnosti) očakáva nemožno dosiahnuť bez rizika.
Pokiaľ ide o výkon práv a povinností, u tejto okolnosti došlo k podstatnej zmene vyplývajúcej z požiadaviek medzinárodných zmlúv (Štatút medzinárodného trestného súdu) v tom smere, že sa vymenovávajú prípady, kedy sa táto okolnosť neuplatní buď z hľadiska vedomia páchateľa alebo z hľadiska konkrétnych trestných činov (genocídium, neľudskosť).
Zásadná zmena bola urobená v súlade s legislatívnym zámerom vlády u oprávneného použitia zbrane, keď túto bude možné použiť aj vo svojom obydlí, a to aj v prípade, keď ešte nepôjde o nutnú obranu. Ochrana života alebo zdravia osoby v jej obydlí už bude ohrozená, avšak ešte nemusí ísť o priamo hroziaci alebo trvajúci útok. Použitie tejto okolnosti však bude vylúčené, ak pri takomto použití zbrane vo svojom obydlí dôjde k usmrteniu ohrozujúcej osoby.
Návrh zachováva doterajšiu bipartíciu trestných sankcií na tresty a ochranné opatrenia. Takéto delenie sa v minulosti v plnej miere osvedčilo. Súčasne vyjadruje základné zásady humanizácie, demokratizácie nášho trestného práva a v neposlednom rade aj zásadu zodpovednosti páchateľa za spáchaný trestný čin s vylúčením dopadu následkov trestného činu na iné osoby, ev. minimalizáciu takéhoto dopadu. Návrh definuje tak tresty ako aj ochranné opatrenia, pričom v týchto definíciách je zakotvený už aj účel ukladania a výkonu trestných sankcií. Tým sa však nemení skutočnosť, že tresty a ochranné opatrenia slúžia ochrane spoločnosti.
· Návrh v porovnaní s platným Trestným zákonom rozširuje systém trestov o ďalšie tri druhy. Sú to: probácia, domáce väzenie a trest povinnej práce. Rozšírenie druhov trestu je výrazom depenalizácie, pretože umožňuje súdom vo zvýšenej miere siahať aj k trestom bez odňatia slobody. V priebehu krátkodobých trestov odňatia slobody nebolo možné úspešne rozvinúť reedukačné a resocializačné procesy, kým na druhej strane negatívny dopad izolácie páchateľa od spoločnosti v prostredí iných páchateľov mal často negatívny dopad na samotného odsúdeného. Rozšírenie alternatívnych trestov má za cieľ posilniť zásadu, že nepodmienečný trest odňatia slobody je len „ultima ratio“, ktoré treba uplatniť len vtedy, keď iné, menej závažné prostriedky boja proti zločinnosti, vrátane trestov bez odňatia slobody, zlyhali.
Návrh rozširuje aj doterajší systém ochranných opatrení. Ako nové ochranné opatrenie zavádza ochranný dohľad a tzv. detenciu. Ochranný dohľad bol už súčasťou systému trestných sankcií platného trestného zákona. Neosvedčilo sa však jeho vykonávanie policajnými orgánmi. Naviac jeho účel sa často míňal cieľa a namiesto dovŕšenia nápravy páchateľa slúžil ako prostriedok dosahovania policajných úloh. Na druhej strane aj doterajšia prax potvrdila, že u tých páchateľov, ktorí páchajú trestné činy zo zvyku, resp. z návratu do kriminogénneho prostredia, je nevyhnutné pokračovať v resocializácii aj v etape postpenitenciárnej starostlivosti, pričom u nebezpečných páchateľov je nevyhnutné ponímať túto formu postpenitenciárnej starostlivosti ako nútenú, pričom dohľad nad odsúdeným treba zveriť orgánom súdneho dohľadu – probačnému úradníkovi. Naopak detencia by mala slúžiť na ochranu spoločnosti proti tým páchateľom, u ktorých ochranné liečenie je neúčinné buď preto, že sa mu odsúdený odmieta podrobiť alebo preto, že jeho ochorenie je podľa poznatkov súčasnej vedy neliečiteľné, ale v prípade jeho prepustenia na slobodu neprestáva byť nebezpečným pre spoločnosť.
V porovnaní s ustanoveniami platného Trestného zákona o všeobecných zásadách pre ukladanie trestu, návrh nového Trestného zákona kladie dôraz predovšetkým na zásadu humanity a vychádza pritom z medzinárodne prijatých zásad proti mučeniu neľudskému zaobchádzaniu týraniu alebo trestaniu. Návrh zdôraznil aj zásadu „nulla poena sine lege“ (nijaký trest bez zákona), aj zásadu úmernosti sankcie spáchanému trestnému činu. S prihliadnutím na rozšírenie systému trestov návrh novo koncipuje nezlučiteľnosť sankcií, ktoré postihujú rovnaké práva odsúdeného. Okrem toho zákon v tom istom paragrafe zakotvuje aj základné zásady pre ukladanie ochranných opatrení. Ide skutočne len o základné zásady, ktoré sú ďalej doplnené a upresnené napríklad ustanoveniami o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach, o ukladaní trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej zákonom a i.
Zakotvuje sa širšia možnosť ukladania iných trestov než je trest odňatia slobody a to ako trestov samostatných, pričom trestné sadzby u jednotlivých trestných činov osobitnej časti Trestného zákona budú obsahovať len sadzbu trestu odňatia slobody. Takéto samostatné uloženie iného trestu bude však vylúčené za zločiny a prečiny, ktorých dolná hranica trestu odňatia slobody je najmenej dva roky.
U trestu odňatia slobody na doživotie sa súčasne zakotvuje možnosť v určitých prípadoch rozhodnúť o zákaze podmienečného prepustenia z výkonu tohto trestu.
Návrh nového Trestného zákona vychádza z osvedčeného príkladného vymenovania poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ktoré však rozvádza ďaleko podrobnejšie než platná právna úprava. Naviac návrh výslovne ukladá súdom povinnosť, aby sa na tie poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti, ktoré sú zákonným znakom trestného činu neprihliadalo a naviac zakotvuje aj povinnosť súdu prihliadať na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Pri prevahe priťažujúcich okolností nebude môcť spravidla rozhodnúť o uložení trestu len na hranici dolnej sadzby (zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu).
Návrh prevzal osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona, ale s prihliadnutím na rozšírenie systému trestov a na zakotvenú podpornú zásadu trestu odňatia slobody stanovuje aj minimálne hranice iných druhov trestu, pod ktoré súd nesmie daný druh trestu uložiť ani v prípade ukladania trestu pod všeobecnú dolnú hranicu daného druhu trestu.
Ustanovenia o upustení od potrestania zakotvené v platnom Trestnom zákone sa osvedčili. Ich prevzatie do nového Trestného zákona je preto dôvodné. Návrh však striktne stanovuje, že nemožno upustiť od potrestania páchateľa trestného činu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, pričom zároveň určuje aj hranicu sadzby trestného činu, v prípade ktorého prichádza ešte do úvahy upustenie od potrestania.
Ustanovenie o úhrnnom treste sa preberá aj do nového návrhu zákona. Návrh však zakotvuje tak trest za jednočinný, ako aj viacčinný súbeh, pri ktorom zároveň stanovuje, že úhrnný trest sa v prípade viac činného súbehu ukladá v hornej polovici stanovej trestnej sadzby za najprísnejšie sankcionovaný zločin. Súčasne návrh umožňuje aj výnimky z tejto zásady .
Návrh preberá aj osvedčené ustanovenie o súhrnnom treste, ktorý sa ukladá podľa zásad úhrnného trestu. Naviac prikazuje medzi vedľajšími trestami výslovne uložiť aj trest zákazu činnosti, ak takýto trest bol skorším rozsudkom uložený.
Návrh zakotvil aj z platného zákona známy inštitút ďalšieho trestu, resp. inštitút upustenia od uloženia súhrnného a ďalšieho trestu. Túto skutočnosť návrh zvýrazňuje aj v nadpise príslušných ustanovení.
Inštitút započítania väzby a trestu preberá nový zákon z doposiaľ platného zákona, ale ho rozširuje aj na prípady prevzatia trestného stíhania alebo výkonu trestu pre ten istý skutok z cudziny.
Návrh zavádza trest odňatia slobody ako dočasný trest na určitú dobu alebo výnimočný test na doživotie. Súčasne na rozdiel od platného zákona výslovne stanovuje podpornú úlohu trestu odňatia slobody. Pre uloženie výnimočného trestu stanovuje iba dve podmienky a to že, uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobru určitú.
Doterajšie členenie trestov odňatia slobody s najvyššou možnou výmerou pätnásť rokov a na výnimočný trest do dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie sa nahradzuje členením u trestu odňatia slobody na určitú dobu s najvyššou možnou výmerou do dvadsaťpäť rokov a na výnimočný – doživotný.
· Zavádza sa obligatórne ukladanie výnimočného trestu.
· Ide o uplatnenie tzv. zásady trikrát a dosť pri splnení podmienok
· - ide o obzvlášť závažný zločin,
· - dospetie do štádia pokusu,
· - doposiaľ trikrát potrestaný a čo aj sčasti vykonanie trestov,
· - úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti.
Na rozdiel od platného zákona, návrh precizuje pojem vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody a ruší aj pojem „nápravnovýchovné skupiny“. Vychádza sa pritom zo skutočnosti, že už platný zákon o ZVJS č. 4/2001 Z. z. zrušil nápravnovýchovné ústavy a namiesto nich zaviedol ústavy na výkon trestu. Diferenciačné skupiny sa v návrhu delia podľa miery izolácie odsúdeného a najmä bezpečnosti ústavu. Návrh síce stanovuje diferenciačné kritérium použité aj v platnom zákone (posledných desať rokov pred spáchaním trestného činu). Obdobne, ako doteraz platný zákon, obsahuje návrh aj možnosť iného diferenciačného kritéria, než ktoré ukladá spravidla použiť, s výnimkou doživotného trestu a trestu odňatia slobody ukladaného za obzvlášť závažný zločin.
V týchto ustanoveniach sú stanovené podmienky pre povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, možnosť určenia obmedzení, ktoré možno použiť obdobne ako v prípade probácie a taktiež aj postup v prípade, že sa odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčí.
V týchto ustanoveniach sa zavádza probačný dohľad, ktorý je vlastne určitou modifikáciou trestu odňatia slobody s povolením podmienečného odkladu. Probačný dohľad bude možné uložiť aj u trestu odňatia slobody prevyšujúceho dva roky až do troch rokov. Výkon probačného dohľadu z hľadiska podrobností upraví osobitný zákon.
Návrh zavádza v tomto ustanovení nový druh trestu bez odňatia slobody – trest domáceho väzenia, ktorého hornú hranicu stanovil až na jeden rok a určuje aj podmienky pre uloženie tohto trestu. Zároveň zavádza kontrolu odsúdeného technickými prostriedkami, ktoré sa v niektorých západoeurópskych krajinách, USA a v Škandinávii veľmi osvedčili. Je to ďalšia alternatíva ku krátkodobým trestom odňatia slobody. Zároveň sú v návrhu určené aj podmienky premenenia jeho zvyšku na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Tieto ustanovenia zavádzajú nový druh trestu bez odňatia slobody a síce trest povinnej práce, charakterizuje sa samotný trest, podmienky jeho ukladania i výkonu. Zákon podmieňuje uloženie tohto trestu súhlasom páchateľa. Dohľad nad výkonom tohto trestu sa zveruje taktiež probačnému úradníkovi, ktorý výkon trestu zabezpečuje v súčinnosti s obcami, štátnymi alebo inými verejne prospešnými inštitúciami.
Návrh na rozdiel od platného Trestného zákona rozoznáva dve formy peňažného trestu, ako jednorazový a ako trest vykonávaný formou denných pokút. Táto druhá forma sa osvedčila aj v iných krajinách a napr. v susednom Maďarsku ho zaviedli už v roku 1978. Návrh zároveň veľmi podrobne stanovuje podmienky ukladania peňažného trestu ako aj jeho výkonu, podmienky premenenia tohto trestu, upustenia od jeho výkonu alebo zvyšku, ako aj podmienky zahladenia. Denné pokuty môžu byť veľmi účinnou formou postihu kriminality páchanej v podnikateľských a obchodných vzťahoch, ak páchateľ trvalejšie získaval touto činnosťou neoprávnený majetkový prospech, jeho pomery však neumožňujú uhradiť jednorázový peňažný trest.
Návrh prevzal osvedčené ustanovenia o treste prepadnutia majetku a tieto ďalej prispôsobil iným ustanoveniam návrhu (napr. o obzvlášť nebezpečnom zločine a i.).
Návrh prevzal osvedčené ustanovenia o treste prepadnutia veci z platného Trestného zákona a tieto ďalej upresnil a stanovil ďalšie podmienky pre jeho ukladanie.
Reagoval tiež na Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaisťovaní a konfiškácii príjmov z trestnej činnosti (Štrasburg, 8.11.1990) a na Rámcové rozhodnutie Rady z 26.6.2001 o praní špinavých peňazí tak, že rozšíril možnosti uloženia prepadnutia veci a príjmov z trestného činu pre prípad, že v pôvodnej podobe sú z faktických alebo právnych dôvodov neidentifikovateľné, nedosiahnuteľné alebo zmiešané s legálnym majetkom a rozširuje ju tiež na úžitky z uvedených príjmov. Podobné ustanovenie má Občiansky zákonník v § 458 ods. 1, 2.
Oproti doterajšej úprave sa zavádza nové ustanovenie, ktoré umožní predmetný trest neuložiť, ak by hodnota veci bola v nápadnom nepomere k protiprávnosti spáchaného trestného činu.
Trest zákazu činnosti sa v plnej miere osvedčil a preto bol prevzatý aj do nového Trestného zákona. Návrh však precizoval jeho ukladanie, najmä ako trestu samostatného.
Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o treste zákazu pobytu.
Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona, ktorý upravoval pojem ukladanie a výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Sprísnil však podmienky jeho ukladania a v prípade, že sa tento trest ukladá popri kratšom treste odňatia slobody ako 5 rokov alebo popri inom treste, spojil jeho uloženie nie s povolaním páchateľa, ale s ohrozením vážnosti dotknutých čestných titulov a vyznamenaní.
Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o treste straty vojenskej a inej hodnosti. Výslovne však ustanovuje, že v prípade uloženia tohto trestu príslušníkovi ozbrojeného zboru nielenže sa mu odníme dosiahnutá hodnosť, ale zanikne aj jeho služobný pomer, bez ohľadu na to, či sa takýto dôsledok uloženia tohto trestu v právnych normách o úprave štátneho alebo služobného pomeru zakotvil.
Okrem toho, že návrh prevzal ustanovenie platného Trestného zákona o treste vyhostenia, návrh veľmi dôsledne upravuje podmienky ukladania tohto trestu a v stanovených prípadoch, najmä ak to vyplýva z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, uloženie tohto trestu vylučuje. Naviac zakotvuje aj podmienky zahladenia tohto trestu. Návrh precizoval zákonné dôvody na uloženie trestu vyhostenia v zmysle článku 23 ods. 5 Ústavy SR a nadväzujúcich vnútroštátnych noriem, napr. zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ďalšie.
Návrh prevzal všetky osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Aj v týchto prípadoch však predpokladá obligatórne nariadenie dohľadu nad správaním podmienečne prepusteného probačným úradníkom.
Upravuje sa formálna podmienka pre podmienečné prepustenie z hľadiska dĺžky výkonu trestu odňatia slobody s tým, že v zásade je možné podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody po vykonaní jednej polovice trestu u osoby odsúdenej za obzvlášť závažný zločin po výkone dvoch tretín trestu odňatia slobody a u osoby odsúdenej na doživotie po vykonaní 20 rokov tohto trestu. Súčasne sa stanovujú dva prípady, kedy osoba nemôže byť z výkonu trestu odňatia slobody prepustená.
Okrem toho návrh precizuje opätovné podmienečné prepustenie z výkonu tohto istého trestu a výslovne ho vylučuje u odsúdených na výnimočný trest odňatia slobody.
Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.
Rovnako v nezmenenej podobe prevzal návrh aj ustanovenia platného Trestného zákona o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu pobytu. Aj tu však návrh predpokladá možnosť použitia obmedzení podľa § 46 ods. 3 a 4 návrhu.
Návrh v podstate v nezmenenom rozsahu prevzal z platného Trestného zákona aj jedno z najvýznamnejších a najdôležitejších druhov ochranných opatrení – ochranné liečenie.
Ustanovenie o ochrannej výchove, ako špeciálnom ochrannom opatrení, ktoré je viazané výslovne na mladistvých páchateľov, je upravené v osobitných ustanoveniach o stíhaní mladistvých (hlava štvrtá - § 91 a nasl.).
Návrh nového Trestného zákona sa vracia k niekdajšiemu inštitútu ochranného dohľadu. Ide o ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. nútenej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá je nevyhnutná k dovŕšeniu nápravy obzvlášť nebezpečných recidivistov, páchateľov obzvlášť závažných zločinov, a fakultatívne aj páchateľov iných trestných činov, ktorí sa stávajú tzv. špeciálnymi recidivistami a po viacnásobnom potrestaní za rovnaké trestné činy nemožno u nich očakávať, že bez nútenej postpenitenciárnej starostlivosti povedú riadny život. Návrh ponecháva súdu možnosť uloženia ochranného dohľadu aj u tých odsúdených, ktorí v priebehu celého výkonu trestu odňatia slobody odmietajú výchovné pôsobenie a je obava, že po prepustení budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Návrh vylučuje uloženie ochranného dohľadu mladistvému (ak je to potrebné, možno mu uložiť ochrannú výchovu), ako aj odsúdenému na doživotie, kde by takéto opatrenie nemalo zmysel. Dohľad počas výkonu tohto ochranného opatrenia sa zveruje taktiež probačnému úradníkovi, čím sa má zabrániť možnému zneužitiu tohto opatrenia policajnými zložkami na plnenie operatívnych úloh.
Návrh zavádza aj ďalší nový druh ochranného opatrenia, ktorým je detencia. Ide o taký druh ochranného opatrenia, ktorého úlohou je ochrana spoločnosti a jej členov pred tými páchateľmi, ktorí počas výkonu dlhodobého trestu odňatia slobody evidentne ochoreli nevyliečiteľnou duševnou chorobou a je tu obava, že aj po výkone trestu odňatia slobody ďalej pretrváva nebezpečenstvo, že by mohli spáchať obzvlášť závažný zločin. Dokonca už aj ich ďalší pobyt vo výkone trestu odňatia slobody je neúčinný a v dôsledku choroby súčasne aj nebezpečný pre ostatných spoluodsúdených. Rovnako treba zabezpečiť ochranu spoločnosti aj pred tými páchateľmi, ktorí sa odmietajú podrobiť ochrannému liečeniu, ale pod vplyvom návykových látok sústavne páchajú trestné činy. Detencia môže síce v prípade potreby potrvať až doživotne, ale zákon má predvídať aj vývoj lekárskej vedy, ktorá môže časom doriešiť otázku nevyliečiteľnosti choroby. Aby nedochádzalo k zneužívaniu tohto inštitútu, zákon ukladá súdu povinne jedenkrát ročne preskúmať dôvod trvania detencie a len na základe odborného lekárskeho posudku rozhodnúť o ďalšom trvaní tohto ochranného opatrenia alebo o prepustení odsúdeného z detenčného ústavu.
Návrh preberá aj osvedčené ustanovenia o zhabaní veci, ktoré majú za účel zabezpečiť ochranu spoločnosti pred tými nebezpečnými predmetmi a inými vecami, ktoré nemôžu byť predmetom trestu prepadnutia veci. Tieto ustanovenia sú v podstate nezmenene prevzaté z platného Trestného zákona, vrátane úpravy vykonanej poslednou novelou zákona. Obdobne ako u trestu prepadnutia veci, aj tu sa pri rozhodnutí môže zohľadniť hodnota veci.
Ide o generálne ustanovenie, ktoré stanoví, že pri splnení určenej podmienky – zmene zákona, zanikajú trestné dôsledky trestného činu, ktorý inak - v čase, keď k nemu došlo spĺňal všetky pojmové náležitosti trestného činu.
V praxi sa vyskytli problémy pri aplikovaní ustanovení o pôsobnosti trestných zákonov, keď skutok, ktorý je predmetom trestného konania v čase spáchania napĺňa všetky znaky príslušného ustanovenia v tom čase účinného Trestného zákona, ale neskorší zákon meniaci alebo dopĺňajúci Trestný zákon, toto ustanovenie Trestného zákona zruší a ďalší (neskorší) zákon takéto konanie opäť posudzuje ako trestný čin. Navrhovanou úpravou sa táto nejasnosť na základe zákona odstráni.
Úpravou podmienok zániku trestnej zodpovednosti v dôsledku účinnej ľútosti sa sleduje ochrana dôležitých spoločenských záujmov, ktorá sa dosiahne sľubom beztrestnosti páchateľovi, ak škodlivý následok trestného činu napraví alebo zamedzí.
Účinná ľútosť je možná pri všetkých trestných činoch prichádza do úvahy len pri dokonaných trestných činoch za splnenia stanovených podmienok.
Ide o osobitné ustanovenia o účinnej ľútosti, ktoré zahŕňa taxatívnym výpočtom trestné činy, pri ktorých trestnosť zanikne pri splnení podmienok uvedených pre konkrétne trestné činy.
Podmienkou zániku trestnosti je uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby. Určuje sa podľa závažnosti trestného činu vyjadrenej v sadzbe za daný trestný čin. Začína plynúť od okamihu, keď došlo k dokonaniu trestného činu. Súčasne sa upravujú dôvody, keď premlčacia doba neplynie a dôvody, ktoré premlčanie trestného stíhania prerušujú.
Toto ustanovenie určuje výnimky z inak všeobecnej platnosti inštitútu premlčania trestného stíhania.
Inštitút premlčania výkonu trestu vychádza v podstate z rovnakého predpokladu ako inštitút premlčania trestného stíhania. Podmienkou premlčania výkonu trestu je uplynutie premlčacej doby ustanovenej zákonom. Je určená podľa druhu a výšky uloženého trestu. Súčasne sa upravujú dôvody, keď premlčacia doba neplynie a dôvody, ktoré premlčanie výkonu trestu prerušujú.
Tresty uložené za trestné činy uvedené v I. a XIII. hlave osobitnej časti sú z premlčania vylúčené, preto použitie ustanovenia o premlčaní výkonu trestu pri nich neprichádza do úvahy, bez ohľadu na to, aký trest súd v konkrétnom prípade uložil.
Toto ustanovenie určuje podmienky a lehoty zahladenia odsúdenia. Tento inštitút umožní aby sa pri splnení určitých podmienok odstránili nepriaznivé dôsledky odsúdenia, ktoré trvajú aj po výkone trestu a ktoré by mohli odsúdenému sťažovať uplatnenie v ďalšom živote. Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo odsúdenie zahladené nastáva zákonná fikcia neodsúdenia, ktorá je právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia.
Toto ustanovenie vykonáva právo prezidenta Slovenskej republiky dané mu článkom 102 ods. 1 písmeno j) Ústavy Slovenskej republiky.
V osobitnej hlave všeobecnej časti Trestného zákona sa síce zachováva doterajšia koncepcia stíhania mladistvých, ale na kvalitatívne inej úrovni. Táto hlava stanovuje odlišnosti oproti všeobecne platným zásadám pre stíhanie dospelých páchateľov, pričom jednotlivé ustanovenia sú motivované obnovujúcimi účinkami trestného práva, lebo sa kladie dôraz na vyváženú, spravodlivou reakciu spoločnosti na trestný čin mladistvého a vyvodzuje z neho dôsledky nielen pre neho samého, ale aj pre riešenie problémov ďalších zúčastnených osôb a skupín spojených s trestným činom. Mladistvý tak má byť stimulovaný, aby prevzal osobnú, nielen formálnu trestnú zodpovednosť za trestný čin a nápravu ním spôsobených následkov. Adekvátne tomu Trestný poriadok obsahuje osobitné ustanovenia o konaní proti mladistvým. Osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých, ktoré sú vo vzťahu špeciality k ďalším ustanoveniam všeobecnej časti Trestného zákona, tak konkretizujú ústavný princíp osobitnej starostlivosti, ktorú spoločnosť venuje mládeži (článok 41 ods. 1 Ústavy SR).
Návrh tejto právnej úpravy rešpektuje medzinárodné dokumenty prijaté pre oblasť zaobchádzania s delikventnou mládežou, najmä:
Minimálne štandardné pravidlá súdnictva nad mládežou (tzv. Pekingské pravidlá, rezolúcia OSN č. 40/43 z 29. 11. 1985),
Smernica OSN pre prevenciu kriminality mládeže (tzv. Riyadska smernica, rezolúcia OSN č. 45/112 z 14. 12. 1990),
Dohovor o právach dieťaťa (rezolúcia OSN č. 44/25 z 20. 11. 1989 uverejnená v oznámení MZV č. 104/1991 Zb.).
Pokiaľ ide o dokumenty Rady Európy, v tomto smere sa vychádza predovšetkým z nasledovných odporúčaní:
· č. R (87) 20, ohľadom spoločenskej reakcie na kriminalitu mládeže,
· č. R (88) 6, ohľadom spoločenskej reakcie na kriminalitu mládeže z radov mladých ľudí pochádzajúcich z prisťahovaleckých rodín,
· Rezolúcie č. R (66) 25, o krátkodobom zaobchádzaní s mladistvými páchateľmi do 21 rokov veku.
Za mladistvého sa považuje osoba, ktorá dovŕšila štrnásty rok svojho veku a neprekročila osemnásty rok veku. Individuálna duševná vyspelosť (zisťovaná o. i. aj povinným psychologickým vyšetrením, ktoré upravuje Trestný poriadok) bude korektívom na stanovenie trestnej zodpovednosti mladistvého, ako aj na zvolenie predovšetkým výchovných prístupov zameraných na jeho nápravu.
Zníženie dolnej hranice veku o jeden rok, nemá viesť ku kriminalizácii mladistvých, ale k tomu, aby sa všetkými dostupnými, primárne výchovnými prostriedkami zabránilo recidíve. Hoci v mnohých prípadoch pôjde o žiakov základnej školy, problém spočíva v kriminologickom zistení, že ak takýto mladý človek zopakuje trestný skutok do dovŕšenia dospelosti, stane sa z neho v ďalšom vývine dospelý recidivista. Kriminalita mladistvých vo všeobecnom význame tohto slova rastie v Európe i v USA. Postihuje mladistvých bez ohľadu na sociálny pôvod, ba sklon k zločinnosti sa prejavuje stále viac u mladistvých z majetných vrstiev a výrazne sa zvyšuje aj podiel dievčat. Pritom istá časť mládeže začína byť vzhľadom na stav spoločnosti anomická. Väčšina pedopsychológov a pedopsychiatrov zastáva názor, že akcelerácia psychického a fyzického vývinu mládeže v posledných desaťročiach spôsobila, že mladiství najmenej vo veku štrnástich rokov sú reálne spôsobilí rozpoznať a posúdiť následky svojho konania a s tým spojené trestno-právne dôsledky pri všetkých trestných činoch.
Tento prístup k stanoveniu fyzického veku ako základu trestnej zodpovednosti je porovnateľný s väčšinou demokratických krajín, kde je dolná hranica tohto veku v mnohých prípadoch nižšia.
Toto ustanovenie zákona reaguje na skutočnosť, že stupeň rozumovej a mravnej vyspelosti je vo veku okolo 14 rokov u jednotlivých mladistvých veľmi rozdielny. Preto stanoví, že mladistvý, ktorý v dobe spáchania činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.
Ide o koncepciu tzv. podmienenej príčetnosti, ktorá je závislá na dosiahnutom stupni intelektuálneho a mravného vývoja mladistvého (v dobe činu). Obdobnú úpravu majú v Nemecku a v Českej republike.
Zákon bude teda vyžadovať, aby si mladistvý bol vzhľadom na úroveň svojho vývoja schopný uvedomiť, že páchaným skutkom koná proti normám spoločnosti alebo aby bol schopný zodpovedajúcim spôsobom usmerniť svoje správanie. Nezrelosť mladistvého musí pritom byť podstatná, teda musí byť zrejmé, že v čase činu ešte nedosiahol takého stupňa vývoja (intelektuálneho alebo mravného), akého spravidla dosahujú jeho vrstovníci. Na preukázanie tejto skutočnosti bude priberaný znalec z odboru psychiatrie alebo psychológie mládeže na skúmanie mladistvého iba v tých prípadoch, v ktorých budú pochybnosti o duševnej zrelosti mladistvého.
Pri činoch, na ktorých protiprávnosť nebude treba prihliadať, nepôjde u mladistvého o trestnú zodpovednosť. Spravidla tomu bude v prípadoch naplnenia formálnych znakov trestného činu, bez ich významnejšej relevancie.
V uvedených ustanoveniach sa upravujú odlišnosti úpravy dôvodov zániku trestnosti u mladistvých z dôvodu účinnej ľútosti a z dôvodu premlčania trestného stíhania.
Oproti všeobecnej úprave zákona sa u mladistvých rozširujú dôvody zániku trestnosti tak, že trestnosť činu spáchaného mladistvým zaniká tiež v dôsledku pozitívnych postojov uvedených v tomto ustanovení (napr. náhrada škody, účinná snaha o nápravu). Tieto možnosti sa budú skúmať v porovnaní s prípadným pôsobením trestom alebo iným výchovným opatrením.
Návrh zákona odlišne upravuje aj premlčacie lehoty trestnosti činu, lebo sa vychádza zo zásady, že včasná reakcia na spáchanie trestného činu mladistvým je mimoriadne dôležitá. Ohľadom začiatku, spočívania a prerušenia premlčacej doby bude platiť všeobecná úprava zákona. Iba so zreteľom na medzinárodné záväzky sa vylúčil zánik trestnosti uplynutím premlčacej doby pri trestných činoch taxatívne uvedených v zákone.
Ustanovenie o účele sankcií a opatrení zahŕňa v sebe interpretačné pravidlo pre všetky ustanovenia zákona o stíhaní mladistvých. Vychádza z princípu, že všetky opatrenia, postupy a prostriedky zákona treba využívať na obnovenie narušených sociálnych vzťahov, na integráciu mladistvého do širšieho sociálneho prostredia a na prevenciu zločinnosti. Preto poukazuje predovšetkým na to, že ochrana spoločnosti pred trestnou činnosťou mládeže je najlepšie dosiahnuteľná riadnou výchovou detí, čo možno dosiahnuť predovšetkým rešpektovaním ich potrieb a vytváraním vhodného sociálneho zázemia pre ich zdravý duševný, telesný a sociálny vývoj a spoločensky prospešné uplatnenie, na čo treba pri ukladaní sankcie alebo opatrenia primárne prihliadať.
Osobitné ustanovenia Trestného poriadku stanovia aj osobitné spôsoby zaobchádzania s mladistvými v rámci trestného konania, vrátane alternatívnych spôsobov riešenia trestných vecí.
Návrh zákona významne rozširuje možnosti upustenia od potrestania mladistvého, čím vytvára podmienky na aktívne pôsobenie blízkeho sociálneho okolia na mladistvého a pre novo zavedený inštitútu dohľadu (probácie). Právnym predpokladom na upustenie od potrestania je uznanie viny mladistvého.
Základným predpokladom na upustenie od potrestania je, že mladistvý bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu menšej trestuhodnosti pre spoločnosť, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave. Za týchto podmienok pôjde o prípad, keď vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom malo na mladistvého dostatočný výchovný vplyv, alebo o prípad keď sa mladistvý dopustil činu preto, že nepoznal právne predpisy a táto skutočnosť je najmä zo subjektívnych dôvodov ospravedlniteľná, pričom uloženie trestu ani opatrenia nie je nevyhnutné (napr. ak by prichádzalo do úvahy uloženie krátkodobého trestu odňatia slobody alebo peňažného trestu). Tretím prípadom upustenia od potrestania bude prijatie záruky za nápravou mladistvého. Súd bude prihliadať na výchovný vplyv toho, kto ponúkol záruku, ako aj na to, aký čin mladistvý spáchal a prirodzene aj na jeho osobnostné predispozície.
Ak súd upustí od potrestania mladistvého môže prenechať jeho postih zákonnému zástupcovi, škole, ak ide o čin, ktorý súvisí so školskou dochádzkou alebo inému výchovnému zariadeniu, v ktorom mladistvý žije, alebo môže vec sám vybaviť tým, že mladistvého napomenie. Uvedené subjekty budú zaviazané povinnosťou podať správu súdu o výsledku ich postihu. Prenechanie postihu mladistvého citovaným subjektom môže byť účinné najmä v prípadoch, kedy postihnutie zo strany rodičov alebo výchovného zariadenia (pri zvýšenom dozore) môže byť pre neho citeľnejšie a v konečnom dôsledku s väčším výchovným efektom, ako pri postihu súdom.
Ďalšími možnosťami upustenia od potrestania mladistvého, ale z kvalitatívne iných dôvodov, bude prípad, kedy mladistvý spáchal čin v stave, ktorý bol vyvolaný duševnou poruchou a súd má za to, že ochranné liečenie, ktoré zároveň ukladá, zaistí jeho nápravu lepšie ako trest, a prípad, kedy sa voči mladistvému už vykonáva ochranné alebo výchovné opatrenie, a preto nie je na dosiahnutie účelu zákona, uloženie sankcie potrebné.
Osobitným prípadom upustenia od uloženia sankcie alebo opatrenia bude prípad, ak súd – na rozdiel od vyššie uvedených prípadov – bude považovať za potrebné po stanovenú dobu sledovať správanie mladistvého. Pritom mu určí skúšobnú dobu až na jeden rok, prípadne aj ochranné opatrenie alebo výchovné opatrenie. Zároveň bude môcť uložiť mladistvému aj dohľad.
Návrh zákona preberá doterajšiu právnu úpravu podmienok, kedy bude možné mladistvému uložiť ochrannú výchovu. Naďalej bude základnou podmienkou pre jej uloženie odsúdenie mladistvého, teda uznanie jeho viny súdom. Ostatné ochranné opatrenia – ochranné liečenie a zhabanie veci – sa budú ukladať podľa všeobecných ustanovení zákona.
Návrh upresňuje dôvod uloženiach ochrannej výchovy v písm. c) tak, aby vyjadroval požiadavku, že ochrannú výchovu primárne nevyžaduje prostredie, ale predovšetkým mladistvý a zabezpečenie jeho riadnej výchovy. Dopĺňa sa tiež spôsob výkonu ochrannej výchovy o alternatívu umožňujúcu jej výkon v náhradnej rodine (zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, resp. zák. č. 279/1993 Z.z. o školských zariadeniach v znení neskorších predpisov).
Všetky ostatné podmienky výkonu, zmeny, predĺženia a skončenia ochrannej výchovy zostávajú taktiež nezmenené.
Rovnako podmienky na uloženie ochrannej výchovy v občianskoprávnom konaní osobe, ktorá dovŕšila dvanásty rok a je mladšia ako štrnásť rokov, ak spáchala čin, za ktorý je možné uložiť výnimočný trest, zostali nezmenené.
Predovšetkým z dôvodov individuálnej prevencie sa pri stíhaní mladistvých zavádza možnosť uloženia výchovných opatrení, výchovných povinností a napomenutie s výstrahou.
Pri upustení od sankcie alebo ochranného opatrenia - rovnako aj pri podmienečnom upustení od ich uloženia, môžu byť mladistvému uložené výchovné opatrenia, ktorými sú dohľad probačného úradníka, probačný program, výchovné povinnosti, výchovné obmedzenia a napomenutie s výstrahou. Výkon týchto opatrení, najmä pokiaľ ide o dohľad probačného úradníka a ďalšie probačné aktivity, upravuje Trestný poriadok.
Výchovné povinnosti sú uvedené exemplifikatívne, napr. aby mladistvý býval s rodičom, nahradil škodu, podrobil sa liečeniu závislosti alebo sociálnemu výcviku a pod.. Ani ich uložením ale nesmie byť narušená príprava na budúce povolanie.
Výchovné opatrenie je možné so súhlasom osoby, proti ktorej sa konanie vedie, ukladať už v priebehu trestného konania. Jeho uloženie nebude mať bezprostredný vplyv na priebeh ďalšieho konania, ale prejaví sa v jeho postupu pri použití niektorého odklonu upraveného Trestným poriadkom, upustenia od potrestania atď..
Napomenutie s výstrahou – pred súdom alebo v prípravnom konaní prokurátorom – má za cieľ zabrániť recidíve mladistvého v súčinnosti s jeho zákonným zástupcom alebo v stanovených prípadoch so školou.
Druhy sankcií, ktoré je možné mladistvému uložiť vychádzajú z doterajšej koncepcie ukladania trestov mladistvým, kde je vedúcou zásadou výchovný účel trestania. Preto návrh preferuje ukladanie sankcií nespojených s trestom odňatia slobody v tomto poradí : trest povinnej práce, peňažný trest, (aj s možnosťou podmienečného odkladu výkonu), prepadnutie veci, zákaz činnosti, vyhostenie, trest odňatia slobody podmienečne odložený (tzv. podmienečné odsúdenie), trest odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu s dohľadom (tzv. probácia) a konečne trest odňatia slobody, ktorý sa vykoná.
Návrh zákona rozširuje výpočet všeobecne platných poľahčujúcich okolností, keď výslovne stanoví, že pri výmere sankcie mladistvému prihliadne na poľahčujúcu okolnosť, ak mladistvý úspešne splnil niektoré z uložených výchovných opatrení. Výslovne tiež zdôrazňuje, že súd prihliadne na to, ak mladistvý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, ktorú si privodil pod vplyvom návykovej látky, najmä ak súčasne uloží ochranné liečenie alebo niektoré výchovné opatrenie smerujúce k odstráneniu alebo zmierneniu závislosti na návykových látkach.
Pri ukladaní sankcie za činy spáchané mladistvým pred dovŕšením osemnásteho roku veku a neskôr, sa preberá doterajšia úprava o ukladaní úhrnnej, resp. súhrnnej sankcie.
Trest povinnej práce a zákazu činnosti sa znižujú na polovicu; zákaz činnosti bude možné uložiť iba vtedy, ak to nebude na prekážku príprave na povolanie. Vyhostenie mladistvého bude možné uložiť pri všeobecne stanovených podmienkach, ale vo výmere od jedného do piatich rokov. Korektívom bude prihliadnutie na rodinné a osobné pomery, ako aj možné nebezpečenstvo spustnutia.
Ukladanie sankcie vo forme peňažného trestu je u mladistvého limitované rozpätím od 1.000 do 500.000 Sk, pri splnení všeobecných podmienok stanovených zákonom a za predpokladu, že mladistvý je zárobkovo činný alebo jeho majetkové pomery uloženie tohto trestu dovoľujú.
Výkon trestu je stanovený alternatívne aj novým spôsobom, ak je mladistvý zárobkovo činný, a to formou denných sadzieb od 100 do 1.000 Sk na deň a dobu 5 až 500 dní. Ide fakticky o spôsob výpočtu celkovej sumy peňažného trestu s motivačným aspektom.
Režim ukladania náhradného trestu odňatia slobody sa nemení. Novým spôsobom ale bude možné mladistvému po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ktorým mu bol uložený peňažný trest, ako alternatívu k nemu alebo ku zvyšku nevykonaného náhradného trestu odňatia slobody, uložiť po jeho vyjadrení všeobecne prospešnú činnosť v rámci probačného programu.
Navyše, u peňažného trestu bude možný podmienečný odklad jeho výkonu na dobu až troch rokov pri splnení analogických podmienok, ako pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Rovnako bude možné, na prehĺbenie výchovného účinku tohto trestu, uložiť aj výchovné opatrenia. Správanie sa mladistvého bude po uplynutí skúšobnej doby skúmané rovnako, ako v iných prípadoch podmienečného odkladu výkonu trestu, vrátane rozhodnutia o osvedčení.
Vo vzťahu k odňatiu slobody návrh zákona predpokladá zachovanie doterajšieho režimu, a preto sa trestné sadzby znižujú na polovicu. Zároveň stanovuje najvyššiu dolnú a hornú hranicu trestnej sadzby. Rovnako sa preberá doterajšia úprava výnimočného trestu, ktorá sa osvedčila. Na ďalšie zmierňovanie trestného postihu pri najzávažnejších zločinoch spáchaných mladistvými niet dôvodu.
Nepodmienečný trest odňatia slobody mladistvému bude možné uložiť iba pri splnení zákonom stanovených podmienok, najmä v prípadoch, kedy po zhodnotení subjektívnych a objektívnych okolností, vrátane neúčinnosti predchádzajúcich opatrení, uloženie iného trestu nemá nádej na dosiahnutie účelu zákona.
Na druhej strane, rozšírenie možností výmery odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby bez akýchkoľvek obmedzení, dáva súdu väčšiu možnosť zohľadniť konkrétnu situáciu mladistvého.
Pri podmienečnom odsúdení mladistvého alebo jeho podmienečnom odsúdení s dohľadom, stanoví návrh zákona súdu možnosť určiť skúšobnú dobu na jeden rok až tri roky. Dohľad nad odsúdeným mladistvým vykonáva probačný úradník v zmysle ustanovení Trestného poriadku.
V nadväznosti na platnú právnu úpravu môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu mladistvého, najmä ak je dôvodný predpoklad na jeho polepšenie, ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti. Zároveň môže primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky (pritom nesmie prekročiť hornú hranicu piatich rokov). Súčasne môže nariadiť dohľad a ďalšie výchovné opatrenia, najmä výchovné obmedzenia a výchovné povinnosti smerujúce k tomu, aby viedol riadny život.
V nadväznosti na novú úpravu premlčania trestného stíhania u mladistvých, bolo nevyhnutné primeraným spôsobom upraviť aj premlčanie výkonu trestu, lebo z hľadiska účinnosti treba zaistiť výkon sankcií a opatrení v čo najkratšej dobe po spáchaní skutku, v záujme zabezpečenia zmeny v ďalšom živote mladistvého. V ostatných častiach aj tu platí všeobecná úprava stanovená Trestným zákonom, vrátane nepremlčania taxatívne vymenovaných trestných činov.
Pokiaľ ide o zahladenie odsúdenia, vrátane fikcie zahladenia, návrh v podstate preberá doterajšiu právnu úpravu (súd musí rozhodnúť z úradnej povinnosti po výkone trestu), ktorá sa osvedčila. Upravuje sa však zahladenie vyhostenia uplynutím určenej doby tejto sankcie.
K V. hlave
So zreteľom na medzinárodné odporúčania, ako aj s prihliadnutím na nové tendencie v kontinentálnej právnej úprave sa aj u nás zavádza trestná zodpovednosť právnických osôb.
Myšlienka trestnej zodpovednosti právnických osôb sa postupne presadila vo viacerých krajinách kontinentálnej Európy. V roku 1982 ju zaviedlo Portugalsko, v roku 1994 Francúzsko, v roku 1995 Fínsko, roku 1996 Dánsko a Holandsko a v roku 1999 Belgicko a Slovinsko. Anglické trestné právo pozná trestnú zodpovednosť právnických osôb už od polovice minulého storočia, pričom trestná zodpovednosť právnických osôb je všeobecne uznávaná aj v USA. Ďalšie zákonodárne projekty sú pripravené vo Švajčiarsku a v Českej republike. Problematika trestnej zodpovednosti právnických osôb je široko diskutovaná tiež v Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Litve a v ďalších krajinách.
Existuje tiež mnoho medzinárodných vedeckých iniciatív prihovárajúcich sa za takéto riešenie. Rada Európy už v roku 1988 odporúčaním č. R. (88) vyzvala členské štáty zvážiť zavedenie trestnej zodpovednosti súkromných a verejných právnických osôb. Rezolúcia XV. Medzinárodného kongresu trestného práva konaná v Rio de Janeiro v roku 1994 rovnako odporučila zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb, najmä u trestných činov proti životnému prostrediu.
Európsky dohovor pre otázky trestnej činnosti (CDPC) v dokumente „Európa v období zmien“, odporúčaním č. R (96) z 5. septembra 1996 opätovne vyzval najmä štáty východnej a strednej Európy vykonať opatrenia na zabezpečenie trestnej zodpovednosti právnických osôb.
V tejto súvislosti je nemenej významnou skutočnosťou, že v poslednej dobe bolo prijatých niekoľko medzinárodných dokumentov týkajúcich sa zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Niektoré z nich majú síce iba odporúčajúci charakter a nie sú preto pre Slovenskú republiku záväzné, avšak v záujme integračných snáh sa javí vhodné odporúčaniam vyhovieť. Takéhoto druhu je napr. Celosvetový akčný plán proti organizovanému zločinu prijatý Svetovou ministerskou konfederáciou v Neapoli v roku 1994, ktorý v § 15 odporúča zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb tam, kde je to potrebné k potláčaniu organizovaného zločinu.
Mimoriadny význam má z tohto pohľadu aj prijatie druhého protokolu k Európskej dohode o ochrane finančných záujmov Európskeho spoločenstva z 19. 6. 1997 (Counsil Act 97/C, 221/02), ktorý v článku 3 a 4 zaväzuje členské štáty EÚ zaviesť zodpovednosť právnických osôb za podvod, aktívnu korupciu a pranie špinavých peňazí.
Trestná zodpovednosť právnických osôb je navrhovaná tiež v projekte Corpus Juris, ktorý mal byť prototypom a zárodkom budúceho supranacionálneho európskeho trestného zákonníka.
Vzhľadom na snahu Slovenskej republiky stať sa členom Európskej únie je nepochybné, že sa aj na našu krajinu vzťahuje povinnosť zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb.
Trestná zodpovednosť právnických osôb všeobecne vychádza z filozofie, že ak v spoločnosti môžu konať v zmysle občianskeho a obchodného práva, potom môžu konať aj v zmysle práva trestného.
V anglosaskej právnej oblasti sa k teoretickému odôvodneniu zavinenia právnických osôb v zmysle trestného práva využíva tzv. identifikačná teória. Podľa nej určitých nositeľov rozhodnutí v rámci právnickej osoby možno z právneho pohľadu považovať za identických s touto právnickou osobou. Právnická osoba potom zodpovedá za protiprávne konanie svojich pracovníkov, pokiaľ toto konanie patrí do rámca jej pôsobnosti.
Viacerí prívrženci zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb v Nemecku potrebu takejto legislatívnej zmeny odôvodňujú tým, že právnická osoba je schopná konať aj v prenesenom zmysle. Ide o tzv. odvodenú schopnosť konať, nakoľko za firmu koná jej zástupca. Z toho sa vyvodzuje záver, že ak je právnická osoba schopná konať, môže pritom porušiť svoje povinnosti, za čo musí niesť zodpovednosť. Je teda schopná viny, pričom však nejde o vinu v bežnom ponímaní, ale o tzv. organizačnú vinu, ktorá nemá žiadny psychologický obsah. Podľa nemeckých teoretikov subjektívnu stránku trestného činu právnickej osoby tvorí tzv. „vina vedenia podniku“, ktorej obsahom je chybný výkon tzv. rizikového managementu, t. j. chybné zvládnutie zvyšného rizika vyplývajúceho z činnosti podniku, ktoré vedie k sociálnym poruchám.
Na podporu novodobých snáh o zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb je možné uviesť niekoľko argumentov.
V súčasnom spoločenskom a hospodárskom živote sa vyskytujú nové, doteraz nepoznané antisociálne javy, produkované právnickými osobami, najmä obchodnými spoločnosťami. Vzrastajúca ekonomická a politická sila nadnárodných spoločnosti, ako aj rozvoj zložitej infraštruktúry obchodu a priemyslu, vyvolávajú nové riziká a poskytujú stále viac príležitostí aj pre vyvíjanie spoločensky škodlivých aktivít, vrátane takých, ktoré je možné označiť ako kriminálne. Právnické osoby vystupujú stále častejšie ako nástroje, pomocou ktorých sú páchané závažné trestné činy. Niektoré druhy protispoločenských činností napr. podvodné vylákanie dotácií, hospodárske podvody a iné hospodárske machinácie, sú typicky uskutočňované v rámci aktivít právnických osôb. Tiež mnohé moderné ohrozovacie delikty, z ktorých je mimoriadne závažné najmä poškodzovanie životného prostredia, sú späté s činnosťou právnických osôb. Následky týchto deliktov sú často veľmi ťažké a spôsobené škody bývajú značne vysoké (napr. prípady havárie ropných tankerov a pod.).
Ukazuje sa, že trestný postih takýchto nových deliktov opretý o ideu individuálnej trestnej zodpovednosti nie je dostatočne účinný. Súčasné modely riadenia, decentralizácia a autorizácia pracovných skupín v hospodárskej sfére vedie k tzv. organizovanej nezodpovednosti, t. j. k stavu, ktorý z právno–dogmatických dôvodov má za následok, že iba konanie viacerých osôb môže síce viesť k následku predpokladaného v Trestnom zákone, avšak vina jednotlivca v takomto prípade je často minimálna a nie je tiež celkom jednoznačne v príčinnej súvislosti s trestným činom. Odôvodňuje to preto záver, aby v takýchto prípadoch zodpovedala právnická osoba. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že interné podnikové dôvody už teraz ohraničujú možnosť individualizácie trestnej zodpovednosti. Hľadanie skutočne vinného sa darí iba v prípade hierarchicky budovanej štruktúry podniku. Čím je však silnejšia podniková decentralizácia a funkčná diferenciácia, tým je ťažšie zistenie vinníka. Čím je však silnejšia podniková decentralizácia a funkčná diferenciácia, tým je ťažšie zistenie vinníka. To odôvodňuje potrebu zavedenia trestnej zodpovednosti právnickej osoby nezávisle na tradičnom princípe zavinenia, resp. na pragmatickom rozšírení pojmu viny.
Trestným postihom právnických osôb sa sleduje účinnejšia ochrana významných spoločenských záujmov. Tá má byť dosiahnutá hrozbou a výkonom trestných sankcií, ktoré budú schopné ovplyvniť chovanie právnických osôb žiadúcim smerom. Sankcie predpokladané pre právnické osoby majú predovšetkým ekonomickú povahu a sú často prísnejšie než v prípade fyzických osôb, čo sa ukazuje ako zvlášť efektívny regulátor kolektívneho chovania. To všetko by malo aktivizovať zodpovedných pracovníkov právnických osôb, aby v rámci svojich možností ovplyvňovali fungovanie korporácie spoločensky žiadúcim smerom. Kumulácia individuálnej a kolektívnej zodpovednosti je vedená cieľom zvýšiť regulatívny účinok trestného práva.
Je všeobecne známym faktom, že v poslednom období sa na európskom kontinente presadzovala zodpovednosť právnických osôb v oblasti správneho práva. Správe právo veľmi flexibilne zareagovalo na protispoločenské aktivity právnických osôb a vytvorilo špeciálne skutkové podstaty tzv. správnych deliktov, ktorých páchateľmi môžu byť aj právnické osoby. Sankciami za tieto delikty sú najčastejšie peňažné pokuty, často veľmi vysoké a presahujúce výšku peňažných trestov podľa Trestného zákona.
Správne delikty právnickej osoby spravidla nevyžadujú zavinenie, lebo sú založené na objektívnej, absolútnej zodpovednosti.
Slovenskú právnu úpravu správnych deliktov právnických osôb nemožno považovať za dokonalú. Možno jej vytknúť roztrieštenosť, nejednotnosť, komplikovanosť a absenciu úpravy všeobecných materiálnoprávnych inštitútov, akými sú okolnosti vylučujúce protiprávnosť a trestnosť, zánik trestnosti, zásady pre ukladanie sankcií a pod.. nedokonalá je aj procesná úprava, a preto hmotnoprávne podmienky v režime trestného práva poskytujú lepšie záruky dodržiavania zákonnosti. V tejto súvislosti je možné poukázať aj na odchylný spôsob úpravy zodpovednosti v správnom práve a v trestnom práve. Správne právo môže zásadne sankciami postihnúť len také konanie, ktorého protiprávnosť vyplýva z porušenia vopred definovaných a dostatočne konkrétnych pokynov, ako má subjekt správne konať. Správne právo musí teda najskôr, čo možno najpresnejšie, stanoviť pravidlá pozitívneho konania a potom tam, kde tieto špeciálne pravidlá nie sú dodržané, má nastúpiť zodpovednosť za správny delikt. Takáto úprava má za následok, že v rámci týchto postupov nie je možné postihnúť také delikty, ktoré neboli vopred definované správnymi normami. Pritom je ale skutočnosťou, že v činnosti právnických osôb sa vyskytujú všeobecne nebezpečné a škodlivé spôsoby konania, ktoré nemusia porušovať špeciálny právny predpis, ale porušujú iba všeobecný príkaz náležitej opatrnosti. Práve zodpovednosť za takéto spoločensky škodlivé konania by mala byť založená Trestným zákonom, ktorý bol schopný prekryť medzery v administratívnej úprave.
Uvedené skutočnosti preto dostatočne odôvodňujú potrebu zavedenia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb aj v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Týmto ustanovením sa zavádza originálna trestná zodpovednosť právnických osôb za chybné a nesprávne konanie jej vedenia. Tým sa ustupuje od tradičného „societas deliquere non potest“ (spoločnosť – korporácia nemôže byť potrestaná). Zákon však túto zásadu celkom nepopiera, lebo prioritnú trestnú zodpovednosť aj naďalej ponecháva na fyzickej osobe.
Základné pravidlo, od ktorého sa odvíja trestná zodpovednosť, je osobné spáchanie trestného činu. Toto však ani doteraz neplatí absolútne, lebo aj pri fyzickej osobe poznáme radu výnimiek, napr. nepriame páchateľstvo a akcesorické účastníctvo.
Odsek 1 - toto ustanovenie vyjadruje zásadu, že trestná zodpovednosť právnickej osoby je možná iba za presne vymedzených podmienok stanovených týmto zákonom.
Zákon nedefinuje pojem právnickej osoby. Je tomu tak preto, že definíciu prenecháva iným právnym oblastiam (Obchodný zákonník, Občiansky zákonník). Okrem toho nie je ani vhodné, aby práve Trestný zákon vytváral určitú všeobecnú definíciu tohto pojmu. Z tohto potom vyplýva, že trestne zodpovednou môže byť každá organizácia, ktorej platné právo priznáva štatút právnickej osoby (pozri Občiansky zákonník § 17 a nasl., Obchodný zákonník § 56 a nasl.). Pre trestnú zodpovednosť právnickej osoby sú pritom významné najmä tieto všeobecné vlastnosti: ide o útvar, ktorý má svoj osobitný majetok, má svoje vedúce a dozorné orgány, ktoré usmerňujú jej pôsobenie v súlade s jej osobitnými záujmami a že v právnej oblasti, ktorej právne pravidlá boli porušené, bola jej právna spôsobilosť. Len v takomto prípade môžu jej orgány konať v jej mene a na jej prospech.
Odsek 2 - trestná zodpovednosť sa nevzťahuje na štát, jeho orgány, obce, vyššie územné celky a Národnú banku Slovenska. Aj keď štát je historicky najstaršou právnickou osobou, jeho zodpovednosť nemožno zapájať do konceptu zodpovednosti, ktorá by mala platiť pre všetky ostatné právnické osoby. V prípade štátu sa totiž nepredpokladá, že by trestný čin, ktorý spácha niektorý z jeho predstaviteľov, ak keď v jeho mene, na jeho účet alebo v jeho prospech, mohol vyplývať zo štátnych osobitných vnútorných záujmov. Z toho preto možno vyvodiť jednoznačný záver, že trestné činy, ktoré spáchajú predstavitelia štátu sú výlučne ich osobnými skutkami bez predpokladaného materiálneho prispenia štátu. Ak by sme v spojení s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby chceli brať na zodpovednosť aj jednotlivé štátne orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujúce pre rozdelenie moci na tri základné orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujúce pre rozdelenie moci na tri základné oblasti (zákonodárnu, výkonnú a súdnu). Z rovnakého dôvodu bolo treba vyňať z rámca zodpovednosti právnických osôb za trestné činy aj lokálne samosprávy a vyššie územné celky, lebo inak by tieto stratili potrebnú autonómnosť vo vzťahu k štátu. Zodpovednosť štátu v tejto súvislosti by bola problematická aj preto, že sa nedá reálne očakávať, aby štát trestal seba samého. Trestanie štátov má svoje právne odôvodnenie iba v prípade, ak je realizované pod dozorom medzinárodného spoločenstva. Aj keď zákon výslovne neuvádza, že zodpovednosť právnických osôb za trestné činy je vylúčená aj prípade cudzích štátov, je to logické, lebo opak by bol v rozpore s uznanou suverénnosťou podľa medzinárodného práva.
Odsek 3 - v tomto odseku je upravená zásada, ktorá stanovuje, že pri posudzovaní trestnej zodpovednosti právnickej osoby sa primerane použijú ustanovenia všeobecnej časti, ak tento zákon neustanovuje inak. Ide najmä o ustanovenia týkajúce sa základov trestnej zodpovednosti, okolností vylučujúcich protiprávnosť, trestnosť, zánik trestnosti, ustanovenia týkajúce sa pôsobnosti Trestného zákona a všeobecné zásady pre ukladanie sankcií.
Odsek 1 - zavinenie právnickej osoby je v tomto ustanovení prirodzene koncipované širšie ako pri fyzickej osobe, lebo proti opačnej konštrukcii by stratilo svoj efekt. Je založené na princípe tzv. organizačnej viny, ktorá znamená, že vedúce osobnosti právnickej osoby svoje konanie podriaďujú cieľom a záujmom právnickej osoby. Musia pritom konať buď v rozpore s predpismi alebo nedodržiavať potrebnú mieru opatrnosti. Môžeme im preto vyčítať, že mohli konať inak, ale nekonali. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ide o objektívnu zodpovednosť, neplatí to absolútne. Požiadavka, že konanie právnickej osoby musí byť spojené s vedomím, že sa tak deje na jej prospech, znamená vedomé podriaďovanie pôsobenia ľudského faktoru, cieľom právnickej osoby a teda materiálne dôvody trestnej zodpovednosti nie sú len objektívneho charakteru, ale sú čiastočne aj subjektivizované.
Odsek 2 - ustanovuje zásadu, že zodpovednosť právnickej osoby nevylučuje zodpovednosť fyzickej osoby za ten istý trestný čin, ktorá aj naďalej zostáva primárna a ktorá sa bude posudzovať podľa všeobecného ustanovenia Trestného zákona.
Upravuje dôležitú zásadu, že právnické osoby je možné stíhať iba za tie trestné činy, o ktorých to zákon v osobitnej časti výslovne ustanovuje.
Pre právnické osoby zákon stanovuje osobitný katalóg trestov, čo logicky vyplýva z toho, že pre právnické osoby sa prirodzene nemôžu použiť tie isté tresty, aké zákon predpokladá u fyzických osôb. V modernom trestnom práce pritom nie je žiadnou novinkou, že sa pre určitú kategóriu páchateľov predpisujú a stanovujú iné trestné sankcie, než sú predpísané vo všeobecnosti, napr. u mladistvých páchateľov.
Pre právnické osoby prichádzajú do úvahy predovšetkým majetkové tresty, t.j. tresty, ktoré sa nepochybne dotknú právnickej osoby v jej najcitlivejšej oblasti. V tejto súvislosti nemožno akceptovať námietky, že takto dochádza ku kolektívnemu potrestaniu malých akcionárov a iných oprávnených osôb, majúcich vzťah k majetku právnickej osoby, lebo zákon ustanovuje, aby hmotné tresty zasahovali priamo do vnútorného majetkového usporiadania právnických osôb. Pritom treba mať na zreteli, že aj pri potrestaní fyzických osôb zhoršenie hmotných pomerov vzniká nielen páchateľovi, ale aj osobám z jeho blízkeho okolia a to ešte v oveľa citeľnejších podobách.
Obsahuje katalóg trestov a ochranných opatrení, ktoré je možné ukladať právnickým osobám. V súvislosti s trestným stíhaním právnických osôb bude potrebné tiež zmeniť zákon o registri trestov, aby bola zabezpečená aj evidencia trestov uložených právnickým osobám v trestnom konaní.
Vymedzuje základné zásady pre ukladanie trestov a ochranných opatrení právnickým osobám, zároveň stanovuje, ktoré z nich nie je možné uložiť politickým stranám a hnutiam, odborovým organizáciám a verejnoprávnym inštitúciám. Je tomu tak preto, že opačný postup by znamenal neprístupný zásah do politických práv zaručených ústavou (viď. Čl. 26 – 32 Ústavy SR). Pritom treba mať zároveň na zreteli, že pre ich zánik platia osobitné právne predpisy (pozri napr. zákon 424/1991 Zb. o politických stranách a hnutiach v znení neskorších zmien a doplnkov a článok 129 odsek 4 Ústavy SR). Pre ukladanie trestov platia všeobecné zásady zákona, t. zn., že jej bude môcť byť uložený aj trest prepadnutia majetku.
Zavádza pritom povinnosť tzv. obráteného dôkazného bremena znamenajúceho, že pri podozrení, že majetok bol získaný trestnou činnosťou, bude vecou právnickej osoby preukázať jeho legálny pôvod. Takáto úprava je odôvodnená špecifickými podmienkami boja so závažným, najmä organizovaným zločinom a je v súlade s odporúčaniami Rady Európy najmä odporúčaním výboru ministrov č. R (96) 8 z 5. 9. 1996 a dohovorom OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (článok 12 odsek 7).
Upravujú sa zásady ukladania jednotlivých trestov právnickým osobám. Obsahujú úpravu o zostrení trestu pri recidíve.
V tomto ustanovení je upravený najprísnejší trest, ktorý možno uložiť právnickej osobe. Podľa odseku 1 je možné uložiť trvalé zrušenie, podľa odseku 2 prechodné zrušenie (najviac na päť rokov). V tejto súvislosti bude potrebné zmeniť Obchodný zákonník tak, aby právnickú osobu bolo možné zrušiť na základe právoplatného rozsudku vyneseného v trestnom konaní.
V týchto ustanoveniach sú upravené ochranné opatrenia, ktoré bude možné uložiť právnickej osobe. Trest zákazu vymedzenej činnosti možno uložiť na trvalo alebo prechodne (najviac na päť rokov).
Súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby je ochranné opatrenie uložené na určitú dobu. Cieľom je zistiť, či si právnická osoba plní povinnosti a opatrenia uložené súdom.
Trestné právo všeobecne, ako aj Trestný zákon používa pojmy, ktoré sú vlastné len pre trestné právo (napríklad odsúdený, potrestaný, teroristická skupina, svojvoľné vzdialenie), súčasne používa pojmy, ktoré sú vlastné iným právnym odvetviam, najmä právu občianskemu (napríklad škoda, osoba, dieťa), resp. pojmy zo všeobecnej teórie práva (napríklad právo, povinnosť, záväzné pravidlá), ako aj všeobecne používané pojmy (napríklad verejne, zbraň, násilie).
Pre trestné právo je pritom nevyhnutne žiaduce, aby tieto pojmy boli vykladané v trestnom konaní jednotne, pričom v minulosti vznikali v praxi pri výklade týchto pojmov značné rozdiely. Ujednotenie výkladu prostredníctvom Najvyššieho súdu SR sa pritom javí ako nepostačujúce, nakoľko tento je záväzný len v konkrétnej prejednávanej veci a nie všeobecne.
Z vyššie uvedených dôvodov sa preto v tejto hlave pristúpilo k definovaniu jednotného výkladu niektorých najdôležitejších a najčastejšie používaných pojmov priamo prostredníctvom zákona. Oproti doterajšej úprave pojmov uvedenej v doterajšom § 89 Tr. zák. došlo k podstatnému rozšíreniu týchto ustanovení, pričom bola zavedená prehľadnejšia systematika.
V tejto časti sú definované pojmy:
spôsoby spáchania trestného činu,
porucha zdravia,
škoda,
osoba,
skupina osôb a organizácia,
vec,
prostitúcia a pornografia,
cudzia moc a cudzí činiteľ,
ústavné zriadenie,
prechovávanie drog,
počítanie času,
svojvoľné vzdialenie.
V týchto ustanoveniach týkajúcich sa spôsobov spáchania trestného činu je definovaný pojem verejne, spáchanie trestného činu so zbraňou, vrátane riešenia problematiky jej napodobeniny, je tu definovaný pojem vlámanie a ľsti, súčasne sú tu definované pojmy ktoré doteraz upravovala len teória trestného práva a to spáchanie trestného činu opätovne, opakovane, pokračovací trestný čin, hromadný a trvajúci trestný čin a pokračovanie v konaní.
Pokiaľ sa týka poruchy zdravia, sú v tomto ustanovení definované tri stupene poruchy od najmiernejšej až po najzávažnejšiu: ujma na zdraví, ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví.
Trestný zákon venuje veľkú pozornosť problematike škody, či už z hľadiska jej definície, tak aj určenia jej výšky a to nielen klasickej hmotnej škode na veciach, ale aj z hľadiska ujmy na životnom prostredí, chránených druhov živočíchov, rastlín, škody na veciach pamiatkovo chránených, alebo majúcich historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu.
Z pohľadu skutkových podstát trestných činov boli zachované jednotlivé stupne škôd od najmenšej nie nepatrnej (rovnajúca sa výške sumy určenej všeobecne záväzný m právnym predpisom) až po najväčšiu škodu veľkého rozsahu (rovnajúcej sa 500 násobku takejto sumy).
V centre pozornosti trestného práva je ľudský jedinec a to najmä z pohľadu osoby ako obete trestného činu. V tomto ustanovení sú definované pojmy pre potreby trestného práva ako sú: dieťa, osoba vyššieho veku, blízka osoba, chorá, bezbranná, osamelá osoba, osoba zverená do starostlivosti a dozoru a napokon závislá a podriadená osoba.
V tomto ustanovení sú definované pojmy osôb vzťahujúce sa na páchateľa trestného činu: verejný činiteľ, zahraničný verejný činiteľ, vojak, osoba odsúdený, osoba potrestaná.
Skupiny osôb a organizácie majúce vzťah k trestnému činu sú definované jednak počtom osôb napríklad viaceré osoby – ide najmenej o päť osôb, skupina osôb, ide najmenej o tri osoby. Pokiaľ ide o organizovanú zločineckú a teroristickú skupinu, tu ide vždy o najmenej tri osoby, pričom tieto skupiny sa líšia účelom za ktorým boli tieto zoskupenia vytvorené. Napríklad teroristická skupina na účely páchania trestného činu teroru, alebo terorizmu.
Vzhľadom na potrebu jednotnej praxe zákon pristúpil k definovaniu pojmu „vec všeobecného záujmu“, pričom zahrňuje hľadisko nielen záujmov spoločností vo verejnom ale aj v súkromnom sektore.
Tieto ustanovenia sa zaoberajú vecou ako právnou kategóriou, pričom je presne definované čo sa za vec v zmysle Trestného zákona a pre jeho účely rozumie (vec hnuteľná a nehnuteľná, ovládateľná prírodná sila alebo energia, cenný papier bez ohľadu na jeho podobu, nehmotná informácia, dáta výpočtovej techniky, obrazový záznam na technickom nosiči). V týchto ustanoveniach je definované prisvojenie si veci, ale tiež pojem zverenej veci a návykovej látky. Osobitne je definovaný pojem úplatku ako veci alebo iného plnenia majetkovej, či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok.
Vzhľadom na znenie niektorých skutkových podstát trestných činov bol v tomto ustanovení definovaný pojem prostitúcie, pornografie a osobitne detskej pornografie.
Rovnako pre potreby niektorých trestných činov bolo nutné jednotne definovať cudziu moc, cudzieho činiteľa a ústavné zriadenie.
Z dôvodu možnosti postihnutia pre trestný čin osoby, ktorá drogu užíva a odlíšenia tohto trestného činu od osoby tzv. dílera drog bol jednotne definovaný pojem prechovávania drog pre vlastnú potrebu.
Aj v trestnom práve je potrebné počítanie času a preto priamo tu bolo vyjadrené pravidlo pre takýto postup a napokon v súvislosti s trestným činom dezercie bol definovaný pojem svojvoľného sa vzďaľovania a sústavného svojvoľného sa vzďaľovania.
V druhom oddieli šiestej hlavy Všeobecnej časti Trestného zákona dochádza úplne novým spôsobom k definovaniu pojmov, ktoré svojim obsahom zahrňujú doteraz najčastejšie kvalifikované okolnosti opakovane vyskytujúce sa vo väčšine kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov a majúce vplyv na použitie vyššej trestnej sadzby.
Význam tejto zásadnej zmeny, ktorá sa premietla predovšetkým do znenia kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov je potrebné vidieť najmä v dvoch smeroch:
1. dochádza k typovému zoradeniu jednotlivých kvalifikačných znakov tak aby bola zachovaná jednotnosť u rôznych trestných činov
2. takéto zoradenie do jednotlivých kvalifikovaných skutkových podstát má vplyv na stanovenie trestných sadzieb tak, aby určitá kvalifikačná okolnosť mala približne rovnaký vplyv na zvýšenie trestnej sadzby.
Na základe vyššie uvedeného boli jednotlivé okolnosti zaradené do troch základných skupín podľa vplyvu na zvýšenie trestnej sadzby.
1. závažnejší spôsob konania
chránená osoba
osobitný motív
malá škoda
2. nebezpečné zoskupenie značná škoda vážna porucha zdravia alebo smrť
3. škoda veľkého rozsahu
smrť viacerých osôb
krízová situácia
Popri týchto kvalifikovaných okolnostiach budú sa naďalej u niektorých trestných činov vyskytovať špecifické okolnosti ako je napríklad spáchanie trestného činu verejne, resp. verejným činiteľom a podobne.
Jednotlivé osobitné kvalifikačné pojmy sú formulované tak, aby pri ich praktickej aplikácii nemuselo dochádzať k právnym problémom.
Doterajší vývoj trestnej činnosti a trestná prax umožnila vytypovať deväť hlavných okolností ktoré spravidla bývajú znakom trestnej činnosti a ktoré uľahčujú páchateľovi trestný čin spáchať (zbraň, lesť, vlámanie), ďalej poškodzujú vo väčšej ako obvyklej miere poškodeného (páchanie trestného činu dlhší čas, surovým alebo trýznivým spôsobom) a sťažujú aj odhalenie trestnej činnosti (organizovaná skupina).
Ako poškodený prichádza do úvahy spravidla fyzická osoba. Ustanovenie o chránenej osobe vymedzuje spomedzi fyzických osôb tie osoby, ktorým má byť poskytnutá zvýšená ochrana, či už z hľadiska veku (dieťa, osoba vyššieho veku), z hľadiska biologického, či zdravotného stavu (tehotná žena, nemocná osoba), z hľadiska vzťahu k páchateľovi (osoba blízka, osoba závislá na páchateľovi), z hľadiska postavenia poškodeného (ústavný činiteľ, verejný činiteľ, svedok, znalec, tlmočník), ale tiež z hľadiska medzinárodného práva (zajatec).
V súčasnom období sa zvyšuje počet trestných činov, ktoré sú páchané na základe osobitnej najmä majetkovej motivácie (na objednávku, zo ziskuchtivosti), motivácie osobnej (z pomsty, v úmysle zakryť, alebo uľahčiť trestný čin), ako aj motivácie súvisiacej s národnostným, etnickým pôvodom, rasou, vyznaním, či politickým zmýšľaním poškodeného.
Popri doterajšom znaku páchania trestnej činnosti organizovanou skupinou je potrebné osobitne a prísnejšou sadzbou postihnúť prípady páchania trestnej činnosti v rámci zločineckej, alebo dokonca teroristickej skupiny. Páchanie trestnej činnosti týmito skupinami predstavuje v súčasnosti najväčšiu hrozbu bezpečnosti občanov.
Prostredníctvom týchto ustanovení dochádza najmä k výraznému sprísneniu u tých trestných činov, kde dôjde k smrti najmenej troch osôb, pričom takýto následok bude v našom trestnom práve považovaný za okolnosť majúcu najväčší vplyv na sprísnenie trestnej sadzby.
Zmena prístupu k trestnoprávnej ochrane významných spoločenských záujmov týmto zákonom a nadradenie ľudských práv a základných slobôd nad ostatné záujmy viedli k zásadným zmenám aj v systematike jeho osobitnej časti. Ich vyjadrením je nové poradie jednotlivých hláv druhej - osobitnej časti tohto zákona.
Do centra pozornosti tohto zákona a do popredia trestnoprávnej ochrany sa dostáva človek, jeho život, zdravie, telesná integrita, česť, dôstojnosť a vážnosť, nedotknuteľnosť, osobná sloboda, ochrana jeho súkromia, obydlia, majetku a iných jeho základných ľudských práv, slobôd a záujmov.
Niet väčšieho zásahu do týchto hodnôt, než sú zločiny proti mieru a proti elementárnym zásadám ľudskosti, najmä ak postihujú celé skupiny osôb.
Preto do I. hlavy boli zaradené trestné činy proti mieru a trestné činy proti ľudskosti, do II. hlavy boli zaradené trestné činy proti životu a zdraviu a do III. hlavy trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti.
Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Jej hodnoty a tradície sú nedotknuteľné a jej význam je neoceniteľný. Preto trestné činy proti rodine a mládeži, reprezentujúcej novú generáciu ľudstva, kontinuitu a perspektívu spoločenského vývoja, boli z hľadiska významu oboch týchto hodnôt zaradené do IV. hlavy osobitnej časti tohto zákona.
Ochranu majetku a vlastníckych a užívacích práv k nemu vyjadrujú skutkové podstaty trestných činov proti majetku, zaradených do V. hlavy. V VI. hlave sú zaradené trestné činy hospodárske. Život, zdravie alebo majetok chránia aj skutkové podstaty trestných činov všeobecne nebezpečných a proti životnému prostrediu, ktoré sú zaradené do VII. hlavy.
Až v ďalších hlavách nasledujú trestné činy proti kolektívnym záujmom a právam, proti štátu, ako najvyššej forme politickej organizácie spoločnosti, proti jeho orgánom, iným organizáciám resp. právnickým osobám. Do VIII. hlavy boli zaradené trestné činy proti republike a do IX. hlavy boli zaradené trestné činy proti poriadku vo verejných veciach. Nová X. hlava obsahuje skupinu trestných činov proti iným právam a slobodám.
V XI. hlave sa napokon nachádzajú trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe a proti obrane vlasti a do XII. hlavy sú zaradené trestné činy vojenské.
V novovytvorenej XIII. hlave sú zaradené trestné činy vojnové, ktoré doteraz boli medzi trestnými činmi proti ľudskosti pričom podľa vývoja medzinárodných zmlúv dochádza v oblasti trestného práva k rozlišovaniu trestných činov vojnových a proti ľudskosti.
Trestný čin proti mieru bol doposiaľ obsiahnutý v osobitnom zákone na ochranu mieru č.165/1950 Zb., ktorý sa navrhuje zrušiť.
Skutková podstata trestného činu ohrozenia mieru je prispôsobená súčasným spoločenským podmienkam a potrebám i dnešnej legislatívnej technike vyjadrenia trestného činu a jeho znaky definuje ako osobitnú formu podnecovania.
Upresnené boli aj okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Pôvodná právna úprava znakov trestného činu genocídia sa nemení. Jeho trestnosť sa odvíja od Medzinárodného dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídia.
Toto ustanovenie je vykonaním rezolúcie 96/I. z 11. 12. 1946, ktorým Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo genocídium za zločin podľa medzinárodného práva, priečiaci sa duchu a cieľom OSN a zavrhnutý civilizovaným svetom, vo vedomí, že genocídium spôsobilo ľudstvu vo všetkých obdobiach dejín veľké straty a v presvedčení, že k oslobodeniu ľudstva od takéhoto nebezpečenstva je nevyhnutná široká medzinárodná spolupráca.
Je nevyhnutné aj v súčasnom období poskytovať trestnoprávnu ochranu pred útokmi smerujúcimi k zničeniu niektorej národnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny.
Oproti terajšiemu zneniu sa mení kvalifikovaná skutková podstata uvedená v odseku 2, v ktorej sa vyvodzuje prísnejší postih voči páchateľom tohoto trestného činu počas vojny alebo ozbrojeného konfliktu a páchateľom, ktorý spáchajú takýto čin opätovne.
Ustanovenie článku 4 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách v odsekoch 1,2 zakazuje iného držať v otroctve alebo v nevoľníctve. Od nikoho nemožno vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.
Náš právny poriadok doposiaľ neobsahoval špeciálnu skutkovú podstatu, ktorá by dopadala špecificky na prejavy zotročovania a neoprávneného donucovania k pracovnej činnosti za ponižujúcich podmienok, spojené s pozbavením osobnej slobody, s odopieraním práv, ktoré osobe za prácu prislúchajú a obmedzovaním iných ľudských práv a základných slobôd, a dokonca spojené neraz i s týraním a iným krutým zaobchádzaním.
Ani v súčasnej dobe nemožno takéto neľudské zaobchádzanie s ľuďmi vylúčiť. Osobitne ohrozenou skupinou sú najmä deti, osoby závislé, v tiesni alebo núdzi, a to dokonca i v rodinných spoločenstvách (donucovanie detí k prostitúcii, k žobrote, k vreckovým krádežiam a inej trestnej alebo protispoločenskej činnosti). Takéto nekorektné prejavy, najmä voči deťom, nemožno vylúčiť, napríklad, ani v spojitosti s ináč legálnym podnikaním, v snahe dosiahnuť čo najväčší zisk i na úkor iných a na úkor zásad ľudskosti.
Skutkové podstaty doposiaľ známych trestných činov (pozbavenie osobnej slobody, vydieranie, ohrozovanie mravnej výchovy mládeže a i.) síce dovoľuju vyjadriť a postihnúť niektoré stránky takýchto konaní, ale nie dôsledne, komplexne a v celej ich podstate.
Závažnosť takýchto činov, aj keď v reálnom živote, s prihliadnutím na kultúrnu, mravnú a materiálnu úroveň súčasných spoločenských vzťahov u nás, málo aktuálnych, odôvodňuje potrebu zakotvenia špeciálnej (zloženej) skutkovej takéhoto trestného činu.
Za trestný čin zotročenia sa bude považovať konanie toho, kto pozbaví iného osobnej slobody, odopiera mu ľudské práva a slobody a násilím alebo hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy alebo zneužitím drogovej závislosti ho neoprávnene núti, aby pre neho alebo pre niekoho ďalšieho niečo konal, opomenul alebo trpel.
Okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadby u tohto trestného činu budú najmä skutočnosti týkajúce sa spôsobu vykonania činu (zo zbraňou, v organizovanej alebo zločineckej skupine, po dlhší čas, opätovne), predmetu jeho útoku (osoba požívajúca podľa zákona osobitnú ochranu, napr. dieťa, viac osôb) a jeho následku alebo účinku (ťažká ujma na zdraví alebo smrť, značná škoda alebo škoda veľkého rozsahu, značný prospech alebo prospech veľkého rozsahu).
V súlade so zvýšeným úsilím boja proti terorizmu sa zavádza nová skutková podstata. Na rozdiel od trestného činu teroru podľa §320, kde sa má na mysli ústavné zriadenie Slovenskej republiky, v § 146 pod pojmom krajina sa má na mysli ktorákoľvek krajina alebo viac krajín. Konanie bude spočívať v spáchaní obzvlášť závažného trestného činu ohrozujúceho život alebo zdravie ľudí, alebo majetok, pričom k tomu pristupuje cieľ – pohnútka – vážne zastrašenie obyvateľstva, zásah do politického, hospodárskeho, spoločenského usporiadania krajiny, alebo donútenie vlády alebo medzinárodnej organizácie, aby niečo konala alebo sa zdržala nejakého konania. Obligatórne sa zavádza popri treste odňatia slobody trest prepadnutia majetku.
Prísnejšia trestnosť v odseku 2 sa zavádza jednak vzhľadom na spôsob vykonania činu – obzvlášť surový spôsob a jednak z hľadiska následku – spôsobenie smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví viacerých osôb, t.j. ako vyplýva z judikatúry, minimálne troch, a ohrozenie najmä ústavných činiteľov. V tomto prípade bude súd ukladať obligatórne výnimočný trest.
Nové ustanovenie o trestnom postihu trestných činov terorizmu je vyvolané potrebou zintenzívnenia boja proti terorizmu, pričom je nevyhnutné využiť aj prísnejšie odstrašenie a represiu. Návrh vychádza z návrhu Rámcového rozhodnutia Rady o boji proti terorizmu zo 7.12.2001. Namiesto výpočtu jednotlivých druhov trestných činov volí odkaz na obzvlášť závažný zločin.
Doterajšia právna úprava znakov trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania v podstate zostáva nezmenená.
V znení ods. 1 sa okrem doposiaľ zakotvených foriem páchania tohoto činu zaraďuje aj pojem „týranie“.
Kvalifikované skutkové podstaty sa rozširujú o ďalšie závažnejšie formy páchania tohoto činu, najmä z hľadiska motivácie a pohnútky páchateľa (získanie značnej škody, ziskuchtivosť, pomsta, rasová, národnostná, náboženská nenávisť, využitie bezbrannosti, veku, nemoci, závislosti).
Do týchto kvalifikovaných skutkových podstát sa zaraďujú nové zákonné znaky vyjadrujúce vyššiu závažnosť konania (spáchanie činu so zbraňou, jeho spáchanie členom organizovanej skupiny, za brannej pohotovosti štátu, spáchanie činu so zámerom zmariť alebo sťažiť uplatnenie základných práv a slobôd iných osôb, prípadne spáchanie činu v úmysle uľahčiť alebo zakryť iný svoj trestný čin).
Najprísnejší postih je určený pre páchateľa, ktorý činom spôsobí smrť alebo škodu veľkého rozsahu.
Národnostný, rasový, náboženský, politický, triedny, sociálny a iný útlak a bránenie inému vo výkone jeho ľudských práv a základných slobôd z dôvodov pohlavia, rasy, farby pleti, viery a náboženstva, politického, či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, je zakázané. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Teda nikoho nemožno násilím alebo hrozbou násilia nútiť, aby konal, opomenul alebo trpel niečo, čo mu zákon neukladá (viď aj čl. 2 ods. 2 ústavy).
Vyplýva to i z Ústavy SR, z Medzinárodného paktu o ľudských a občianskych právach i z Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (čl.14).
Trestný zákon bolo potrebné doplniť o skutkovú podstatu trestného činu, ktorý by umožňoval čo najkomplexnejšie postihnúť všetky prípady hrubého porušovania základných práv a slobôd občanov, resp. ich skupín pre ich národnosť, rasu, vyznanie, presvedčenie, vek, zdravotný stav alebo pohlavie, resp. prípady hrubého sociálneho útlaku spojeného s násilím, týraním, mučením alebo iným krutým zaobchádzaním (hrubý útlak).
Tá by bola doplnkom množiny už doposiaľ existujúcich trestných činov v našom Trestnom zákone (napr. vydierania, obmedzovania slobody vyznania a i.), ktorých cieľom je tiež brániť takýmto konaniam, no ich pôsobenie, vzhľadom na šírku ich znakov, je vo vzťahu k vytýčenému cieľu len čiastočné a nevyčerpá celú škálu možných prejavov hrubého útlaku a nekorešponduje dôsledne s podstatou popísaného negatívneho javu v jeho celej šírke.
Navrhovaná skutková podstata trestného činu hrubého útlaku preberá niektoré znaky doterajšej skutkovej podstaty trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi (§ 196 doposiaľ platného Trestného zákona), najmä pokiaľ ide o motív (pre národnosť, rasu, presvedčenie, vyznanie), predmet útoku (skupina ľudí) a i pokiaľ ide o objektívnu stránku (násilie, hrozba násilím) a dopĺňa ich najmä o etnický pôvod.
Po objektívnej stránke sa tu dopĺňajú i znaky vydierania, čo je opodstatnené na vyjadrenie vyššieho stupňa útlaku (hrubý útlak). Púhe prejavy nepriateľstva, národnostnej, rasovej, náboženskej a inej podobnej nenávisti, sociálneho útlaku, bez spojenia s ďalšou aktivitou smerujúcou k obmedzeniu ľudských práv a základných slobôd, alebo spôsobujúcou veľmi rozsiahle telesné alebo duševné utrpenie, dostatočne postihujú skutkové podstaty iných trestných činov.
Pre úplnosť sa do rámca znakov objektívnej stránky alternatívne dopĺňa aj druhá forma hrubého útlaku - ak páchateľ členov takejto skupiny týra, mučí alebo s nimi zaobchádza iným podobným neľudským a krutým spôsobom, spôsobujúc im telesné alebo duševné utrpenie. Hrubý útlak sa totiž nemusí prejaviť vždy ako neoprávnené nútenie k aktivite, resp. v potláčaní aktivity, ale sa môže, napríklad ako akt pomsty alebo nepriateľstva, prejaviť i v podobe samoúčelného týrania, mučenia alebo iného krutého zaobchádzania. Z hľadiska predmetu útoku je trestnosť tohto činu limitovaná útokmi proti väčšej skupine ľudí.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa okrem motivácie titulom národnosti, rasy, vyznania alebo presvedčenia, dáva i alternatívny motív - ak páchateľ taký čin spácha súc vedený úmyslom dosiahnuť pre seba alebo pre iného neoprávnené alebo neprimerané výhody a dopustí sa takéhoto konania násilím, týraním, mučením alebo iným krutým zaobchádzaním. Ani tento motív hrubého útlaku väčšej skupiny ľudí konaniami podľa prvej alebo druhej alternatívy nie je vylúčený.
Spektrum okolností, ktoré budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody u tohto trestného činu, je široké a osobitne vyjadruje všetky dôležité aspekty, ktoré gradujú závažnosť činu páchateľa.
Doterajšia úprava znakov trestného činu podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu práv a slobôd občanov (§ 260 Trestného zákona, v znení nálezu Ústavného súdu ČSFR zo 4.9.1992 uverejneného v čiastke 93/1992 Zb.) zostáva v podstate nezmenená. Vychádza najmä z Medzinárodnej dohody o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, o potlačení a trestaní zločinu apartheidu a medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
I naďalej je potrebné chrániť našu spoločnosť pred útokmi predpokladanými v skutkových podstatách tohto trestného činu, najmä z hľadiska ochrany základných ľudských práv a slobôd občanov, zakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky.
Vzhľadom k tomu, že pod pojem verejne sa zahrňuje aj spáchanie trestného činu prostredníctvom počítačovej siete, aj tento trestný čin bude možné spáchať týmto spôsobom.
Hanobenie národa, rasy etnika a presvedčenia je hrubým prejavom netolerancie k ľudským právam a základným slobodám príslušníkov iných národnostných skupín, predstaviteľom inej rasy alebo kolektívu (skupiny) s odlišným svetonázorom, náboženským alebo politickým presvedčením alebo vyznaním, v modernej, civilizovanej spoločnosti odporuje základným princípom humanizmu. Preto aj skutková podstata trestného činu, ktorá má na takéto prejavy dopadať, je zaradená medzi trestné činy proti ľudskosti.
Navrhované znenie vychádza v podstate z doterajšieho znenia ustanovenia § 198 doposiaľ platného Trestného zákona (trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia).
V základnej skutkovej vete sa vypúšťa atribút „politické“ ako nadbytočný, s tým, že uvedeným ustanovením sa bude chrániť presvedčenie v jeho najširšom význame (svetonázor, politické presvedčenie, sloboda názoru a jeho prejavu), ako aj náboženské vyznanie ľudí, prípadne skutočnosť, že sú bez vyznania.
V kvalifikovanej skutkovej podstate (ods. 2) sa prísnejšie postihujú závažnejšie formy páchania tohoto činu z hľadiska jeho spôsobu (spojenie s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, spáchanie činu verejným činiteľom, spáchanie činu za krízovej situácie.
Podnecovanie k národnostnej, etnickej a rasovej nenávisti je špecifickou formou podnecovania, ktoré sa i naďalej ponecháva v tomto zákona a navyše, ako vážny útok proti najdôležitejším hodnotám ľudskosti, sa preraďuje do prvej hlavy osobitnej časti tohto zákona.
Oproti doterajšiemu zneniu sa po objektívnej stránke znaky tohto trestného činu dopĺňajú o tzv. nebezpečné vyhrážky obmedzením práv a slobôd, adresované jednotlivcovi alebo určitej skupine ľudí pre ich národnosť, rasu, vyznanie alebo presvedčenie. Ide o formu podnecovania majúcu aj určité prvky útlaku, ktoré boli prevzaté zo skutkovej podstaty násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 196 doposiaľ platného Trestného zákona.
Kvalifikovaná skutková podstata okrem doposiaľ zaradených znakov zakotvuje postih vážnejších foriem páchania tohoto činu jednak z hľadiska spôsobu spáchania (v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, spáchanie činu za krízovej situácie, ako aj z hľadiska subjektu tohoto činu (verejný činiteľ).
Stanovuje sa plný rozsah trestnej zodpovednosti právnických osôb
Trestné činy proti životu a zdraviu sú rozdelené do troch oddielov. V prvom sú zaradené poruchové trestné činy proti životu, v druhom poruchové trestné činy proti zdraviu a do tretieho oddielu boli zaradené najvýznamnejšie ohrozovacie trestné činy proti životu a zdraviu.
· Trestných činov, ktorých objektom je život alebo zdravie, alebo ktoré spôsobujú takéto následky na živote alebo zdraví, je v tomto zákone ďaleko viac. Do tretej hlavy osobitnej časti však boli zaradené len tie, u ktorých je život alebo zdravie jediným alebo hlavným objektom trestného činu.
Konanie vedené úmyslom iného úmyselne usmrtiť, sa vo väčšine právnych poriadkov už tradične označuje ako vražda.
Pojem „vražda“ je spoločným menovateľom konaní, kde úmysel páchateľa (priamy alebo nepriamy) sa vzťahuje nielen ku konaniu, ale aj k jeho následku.
Miera úmyselného zavinenia nemusí byť u všetkých vrážd rovnaká. Páchateľ ale musí vždy vedieť, že svojím konaním dosiahne sledovaný následok - smrť iného, a pre prípad, že sa tak stane, musí s tým byť aspoň uzrozumený a so smrteľným následkom musí súhlasiť inak by nemohlo ísť o vraždu.
Ani typy vrážd nie sú rovnaké. Líšia sa formou konania (komisívne alebo omisívne konanie), mechanizmom usmrtenia obete a použitými prostriedkami (so strelnou alebo bodnou zbraňou, za použitia výbušniny, jedu, resp. so zbraňou v zmysle tohto zákona vôbec a pod.), motívom páchateľa (lúpežný, sexuálny, teroristický, pomsta, nenávisť a i.) a ďalšími znakmi.
Medzi najdôležitejšie kritéria z hľadiska závažnosti patria motív páchateľa a spôsob vykonania vraždy.
Niektoré z nich, ako to dokazuje spoločenská prax, sú spáchané na podklade spontánneho rozhodnutia, napríklad vraždy vyprovokované konaním obete, týraním zo strany obete, vraždy v afekte, v silnom rozrušení alebo citovom rozpoložení, kde vražedný čin páchateľa je okamžitou, vopred neuváženou reakciou na podnet, ktorý ho k takémuto konaniu vyprovokoval.
Tento typ vrážd, hoci neospravedlniteľných, treba dôsledne odlíšiť od tých, ktorých vykonanie si páchateľ dôkladne vopred rozvážil, neraz ich dlho pripravoval a dokonale naplánoval, ba dokonca sa o jej dokonanie viackrát pokúsil a kde v spojitosti so spáchaním vraždy prebehli všetky vývojové fázy tohto trestného činu, od prípravy cez pokus až po jeho dokonanie, teda kde páchateľ vraždu uskutočňoval postupne, dokonca niekedy i surovým alebo trýznivým spôsobom, je vedený zavrhnutiahodnou, napríklad zištnou pohnútkou.
Formy vrážd v ostatnom čase alarmujúco signalizujú i prítomnosť nových prvkov, typických pre aktivitu zločineckých skupín - páchanie vrážd na objednávku alebo ako aktu pomsty, alebo vzájomného vybavovania si účtov.
Alarmujúcim signálom je aj štruktúra obetí - čoraz viac sú objektom vražedných aktivít, spravidla s lúpežným a ba dokonca i so sexuálnym, motívom osoby vyššieho veku, alebo osoby osamelé či nemocné, neraz vo svojom vlastnom byte.
V rámci rekodifikácie je nutné na tieto aspekty reagovať. Predovšetkým treba od takzvanej jednoduchej vraždy, v jej doterajšej legislatívnej podobe, odlíšiť úkladnú vraždu, spáchanú s vopred uváženým úmyslom.
Osobitným typom vraždy je vražda v úmysle poškodiť ústavné zriadenie republiky, vražda s teroristickým motívom.
Od týchto typov vrážd treba aj naďalej odlišovať vraždu novonarodeného dieťaťa matkou, spáchanú v ospravedlniteľnom silnom rozrušení spôsobenom pôrodom. Ďalej je potrebné spôsobom, ktorý zodpovedá prechodu na formálne chápanie trestného činu, precizovať všetky skutočnosti, ktoré reálne ovplyvňujú závažnosť činu, a preto musia byť považované za okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o motív, za takúto okolnosť treba považovať najmä to, ak páchateľ spáchal v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, že ju spáchal z pomsty, pre presvedčenie iného alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti, príslušnosti k etnickej skupine alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky. Pokiaľ ide o charakter obete, že ju spáchal na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na osobe vyššieho veku, na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo na ňom závislej, alebo na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci alebo na svedkovi, znalcovi alebo tlmočníkovi pre výkon ich povinnosti. Pokiaľ ide o spôsob vykonania činu, že vraždu spáchal na objednávku, alebo ako člen organizovanej či zločineckej skupiny, opätovne alebo na dvoch či viacerých osobách, alebo že ju spáchal surovým alebo trýznivým spôsobom.
Tieto okolnosti sú u úkladnej vraždy i vraždy vyjadrené v ich kvalifikovaných skutkových podstatách ako okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody.
Nie každé konanie vedené s úmyslom ublížiť inému na zdraví, vyústi do ublíženia na zdraví a nie každé konanie vedené s úmyslom inému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, skutočne vyústi do ťažkej ujmy na zdraví.
V rozpore s predstavou páchateľa ním predpokladaný následok nemusí nastať vôbec, alebo je iný, než si ho páchateľ predstavoval. V porovnaní s jeho predstavou môže byť ľahší, alebo môže byť ťažší ako páchateľ predpokladal. Základné skutkové podstaty trestného činu zabitia v ustanoveniach postihujú úmyselné konania, ktorými páchateľ z nedbanlivosti spôsobil ťažší následok, menovite, keď inému spôsobil smrť. Podľa doposiaľ platného Trestného zákona tieto spôsoby zabitia predstavovali len osobitné formy trestného činu ublíženia na zdraví, presnejšie, u trestného činu ublíženia na zdraví, ktorého sa páchateľ dopustil úmyselne, boli len okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Vo vzťahu k nim postačovalo nedbanlivostné zavinenie.
Teda páchateľ konaním v úmysle inému ublížiť na zdraví, môže v skutočnosti inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť, alebo môže inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť i konaním v úmysle spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví.
Názov „zabitie“ dostatočne vyjadruje bežnú predstavu väčšiny verejnosti o charaktere tohto spôsobu usmrtenia iného. Verejnosť zvyčajne chápe, že tu nejde o vraždu o úmyselné usmrtenie, pretože smrť samotná nastala v dôsledku páchateľovej nedbanlivosti. Páchateľ si smrť obete neželal, aj keď mal úmysel ublížiť jej na zdraví, alebo spôsobiť jej ťažkú ujmu na zdraví. Smrť však nechcel, ba dokonca ani nevedel, že z jeho konania môže nastať. Vzhľadom na okolnosti a svoje pomery ju však mal a mohol predpokladať. A pokiaľ o možnosti usmrtenia iného prípadne i vedel, neželal si ho, ani nesúhlasil s usmrtením, no na druhej strane sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že smrť nenastane. Teda popieranie možnosti smrti z jeho strany bolo neadekvátna jej objektívnej hrozbe, a to bez dostatočných dôvodov. Nie každé zabitie je rovnako závažné. Líši sa nielen základným zámerom páchateľa, t.j. či páchateľ mal úmysel spôsobiť inému ťažkú ujmu na zdraví, čo je nesporne závažnejšia forma tohto trestného činu, alebo či chcel inému spôsobiť ľahkú ujmu na zdraví. Okrem toho bolo potrebné u oboch foriem trestného činu zabitia odstupňovať ich závažnosť, a v nadväznosti na to vyjadriť rozpätie trestnej sadzby trestu odňatia slobody, aj podľa okolností týkajúcich sa spôsobu a okolností konania páchateľa, jeho všetkých dôsledkov, motívu a iných závažných skutočností, ktoré sú u týchto činov považované za okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody.
Pokiaľ ide o motív, aj tu za takúto okolnosť treba považovať najmä to, ak páchateľ spáchal taký čin v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, že ho spáchal z pomsty, pre presvedčenie iného, pre jeho príslušnosť k etnickej skupine alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky. Pokiaľ ide o charakter poškodeného, že čin spáchal na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na osobe vyššieho veku, na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo na ňom závislej, alebo na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci. Pokiaľ ide o spôsob vykonania činu, že čin spáchal so zbraňou, na objednávku, alebo ako člen organizovanej či zločineckej skupiny, opätovne alebo na dvoch či viacerých osobách, alebo že ho spáchal surovým alebo trýznivým spôsobom a pod..
Konečným dôsledkom každého trestného činu proti životu je spôsobenie smrti iného. Trestný čin usmrtenia je na rozdiel od jednotlivých foriem vraždy a zabitia už vo svojom základe nedbanlivostným trestným činom. Páchateľ nemal úmysel iného usmrtiť, ani mu spôsobiť svojím konaním ťažkú či ľahkú ujmu na zdraví (ďalej len „ujma na zdraví“), ale napriek tomu, hoci z nedbanlivosti, inému spôsobil smrť (napríklad pri dopravnej alebo inej prevádzkovej nehode). Podľa doposiaľ platného zákona sa aj takéto konanie považovalo len za jednu z viacerých foriem trestného činu ublíženia na zdraví. Kým u vraždy alebo zabitia je názov útoku na život a jeho dôsledok (smrť) vystupňovaný osobitnými pojmami, ktoré aj v bežnom jazykovom význame obvykle vyjadrujú vyššiu mieru závažnosti útoku, v závislosti na povahe subjektívnej stránky, u tohto trestného činu niet dôvodu v názve gradovať tento aspekt, a preto je na mieste jeho názov odvodzovať len od samotného dôsledku uvedeného činu - od spôsobenia smrti (usmrtenia).
Ani jednotlivé formy usmrtenia nie sú rovnako závažné. Mieru ich závažnosti taktiež môže ovplyvniť celý rad konkrétnych skutočností týkajúcich sa činu, okolností a príčin jeho spáchania, následkov a podobne. Za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody sa bude považovať i v súčasnosti to, ak páchateľ spáchal taký čin preto, lebo porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona. Ďalšími dôvodmi použitia vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody bude to, že páchateľ spáchal taký čin na dvoch osobách alebo na tehotnej žene (ods. 2), alebo ho spáchal na viacerých osobách, resp. na dvoch osobách, ale preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona.
Doterajšie formy trestného činu nedovoleného prerušenia tehotenstva sa i v tomto zákone ponechávajú. Ide o osobitnú formu úmyselného usmrtenia živého ľudského plodu. Zmenené (a čiastočne upravené) bolo len poradie jednotlivých skutkových podstát tohto trestného činu a upresnené boli niektoré jeho znaky, v závislosti na v súčasnosti platnom zákone o umelom prerušení tehotenstva. V základnej skutkovej podstate ustanovenia § 160 ods. 1 je upravená trestnosť konania páchateľa, ktorý preruší tehotenstvo tehotnej ženy bez jej súhlasu. Kvalifikovaná skutková podstata upravuje potom závažnejšie formy takéhoto konania, najmä pokiaľ ide o použitie násilia alebo jeho hrozby, podľa veku ženy, opakovania takéhoto trestného činu, porušenie osobitných povinností páchateľa alebo vzhľadom na spôsobenie ťažšieho následku (ťažká ujma na zdraví alebo smrť).
Ďalšie dve skutkové podstaty upravujú trestnoprávnu zodpovednosť páchateľov, ktorí prerušia tehotenstvo tehotnej ženy s jej súhlasom, prípadne tehotnú ženu navedú na taký čin, alebo jej pomáhajú pri takom čine (za ktorý žena sama trestne nezodpovedá, ani keby ho vykonala sama, alebo keby o to iného sama požiadala). V kvalifikovaných skutkových podstatách sú upravené závažnejšie formy takýchto konaní, ktoré spočívajú buď v použití násilia alebo hrozby násilím, v zneužití tiesne, neskúsenosti, závislosti alebo podriadenosti, v spôsobení závažnejšieho následku a i...
Každý má právo rozhodovať sám o svojom živote. Usmrtenie seba samého (samovražda) podľa tohto zákona nie je trestným činom. Nikto však nemá právo, úmyselne či neúmyselne iného usmrtiť a to ani vtedy, ak iný pri plnom vedomí, dôrazne alebo opakovane a vážne, napríklad trpiac nevyliečiteľným onemocnením alebo neznesiteľnými útrapami, žiada iného, aby ho usmrtil z milosti (eutanázia), alebo aby mu pomohol pri samovražde. Nikto nemá právo vedome iného akýmkoľvek spôsobom pohnúť k samovražde, ani mu pri nej pomáhať. Na týchto princípoch je stavaná skutková podstata trestného činu účasti na samovražde, ktorá sa v tomto zákone aj naďalej ponecháva.
Ide o špecificky prípad účasti (vo forme návodu alebo pomoci) na čine iného, ktorý inak nie je trestným činom, čím je vlastne popretý v tomto prípade princíp akcesority účastníctva. Dopĺňajú sa nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v niektorých závažných prípadoch, najmä vyjadrujúce osobitné vlastnosti a postavenie obete tohto trestného činu, osobitne závažný spôsob spáchania činu alebo zavrhnutiahodný motív jeho páchateľa.
Znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v úmyselnej forme, smerujúceho k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, sa nemenia. Mení sa (resp. sa upresňuje) len jeho názov (úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví), ktorý lepšie vyjadruje podstatu trestného činu, najmä úmysel páchateľa, ktorý smeroval k takejto kvalite účinku (ťažká ujma na zdraví), povahu i rozsah vzniknutého následku (ťažká ujma na zdraví). Ostávajú zachované i doterajšie okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, okrem ťažšieho následku v podobe smrti, ktorá sa stala znakom základnej skutkovej podstaty nového trestného činu zabitia. Pribudli aj ďalšie okolnosti, s ktorými tento zákon spája u úmyselných trestných činov proti životu vyšší trest odňatia slobody, ktoré sa týkajú najmä motivácie konania páchateľa, spôsobu a ďalších okolností jeho vykonania, povahy obete a i.
Znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v úmyselnej forme sa taktiež nemenia. Mení sa (resp. sa upresňuje) len jeho názov (úmyselné ublíženie na zdraví), ktorý lepšie vyjadruje podstatu trestného činu, najmä úmysel páchateľa, ktorý smeroval k takejto kvalite účinku (ujma na zdraví), povahu i rozsah vzniknutého následku (ľahká ujma na zdraví).
Ostávajú zachované i doterajšie okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, okrem ťažšieho následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví a smrti, ktoré sa stali znakmi základných skutkových podstát nových trestných činov úmyselného spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví a zabitia.
Pribudli aj ďalšie okolnosti, s ktorými tento zákon spája u úmyselných trestných činov proti životu vyšší trest odňatia slobody, ktoré sa týkajú najmä motivácie konania páchateľa, spôsobu a ďalších okolností jeho vykonania, povahy obete a i.
V týchto ustanoveniach sú osobitne upravené znaky trestných činov ublíženia na zdraví v nedbanlivostnej forme. V § 167 znaky trestného činu nedbanlivostného spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví, v § 168 znaky nedbanlivostného ublíženia na zdraví, ktorého sa dopustí páchateľ, len ak inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona.
Neoprávnený odber orgánov a tkanív (resp. buniek) z tela človeka je vážnym zásahom do jeho práva na zachovanie telesnej integrity a práva na nedotknuteľnosť činom dotknutej osoby.
Navyše, pokiaľ ide o odber orgánov a tkanív (resp. buniek) z tela živej osoby, môže dôjsť aj k poškodeniu jej zdravia a nie je vylúčená ani jej smrť. Aj keď na záchranu života a zdravia iných ľudí je za určitých okolností potrebné a možné na účely transplantácií ľudských orgánov, tkanív a buniek ich odobratie z tela živého darcu, musia byť pri tomto postupe zachované ich práva a podmienky ustanovené osobitným zákonom. Rovnako to platí aj pre odber orgánov, tkanív a buniek na účely transplantácií a na vedeckovýskumné účely z tela mŕtveho človeka.
Preberá sa doterajšia právna úprava podmienok trestnej zodpovednosti za neoprávnené odoberanie orgánov a tkanív zo živej osoby a z tela mŕtvych osôb, doplnená o niektoré ďalšie okolnosti, ktoré v jednotlivých prípadoch budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Do samostatného tretieho oddielu boli zaradené skutkové podstaty niektorých trestných činov, ktoré ohrozujú život alebo zdravie ľudí. Nie sú to všetky trestné činy predpokladajúce takýto následok. Sú to len tie, u ktorých je ohrozenie života alebo zdravia človeka jediným alebo dominantným objektom.
Protiprávne konania, ktorým páchateľ úmyselne či z nedbanlivosti iného usmrtí, alebo mu spôsobí ťažkú či ľahkú ujmu na zdraví, aj keď došlo ku konaniu v rámci zdravotníckej starostlivosti o život alebo zdravie ľudí, môžu byť považované, podobne ako iné konania, za trestné činy proti životu podľa prvého oddielu alebo za trestné činy proti zdraviu podľa druhého oddielu tejto druhej hlavy. V rámci trestných činov ohrozujúcich život alebo zdravie ľudí bolo potrebné reagovať na niektoré osobitné javy spoločenského života, ktoré tieto hodnoty zjavne ohrozujú, napr. na lekársky experiment. Lekársky experiment je jednou z nutných podmienok vývoja lekárskej vedy. Vývoj lekárskej vedy je zase veľmi dôležitým predpokladom rozvoja a zdokonaľovania zdravotníckej starostlivosti o život a zdravie ľudí.
Lekársky experiment, ak sa má vykonať na človeku, je však veľmi vážnym zásahom do jeho práv a slobôd, najmä do práva na život, na zdravie, na zachovanie telesnej integrity a zásahom do jeho osobnej slobody. Nie je preto možné pripustiť, aby sa uskutočňoval na človeku bez splnenia presne vymedzených podmienok. Overovaním nových medicínskych poznatkov sa na človeku nesmie život a zdravie ľudí zámerne resp. nadbytočne ohrozovať a musí slúžiť len na potvrdenie vopred určenej hypotézy potrebnej na získanie nových medicínskych poznatkov, alebo vypracovanie nových metód a hypotéz alebo klinické skúšanie liečiv v záujme zachovania alebo zlepšenia zdravia ľudí, nie v rozpore s týmto záujmom. Overovanie preto nemožno vykonať, ak by ním bol ohrozený život alebo zdravie osoby zúčastnenej na overovaní. V prípade, že k takému ohrozeniu zdravotného stavu dôjde počas vykonávania overovania, je potrebné overovanie okamžite zastaviť.
Na druhej strane však za takéto overovanie nemožno považovať lekárske výkony, ktoré v konkrétnych prípadoch môžu zachrániť bezprostredne ohrozený život pacienta, aj keď nie sú uznané za medicínske metódy (metódy lege artis).
Je preto nutné rozlišovať, či ide o zdravotne indikované overovanie, alebo o overovanie bez zdravotnej indikácie.
Zdravotne indikovaným overovaním sa rozumie vyskúšanie liečebnej metódy na pacientovi trpiacom chorobou, na ktorú je overovanie zamerané za predpokladu, že sa očakáva účinnejší výsledok liečby tejto choroby alebo že cieľom takéhoto overovania je diagnostický alebo liečebný prospech pre pacienta. Na tento typ overovania nových medicínskych poznatkov sa podmienky trestnej zodpovednosti za nový trestný čin neoprávneného experimentu na človeku podľa § 171 tohto zákona v podstate nevzťahujú. Trestným činom tu môže byť iba porušenie zákazu overovania nových medicínskych poznatkov, ak by ním bol ohrozený život alebo zdravie osoby zúčastnenej na overovaní, pokiaľ nejde o lekárske výkony, ktoré v konkrétnych prípadoch môžu zachrániť bezprostredne ohrozený život pacienta, aj keď nie sú uznané za medicínske metódy (metódy lege artis).
Na rámec týchto podmienok bolo potrebné ustanoviť osobitné podmienky trestnej zodpovednosti za osobitný ohrozovací trestný čin neoprávneného experimentu na človeku, dopadajúci najmä na prípady overovania nových medicínskych poznatkov na človeku bez zdravotnej indikácie. Ide o vážne zásahy do sféry ľudských práv a základných slobôd, ktoré sa nielen priečia už i samotnej lekárskej etike, ale môžu aj vážne ohroziť samotný život a zdravie ľudí, ktorý má medicína chrániť, preto bolo potrebné, v súlade so súčasným stavom spoločenského právneho vedomia, reagovať na hrubé prejavy porušenia pravidiel overovania nových medicínskych poznatkov na človeku aj prostriedkami trestného práva.
Overovaním nových medicínskych poznatkov na človeku bez zdravotnej indikácie sa rozumie vyskúšanie liečebnej metódy alebo liečiva na zdravej osobe, alebo na osobe trpiacej inou chorobou, než na akú je overovanie zamerané. Jeho cieľom nie je diagnostický alebo liečebný prospech pre osobu, ktorá sa overovaniu podrobila, ale overenie novej preventívnej, diagnostickej a liečebnej metódy alebo liečiva, prípadne získanie nového medicínskeho poznatku pre rozvoj lekárskej vedy.
I overovanie bez zdravotnej indikácie možno vykonať v niektorých prípadoch, ale len za splnenia celého radu podmienok ustanovených osobitným zákonom (o zdravotnej starostlivosti).
Prvou z nich je písomný alebo inak preukázateľný súhlas osoby staršej ako 18 rokov, ktorá je plne spôsobilá na právne úkony.
Osoba, na ktorej sa má overovanie bez zdravotnej indikácie vykonať, musí byť úplne poučená o zdravotných rizikách, ktoré môže overovanie priniesť. Poučenie a súhlas treba zaznačiť do zdravotnej dokumentácie, ktorá sa zriaďuje osobitne na tento účel.
Overovanie bez zdravotnej indikácie na osobe možno robiť iba ak:
a) overovanie má jasný cieľ, odôvodnenie a vychádza zo všetkých doterajších teoretických a klinických poznatkov o skúmanom probléme,
b) získanie nového medicínskeho poznatku a vypracovanie novej metódy je pre spoločnosť potrebné a nemožno ho dosiahnuť iným spôsobom,
c) overovaniu predchádzal úspešný laboratórny výskum, overovanie na zvieratách alebo iné vedecky úspešne overené skutočnosti,
d) možno predpokladať, že výsledok overovania presiahne závažnosť očakávaných rizík, ktoré by mohli ohroziť občana,
e) možno predpokladať, že následkom overovania nedôjde k smrti, k poškodeniu zdravia s trvalými následkami alebo k nepriaznivej zmene osobnosti a
f) fyzické útrapy, psychické útrapy a obmedzenie voľnosti osoby, ktorá sa podrobuje overovaniu, budú obmedzené na najmenšiu možnú mieru.
Overovanie bez zdravotnej indikácie je zakázané na:
a) tehotných ženách,
b) osobách neplnoletých a osobách pozbavených spôsobilosti na právne úkony,
c) ľudských plodoch a zárodkoch,
d) osobách vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia slobody,
e) vojakoch základnej a náhradnej služby a osobách vykonávajúcich civilnú službu a na
f) cudzincoch.
Trestného činu neoprávneného experimentu na človeku sa však s prihliadnutím na všetky tieto podmienky a obmedzenia dopustí len ten, kto pod zámienkou získania nových medicínskych poznatkov, metód, alebo na potvrdenie hypotéz alebo na klinické skúšanie liečiv vykonáva overovanie nových medicínskych poznatkov napriek tomu, že je ním bezprostredne ohrozený život alebo zdravie človeka, pokiaľ nejde o nutné výkony, spôsobilé zachrániť jeho bezprostredne ohrozený život, alebo overovanie bez zdravotnej indikácie vykonáva bez súhlasu osoby, ktorej sa týka, alebo ho vykonáva na osobách, na ktorých je overovanie bez zdravotnej indikácie zakázané, alebo ho vykonáva na ľudskom plode alebo zárodku, alebo ho vykonáva v rozpore s inými zákonnými podmienkami overovania bez zdravotnej indikácie.
V rámci odseku 2 je na základe zásadnej pripomienky Ministerstva zdravotníctva SR uvedená samostatná skutková podstata, ktorou sa má postihovať klonovanie človeka, keďže zákon o zdravotnej starostlivosti upravuje v § 46a takýto zákaz a jeho porušenie sankcionuje pokutou do 500 tis. Sk – avšak túto pokutu je možné uložiť len zdravotníckenu zariadeniu. V alternatíve II sa navrhuje uvedené ustanovenie zatiaľ v Trestnom zákone neupravovať, keďže aj samotné znenie skutkovej podstaty navrhnuté Ministerstvom zdravotníctva SR je problematické (musí ísť o bytosť úplne geneticky identickú).
V rámci kvalifikovanej skutkovej podstaty sa nachádza výpočet niektorých okolností, ktoré budú u tohto trestného činu podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Účelom tohto zákona nie je kogentne zakázať, ale ani povoliť tzv. ľudové liečiteľstvo. Je však potrebné i trestnoprávne reagovať na niektoré negatívne dôsledky tohto spoločenského javu tam, kde dochádza k ohrozeniu života a zdravia ľudí, resp. kde navyše ešte k liečiteľskému úkonu dochádza bez súhlasu oprávnenej osoby, ktorej sa úkon dotýka.
Zdravotnú starostlivosť poskytujú zdravotnícke zariadenia štátu, obcí, fyzických osôb a právnických osôb v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a inými biomedicínskymi vedami. Záruku v tomto smere poskytuje príprava a odborná spôsobilosť lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov i odborných pracovníkov v zdravotníctve.
Osoby, ktoré vykonávajú liečiteľskú činnosť, sa nepovažujú za zdravotníckych pracovníkov ani za iných odborných pracovníkov v zdravotníctve, ktorým prislúcha poskytovanie zdravotníckej starostlivosti.
Záujem štátu a spoločnosti na ochrane života a zdravia ľudí si vyžaduje, aby odborná zdravotná starostlivosť bola zverená iba osobám, ktoré spĺňajú odborné kvalifikačné predpoklady pre výkon tejto činnosti na úrovni poznatkov modernej lekárskej vedy a poznatkov iných, súvisiacich vedných odborov.
Existenciu liečiteľstva v spoločnosti, ako určitej doplnkovej formy starostlivosti o zdravie ľudí (ľudové liečiteľstvo, alternatívna medicína, lekárskou vedou zatiaľ nepreskúmané, resp. neuznané alebo odmietané diagnostické, terapeutické metódy a postupy alebo výkony smerujúce k záchrane ľudského života alebo zdravia) nemožno prehliadať, ani ich oficiálne akceptovať. Nedovoľuje to vysoké riziko, ktoré je s týmto javom spojené v dôsledku absencie záruk odbornosti a dohľadu nad takouto činnosťou.
Ide o zložitý spoločenský, právny, mravný, teoretický i praktický problém, najmä ak sa človek slobodne a vážne sám rozhodne podrobiť liečiteľským úkonom.
Právo na život je vecou každého človeka a každý si o svojom živote môže rozhodovať sám. Nikomu nemožno prikázať, aby sa nepodroboval výkonom ľudového liečiteľstva. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
Nemožno tiež nevidieť i rozdiel v jednotlivých druhoch liečiteľstva, v úrovni ich poznania, ktoré je ich základom, v ich prístupoch k človeku a jeho zdraviu, v ich metódach a postupoch a napokon aj v ich výsledkoch.
Niektoré z nich napríklad, majú základ v poznaní, ktoré akceptuje aj lekárska veda (napr. fytoterapia), resp. ktoré nie sú vedou v zásade odmietané, aj keď nie sú zatiaľ akceptované. Predstavujú v zásade šetrnú, doplnkovú, nie nebezpečnú alebo málo nebezpečnú metódu, ktorou sa dosahujú pozitívne výsledky, napr. v rámci liečebnej rehabilitácie.
Iné zase naopak, vychádzajú z nedostatočného stavu vedeckého poznania, ba dokonca z nevedeckého základu, svojou povahou a dopadmi sú agresívne a neraz aj ohrozia alebo poškodia zdravie človeka.
Práve voči takýmto praktikám je namierená skutková podstata nového trestného činu neodborného liečiteľstva.
Trestným činom teda nebude vykonávanie liečiteľstva samotného ale len to, keď niekto vykonáva, i keď nemá predpísanú odbornú spôsobilosť zdravotníckeho pracovníka alebo iného odborného pracovníka v zdravotníctve, úkony zdravotníckej starostlivosti a neodborným vyšetrovacím alebo liečebným výkonom alebo nesprávnou indikáciou liekov, liečiv a iných zdravotníckych pomôcok, potrieb alebo zdravotníckej techniky, čo aj z nedbanlivosti, bezprostredne ohrozí život iného, alebo inému ublíži na zdraví, alebo vyšetrovací alebo liečebný úkon alebo nesprávnu indikáciu liekov alebo liečiv alebo iných zdravotníckych pomôcok, potrieb alebo zdravotníckej techniky uskutoční bez súhlasu iného a ohrozí takým úkonom jeho zdravie.
Okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v konkrétnom prípade bude to, ak páchateľ spácha taký čin na viacerých osobách, alebo ak spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo závislej osobe, alebo ak získa takým činom značný prospech, alebo ak pácha taký čin po dlhšiu dobu, spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, prípadne ak spôsobí takým činom 1 ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb, alebo ak spácha taký čin opätovne.
Trestný čin šírenia nebezpečnej ľudskej choroby nie je v tomto zákone novým trestným činom.
Vznikol oddelením skutkových podstát úmyselnej a nedbanlivostnej formy trestného činu šírenia nákazlivej choroby, pokiaľ ide len o ľudské choroby (šírenie nákazlivých chorôb domácich a iných hospodársky dôležitých zvierat, nákazlivých chorôb rastlín a zavlečenie alebo rozšírenie ich škodcov bolo ponechané ako samostatný, všeobecne nebezpečný trestný čin).
· V § 180 a § 181 sa ustanovuje nový trestný čin ohrozovania nákazou vírusom ľudskej imunodeficiencie úmyselnou a nedbanlivostnou formou a § 182 predstavuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia inou pohlavnou chorobou.
Doplnené boli tiež nové okolnosti podmieňujúce u týchto trestných činov použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody menovite to, že páchateľ takýmto činom poruší osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo že spácha taký čin za brannej pohotovosti štátu alebo za živelnej pohromy alebo inej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí, iné základné ľudské práva a slobody, ústavné zriadenie republiky, majetok, verejný poriadok alebo mravnosť, alebo že spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb.
Trestný čin ohrozovania zdravia závadnými potravinami a inými potrebami je prevzatý z doposiaľ platného Trestného zákona. Doplnený bol len výpočet okolností, ktoré u tohto trestného činu budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Takouto okolnosťou bude, ak páchateľ spácha takýto čin ako člen organizovanej skupiny, alebo ho spácha v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo ak poruší takým činom osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo ak spácha taký čin za brannej pohotovosti štátu alebo za živelnej pohromy alebo inej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí, iné základné ľudské práva a slobody, ústavné zriadenie republiky, majetok, verejný poriadok alebo mravnosť, alebo ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, prípadne ak takým činom spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb.
Trestný čin ohrozovanie zdravia nepovolenými liečivami, zdravotníckymi pomôckami a potrebami a zdravotníckou technikou je v tomto zákone novým ohrozovacím trestným činom.
Podmienky predpisovania, vydávania, predaja alebo podávania liečiv, zdravotníckych pomôcok alebo zdravotníckych potrieb, ako aj podmienky používania zdravotníckej techniky ustanovuje osobitný zákon (o zdravotníckej starostlivosti).
Predpisovať, vydávať a predávať možno len liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby, ktoré sú zaradené do liekopisu alebo ktorých používanie povolilo ministerstvo zdravotníctva alebo ktoré majú certifikát príslušného orgánu štátneho skúšobníctva. Predpisovať liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby môže len lekár na tlačivách na to určených.
Ak chorému neboli poskytnuté potrebné liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby priamo pri výkone zdravotnej starostlivosti, vydá mu ich na lekársky predpis lekáreň alebo iné zariadenie na to určené.
Za zdravotnícku techniku sa považujú prístroje a nástroje používané pri priamom poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
Zdravotnícka technika určená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti musí spĺňať požiadavky ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi a technickými normami.
Zdravotnícke zariadenia pri nákupe alebo inom obstarávaní zdravotníckej techniky sú povinné požadovať rozhodnutie o schválení alebo certifikát príslušného orgánu štátneho skúšobníctva alebo schvaľovací výmer vydaný ministerstvom zdravotníctva.
Je neprípustné konaním v rozpore s týmito povinnosťami ohrozovať život alebo zdravie ľudí, najmä ich vystavovať zvýšenému nebezpečenstvu vydávaním, predajom alebo podávaním neodskúšaných, nepovolených či zakázaných liekov, liečiv alebo iných zdravotníckych pomôcok alebo potrieb, alebo používaním nebezpečnej, technicky nepreverenej, nepovolenej alebo zakázanej techniky.
Vzhľadom na nebezpečenstvo hroziace ľudskému zdraviu z prípadného používania takýchto liekov, liečiv, pomôcok, potrieb alebo techniky sa preto ustanovuje i trestná zodpovednosť za hrubé, opakované či sústavné porušovanie takýchto povinností.
Trestného činu sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí alebo zvýši nebezpečenstvo ohrozenia zdravia ľudí tým, že v rámci vyšetrovacích alebo liečebných výkonov opätovne inému predpíše, vydá, predá alebo podá liečivá, zdravotnícke pomôcky alebo zdravotnícke potreby, ktoré nie sú zaradené do liekopisu alebo ktorých používanie nebolo príslušným orgánom povolené, alebo bolo zakázané, alebo ktoré neboli predpísaným spôsobom odskúšané, alebo kto sústavne používa zdravotnícku techniku, ktorá nespĺňa požiadavky ustanovené právnymi predpismi a technickými normami, pokiaľ vo všetkých týchto prípadoch použitie liečiv, zdravotníckych pomôcok a potrieb alebo zdravotníckej techniky je nebezpečné ľudskému zdraviu.
Za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody sa bude považovať to, ak páchateľ takýmto činom poruší osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo ak spácha taký čin na viacerých osobách, spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo závislej, alebo ak spácha taký čin zo ziskuchtivosti, pomsty, pre presvedčenie iného alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky, alebo ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.
Otvorenie sa svetu a nové ekonomické a sociálne podmienky podmienili v ostatných rokoch i na Slovensku nebývalé rozšírenie drog, tak pokiaľ ide o ich zneužívanie, ako aj pokiaľ ide o ich dovoz, vývoz, prevoz a obchodovanie s nimi na našom území. Orgány činné v trestnom konaní majú konkrétne poznatky o tranzite drog cez Slovenskú republiku (tzv. Balkánska cesta), ale napriek znásobenému úsiliu orgánov Policajného zboru a iných orgánov sa len ojedinele darí odhaliť ich pašerákov a dealerov. Slovenská republika sa stala už aj cieľovou stanicou drog a stúpa počet osôb, ktoré sú na nich závislé, najmä medzi mládežou. Výroba a obchod s drogami, žiaľ, je aj u nás v prevažnej miere v latencii.
Sú to alarmujúce údaje najmä z hľadiska tempa rozšírenia uvedeného javu a nesmierne rozsiahlych negatívnych dôsledkov pre život a zdravie ľudí, osobitne mládeže, ktorí sa stali na drogách závislí. Užívanie drog priamo súvisí i s nárastom majetkovej kriminality, ktorej sa takéto osoby dopúšťajú v snahe získať peniaze na ich nákup. Obchod s drogami a ich rozšírenie je sprievodný prejav nástupu organizovaného zločinu na Slovensku.
Do určitej miery má na nepriaznivom stave v oblasti šírenia drog a závislosti na drogách aj nedokonalá legislatíva. Problémy spojené s narkomániou nevyriešila ani novela Trestného zákona č. 248/1994 Z. z., ktorá umožnila trestne postihnúť i toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku prechováva pre seba.
Dobre mienené legislatívne opatrenie sa obrátilo najmä proti osobám, ktoré sú na drogách závislé, avšak najväčší vinníci tohto negatívneho javu, výrobcovia a obchodníci s drogami, ostávajú aj naďalej viac - menej bokom, buď neodhalení, alebo trestne postihovaní len veľmi mierne. Mierny postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami nepriamo ovplyvnil aj tento zákon svojimi miernymi sankciami za takéto trestné činy.
Do novej úpravy sa v podstate preberá úprava zakotvená novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z.
Už touto novelou došlo k zásadnej zmene podmienok trestnej zodpovednosti u toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku alebo jed alebo prekurzor neoprávnene vyrobí, dováža, vyváža alebo preváža, kupuje, predáva, vymieňa alebo inak zadovažuje, alebo prechováva pre iného, resp. kto takúto činnosť sprostredkováva, oproti tomu, kto ju nadobúda alebo prechováva len pre svoju vlastnú potrebu.
Trestný postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami sa kardinálne sprísňuje. Naopak, u užívateľov drog sa počíta s miernejším postihom, s akcentom na ukladanie ochranného liečenia takýmto osobám.
Nový prístup k uvedenému negatívnemu javu sa prejavuje aj v novom názve tohto trestného činu (nedovolená výroba a držanie omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchod s nimi).
Na vyjadrenie miernejšej trestnej zodpovednosti voči tým, ktorí nadobúdajú a prechovávajú drogy pre seba, sa vytvorila nová, privilegovaná skutková podstata. Na lepšie vyjadrenie vyššej miery trestnej zodpovednosti výrobcov a obchodníkov s drogami sa rozširuje okruh okolností, ktoré u nich budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Zachováva sa osobitná skutková podstata, s podstatne prísnejšou výmerou trestu odňatia slobody, dopadajúca na tých páchateľov, ktorí vyrobia, sebe alebo inému zadovážia alebo prechovávajú predmet určený na nedovolenú výrobu omamnej alebo psychotropnej látky alebo jedu alebo prekurzora. Sprísňuje sa aj možnosť trestného postihu za trestný čin šírenia toxikománie.
Alkohol je návykovou, aj keď voľne dostupnou látkou, ktorej nadmerné požívanie môže viesť k alkoholizmu, k deštrukcii osobnosti a k vážnemu narušeniu sociálnych vzťahov.
Takéto nebezpečenstvo je osobitne akútne u mládeže, ktorá sa ešte vyvíja aj fyzicky, aj psychicky.
Mládež je preto potrebné chrániť i prostriedkami trestného práva pred podávaním alkoholických nápojov. Skutková podstata trestného činu podávania alkoholických nápojov mládeži sa preto v tomto zákone aj naďalej ponecháva. Preraďuje sa však medzi trestné činy proti životu a zdraviu, aby sa tak lepšie vyjadril jej hlavný objekt - ochrana zdravia mladej generácie a jej zdravého fyzického a psychického rozvoja.
Aj naďalej sa ponecháva v tomto zákone osobitná skutková podstata trestného činu podávania anabolických látok mládeži a na lepšie vyjadrenie jej hlavného objektu, zdravia mladej generácie, sa preraďuje medzi trestné činy proti životu a zdraviu.
Ide o podávanie anabolických prostriedkov osobám mladším ako osemnásť rokov na iné než liečebné účely. Dôvodom je nutnosť reagovať na výskyt prípadov, najmä v športe, keď dochádza k dlhšie trvajúcemu podávaniu týchto prostriedkov, ktoré môže mať obdobné následky ako požívanie niektorých omamných a psychotropných látok. Ochrana sa poskytuje iba osobám mladším ako osemnásť rokov, ktoré často nemôžu náležite posúdiť všetky dôsledky takéhoto konania.
Každý je povinný osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia, poskytnúť potrebnú pomoc, ak tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo pre iného.
Je to nielen mravná, ale aj právna povinnosť človeka, vyjadrujúca elementárny humanizmus a súcit k inému.
Ďalekosiahle dôsledky, ktoré môže zapríčiniť nevšímavosť človeka k človeku a ľudská ľahostajnosť, núti plnenie tejto povinnosti vynucovať aj prostriedkami trestného práva.
Osobitne nebezpečné je, ak osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia, neposkytne potrebnú pomoc ten, kto je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť, a teda má na základe toho i potrebné odborné predpoklady na poskytnutie kvalifikovanej prvej pomoci.
Neustály nárast dopravnej nehodovosti s vážnymi následkami na životoch a zdraví ľudí si vyžaduje vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti aj voči tým vodičom dopravných prostriedkov, ktorí po dopravnej nehode, na ktorej mali účasť, neposkytnú potrebnú pomoc osobe, ktorá pri nej utrpela ujmu na zdraví.
Doterajšia právna úprava podmienok trestnej zodpovednosti za neposkytnutie pomoci zostáva preto nezmenená. Skutkové podstaty týchto trestných činov sa presúvajú medzi trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie.
Na ustanovenia tejto hlavy s výnimkou trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou (§ 156) sa vzťahuje aj trestná zodpovednosť právnických osôb.
Tretia hlava sa delí na dva diely – na prvý, v ktorom sú zaradené trestné činy proti slobode a na druhý, v ktorom sú zaradené trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Skutkové podstaty trestných činov v oboch dieloch budú chrániť jednotlivcov v rozsahu, ktorý vychádza zo súčasne platného právneho stavu. Jednotlivé skutkové podstaty však boli precizované, najmä so zreteľom na súlad s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.
Týka sa to predovšetkým novej koncepcie trestného činu obchodovania s ľuďmi a obchodovania s deťmi (§ 194 – § 196). Nová právna úprava vychádzajúca v zásade z poslednej novely Trestného zákona reaguje na Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi a zo Spoločného postupu prijatého Radou na základe čl. K.3 Zmluvy o EÚ, týkajúceho sa boja s nezákonným obchodovaním s ľuďmi a sexuálneho vykorisťovania detí.
Trestný čin obchodovania so ženami sa v zmysle uvedených dokumentov zmenil tak, aby sa vzťahoval na obchodovanie s ľuďmi za účelom pohlavného styku alebo iného sexuálneho zneužívania, a to bez ohľadu na to, či ide o ženu, muža alebo dieťa. Tým sa zabezpečuje rovnosť pohlaví v zmysle čl. 12 Ústavy SR a čl. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd.
Samostatnou skutkovou podstatou bude obchodovanie s ľuďmi za účelom ich vykorisťovania v zmysle najzávažnejších foriem, ktoré uvádza táto skutková podstata, vrátane neoprávneného odoberania orgánov alebo tkanív. Kvalifikované skutkové podstaty prísnejšie postihujú stav, ak je trestný čin spáchaný proti vôli iného, ako aj spáchanie takých činov na účely prostitúcie. Zvýšenými trestnými sadzbami sa postihuje spáchanie tohto trestného činu závažnejším spôsobom konania (napr. organizovanou skupinou, po dlhší čas, na chránenej osobe – na dieťati, závislej osobe atď., z osobitného motívu – na objednávku, zo ziskuchtivosti atď., ale aj pri získaní skutočného prospechu). Ďalšie kvalifikované skutkové podstaty postihujú až maximálnymi trestami spáchanie činu zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, resp. pri získaní značného prospechu a prospechu veľkého rozsahu, ako aj spôsobenie smrti viacerých osôb.
Ustanovenie § 194 ods. 1 bude špeciálne vo vzťahu k trestnému činu obchodovania s deťmi podľa § 195 ods. 1.
Objektívne toto ustanovenie reaguje na situáciu, že aj Slovensko sa stáva krajinou určenou na obchod s ľuďmi (nie iba na tranzit). Táto úprava postihuje len obchod s ľuďmi s cieľom ich vykorisťovania určitými formami, nie samotné vykorisťovanie, ktoré postihujú iné ustanovenia.
Navrhované znenie ustanovení o obchodovaní s deťmi upravuje postih páchateľa tak, že už nie je nutné prijatie alebo sľub odmeny, ale bude stačiť, ak konania uvedené v znakoch objektívnej stránky páchateľ vykoná v akomkoľvek zištnom úmysle.
Z hľadiska objektívnej stránky sa za trestný čin obchodovania s deťmi bude považovať nielen zverenie dieťaťa do moci iného, ale sa zaň bude považovať aj únos dieťaťa v tuzemsku, alebo jeho zavlečenie do cudziny za účelom adopcie, využívania detskej práce alebo na iný účel (napr. na prostitúciu), ktorý odporuje základným ľudským právam a slobodám – osobitne aj právam dieťaťa (pri zištnom úmysle).
Sprísnenie trestných sadzieb sa týka ako základnej, tak aj kvalifikovaných skutkových podstát, ktoré reflektujú aj nové organizované páchanie tejto trestnej činnosti, lebo ide o nebezpečnosť činov, ktoré korešpondujú trestnému činu obchodovania s ľuďmi podľa § 189. Preto podstatne vyššie trestné sadzby budú postihovať spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania, resp. pri získaní majetkového prospechu, resp. spáchanie činu členom nebezpečného zoskupenia a pri spôsobení vážnej poruchy zdravia, či smrti. Maximálne tresty postihnú páchateľa pri získaní prospechu veľkého rozsahu alebo spôsobení smrti viacerých osôb.
Tieto trestné činy proti slobode zostávajú oproti doterajšej právnej úprave nezmenené, preto sa zachovávajú v základných skutkových podstatách zhodne. So zreteľom na ich typovú nebezpečnosť pribudli viaceré kvalifikované skutkové podstaty – spáchanie činu závažnejším spôsobom konania, z osobitného motívu, resp. spáchanie činu verejným činiteľom alebo členom nebezpečného zoskupenia atď. Tomu zodpovedajú zvýšené trestné sadzby až po výnimočný trest.
Ústava SR v článku 23 zaručuje každému slobodu pohybu a pobytu. Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území SR, má právo toto územie slobodne opustiť. Každý občan má právo na slobodný vstup na územie SR. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, nemožno ho vyhostiť ani vydať inému štátu ( okrem prípadov stanovených ratifikovanou medzinárodnou zmluvou, najmä pokiaľ ide o zločiny proti ľudskosti ) . Tieto práva zaručuje aj Dodatkový protokol č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách ( č. 209/1992 Zb. ).
V záujme trestnoprávnej ochrany slobody pohybu a slobody pobytu sa zavádza skutková podstata trestného činu obmedzovania slobody pobytu pred neoprávnenými zásahmi uvedenými v objektívnej stránke tohto trestného činu. Kvalifikované skutkové podstaty prísnejšie postihujú závažnejšie spôsoby konania, vrátane konania verejného činiteľa alebo spáchanie činu na chránenej osobe.
Novým trestným činom v tejto časti je vydieračský únos, ktorým sa reaguje na lúpežné únosy ľudí (podnikateľov, ich rodinných príslušníkov a pod.) s cieľom takto si vynútiť pod hrozbou ich usmrtenia, ťažkej ujmy na zdraví alebo inej ťažkej ujmy, od obete alebo od tretej osoby poskytnutie majetkového, ale aj nemajetkového plnenia.
Hoci má toto konanie spoločné znaky s existujúcimi trestnými činmi, napr. brania rukojemníka, teroru, únosu, obmedzovania osobnej slobody, vydierania, či lúpeže, bolo treba zaviesť túto špeciálnu skutkovú podstatu, lebo ani jedno z uvedených ustanovení komplexne nevyjadruje všetky znaky tohto konania a jeho špeciálny motív.
Kvalifikované skutkové podstaty tohto trestného činu postihujú prísnymi sankciami spáchanie činu závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe alebo z osobitného motívu, napr. so zbraňou, lsťou, využitím tiesne, organizovanou skupinou, jeho spáchanie na dieťati, blízkej osobe, verejnom alebo ústavnom činiteľovi a pod., ako aj jeho spáchanie nebezpečným zoskupením, či skutočné spôsobenie ťažšieho následku, vrátane smrti viacerých osôb. Trestné sankcie sa podľa ich závažnosti stupňujú až k výnimočnému trestu.
Znaky uvedených trestných činov, z ktorých niektoré boli zavedené poslednými novelami Trestného zákona ( napríklad hrubý nátlak v dvoch ustanoveniach ), sa nezmenili, a preto boli do návrhu prebraté v pôvodnom znení, lebo zodpovedajú súčasným aj budúcim požiadavkám na ochranu občanov v jednotlivých oblastiach osobnej slobody, pokiaľ ide o slobodu rozhodovania, vrátane slobody vyznania, domovej slobody, či slobody združovania a zhromažďovania a tajomstva prepravovaných správ.
Významným spôsobom sa však rozšíril okruh okolností podmieňujúcich použitie prísnejších trestných sadzieb. Každé z uvedených ustanovení prísnejšie postihuje spáchanie činu závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe, z osobitného motívu, ako aj spáchanie činu nebezpečným zoskupením alebo pri trestných činoch zavlečenia do cudziny, lúpeže, hrubom nátlaku, vydieraní a nátlaku aj spôsobenie ťažších následkov vo forme smrti, smrti viacerých osôb, vrátane získania prospechu veľkého rozsahu. V týchto prípadoch nastupuje výnimočná sankcia.
Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti zostali v podstate nezmenené oproti doteraz platnej právnej úprave, ktorá sa v praxi osvedčila. Prebrala sa aj skutková podstata sexuálneho násilia zavedená novelou Trestného zákona č. 253/2001 Z. z.
Precizovali sa však kvalifikované skutkové podstaty znásilnenia, sexuálneho násilia i sexuálneho zneužívania. Každý uvedený trestný čin bude prísnejšie potrestaný ak bude spáchaný závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe, z osobitného motívu a prvé dva trestné činy aj špecificky na osobe vo výkone väzby alebo trestu. Tieto dva trestné činy a trestný čin sexuálneho zneužívania majú najprísnejšiu trestnú sadzbu od 10 do 20 rokov pri spôsobení vážnej poruchy zdravia alebo smrti ( tu ide o následok z nedbanlivosti ), alebo ak bol taký čin spáchaný za krízovej situácie.
Pri trestnom čine znásilnenia a sexuálneho násilia sa v už uvedenej kvalifikovanej skutkovej podstate reaguje aj na štatistické zistenie, že v rokoch 1996 až 2000 bolo až 56,24% znásilnení spáchaných v rámci domáceho násilia (viď kvalifikovaný znak „na chránenej osobe“).
Pri trestnom čine súlože medzi príbuznými sa zavádza nová kvalifikovaná skutková podstata pre prípad postihu páchateľa, ktorý taký čin vykoná na viacerých osobách.
V tomto ustanovení je upravená trestná zodpovednosť právnických osôb.
Tieto ustanovenia poskytujú trestnoprávnu ochranu rodine a mládeži v podstate v rovnakom rozsahu, ako v doteraz platnej právnej úprave, ktorá sa osvedčila. Počet trestných činov sa však v tejto hlave oproti predchádzajúcej úprave znížil, lebo trestné činy obchodovania s deťmi, podávania alkoholických nápojov mládeži, resp. podávania anabolických látok mládeži boli v dôsledku dodržania systematiky preradené do iných hláv .
Skutková podstata trestného činu zanedbania povinnej výživy sa upresnila o určený čas neplnenia vyživovacej povinnosti – najmenej tri mesiace ( doteraz iba judikát stanovil, že by malo ísť o dobu okolo 6 mesiacov ). Naďalej bude trestná tak nedbanlivostná, ako aj úmyselná forma jeho spáchania. Už v základnej skutkovej podstate sa však sprísnila trestná sadzba na dva roky odňatia slobody. Úmyselné vyhýbanie sa plneniu vyživovacej povinnosti bude trestané odňatím slobody až na päť rokov. Závažnejší spôsob spáchania trestného činu ( napr. po dlhší čas ), voči viacerým oprávneným osobám alebo vydanie takých osôb nebezpečenstvu núdze, bude postihované trestom od 3 do 8 rokov.
Spresnené boli znaky trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby tak, aby eliminoval domáce násilie vyvolávajúce fyzické alebo psychické utrpenie a zodpovedal európskym štandardom. Na naplnenie znakov tohto trestného činu bude treba, aby v dôsledku páchateľovho týrania bolo spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie, a to ktorýmkoľvek konaním príkladmo uvedeným v tomto ustanovení. V záujme zamedzenia jeho zneužitia pri banálnych konfliktoch, napr. medzi manželmi, sa bude vyžadovať, aby sa tak stalo opakovaným konaním.
Na druhej strane závažnejší spôsob konania (napr. po dlhší čas, surový spôsob atď.), osobitný motív (pomsta, ziskuchtivosť), spáchanie činu na viacerých osobách, recidíva, spôsobenie vážnej poruchy zdravia alebo smrti (z nedbanlivosti), bude postihované sadzbou od 5 do 12 rokov. Až výnimočný trest postihne páchateľa ak takým činom spôsobí vážnu poruchu zdravia alebo smrť viacerých osôb (z nedbanlivosti) alebo ak taký čin spácha za krízovej situácie.
Novou skutkovou podstatou je trestný čin odloženia dieťaťa, ktorého sa môže dopustiť iba rodič dieťaťa v úmysle zbaviť sa svojich rodičovských povinností. Tým sa odlišuje od trestného činu opustenia dieťaťa, ktorého sa môže dopustiť aj niekto iný než biologický rodič a kde naviac dochádza aj k ohrozeniu života alebo zdravia dieťaťa.
Piata hlava chráni majetok prostredníctvom 34 skutkových podstát. Treba pripomenúť, že táto hlava bola v poslednom desaťročí najčastejšie novelizovaná. Preto aj so zreteľom na čiastočné overenie účinnosti predmetných ustanovení v praxi, bolo možné všetky skutkové podstaty (vrátane významných zmien vykonaných predovšetkým novelami Trestného zákona č. 183/1999 Z. z. a č. 253/2001 Z.z). vo vzťahu k väčšine trestných činov tejto hlavy, najmä však k trestnému činu krádeže, všetkých foriem podvodu, podvodnému úpadku a zavinenému úpadku, ďalšieho upresnenia trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti resp. k samostatnému postihu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej karty, resp. telefónnej karty, v základných skutkových podstatách prebrať do navrhovaného zákona.
Konštrukcia základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže, tak ako je uvedená v odseku 1 (prisvojenie si cudzej veci nepatrnej hodnoty zmocnením sa) a v odseku 2 uvedenými špecifickými, taxatívne stanovenými formami bez ohľadu na výšku spôsobenej škody ) sa v praxi osvedčila. Ustanovenie ods. 2 písm. e) – zavedené novelou č. 253/2001 Z.z. – pôsobí predbežne najmä preventívne, lebo jeho uplatňovanie v praxi si vyžaduje predovšetkým intenzívnejšie ochranné pôsobenie vlastníkov pozemkov, pôdy a lesov, resp. rybníkov s intenzívnym chovom.
Osvedčila sa aj rovnaká základná trestná sadzba pri oboch odsekoch, ktoré sú samostatnými skutkovými podstatami ( do 2 rokov ).
Postih recidívy (spáchanie činu do 2 rokov po odsúdení za taký čin), spôsobenie malej škody a spáchanie takého činu z osobitného motívu, sú vyjadrené v prvej kvalifikovanej skutkovej podstate. Prísnejší trestný postih vo vzťahu k závažnejšiemu spôsobu konania, resp. pri spôsobení následkov uvedených v odsekoch 4 a 5 vyjadrujú potrebnú mieru ochrany majetku.
V podstate rovnakým spôsobom (okrem taxatívne uvedených okolností v ods. 2) je upravený aj trestný čin sprenevery, pri ktorom objektívnou stránkou konania je taktiež prisvojenie si cudzej veci, pričom ale musí ísť o zverenú vec. Z tohto dôvodu je pri tomto trestnom čine rovnaká aj základná trestná sadzba. Kvalifkované skutkové podstaty postihujú predovšetkým závažnejší spôsob konania, spáchanie činu na chránenej osobe alebo z osobitného motívu (napr. na objednávku, zo zištnosti a pod.), ale aj osobu, ktorá má chrániť poškodeného alebo ak čin spácha správca konkurznej podstaty. Spáchanie činu členom nebezpečného zoskupenia, spôsobenie značnej škody, resp. spôsobenie škody veľkého rozsahu alebo spáchanie činu za krízovej situácie sú postihované zvýšenými sadzbami diferencovane podľa jednotlivých odsekov.
Trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného bol prevzatý bez zmeny, v rozsahu v akom bol do Trestného zákona zavedený novelou č. 183/1999 Z. z. V základnej skutkovej podstate sa akcentuje skutočnosť, že páchateľ mal v deň splatnosti mzdy, platu atď., finančné prostriedky na ich výplatu. Tri kvalifikované skutkové podstaty prísnejšie postihujú také konanie voči viac ako 10 zamestnancom, alebo ak bol čin spáchaný z osobitného motívu, resp. sprísňujú postih podľa výšky spôsobenej škody, resp. získaného prospechu.
Trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci i trestné činy neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla (cudzieho i cudzieho, ktoré bolo páchateľovi zverené) zostali v základných skutkových podstatách nezmenené. Prísnejšie sú však postihované konania uvedené v kvalifikovaných skutkových podstatách, a to v podstate pri všetkých týchto trestných činoch zhodne: od závažnejšieho spôsobu konania, konania voči chránenej osobe, z osobitného motívu, pri recidíve, resp. podľa hodnoty užívaného vozidla, resp. výšky spôsobenej škody.
Vlastníctvo domu, bytu alebo nebytového priestoru je chránené proti neoprávnenému obsadeniu alebo užívaniu, ale aj proti neoprávnenému bráneniu v užívaní týchto objektov oprávnenej osobe. Podmienkou trestnosti páchateľa je jeho špeciálna recidíva v posledných dvoch rokoch po odsúdení alebo postihnutie v posledných dvoch rokoch pre spáchaním posudzovaného trestného činu (hoci aj vo forme blokovej pokuty za obdobný priestupok). Oproti doterajšej právnej úprave sa zavádza prísnejší postih v prípade závažnejšieho spôsobu konania (napr. so zbraňou, po dlhší čas, vlámaním atď.) alebo ak bude taký čin spáchaný z osobitného motívu (napr. na objednávku, z pomsty atď.).
Samotné neoprávnené vyrobenie akéhokoľvek elektronického platobného prostriedku alebo inej platobnej karty, resp. predmetu spôsobilého plniť jej funkciu bude trestné. Prísnejšie bude taký čin trestný, ak bude vykonaný závažnejším spôsobom konania (napr. organizovanou skupinou) alebo z osobitného motívu (napr. na objednávku, zo ziskuchtivosti). Pokiaľ takým činom bude spôsobená škoda pôjde o súbeh s trestným činom podvodu.
Rovnako bude trestné neoprávnené vyrobenie alebo pozmenenie telefónnej karty alebo predmetu spôsobilého plniť jej funkciu, pokiaľ tak páchateľ urobí v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, alebo si ich v tomto úmysle obstará. Aj tu bude prísnejšie potrestaný ten, kto spácha taký čin závažnejším spôsobom konania alebo z osobitného motívu.
Základná konštrukcia skutkovej podstaty trestného činu podvodu zostáva zachovaná v doterajších dvoch formách : v uvedení iného do omylu alebo vo využití omylu iného, v úmysle na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatiť a spôsobiť tak na cudzom majetku škodu. Škodou na cudzom majetku je ujma majetkovej povahy. Pôjde nielen o zmenšenie majetku, ale aj o ušlý zisk. Obsahom škody preto môže byť peňažná suma, vec, ale aj konanie alebo opomenutie, ktoré má určitú majetkovú hodnotu.
V základnej skutkovej podstate sa vyžaduje spôsobenie nepatrnej škody. Prísnejšie bude postihnutý páchateľ, ktorý sa takého činu dopustí závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe, z osobitného motívu, alebo ak ním spôsobí malú škodu. Najprísnejšie bude potrestaný ten, kto spácha taký čin ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo ním spôsobí značnú škodu, resp. škodu veľkého rozsahu alebo taký čin spácha za krízovej situácie.
Na báze základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu sú následne konštruované špecifické trestné činy podvodu a to úverový, poisťovací a subvenčný. V týchto prípadoch podvodným konaním páchateľ vyláka od iného úver, poistné plnenie alebo dotáciu, subvenciu, príspevok atď., čím mu spôsobí škodu. Kvalifikované skutkové podstaty vyjadrujú ďalšie znaky objektívnej stránky toho-ktorého trestného činu (v podstate zhodne ako u základného trestného činu podvodu), pričom iba trestný čin subvenčného podvodu sa v základných skutkových podstatách (sú tri) odlišuje tým, že diferencuje subjekt, resp. spôsob nakladania napríklad s dotáciou.
Trestný čin neoprávneného obohatenia je tiež špecifickým druhom podvodu, ktorý je spáchaný neoprávneným zásahom do hardwéru alebo softwéru počítača, alebo iného elektronického prístroja. Týmto konaním páchateľ obohatí seba alebo iného a spôsobí na cudzom majetku škodu formami, ktoré sú uvedené v základnej skutkovej podstate. Prísnejšie trestné sadzby postihnú páchateľa, ktorý taký čin spácha závažnejším spôsobom konania (napr. po dlhší čas, organizovanou skupinou z osobitného motívu) alebo ním spôsobí malú škodu alebo pre seba alebo pre iného získa malý prospech. Spôsobenie značnej škody, resp. škody veľkého rozsahu a ďalšie nebezpečnejšie formy spáchania činu budú potrestané v dvoch nasledujúcich kvalifikovaných skutkových podstatách.
Pri trestnom čine podvodného úpadku ide opäť o osobitný druh podvodu, ktorý je spáchaný formou tzv. prelievania kapitálu. Páchateľ je trestne zodpovedný za úmyselné poškodzovanie veriteľa, resp. veriteľov, ktorého sa dopúšťa rovnako úmyselným spôsobením úpadku tým, že majetok subjektu nepoužije na úhradu splatných pohľadávok veriteľov, ale na založenie inej právnickej osoby alebo na získanie majetkovej účasti v inej právnickej osobe.
Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba špeciálny subjekt, ktorým je štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby.
Za rovnakých podmienok je trestná aj fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, resp. prokurista fyzickej osoby.
Kvalifikované skutkové podstaty vyjadrujú výšku spôsobenej škody alebo získaného prospechu, resp. aj spôsobenie úpadku inému.
Zavinený úpadok je tiež osobitným druhom podvodu. Postihuje sa v prípade zavinenia úpadku a zmarenia uspokojenia veriteľa, resp. veriteľom vo väčšom rozsahu konania, ktoré je v rozpore so zásadami obozretného podnikania, alebo ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku , nepožíva právnu ochranu ( § 265 OBZ ).
Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba špeciálny subjekt, ktorým je štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby.
Kvalifikované skutkové podstaty vyjadrujú predovšetkým rovnakú trestnosť subjektov zo základne skutkovej podstaty v prípade, ak úpadok bol odvrátený dobrovoľným konaním orgánom štátu alebo územnej samosprávy, či verejnoprávnej inštitúcie. Ďalšie vyjadrujú vyššiu trestnosť v závislosti na výške spôsobenej škody, či získanom prospechu.
Aj pri tomto trestnom čine, za rovnakých podmienok je trestná fyzická osoba, ktorá je podnikateľom alebo prokurista fyzickej osoby.
Prevádzkovanie nepoctivých hier a stávok je trestné v prípade, ak páchateľ stanoví pravidlá, ktoré nezaručujú rovnaké možnosti výhry všetkým účastníkom.
Peňažnou hrou je hra, na ktorej sa zúčastní osoba odlišná od prevádzkovateľa hry, ktorá zaplatí vklad, ktorého návratnosť sa účastníkovi nezaručuje. Stávka je prísľub spravidla peňažného plnenia, ktorého splnenie závisí od určitej udalosti, ktorá má nastať v budúcnosti, alebo od toho, že určité tvrdenie sa ukáže ako pravdivé. Sem nie je možné zaradiť tzv. hazardné hry.
Prevádzka lotérií a iných podobných hier je trestná, ak ich páchateľ prevádzkuje bez povolenia. Podmienky prevádzkovania lotérií alebo iných podobných hier stanovuje zákon č. 218/2001 Z. z.
Pri oboch trestných činoch sa páchateľ prísnejšie potrestá, ak spácha taký čin závažnejším spôsobom konania, z osobitného motívu, alebo spôsobí malú škodu. Prísnejšie sankcie sú odôvodnené spôsobením značnej škody, resp. škody veľkého rozsahu alebo získaním pre seba alebo pre iného značného prospechu, resp. prospechu veľkého rozsahu.
Trestný čin podielníctva vo svojej úmyselnej i nedbanlivostnej forme zostáva zachovaný v nezmenenej podobe. Čiastočne sa však pri úmyselnej forme rozšírila trestnosť. Predmetom útoku je cudzia vec získaná trestným činom (nie priestupkom), ktorý spácha iná osoba, ako podielnik alebo to, čo za takú vec bolo zadovážené. Formy objektívnej stránky trestného činu spočívajú v ukrytí takej vec, v jej prevedení na seba alebo iného, v prenájme takej veci alebo v jej prijatí ako zálohu.
Kvalifikované skutkové podstaty zhodne postihujú závažnejší spôsob konania, osobitný motív, mieru získaného prospechu, resp. pri nedbanlivostnej forme aj jeho spáchanie vo vzťahu k vymenovaným nebezpečným látkam.
Skutkovou podstatou trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti sa do vnútroštátneho práva premieta článok 6 Konvencie o praní, vyhľadávaní, zadržiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu, ktorá bola prijatá Radou Európy v novembri 1990.
Objektívna stránka trestného činu spočíva v legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Ide o dispozíciu s akýmkoľvek príjmom alebo s majetkom z trestného činu. Formy tejto dispozície sú uvedené v základnej skutkovej podstate. Úmyslom páchateľa je zatajiť existenciu takého príjmu alebo veci, zakryť ich pôvod v trestnom čine, ich určenie či použitie na spáchanie trestného činu, zmariť ich zaistenie na účely trestného konania alebo ich prepadnutie alebo zhabanie.
Čo je príjmom z trestného činu stanoví § 2 zákona č. 367/2000 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti. Pri tomto trestnom čine sa vyžaduje špecifický úmysel páchateľa v zmysle vyššie rozvedeného, aby bolo naplnené citované ustanovenie zákona č. 367/2000 Z. z.
Kvalifikované skutkové podstaty postihujú predovšetkým závažnejší spôsob konania, osobitný motív, resp. konanie verejného činiteľa. Rovnako sú odstupňované konania podľa miery dosiahnutého zisku, resp. vzťah k vymenovaným nebezpečným látkam, ako aj spáchanie trestného činu nebezpečným zoskupením (zločinecká alebo teroristická skupina).
V zmysle osobitnej skutkovej podstaty je trestné aj neoznámenie alebo neohlásenie skutočnosti nasvedčujúce tomu, že iný spáchal uvedený trestný čin, alebo neobvyklú obchodnú operáciu napriek tomu, že mu taká povinnosť vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. Exculpačným dôvodom bude, ak páchateľ nemohol oznámenie alebo ohlásenie urobiť beztoho, že by seba alebo blízku osobu neuviedol do nebezpečenstva trestného stíhania.
Naďalej bude trestné úžerníctvo. Objektom tohto trestného činu je slobodná dispozícia majetkom ako celkom (nie vlastnícke právo). Preto bude trestné, ak páchateľ zneužívajúc niečiu tieseň, neskúsenosť alebo rozumovú slabosť, alebo niečie rozrušenie, dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, alebo kto takú pohľadávku uplatní alebo v úmysle uplatniť ju na seba prevedie.
Prísnejšie bude trestný závažnejší spôsob konania, spáchanie činu na chránenej osobe alebo z osobitného motívu. Výška spôsobenej škody alebo miera zisku bude taktiež prísnejšie trestná, rovnako ako spáchanie činu v nebezpečnom zoskupení.
Zatajenie veci – teda prisvojenie si veci, ktorá sa dostala do páchateľovej moci nálezom, omylom alebo ináč bez privolenia oprávnenej osoby bude trestným činom, ak taká vec má aspoň malú hodnotu.
Trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku bolo možné sa dopustiť (od novely č. 183/1999 Z.z.) iba úmyselnou formou. Narastajúci počet trestných činov nazývaných všeobecne ako „tunelovanie“ páchaných osobami oprávnenými spravovať a v rámci výkonu tejto správy nakladať s majetkom tretích osôb, a to najmä právnických osôb odôvodňujú zavedenie aj nedbanlivostnej formy tohto trestného činu. Likvidátori spoločností, vyrovnací správcovia, správcovia konkurzných podstát i štatutárne orgány obchodných spoločností, vrátane oprávnených osôb štátnych podnikov, nakladajú so spravovaným majetkom spôsobom, ktorého dôsledkom sú veľké hospodárske straty pre spravovaný majetok (a prospech pre „správcov“ a prepojené osoby). Prostriedky občianského práva neboli na elimináciu tohto javu účinné. Preto je nastolenie trestnej zodpovednosti aj nedbanlivostnou formou odôvodnené.
Kvalifikované skutkové podstaty pri úmyselnej forme tohto trestného činu postihujú závažnejší spôsob konania, spáchanie činu voči chránenej osobe, z osobitného motívu a sprísňujú postih podľa výšky spôsobenej škody, resp. získaného prospechu, ako aj spáchanie činu nebezpečným zoskupením.
Trestný čin poškodzovania veriteľa chráni právo veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky voči páchateľovi. Pojmové znaky tohto trestného činu budú naplnené, ak dlžník zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok konaním uvedeným v odseku 1 písm. a) až d) tak, že veriteľ nemôže ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky. Na trestnú zodpovednosť ale nebude stačiť, ak dlžník odďaluje, prípadne sťažuje uspokojenie veriteľa, pokiaľ má veriteľ možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného dlžníkovho majetku (porov. č. 41/1991 Zb. rozh. tr.).
Podľa druhého odseku bude zodpovedná len iná osoba než dlžník, pričom nie je rozhodujúce, či o konaní páchateľa alebo jeho povahe dlžník vôbec vie. Podstatou konania je zmarenie uspokojenia veriteľa (hoci len čiastočného). Uplatnenie neexistuúceho práva alebo pohľadávky znamená aktívnu činnosť páchateľa (poslanie upomienky, podanie žaloby a pod.)
Kvalifikované skutkové podstaty k obom základným skutkovým podstatám budú postihovať páchateľa v rovnakom rozsahu, ako pri predchádzajúcich trestných činoch.
Trestný čin zvýhodňovania veriteľa patrí medzi tzv. úpadkový delikt, ktorého objektom je právo veriteľa na uspokojenie pohľadávky podľa zásad konkurzného a vyrovnacieho konania. Konanie páchateľa spočíva v tom, že zmarí, hoci aj čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor ostatných. Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom, že dlžník, ktorý je predlžený, mu plní spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia, a to na úkor ostatných veriteľov.
Prísnejšie bude páchateľ potrestaný v prípade spôsobenie značnej škody, resp. škody veľkého rozsahu.
Uvedené ustanovenia postihujú machinácie s konkurzným a vyrovnacím konaním, ako aj jeho marenie.
Objekt trestného činu je rovnaký, ako pri zvýhodňovaní veriteľa. Konkurzné a vyrovnacie konanie upravuje zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.
Podstatou konania pri machináciách (odsek 1) je pasívne úplatkárstvo, alebo aktívne úplatkárstvo (v odseku 2), lebo majetkový alebo iný prospech má v oboch prípadoch povahu úplatku. O súvislosť s hlasovaním pôjde vtedy, ak iná osoba poskytla alebo sľúbila majetkový alebo iný prospech páchateľovi, aby ten ako veriteľ vykonal niektorý úkon v súvislosti s hlasovaním.
Páchateľom môže byť iba konkurzný veriteľ alebo veriteľ pri vyrovnacom konaní.
Pri marení konkurzného alebo vyrovnacieho konania obe ustanovenia postihujú jeho marenie, ktorého formy ustanovuje zákon taxatívne vymedzenými spôsobmi konania (dvomi, resp. štyrmi formami). Páchateľom prvého trestného činu môže byť len dlžník, úpadca alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka alebo úpadcu, páchateľom druhého trestného činu môže byť, okrem uvedených subjektov ktokoľvek kto marí konkurzné konanie niektorým zo spôsobov uvedených v tomto ustanovení, napr. aj iný člen štatutárneho orgánu, ktorý nie je oprávnený konať za spoločnosť atď.
Kvalifikované skutkové podstaty postihujú závažnejšie spôsoby konania, ako aj diferencovane spôsobenie škody.
Objektom trestného činu je vlastnícke právo – konkrétne neporušenosť a použiteľnosť veci. Predmetom útoku je preto cudzia vec.
Konanie páchateľa spočíva v tom, že sa vec zničí, poškodí alebo urobí neupotrebiteľnou, pričom môže ísť aj o opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ podľa okolností a svojich osobných pomerov povinný.
Druhý trestný čin poškodzovania cudzej veci postihuje tzv. sprejerov, ktorí poškodzujú cudzie veci tým, že ich postriekajú, pomaľujú atď. a tým ich znehodnotia. Ide o spoločenský problém, lebo týmto konaním sa znehodnocujú múry domov, kultúrne pamiatky, dopravné prostriedky a iné objekty. Náprava takého poškodenia uvedených vecí stojí obrovské prostriedky.
Pri oboch trestných činoch postihujú kvalifikované skutkové podstaty rovnaké okolnosti, ako predchádzajúce majetkové trestné činy.
Objektom tohto trestného činu je poškodenie a zneužitie záznamu na nosiči informácií, teda fakticky ochrana uložených údajov. Predmetom ochrany je nosič informácií, jeho obsah a technické a programové vybavenie počítača.
Na trestnosť páchateľa bude stačiť, ak po získaní prístupu k nosiču informácií koná niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1, pričom v konkrétnom prípade môže ísť aj o kumuláciu týchto spôsobov konania. ( Ustanovenie vychádza aj zo zákona č. 146/2000 Z. z. o ochrane topografií polovodičových výrobkov ).
Trestný čin bude dokonaný už tým, že páchateľ získa prístup k nosiču informácií a v uvedenom úmysle koná niektorým zo spôsobov uvedených v ods. 1.
Prísnejšie budú postihnuté formy konania uvedené v kvalifikovaných skutkových podstatách.
Objektom trestného činu je dôležitý kultúrny alebo iný dôležitý všeobecný záujem. Ide o výnimku z nedotknuteľnosti vlastníctva ( čl. 20 Ústavy SR ).
Predmetom ochrany budú najmä kultúrne pamiatky, chránené časti prírody, prípadne aj životné prostredie, ak nepôjde o trestný čin ohrozenia životného prostredia.
Konanie páchateľa spočíva v tom, že poškodí spôsobom uvedeným v tomto ustanovení chránené objekty. Dôležitým kultúrnym záujmom je záujem na ochrane kultúrnych pamiatok podľa zák. č. 27/1987 Zb. v znení neskorších predpisov. Tento zákon ukladá vlastníkovi veci, ktorá je kultúrnou pamiatkou, osobitné povinnosti, resp. obmedzenia. Iným dôležitým všeobecným záujmom sa rozumie vedecký záujem, záujem na ochrane prírody a iné oblasti, ktorých ochrana je upravená zákonom.
Platný zákon SNR č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti vymedzuje archeologické nálezy a výskumy, ako aj práva týkajúce sa týchto výskumov i povinnosti nálezcov, ale sankcie pri ich porušovaní nie sú adekvátne novej forme poškodzovania a znehodnocovania kultúrneho dedičstva formou nepovoleného vykonávania archeologického výskumu alebo výkopov na území s archeologickými nálezmi. Ide o činnosť za pomoci špičkových detektorov kovov dovážaných zo zahraničia, ktorými jednotlivci i celé „záujmové skupiny“ vykrádajú a následne devastujú vzácne kultúrne pamiatky s jediným zámerom, získať čo najviac hmotných pamiatok – mincí, šperkov, zbraní, nástrojov atď. Tieto sú nezriedka vyvážané do zahraničia.
Z uvedených dôvodov je namieste vytvorenie osobitnej skutkovej podstaty trestného činu, ktorá bude postihovať tieto negatívne aktivity. Prísnejšie bude postihnutý nielen závažnejší spôsob konania ( napr. organizovaná skupina ), ale aj spôsobenie škody od malej po škodu veľkého rozsahu, resp. prisvojenie si archeologického nálezu alebo jeho vyvezenie mimo územia SR.
V tomto ustanovení je upravená trestný zodpovednosť právnických osôb.
Trestné činy hospodárske sú obsiahnuté v štyroch dieloch a z hľadiska obsahu jednotlivých ustanovení, primeraným spôsobom chránia trhové hospodárstvo pred jeho ohrozením.
V tomto ustanovení sa chráni riadny priebeh hospodárskej súťaže v trhovom hospodárstve. Ide o ochranu proti nekalej súťaži, ako aj proti zneužitiu účasti na hospodárskej súťaži konaním, ktoré je v rozpore so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže. Ide o normu s blaketovou dispozíciou, lebo uvedené pojmy vysvetľuje Obchodný zákonník, napr. v ust. § 44 ods. 2, § 41, § 45 až § 52.
Páchateľom tohto ohrozovacieho trestného činu môže byť ktokoľvek, nemusí ísť priamo o súťažiteľa. Kvalifikovaná skutková podstata postihuje tak závažnejší spôsob konania, ako aj ďalšie špecifické následky činu.
Za neoprávnené podnikanie, ktoré je podľa tohto ustanovenia trestné, treba považovať neoprávnené poskytovanie služieb alebo výkon inej zárobkovej činnosti v rozpore so živnostenským zákonom alebo inými právnymi predpismi, ktoré ustanovujú podmienky na ich prevádzkovanie, ale aj nad rámec oprávnenia. Na naplnenie znaku vo väčšom rozsahu sa vyžaduje, aby išlo o sústavnú činnosť vykonávanú po živnostensky s cieľom získať trvalý zdroj príjmov. (Podnikanie upravuje § 2 ods. 2 OBZ, podnikanie na základe živnostenského oprávnenia upravuje zákon č. 455/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (živnostenský zákon).
Kvalifikované skutkové podstaty stanovujú za akých okolností bude čin prísnejšie trestný.
V tomto ustanovení ide o vymedzenie trestnej zodpovednosti za špeciálnu formu neoprávneného obchodného podnikania – obchodovania s devízovými hodnotami, t. j. s peňažnými prostriedkami v cudzej mene, zahraničnými cennými papiermi a finančnými derivátmi. Obchodom treba rozumieť kúpu alebo predaj týchto hodnôt vykonaný na vlastný alebo cudzí účet; za obchod s devízovými hodnotami sa považuje aj ich zámena. ( Devízový zákon č. 202/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, resp. vykonávacia vyhláška č. 203/1995 Z. z. )
Objektom tohto trestného činu je záujem na účinnom boji proti neoprávnenému páleniu liehu, ktoré vytvára nebezpečenstvo pre ľudské zdravie. Prevádzkovateľom výroby liehu môže byť fyzická alebo právnická osoba, ktorej bolo vydané povolenie na prevádzkovanie liehovarníckeho závodu. Podmienky stanoví zákon č. 189/1996 Z. z. o výrobe a obehu liehu v znení neskorších predpisov, ako aj vyhláška č. 117/1993 Z. z. o kontrole výroby a obehu liehu.
Za väčšie množstvo liehu v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie okolo 15 litrov čistého alkoholu. Prechovávanie je trestné aj keď ho páchateľ prechováva iba pre seba, hoci ho nevyrobil, ale vie, že bol vyrobený bez povolenia. Uvádzaním do obehu sa rozumie akýkoľvek spôsob jeho prechodu na iného – predajom, darom, výmenou a pod. Zariadením na výrobu liehu sa rozumie každé zariadenie vyhotovené a určené na výrobu liehu, ale aj jeho súčasti mechanicky oddelené, keď je zariadenie mimo prevádzky.
Toto ustanovenie ochraňuje hospodárske a iné záujmy (bezpečnostné, veterinárne, kultúrne a pod.), pokiaľ by mohlo dôjsť k ich ohrozeniu nekontrolovaným pohybom tovaru cez štátnu hranicu. Na dokonanie činu stačí konanie páchateľa, ktorý úmyselne poruší v právnom predpise vyslovený zákaz alebo obmedzenie dovozu, vývozu alebo prevozu tovaru, a tým ohrozí všeobecný záujem.
Ide normu s blanketovou dispozíciou, ktorá odkazuje na právne predpisy upravujúce dovoz, vývoz a prevoz tovaru. Základnými predpismi sú najmä Colný zákon č. 180/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, colný sadzobník, zákon č. 246/1993 o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov atď.
Pokiaľ ide o skrátenie alebo nezaplatenie cla alebo inej platby, musí ísť o malý rozsah (porovnaj malú škodu). Iná platba vyberaná podľa zákona – napr. dovozná prirážka (porovnaj zák. č. 42/1980 Zb. v znení neskorších predpisov a vyhl. č. 118/1999 Z. z.)
Ide o trestné činy s blanketovou dispozíciou, ktoré odkazujú na osobitné predpisy týkajúce sa nakladania s niektorými druhmi tovaru a technológiami a ich kontroly. Účelom osobitného kontrolného režimu je zabrániť úniku tovaru a technológií strategického významu do určitých štátov (osobitné zoznamy uvádzajú o ktoré tovary a technológie ide - týkajú sa atómovej energetiky, vojenských zariadení a priemyselnej časti). Základnými predpismi sú zák. č. 547/1990 Zb. v znení neskorších predpisov a vyhl. č. 50/1992 Zb.).
Jednotlivé skutkové podstaty trestných činov stanovujú všeobecnú zodpovednosť, zodpovednosť príslušného pracovníka, ktorý poruší dôležitú povinnosť, resp. vývozcu, či výrobcu, ktorý koná podvodne.
Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane riadneho hospodárenia s devízovými prostriedkami. Aj tu ide o normu s blanketovou dispozíciou – devízové predpisy na ktoré sa odvoláva sú jej súčasťou.
Základnými predpismi devízového hospodárstva sú najmä Devízový zákon č. 202/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, vykonávacia vyhláška č. 390/1999 Z. z. a zákon č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska.
Chráneným objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom vedení hospodárskej a obchodnej evidencie a na pravdivosti zápisov v obchodnom registri. Adresátom týchto informácií – formulovaných ako povinné údaje – je predovšetkým štát, nepriamo však aj obchodní partneri, akcionári a pod.
Ide o úmyselný trestný čin, pričom sa vyžaduje špecifický úmysel zabezpečiť sebe alebo inému neoprávnené výhody. Páchateľom bude spravidla pracovník podniku alebo organizácie, resp. jej zložky, vrátane súkromného podnikateľa, ktorý má prístup k podkladom, ktoré slúžia na kontrolu národného hospodárstva, a má takú funkciu alebo postavenie, že nesie zodpovednosť za správnosť údajov.
Zásahom do technického vybavenia počítača – v zmysle odseku 2 – je akýkoľvek zásah do tzv. hardwaru (technické vybavenie počítača), resp. do softwaru (databáza, program).
Kvalifikované skutkové podstaty uvádzajú konania, ktoré sú prísnejšie trestné.
Európska únia nazýva porušenie svojich finančných záujmov podvodom. Keďže v našom ponímaní podvod vyžaduje podvodný úmysel, ochrana finančných záujmov EÚ na našom území v požadovaných oblastiach (najmä pokiaľ ide o čerpanie predvstupových fondov) sa skôr blíži k porušeniu hospodárskej disciplíny. Preto uvedené ustanovenia o poškodzovaní finančných záujmov Európskych spoločenstiev vychádzajú z príslušného Dohovoru EÚ.
Ide o postihnutie rôznych machinácií, pričom sa vyžaduje ich škodlivý následok vo forme umožnenia sprenevery alebo protiprávneho zadržania prostriedkov z rozpočtu EÚ. Postihuje sa dokonca nedbanlivostné zavinenie, pričom posledné ustanovenie postihuje riadiacich a kontrolných pracovníkov, ktorí neplnením svojich povinností umožnia spáchať základný trestný čin.
Vyzvedaním obchodného tajomstva, bankového tajomstva alebo daňového tajomstva sa rozumie akékoľvek úmyselné konanie, ktoré smeruje k neoprávnenému získaniu údajov tvoriacich predmet tohto tajomstva. Ide v tomto trestnom čine o dve samostatné skutkové podstaty.
Vyzradiť uvedené tajomstvo nepovolanej osobe (odsek 1) možno tak priamo (pri rozhovore, listom), ako aj nepriamo (prostredníctvom rozhlasu, televíziou, tlačou ale aj internetom).
Vyzvedať alebo vyzradiť také tajomstvo do cudziny (odsek 2) je prísnejšie trestné.
Kvalifikované skutkové podstaty stanovujú ďalšie okolnosti vzťahujúce sa k obom odsekom, kedy nastúpi najprísnejšia trestná sankcia.
Objektom trestného činu je hospodárska disciplína. Preto sa odkazuje na všeobecne záväzné predpisy, ktoré upravujú pravidlá hospodárskeho styku. Opäť tu ide o trestnoprávnu normu s blanketovou dispozíciou. Základnými súvisiacimi predpismi sú najmä Obchodný zákonník a zákon č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov. Pravidlami hospodárskeho styku sa rozumejú normy, ktoré vymedzujú záväzné pravidlá hospodárskej súťaže.
Ide o ustanovenia, ktoré boli v nezmenenej podobe prevzaté z platného zákona (v znení príslušných noviel), a preto zostáva ich výklad taktiež nezmenený.
Situácia nezmenená.
Ustanovenia tretieho dielu obsahujú skutkové podstaty trestných činov proti mene a trestné činy daňové. Aj tieto ustanovenia boli po predchádzajúcich zmenách, vykonaných niekoľkými novelami Trestného zákona, prevzaté v podstate bezo zmeny. Reaguje sa však na ochranu euromeny pri trestnom čine falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov (vrátane ochranných prvkov), resp. na nové formy falšovania a pozmeňovanie peňazí a ich ochranných prvkov počítačovým programom. Ochraňujú sa aj cudzozemské známky, kolky, úradné pečate a uzávery, kontrolné známky, pásky a iné kontrolné technické opatrenia na označenie tovaru na daňové účely.
Aj úprava trestných činov skrátenia dane a poistného, neodvedenia dane a poistného, vrátane nezaplatenia dane, je prevzatá v doteraz platnom rozsahu ako vyhovujúca.
Ustanovenia štvrtého dielu o trestných činoch proti ochranným známkam, chráneným vzorom a vynálezom a proti autorskému právu zodpovedajú v platnom znení vnútroštátnym potrebám, ako aj medzinárodným záväzkom SR.
Aj ustanovenia tejto hlavy boli v potrebnom rozsahu upresnené pokiaľ ide o kvalifikované skutkové podstaty, vrátane EÚ požadovaného primeraného sprísnenia trestných sadzieb.
V tomto ustanovení je upravená trestná zodpovednosť právnických osôb.
Do siedmej hlavy osobitnej časti tohto zákona boli zaradené trestné činy všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu, ktoré taktiež ohrozujú život a zdravie ľudí a majetok.
V týchto ustanoveniach Trestný zákon poskytuje skupine ľudí ochranu pred takými konaniami, s ktorými je spojené nebezpečenstvo pre život alebo zdravie ľudí alebo nebezpečenstvo škody veľkého rozsahu pre cudzí majetok. Môže to byť nebezpečenstvo spôsobené dopravnou nehodou na železnici, banskou katastrofou alebo inou prevádzkovou nehodou pod. Ak prerastie ohrozenie v konkrétnu poruchu, často to má za následok obete na životoch, vysoké škody na majetku. Takéto udalosti vzbudzujú pozornosť širokej verejnosti a rozhorčenie voči vinníkom býva veľmi silné.
Aj naďalej sa trestný čin všeobecného ohrozenia v Trestnom zákone vyjadruje v dvoch formách - v úmyselnej a v nedbanlivostnej.
V znakoch základnej skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia v úmyselnej forme je navyše obsiahnuté aj vymedzenie pojmu „všeobecné nebezpečenstvo“, ktoré sa ďalej používa ako legislatívna skratka.
Vymedzenie uvedeného pojmu bolo doplnené o ďalšie znaky a celkovo upresnené. Oproti doterajšiemu vymedzeniu sa už v základnej skutkovej podstate spresňuje, že musí ísť o vydanie „skupiny ľudí“ do nebezpečenstva predpokladaného v tomto ustanovení, navyše sa do výpočtu všeobecne nebezpečných látok a síl zaraďuje aj rádioaktivita. Ostatné zmeny sú len legislatívno-technického charakteru.
V kvalifikovaných skutkových podstatách sú ako okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby u tohto ohrozovacieho trestného činu zaradené jednotlivé formy následkov a účinkov - na živote, na zdraví a na majetku. Za takéto okolnosti sa tu považujú aj iné skutočnosti - okolnosti týkajúce sa spôsobu vykonania činu a rad iných, ktoré priamo determinujú závažnosť úmyselného a nedbanlivostného všeobecného ohrozenia.
Tieto ustanovenia upravujú podmienky zodpovednosti páchateľov za trestný čin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia, spáchaného úmyselne alebo z nedbanlivosti.
Právna úprava uvedených podmienok sa nemení, ani nedopĺňa. V niektorých prípadoch sa zvyšuje sadzba trestu odňatia slobody.
Aj naďalej je potrebné prostriedkami trestného práva chrániť život a zdravie ľudí a majetok pred tými, ktorí v stave po požití návykovej látky (alkoholu, psychotropných alebo iných návykových látok), ktorá znižuje ich psychické funkcie, vykonávajú zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorej by v dôsledku ovplyvnenia touto látkou mohli ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku.
Trestný zákon z roku 1961 označoval takýto trestný čin ako „opilstvo“, obmedzujúc trestnú zodpovednosť len na prípady požitia alkoholického nápoja.
Novela Trestného zákona č. 175/1990 Zb. na jednej strane obmedzila trestnú zodpovednosť po objektívnej stránke len na štyri závažnejšie prípady trestnosti takýchto činov, ale na druhej strane podmienky trestnej zodpovednosti rozšírila aj na vykonávanie zamestnania alebo inej činnosti aj po požití iných návykových látok než je alkohol. Trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky sa dopustil ten, kto vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,
a) hoci bol za taký čin v posledných dvoch rokoch odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený, alebo
b) hoci bol za obdobný čin spáchaný pod vplyvom návykovej látky v posledných dvoch rokoch postihnutý, alebo
c) spáchal taký čin pri výkone zamestnania alebo inej činnosti, pri ktorých je vplyv návykovej látky obzvlášť nebezpečný, najmä ak viedol hromadný dopravný prostriedok, alebo
d) spôsobil takým činom, čo aj z nedbanlivosti, inému ublíženie na zdraví alebo väčšiu škodu na cudzom majetku alebo iný závažný následok.
Podmienky trestnej zodpovednosti za tento trestný čin ostali v podstate nezmenené.
Pretože ale ide svojou povahou o trestný čin prevažne ohrozovací (v dôsledku čoho bol aj preradený medzi všeobecne nebezpečné trestné činy), bolo potrebné to vyjadriť aj legislatívne.
Kým formy pod písmenami a/, b/, c/ predstavovali typický ohrozovací trestný čin, forma pod písmenom d/ je formou poruchového trestného činu, osobitného aj tým, že aj keď v zásade ide o trestný čin úmyselný, na zavinenie následku postačuje zavinenie čo i len z nedbanlivosti.
Doterajšia základná skutková podstata trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky bola preto rozdelená na dve základné skutkové podstaty. Prvá vyjadruje tri formy konania ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ktoré budú trestným činom všeobecne nebezpečným, štvrtá vyjadruje podmienky trestnej zodpovednosti za uvedený trestný čin vo forme poruchy a bude postihovaná inými ustanoveniami Trestného zákona.
Zavádza sa nová skutková podstata trestného činu, ktorá stanovuje trestnú zodpovednosť za odopretie alebo zmarenie poskytnutia pomoci pri odvracaní alebo zmiernení hrozivej tiesne, pritom ide o povinnosť poskytnúť pomoc uloženú podľa zákona alebo ku ktorej sa páchateľ zaviazal.
Medzi najzávažnejšie zločiny súčasnosti, a to aj v medzinárodnom meradle, treba zaradiť prípady ohrozenia bezpečnosti lietadiel a plavidiel prejavmi pirátstva terorizmu.
Nie zriedka takéto útoky končia rozsiahlymi následkami na živote a zdraví nevinných pasažierov a ťažko vyčísliteľnými škodami.
Boj proti takýmto javom je vecou celého medzinárodného spoločenstva štátov.
Vyjadrením medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky v tomto smere je aj zaradenie skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla do tohto zákona, ktorá v ňom bola aj naďalej ponechaná bez podstatnejších zmien alebo doplnkov. K upresneniu došlo iba v znaku objektívnej stránky jeho základnej skutkovej podstaty v § 249 ods. 1 písm. a) (pojmové spojenie „pohrozenie bezprostredného násilia“ bolo nahradené spojením „hrozbou bezprostredného násilia“).
Týmto ustanovením sa poskytuje ochrana bezpečnosti vzdušnej dopravy a civilných plavidiel (riečnych i morských) pred násilnými útokmi a nesprávnou navigáciou s úmyslom získať alebo vykonávať nad takýmto dopravným prostriedkom kontrolu. Bez zmien bola ponechaná v tomto zákone aj skutková podstata trestného činu zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny, ktorá dopadá na prípady zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku, ktorého sa páchateľ zmocní, resp. ktorý, ak mu bol zverený a na tento účel ho neoprávnene použije, do cudziny.
Záväzné pravidlá platné pre nadobúdanie, držanie a nosenie zbraní obsahuje zákon o zbraniach a strelive.
Výroba, dovoz, vývoz, prevoz, kúpa - predaj alebo iné spôsoby nadobúdania, prechovávanie či hromadenie strelných alebo hromadne účinných zbraní, streliva a výbušnín, v rozpore s predpismi platnými pre takúto činnosť, v sebe vždy skrýva potencionálne ohrozenie života a zdravia ľudí a majetku.
Počet nelegálne držaných zbraní rastie. Narastá i počet prípadov ich neoprávneného použitia na spáchanie trestného činu, ako aj počet vrážd, lúpeží a iných násilných trestných činov, pri ktorých došlo k usmrteniu alebo zraneniu obete strelnou zbraňou alebo výbušninou.
Používanie strelných zbraní a výbušnín na páchanie trestnej činnosti je typickým prejavom organizovaného zločinu.
A naopak, práve ten má podstatný podiel na ziskoch z nelegálneho predaja zbraní.
Nedovolené ozbrojovanie je dôležitý fenomén súčasnosti a patrí k prvoradým negatívnym javom, na ktoré treba reagovať. Preberá sa v podstate terajšia právna úprava, aj so zmenami, ktoré priniesli novela Trestného zákona č. 253/2001 Z. z. a novela Trestného zákona č. ...../2002 Z.z..
Ďalšie zmeny aplikujú Protokol proti nedovolenej výrobe a obchodovaniu so strelnými zbraňami, ich súčasťami a komponentmi a strelivom, doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a Ottawský dohovor zakazujúci proti-osobné míny.
Novelou Trestného zákona bola zakotvená nová skutková podstata trestného činu „Založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej a teroristickej skupiny a taktiež osobitné ustanovenia o účinnej ľútosti a o účasti agenta v zločineckej a teroristickej skupine. Vychádzalo sa z potreby zvýšiť účinnosť postihu organizovaného zločinu. Zánik trestnosti v dôsledku účinnej ľútosti a najmä pri spolupráci s prokurátorom, vyšetrovateľom či policajným orgánom má umožniť odhaľovanie organizovaného zločinu v medzinárodnej spolupráci. Systematické zaradenie ustanovenia medzi trestné činy všeobecne nebezpečné sa zdá byť najvhodnejšie.
V nadväznosti na ustanovenie 15c Trestného zákona bolo potrebné tiež zakotviť osobitné ustanovenie o účasti agenta v zločineckej a teroristickej skupine, podľa ktorého agenti ustanovený na plnenie úloh pri odhaľovaní trestných činov uvedených v osobitnom zákone a zisťovaní ich páchateľov nie je trestný za trestný čin založenia a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny, ak sa takého činu dopustí s cieľom odhaliť páchateľa trestnej činnosti v prospech zločineckej skupiny. Týmto ustanovením nie je dotknutá trestná zodpovednosť agenta, ak zločineckú alebo teroristickú skupinu založí alebo zosnuje.
Varovným signálom v súčasnosti je aj neoprávnené nadobúdanie jadrových materiálov a obchod s nimi.
Jadrový, resp. iný rádioaktívny materiál sa v ostatnom čase stal žiadaným artiklom na tzv. čiernom trhu a obchod s ním je lukratívny. Ohrozenie života a zdravia ľudí pri manipuláciách s ním, často bez potrebných bezpečnostných opatrení, je nesporné. Navyše, hrozí nebezpečenstvo jeho zneužitia na nelegálne účely a na páchanie násilných trestných činov.
Skutková podstata trestného činu nedovolenej výroby a držania jadrových materiálov a obchod s nimi bola v tomto zákone z uvedených dôvodov ponechaná (jej názov bol doplnený o pojem „obchod“).
Základná skutková podstata tohoto trestného činu bola navyše doplnená tak, aby dopadala nielen na neoprávnenú výrobu, dovoz, vývoz, prevoz alebo prechovávanie jadrového alebo iného rádioaktívneho materiálu, ale aj na neoprávnený obchod s ním a na sprostredkovávanie takejto činnosti.
Rozšírený bol aj okruh okolností podmieňujúcich u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Úmyselná i nedbanlivostná forma trestného činu ohrozenia životného prostredia ostala zachovaná. Boli iba spresnené niektoré znaky jeho základných a kvalifikovaných skutkových podstát, ktorých výklad a aplikácia v praxi spôsoboval problémy.
Skutková podstata trestného činu nedovoleného dovozu, vývozu a prevozu odpadov a skutková podstata neoprávneného nakladania s odpadmi sú z komplexu tých, ktoré majú chrániť ekológiu, menovite umožňuje trestne postihnúť hrubé porušovanie predpisov o odpadoch.
Preberá sa doterajšia právna úprava z novely Trestného zákona č. 253/2001 Z. z.
Fauna a flóra patrí k dominantným zložkám prírody a krajiny. V rámci ochrany životného prostredia a prírodného a kultúrneho dedičstva je ľudstvo povinné chrániť toto bohatstvo a zachovať ho aj pre ďalšie generácie. Pretože moderná civilizácia svojou celkovou činnosťou, najmä výrobou, narúša citlivú ekologickú rovnováhu a i niektoré druhy živočíchov a rastlín sa stávajú ohrozené, je potrebné i prostriedkami trestného práva zaistiť, aby nedochádzalo k ich nadbytočnému decimovaniu, aby sa zachovali ich stavy aj pre budúcnosť a nedošlo dokonca až k ich vyhynutiu.
Skutková podstata trestného činu ohrozenia živočíchov a rastlín ostala v tomto zákone zachovaná. Bol upresnený názov trestného činu (trestným činom nemôže byť „ochrana“ - pôvodný názov trestného činu totiž bol „ochrana živočíchov a rastlín“) a bol rozšírený okruh i skutočností podmieňujúcich u neho použitie vyššej trestnej sadzby.
Ide o ustanovenie, ktoré bolo zakotvené do Trestného zákona až jeho novelou č. 177/1993 Z.z.. Jeho aktuálnosť stále trvá, pretože vzhľadom na súčasný stav v oblasti ochrany prírody je nevyhnutné i naďalej postihovať rôzne úmyselné formy porušovania predpisov o ochrane živočíchov a rastlín.
Na ochranu živočíšnej a rastlinnej ríše slúžia aj skutkové podstaty trestného činu šírenia nákazlivej choroby zvierat a rastlín (jeho úmyselná i nedbanlivostná forma).
S tým upresnením, že objektom ochrany pred nákazlivými chorobami alebo škodcami sú domáce a iné hospodársky dôležité zvieratá a úžitkové rastliny.
Týmito prostriedkami je spoločnosť chránená aj z hľadiska produkcie zdravotne nezávadných potravín a iných poľnohospodárskych produktov a nepriamo je teda nimi chránený aj život a zdravie ľudí. Skutkové podstaty uvedeného trestného činu boli v zákone ponechané, s tým, že došlo k rozšíreniu okruhu skutočností, ktoré u neho podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Novelou Trestného zákona č. 399/2000 Z.z. bola zakotvená nová skutková podstata trestného činu Pytliactva, ktorá sa preberá v nezmenenom znení.
Ustanovenia tejto hlavy sa vzťahujú aj na tresnú zodpovednosť právnických osôb.
Skupinové záujmy sú v rámci štruktúry spoločnosti najzjavnejšie reprezentované prostredníctvom štátu, ako formy politickej organizácie spoločnosti.
Do tejto hlavy osobitnej časti zákona boli systematicky zaradené trestné činy proti republike, ktoré majú za cieľ chrániť prostriedkami trestného práva práve takéto záujmy.
VIII. hlava osobitnej časti tohto zákona sa člení na dva oddiely. Do prvého sú zaradené trestné činy proti základom republiky (vlastizrada, úklady proti republike, teror, záškodníctvo, sabotáž, hanobenie republiky a jej predstaviteľa), do druhého oddielu trestné činy proti bezpečnosti republiky (vyzvedačstvo a ohrozenie utajovanej skutočnosti).
V celom rozsahu bola prevzatá právna úprava trestných činov proti republike z doposiaľ platného Trestného zákona. K jedinej zmene došlo len u trestného činu záškodníctva. Pretože ide o osobitnú formu všeobecného ohrozenia v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť republiky, jeho znaky, až na motív, boli po objektívnej stránke zosúladené so znakmi trestného činu všeobecného ohrozenia v úmyselnej forme. Boli doplnené kvalifikované skutkové podstaty o znak krízová situácia, ktorý vyplýva z ústavného zákona o bezpečnosti
Trestné činy, ktoré v doposiaľ platnom Trestnom zákone tvorili tretí oddiel s označením „trestné činy proti obrane vlasti“ (spolupráca s nepriateľom, vojnová zrada a služba v cudzom vojsku) boli systematicky zaradené do XII. hlavy - medzi trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe a proti obrane vlasti.
Navrhuje sa vypustenie skutkových podstát trestného činu vlastizrady a trestného činu rozvracania republiky a tieto nahradiť novými ustanoveniami o vlastizrade, úkladoch proti Slovenskej republike a o príprave takých úkladov. Trestný čin vlastizrady sa preberá z doterajšej právnej úpravy. Pre naplnenie navrhovanej skutkovej podstaty trestného činu vlastizrady sa vyžaduje preukázanie spáchania niektorého v nej uvedených trestných činov za predpokladu spojenia páchateľa s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom.
Navrhované znenie trestného činu úkladov proti Slovenskej republike jednoduchším spôsobom postihuje protiprávne konania páchateľov smerujúce proti základom štátu. Základným znakom skutkovej podstaty tohoto trestného činu je pokus o násilné konanie páchateľa. V odseku 2 navrhovaného znenia sa postihujú závažnejšie formy takéhoto konania.
Trestný čin prípravy úkladov proti republike vyhlasuje za dokonaný zločin konanie páchateľa už v štádiu prípravy, pričom ide o také konanie, ktoré síce smeruje proti základom štátu, ale v nenásilnej forme. Ide v podstate o zhromažďovanie síl a prostriedkov k pripravovanému násilnému útoku smerujúcemu proti základom štátu. V kvalifikovanej skutkovej podstate sú postihnuté závažnejšie protiprávne konania páchateľa tohto zločinu.
Pod pojmom násilnej zmeny Ústavy Slovenskej republiky treba rozumie násilné donútenie Národnej rady Slovenskej republiky, aby bez možnosti slobodného rozhodovania zmenila Ústavu Slovenskej republiky v smere, ktorý je uvedený v tomto ustanovení.
V tomto ustanovení je upravená trestná zodpovednosť právnických osôb.
Verejný poriadok je dôležitou podmienkou uplatňovania funkcií demokratického právneho štátu.
V záujme riadneho fungovania verejnej správy (orgánov štátnej správy a územnej samosprávy) a ďalších štátnych i neštátnych orgánov a organizácií boli v tomto zákone ponechané v podstate všetky doterajšie trestné činy proti poriadku vo verejných veciach, prípadne ich zákonné znaky bolo čiastočne zmenené alebo doplnené a tak prispôsobené súčasným podmienkam a potrebám a boli vytvorené niektoré skutkové podstaty nových trestných činov v tejto oblasti.
Deviata hlava osobitnej časti tohto zákona sa systematicky člení na päť oddielov.
Do prvého oddielu sú zaradené trestné činy proti výkonu právomoci štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy, do druhého oddielu trestné činy verejných činiteľov, do tretieho oddielu úplatkárstvo a korupcia, do štvrtého oddielu niektoré formy trestnej súčinnosti a do piateho oddielu boli zaradené iné formy rušenia činnosti štátneho orgánu a orgánov verejnej správy.
Znaky trestného činu útoku na štátny orgán alebo orgán verejnej správy alebo útoku na verejného činiteľa sa nezmenili. Naďalej sa budú trestne postihovať jeho tri doterajšie formy - použitie násilia, hrozba násilím a urážka resp. ohováranie. V ustanovení § 345 sa poskytuje ochrana aj osobe, ktorá vystúpila na podporu alebo ochranu verejného činiteľa, voči ktorému bolo použité násilie, vyhrážky alebo hrubé urážky.
Znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa boli čiastočne upresnené, boli doplnené dve nové kvalifikované skutkové podstaty a okruh okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody u tohto trestného činu bol rozšírený.
Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa sa dopustí páchateľ, ktorý ako verejný činiteľ, v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnenú výhodu alebo prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom hrubo odporujúcim zákonu, alebo závažným spôsobom prekročí svoju právomoc, alebo nesplní dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci.
Dolná hranica trestnosti tohto činu bola zvýraznená, čo zodpovedá jeho formálnemu chápaniu.
Pokiaľ ide o trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti, bola ponechaná len jeho základná skutková podstata, ktorej znaky boli po objektívnej stránke obmedzené len na opätovné zmarenie splnenia dôležitej úlohy (vzhľadom na kolíziu s kárnou resp. disciplinárnou zodpovednosťou niektorých osôb, ktoré sa považujú podľa tohto zákona za verejných činiteľov).
Preberá sa v podstate terajšia právna úprava korupcie. Vypustenie jedného odseku z 348 a 352 oproti platnému Trestnému zákonu vyplýva zo skutočnosti, že konanie v ňom uvedené je zahrnuté a možné postihovať podľa § 348 ods.1 a 352 ods. 1.
Kvôli lepšej zrozumiteľnosti boli základné skutkové podstaty trestného činu prijímania úplatku od seba oddelené a zaradené do samostatných ustanovení. Na obe nadväzujú samostatné kvalifikované skutkové podstaty, ktoré, okrem pôvodnej (že čin spácha niekto ako verejný činiteľ), boli doplnené aj o niektoré nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Trestného činu prijímania úplatku sa dopustí jednak ten, kto v súvislosti s obstarávaním veci verejného záujmu žiada úplatok (prísnejšie sa potrestá okrem iného ten, kto poskytnutím úplatku dokonca podmieňuje obstaranie veci verejného záujmu), ako aj ten, kto v súvislosti s obstaraním veci verejného záujmu prijme alebo si dá sľúbiť úplatok. Rôzna miera závažnosti oboch foriem prijímania úplatku je vyjadrená aj odstupňovaním trestnej sadzby odňatia slobody. Ustanovením sa postihuje aj úplatkárstvo v súkromnom sektore.
Vo všeobecnej časti Trestného zákona pri výkladových pojmoch sa zakotvila zásada, že pod pojmom úplatok sa rozumie aj iná nenáležitá výhoda, pod ktorou sa rozumie nielen plnenie majetkovej povahy ale aj plnenie ktoré môže mať povahu nemateriálnu. Z toho dôvodu z novej právnej úpravy sa v názve aj v texte už používa len pojem úplatok.
Preberá sa terajšia právna úprava. Už novelou Trestného zákona č. 10/1999 Z.z. došlo k návratu trestnosti podplácania, ktoré bolo predtým zrušené novelou Trestného zákona č. 105/1995 Z.z. Tohoto trestného činu sa dopustí ten, kto inému v súvislosti s vecou všeobecného záujmu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok.
Preberá sa terajšia právna úprava nepriamej korupcie.
Pod názvom osobitné ustanovenie sa preberá terajšia právna úprava okolností, ktoré vylučujú trestnosť podplácania a nepriamej korupcie ak niektorý z týchto trestných činov spácha osoba ustanovená podľa Trestného poriadku na účely odhalenia páchateľov trestných činov prijímania úplatku, nepriamej korupcie a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Zákonné znaky trestného činu podnecovania sa čiastočne zmenili. Dopustí sa ho ten, kto verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom alebo na jeho základe alebo za závažné porušovanie verejného poriadku.
Zákonné znaky schvaľovania trestného činu sa nemenia.
Nemenia sa ani znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu nadržovania. Len pokiaľ ide o jednu z podmienok vylúčenia beztrestnosti blízkej osoby za nadržovanie, tá bude vymedzená všeobecne - okruhom zločinov, za ktoré tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie, nie taxatívnym výpočtom trestných činov, ako tomu bolo doteraz.
Preberá sa právna úprava neoznámenia trestného činu s tým rozdielom, že oznamovacia povinnosť sa vzťahuje na všetky zločiny, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov, a nie na trestné činy uvedené v tomto ustanovení taxatívne, ako tomu bolo doteraz.
Preberá sa doterajšia právna úprava neprekazenia trestného činu s tým rozdielom, že povinnosť prekaziť trestný čin sa vzťahuje na všetky zločiny, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov a nie na trestné činy uvedené v tomto ustanovení taxatívne ako tomu bolo doteraz.
Trestnosť neprekazenia trestného činu sa bude viazať len na neprekazenie zločinu.
Upresňuje sa po objektívnej stránke aj spôsob neprekazenia zločinu - osobne alebo i prostredníctvom inej spôsobilej osoby alebo kompetentného orgánu.
Nezávislosť súdov a sudcov, proklamovaná a garantovaná ústavou a v zákone o súdoch a sudcoch, ako aj vážnosť súdnej moci, bude aj naďalej chránená prostredníctvom trestných činov zasahovania do nezávislosti súdu a pohŕdania súdom, ktorých znaky sa nemenia.
Rozširuje sa len okruh okolností, ktoré budú dôvodom na uloženie prísnejšieho trestu odňatia slobody u trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu a taktiež sa rozširujú podmienky trestnosti v základnej skutkovej podstate trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu.
Aj naďalej je nutné v tomto zákone ponechať trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia, ktorého dôsledky budú dopadať na konania spočívajúce v marení alebo podstatnom sťažovaní výkonu niektorých rozhodnutí súdov alebo iných štátnych orgánov.
Osobitná povaha týchto rozhodnutí a povinností, obmedzení resp. sankcií v nich obsiahnutých, núti k tomu, aby sa ich plnenie vynucovalo hrozbou trestu podľa tohto zákona, resp. jeho uložením, pretože iné právne prostriedky na vynútenie ich plnenia neexistujú.
Ponechávajú sa v platnosti všetky tri základné skutkové podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, dve pre oblasť trestného konania, jedna pre oblasť občianskeho súdneho konania.
Prostriedkami trestného práva by sa nemalo vynucovať plnenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní, a ak, tak len takých, kde nie je možná alebo účinná iná náprava.
Na vynucovanie plnenia povinností plynúcich z rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní majú slúžiť iné právne prostriedky - súdny výkon rozhodnutia a exekučná činnosť.
Napriek tomu, v záujme účinnej ochrany ekonomických vzťahov v trhových podmienkach, bolo nutné, ako tomu je aj inde vo svete, rozšíriť trestnú zodpovednosť aj na zámerné marenie výkonu súdneho rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní vytvorením osobitnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania oprávneného, ktorá dopadá na prípady machinácií s vecou, ktorej sa rozhodnutie dotýka, v úmysle zmariť vykonanie rozhodnutia súdu vydaného v občianskom súdnom konaní, ktoré znie na peňažné alebo vecné plnenie.
Pokiaľ ide o marenie výkonu úradného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, boli čiastočne upresnené najmä zákonné znaky prvej základnej skutkovej podstaty.
Tu sa trestného činu dopustí páchateľ, ktorý:
a/ bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa po dobu výkonu trestu zákazu pobytu zdržiava v mieste alebo obvode, na ktoré sa tento trest vzťahuje, alebo nedodržiava obmedzenia a povinnosti, ktoré mu uložil súd v súvislosti s výkonom tohto trestu (limituje sa časové obdobie páchania trestného činu), alebo
b/ bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa zdržiava na území republiky po dobu výkonu trestu vyhostenia alebo ak mu bol pobyt na území republiky zakázaný (reakcia na možnosť uloženia trestu vyhostenia len na časovo obmedzenú dobu), alebo
c/ vykonáva činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti (spresňuje sa, že trestnosť činu sa vzťahuje nielen na trest zákazu činnosti uložený v trestnom konaní, ale aj na podobný trest za priestupok alebo na výkon iných rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ak zakazujú ich činnosť, resp. odnímajú oprávnenie na jej vykonávanie, pokiaľ nejde o iný trestný čin, napríklad o trestný čin neoprávneného podnikania), alebo
d/ dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia alebo ochrannej výchovy, ktoré mu uložil súd, alebo inak, najmä útekom z ústavu, výkon takých rozhodnutí podstatne sťažuje, alebo
e/ dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel väzby alebo trestu.
Účinky trestnosti konania podliehajúceho znakom druhej základnej skutkovej podstaty v odseku 2, ako už bolo vyššie uvedené, sa obmedzujú len na marenie výkonu rozhodnutí vydaných v trestnom konaní.
Všetky tri formy trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice (za použitia násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, organizovanie nedovoleného prekročenia štátnej hranice alebo pomoc k nemu a porušovanie predpisov o medzinárodných letoch) boli v tomto zákone ponechané.
Ide síce o čiastočné obmedzenie slobody pohybu a pobytu, avšak nevyhnutné na zaistenie bezpečnosti štátu, verejného poriadku, života i zdravia ľudí a majetku, a to pred konaniami, ktoré sa aj inde považujú za trestné.
Zmeny upravené v § 368 vyplývajú z potreby implementovať Protokol proti pašovaniu migrantov po súši, mori a letecky doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Nepostihuje kriminalitu, ktorá nesleduje materiálnu výhodu ani samotných migrantov.
Znaky trestného činu vzbury väzňov sa nezmenili.
Základné skutkové podstaty trestného činu ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti zodpovedajú súčasnej legislatíve a potrebám aj po novej právnej úprave ochrany utajovaných skutočností (zákon č. 241/2001 Z.z.).
Boli doplnené len kvalifikované skutkové podstaty o niektoré nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby.
Konštrukcia zákonných znakov trestného činu krivého obvinenia je vecne i právne správna a logická, nebolo ju potrebné meniť alebo dopĺňať.
Doplnené boli len niektoré nové okolnosti podmieňujúce u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Právna úprava znakov krivej výpovede zo znakov základnej skutkovej podstaty bol vyňatý nepravdivý znalecký posudok a tlmočnícky úkon. Podmienky ich trestnosti sú upravené samostatne.
Do kvalifikovaných skutkových podstát boli doplnené aj nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby u tohto trestného činu, mimo iného aj to, že páchateľ spáchal taký čin ako svedok vzatý v trestnom konaní pred súdom pod prísahu.
Do tohto zákona sa zaraďuje ako samostatný, nový trestný čin nepravdivého znaleckého posudku a tlmočníckeho úkonu, ktorý vznikol oddelením od trestného činu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku (t.č. „krivé svedectvo“).
Ide o to, aby sa za trestný čin nepravdivého znaleckého posudku a tlmočníckeho úkonu považovalo nielen to, keď znalec alebo tlmočník pred súdom, prokurátorom alebo vyšetrovateľom v trestnom konaní, alebo pred vyšetrovacou komisiou zákonodárneho orgánu uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie alebo pre zistenie vyšetrovacej komisie zákonodarného orgánu, alebo ak takúto okolnosť zamlčí, ale aby takéto konanie bolo trestným činom aj pred súdom v občianskom súdnom konaní, alebo pred správnym orgánom alebo orgánom konajúcim objasňovanie priestupkov v správnom konaní, alebo pred správcom dane v daňovom konaní.
Štvrtá alternatíva ide ešte ďalej a odporúča, aby sa takéto konanie za trestný čin nepravdivého znaleckého posudku a tlmočníckeho úkonu považovalo aj pri podávaní znaleckého posudku alebo vykonávaní tlmočníckeho úkonu na podklade zmluvy, ak inému spôsobí škodu nie malú tým, že uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre osobu, ktorej sa znalecký posudok alebo tlmočnícky úkon týka, alebo má podstatný význam pre rozhodnutie, ktorého je znalecký posudok alebo tlmočníckym úkon podkladom, alebo ak takúto okolnosť zamlčí.
Tento návrh vychádza z poznania, že znalci a tlmočníci na podklade zákona znalcoch a tlmočníkoch podávajú znalecké posudky alebo vykonávajú tlmočnícke úkony v úradných veciach aj na podklade zmluvy s konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktoré sú neraz podkladom pre rozhodnutie štátneho orgánu, čím môžu dôjsť k poškodeniu iného alebo k inému závažnému následku.
Na zaistenia účinnosti niektorých základných princípov výkonu určitých špecifických povolaní, ktoré nemožno subsumovať pod vymedzenie pojmu „verejný činiteľ“ v zmysle tohto zákona, aj keď ide o povolania, profesie alebo činnosti, ktoré sa úzko dotýkajú práv a povinností fyzických a právnických osôb a v rámci plnenia úloh vyplývajúcich im zo zákona prenikajú aj do sféry pôsobnosti a právomoci štátnych orgánov (súdov, orgánov štátnej správy a i.), sa zaraďuje do tohto zákona osobitná skutková podstata trestného činu zneužitia úradu.
Dopadá na určitý okruh povolaní, pre ktoré je takéto vymedzenie ich postavenia a úloh typické.
Uvedené ustanovenie, rešpektujúc určitú slobodu takýchto povolaní a existenciu vlastnej samosprávy otázok profesie v rámci profesnej komory, nemá za cieľ postihovať akékoľvek porušenie povinností vyplývajúcich pre tieto profesie z príslušných zákonov, ale len porušenie tých najdôležitejších princípov, ktoré sú súčasne i základom etiky ich profesie a súčasne sa týkajú i práv a záujmov osôb, ktoré majú zastupovať, resp. v prospech ktorých majú konať (ochrana záujmov klienta, zachovávanie mlčanlivosti a pod.). Ide o konania vysoko závažné aj svojimi dopadmi (majúce za následok vznik značnej škody). Navyše, musí ísť o konania uskutočnené s motívom túto osobu poškodiť.
Trestného činu zneužitia úradu sa dopustí advokát, komerčný právnik, notár, súdny exekútor, audítor, daňový poradca alebo patentový zástupca ,ktorý v úmysle poškodiť iného, v prospech ktorého má konať, alebo ktorého má zastupovať, mu porušením dôležitej povinnosti svojho povolania alebo úradu, uloženej zákonom, spôsobí značnú škodu.
Rovnako sa dopustí trestného činu, ak takto postupuje v úmysle poškodiť inú osobu, než ktorú zastupuje.
Na druhej strane sa práve predstaviteľom týchto povolaní poskytuje aj osobitná ochrana sčasti podobná ochrane verejných činiteľov, a to tým, že u väčšiny trestných činov proti životu a zdraviu, proti slobode, majetku, cti, vážnosti, dobrému menu a pod. sa skutočnosť, že páchateľ spáchal takýto trestný čin voči inému preto, že voči nemu plnil povinnosti vyplývajúce zo svojho povolania, bude považovať za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Ide teda o režim sčasti podobný režimu trestnej zodpovednosti a ochrany verejných činiteľov.
Preberá sa v podstate doterajšia právna úprava. Najmä v spojitosti s krádežami motorových vozidiel v ostatnom čase vystupuje do popredia potreba rozšíriť účinky trestnoprávnej ochrany prostredníctvom trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery aj na iné úradné znaky a značky (napr. puncovné, štátne poznávacie značky), ktoré osvedčujú rovnaké skutočnosti ako verejné listiny.
Zmeny základnej skutkovej podstaty trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda sú len legislatívno-technickej povahy. Sú v nej premietnuté aj zmeny, ku ktorým došlo novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z.
Do novej kvalifikovanej skutkovej podstaty však boli zaradené viaceré okolnosti podmieňujúce u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
Vymedzuje sa, pre ktoré trestné činy je trestne zodpovedná aj právnická osoba.
Do tejto hlavy boli zaradené trestné činy doteraz v platnom Trestnom zákone začlenené medzi trestné činy hrubo narušujúce občianskej spolužitie.
Ide o trestné činy proti iným právam a slobodám než sa predpokladá v predchádzajúcich hlavách osobitnej časti tohoto zákona. Ide o útoky najmä proti cti, vážnosti, dôstojnosti, dobrým mravom ale sekundárne alebo nepriamo aj proti životu, zdraviu, slobode, ľudskej dôstojnosti a majetku.
Trestný čin útlaku je svojim názvom v tomto zákone síce novým trestným činom, ale vznikol redukciou znakov trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, keď podobné konania ak boli namierené proti skupine ľudí boli preradené do rámca znakov skutkovej podstaty trestného činu hrubého útlaku.
Toto ustanovenie poskytuje ochranu jednotlivcovi pred rasovou, národnostne, etnicky, alebo nábožensky motivovaným násilím a hrozbou násilia.
· Ani trestný čin nebezpečného vyhrážania nie je v tomto zákone novým trestným činom. Vznikol oddelením od pôvodného trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi.
Jeho nový názov zvýrazňuje reálnu samostatnosť v konaní spočívajúcich vo vyhrážkach usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví, alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže u iného vzbudiť dôvodnú obavu, že svoj zámer uskutoční.
Šírenie poplašných správ najmä v podobe hrozieb deštrukčnou akciou v dôsledku uloženia výbušniny sa v posledných rokoch stali frekventovanou a zároveň nebezpečnou formou kriminality.
Pre lepšiu zrozumiteľnosť doterajšie ustanovenie § 199 Trestného zákona bolo rozdelené na dve samostatné skutkové podstaty a tretia zostáva nedotknutá. V prvej (§ 371) sa postihuje úmyselné spôsobenie nebezpečenstva vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva rozšírením poplašnej nepravdivej správy. V druhej (§ 372) sa vymedzuje trestnoprávna zodpovednosť voči páchateľovi, ktorý takúto nepravdivú poplašnú správu oznámi právnickej osobe alebo polícii, alebo inému štátnemu orgánu pričom trestnosť takéhoto konania je viazaná nielen na vedomosť páchateľa o nepravdivosti tejto správy ale aj na jeho vedomosť, že jeho oznámenie môže vyvolať opatrenia vedúce k nebezpečenstvu vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva.
V ustanovení § 373 sa vyvodzuje trestnoprávna zodpovednosť voči páchateľovi, ktorý počas krízovej situácie štátu čo aj z nedbanlivosti spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia časti obyvateľstva rozširovaním poplašnej správy.
Preberá sa terajšia právna úprava trestného činu opilstva.
Preberá sa terajšia právna úprava trestného činu výtržníctva s rozšírením podmienok trestnosti kvalifikovanej skutkovej podstaty.
Do tohoto zákona sa zaraďujú skutkové podstaty nových trestných činov a to rušenie a výkonu náboženstva, rušenia pohrebného obradu, hanobenie a miesta posledného odpočinku a hanobenie mŕtveho.
Ide vlastne o špecifické formy výtržníctva, ktoré však aj v iných právnych poriadkoch majú spravidla formu samostatného trestného činu. Týmto sa vlastne vypĺňa určitá medzera v našom právnom poriadku a spoločenským záujmom ktoré sú individuálnym objektom sa poskytne patričná trestnoprávna ochrana.
Prostitúcia v našej republike zatiaľ sama o sebe nie je zakázaná. Jej vykonávanie sa však ostro prieči dobrým mravom a navyše podstatne zvyšuje nebezpečenstvo rozširovania pohlavných chorôb a vírusu HIV.
V záujme dôsledne rozlíšiť formy vykonávania trestného činu kupliarstva vytvárajú sa dve základné skutkové podstaty a to, trestný čin kupliarstva a trestný čin pasáctva.
Pri trestnom čine kupliarstva ide o zneužitie inak legálneho podnikania na vykonávanie prostitúcie neraz aj v spojení s obmedzovaním osobnej slobody a iným poškodzovaním práv prostitútok.
Trestného činu kupliarstva formou pasáctva (§ 381) sa dopustí ten páchateľ, ktorý iného zjedná, pohne alebo zvedie na vykonávanie prostitúcie alebo kto koristí s prostitúcie vykonávanej iným.
Preberá sa terajšia právna úprava zakotvená novelou, Trestného zákona č. 183/1993 Z. z vo vzťahu k výrobe, rozširovaniu a prechovávaniu detského pornografického diela.
Základné skutkové podstaty trestného činu ohrozovania mravnosti sú kvôli prehľadnosti oddelené, sú vyjadrené samostatne a sú čiastočne upravené aj znaky uvedeného trestného činu.
Pokiaľ ide o druhú základnú skutkovú podstatu táto je špeciálna a je osobitne určená na ochranu mravnosti osôb mladších ako 18 rokov.
Na obe skutkové podstaty nadväzujú viaceré okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, prispôsobené špecifikám oboch foriem ohrozovania mravnosti.
Na ochranu cti, vážnosti, dôstojnosti a dobrého mena i súkromia osôb je osobitne určená skutková podstata trestného činu ohovárania. V podstate sa preberá terajšia právna úprava, ktorá sa navyše rozširuje o nové dve skutkové podstaty trestného činu narušenia súkromia.
Prvá forma tohoto trestného činu má charakter hrubého porušenia mlčanlivosti (diskrétnosti) pokiaľ ide o údaje o osobných, rodinných alebo majetkových pomeroch všeobecne.
Druhá forma trestného činu narušenia súkromia má charakter porušenia diskrétnosti pokiaľ ide o ochranu súkromia pred zverejnením obrazových alebo zvukových záznamov rýdzo osobnej povahy.
Ochrana osobných údajov občanov je zaručená aj Ústavou SR (článok 22 ods. 1), každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním, alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Trestnoprávnym vyjadrením tejto ochrany sú skutkové podstaty trestného činu neoprávneného nakladania s osobnými údajmi.
Dochádza k čiastočnému spresneniu znakov základnej skutkovej podstaty a kvalifikovaných skutkových podstát trestného činu týrania zvierat. Tohoto trestného činu sa dopustí nielen ten, kto týra zviera hoci bol za obdobný priestupok v poslednom roku postihnutý alebo za taký čin v posledných dvoch rokoch odsúdený, ale aj ten kto týra zviera zvlášť krutým a surovým spôsobom.
U trestných činov tejto hlavy taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení prichádza do úvahy trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb.
Táto hlava sa systematicky člení na štyri oddiely. Do prvého oddielu sú zaradené trestné činy proti brannosti, do druhého trestné činy proti civilnej službe, do tretieho trestné činy proti službe v ozbrojených silách a do štvrtého oddielu sú zaradené trestné činy proti obrane vlasti, v predchádzajúcom Trestnom zákone zaradené medzi trestné činy proti republike.
Trestný čin marenia spôsobilosti na službu sa v tomto zákone ponecháva v nezmenenej podobe. Ide o ustanovenie, ktoré zabezpečuje pripravenosť občanov na plnenie brannej povinnosti, ale aj na ochranu života a zdravia občanov.
Znaky trestného činu neplnenia odvodnej povinnosti sa nemenia.
Doterajšia právna prax umožňuje prevziať platnú právnu úpravu (§ 268). Toto ustanovenie zabezpečuje riadnu pripravenosť na plnenie branných povinností.
Nenastúpenie civilnej služby bude trestným činom za rovnakých podmienok ako doposiaľ.
Ide o ustanovenia, ktoré zabezpečujú povinnosť občana po zákonnom odmietnutí vojenskej služby nastúpiť a vykonať civilnú službu. Doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená.
Doterajšia prax umožňuje prevziať platnú právnu úpravu trestnoprávnych dôsledkov za vyhýbanie sa výkonu civilnej služby a pod hrozbou trestu donucujúceho riadne plniť povinnosti spojené s prevzatím záväzku podrobiť sa civilnej službe.
Prostredníctvom týchto troch skutkových podstát trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách sa i naďalej bude pod hrozbou trestnej zodpovednosti zabezpečovať plnenie povinnosti občana riadne a včas nastúpiť vojenskú službu.
Nemení sa ani právna úprava znakov trestného činu porušovania osobných a vecných povinností, ktoré pod hrozbou trestu zabezpečuje plnenie osobných alebo vecných povinností v zmysle branného zákona pre obranu vlasti. Porušovanie povinností je však trestné len ak sa ho páchateľ dopustil po vyhlásení mobilizácie.
Spoluprácu s nepriateľom treba aj naďalej považovať za vážny zločin proti obrane vlasti.
To isté je potrebné povedať aj o vojnovej zrade, ktorej trestnosť ostáva nezmenená.
Občanovi Slovenskej republiky z branného zákona vyplýva branná a služobná povinnosť v prospech svojej vlasti. Nedovolená služba v cudzom vojsku sa zásadne prieči tejto jednej zo základných občianskych povinností.
Do XII. hlavy osobitnej časti tohto zákona sú zaradené, ako v predchádzajúcom Trestnom zákone, trestné činy vojenské.
Systematicky sa táto hlava člení na päť oddielov. Do prvého sú zaradené trestné činy proti vojenskej podriadenosti a vojenskej cti, do druhého oddielu trestné činy proti povinnosti konať vojenskú službu, do tretieho trestné činy proti povinnostiam strážnej a dozornej služby, do štvrtého trestné činy ohrozujúce bojaschopnosť a napokon do piateho oddielu sú zaradené spoločné ustanovenia týkajúce sa trestnej zodpovednosti osôb podliehajúcich právomoci vojenských súdov.
Táto hlava poskytuje ochranu spoločenským vzťahom daným zvláštnosťami úloh a organizáciou ozbrojených síl a zborov. Je výrazom záujmu spoločnosti na tom, aby všetci občania povolaní na výkonu vojenskej služby statočne a uvedomele plnili požiadavky prísnej a pevnej vojenskej disciplíny, ktorá je základným predpokladom vysokej bojaschopnosti a pohotovosti vojsk. Doterajšia prax vyžaduje viaceré ustanovenia tejto hlavy pozmeniť alebo doplniť. Súčasne došlo k úpravám trestných sadzieb s prihliadnutím najmä na zmeny v ustanoveniach všeobecnej časti tohto zákona pokiaľ ide o trest odňatia slobody. Medzi kvalifikované znaky skutkovej podstaty trestného činu bolo doplnené spáchanie trestného činu počas krízovej situácie, ktorý pojem je uvádzaný v ústavnom zákone o bezpečnosti.
Doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená. Na základe skúseností v aplikačnej praxi došlo k úprave znakov trestného činu porušovania práv a chránených záujmov vojakov (tzv. šikanovanie). Ustanovenia tohto oddielu svojim obsahom chránia prejavy veliteľskej vôle, autoritu osôb konajúcich určitú vojenskú povinnosť a vzťahy medzi nadriadenými a podriadenými.
Doterajšia právna úprava znakov trestného činu neuposlúchnutia rozkazu zostáva nezmenená.
Nie je potrebné meniť alebo dopĺňať znaky trestného činu sprotivenia a donútenia porušiť vojenskú povinnosť.
Doterajšia prax umožňuje prevziať platnú právnu úpravu znakov trestného činu urážky medzi vojakmi. Spáchanie tohto trestného činu už bude možné aj medzi vojakmi rovnakej hodnosti.
Vzťahy medzi príslušníkmi ozbrojených síl a vojensky organizovaných zborov sú prirodzene upravené a organizované ďaleko dôslednejšie než vzťahy medzi civilnými občanmi.
Zaistenie bojaschopnosti a disciplíny v ozbrojených silách a vojensky organizovaných ozbrojených zboroch si vyžaduje trestnoprávne postihovať i konania, ktoré sa podľa týchto ustanovení považujú za urážku medzi vojakmi.
Znaky trestného činu násilia voči nadriadenému sa nemenia.
Doterajšia prax si vyžaduje zlúčenie platných trestných činov porušovania práv a chránených záujmov vojakov do jedného ustanovenia. Podstata zostala zachovaná s tým, že tohto trestného činu sa bude môcť podľa novej úpravy dopustiť aj podriadený alebo nižší voči nadriadenému alebo vyššiemu. Ide o záujem v čo najširšej miere predchádzať tzv. šikanám. Súčasne došlo k úprave trestných sadzieb trestu odňatia slobody.
Ustanovenia tohto oddielu boli upravené pokiaľ ide o jednotlivé sadzby trestu odňatia slobody a sú navrhované ďalšie doplnenia, tak ako je ďalej uvedené.
Vyhýbanie sa služobnému úkonu a výkonu vojenskej služby je vážnou prekážkou plnenia úloh v armáde.
Okrem úpravy trestných sadzieb trestu odňatia slobody preto tento zákon u rovnomenného trestného činu predpokladá zaradenie novej kvalifikovanej skutkovej podstaty oproti platnej právnej úprave (§ 281), ktorá by mala napomôcť pri zamedzovaní recidívy v požívaní alkoholických nápojov alebo iných omamných prostriedkov v službe, alebo v súvislosti s ňou.
Pokiaľ ide o trestný čin dezercie, okrem úpravy trestných sadzieb trestu odňatia slobody dochádza i k zaradeniu novej kvalifikovanej skutkovej podstaty ak sa dopustí tohoto trestného činu vojak, ktorý je vyslaný mimo územia Slovenskej republiky. Skracujú sa tiež doby svojvoľných vzdialení pre naplnenie znakov trestného činu.
Pre zabezpečenie bojaschopnosti a disciplíny v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch je nevyhnutným predpokladom riadny a bezchybný výkon všetkých druhov služieb. Doterajšia prax si vyžiadala ďalej uvedené spresnenia.
Pokiaľ ide o trestný čin porušovania povinností strážnej služby, jeho doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená.
U trestného činu porušovania povinností dozornej služby okrem úpravy trestnej sadzby sa navrhuje spresnenie tak, že ide „o obdobnú“ službu službe dozornej. Ďalej v odseku 2 sa upresňuje, že páchateľ takto koná „v obvode pôsobnosti takejto služby“.
Dôležitosť riadneho plnenia služieb pri obrane vzdušného priestoru si vyžaduje ponechanie samostatnej skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinností pri ochrane vzdušného priestoru v tomto zákone aj naďalej.
V ustanoveniach tohto oddielu došlo k spresneniu znakov trestného činu porušovania služobných povinností, k úprave trestných sadzieb trestu odňatia slobody.
Trestný čin ublíženia parlamentárovi bol preradený z dôvodov systematiky medzi trestné činy vojnové.
Doterajšia právna úprava znakov ohrozovania morálneho stavu jednotky zostáva, s výnimkou trestných sadzieb odňatia slobody, nezmenená.
Jeho poslaním je ochraňovať morálny stav ozbrojených síl a bojové vlastnosti jednotiek.
Pokiaľ ide o trestný čin porušovania služobných povinností dochádza k upresneniu v tom, že páchateľ môže takto konať aj „porušením uložených služobných povinností“.
Toto ustanovenie sleduje zabezpečenie bezchybnej využiteľnosti vojenského materiálu, finančných prostriedkov a napokon aj vojakov na zákonom určený účel. Chráni tzv. materiálnu bojaschopnosť ozbrojených síl a zborov.
Nemení sa nič ani na úprave znakov trestného činu zbabelosti pred nepriateľom.
Úspešné plnenie úloh malých a veľkých jednotiek za bojovej situácie vyžaduje, aby si každý ich príslušník za útoku počínal smelo a rozhodne, v obrane pevne a úporne, ničil nepriateľa všetkými spôsobmi a dovolenými prostriedkami, prejavoval chrabrosť, iniciatívu a vynaliezavosť.
S týmito požiadavkami sa nezlučuje vzdanie sa nepriateľovi do zajatia inak než násilím nepriateľa, alebo v bezvládnom stave.
Doterajšia právna úprava trestného činu nesplnenia bojovej úlohy zostáva nezmenená. Ustanovenie chráni osobné plnenie bojovej úlohy ako nevyhnutného predpokladu pre úspešné vedenie bojových operácií.
Preberá sa platná právna úprava trestného činu opustenia bojových prostriedkov.
Dôležitosť bojovej techniky, výzbroje a vojnového materiálu a jej udržiavanie v použiteľnom stave si musí uvedomovať každý vojak. Význam tejto skutočnosti vzrastá v súvislosti s konkrétnou bojovou situáciou. Preto každé svojvoľné zaobchádzanie so zbraňou, alebo iným vojnovým materiálom je nutné postihovať ako trestný čin.
Každý veliteľ aj jednotlivý vojak je povinný všemožne uchovávať vojenské sily, bojovú techniku, opevnenie, alebo iné bojové prostriedky k plnému využitiu proti nepriateľovi.
Ide o jeden z najdôležitejších predpokladov úspešného vedenie boja.
Skutková podstata trestného činu vydania bojových prostriedkov nepriateľovi, ktoré ostáva bez zmien, slúži práve tomuto účelu.
Toto ustanovenie poukazuje na potrebu úzkej súčinnosti veliteľa, prokurátora a súdu pri posudzovaní protiprávnych konaní vojakov.
Vychádza sa z toho, že veliteľ je hlavný činiteľ pri výchove vojakov, zabezpečení disciplíny a bojaschopnosti jednotiek a útvarov.
Trestné činy tohto druhu sú predovšetkým vyjadrením prísnej vojenskej disciplíny a trestnosť činov v záujme udržanie bojovej pohotovosti a disciplíny je určená oveľa prísnejšie ako u iných činov nevojakov. Preto sa tu oproti iným prípadom rozširuje možnosť upustiť od potrestania v súčinnosti s príslušným veliteľom.
V podstate sa preberá platná právna úprava znakov trestného činu používania zakázaného bojového prostriedku a nedovoleného vedenia boja.
Zakotvenie niektorých uznávaných zásad medzinárodného vojnového práva v dohodách viedlo k tomu, že bojujúce strany majú obmedzené právo na výber prostriedkov, ktorými môžu nepriateľovi škodiť.
Táto trestnoprávna úprava vychádza z viacerých medzinárodných dohovorov: Petrohradská deklarácia z r. 1868 o zákaze používania určitých nábojov, Poriadok pozemnej vojny (II. Haagská konferencia z r. 1907), Protokol z r. 1925 o zákaze používať vo vojne dusivé, otravné alebo podobné plyny a prostriedky bakteriologické, Dohoda o zákaze vývoja, výroby a hromadení zásob bakteriologických a toxínových zbraní a o ich ničení, podpísané v Londýne, Moskve a Washingtone v roku 1972.
Kvalifikovaná skutková podstata v ods. 3 sa oproti doterajšiemu zneniu doplňuje o dva nové zákonné znaky (spôsobenie smrti viacerých osôb alebo škody veľkého rozsahu).
Doterajšia právna úprava znakov trestného činu plienenia v priestore vojenských operácií zostáva nezmenená.
Cieľom tohto ustanovenia je v súlade so základnými zásadami medzinárodného vojnového práva zabezpečiť na miestach, ktoré boli postihnuté vojnovými operáciami, alebo sa na nich nachádzajú, určitý právny poriadok a ochranu majetku.
Oproti doterajšiemu zneniu sa navrhuje doplniť toto ustanovenie o nové kvalifikované skutkové podstaty (ods.2, 3), v ktorých je upravený postih páchateľov tohoto činu závažnejším spôsobom najmä z hľadiska následku (spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, značnej škody alebo získanie značného prospechu, spáchanie činu so smrteľným následkom), z hľadiska spôsobu jeho spáchania (použitie násilia alebo jeho hrozby) a z hľadiska povahy predmetu útoku (spáchanie činu na osobách alebo veciach požívajúcich podľa zákona alebo predpisov medzinárodného práva osobitnú ochranu).
Táto trestnoprávna úprava vychádza zo Ženevskej dohody z roku 1949 na ochranu obetí vojny.
V podstate sa preberá doterajšia právna úprava znakov trestného činu zneužívania medzinárodne uznávaných a štátnych znakov. Čiastočná zmena spočíva v rozšírení znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty v odseku 3, kde sa upresňuje charakter obzvlášť priťažujúcich okolností, ktorými by bola zvýraznená závažnosť činu pokiaľ ide o povahu následku.
Toto ustanovenie poskytuje ochranu najmä označeniu Červeného kríža, jednotiek OSN a označeniam obdobného druhu v súlade s medzinárodnými dohodami, ku ktorým Slovenská republika pristúpila.
Medzinárodné vojnové právo zakotvuje ochranu osoby, ktorá bola vojenským velením vyslaná vyjednávať s nepriateľským velením.
Návrh predpokladá zaradenie skutkovej podstaty trestného činu ublíženia parlamentárovi do I. hlavy osobitnej časti tohto zákona a súčasne aj rozšírenie o nové kvalifikované skutkové podstaty, ktoré dovoľujú prísnejšie postihnúť závažné formy spáchania tohoto trestného činu z hľadiska jeho následku (spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti parlamentárovi alebo členovi jeho sprievodu, pokiaľ nepôjde o úmyselné usmrtenie alebo spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví).
Zneužitie rekviračného práva je novým trestným činom. Jeho zaradením do tohto zákona sa sleduje cieľ - chrániť majetok fyzických a právnických osôb pred neoprávnenými konaniami, uskutočnenými pod zámienkou potreby majetku na verejné účely a s poukazom na ich vecné povinnosti pri obrane vlasti v súvislosti s vojnou alebo ozbrojeným konfliktom.
Cieľom je tiež zabezpečiť, aby rekvirovaný majetok nebol zneužitý na iné než verejné ciele, pre ktoré bola rekvizícia nariadená.
Môže byť spáchaný alternatívne buď ako zneužitie právomoci pri výkone rekvizičného práva, alebo podvodné predstieranie práva na rekvizíciu, alebo ako porušovanie povinnosti na úseku evidencie vykonanej rekvizície a jej rozsahu.
Okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody sú jednak skutočnosti kvantifikujúce rozsah následku, resp. účinku (značná škoda, značný prospech, škoda veľkého rozsahu, prospech veľkého rozsahu), ako aj skutočnosti vyjadrujúce osobitný spôsob konania (násilím alebo hrozbou násilia) alebo predmetu útoku (osoby alebo veci požívajúce podľa zákona alebo predpisov medzinárodného práva osobitnú ochranu).
Preberá sa platná právna úprava trestného činu vojnovej krutosti.
Ochrana civilného obyvateľstva a majetku za vojny je jedným zo základných princípov medzinárodného vojnového práva.
Táto zákonná úprava vychádza najmä zo Ženevských dohôd z r. 1949 o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli, zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, o ochrane civilných osôb počas vojny, a z Haagského dohovoru z r. 1954 na ochranu kultúrnych statkov za ozbrojeného konfliktu.
Kvalifikované skutkové podstaty upravujú postih páchateľov tohoto trestného činu závažnejšieho charakteru, či z hľadiska spôsobu jeho spáchania, alebo jeho následkov.
Doterajšia úprava znakov trestného činu perzekúcie obyvateľstva v podstate zostáva nezmenená.
Táto zákonná úprava vychádza najmä zo Ženevskej dohody z roku 1949 o ochrane obetí vojny, Medzinárodného dohovoru o potlačení a trestaní apartheidu a Medzinárodného dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
K zmene dochádza v ods. 1 doterajšieho znenia, kde sa časové obmedzenie spáchania tohoto činu rozširuje o obdobie „ozbrojeného konfliktu“. Rovnako sa toto obdobie upravuje aj v základnej skutkovej podstate v ods. 2.
V tomto odseku v písm. e) sa zároveň slovo „previnenie“ nahrádza pojmom „trestný čin“.
Doplnené ustanovenie upravuje problematiku protiprávnosti činnosti páchateľa, ktorý plnil rozkazy či príkazy vojenského alebo iného nadriadeného. Problematiku riešila charta Norimberského tribunálu, v súčasnom období Štatút medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, Štatút medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu a návrh Štatútu medzinárodného trestného súdu. Prvé tri dokumenty prijali úpravu, že rozkaz nadriadeného nezbavuje páchateľa zodpovednosti za trestný čin v ich pôsobnosti, teda za genocídium, zločiny proti ľudskosti a za vojnové zločiny. Posledný z nich prijíma úpravu, že ho za žiadnych okolností nezbavuje zodpovednosti za spáchaný trestný čin genocídia a za zločiny proti ľudskosti. Ide o ustanovenie medzinárodného humanitárneho práva, ktoré je záväzné. Návrh prijíma zo Štatútu medzinárodného trestného súdu, ktorý bol po schválení vládou SR predložený na rokovanie do Národnej rady SR s návrhom na jeho ratifikáciu. Pri zodpovednosti za vojnové zločiny by sa trestnosť činu naďalej posudzovala podľa odseku 1.
Trestný zákon postihuje trestný čin genocídia a vojnové zločiny. Oproti medzinárodnému trestnému právu chýba postih zločinu proti ľudskosti. Pripomína to Štatút medzinárodného trestného súdu, ktorý po schválení vládou je v súčasnosti predložený na prerokovanie v Národnej rade SR s návrhom na jeho ratifikáciu. Jeho obsah je v podstate zhodne definovaný v Štatútoch tribunálov pre bývalú Juhosláviu, pre Rwandu i pre Medzinárodný trestný súd. Návrh zvolil formu blanketnej normy, v ktorej skutkovú podstatu trestného činu definuje odkazom na znenie čl. 7 Štatútu medzinárodného trestného súdu, ktorý obsahuje aj vysvetlenie jednotlivých pojmov. Ide o trestný čin, ktorý na rozdiel od čiastočne podobných vojnových zločinov možno spáchať aj v mieri a obeťou je akékoľvek civilné obyvateľstvo, nie len špecificky určené obete.
Okolnosť, že platnosť Štatútu, na ktorý sa odkazuje sa očakáva až v druhej polovici roku 2002, sa rieši odkladom účinnosti ustanovenia na dobu platnosti Štatútu.
Spoločné ustanovenia v odseku 1 dopĺňajú Trestný zákon o chýbajúcu definíciu pojmu vojny zhodne so Ženevskými dohovormi a Dodatkovými protokolmi k ním a so Štatútom medzinárodného trestného súdu.
Odsek 3 a 4 doplňuje pri trestných činoch genocídia, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov špecifickú formu zodpovednosti tak veliteľa, ako aj civilného nadriadeného za spáchanie uvedených trestných činov ich podriadenými v dôsledku zlyhania jeho riadiacej činnosti. Ide o aplikáciu Ženevských dohovorov z r. 1949, Dodatkových protokolov k ním z r. 1977 a novšie aj štatútov medzinárodných tribunálov. Za politického režimu v dobe vzniku Trestného zákona nemohla byť taká forma trestnej zodpovednosti v zákone zakotvená. Má prispieť k tomu, aby za najzávažnejšie zločiny neboli braní na zodpovednosť len páchatelia na najnižšom článku.
V tretej časti zákona sa upravujú prechodné ustanovenia (vzhľadom na čl. 50 ods. 6 ústavy), zrušovacie ustanovenia a účinnosť zákona, ktorá je navrhovaná rovnako ako v prípade návrhu Trestného poriadku.