Návrh
Zákon
z ……….. 2002
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:
(1) Tento zákon upravuje základy trestnej zodpovednosti, druhy trestov, ochranných opatrení, ich ukladanie a skutkové podstaty trestných činov.
(2) Účelom tohto zákona je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, záujmov spoločnosti, ústavného zriadenia Slovenskej republiky a všeobecných pravidiel medzinárodného práva pred trestnými činmi.
(3) Prostriedkami na dosiahnutie účelu tohto zákona sú hrozba trestami, ukladanie a výkon trestov a ochranné opatrenia.
(1) Trestnosť činu a výmera trestu sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona alebo zákona účinného v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje sa trestnosť činu a výmera trestu posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
(2) Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase, keď sa o trestnom čine rozhoduje.
(3) O ochrannom opatrení sa rozhodne vždy podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje.
(1) Podľa tohto zákona sa posudzuje trestnosť činu, ktorý bol spáchaný na území Slovenskej republiky.
(2) Trestný čin sa považuje za spáchaný na území Slovenskej republiky, aj keď páchateľ
a) sa dopustil konania na jej území, ak porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného týmto zákonom nastalo alebo malo nastať celkom alebo sčasti mimo jej územia alebo
b) tu porušil alebo ohrozil záujem chránený týmto zákonom alebo ak tu mal nastať aspoň sčasti taký následok, aj keď sa konania dopustil mimo územia Slovenskej republiky.
(3) Podľa tohto zákona sa posudzuje aj trestnosť činu, ktorý bol spáchaný mimo územia Slovenskej republiky na palube lode plávajúcej pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky alebo lietadla označeného výsostným znakom Slovenskej republiky.
Podľa tohto zákona sa posudzuje aj trestnosť činu, ktorý mimo územia Slovenskej republiky spáchal jej občan alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt alebo cudzí štátny príslušník, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.
(1) Podľa tohto zákona sa posudzuje trestnosť trestných činov uvedených v prvej, ôsmej a trinástej hlave osobitnej časti aj vtedy, ak taký trestný čin spáchal mimo územia Slovenskej republiky cudzí štátny príslušník alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.
(2) Podľa tohto zákona sa posudzuje aj trestnosť činu, ak bol čin spáchaný mimo územia Slovenskej republiky proti občanovi Slovenskej republiky a v mieste činu je čin trestný, alebo ak miesto činu nepodlieha žiadnej trestnej právomoci.
(1) Podľa tohto zákona sa posudzuje trestnosť činu spáchaného mimo územia Slovenskej republiky cudzím štátnym príslušníkom alebo osobou bez štátnej príslušnosti, ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt aj vtedy,
a) keď je čin trestný aj podľa zákona účinného na území kde bol spáchaný,
b) keď páchateľ bol zadržaný alebo zatknutý na území Slovenskej republiky a nebol vydaný na trestné stíhanie cudziemu štátu.
(2) Páchateľovi uvedenému v odseku 1 však nemožno uložiť trest prísnejší, než ustanovuje zákon štátu, na území ktorého bol trestný čin spáchaný.
(1) Trestnosť činu sa posudzuje podľa tohto zákona aj vtedy, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ktorou je Slovenská republika viazaná.
(2) Ustanovenie § 3 až § 6 sa nepoužijú, ak to nepripúšťa zmluva uvedená v odseku 1..
Trestným činom je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone.
(1) Trestnými činmi sú prečiny a zločiny.
(2) Prečinom je
a) trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody neprevyšujúci päť rokov alebo
b) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti, aj keď tento zákon dovoľuje zaň uložiť trest odňatia slobody prevyšujúci päť rokov.
(3) Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho protiprávnosť nepatrná.
(4) Zločinom je trestný čin, za ktorý tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody prevyšujúci päť rokov, ak nejde o trestný čin spáchaný z nedbanlivosti.
(5) O zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej podstate prečinu spáchaného úmyselne je ustanovená horná hranica sadzby trestu odňatia slobody prevyšujúca päť rokov.
(6) Obzvlášť závažným zločinom je zločin, na ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou najmenej osem rokov.
Miestom spáchania trestného činu je každé miesto, na ktorom páchateľ konal alebo opomenul konať hoci bol povinný konať alebo na ktorom nastal následok predpokladaný trestným činom alebo podľa predstavy páchateľa mal nastať.
(1) Príprava spočíva v úmyselnom organizovaní zločinu, zadovažovaní alebo prispôsobovaní prostriedkov alebo nástrojov na jeho spáchanie, v spolčení, zhluknutí, návode alebo pomoci na taký zločin alebo v inom úmyselnom vytváraní podmienok pre jeho spáchanie ak nedošlo k pokusu ani dokonaniu trestného činu.
(2) Príprava je trestná podľa trestnej sadzby ustanovenej na zločin, ku ktorému smerovala, ak tento zákon v osobitnej časti neustanovuje niečo iné.
(3) Trestnosť prípravy zaniká ak páchateľ dobrovoľne
a) upustil od ďalšieho konania smerujúceho k spáchaniu zločinu a odstránil nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutej prípravy alebo
b) urobil o príprave na zločin oznámenie v čase keď nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutej prípravy, mohlo byť ešte odstránené; oznámenie treba urobiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo polícii; vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu; osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby, môže toto oznámenie urobiť aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.
(4) Ustanovením odseku 3 však nie je dotknutá trestnosť páchateľa za iný trestný čin, ktorý už týmto svojím konaním spáchal.
(1) Pokusom je konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak k dokonaniu trestného činu nedošlo.
(2) Pokus je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej za dokonaný trestný čin.
(3) Trestnosť pokusu zaniká, ak páchateľ dobrovoľne
a) upustil od ďalšieho konania potrebného na dokonanie trestného činu a odstránil nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutého pokusu, alebo
b) urobil o pokuse trestného činu oznámenie v čase, keď nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému týmto zákonom z podniknutého pokusu mohlo byť ešte odstránené; oznámenie treba urobiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo polícii; vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu; osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby môže toto oznámenie urobiť aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.
(4) Ustanovením odseku 3 nie je dotknutá trestnosť páchateľa za iný trestný čin, ktorý už týmto svojím konaním spáchal.
Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom alebo
b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ich spôsobí bol s tým uzrozumený alebo k tomu ľahostajný.
Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ
a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí alebo
b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mal a mohol.
Pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak zákon výslovne neustanovuje, že postačí zavinenie z nedbanlivosti.
Na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby sa prihliadne,
a) ak ide o ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, pokiaľ tento zákon nevyžaduje aj tu zavinenie úmyselné,
b) ak ide o inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel hoci o nej vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol pokiaľ tento zákon nevyžaduje, aby o nej páchateľ vedel.
(1) Páchateľom trestného činu môže byť fyzická osoba a pokiaľ tento zákon ustanovuje aj právnická osoba.
(2) Páchateľom trestného činu je aj ten kto spácha úmyselný trestný čin prostredníctvom živého nástroja.
Ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov, zodpovedá každý z nich ako keby trestný čin spáchal sám (spolupáchatelia).
(1) Účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse je ten, kto úmyselne
a) zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu (organizátor),
b) naviedol iného na spáchanie trestného činu (návodca),
c) požiadal iného, aby spáchal trestný čin (objednávateľ),
d) poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, najmä zadovážením prostriedkov, odstránením prekážok, radou, utvrdzovaním v predsavzatí, sľubom pomôcť po trestnom čine (pomocník).
(2) Na trestnú zodpovednosť a trestnosť účastníka sa použijú ustanovenia o trestnej zodpovednosti a trestnosti páchateľa, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Kto v čase spáchania činu nedovŕšil štrnásty rok svojho veku nie je trestne zodpovedný.
§ 21
Nepríčetnosť
(1) Kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak si páchateľ duševnú poruchu privodil, čo aj z nedbanlivosti sám, požitím návykovej látky alebo jej aplikáciou.
(1) Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.
(2) Za odvracanie priamo hroziaceho útoku na záujem chránený týmto zákonom sa považuje aj konanie, keď sa niekto mylne, avšak vzhľadom na okolnosti prípadu dôvodne domnieva, že útok hrozí.
(3) Ten kto odvracia útok a pritom nesplní podmienky uvedené v odseku 1 alebo 2, nebude trestný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo ľaknutia.
(4) Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä spôsobu útoku, miesta a času útoku, alebo okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.
(1) Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.
(2) Ten kto odvracia nebezpečenstvo uvedené v odseku 1, a pritom prekročí hranice uvedené v odseku 3, nebude trestný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom charakterom nebezpečenstva, ktoré u neho viedlo k zmätku strachu alebo ľaku.
(3) Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné toto nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť inak, alebo ak spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.
(1) Čin inak trestný nie je trestným činom, ak niekto v súlade s dosiahnutým stavom poznania a informáciami vykonáva spoločensky prospešnú činnosť, ktorou by mohol ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ak spoločensky prospešný výsledok, ktorý sa od vykonania činu očakáva, nemožno dosiahnuť bez rizika.
(2) Nejde o dovolené riziko, ak výsledok, ku ktorému čin smeruje, celkom zjavne nezodpovedá miere rizika alebo vykonávanie činu odporuje zákonu alebo inému právnemu predpisu, záujmom spoločnosti, zásadám ľudskosti alebo sa prieči dobrým mravom.
(1) Čin inak trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo zákona, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej správy alebo verejnej moci, splnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho neobchádza; spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému predpisu.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije ak trestný čin spáchala osoba podliehajúca zákonnej povinnosti plniť príkazy vlády alebo daného nadriadeného v súlade s takýmto príkazom a
a) vedela, že tento príkaz je nezákonný, alebo
b) príkaz bol zjavne nezákonný.
(3) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na trestné činy genocídia § 149 a neľudskosti § 449 a trestné činy uvedené v tomto zákone považované podľa Štatútu medzinárodného trestného súdu za vojnové zločiny.
(1) Použitie zbrane v súlade so zákonom nie je trestným činom.
(2) Za použitie zbrane v súlade so zákonom sa považuje aj jej použitie proti inému na ochranu života a zdravia vo svojom obydlí, ktorý sa v ňom zdržuje neoprávnene pokiaľ nejde o nutnú obranu. Nejde o oprávnené použitie zbrane podľa odseku 2, ak bola pritom inému spôsobená smrť a nešlo o nutnú obranu.
(1) Sankciami podľa tohto zákona sú tresty a ochranné opatrenia.
(2) Trest je ujma na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, ktorú môže uložiť len súd podľa tohto zákona za spáchaný trestný čin páchateľovi a ktorá vyjadruje protiprávnosť trestného činu a záporné hodnotenie jeho páchateľa.
(3) Ochranné opatrenie je ujma na osobnej slobode alebo majetku odsúdeného alebo inej osoby, ktorú môže uložiť len súd podľa tohto zákona v záujme ochrany spoločnosti pred trestnými činmi.
Za spáchané trestné činy môže súd uložiť tieto tresty
a) odňatie slobody,
b) domáce väzenie,
c) povinnej práce,
d) peňažný trest,
e) prepadnutie majetku
f) prepadnutie veci,
g) zákaz činnosti,
h) zákaz pobytu,
i) strata čestných titulov a vyznamenaní,
j) strata vojenskej hodnosti,
k) vyhostenie.
Ochrannými opatreniami sú
a) ochranné liečenie,
b) ochranná výchova,
c) ochranný dohľad,
d) detencia,
e) zhabanie veci.
(1) Sankcia má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky pre jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov.
(2) V rámci ukladania a výkonu sankcií nikto nesmie byť mučený alebo podrobený neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a nesmie sa ponížiť ľudská dôstojnosť páchateľa.
(3) Páchateľovi možno uložiť len taký druh sankcie a len v takej výmere, ako je to uvedené v tomto zákone, pričom trestné sadzby u jednotlivých trestných činov v osobitnej časti trestného zákona obsahujú len sadzbu trestu odňatia slobody. Uložený trest alebo ochranné opatrenie má postihovať iba páchateľa a pri ochrannom opatrení aj inú osobu tak, aby bol zabezpečený čo najmenší dopad na jeho rodinu a jej okolie.
(4) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na okolnosti prípadu, spôsob spáchania činu a jeho následok, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, najmä na jeho pomery a na možnosť jeho nápravy, čím sa vyjadrí úmernosť trestu k spáchanému trestnému činu.
(5) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu,
b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom trestnom čine,
c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.
(6) Tresty uvedené v § 28 je možné uložiť samostatne alebo viac týchto trestov popri sebe. Za zločiny alebo prečiny, ktorých dolná hranica testu odňatia slobody je najmenej dva roky, možno samostatne uložiť len trest odňatia slobody.
(7) Popri sebe nemožno však uložiť trest
a) odňatia slobody a domáceho väzenia,
b) odňatia slobody a povinnej práce,
c) peňažný a prepadnutia majetku,
d) prepadnutie veci a prepadnutie majetku,
e) zákaz pobytu a vyhostenia.
(8) Ak súd uloží trest odňatia slobody na doživotie, môže zároveň rozhodnúť, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je prípustné, ak páchateľ
a) spáchal dva alebo viac obzvlášť závažných trestných činov,
b) naplnil súčasne dve alebo viac okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby,
c) spáchal trestný čin ako člen zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny, alebo
d) bol už potrestaný za trestný čin uvedený v § 42 ods. 2.
(9) Ochranné opatrenia možno uložiť páchateľovi trestného činu buď popri treste alebo aj pri upustení od potrestania páchateľa, ak ochranné opatrenie zabezpečí ochranu spoločnosti pred páchateľom lepšie ako trest.
(10) Ochranné opatrenie možno uložiť aj páchateľovi činu inak trestného alebo inej osobe, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchaním nových trestných činov.
(11) Popri ochrannej výchove nemožno uložiť ochranný dohľad.
(12) Pri ukladaní ochranných opatrení sa súdy neriadia zásadou úmernosti sankcie k spáchanému činu, ale iba potrebou ochrany spoločnosti, liečenia, výchovy alebo dovŕšenia nápravy páchateľa.
(13) Výkon ochranného opatrenia sa musí ukončiť najneskôr dosiahnutím jeho účelu, prípadne uplynutím doby, na ktorú bolo uložené alebo dovŕšením zákonom ustanoveného veku odsúdeného.
Pri určovaní druhu trestu a výmery trestu musí súd ako na poľahčujúcu okolnosť prihliadnuť najmä na to, že páchateľ
a) spáchal trestný čin v silnom rozrušení alebo ospravedlniteľnom citovom rozpoložení,
b) spáchal trestný čin v dôsledku nedostatku vedomostí alebo skúseností,
c) spáchal trestný čin pod vplyvom negatívneho sociálneho prostredia, ktorému sa nemohol vyhnúť,
d) spáchal trestný čin v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby,
e) spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých alebo vo vysokom veku, ak táto skutočnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť,
f) spáchal trestný čin pod tlakom závislosti alebo podriadenosti,
g) spáchal trestný čin pod vplyvom hrozby alebo nátlaku,
h) spáchal trestný čin v dôsledku núdze, ktorú si sám nezavinil,
i) spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil,
j) spáchal trestný čin odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, výkonu práva alebo povinnosti, súhlasu poškodeného, výkonu práv a povinností, alebo oprávneného použitia zbrane,
k) viedol pred spáchaním trestného činu riadny život,
l) pričinil sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu,
m) k spáchaniu trestného činu sa priznal a trestný čin úprimne oľutoval,
n) trestný čin sám oznámil príslušným orgánom,
o) pri objasňovaní trestnej činnosti napomáhal príslušným orgánom, alebo
p) prispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej, zločineckej, alebo teroristickej skupiny.
Pri určovaní trestu a výmery trestu musí súd ako na priťažujúcu okolnosť prihliadnuť najmä na to, že páchateľ
a) trestný čin spáchal zo zavrhnutiahodnej pohnútky, z pomsty alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti alebo zo zištnej pohnútky,
b) trestný čin spáchal ako odplatu voči inému za to, že voči páchateľovi plnil povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo iného právneho predpisu,
c) trestný čin spáchal preto, aby inému zmaril alebo sťažil uplatnenie jeho základných práv a slobôd alebo preto, aby uľahčil alebo zakryl iný trestný čin,
d) trestný čin spáchal za živelnej pohromy alebo inej mimoriadnej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí, iné základné ľudské práva a slobody, ústavné zriadenie, majetok, verejný poriadok alebo mravnosť,
e) trestný čin spáchal za krízovej situácie,
f) zneužil svoje zamestnanie alebo povolanie alebo svoju funkciu alebo postavenie, najmä vo verejnom živote, na dosiahnutie neoprávnenej alebo neprimeranej výhody,
g) trestným činom porušil osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplývala zo zákona alebo z iného právneho predpisu alebo povinnosť, ktorá mu vyplývala z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo povinnosť, k plneniu ktorej sa osobitne zaviazal,
h) trestný čin spáchal surovým spôsobom, zákerne, ľstivo alebo iným zavrhnutiahodným spôsobom,
i) trestný čin spáchal za použitia násilia alebo hrozby použitia násilia,
j) trestný čin spáchal so zbraňou,
k) trestný čin spáchal zneužívajúc niečiu núdzu, tieseň, vek, neskúsenosť, závislosť alebo podriadenosť, najmä na osobe mladšej ako štrnásť rokov alebo na osobe vyššieho veku, na osobe blízkej, bezbrannej, chorej, osamelej alebo na ňom závislej,
l) trestný čin spáchal verejne,
n) trestný čin spáchal na mieste požívajúcom podľa zákona alebo iného právneho predpisu osobitnú ochranu, najmä v dome alebo byte iného, v ochrannom pásme, v chránenom území, rezervácii alebo v chránenej krajinnej oblasti,
o) trestný čin spáchal na osobách alebo veciach používajúcich podľa zákona alebo iného právneho predpisu osobitnú ochranu, najmä na osobe požívajúcej diplomatické imunity a výsady, na verejnom činiteľovi, na verejnoprospešnom zariadení, na chránenom druhu živočícha alebo rastliny alebo na veciach pamiatkovo chránených alebo majúcich historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu alebo slúžiacich na bohoslužobné účely,
p) trestný čin spáchal vo väčšom rozsahu, na veci vyššej hodnoty alebo ním spôsobil väčšiu škodu alebo ním zadovážil sebe alebo inému väčší prospech alebo väčšiu neoprávnenú výhodu alebo činom spôsobil inú závažnú nemajetkovú ujmu,
r) trestný čin spáchal proti viacerým osobám alebo veciam,
s) spáchal viac trestných činov,
t) trestný čin páchal po dlhšiu dobu,
u) na spáchanie trestného činu zneužil osobu, ktorá nie je trestne zodpovedná,
v) na spáchanie trestného činu zviedol mladistvého,
x) trestný čin spáchal ako organizátor alebo ako člen organizovanej, zločineckej, alebo teroristickej skupiny,
y) trestný čin spáchal v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom alebo
z) trestný čin spáchal opätovne, hoci už bol pre trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia nepokladať túto okolnosť za priťažujúcu.
(1) Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu alebo priťažujúcu okolnosť, alebo na okolnosť ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby alebo podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
(2) Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
(3) Ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností súd spravidla uloží trest zvýšený o jednu tretinu nad dolnou hranicou trestnej sadzby.
(1) Ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
(2) Súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa
b) ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej, alebo teroristickej skupiny alebo napomáhal zabrániť spáchaniu trestného činu, ktorý v prospech zločineckej, alebo teroristickej skupiny iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil tým, že oznámil jeho činnosť orgánom činným v trestnom konaní a poskytol im informácie, ktoré by inak nezískali, a tak im pomohol zabrániť alebo zmierniť následky trestného činu, zistiť alebo postaviť pred súd iných páchateľov alebo zabezpečiť dôkazy o trestnom čine v prospech zločineckej alebo teroristickej skupiny,
c) ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že by vzhľadom na zdravotný stav páchateľa bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami, ktoré sú v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie,
d) ktorý spáchal trestný čin za okolností uvedených v § 21 ods. 2, alebo
e) v konaní o návrhu na dohodu.
(3) Pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť
a) trest odňatia slobody kratší ako päť rokov, ak je dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň pätnásť rokov,
b) trest odňatia slobody kratší ako tri roky, ak je dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň desať rokov,
c) trest odňatia slobody kratší ako jeden rok, ak je dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov,
d) trest odňatia slobody kratší ako tri mesiace, ak je dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody menej ako päť rokov,
e) trest domáceho väzenia na dobu kratšiu ako jeden mesiac,
f) trest povinnej práce na dobu kratšiu ako jeden mesiac,
g) peňažný trest v čiastke menej ako päťtisíc korún alebo denné pokuty na dobu menej ako tridsať dní so sadzbou najmenej jednej tridsatiny minimálnej mzdy,
h) trest zákazu činnosti na dobu kratšiu ako šesť mesiacov a
i) trest zákazu pobytu na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.
(1) Od potrestania páchateľa prečinu, ak ním nebola spôsobená smrť, alebo ťažká ujma na zdraví možno upustiť, ak
a) páchateľ priznal spáchanie prečinu, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave a vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a na doterajší život páchateľa možno dôvodne očakávať, že už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu,
b) súd prijme záruku za nápravu páchateľa a má za to, že vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, povahu spáchaného činu a osobu páchateľa uloženie trestu nie je potrebné,
c) prečin spáchal v stave zmenšenej príčetnosti a súd má za to, že ochranné liečenie, ktoré mu zároveň ukladá, zabezpečí nápravu páchateľa a ochranu spoločnosti lepšie ako trest, alebo
d) spáchal prečin za okolností uvedených v § 21 ods. 2.
(2) Ak sa upustilo od potrestania páchateľa podľa odseku 1, hľadí sa na páchateľa ako keby nebol odsúdený.
(1) Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, ktorých sa dopustil jedným skutkom, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.
(2) Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
(1) Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad pre uloženie úhrnného trestu.
(2) Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu musí súd vysloviť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej hodnosti, trest prepadnutia majetku, trest prepadnutia veci alebo trest zákazu činnosti, ak taký trest bol vyslovený už skorším rozsudkom.
(3) Ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal pred tým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný a ukladá mu trest rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druh trestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššou výmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
Súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 37 alebo od uloženia ďalšieho trestu podľa § 38, ak má za to, že trest uložený skorším rozsudkom je pre ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa dostatočný.
(1) Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné stíhanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, ak je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné. Rovnako sa postupuje, ak súd upustí od uloženia súhrnného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 39).
(2) Ak bol páchateľ súdom alebo iným orgánom potrestaný a došlo k jeho odsúdeniu pre ten istý skutok, započíta sa mu vykonaný trest do uloženého trestu, ak je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné. Rovnako postupuje súd, ak páchateľovi uložil úhrnný alebo súhrnný trest.
(3) Ak nie je započítanie väzby alebo trestu podľa odseku 1 a 2 možné, prihliadne súd na túto skutočnosť pri určovaní druhu trestu, prípadne výmery trestu.
(4) Podľa rovnakých zásad súd postupuje aj v prípade, ak bol páchateľ vo väzbe v cudzine alebo ak bol potrestaný orgánom cudzieho štátu pre ten istý skutok.
Trest odňatia slobody možno uložiť ako dočasný trest na určitú dobu, najviac na dvadsaťpäť rokov alebo ako výnimočný trest na doživotie.
(1) Trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje a len za podmienok, že
a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a
b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do dvadsaťpäť rokov.
(2) Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin terorizmu podľa § 151, úkladnej vraždy podľa § 159, vraždy podľa § 160, ublíženia na zdraví podľa § 170, nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 187 ods. 2, 3 alebo 4 s výnimkou trestného činu podľa § 187 ods. 2 písm. a) ak ide o páchateľa, ktorý po dlhší čas páchal trestný čin podľa § 187 ods. 1 písm. d) , obchodovania s ľuďmi podľa § 194, obchodovania s deťmi podľa § 195 ods. 2, § 196, brania rukojemníka podľa § 201 , zavlečenia do cudziny podľa § 202, lúpeže podľa § 203, hrubého nátlaku podľa § 204, § 205 ods. 2, 3 alebo 4, vydierania podľa § 206 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 213, sexuálneho násilia podľa § 214, sexuálneho zneužívania podľa § 215 ods. 2 alebo 3, týrania blízkej osoby alebo zverenej osoby podľa § 223, všeobecného ohrozenia podľa § 300, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a lode podľa § 307, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 309, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 312, teroru podľa § 329, § 330, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 367 ods. 2, 3 alebo 4, alebo prevádzačstva podľa § 368 ods. 2, 3 alebo 4 hoci už bol za takéto trestné činy dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie a to aj bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov len ak sú splnené podmienky uvedené v § 34 ods. 1 alebo 2.
(1) Trest odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav na výkon trestu“) minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia. Podmienky výkonu trestu odňatia slobody v ústavoch na výkon trestu ustanovuje osobitný zákon.
(2) Súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla
a) do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin,
b) do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
(3) Do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia zaradí súd
a) páchateľa, ktorému uložil výnimočný trest,
b) páchateľa obzvlášť závažného zločinu (§ 9 ods. 6).
(4) Súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Takto môže do ústavu na výkon trestu minimálneho stupňa stráženia zaradiť páchateľa aj vtedy, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený výnimočný trest alebo páchateľa obzvlášť závažného zločinu.
Súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný alebo
b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol má dôvodne za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.
(1) Pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určí súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom právoplatnosti rozsudku.
(2) V rámci povolenia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody môže súd páchateľovi uložiť aj primerané obmedzenia a povinnosti (§ 46 ods. 3 a 4) smerujúce k tomu, aby viedol riadny život; spravidla mu uloží, aby podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom.
(3) Doba, po ktorú viedol odsúdený v skúšobnej dobe riadny život, sa započítava do skúšobnej doby novourčenej pri povolení odkladu výkonu trestu odňatia slobody alebo probácie uložených za ten istý skutok, alebo do skúšobnej doby alebo probácie určenej pri uložení úhrnného alebo súhrnného trestu.
(4) Ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak tento trest premení, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, na nepodmienečný trest odňatia slobody. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu odsúdeného ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený dal príčinu na nariadenie výkonu trestu a súčasne:
a) ustanoviť nad odsúdeným dohľad,
b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však o viac ako dva roky, pričom nesmie prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby ustanovenej v odseku l alebo
c) ustanoviť doteraz neuložené primerané obmedzenia alebo primerané povinnosti uvedené v § 46 ods. 3 a 4 smerujúce k tomu, aby viedol riadny život.
(5) Ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa odseku 4 bez toho, že by odsúdený mal na tom vinu, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil.
(6) Ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
(7) Ak súd premení podmienečný trest odňatia slobody na nepodmienečný trest odňatia slobody, rozhodne zároveň aj o spôsobe výkonu trestu.
(1) Súd môže páchateľovi povoliť aj odklad výkonu trestu odňatia slobody neprevyšujúci tri roky, ak mu zároveň určí dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe (ďalej len „probačný dohľad“).
(2) Pri určení probačného dohľadu ustanoví súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd ustanoví obmedzenia alebo povinnosti, ktoré sú súčasťou probačného dohľadu.
(3) Obmedzenia spočívajú najmä v zákaze
a) návštev športových alebo iných hromadných podujatí,
b) konzumácie alkoholických nápojov a iných návykových látok,
c) stretávania sa s osobami, ktoré majú na neho negatívny vplyv alebo ktoré boli jeho spolupáchateľmi alebo účastníkmi na trestnom čine,
d) vstupu na vyhradené miesta alebo priestory, na ktorých trestný čin spáchal,
e) účasti na hazardných hrách, hrania na hracích automatoch a uzatvárania stávok.
(4) Povinnosti spočívajú najmä v príkaze
a) zdržania sa fyzického alebo verbálneho násilia v spoločnej domácnosti, ak sa trestného činu dopustil proti členom svojej rodiny alebo iným spolubývajúcim,
b) vysťahovať sa z bytu alebo domu, v ktorom sa neoprávnene zdržuje alebo ktorý protiprávne obsadil,
c) nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu,
d) zaplatiť v skúšobnej dobe dlh alebo zameškané výživné,
e) osobne alebo verejne sa ospravedlniť poškodenému,
f) v skúšobnej dobe získať potrebnú pracovnú kvalifikáciu alebo zúčastniť sa rekvalifikačného kurzu,
g) podrobiť sa v súčinnosti s probačným úradníkom alebo iným sociálnym pracovníkom alebo odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu,
h) podrobiť sa liečeniu závislosti na návykových látkach, ak mu nebolo uložené ochranné liečenie,
i) podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa psychologického poradenstva,
j) zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo preukázať, že sa vážne uchádzal o zamestnanie,
k) strpieť nad sebou dohľad a kontrolu vykonávanú probačným úradníkom vrátane vstupu do vlastného obydlia alebo na pracovisko.
(5) Skúšobná doba podľa odseku 2 sa nevzťahuje na výkon ostatných trestov uložených popri probácii.
(6) Doba, po ktorú odsúdený, ktorému bola uložená probácia, viedol v skúšobnej dobe riadny život, dodržiaval podmienky dohľadu a splnil uložené obmedzenia a povinnosti, zarátava sa do skúšobnej doby, ktorá bola určená pri uložení nového trestu probácie, uloženého za ten istý skutok alebo do skúšobnej doby určenej pri uložení úhrnného trestu alebo súhrnného trestu.
(7) Výkon probačného dohľadu upraví osobitný zákon.
(1) Ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život, dodržiaval podmienky dohľadu a splnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak tento trest premení, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, na nepodmienečný trest odňatia slobody. Výnimočne môže súd, vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu odsúdeného ponechať probáciu v platnosti, hoci odsúdený zadal príčinu na nariadenie výkonu trestu a súčasne
a) primerane predĺžiť probáciu, nie však viac ako o dva roky, pričom nesmie prekročiť hornú hranicu probácie ustanovenej v § 46 ods. 2 alebo
b) ustanoviť doteraz neuložené primerané obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 46 ods. 3 a 4.
(2) Ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa odseku 1 bez toho, že by na tom mal odsúdený vinu, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil.
(3) Ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil (odsek 2), hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
(4) Ak súd premení podmienečný trest odňatia slobody na nepodmienečný trest odňatia slobody, rozhodne zároveň o spôsobe výkonu trestu.
(1) Trest domáceho väzenia až na jeden rok môže súd uložiť páchateľovi prečinu.
(2) Odsúdený v čase trvania trestu domáceho väzenia je povinný v čase, ktorý určí súd zdržiavať sa vo svojom dome alebo byte, vrátane k nemu prináležiacich vonkajších priestorov a podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami.
(3) Počas výkonu trestu domáceho väzenie môže odsúdený opustiť svoje obydlie len po predchádzajúcom súhlase orgánu, ktorý spravuje technickú kontrolu nad odsúdeným a len z naliehavého dôvodu a na nevyhnutne potrebný čas.
(4) Ak odsúdený neplní obmedzenia vyplývajúce z uloženého trestu domáceho väzenia, môže súd zvyšok trestu premeniť na nepodmienečný trest odňatia slobody tak, že dva dni nevykonaného trestu sa rovnajú jednému dňu nepodmienečného trestu odňatia slobody.
(1) Trest povinnej práce môže súd uložiť so súhlasom páchateľa vo výmere od 40 do 400 hodín, ak ho odsudzuje za prečin, za ktorý zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica nepresahuje päť rokov, ak vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosti nápravy páchateľa možno mať dôvodne za to, že uloženie iného trestu na ochranu spoločnosti nie je potrebné.
(2) Výkon trestu povinnej práce upraví osobitný zákon.
(1) Trest povinnej práce je odsúdený povinný vykonať najneskôr do jedného roka od právoplatnosti rozsudku. Súd môže páchateľovi na túto dobu uložiť aj primerané obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 46 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, spravidla mu uloží, aby podľa svojich síl a schopností nahradil škodu, ktorú trestným činom spôsobil. Do tejto doby sa nezapočítava doba, počas ktorej odsúdený:
a) nemohol vykonávať trest povinnej práce pre dočasnú práceneschopnosť alebo preto, že mu v tejto lehote práce neboli určené,
b) vykonával povinnú vojenskú službu alebo inú službu namiesto povinnej vojenskej služby,
c) zdržiaval sa v cudzine,
d) bol vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v inej veci.
(2) Trest povinnej práce súd neuloží ak je páchateľ trvalo práceneschopný alebo invalidný.
(3) Trest povinnej práce je odsúdený povinný vykonávať osobne a vo svojom voľnom čase bez nároku na odmenu.
(4) Ak odsúdený v čase výkonu trestu povinnej práce neviedol riadny život, alebo zavinene nevykonal práce v ustanovenom rozsahu, alebo nesplnil uložené obmedzenia alebo povinnosti, súd premení trest povinnej práce alebo jeho zvyšok na trest odňatia slobody tak, že za každých 8 nevykonaných hodín práce nariadi jeden deň trestu odňatia slobody a zároveň rozhodne o spôsobe výkonu trestu.
(5) Súd upustí od výkonu trestu povinnej práce, ak sa odsúdený v čase výkonu tohto trestu nie z vlastnej viny stal trvalo práceneschopným alebo invalidným alebo z iných závažných dôvodov.
(6) Ak odsúdený trest povinnej práce vykonal, alebo ak sa upustilo od jeho výkonu podľa odseku 5, hľadí sa na páchateľa ako keby nebol odsúdený.
(1) Peňažný trest môže súd uložiť
a) ako jednorazový vo výmere od 5.000 Sk do 10.000 000 Sk alebo
b) formou denných pokút vo výmere od 1/30 minimálnej mzdy až do desaťnásobku tejto sumy na dobu od 30 dní do tristošesťdesiat dní,
páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorým získal alebo sa snažil získať majetkový prospech.
(2) Bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 môže súd peňažný trest uložiť vtedy, ak ho ukladá za prečin a vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá.
(3) Ako samostatný trest môže súd peňažný trest uložiť len vtedy, ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a možnostiam páchateľa uloženie iného trestu na ochranu spoločnosti nie je potrebné.
(4) Ak to odôvodňuje výška uloženého peňažného trestu a osobné a majetkové pomery páchateľa, môže súd rozhodnúť, že jednorazový peňažný trest zaplatí odsúdený v mesačných splátkach; súčasne určí ich výšku a lehotu, do ktorej musí byť peňažný trest zaplatený.
(5) Peňažný trest, ktorý odsúdený už vykonal, sa započítava do nového peňažného trestu, ktorý bol páchateľovi uložený pre ten istý skutok alebo do tohto trestu, ak bol uložený ako súhrnný alebo úhrnný trest.
(6) Peňažný trest súd neuloží ak by sa tým zmarila možnosť náhrady škody spôsobenej trestným činom.
(1) Pri výmere peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že by bol nevymožiteľný.
(2) Vymožená suma peňažného trestu pripadá štátu.
(3) Ak súd ukladá peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na päť rokov. Náhradný trest nesmie spolu s uloženým trestom odňatia slobody presahovať zákonom dovolenú hranicu trestnej sadzby.
(4) Ak by náhradný trest presiahol hranicu uvedenú v odseku 3 alebo ak je peňažný trest ukladaný popri výnimočnom treste, súd náhradný trest neuloží.
(1) Peňažný trest uložený formou denných pokút spočíva v tom, že odsúdený je povinný, okrem dní pracovného voľna, pracovného pokoja a dní štátom uznaných sviatkov denne platiť súdom ustanovenú výmeru trestu. Denné pokuty pripadajúce na dni pracovného voľna, pracovného pokoja a dni štátom uznaných sviatkov sú splatné v najbližší pracovný deň.
(2) Peňažný trest uložený formou denných pokút môže súd uložiť iba ako trest samostatný, za podmienok uvedených v § 51 ods. 1, 2 páchateľovi, ktorý je zárobkovo činný. Pritom vychádza spravidla z čistého príjmu, ktorý páchateľ dostáva alebo by mohol dostávať s prihliadnutím na jeho schopnosti a možnosti na jeden deň.
(3) Peňažný trest ukladaný formou denných pokút nemožno uložiť páchateľovi, ktorého čistý mesačný príjem nedosahuje aspoň dvojnásobok minimálnej mzdy.
(4) Ak odsúdený neplatí denné pokuty viac ako po dobu 30 dní alebo ich neplatí v určenej výmere, súd môže výkon trestu premeniť na jednorázový peňažný trest; súčasne odsúdenému uloží náhradný trest odňatia slobody podľa zásad uvedených v § 52 ods. 3.
(5) Na požiadanie odsúdeného môže súd od výkonu zvyšku peňažného trestu uloženého formou denných pokút upustiť, ak sa sociálne pomery odsúdeného natoľko zhoršili, že nie je schopný trest platiť, alebo ak sa stal trvale práceneschopným alebo invalidným a jeho príjmy nedosahujú dvojnásobok minimálnej mzdy.
(6) Ak odsúdený peňažný trest, ktorý bol uložený ako samostatný riadne vykonal alebo ak sa od výkonu jeho zvyšku upustilo, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
(1) Trest prepadnutia majetku môže súd uložiť vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak páchateľa odsudzuje na výnimočný trest, alebo ak ho odsudzuje na nepodmienečný trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech veľkého rozsahu alebo ktorým spôsobil škodu veľkého rozsahu.
(2) Ako samostatný trest môže súd trest prepadnutia majetku uložiť, len ak vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu a na osobu páchateľa uloženie iného trestu nie je potrebné.
(1) Trest prepadnutia majetku postihuje celý majetok patriaci odsúdenému alebo tú jeho časť, ktorú súd určí; prepadnutie majetku sa však nevzťahuje na prostriedky alebo veci, ktoré sú nevyhnutne potrebné na uspokojenie životných potrieb odsúdeného alebo osôb, o ktorých výživu alebo výchovu je podľa zákona povinný sa starať. Tento trest nemožno uložiť vtedy, ak by sa tým zmarila možnosť náhrady škody spôsobenej trestným činom.
(2) Vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát.
(3) Právoplatným výrokom súdu o prepadnutí majetku sa mení bezpodielové spoluvlastníctvo k takému majetku alebo k jeho častiam na podielové spoluvlastníctvo.
(1) Súd uloží trest prepadnutia veci,
a) ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu,
b) ktorá bola určená na spáchanie trestného činu,
c) ktorú páchateľ získal trestným činom alebo ako odmenu zaň alebo
c) ktorú páchateľ nadobudol za vec uvedenú pod písmenom c).
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije ak hodnota veci je v zjavnom nepomere k miere protiprávnosti.
(3) Ak vec uvedená v odseku 1 nie je dosiahnuteľná alebo identifikovateľná, alebo je zmiešaná s majetkom páchateľa alebo s majetkom inej osoby získaným v súlade so zákonom, môže súd uložiť prepadnutie hodnoty, ktorá zodpovedá hodnote tejto veci.
(4) Nedosiahnuteľnou vecou sa rozumie vec zničená, poškodená, stratená, odcudzená, urobená neupotrebiteľnou, spotrebovaná, ukrytá, prevedená na inú osobou, alebo inak odstránená alebo ušetrené náklady.
(5) Vecou podľa odsekov 1 až 3 sa rozumejú aj príjmy z trestného činu, ako aj zisky, úroky a iné úžitky z týchto príjmov alebo vecí.
(6) Trest prepadnutia veci môže súd uložiť, len ak ide o vec patriacu páchateľovi
(7) Vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.
(8) Na páchateľa, ktorému bol uložený trest prepadnutia veci ako trest samostatný, sa vykonaním trestu hľadí, ako keby nebol odsúdený.
(1) Trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo podmienky výkonu ktorej upravuje osobitný predpis.
(2) Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.
(3) Trest zákazu činnosti ako trest samostatný môže súd uložiť len za prečin, ak vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosti nápravy páchateľa uloženie iného trestu nie je potrebné.
(4) Do doby výkonu trestu zákazu činnosti sa nezapočítava doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody; započítava sa však doba, po ktorú bolo páchateľovi pred právoplatnosťou rozsudku podľa osobitných predpisov odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu a doba, počas ktorej už nesmel na základe opatrenia štátneho orgánu túto činnosť vykonávať.
(5) Trest zákazu činnosti, ktorý odsúdený už vykonal, sa započítava do nového trestu zákazu činnosti, ktorý bol páchateľovi uložený pre ten istý skutok alebo do tohto trestu, ak bol uložený ako súhrnný alebo úhrnný trest.
(6) Ak bol trest zákazu činnosti uložený ako samostatný vykonaný, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.
(1) Trest zákazu pobytu spočíva v tom, že sa odsúdený nesmie po dobu výkonu tohto trestu zdržiavať na určenom mieste alebo v určenom obvode; na prechodný pobyt na takom mieste alebo v takom obvode v nevyhnutnej osobnej veci sa vyžaduje povolenie.
(2) Súd môže uložiť trest zákazu pobytu na jeden rok až päť rokov za úmyselný trestný čin, ak to vyžaduje so zreteľom na doterajší spôsob života páchateľa a miesto spáchania činu, ochrana verejného poriadku, rodiny, zdravia, mravnosti alebo majetku. Trest zákazu pobytu sa nemôže vzťahovať na miesto alebo obvod, v ktorom má páchateľ trvalý pobyt.
(3) Ako samostatný trest môže súd trest zákazu pobytu uložiť len za úmyselný prečin, ak vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa uloženie iného trestu nie je potrebné.
(4) Súd môže uložiť páchateľovi na dobu výkonu tohoto trestu primerané obmedzenia a povinnosti uvedené v § 46 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, ak mu tento trest neukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody.
(5) Do doby výkonu trestu zákazu pobytu sa nezapočítava doba výkonu trestu odňatia slobody.
(6) Trest zákazu pobytu možno uložiť samostatne alebo popri inom treste, nie však popri treste povinnej práce, ak sa práce majú vykonať v mieste, na ktorom je odsúdenému pobyt zakázaný.
(7) Ak odsúdený trest zákazu pobytu, ktorý mu bol uložený ako trest samostatný riadne vykonal a dodržal obmedzenia alebo splnil povinnosti ktoré mu súd uložil podľa § 46 ods. 3 a 4, hľadí sa na neho ako keby nebol odsúdený.
(1) Strata čestných titulov a vyznamenaní spočíva v tom, že odsúdený stráca vyznamenania a iné čestné tituly udelené podľa vnútroštátnych predpisov, ako aj právo nosiť cudzozemské vyznamenania a používať cudzozemské tituly.
(2) Súd môže uložiť trest straty čestných titulov a vyznamenaní, ak odsudzuje páchateľa za zločin spáchaný z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky alebo obzvlášť zavrhnutiahodným spôsobom, na trest odňatia slobody prevyšujúci päť rokov.
(3) Súd môže uložiť tento trest aj popri kratšom treste odňatia slobody alebo popri inom treste, ak to vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu vyžaduje ochrana vážnosti vyznamenania, čestného titulu alebo iného titulu, ktoré boli páchateľovi pred odsúdením udelené.
(1) Trest straty vojenskej a inej hodnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému znižuje hodnosť vo vojsku na hodnosť vojaka, a ak ide o príslušníka v služobnom pomere, odníma sa mu hodnosť v tomto zbore a zanikne jeho služobný pomer.
(2) Trest straty vojenskej a inej hodnosti súd uloží páchateľovi, ktorý je nositeľom takejto hodnosti, ak ho odsudzuje za úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody najmenej na dva roky bez podmienečného odkladu jeho výkonu.
(3) Súd môže uložiť tento trest aj popri kratšom treste odňatia slobody alebo popri inom treste, ak odsudzuje páchateľa, ktorý je príslušníkom ozbrojených síl alebo príslušníkom v služobnom pomere a ak to vzhľadom na povahu spáchaného trestného činu vyžaduje disciplína a poriadok v ozbrojených silách alebo v službe.
(1) Ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem, súd môže páchateľovi, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, uložiť trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
(2) Trest vyhostenia sa ukladá ako trest samostatný alebo popri inom treste na dobu od jedného do desať rokov alebo natrvalo.
(3) Trest vyhostenia nemožno uložiť páchateľovi
a) u ktorého sa nepodarilo zistiť jeho štátnu príslušnosť alebo štát, z ktorého na územie Slovenskej republiky pricestoval,
b) ktorému bol poskytnutý azyl,
c) ktorému bol na území Slovenskej republiky povolený dlhodobý pobyt, má tu pracovné a sociálne zázemie a jeho vyhostenie by bolo v rozpore so záujmom na spájaní rodín alebo
d) ktorému hrozí, že v štáte do ktorého má byť vyhostený, bude prenasledovaný pre svoju rasu, národnosť, etnickú príslušnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine, politické alebo náboženské zmýšľanie, alebo ak by vyhostenie vystavilo páchateľa mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu.
(4) Na páchateľa, ktorému bol trest vyhostenia uložený ako trest samostatný na dobu od jedného do desať rokov a ktorý trest riadne vykonal sa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
(1) Po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
(2) Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonával (§ 43).
(1) Osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin (§ 9 ods. 6) môže byť podmienečne prepustená až po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody.
(2) Osoba odsúdená na doživotie môže byť podmienečne prepustená najskôr po dvadsiatich rokoch výkonu tohto trestu.
(3) Osoba opätovne odsúdená na trest odňatia slobody na doživotie alebo osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody podľa § 42 ods. 2 nemôže byť podmienečne prepustená.
(1) Pri podmienečnom prepustení súd určí skúšobnú dobu na jeden rok až sedem rokov; skúšobná doba sa začína podmienečným prepustením odsúdeného. Zároveň nariadi probačný dohľad nad odsúdeným vo výmere jedného roka a ustanoví mu primerané obmedzenia alebo povinnosti (§ 46 ods. 3 a 4).
(2) Ak podmienečne prepustený viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.
(3) Ak súd vyslovil, že sa podmienečne prepustený osvedčil, má sa za to, že trest bol vykonaný dňom, keď bol podmienečne prepustený.
(4) Rovnako sa má za to, že trest bol vykonaný dňom, keď došlo k podmienečnému prepusteniu, ak súd bez viny odsúdeného do roka od uplynutia skúšobnej doby nerozhodol, že odsúdený zvyšok trestu vykoná.
(5) Opätovné podmienečné prepustenie z výkonu toho istého trestu nie je možné.
(1) Po výkone polovice trestu zákazu činnosti môže súd podmienečne upustiť od výkonu jeho zvyšku, ak odsúdený v čase výkonu trestu spôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohto trestu už nie je potrebný.
(2) Pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti súd určí skúšobnú dobu až na päť rokov, nie však kratšiu ako zvyšok trestu; skúšobná doba začína právoplatnosťou rozhodnutia o tomto upustení.
(3) Odsúdenému, u ktorého súd podmienečne upustil od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti, môže súd uložiť primerané obmedzenia a povinnosti (§ 46 ods. 3 a 4) smerujúce k tomu, aby viedol riadny život; spravidla mu tiež uloží, aby podľa svojich síl nahradil škodu spôsobenú trestným činom alebo jej časť, ktorú zároveň určí.
(1) Ak odsúdený, u ktorého sa podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu činnosti, viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že sa zvyšok trestu vykoná.
(2) Ak súd vyslovil, že sa osvedčil, má sa za to, že trest bol vykonaný dňom, keď rozhodnutie o upustení od vykonania zvyšku trestu zákazu činnosti nadobudlo právoplatnosť.
(3) Rovnako sa má za to, že trest zákazu činnosti bol vykonaný dňom, keď rozhodnutie o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti nadobudlo právoplatnosť, ak súd bez viny odsúdeného nenariadil do roka od uplynutia skúšobnej doby, že odsúdený zvyšok trestu vykoná.
(1) Po výkone polovice trestu zákazu pobytu môže súd podmienečne upustiť od výkonu jeho zvyšku, ak odsúdený v čase výkonu trestu spôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohto trestu už nie je potrebný.
(2) Pri podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu pobytu súd určí skúšobnú dobu až na päť rokov, nie však kratšiu ako zvyšok trestu; skúšobná doba začína právoplatnosťou rozhodnutia o tomto upustení.
(3) Odsúdenému, u ktorého súd podmienečne upustil od výkonu zvyšku trestu zákazu pobytu, môže súd uložiť primerané obmedzenia a povinnosti (§ 46 ods. 3 a 4) smerujúce k tomu, aby viedol riadny život; spravidla mu tiež uloží, aby podľa svojich síl nahradil škodu spôsobenú trestným činom alebo jej časť, ktorú zároveň určí.
(1) Ak odsúdený, u ktorého sa podmienečne upustilo od zvyšku trestu zákazu pobytu, viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že sa zvyšok trestu vykoná.
(2) Ak súd vyslovil, že sa podmienečne prepustený osvedčil, má sa za to, že trest bol vykonaný dňom, keď rozhodnutie o upustení od vykonania zvyšku trestu zákazu pobytu nadobudlo právoplatnosť.
(3) Rovnako sa má za to, že trest zákazu pobytu bol vykonaný dňom, keď rozhodnutie o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu pobytu nadobudlo právoplatnosť, ak súd bez viny odsúdeného nenariadil do roka od uplynutia skúšobnej doby, že odsúdený zvyšok trestu vykoná.
(1) Súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 34 ods. 2 písm. c), d) a § 35 ods. 1 písm. c), d) alebo ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.
(2) Súd tak môže urobiť aj vtedy, keď páchateľ spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a jeho pobyt na slobode je nebezpečný, alebo páchateľ spáchal trestný čin voči blízkej osobe alebo zverenej osobe a vzhľadom na osobu páchateľa možno dôvodne predpokladať, že bude v násilnom konaní pokračovať alebo páchateľ spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky, ktorú užíva, alebo v súvislosti s jej užívaním; ochranné liečenie však neuloží, ak je vzhľadom na osobu páchateľa zrejmé, že jeho účel nemožno dosiahnuť.
(3) Ochranné liečenie môže súd uložiť i popri treste alebo pri upustení od potrestania.
(1) Ak sa ochranné liečenie ukladá popri nepodmienečnom treste odňatia slobody, jeho výkon sa spravidla začína po nástupe výkonu trestu v ústave na výkon trestu. V ostatných prípadoch sa ochranné liečenie vykonáva spravidla v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti. Ak možno vzhľadom na povahu choroby a liečebné možnosti očakávať, že účel splní aj ambulantné liečenie, môže súd nariadiť aj tento spôsob liečenia, prípadne ústavné liečenie zmeniť na ambulantné liečenie alebo v odôvodnenom prípade i naopak. Ak pobyt odsúdeného v ústave na výkon trestu odňatia slobody nepostačí na splnenie účelu ochranného liečenia, súd môže rozhodnúť o jeho pokračovaní v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti alebo v ambulantnom zariadení.
(2) Ústavné ochranné liečenie potrvá, dokiaľ to vyžaduje jeho účel. Trvanie ochranného liečenia uloženého páchateľovi, ktorý užíva návykovú látku a spáchal trestný čin pod jej vplyvom alebo v súvislosti s jej užívaním však môže byť ukončené, ak sa počas jeho výkonu zistí, že jeho účel nemožno dosiahnuť. O prepustení z ochranného liečenia rozhoduje súd.
(3) Od výkonu ochranného liečenia súd upustí, ak zaniknú pred jeho začatím okolnosti, pre ktoré bolo uložené.
Podmienky ukladania a výkonu ochrannej výchovy sú upravené v osobitných ustanoveniach o stíhaní mladistvých.
(1) Ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody.
(2) Ochranný dohľad môže súd uložiť aj páchateľovi úmyselného trestného činu, ktorý bol už v minulosti najmenej dvakrát vo výkone trestu odňatia slobody za takýto trestný čin a ktorému znovu ukladá nepodmienečný trest odňatia slobody, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší spôsob života, na prostredie v ktorom žije a na povahu spáchanej trestnej činnosti sa nedá očakávať, že po výkone trestu povedie riadny život.
(3) Súd môže na návrh prokurátora uložiť odsúdenému pred skončením výkonu trestu odňatia slobody ochranný dohľad aj bez splnenia podmienok uvedených v odseku 2, ak vzhľadom na správanie počas doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody sa nedá od neho očakávať, že po prepustení z výkonu trestu povedie riadny život.
(4) Ochranný dohľad nemožno uložiť mladistvému a odsúdenému, ktorému bol uložený doživotný trest odňatia slobody.
(1) Odsúdený, ktorému súd uložil ochranný dohľad je po výkone trestu odňatia slobody povinný:
a) oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tieto aj preukazovať
b) osobne sa hlásiť v určených lehotách lehotách,
c) strpieť vstup do svojho obydlia,
d) vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.
(2) Odsúdenému, ktorému sa uložil ochranný dohľad, môže súd, okrem povinností uvedených v odseku 1, uložiť aj ďalšie obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 46 ods. 3 a 4.
(1) Ochranný dohľad sa ukladá na jeden rok až tri roky.
(2) Ak sa ochranný dohľad ukladá opätovne, a to skôr, než bol vykonaný ochranný dohľad predtým uložený, nesmie čas, na ktorý sa opätovne ukladá, spolu s doteraz nevykonaným zvyškom ochranného dohľadu predtým uloženého prevyšovať dobu päť rokov.
Ochranný dohľad zaniká:
a) uplynutím času, na ktorý bol uložený,
b) dňom, ktorým nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, že sa podmienečne prepustený osvedčil.
Súd môže upustiť od výkonu zvyšku ochranného dohľadu , ak sa dokáže, že jeho ďalší výkon nie je na ochranu spoločnosti potrebný.
(1) Ak odsúdený ochorie vo výkone trestu odňatia slobody nevyliečiteľnou duševnou chorobou a jeho pobyt na slobode je pre spoločnosť nebezpečný, pretože hrozí dôvodná obava, že by sa mohol dopustiť obzvlášť závažného zločinu, súd upustí od výkonu zvyšku trestu odňatia slobody a nariadi jeho umiestnenie v detenčnom ústave štátnej zdravotnej správy (ďalej len „detenčný ústav“).
(2) Súd môže po vykonaní trestu odňatia slobody umiestniť do detenčného ústavu aj takého páchateľa úmyselného trestného činu, ktorý sa odmieta podrobiť ochrannému liečeniu alebo u ktorého ochranné liečenie pre negatívny postoj pacienta neplní svoj účel (§ 70 ods. 2) a ktorého pobyt na slobode je pre spoločnosť nebezpečný.
(1) V detenčnom ústave sa osobitným liečebným režimom a dôslednou izoláciou od spoločnosti zabráni páchateľovi v ďalšom páchaní trestných činov a činov inak trestných.
(2) Pobyt odsúdeného v detenčnom ústave potrvá dovtedy, kým ochranu spoločnosti pred páchateľom nemožno zabezpečiť miernejšími prostriedkami, prípadne až doživotne.
(3) Najmenej jedenkrát ročne a vždy na návrh detenčného ústavu súd preskúma dôvodnosť držania odsúdeného v detenčnom ústave a na základe odborného lekárskeho posudku rozhodne o ďalšom trvaní detencie alebo o prepustení odsúdeného z detenčného ústavu, ak dôvody detencie pominuli.
(1) Ak nebol uložený trest prepadnutia veci uvedenej v § 56 ods. 1, súd nariadi, že sa taká vec zhabáva, ak
a) patrí páchateľovi, ktorého nemožno stíhať alebo odsúdiť,
b) patrí páchateľovi, od potrestania ktorého súd upustil, alebo páchateľovi, voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo páchateľovi, voči ktorému bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené, alebo páchateľovi, voči ktorému bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu schválenia zmieru,
c) ak okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že vec by mohla byť zdrojom financovania terorizmu alebo
d) to vyžaduje bezpečnosť ľudí alebo majetku, prípadne iný obdobný všeobecný záujem, najmä ak okolnosti prípadu odôvodňujú predpoklad, že vec bola získaná trestným činom.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak hodnota veci je v zjavnom nepomere k miere protiprávnosti.
(3) Vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.
Trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon vyhlási, že tento čin nie je trestným činom.
Trestnosť trestných činov zaniká, ak páchateľ dobrovoľne
a) škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil alebo
b) urobil o trestnom čine oznámenie v čase, keď škodlivému následku trestného činu mohlo byť ešte zabránené. Oznámenie treba urobiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo polícii. Vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu. Osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby môže toto oznámenie urobiť aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.
Trestnosť trestného činu tiež zaniká
a) u trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 222 Tr. zák., ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu,
b) u trestného činu nezaplatenia dane podľa § 293, ak splatná daň a jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené, najneskôr v deň kedy sa páchateľ po skončení vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami,
c) u trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej alebo teroristickej skupiny podľa § 312, ak páchateľ urobil dobrovoľne oznámenie orgánu činnému v trestnom konaní alebo polícii o zločineckej skupine alebo teroristickej skupine a jej činnosti v čase, keď nebezpečenstvo ktoré hrozilo z jej ďalšej činnosti, mohlo byť ešte odstránené. Vojak môže urobiť také oznámenie nadriadenému alebo služobnému orgánu. Osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby môže toto oznámenie urobiť aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.
d) u trestného činu podplácania podľa § 352, 353, 354, 355 a nepriamej korupcie podľa § 366, ak páchateľ úplatok poskytol alebo sľúbil len preto, že bol o to požiadaný a urobil o tom dobrovoľne bez odkladu oznámenie orgánu činnému v trestnom konaní alebo polícii. Vojak môže namiesto toho urobiť oznámenie svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu. Osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby môže toto oznámenie urobiť aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.
(1) Trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je
a) dvadsať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie,
b) desať rokov, ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov,
c) päť rokov, ak ide o ostatné zločiny,
d) päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky,
e) tri roky, pri ostatných prečinoch.
(2) Do premlčacej doby sa nezapočítava
a) doba, po ktorú nebolo možné páchateľa postaviť pred súd pre zákonnú prekážku,
b) doba, po ktorú sa páchateľ zdržiaval v cudzine neoprávnene,
c) skúšobná doba podmienečného zastavenia trestného stíhania.
(3) Premlčanie trestného stíhania sa prerušuje
a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo
b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe trestný čin nový, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.
(4) Prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba.
Uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestných činov uvedených v I. a XIII. hlave Osobitnej časti tohoto zákona.
(1) Uložený trest nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je
a) dvadsať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody na doživotie,
b) pätnásť rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci desať rokov,
c) desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody najmenej na päť rokov,
d) päť rokov pri odsúdení na iný trest.
Premlčacia doba sa začína právoplatnosťou rozsudku a pri podmienečnom odsúdení, podmienečnom odsúdení s dohľadom, podmienečnom prepustení alebo podmienečnom prepustení s dohľadom právoplatnosťou rozhodnutia o tom, že sa trest vykoná.
(3) Do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval neoprávnene v cudzine, alebo bol na ňom vykonávaný iný trest odňatia slobody. Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti alebo peňažný trest do premlčacej doby sa nezapočítava aj doba, po ktorú bol na odsúdenom vykonávaný trest odňatia slobody.
(4) Premlčanie výkonu trestu sa prerušuje,
a) ak súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu, o premlčanie ktorého ide alebo
b) ak odsúdený spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.
(5) Prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba.
Výkon trestu uloženého pre trestné činy uvedené v I. a XIII. hlave osobitnej časti tohoto zákona sa nepremlčuje.
(1) Súd zahladí odsúdenie, ak odsúdený viedol po výkone alebo odpustení trestu, alebo po premlčaní jeho výkonu riadny život nepretržite po dobu najmenej
a) desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci päť rokov,
b) päť rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci jeden rok,
c) tri roky, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody neprevyšujúci jeden rok, na trest prepadnutia majetku alebo na trest zákazu pobytu.
(2) Ak ide o odsúdenie na stratu čestných titulov a vyznamenaní, alebo na stratu vojenskej a inej hodnosti, spravuje sa doba uvedená v odseku 1 podľa dĺžky trestu odňatia slobody, popri ktorom bol uvedený trest uložený.
(3) Ak odsúdený preukázal po výkone alebo odpustení trestu alebo premlčaní jeho výkonu svojím vzorným správaním a poctivým pomerom k práci, že sa napravil, môže súd zahladiť odsúdenie na žiadosť odsúdeného i pred uplynutím doby uvedenej v odseku 1.
(4) Doba uvedená v odseku 1 sa v prípade, že sa u podmienečne prepusteného a podmienečne prepusteného s dohľadom má za to, že trest bol vykonaný dňom, keď odsúdený bol podmienečne prepustený, spravuje dĺžkou skutočného výkonu trestu. V prípade, že trest bol zmiernený rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky, spravuje sa dĺžkou trestu takto zmierneného.
(1) Ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.
(2) Ak sa páchateľovi uložilo viac trestov popri sebe, nemožno odsúdenie zahladiť, dokiaľ neuplynie doba pre zahladenie toho trestu, na zahladenie ktorého tento zákon ustanovuje najdlhšiu dobu.
(3) Ustanovenie odseku 2 sa použije primerane aj na prípad, že páchateľovi sa uložilo popri sebe viac trestov, ohľadne ktorých môže podľa tohto zákona nastať účinok, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
(1) Trest sa nevykoná, ak ho prezident Slovenskej republiky na základe svojho práva odpúšťať tresty odsúdenému odpustil. To sa však nevzťahuje na iné tresty, ak boli páchateľovi uložené popri sebe a ostali rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky nedotknuté.
(2) Odsúdenie sa zahladzuje, ak to nariadi prezident Slovenskej republiky na základe svojho práva zahládzať odsúdenie formou milosti alebo amnestie.
(1) Osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku sa považuje za mladistvú.
(2) Pokiaľ táto hlava neobsahuje osobitné ustanovenia, použijú sa na mladistvého ostatné ustanovenia tohto zákona.
(1) Mladistvý, ktorý v dobe spáchaniu činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.
(2) Čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a na jeho protiprávnosť nie je potrebné prihliadať.
Trestnosť činu, na ktorý ustanoví zákon trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, ak ho spáchal mladistvý zaniká, ak po spáchaní činu mladistvý
a) dobrovoľne odstránil alebo napravil spôsobený následok, alebo sa o to pokúsil, najmä ak nahradil spôsobenú škodu, urobil opatrenia potrebné na jej náhradu alebo sa inak pokúsil odčiniť spôsobené následky,
b) svojím správaním prejavil účinnú snahu o nápravu a
c) čin nemal trvalo nepriaznivé následky pre poškodeného alebo spoločnosť.
(1) Trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je
a) desať rokov, ak ide o trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanoví výnimočný trest,
b) päť rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov,
c) tri roky u ostatných trestných činov.
(2) Ohľadom začiatku, spočívania a prerušenia premlčacej doby platia všeobecné ustanovenia tohto zákona.
(3) Uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť tých trestných činov, kde to ustanoví tento zákon.
Účelom sankcie a výchovného opatrenia voči mladistvému je predovšetkým vytvorenie podmienok pre jeho sociálny a duševný vývoj, a to so zreteľom na dosiahnutý stupeň jeho rozumového a mravného vývoja, na jeho osobné vlastnosti, rodinnú výchovu a prostredie z ktorého mladistvý pochádza. Pri ukladaní sankcie alebo opatrenia treba prihliadať na obnovenie narušených sociálnych vzťahov, na začlenenie mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia a na predchádzanie protiprávnych činov.
(1) Súd môže upustiť od uloženia sankcie alebo výchovného opatrenia mladistvému, ktorý spáchal trestný čin menšej trestuhodnosti pre spoločnosť, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave,
a) ak vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu alebo
b) ak súd príjme záruku za nápravu mladistvého a má za to, že vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, povahu spáchaného činu a osobu mladistvého sa uloženie trestu ani opatrenia nejaví nevyhnutným.
(2) Ak súd upustí od uloženia sankcie alebo výchovného opatrenia, môže prenechať výchovné pôsobenie na mladistvého jeho zákonnému zástupcovi, na postih škole, ak ide o čin, ktorý súvisí so školskou dochádzkou alebo inému výchovnému zariadeniu, v ktorom žije, alebo môže vec vybaviť tým, že mladistvého napomenie. Zákonný zástupca, škola alebo iné výchovné zariadenie sú povinní o výsledku ich pôsobenia a postihu podať správu súdu.
Súd môže upustiť od uloženia sankcie aj vtedy, ak
a) mladistvý spáchal čin v stave, ktorý bol vyvolaný duševnou poruchou a súd má za to, že ochranné liečenie, ktoré zároveň ukladá, zaistí nápravu mladistvého lepšie ako sankcia,
b) sa voči mladistvému vykonáva ochranné opatrenie alebo výchovné opatrenia a na dosiahnutie účelu zákona nie je potrebné uloženie sankcie.
Ak súd upustil od potrestania, hľadí sa na mladistvého, ako keby nebol odsúdený.
(1) Ak súd považuje za potrebné po ustanovenú dobu sledovať správanie mladistvého, môže za podmienok uvedených v § 114 podmienečne upustiť od uloženia sankcie alebo výchovného opatrenia.
(2) Pri podmienečnom upustení od uloženia trestnej sankcie alebo opatrenia súd určí skúšobnú dobu až na jeden rok. Zároveň môže mladistvému uložiť ochranné opatrenie alebo výchovné opatrenie smerujúce k tomu, aby viedol riadny život; spravidla mu ale uloží, aby podľa svojich síl nahradil škodu, ktorú spôsobil.
(3) Súd môže vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu mladistvého ponechať podmienečné upustenie od uloženia sankcie alebo opatrenia v platnosti napriek tomu, že mladistvý dal príčinu na uloženie sankcie alebo opatrenia, a
a) ustanoviť nad mladistvým dohľad, pokiaľ už nebol uložený,
b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o jeden rok alebo
c) ustanoviť iné výchovné opatrenia smerujúce k tomu, aby viedol riadny život.
(4) Ak mladistvý, u ktorého bolo podmienečne upustené od uloženia sankcie alebo opatrenia, viedol v skúšobnej dobe riadny život a vyhovel uloženým podmienkam, vysloví súd, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby o uložení sankcie alebo opatrenia.
(5) Ak súd do roka od uplynutia skúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa odseku 4 bez toho, že by na tom mal mladistvý vinu, má sa za to, že sa osvedčil.
(6) Ak sa vyslovilo, že sa mladistvý, u ktorého bolo podmienečne upustené od uloženia sankcie alebo opatrenia, osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
(1) Ak súd odsudzuje mladistvého, môže mu uložiť ochrannú výchovu, pokiaľ
a) o výchovu mladistvého nie je náležite postarané a tento nedostatok nie je možné odstrániť v jeho vlastnej rodine alebo v rodine, v ktorej žije,
b) doterajšia výchova mladistvého bola zanedbaná alebo
c) prostredie, v ktorom mladistvý žije, neposkytuje záruku jeho riadnej výchovy.
(2) Ochrannú výchovu nemožno uložiť, ak ide o vojaka.
(1) Ochranná výchova sa vykonáva v osobitných výchovných zariadeniach (ďalej len „ochranná ústavná výchova“), alebo sa môže vykonať aj v profesionálnej náhradnej rodine (ďalej „ochranná rodinná výchova“); ak to však vyžaduje zdravotný stav mladistvého, vykonáva sa prednostne v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti.
(2) Vo výkone ochrannej výchovy treba riadnym výchovným vedením zabezpečiť prípravu mladistvého na jeho budúce povolanie.
(3) Ochranná výchova potrvá, dokiaľ to vyžaduje jej účel, najdlhšie však do dovŕšenia osemnásteho roku veku mladistvého; ak to vyžaduje záujem mladistvého, môže ju súd predĺžiť do dovŕšenia jeho devätnásteho roku.
(4) Ak nie je možné ochrannú výchovu vykonať ihneď, nariadi súd do doby jej začiatku dohľad probačného úradníka.
(5) Od výkonu ochrannej výchovy súd upustí, ak zaniknú pred jej začatím okolnosti, pre ktoré bola uložená.
(6) Ak prevýchova mladistvého pokročila do tej miery, že možno očakávať, že aj bez obmedzení, ktorým je podrobený vo výchovnom zariadení alebo v určenej rodine, bude sa riadne správať, avšak dosiaľ nepominuli všetky okolnosti, pre ktoré bola ochranná výchova uložená, môže súd podmienečne upustiť od ochrannej výchovy alebo mladistvého podmienečne umiestniť mimo výchovného zariadenia alebo určenej rodiny. Pritom môže mladistvému uložiť dohľad probačného úradníka alebo iné výchovné opatrenie.
(7) Ak mladistvý nesplní očakávanie, že bez obmedzení, ktorým je podrobený v rámci určenej ochrannej výchovy sa bude riadne správať, súd podmienečné upustenie od ochrannej výchovy alebo podmienečné umiestnenie mimo výchovného zariadenia alebo určenej rodiny zruší a rozhodne, že sa vo výkone ochrannej výchovy pokračuje.
(1) Ochranná ústavná výchova môže byť kedykoľvek zmenená na ochrannú rodinnú výchovu a naopak.
(2) Z dôležitých dôvodov môže byť zmenená i fyzická osoba, ktorej bol mladistvý zverený do ochrannej rodinnej výchovy.
Ak spáchala osoba, ktorá dovŕšila dvanásty rok svojho veku a je mladšia ako štrnásť rokov, niektorý čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť výnimočný trest, súd jej uloží v občianskoprávnom konaní ochrannú výchovu aj na návrh prokurátora; súd tak môže urobiť aj vtedy, keď je to potrebné na zabezpečenie riadnej výchovy osoby mladšej ako štrnásť rokov, ktorá spáchala čin, ktorý by inak bol trestným činom.
(1) Pri upustení od sankcie alebo ochranného opatrenia alebo pri podmienečnom upustení od sankcie alebo ochranného opatrenia môžu byť na dosiahnutie účelu zákona uložené mladistvému výchovné opatrenia. Výchovnými opatreniami sú
a) probačný dohľad,
b) výchovné povinnosti,
c) výchovné obmedzenia,
d) napomenutie s výstrahou.
(2) Výchovné opatrenia môže súd a v prípravnom konaní prokurátor ukladať so súhlasom osoby, proti ktorej sa konanie vedie aj v priebehu trestného stíhania, najdlhšie však do jeho právoplatného ukončenia. Mladistvý môže kedykoľvek v priebehu trestného stíhania až do jeho právoplatného ukončenia svoj súhlas odvolať písomným vyhlásením adresovaným súdu a v prípravnom konaní prokurátorovi. Výkon výchovného opatrenia tým končí.
(3) Ak to dovoľuje povaha výchovných opatrení, možno ich uložiť vedľa uloženej sankcie. Výchovné opatrenia je možné uložiť najdlhšie na dobu súčasne ustanovenej skúšobnej doby pri podmienečnom odsúdení alebo podmienečnom odložení peňažného trestu; ak sú ukladané samostatne alebo vedľa inej sankcie, možno ich uložiť najdlhšie na dobu troch rokov.
(4) V prípade, ak sa preukáže, že úplné alebo včasné plnenie výchovného opatrenia je pre mladistvého nemožné alebo ho z iných vážnych dôvodov nemôže splniť, súd a v prípravnom konaní prokurátor uložené výchovné opatrenie zruší alebo zmení.
(1) Súd a v prípravnom konaní prokurátor môže mladistvému uložiť výchovnú povinnosť, najmä aby
a) býval s rodičom alebo s iným dospelým, ktorý je zodpovedný za jeho výchovu,
b) usiloval sa o vyrovnanie s poškodeným,
c) nahradil podľa svojich síl škodu spôsobenú trestným činom alebo inak prispel k odstráneniu následku trestného činu,
d) vykonal bezplatne vo voľnom čase spoločensky prospešnú činnosť,
e) sa dobrovoľne podrobil liečeniu závislosti na návykových látkach,
f) sa podrobil vo svojom voľnom čase programu sociálneho výcviku, psychologickému poradenstvu, terapeutickému, vzdelávaciemu, doškolovaciemu, rekvalifikačnému alebo inému vhodnému programu na rozvíjanie jeho sociálnych zručností a osobnosti mladistvého, ktorý nie je probačným programom.
(2) Vykonanie spoločensky prospešnej činnosti určitého druhu môže byť mladistvému uložené len tak, aby nenarušilo jeho prípravu na budúce povolanie, predovšetkým plnenie povinností súvisiacich so vzdelávacím programom školy, alebo výkon povolania alebo zamestnania, pričom môže ísť najviac o štyri hodiny denne, osemnásť hodín týždne, celkovo šesťdesiat hodín.
(1) Napomenutím s výstrahou súd a v prípravnom konaní prokurátor dôrazne vytkne mladistvému v prítomnosti jeho zákonného zástupcu protiprávnosť jeho činu a upozorní ho na sankcie, ktoré mu hrozia podľa tohto zákona v prípade, ak by v budúcnosti spáchal ďalšiu trestnú činnosť.
(2) Ak je to so zreteľom na osobnosť mladistvého vhodné, môže súd a v prípravnom konaní prokurátor pri vyslovení napomenutia s výstrahou súčasne prenechať výchovné pôsobenie na mladistvého jeho zákonnému zástupcovi, na postih škole, ak ide o čin súvisiaci so školskou dochádzkou, alebo inému výchovnému zariadeniu, v ktorom žije. Zákonný zástupca, škola alebo iné výchovné zariadenie sú povinní bez odkladu vyrozumieť o výsledku ich pôsobenia súd alebo prokurátora.
(3) Ak súd alebo v prípravnom konaní prokurátor napomenul mladistvého s výstrahou, prípadne ak prenechal výchovné pôsobenie na mladistvého jeho zákonnému zástupcovi, postih škole alebo výchovnému zariadeniu, hľadí sa na mladistvého, ako keby nebol odsúdený.
(1) Mladistvému môže súd uložiť iba tieto sankcie :
a) trest povinnej práce,
b) peňažný trest,
c) peňažný trest s podmienečným odkladom výkonu,
d) prepadnutie veci,
e) zákaz činnosti,
f) vyhostenie,
g) trest odňatia slobody.
(2) Výkon trestu odňatia slobody môže byť mladistvému
a) podmienečne odložený na skúšobnú dobu (podmienečné odsúdenie) alebo
b) podmienečne odložený na skúšobnú dobu s dohľadom (probácia).
(1) Pri výmere sankcie prihliadne súd ako na poľahčujúcu okolnosť, ak mladistvý splnil uložené výchovné povinnosti uvedené v § 104 a § 105.
(2) Ak súd ukladá úhrnnú alebo súhrnnú sankciu páchateľovi, ktorý spáchal trestné činy jednak predtým, než prekročil osemnásty rok svojho veku, jednak po tom, čo tento rok dovŕšil, postupuje podľa ustanovenia § 36, § 37, prípadne § 39, pričom sa hranice trestných sadzieb pri trestných činoch spáchaných predtým, než prekročil osemnásty rok, posudzujú podľa ustanovenia § 112.
(1) Pri uložení trestu povinnej práce nesmie horná hranica tohto trestu prevyšovať polovicu hornej hranice ustanovenej zákonom. Trest povinnej práce nesmie vzhľadom na svoju povahu alebo okolnosti, za ktorých je vykonávaný, ohrozovať zdravie, bezpečnosť alebo mravný vývoj mladistvých.
(2) Zákaz činnosti môže súd uložiť mladistvému len vtedy, ak to nie je na prekážku príprave na jeho povolanie, pričom horná hranica tejto sankcie nesmie prekročiť päť rokov.
(3) Vyhostenie môže súd uložiť mladistvému iba za podmienok ustanovených týmto zákonom, a to vo výmere od jedného do piatich rokov. Prihliadne pritom aj na rodinné a osobné pomery mladistvého, majúc na zreteli, aby mladistvý touto sankciou nebol vydaný do nebezpečenstva spustnutia.
(1) Peňažný trest vo výmere od 1.000 do 500.000 Sk môže uložiť súd pri splnení podmienok ustanovených týmto zákonom, ak je mladistvý zárobkovo činný alebo jeho majetkové pomery uloženie tohto trestu umožňujú. Vedľa tejto sankcie môže súd mladistvému uložiť aj vhodné výchovné opatrenia.
(2) Mladistvému, ktorý je zárobkovo činný je možné peňažný trest uložiť vo forme dennej sadzby, s prihliadnutím na jeho denný zárobok, a to vo výške od 100 do 1.000 Sk na deň a dobu 5 až 500 dní. Súčasne súd určí celkovú výšku peňažného trestu a spôsob jeho splácania.
(3) Ak súd ukladá mladistvému peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by jeho výkon mohol byť v ustanovenej lehote úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na jeden rok. Náhradný trest nesmie však ani spolu s uloženým trestom odňatia slobody presahovať hornú hranicu trestnej sadzby zníženej podľa § 113 ods. 1.
(4) Po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol mladistvému uložený peňažný trest, môže súd rozhodnúť po vyjadrení mladistvého, že jeho zaplatenie alebo nevykonaný zvyšok bude nahradený tým, že mladistvý odsúdený vykoná všeobecne prospešnú činnosť v rámci probačného programu.
(1) Súd môže podmienečne odložiť výkon peňažného trestu,
a) ak vzhľadom na osobu mladistvého, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne i bez jeho výkonu alebo
b) ak príjme záruku za nápravu mladistvého a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, má dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne i bez jeho výkonu.
(2) Povolenie podmienečného odkladu peňažného trestu sa netýka výkonu ostatných trestov uložených popri peňažnom treste, pokiaľ súd nerozhodol inak.
(1) Pri podmienečnom odložení výkonu peňažného trestu súd určí skúšobnú dobu až na tri roky; skúšobná doba sa začína právoplatnosťou rozsudku.
(2) Podmienečne odsúdenému mladistvému môže súd uložiť výchovné opatrenia.
(3) Doba, po ktorú podmienečne odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a vyhovel uloženým podmienkam, sa započítava do skúšobnej doby novo určenej pri podmienečnom odsúdení pre ten istý skutok alebo do skúšobnej doby určenej pri uložení úhrnnej sankcie alebo súhrnnej sankcie.
(4) O osvedčení v skúšobnej dobe rozhodne súd podľa všeobecných ustanovení tohto zákona.
(1) Trestné sadzby odňatia slobody ustanovené v tomto zákone sa u mladistvých znižujú na polovicu; horná hranica zníženej trestnej sadzby nesmie prevyšovať päť rokov a dolná hranica zníženej trestnej sadzby jeden rok.
(2) Nepodmienečný trest odňatia slobody môže súd mladistvému uložiť len za podmienky, že by vzhľadom na okolnosti prípadu, osobu mladistvého alebo vzhľadom na predtým uložené opatrenia, uloženie iného trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu tohto zákona.
(3) V prípade, ak mladistvý spáchal zločin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uloženie výnimočného trestu, a miera závažnosti takého zločinu pre spoločnosť je vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo vzhľadom na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo vzhľadom na obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok mimoriadne vysoký, môže súd uložiť trest odňatia slobody na päť až desať rokov, ak má za to, že sankcia uvedená v odseku 1 na dosiahnutie účelu nepostačuje.
Ak súd zistí splnenie podmienok § 34 ods. 1, 2 na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, nie je u mladistvého viazaný obmedzeniami uvedenými v § 34 ods. 3.
(1) Ak súd mladistvému trest odňatia slobody podmienečne odloží na skúšobnú dobu (podmienečné odsúdenie) alebo mu trest odňatia slobody podmienečne odloží na skúšobnú dobu s dohľadom (probácia), zároveň určí skúšobnú dobu na jeden rok až tri roky. Súčasne môže súd mladistvému uložiť aj výchovné opatrenie.
(2) Súd môže vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu mladistvého ponechať podmienečné odsúdenie a probáciu v platnosti napriek tomu, že mladistvý dal príčinu na nariadenie výkonu trestu odňatia slobody, a
a) určiť nad mladistvým dohľad, pokiaľ už nebol uložený,
b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však o viac ako dva roky, pričom nesmie prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby v trvaní piatich rokov alebo
c) uložiť ďalšie výchovné opatrenie uvedené v § 103 až § 105 smerujúce k tomu, aby viedol riadny život.
(1) Uloženú sankciu nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je tri roky, a ak bol uložený trest odňatia slobody podľa § 112 ods. 3, je premlčacia doba desať rokov.
(2) Výkon sankcií uložených za trestné činy, kde to ustanoví tento zákon, sa ani u mladistvého nepremlčuje.
(1) Na mladistvého, ktorému bol uložený alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmiernený alebo odpustený trest odňatia slobody v dĺžke neprevyšujúcej jeden rok, sa hľadí, ako keby nebol odsúdený, dňom výkonu tohto trestu alebo dňom, kedy bolo právoplatne od takého trestu alebo jeho zvyšku upustené.
(2) O tom, či sa odsúdenie mladistvého na trest odňatia slobody, na ktoré sa nevzťahuje odsek 1, zahladzuje, rozhodne súd, prihliadajúc na správanie mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody, po výkone tohto trestu. Ak bol trest podľa rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky zmiernený, súd takto postupuje po tom, čo bol mladistvý po výkone zmierneného trestu prepustený na slobodu.
(3) Ak súd vyslovil, že sa mladistvý podmienečne odsúdený na trest odňatia slobody, podmienečne odsúdený na trest odňatia slobody s dohľadom alebo podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený.
(4) Na mladistvého, ktorému bol uložený peňažný trest sa hľadí, ako keby nebol odsúdený, len čo bol trest vykonaný alebo sa od výkonu trestu alebo jeho zvyšku právoplatne upustilo.
(5) Na mladistvého, ktorému bol uložený trest prepadnutia veci, sa hľadí, ako keby nebol odsúdený len čo nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým sa táto sankcia uložila.
(6) Na mladistvého, ktorému bola uložená sankcia všeobecne prospešných prác alebo zákazu činnosti, sa hľadí ako keby nebol odsúdený, len čo bola taká sankcia vykonaná alebo bolo od jej výkonu alebo od jej zvyšku právoplatne upustené.
(7) Na mladistvého, ktorému bola uložená sankcia vyhostenia, sa hľadí ako keby nebol odsúdený, len čo uplynie doba, na ktorú bolo uložené, ak trest riadne vykonal.
(1) Za podmienok ustanovených v tejto hlave je trestne zodpovedná aj právnická osoba.
(2) Trestná zodpovednosť právnických osôb sa nevzťahuje na štát, jeho orgány, Národnú banku Slovenska, vyššie územné celky a obce.
(3) Ak táto hlava neobsahuje osobitné ustanovenia, použijú sa primerane ustanovenia všeobecnej časti tohto zákona. .
(1) Trestný čin je spáchaný právnickou osobou, ak ho spáchal v jej mene alebo na jej prospech jej orgán alebo zástupca, ktorý pritom konal v rozpore s predpismi alebo nedodržal potrebnú mieru opatrnosti., alebo umožnil jeho spáchanie nedostatočným výkonom kontroly alebo riadenia.
(2) Trestná zodpovednosť právnickej osoby nevylučuje trestnú zodpovednosť fyzickej osoby.
a) peňažný trest,
b) trvalé alebo prechodné zrušenie právnickej osoby alebo jej časti
c) prepadnutie majetku,
d) prepadnutie veci.
a) trvalý alebo prechodný zákaz vymedzenej činnosti,
b)súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby alebo jej časti,
c) zhabanie veci (§ 79),
d) pozbavenie nároku na verejný príspevok alebo pomoc.
(1) Všeobecné zásady pre ukladania trestov a ochranných opatrení sa primerane použijú aj pri ukladaní trestov a ochranných opatrení právnickým osobám.
(2) Trest prepadnutia majetku alebo jeho časti môže súd uložiť právnickej osobe bez splnenia podmienok § 54, ak zistené skutočnosti nasvedčujú, že majetok bol získaný trestnou činnosťou a právnická osoba nevie preukázať jeho legálny pôvod. Vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát.
(3) Tresty a ochranné opatrenia uvedené v § 120 ods. 1 písm. b) a § 121 ods. 2 nie je však možné uložiť politickým stranám a hnutiam, odborovým organizáciám a verejnoprávnym inštitúciám.
(1) Právnickej osobe môže súd uložiť peňažný trest vo výmere od 500.000 Sk do 50 miliónov Sk pri hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby za trestný čin, za ktorý je odsúdená, takto:
a) do 3 rokov, od 500.000 Sk do 5 miliónov Sk,
b) do 5 rokov, od 1 milióna Sk do 10 miliónov Sk,
c) do 10 rokov, od 5 miliónov Sk do 20 miliónov Sk,
d) do 15 rokov, od 10 miliónov Sk do 30 miliónov Sk,
e) do 25 rokov, od 20 miliónov Sk do 50 miliónov Sk.
(2) Ak právnická osoba opätovne spácha trestný čin, hoci už bola pre taký alebo iný závažnejší trestný čin v posledných troch rokoch potrestaná, zvyšujú sa trestné sadzby uvedené v odseku 1 o jednu tretinu.
(1) Súd môže nariadiť trvalé zrušenie právnickej osoby alebo jej časti s likvidáciou, ak ide o právnickú osobu, alebo jej časť, ktorá bola vytvorená na páchanie trestnej činnosti, alebo ktorá bola odsúdená za trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby nad desať rokov. Likvidácia sa vykoná podľa osobitných predpisov.
(2) Podľa okolností prípadu možno zrušiť právnickú osobu alebo jej časť najviac na dobu päť rokov, s výnimkou prípadu uvedeného v odseku 1.
§ 124
Zákaz vymedzenej činnosti
(1) Zákaz vymedzenej činnosti znamená trvalý alebo prechodný zákaz vykonávať určitú podnikateľskú činnosť, alebo činnosť, na ktorú treba osobitné povolenie, alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
(2) Prechodný zákaz vymedzenej činnosti môže súd uložiť najviac na dobu päť rokov.
(1) Súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby, najviac však po dobu päť rokov, vykonáva súdom určený zmocnenec, ktorý vo vymedzenom rozsahu kontroluje tú časť jej činnosti, v súvislosti s výkonom ktorej bol trestný čin spáchaný. Právnickej osobe môže súd pritom uložiť prijatie opatrení potrebných k náprave.
(2) Určený zmocnenec raz za pol roka predkladá súdu písomnú správu o plnení svojich úloh a o plnení opatrení uložených súdom. Na základe týchto správ môže súd po výkone polovice uloženého ochranného opatrenia rozhodnúť, že od výkonu jeho zvyšku upustí.
(1) Trestným činom sa rozumie len čin súdne trestný majúci znaky zločinu, alebo prečinu a pokiaľ z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, aj príprava na trestný čin, pokus trestného činu a účastníctvo na ňom.
(2) Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ podľa okolností a svojich pomerov povinný.
(3) Čin je spáchaný verejne, ak je spáchaný
a) obsahom tlačoviny alebo rozširovaného spisu, filmom, rozhlasom, televíziou, za použitia počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom alebo
b) pred viac ako tromi osobami súčasne prítomnými.
(4) Čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím niektorý zo spolupáchateľov použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu; zbraňou sa tu rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak páchateľ použije napodobeninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú.
(5) Čin je spáchaný vlámaním, ak páchateľ vnikol do uzavretého priestoru, nedovoleným prekonaním uzamknutia alebo prekonaním inej zabezpečovacej prekážky s použitím sily alebo ľsťou.
(6) Čin je spáchaný ľsťou, ak bol spáchaný za využitia omylu, ktorý páchateľ vyvolal alebo za použitia úskoku.
(7) Čin je spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby, alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.
(8) Čin je spáchaný za použitia nátlaku vtedy, ak páchateľ použije na jeho spáchanie psychické násilie proti inému.
(9) Čin je spáchaný opätovne, ak bol spáchaný po predchádzajúcom právoplatnom odsúdení za rovnaký trestný čin. To neplatí, ak sa na páchateľa hľadí ako keby nebol odsúdený.
(10) Trestný čin je spáchaný opakovane, ak páchateľ postupne spáchal viac rovnakých trestných činov opakovanými samostatnými činmi, medzi ktorými nie je žiadna objektívna alebo subjektívna súvislosť, posudzuje sa trestnosť každého z nich samostatne.
(11) Za pokračovací trestný čin sa považuje ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových činov, ktoré inak samostatne vykazujú znaky tohto trestného činu, sa posudzuje spoločne, ak všetky čiastkové činy toho istého páchateľa spája spoločná objektívna súvislosť v čase a spôsobe ich páchania i v predmete útoku, najmä ich však spája subjektívna súvislosť, jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.
(12) Za hromadný trestný čin sa považuje jeho spáchanie viacerými činmi, ktoré samostatne ešte nie sú trestným činom. Trestnosť všetkých takých činov sa posudzuje spoločne.
(13) Za trvací trestný čin sa považuje vyvolanie a udržiavanie protiprávneho stavu viacerými činmi, pričom trestnosť všetkých takých činov sa posudzuje spoločne. Na dokonanie trestného činu je potrebné vyvolanie protiprávneho stavu a jeho udržiavanie po zákonom určenú dobu. To neplatí, ak podľa znakov trestného činu je tento dokonaný už vyvolaním protiprávneho stavu a splnením inej podmienky.
(14) Ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení obvinenia, posudzuje sa takéto konanie od tohto úkonu ako nový skutok. Toto ustanovenie sa nepoužije, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 222. V takomto prípade ide o pokračovanie konania až do doby, než je vyhlásený rozsudok súdu I. stupňa alebo pokiaľ sa súd II. stupňa neodobral na záverečnú poradu.
(1) Ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie zdravia iného, ktoré nedosahuje závažnosť ublíženia na zdraví.
(2) Ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona sa rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie a liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej sedem kalendárnych dní, počas ktorých priamo alebo nepriamo ovplyvňovalo obvyklý spôsob života poškodeného.
(3) Ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie. Za týchto podmienok je ťažkou ujmou na zdraví
a) zmrzačenie,
b) strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti,
c) ochromenie údu,
d) strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva,
e) poškodenie dôležitého orgánu,
f) zohyzdenie,
g) vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu,
h) mučivé útrapy alebo
i) porucha zdravia trvajúca dlhší čas.
(4) Za poruchu zdravia trvajúcu dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného.
(1) Škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktoré sú v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa pre účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu.
(2) Ak to zákon výslovne predpokladá, rozumie sa škodou v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by ho mohol odôvodnene dosiahnuť.
(3) Pri trestných činoch proti životnému prostrediu sa škodou rozumie aj ekologická ujma a ujma vo výške spoločenského ohodnotenia podľa osobitných predpisov.
Škodou nie nepatrnou sa rozumie škoda dosahujúca výšku sumy určenej nariadením vlády Slovenskej republiky pre účely tohto trestného konania. Škodou malou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy.
(1) Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny, za ktorú sa vec, ktorá bola predmetom útoku, v čase a v mieste činu obvykle predáva. Ak takto výšku škody nemožno zistiť, vychádza sa z účelne vynaložených nákladov na obstaranie rovnakej alebo obdobnej veci alebo uvedenie veci do predošlého stavu.
(2) Ak ide o ujmu na životnom prostredí, ujmu spôsobenú na chránených druhoch živočíchov a rastlín, exemplároch alebo drevinách alebo škodu na veciach pamiatkovo chránených alebo majúcich historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu, pri určení ujmy, alebo výšky škody sa vychádza z hodnoty veci určenej zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.
(3) Ak nemožno určiť výšku škody alebo ujmy ani jedným zo spôsobov podľa odsekov 1 až 2 alebo ak sú vážne pochybnosti o správnosti výšky škody, alebo ujmy takto určenej, určí sa jej výška na podklade odborného vyjadrenia alebo potvrdenia právnickej osoby, ktorej pôsobnosť alebo predmet činnosti poskytuje záruku objektívnosti určenia škody alebo ujmy; inak sa výška škody určí na podklade znaleckého posudku.
(1) Dieťaťom sa na účely tohto zákona rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov, ak nenadobudla plnoletosť už skôr.
(2) Mládežou v zmysle § 189 a 190 sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov.
(3) Osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako šesťdesiat rokov.
(4) Blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie príbuzný v pokolení priamom, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke len vtedy, keby ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
(5) Chorou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá v čase činu trpí fyzickou chorobou alebo duševnou chorobou, i keď prechodnou a v dôsledku toho je pod lekárskou starostlivosťou, bez ohľadu či je dočasne práceneschopná, ako aj osoba so zmenenou pracovnou schopnosťou, osoba invalidná alebo osoba, ktorá je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím.
(6) Bezbrannou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá v čase činu nemala pri sebe zbraň, ani nič iné, čím by mohla svoju obranu urobiť účinnejšou, ako aj osoba, ktorá vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, okolnosti činu alebo okolnosti na strane páchateľa nemala nádej sa účinne ubrániť pred jeho útokom.
(7) Osamelou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá žije sama, ak k spáchaniu trestného činu bola využitá táto okolnosť.
(8) Osobou zverenou do starostlivosti alebo dozoru sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá je vzhľadom na svoj vek alebo zdravotný stav alebo z iného dôvodu na základe rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu, na základe zmluvy zverená inému, aby vo svojej domácnosti alebo v zariadení na tento účel určenom alebo inde na ňu dozeral, staral sa o ňu, zaopatroval ju alebo ju vychovával.
(9) Závislou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá svojou výživou, výchovou, hmotným alebo iným zaopatrením alebo starostlivosťou závisí na páchateľovi; pokiaľ to výslovne vyplýva z tohto zákona, závislou sa rozumie aj osoba závislá na návykových látkach.
(10) Podriadenou osobou je osoba, ktorá v dôsledku postavenia v sociálnej štruktúre, v organizačnej štruktúre právnickej osoby, ozbrojených síl alebo ozbrojeného zboru je osobne, pracovne, služobne alebo inak svojím postavením, pracovným zaradením, funkciou alebo hodnosťou podriadená páchateľovi a v dôsledku toho je povinná prijímať a plniť jeho pokyny, príkazy alebo rozkazy.
(1) Verejným činiteľom je volený funkcionár alebo iný zodpovedný zamestnanec orgánu štátnej správy a samosprávy, súdu alebo iného štátneho orgánu, verejnoprávnej inštitúcie zariadenej podľa osobitného predpisu alebo príslušník ozbrojených síl alebo osoba v služobnom pomere, prezident Slovenskej republiky, súdny exekútor, člen lesnej, vodnej, rybárskej, alebo poľovníckej stráže, člen stráže prírody a osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody, ak sa podieľajú na plnení úloh spoločnosti a štátu a používajú pritom právomoc, ktorá im bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Verejným činiteľom je aj funkcionár, alebo iný zodpovedný pracovník orgánu činného v trestnom konaní iného štátu, ak na území Slovenskej republiky vykonáva úkony trestného konania vysielajúceho štátu; pre jeho ochranu podľa ustanovení tohto zákona sa vyžaduje, aby úkony trestného konania vykonával v súlade s medzinárodnou zmluvou alebo so súhlasom orgánov Slovenskej republiky. Rovnaké postavenie má aj sudca alebo úradník medzinárodného súdneho orgánu uznaného Slovenskou republikou.
(2) Zahraničným verejným činiteľom sa rozumie osoba, ktorá zastáva funkciu v
a) zákonodárnom orgáne, súdnom orgáne alebo v orgáne verejnej správy cudzieho štátu alebo
b) podniku, v ktorom má rozhodujúci vplyv cudzí štát, alebo v medzinárodnej organizácii vytvorenej štátmi, alebo inými subjektami medzinárodného práva verejného,
ak je s výkonom takejto funkcie spojená právomoc pri obstarávaní verejných záležitostí a trestný čin bol spáchaný v súvislosti s touto právomocou.
(3) Keď sa v tomto zákone hovorí o vojakovi, rozumie sa ním
a) osoba, ktorá vykonáva vojenskú službu
b) príslušník ozbrojeného bezpečnostného zboru a ozbrojeného zboru,
c) osoba uvedená v písmenách a) a b) po skončení služobného pomeru, ak je v služobnej rovnošate,
d) vojnový zajatec.
(4) Kde sa v tomto zákone hovorí o vojenskej službe alebo o vojenskej povinnosti, rozumie sa tým služba alebo povinnosť osôb uvedených v odseku 3.
(5) Odsúdeným sa na účely tohto zákona rozumie páchateľ, ktorý bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného. To neplatí ak je odsúdenie zahľadené.
(6) Potrestaným sa rozumie ten odsúdený, ktorý celkom alebo sčasti vykonal súdom uložený trest. To neplatí ak je odsúdenie zahladené.
(7) Ak na spáchanie trestného činu tento zákon vyžaduje osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie páchateľa, môže byť páchateľom alebo spolupáchateľom trestného činu len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Účastníkom na trestnom čine však môže byť aj osoba, ktorá nemá vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie tam vyžadované. Ak zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí, ak túto vlastnosť, spôsobilosti alebo postavenie spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná.
(8) Páchateľom alebo spolupáchateľom vojenského trestného činu podľa dvanástej hlavy osobitnej časti tohto zákona môže byť len vojak.
(1) Viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumie najmenej päť osôb, skupinou osôb sa rozumejú najmenej tri osoby.
(2) Organizovanou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb za účelom spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivých členov skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.
(3) Zločineckou skupinou na účely tohto zákona sa rozumie na určitý čas vytvorené zoskupenie najmenej troch osôb za účelom spáchania jedného alebo viacerých zločinov, za účelom dosiahnutia mnohostranného prieniku do verejných štruktúr spoločnosti, kontroly nad nimi a uplatňovania svojho vplyvu za účelom zakrytia a legalizácie svojej zločineckej aktivity a príjmov z nej.
(4) Teroristickou skupinou sa rozumie na určitý čas vytvorené zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestného činu teroru, alebo terorizmu.
(1) Vecou sa na účely tohto zákona rozumie
a) vec hnuteľná alebo nehnuteľná, ak z povahy veci alebo z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné,
b) ovládateľná prírodná sila alebo energia alebo
c) cenný papier bez ohľadu na jeho podobu.
(2) Za vec sa považuje aj nehmotná informácia alebo dáta výpočtovej techniky alebo obrazový záznam na technickom nosiči.
(3) Zverenou vecou sa na účely tohto zákona rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na podklade zmluvy alebo dohody v nájme alebo výpožičke alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozícii jej vlastníka v držbe, so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.
(4) Prisvojením veci sa na účely tohto zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou trvale nakladať ako s vlastnou vecou.
(5) Návykovou látkou sa na účely tohto zákona rozumejú alkohol, omamné látky, psychotropné látky a ostatné látky spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne správanie.
(6) Vecami požívajúcimi osobitnú ochranu sa na účely tohto zákona rozumejú najmä verejnoprospešné zariadenia, chránené druhy živočíchov alebo rastlín, ak z jednotlivých ustanovení tohto zákona nevyplýva niečo iné alebo veci pamiatkovo chránené alebo majúce historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu alebo iné veci, ktorým sa poskytuje osobitná ochrana na podklade tohto alebo iného zákona.
(1)Vecou všeobecného záujmu sa na účely tohto zákona rozumie vec presahujúca rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca alebo kolektívu a ktorá je dôležitá z hľadiska záujmov spoločnosti vo verejnom aj súkromnom sektore.
(2) Úplatkom sa na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, ak dosahuje najmenej hodnotu jednej stotiny sumy určenej nariadením vlády Slovenskej republiky a ktorého účelom je ovplyvniť obstaranie veci všeobecného záujmu v súlade so želaním toho, kto ho poskytol alebo sľúbil.
(3) Verejnou listinou sa na účely tohto zákona rozumie písomnosť vydaná na základe zákona štátnym orgánom alebo iným orgánom verejnej správy v rámci jeho pôsobnosti, ktoré zakladá, mení alebo ruší práva alebo povinnosti alebo osvedčuje ich vznik, zmenu alebo zánik alebo osvedčuje totožnosť osoby alebo veci, ich stav, vlastnosti alebo spôsobilosť alebo právom chránené záujmy.
(1) Pod pojmom prostitúcia na účely tohto zákona sa rozumie uspokojovanie sexuálnych potrieb iného súložou, pohlavným stykom alebo iným obdobným spôsobom za odmenu.
(2) Pod pojmom pornografia sa na účely tohto zákona rozumie zvukové alebo iné zobrazenie súlože, pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku alebo zobrazenie obnažených pohlavných orgánov smerujúcich k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby.
(3) Pod pojmom detská pornografia na účely tohto zákona sa rozumie zvukové alebo iné očividné znázornenie súlože, pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo s osobou, ktorá sa zdá byť dieťaťom alebo zobrazenie obnažených častí tela takej osoby smerujúce k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby.
(1) Cudzou mocou sa na účely tohto zákona rozumejú všetky ostatné štáty okrem Slovenskej republiky a ich vojenské alebo iné zoskupenie, predstavované ich organizáciami a orgánmi, akými sú zamestnanci rozviedok, vojenskí funkcionári, diplomati a iní štátni úradníci.
(2) Cudzím činiteľom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá síce nie je orgánom alebo zástupcom cudzieho štátu, ale vzhľadom ku svojmu politickému, hospodárskemu alebo spoločenskému postaveniu má významný vplyv vo svojej krajine alebo v medzinárodných vzťahoch.
Ústavným zriadením sa na účely tohto zákona rozumie demokratický systém základných práv a slobôd, garantovaný náležitým usporiadaním a fungovaním orgánov štátnej moci, územnej samosprávy a politických strán a hnutí a upravený Ústavou Slovenskej republiky.
Prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu sa rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac obvykle jednorázovej dávke na použitie, a to pre osobnú spotrebu.
Kde tento zákon spája s uplynutím určitej doby nejaký účinok, nezapočítava sa do nej deň, keď nastala právna skutočnosť určujúca jej začiatok.
(1) Svojvoľne sa vzďaľuje ten, kto
a) sa vzdiali bez dovolenia od svojho útvaru alebo z miesta služobného pridelenia,
b) sa neprihlási vo svojom útvare alebo v mieste služobného pridelenia, hoci tam bol odoslaný alebo hoci uplynul čas jeho odôvodnenej neprítomnosti, najmä pri ustanovení, preložení, služobnej ceste alebo dovolenke,
c) bol odlúčený za bojových akcií od svojho útvaru a nepripojil sa po zániku príčiny odlúčenia k svojmu alebo inému vojenskému útvaru alebo
d) sa neprihlásil u niektorého vojenského útvaru po návrate, alebo po oslobodeníz nepriateľského zajatia.
(2) Sústavne sa svojvoľne vzďaľuje ten, kto sa svojmocne vzdiali na dobu hoci kratšiu ako štyridsaťosem hodín, najmenej trikrát, ak medzi prvým a tretím svojmocným vzdialením neuplynula doba viac ako tri mesiace.
Závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu
a) so zbraňou,
b) po dlhší čas,
c) surovým alebo trýznivým spôsobom,
d) násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy,
e) vlámaním,
f) lsťou,
g) využitím tiesne, neskúsenosti, závislosti alebo podriadenosti,
h) porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej podľa zákona, alebo
organizovanou skupinou.
(1) Chránenou osobou sa rozumie
a) dieťa,
b) tehotná žena,
c) osoba blízka,
d) osoba závislá na páchateľovi,
e) vyššieho veku,
f) nemocná, alebo
g) viaceré osoby.
(2) Chránenou osobou sa rozumie aj
a) osoba požívajúca ochranu podľa medzinárodného práva,
b) ústavný činiteľ,
c) verejný činiteľ, alebo
d) svedok, znalec, tlmočník, ak trestný čin bol spáchaný v súvislosti s ich postavením.
Osobitným motívom sa rozumie spáchanie trestného činu
a) na objednávku, z pomsty alebo odplaty, zo ziskuchtivosti,
b) v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo
c) z národnostnej, etnickej, rasovej, náboženskej alebo politickej nenávisti
a) zločinecká skupiny, alebo
b) teroristická skupina.
Vážnou poruchou zdravia alebo smrťou sa rozumie spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti.
Smrťou viacerých osôb sa rozumie spôsobenie smrti najmenej troch osôb.