Rozsudok zo 4.6.2002 – porušenie článku 6-1.
Sťažnosť podaná 01.11.1995 u Európskej komisie pre ľudské práva. Zaregistrovaná 02.07.1996. Súd začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 07.10.1999. Čiastkové rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti Súd prijal 07.10.1999 (PD-C/N). Notifikácia sťažnosti vláde SR 19.10.1999. Termín predloženia písomného stanoviska vlády SR k prijateľnosti a obsahu sťažnosti 03.01.2000. Konečné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté 13.9.2001. Rozsudok vo veci vyhlásený 4.6.2002. Vláda prerokovala správu o rozsudku dňa 23.10.2002. V uznesení č. 1142/2002 z 23.10.2002 vláda súhlasila s vyplatením nižšie uvedenej sumy a uložila podpredsedovi vlády a ministrovi spravodlivosti zabezpečiť jej vyplatenie a informovať Výbor delegátov ministrov Rady Európy o ďalších všeobecných a konkrétnych opatreniach, ktoré Slovenská republika prijala v záujme predchádzania obdobných porušení Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ listom z 10.6.2002 požiadal Súd o preskúmanie veci vo Veľkej komore. Dňa 4.9.2002 Súd neprijal žiadosť sťažovateľa o prejednanie veci vo Veľkej komore, čím v tento deň rozsudok nadobudol právoplatnosť. Vláda vyplatila spravodlivé zadosťučinenie v lehote stanovenej Súdom. Výbor ministrov dohliada nad vykonávaním rozsudku.
Sťažovateľ je občan SR narodený v roku 1943, s trvalým pobytom v Bardejove. 1. Uvedená vec sa týka viacerých občianskoprávnych konaní pred vnútroštátnymi orgánmi.
Sťažovateľ pôvodne namietal porušenie článkov 3 (Zákaz mučenia); 5 (Právo na slobodu a bezpečnosť); 6 ods. 1, (Právo na spravodlivé súdne konanie); 8 (Právo na rešpektovanie súkromia a rodinného života); 13 (Právo na efektívny prostriedok nápravy); 14 (Zákaz diskriminácie) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
Sťažovateľ namieta, že konanie súvisiace s refundovaním podpory v nezamestnanosti, ktorú mu vopred vyplatil Úrad práce v Bardejove, bolo nespravodlivé a rozhodnutie súdu bolo svojvoľné. Ďalej namieta, že v konaní pred Krajským súdom v Košiciach mu predseda senátu nedovolil, aby svoje argumenty predložil ústne. Namieta proti porušeniu článku 6 ods. 1, článku 8 a článku 3 Dohovoru.
Sťažovateľ namieta proti tomu, že mu bola zamietnutá náhrada škody, ktorú utrpel v dôsledku jeho prepustenia z práce v roku 1988, čo viedlo k rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 8. marca 1994 a ku konaniu, ktoré viedlo k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR z 24. júna 1998 (pozri bod 2 „Správy faktov“). Odvoláva sa na článok 6 ods. 1, článok 8 a článok 13 Dohovoru.
Sťažovateľ ďalej namieta podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, že úrok z omeškania, ktorý si vymáhal od Okresného úradu Bardejov v konaní vedúcom k rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. júna 1996, nebol určený správne.
Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažovateľ namieta proti tomu, že zamietnutie jeho návrhu o ďalšej náhrade škody za prepustenie z práce bolo svojvoľné.
Sťažovateľ namieta, že súdy rozhodovali o zákonnosti jeho prepustenia z roku 1991 svojvoľne, pretože podľa jeho názoru mal právo na miesto v novozriadenom orgáne štátnej správy. Ďalej namieta v podstate proti tomu, že konanie bolo nespravodlivé, pretože na ústnom pojednávaní na Krajskom súde v Košiciach 6. marca 1996 nemohol predniesť svoje argumenty. Namieta porušenie článku 3, článku 5 ods. 1, článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 Dohovoru.
Sťažovateľ namieta proti tomu, že zamietnutie jeho žaloby proti banke, ktorá disponovala peniazmi, ktoré boli prevedené na jeho účet, bolo svojvoľné, a že dôvody, na ktoré sa súdy odvolávajú sú naivné. Odvoláva sa na článok 6 ods. 1 a článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
Sťažovateľ namieta, že v dôsledku nesprávneho postupu Správy pôšt a telekomunikácií v Bratislave nemohli zákonnosť rozhodnutia o odpojení jeho telefónu preskúmať ani príslušné orgány ani súdy. Ďalej namieta , že zamietnutie jeho nároku na náhradu škody v tomto ohľade bolo svojvoľné. Namieta proti porušeniu článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 Dohovoru.
A napokon sťažovateľ namieta proti odstráneniu jeho majetku z pozemku a proti zamietnutiu jeho návrhu na náhradu škody. Osobitne tvrdí, že súdy mali zohľadniť skutočnosť, že pred tým než si podal návrh na náhradu škody, sa bez úspechu pokúsil začať trestné stíhanie. Odvoláva sa na článok 6 ods. 1, článok 13 a 14 článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.
V čiastkovom rozhodnutí zo 7.10.1999 o prijateľnosti sťažnosti, Súd odročil na neskoršie preskúmanie časti sťažnosti týkajúcej sa konania o prepustení sťažovateľa v roku 1991 a odpojenia jeho telefónu. Ostatné časti sťažnosti Súd vyhlásil za neprijateľné.
V rozsudku zo 4.6.2002 Súd jednomyseľne 1. vyhlásil, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s preskúmaním žaloby sťažovateľa v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; 2. vyhlásil, že nie je potrebné osobitne preskúmať námietku sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru týkajúcu sa svojvoľného prepustenia zo zamestnania; 3. vyhlásil, že nie je potrebné rozhodnúť o námietke porušenia článku 13 Dohovoru; 4. vyhlásil, že a) dotknutý štát musí vyplatiť sťažovateľovi do 3 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku podľa článku 44 ods. 2 Dohovoru sumu 1.000 EUR za nemajetkovú ujmu a sumu 100.- EUR za náklady a výdavky, prepočítaných na slovenské koruny v prepočte použiteľnom v deň vyrovnania, spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť zaúčtovaná; b) po uplynutí vyššie spomenutej trojmesačnej lehoty sa bude vyplácať až do vyrovnania jednoduchý úrok výške 7,25 % ročne, 5. zamieta zostatok požiadaviek sťažovateľa na spravodlivé zadosťučinenie
V zdôvodnení k údajnému porušeniu článku 6 ods. 1, Súd pripomenul, že princíp „rovnosti zbraní“, ktorý je jedným z prvkov širšej koncepcie spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každá strana dostala primeranú možnosť prezentovať svoju vec za podmienok, ktoré ju nestavajú do zrejmej nevýhody vo vzťahu k jej odporcovi (pozri rozsudok z 27.10.1993 vo veci The Dombo Beheer B.V. v. the Netherlands, § 33; rozsudok z 23.10.1996 vo veci Ankerl v. Switzerland, § 38).
Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahrňuje aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia strany mať možnosť nielen oznámiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti žaloby, ale aj zoznámiť sa a vyjadriť sa k všetkým predloženým dôkazom alebo stanoviskám v spise, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie (pozri rozsudok z 18.2.1997 vo veci the Nidrost-Huber v. Switzerland, § 24 a rozsudok z 18.3.1997 vo veci Mantovanelli v. France, § 33). Súd sa musel presvedčiť, či konanie ako celok bolo spravodlivé v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru, pričom dôležité bolo posúdiť či došlo k spravodlivému postupu z hľadiska štátnej správy justície. Úlohou Súdu nie je zaoberať sa údajnými skutkovými alebo právnymi chybami, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdy pokiaľ a len v takom rozsahu nezasiahli do práv a slobôd zaručených Dohovorom. Naviac, zatiaľ čo článok 6 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, nezakotvuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov alebo spôsob ako majú byť vyhodnocované, pretože to je v prvom rade vecou úpravy vnútroštátneho práva a súdov (pozri napr. rozsudok z 12.7.1988 vo veci the Schenk v. Switzerland, § 46; rozsudok z 21.1.1999 vo veci Garzia Ruiz v. Spain, § 28). Podľa Súdu chybu spôsobenú štátnou správou justície (nesprávne nakladanie s obálkou sťažovateľa v dôsledku čoho zákonný sudca dostal ospravedlnenie neúčasti až po prejednaní veci v neprítomnosti sťažovateľa) nemožno pripisovať sťažovateľovi, ktorý nesprávne vypísal adresu, pretože už predtým zjavne prejavil záujem o účasť na pojednávaní a prezentáciu svojich argumentov. Súd preto zistil porušenie článku 6 ods. 1. Vzhľadom na toto zistenie, a na to, že má iba obmedzenú pôsobnosť zaoberať sa údajnými skutkovými alebo právnymi chybami vnútroštátnych súdov, Súd nepovažuje za potrebné osobitne preskúmať námietku sťažovateľa týkajúcu sa nespravodlivosti konania v dôsledku údajným svojvoľným zamietnutím žaloby súdom.
V zdôvodnení k údajnému porušeniu článku 13 Dohovoru, Súd konštatoval, že vzhľadom na zistenie porušenia článku 6 ods. 1 nie je potrebné preskúmať vec podľa článku 13 Dohovoru.
Pokiaľ ide o požiadavku na spravodlivé zadosťučinenie podľa článku 41 Dohovoru, sťažovateľ požadoval 114.424,33 EUR a 22% úrok z omeškania ako náhradu za finančnú ujmu za prepustenie z práce v roku 1991. Súd súhlasil s vládou, že neexistuje kauzálna súvislosť medzi peňažnou ujmou požadovanou sťažovateľom a zisteným porušením. Najmä, Súd nie je povinný o tom, aký by bol výsledok konania, ak by prebiehalo v súlade s článkom 6 ods. 1 (pozri rozsudok z 24.11.1997 vo veci Werner v. Austria, § 72). Táto požiadavka preto musí byť zamietnutá. Sťažovateľ požadoval aj 228.848,66 EUR a 22% úrok z omeškania ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Dôvodil, že chyby v konaní viedli k zníženiu jeho povesti a dôstojnosti a zhoršeniu jeho zdravia. Vláda tvrdila, že nároky sú neodôvodnené a prehnané. Podľa Súdu, sťažovateľ nepreukázal, že k zhoršeniu zdravia došlo v dôsledku priebehu napadnutého konania. Došlo však k určitej nemajetkovej ujme v dôsledku nespravodlivosti konania, ktorá nebola dostatočne nahradená púhym konštatovaním, že došlo k porušeniu Dohovoru. Súd priznal sťažovateľovi sumu 1.000.- EUR s prihliadnutím na okolnosti veci a posúdiac ju na základe rovnosti. Náklady a výdavky - Sťažovateľ žiadal 6.865, 45 EUR za náklady a výdavky. Uviedol, že nemohol písomne zdôvodniť požiadavky. Vláda namietala, že nároky neboli podložené dôkazmi a sumu považovala za prehnanú. Posúdiac vec na základe rovnosti, Súd zistil, že bude primerané priznať sťažovateľovi sumu 100 EUR za náklady a výdavky.
Rozsudok z 12.11.2002 – porušenie článku 6-1 Dohovoru
Sťažnosť podaná 10.09.1997 u Európskej komisie pre ľudské práva; Zaregistrovaná 09.02.1998; Súd začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 02.12.1999 (Pravidlo 54 ods. 3 (b) Rokovacieho poriadku). Čiastkové rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti Súd prijal 02.12.1999 (PD-C/N). Notifikácia sťažnosti vláde SR 13.12.1999. Termín predloženia písomného stanoviska vlády SR k prijateľnosti a obsahu sťažnosti 02.03.2000. Konečné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté 5.4.2001. Rozsudok vo veci vyhlásený 12.11.2002 Listom z 21.2.2003 Súd s odvolaním sa na list z 12.11.2002 informuje vládu, že nebola vznesená žiadna požiadavka na preskúmanie veci vo Veľkej komore podľa článku 44 ods. 2 Dohovoru, rozsudok nadobudol platnosť 12.2.2003.
Sťažovateľka je občianka SR, narodená v roku 1940, s trvalým pobytom v Bratislave.
Celú kauzu možno zhrnúť nasledovne: Sťažovateľka namietala porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), konkrétne, že nebolo rešpektované jej právo na spravodlivé prejednanie záležitosti pred nezávislým tribunálom a neprimeranú dĺžku konania. V rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti zo dňa 2. decembra 1999 Súd rozhodol, že skúmanie námietky sťažovateľky, týkajúcej sa neprimeranej dĺžky konania odročí, z dôvodu, že o nej nemôže rozhodnúť na základe spisu a oznámil túto časť sťažnosti vláde SR. Sťažovateľkinu sťažnosť, že v konaní o žalobe, ktorú podala proti družstvu nebolo rešpektované jej právo na spravodlivé prejednanie veci pred nezávislým tribunálom vyhodnotil ako predčasnú, vzhľadom na skutočnosť, že konanie, na ktoré sa sťažovateľka sťažovala bolo prerušené až do právoplatného skončenia iného konania a zamietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Na základe stanovísk, ktoré predložila žalovaná vláda a sťažovateľka k prijateľnosti a podstate sťažnosti, vyhlásil Súd 5. apríla 2001 za prijateľnú len časť sťažnosti týkajúcu sa námietky neprimeranej dĺžky konania. Vláda okrem iného tvrdila, že konanie týkajúce sa sťažovateľkinej žaloby bolo zložité a že sťažovateľka prispela k jeho dĺžke tým, že sa nezúčastnila pojednávaní, ktoré boli vytýčené na 20. február 1995, 22. marec 1995 a 29. máj 1995. Pripustila, že v konaní došlo k prieťahom, pričítateľným vnútroštátnym súdom a to medzi 6. februárom 1996 a 18. septembrom 1996. Vo vzťahu ku konaniu o predbežnej otázke, vláda uviedla, že bolo zložité a že jeho dĺžka bola zapríčinená najmä správaním predstaviteľov žalovaného družstva. Navyše, žalobca tiež prispel k dĺžke konania tým, že včas nezaplatil súdny poplatok. Podľa vlády v konaní o predbežnej otázke nedošlo k prieťahom pričítateľným vnútroštátnym orgánom. Sťažovateľka nesúhlasila a tvrdila, že rozhodnutie o prerušení konania do právoplatného skončenia sporu medzi VDI Plastobal a družstvom Úsvit nebolo správne, pretože toto konanie nemalo vplyv na jej žalobu.
V rozsudku z 12. novembra 2002 Súd po zvážení všetkých právnych argumentov a iných dôkazov jednomyseľne 1. rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, 2. rozhodol, a) že dotknutý štát musí vyplatiť sťažovateľke do troch mesiacov od dátumu, kedy sa rozsudok stane právoplatným v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru 3.000 EUR (tritisíc EUR) ako nemajetkovú ujmu v slovenských korunách v kurze platnom v čase úhrady spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená; b) že, po uplynutí vyššie uvedených troch mesiacov až do urovnania bude vyplácaný jednoduchý úrok v marginálnej úrokovej miere Európskej centrálnej banky plus tri percentá a 3. zamietol zvyšok nárokov sťažovateľky na spravodlivé zadosťučinenie.
Rozhodné obdobie, ktoré bolo potrebné posúdiť predstavovalo sedem rokov a jedenásť mesiacov.
Vo vzťahu ku konaniu, ktoré sa týka sťažovateľkinej žaloby podanej 9. novembra 1994, Súd poznamenal, že prieťahy spôsobené neúčasťou sťažovateľky na pojednávaniach vytýčených na 20. február 1995, 22. marec 1995 a 29. máj 1995 nie sú významné berúc do úvahy celkovú dĺžku posudzovaného obdobia. Navyše, vnútroštátne orgány priznali, že bývalý Mestský súd v Bratislave nekonal vo veci medzi 29. septembrom 1995 a 18. septembrom 1996, čo je viac ako jedenásť mesiacov, počas ktorých bola sťažovateľka vyzvaná iba na zaplatenie súdneho poplatku. Ďalej uviedol, že nie je jeho úlohou rozhodovať o tom, či slovenské súdy správne aplikovali právo, keď rozhodli o prerušení konania týkajúceho sa sťažovateľkinej žaloby až do právoplatného skončenia konania týkajúceho sa sporu medzi dvomi družstvami a že toto konanie musí byť vzaté do úvahy za účelom zistenia, či bola celková dĺžka namietaného konania primeraná. Súd prijal argument vlády, že dĺžka konania, ktoré sa týkalo predbežnej otázky bola v značnej miere pričítateľná správaniu predstaviteľov žalovaného družstva. V tomto ohľade Súd uviedol, že za prieťahy v konaní spôsobené predstaviteľmi žalovaného družstva nemôže byť zodpovedná žalovaná vláda. Poukázal však na skutočnosť, že vnútroštátne súdy mohli vyvinúť nátlak na žalované družstvo prostredníctvom článku 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a že súd prvého stupňa využil túto možnosť iba raz. Ďalej Súd poukázal na to, že o odvolaní žalovaného proti rozsudku z 24. mája 1999 bolo rozhodnuté 31. marca 2000, čo je viac ako osem mesiacov po tom, ako bolo podané odvolanie a počas tohto obdobia bolo uskutočnené iba jedno pojednávanie a že rozhodnutie najvyššieho súdu bolo doručené krajskému súdu 23. mája 2000, čo je viac ako dva mesiace po jeho vynesení. Súd poukázal aj na skutočnosť, že vypracovanie znaleckého posudku bolo nariadené 13. júna 2001, čo je viac ako štrnásť mesiacov po tom, ako najvyšší súd zrušil prvý rozsudok vynesený krajským súdom a dal mu pokyn, aby ustanovil znalca a že k tomuto prieťahu došlo v období, kedy konanie trvalo viac ako osem rokov. Súd teda dospel k záveru, že v konaní týkajúcom sa predbežnej otázky došlo k prieťahom, ktoré sú pričítateľné správaniu vnútroštátnych súdov, najmä v období, ktoré nasledovalo po vynesení rozsudku krajského súdu z 24. mája 1999. Súd uviedol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože celková dĺžka posudzovaného obdobia nemôže byť považovaná za primeranú.
Pokiaľ ide o poskytnutie spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľka požadovala, aby jej Súd priznal ako spravodlivé zadosťučinenie sumu 265. 270,- Sk z titulu vzniknutej škody (sťažovateľka vysvetlila, že požadovaná suma zodpovedá penále vo vzťahu k sume, ktorú jej dlhuje predmetné družstvo) a sumu 10. 000,- Sk z titulu súdnych poplatkov, ktoré vynaložila vo vnútroštátnych súdnych konaniach. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na náhradu škody, vláda uviedla, že nie je žiaden dôvod na odškodnenie z tohto titulu, pretože konanie stále prebieha. Súd akceptoval argument vlády. Pokiaľ ide o náklady a výdavky sťažovateľky, vláda uviedla, že sťažovateľka nepreukázala, že suma bola vynaložená za účelom predísť alebo napraviť namietané porušenie Dohovoru. Súd požiadavku sťažovateľky zamietol a uviedol, že v spise sa nenachádza nič, čo by svedčilo o tom, že sťažovateľke vznikli pred vnútroštátnymi súdmi, akékoľvek náklady a výdavky naviac v dôsledku dĺžky konania. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme sťažovateľka uviedla, že nie je schopná ju kvantifikovať. Súd jej priznal z tohto titulu 3.000 EUR, vykonajúc odhad na spravodlivom základe a berúc do úvahy okolnosti prípadu.
Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku ako aj na to, že Súd rozsudok prijal jednomyseľne, zástupca SR pred ESĽP odporúčal nepredložiť vec Veľkej komore na nové preskúmanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.2.2003 jeho vykonanie sleduje Výbor ministrov RE. Vláda musí vyplatiť spravodlivé zadosťučinenie do 12.5.2003. V zmysle Pravidiel pre výkon rozsudkov prijatých Výborom ministrov RE vláda musí k uvedenému termínu ako aj následne informovať Výbor o konkrétnych a všeobecných opatreniach, ktoré prijala na nápravu a na prevenciu opakovania zisteného porušenia. Po splnení podmienok rozsudku, Výbor prijme záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonaním rozsudku.
Kancelária zástupcu predložila ministerstvu spravodlivosti niektoré legislatívne návrhy na zohľadnenie rozsudku v budúcej normotvornej činnosti.:
Rozsudok z 12.11.2002 – porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru
Sťažnosť podaná na Súde 15.02.1999. Zaregistrovaná 29.4.1999. Začiatok skúmania 20.1.2000. Čiastkové rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté 20.1.2000. Notifikácia sťažnosti vláde 2.2.2000. Termín predloženia stanoviska k prijateľnosti 28.4.2000. Termín predloženia stanoviska k obsahu sťažnosti 8.11.2001. Konečné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté 13.9.2001. Rozsudok vo veci vyhlásený 12.11.2002. Listom z 21.2.2003 Súd informuje, že žiadna strana nepožiadala o preskúmanie veci vo Veľkej komore podľa článku 44 ods. 2 Dohovoru. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.2.2003.
Sťažovateľ je občan SR, narodený v roku 1929, s trvalým pobytom v Trnave.
Sťažovateľ namietal porušenie článku 6 (Právo na spravodlivé súdne konanie) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne prieťahy v konaní a nerešpektovanie spravodlivého verejného prejednania pred nestranným a nezávislým tribunálom.
V rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti zo dňa 20. januára 2000 Súd rozhodol, že skúmanie námietky sťažovateľa, týkajúcej sa neprimeranej dĺžky konania odročí, z dôvodu, že o nej nemôže rozhodnúť na základe spisu a oznámil túto časť sťažnosti vláde SR. Sťažovateľovu sťažnosť, že konanie súvisiace s jeho žalobou o náhradu škody bolo nespravodlivé a že sudcovia pri prejednávaní nekonali nezávisle a nestranne, vyhodnotil Súd ako predčasnú, vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie ešte nebolo skončené a zamietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej nepodloženosti. Na základe stanovísk, ktoré predložila žalovaná vláda a sťažovateľ k prijateľnosti a podstate sťažnosti, vyhlásil Súd 13. septembra 2001 za prijateľnú sťažnosť sťažovateľa na neprimeranú dĺžku konania. Medzitým, dňa 22. februára 2001 ústavný súd vo svojom náleze I. ÚS 10/00 zistil, že v predmetnom konaní bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Aj na základe tejto skutočnosti sa vláda pokúsila vo veci vyššie uvedenej sťažnosti o zmierne riešenie. Sťažovateľ však uprednostnil, aby o podstate sťažnosti bolo rozhodnuté rozsudkom Súdu.
V priebehu písomného konania pred Súdom sťažovateľ uviedol, že prípad nebol zložitý a že dĺžka konania bola pričítateľná výlučne správaniu vnútroštátnych súdov. Vláda uviedla, že dĺžka konania, bola zapríčinená objektívnymi dôvodmi, konkrétne zložitosťou prípadu a zmenou organizácie súdneho systému na Slovensku, v dôsledku ktorého došlo v roku 1997 k zmene v pridelení prípadov jednotlivým sudcom. Sťažovateľ a jeho právny zástupca prispeli k dĺžke konania sami svojim správaním. Vláda najmä zdôraznila, že právny zástupca sa nezúčastnil viacerých pojednávaní, že viaceré podania sťažovateľa boli nejasné a že sťažovateľ namietal zaujatosť sudcov.
V rozsudku z 12. novembra 2002 Súd po zvážení všetkých právnych argumentov a iných dôkazov jednomyseľne 1. rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, 2. rozhodol, a) že dotknutý štát musí vyplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov od dátumu, kedy sa rozsudok stane právoplatným v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru 3 500 EU (tritisícpäťsto EUR) ako nemajetkovú ujmu a 300 EUR (tristo EUR) ako náhradu nákladov a výdavkov v slovenských korunách v kurze platnom v čase úhrady spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená; b) že po uplynutí vyššie uvedených troch mesiacov až do urovnania bude vyplácaný jednoduchý úrok v marginálnej úrokovej miere Európskej centrálnej banky plus tri percentá; 3. zamietol zvyšok sťažovateľových nárokov na spravodlivé zadosťučinenie.
Rozhodné obdobie, ktoré bolo potrebné posúdiť predstavovalo deväť rokov a šesť mesiacov.
Podľa Súdu prípad nebol osobitne zložitý. Prieťahy, ktoré vláda pripisovala sťažovateľovi neboli značné a nemohli ospravedlniť celkovú dĺžku konania. Čo sa týka správania vnútroštátnych súdov, Súd súhlasil s nálezom ústavného súdu, že značné prieťahy boli spôsobené najmä Krajským súdom v Bratislave, ktorý náležite nekonal. Neprimerané prieťahy pripustili aj Ministerstvo spravodlivosti a predseda Krajského súdu v Bratislave. Berúc do úvahy skutkové okolnosti prípadu, najmä skutočnosť, že išlo o zdroj príjmov sťažovateľa, Súd dospel k záveru, že celková dĺžka konania prekročila primeranú lehotu a porušila článok 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ ide o poskytnutie spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 1.370.158,- Sk ako náhradu škody. Sťažovateľ uviedol, že táto suma zahŕňa stratu na zárobku vo výške 553.015,- Sk a úroky z omeškania vo výške 817.143,- Sk. Vláda uviedla, že neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru a požadovanou sumou. Súd súhlasil s vládou a uviedol, že nie je jeho úlohou uvažovať nad tým, aký by bol výsledok konania, ak by sa uskutočnilo v súlade s požiadavkami článku 6 ods. 1. Sťažovateľ ďalej požadoval 1.000.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy. Okrem iného uviedol, že bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, že neschopnosť súdov prejednať jeho záležitosť v primeranej lehote mu spôsobila utrpenie a že z tohto dôvodu nemohol dôstojne žiť. Vláda namietala, že požiadavka je nepodložená a zjavne prehnaná. Berúc do úvahy judikatúru Súdu, význam predmetu konania pre sťažovateľa a vykonajúc odhad na spravodlivom základe, Súd priznal sťažovateľovi 3.500,- EUR. Sťažovateľ ďalej požadoval 24.812,- Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. Táto suma podľa neho zahŕňala trovy konania týkajúceho sa jeho žaloby o náhradu škody, honoráre jeho právnych zástupcov v konaní pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom, cestovné v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaniach, ako aj poštovné a výdavky na kópie. Okrem toho sťažovateľ požadoval 20.000,- Sk ako náhradu za stratu času, ktorý vynaložil na dosiahnutie nápravy pred vnútroštátnymi orgánmi. Vláda tvrdila, že požiadavka je neprimeraná. Súd poznamenal, že k požadovanej náhrade nákladov a výdavkov môže dôjsť iba v rozsahu, v akom boli vynaložené v súvislosti s pokusmi predísť alebo napraviť namietané porušenie. Uvažujúc, že neprimeraná dĺžka konania nevyhnutne zahŕňa zvýšenie sťažovateľových výdavkov a uskutočniac odhad na spravodlivom základe, Súd priznal sťažovateľovi 300,- EUR.
Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku ako aj na to, že Súd rozsudok prijal jednomyseľne, zástupca SR pred ESĽP odporúčal nepredložiť vec Veľkej komore na nové preskúmanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.2.2003 jeho vykonanie sleduje Výbor ministrov RE. Vláda musí vyplatiť spravodlivé zadosťučinenie do 12.5.2003. V zmysle Pravidiel pre výkon rozsudkov prijatých Výborom ministrov RE vláda musí k uvedenému termínu ako aj následne informovať Výbor o konkrétnych a všeobecných opatreniach, ktoré prijala na nápravu a na prevenciu opakovania zisteného porušenia. Po splnení podmienok rozsudku, Výbor prijme záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonaním rozsudku.
Rozsudok z 12.11.2002 – porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru
Sťažnosť podaná na Súd 14.12.1998. Zaregistrovaná 06.04.1999. Súd začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 20.01.2000. Notifikácia sťažnosti vláde SR 02.02.2000. Termín predloženia písomného stanoviska vlády SR k prijateľnosti a obsahu sťažnosti 12.07.2000. Rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté 26.3.2002. Termín predloženia stanoviska k meritu veci a k možnosti zmieru bol stanovený na 24.5.2002. Listom z 11.7.2002 Súd informuje, že po preskúmaní návrhov strán a na základe praxe Súdu týkajúcej sa práva na verejné prejednanie veci (pozri napr. rozhodnutie z 21.3.2001 vo veci A.T. v. Austria, č. 32635/96, § 43) vec by mohla byť uzavretá zmierom na základe sumy 50.000.- Sk pokrývajúcej majetkovú, nemajetkovú ujmu i náklady konania. Listom z 19.8.2002 Súd zasiela list sťažovateľky zo 6.8.2002, v ktorom nesúhlasí s navrhnutou sumou zmieru vo výške 50.000.- Sk. Rozsudok vo veci vyhlásený 12.11.2002. Listom z 13.2.2003 Súd informuje vládu, že sťažovateľka listom zo 4.2.2003 požiadala o preskúmanie veci vo Veľkej komore. Rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť.
Sťažovateľka je občianka SR, narodená v roku 1973, s trvalým pobytom v Košiciach. Sťažovateľka žiadala o reštitúciu majetku, ktorý jej bol vyvlastnený v roku 1967. Dňa 15.9.1992 Pozemkový úrad Košice-vidiek žalobe vyhovel. Dňa 19.4.1993 KS Košice zrušil uvedené rozhodnutie a vrátil vec Pozemkovému úradu, pričom nariadil správnemu orgánu zistiť všetky skutkové okolnosti veci a vypočuť strany. Dňa 29.12.1997 sa sťažovateľka a sociálna inštitúcia užívajúca predmetnú pôdu stretli s predstaviteľmi Okresného úradu Košice 2 aby prediskutovali záležitosť. Sťažovateľka odmietla podpísať zápis z rokovania. Dňa 6.2.1998 OS Košice 2 vydal nový rozsudok v ktorom zamietol žalobu. Dôvodil, že uvedený pozemok slúžil účelu, pre ktorý bol vyvlastnený v zmysle § 6 (1) (m) zákona 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, a že sťažovateľka dostal náhradu za vyvlastnenie. Dňa 10.3.1998 sťažovateľka požiadal o súdne preskúmanie rozhodnutia. Namietala, že Pozemkový úrad nezistil skutkový stav, že rozhodol svojvoľne a že sa neuskutočnilo ústne konanie vo veci. Sťažovateľka najmä tvrdila, že pozemok bol vyvlastnený za účelom vybudovania školy pre postihnuté deti a že v čase nadobudnutia platnosti uvedeného zákona nebol vôbec využívaný a následne bol protiprávne poskytnutý sociálnej inštitúcii. Dňa 12.6.1998 KS Košice potvrdil rozhodnutie Pozemkového úradu. So spisu Pozemkového úradu zistil, že predmetný pozemok účelu pre ktorý bol vyvlastnený, pretože sociálna inštitúcia ho využívala ako ihrisko pre postihnuté deti. KS Košice neprijal námietku, že na pozemku nebola žiadna stavba. S odvolaním sa na § 250f OSP, KS Košice rozhodol o tom, že sa neuskutoční pojednávanie. Rozsudok bol doručený 29.6. 1998.
Sťažovateľka pôvodne namieta porušenie článku 6 ods. 1 (Právo na spravodlivé súdne konanie) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne, že zamietnutie jej žaloby o reštitúciu majetku bolo svojvoľné, a že v uvedenom konaní nebolo rešpektované jej právo na verejné prejednanie veci. Ďalej namieta porušenie článku 1 (Ochrana majetku) k Protokolu č. 1 k Dohovoru, konkrétne zamietnutie jej žaloby o reštitúciu majetku.
V rozhodnutí o prijateľnosti z 26.3.2002, Súd
Zamietol námietku vlády, že sťažnosť nebola podaná v 6 mesačnej lehote v zmysle článku 35 ods. 1 Dohovoru. Dôvodil tým, že rozhodné obdobie sa počíta odo dňa doručenia rozsudku (pozri rozsudok z 29.8.1997 vo veci Worm v. Austria, § 33), čiže podľa slovenského právneho poriadku lehota začala plynúť od 29.6.1998 kedy bol doručený rozsudok KS KE z 12.6.1998 zástupcovi sťažovateľky. Lehota bola prerušená prvým listom sťažovateľky z 24.11.1998 podaným na pošte 14.12.1998, t.j. v 6 mesačnej lehote tak ako to vyžaduje článok 35 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ ide o námietku porušenia článku 6 ods. 1 z dôvodu,
že údajne bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé a verejné
preskúmanie jej veci týkajúcej sa nároku na reštitúciu majetku, Súd
vyhlásil ako zjavne neodôvodnenú časť sťažnosti
týkajúcu sa svojvoľného rozhodnutia vo veci sťažovateľky. Súd konštatoval, že
v prvom rade je na vnútroštátnych orgánoch, konkrétne súdoch, aby vyložili
a používali vnútroštátne právo. Podľa článku 19 Dohovoru, úlohou Súdu je
zabezpečiť dodržiavanie záväzkov štátov, ktoré prevzali v Dohovore. Nie je
úlohou Súdu zaoberať sa omylmi skutkovej alebo právnej povahy, ktorých sa
údajne dopustili vnútroštátne súdy, pokiaľ by neviedli k porušeniu práv
a slobôd chránených Dohovorom (pozri Garzia Ruiz v. Spain, č. 30544/96, § 28).
V tejto veci, KS KE potvrdil administratívne rozhodnutie zamietajúce žiadosť
o reštitúciu majetku na základe nesplnenia podmienok uvedených v § 6 ods. 1
písm. m) zákona o úprave vlastníckych práv k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku. Vyhodnotil argumenty sťažovateľky a riadne a dostačujúco zdôvodnil
rozhodnutie. Naviac, Súd nezistil nespravodlivosť v postupe KS KE v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru.
prijal na preskúmanie podstaty časť sťažnosti týkajúcu sa námietky sťažovateľky, že jej vec nebola verejne prejednaná pred nezávislým a nezaujatým súdom, pretože vec nastoľuje závažné skutkové a právne otázky podľa Dohovoru, ktorých vyriešenie závisí na preskúmaní podstaty veci. Táto námietka preto nie je zjavne neodôvodnená v zmysle článku 35 ods. 3 Dohovoru. Iné dôvody na vyhlásenie sťažnosti za neprijateľnú neboli zistené.
neprijal z dôvodu ratione materiae námietku sťažovateľky na porušenie jej majetkových práv podľa článku 1 Protokolu č. 1 o ochrane majetku v dôsledku zamietnutia jej žiadosti o reštitúciu majetku. Súd dôvodil tým, že článok 1 Protokolu č. 1 sa používa iba vo vzťahu k existujúcemu majetku a nezaručuje právo na získanie majetku (pozri napr. rozsudok z 23.11.1983 vo veci Van der Mussele v. Belgium, § 48). Rovnako, každý kto namieta zásah do niektorého z jeho majetkových práv musí preukázať, že takéto právo existovalo. V súlade s praxou Súdu, podmienečný nárok, ktorý prepadne v dôsledku nesplnenia zákonom stanovených podmienok nemožno považovať za „majetok“ v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 (pozri napr. rozhodnutie o prijateľnosti z 13.12.2000 vo veci Malhous v. ČR, č. 233071/96). V tejto veci, KS KE z dôvodov jasne uvedených v rozsudku zdieľa názor OS KE II v tom, že predmetná pôda nemôže byť reštituovaná pretože nebola splnená jedna z podmienok zakotvených v § 6 ods. 1 písm. m) zákona o úprave vlastníckych práv k pôde, konkrétne, že majetok nikdy neslúžil pre účel pre ktorý bol vyvlastnený. Súd nezistil žiadny náznak toho, že by bolo svojvoľné rozhodnutie štátnych orgánov alebo že by bolo v rozpore s príslušnými ustanoveniami slovenského práva. Námietka sťažovateľky je preto mimo rámec článku 1 Protokolu č. 1 a musí byť zamietnutá podľa článku 35 ods. 4 Dohovoru.
Vzhľadom na povahu veci, zástupca listom z 21. mája 2002 oznámil Súdu, že vláda Slovenskej republiky akceptuje možnosť hľadania zmieru v tejto veci. Súd listom z 11. júla 2002 navrhol výšku zmieru v sume 50,000,- Sk. Zo strany Slovenskej republiky bol návrh akceptovaný, avšak sťažovateľka listom Súdu zo 6. augusta 2002 tento návrh zamietla, požadujúc pre uzavretie zmieru najmenej 350,000,- Sk.
Následne, dňa 12. novembra 2002 Súd vyniesol rozsudok, v ktorom jednomyseľne: 1. rozhodol, že bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru; 2. rozhodol: a) že žalovaný štát je povinný zaplatiť sťažovateľke do 3 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru, sumu 1 000,- EUR (tisíc eur) za nemajetkovú ujmu, a 230,- EUR (dvestotridsať eur) za náklady a výdavky, v slovenských korunách v kurze platnom v deň úhrady, spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená; b) že od vypršania lehoty vyššie uvedených troch mesiacov až do vyplatenia uvedenej sumy, budú k tejto sume pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej minimálnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o 3 %; a 3. zamietol zvyšok sťažovateľkinej žiadosti o spravodlivé zadosťučinenie.
Sťažovateľka pred Súdom namietala, že nebolo rešpektované jej právo na verejné prejednanie veci pred súdom. Odvolala sa pritom na článok 6 ods. 1 Dohovoru.
Súd v tomto prípade znova zopakoval, že uskutočňovanie verejných súdnych pojednávaní tvorí základný princíp, zahrnutý v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Verejný charakter konania chráni účastníkov pojednávania pred utajeným výkonom spravodlivosti bez verejnej kontroly. Garancia spravodlivého procesu je jedným zo základných princípov v každej demokratickej spoločnosti. Súd si všimol, že po zamietnutí žiadosti sťažovateľky o reštitúciu spornej nehnuteľnosti v správnom konaní, sťažovateľka požadovala nápravu pred Krajským súdom v Košiciach. Tvrdila, inter alia, že okresný úrad nesprávne zistil relevantné skutkové okolnosti, a že vo veci sa neuskutočnilo žiadne verejné konanie. Avšak krajský súd, s poukazom na § 250f Občianskeho súdneho poriadku, netrval na ústnom prejednaní veci. Podľa Súdu, verejné prejednanie pred krajským súdom sa neuskutočnilo, avšak nie z dôvodu, že by sťažovateľka nebola chcela, aby k nemu došlo.
Súd ďalej skonštatoval, že jurisdikcia krajského súdu nebola striktne limitovaná iba na právne otázky, ale v jeho právomoci bolo preskúmať, či správne orgány náležite zistili všetky skutkové okolnosti prípadu. Podanie na krajský súd naznačuje, že sťažovateľka namietala nielen právne ale aj skutkové okolnosti prípadu. Bez spochybňovania správnosti rozhodnutia krajského súdu o tom, že správny orgán zistil náležite všetky skutkové okolnosti, Súd konštatoval, berúc do úvahy záujem sťažovateľky, že článok 6 ods. 1 v tomto prípade vyžadoval, aby sa uskutočnilo ústne konanie. Súd si všimol aj to, že po doručení rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. júna 1998, Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil, že § 250f Občianskeho súdneho poriadku je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a tiež s článkom 6 ods. 1 Dohovoru a uvedené ustanovenie zrušil.
Súd nakoniec zistil, že bol porušený článok 6 ods. 1 a to z dôvodu, že v reštitučnom konaní, ktorého nespravodlivosť namietala sťažovateľka, sa neuskutočnilo verejné pojednávanie pred nezávislým a nestranným súdom.
Pokiaľ ide o poskytnutie spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľka žiadala 859,200,- Sk ako kompenzáciu za nehnuteľnosť, ktorú jej slovenské orgány odmietli reštituovať a 350,000,- Sk ako kompenzáciu za nemajetkovú ujmu, ktorá jej vznikla nekonaním verejného pojednávania vo veci, a teda odmietnutím reštituovať spornú nehnuteľnosť. Vláda Slovenskej republiky tvrdila, že neexistuje príčinná súvislosť medzi majetkovou ujmou, ktorú žiadala sťažovateľka, a namietaným porušením článku 6 ods. 1 Dohovoru. S odkazom na ods. 71 rozhodnutia č. 33071/96 Malhous proti Českej republike z 12. júla 2001, vláda trvala na tom, že konštatovanie porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru samo o sebe predstavuje dostatočné spravodlivé zadosťučinenie s ohľadom na akúkoľvek nemajetkovú ujmu, ktorú sťažovateľka mohla utrpieť. Súd námietku vlády v prípade majetkovej ujmy akceptoval, avšak v prípade nemajetkovej ujmy poznamenal, že na rozdiel od synovca sťažovateľa v prípade Malhous proti Českej republike (ods. 71 rozhodnutia), sťažovateľka v uvedenom prípade bola zisteným porušením priamo dotknutá. Preto Súd vzal do úvahy, že sťažovateľka utrpela určitú nemajetkovú ujmu, ktorá nie je dostatočne kompenzovaná len konštatovaním porušenia Dohovoru a preto priznal sťažovateľke sumu 1. 000,- EUR za nemajetkovú ujmu.
Sťažovateľka ďalej žiadala 10,522.40,- Sk ako kompenzáciu za trovy a vo vnútroštátnych konaniach. Vláda Slovenskej republiky argumentovala, že sťažovateľka nepreukázala opodstatnenosť žiadosti a že suma bola neprimeraná. Na základe vlastného odhadu na spravodlivom základe Súd zvážil, že je vhodné priznať sťažovateľke 230,- EUR.
Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku ako aj na to, že Súd rozsudok prijal jednomyseľne, zástupca SR pred ESĽP odporúčal nepredložiť vec Veľkej komore na nové preskúmanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.2.2003 jeho vykonanie sleduje Výbor ministrov RE. Vláda musí vyplatiť spravodlivé zadosťučinenie do 12.5.2003. V zmysle Pravidiel pre výkon rozsudkov prijatých Výborom ministrov RE vláda musí k uvedenému termínu ako aj následne informovať Výbor o konkrétnych a všeobecných opatreniach, ktoré prijala na nápravu a na prevenciu opakovania zisteného porušenia. Po splnení podmienok rozsudku, Výbor prijme záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonaním rozsudku.
Z judikatúry Súdu jasne vyplýva, že samotné ustanovenie § 250f Občianskym súdnym poriadkom nebolo porušením Dohovoru, ale do rozporu s článkom 6 ods. 1 Dohovoru sa dostala v určitých prípadoch až následná aplikácia tohto ustanovenia všeobecnými súdmi, ktoré mali precíznejšie zvažovať použitie uvedeného ustanovenia v reálne jednoduchých prípadoch, majúcich povahu skôr výnimiek, keď účastníci konania nenamietali zistené skutkové okolnosti prípadu, a spornou bola iba otázka práva aplikovaného na ten – ktorý prípad. Vzhľadom na skutočnosť, že veľká väčšina sťažností podaných na Súd proti Slovenskej republike sa týka práve porušenia požiadavky na prejednanie veci v primeranej lehote, garantovanej článkom 6 ods. 1 Dohovoru, opätovné zavedenie tohto ustanovenia do Občianskeho súdneho poriadku by urýchlilo postup v prípadoch, predvídaných zrušeným § 250f Občianskeho súdneho poriadku.
V zmysle bodu III. ods. 2 Štatútu môže agent pre zastupovanie Slovenskej republiky uzatvárať zmier so sťažovateľom po predchádzajúcej dohode s ministrom spravodlivosti. Podľa článku 38 Dohovoru a Pravidla 62 Rokovacieho poriadku rokovanie o zmieri má dôverný charakter. V odôvodnených prípadoch sa Súd ponúkne stranám ako sprostredkovateľ zmieru. Túto možnosť využil aj v prípade troch rozsudkov vo vzťahu k Slovenskej republike prijatých v roku 2002.
Rozsudok z 23.7.2002 – vyčiarknutie (zmier)
Sťažnosť: Podaná 1.3.1996 u Európskej komisie pre ľudské práva. Zaregistrovaná dňa 27.11.1997. Európsky súd pre ľudské práva /Druhá sekcia/ (Súd) začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 29.06.2000. Notifikácia sťažnosti vláde SR 11.7.2000. Termín predloženia písomného stanoviska SR k prijateľnosti a obsahu časti sťažnosti Súd určil na 4.10.2000.
Sťažovateľ bol občan SR nemeckej národnosti narodený v roku 1930 v Bratislave. Uvedená vec sa týkala 9 reštitučných konaní pred vnútroštátnymi súdmi iniciovaných sťažovateľom v roku 1991. Sťažovateľ sa v nich domáhal vrátenia viacerých nehnuteľností v oblasti Bratislavy. Namietal porušenie článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (prieťahy v konaní) a porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru (nebolo vyhovené jeho žalobným návrhom).
V rozhodnutí z 13.9.2001 o prijateľnosti sťažnosti, Súd prijal len časť sťažnosti týkajúcej sa neprimeranej dĺžky súdneho konania bodoch 1 (Konanie o reštitúciu pozemkov v Bratislave-Prievoze), 4 (Konanie o reštitúcii pozemku v P. Biskupiciach a náhrada škody), 6 (Konanie o vlastníctvo k pozemku v Malom Pálenisku a náhrada škody), 7 (Konanie o reštitúciu šperkov odňatých rodine sťažovateľa), 8 (Konanie o náhradu škody) a 10 (Konanie o náhradu škody za povinnú vojenskú službu) skutkového stavu. Zostatok sťažnosti (údajné porušenie práva na ochranu majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru) Súd neprijal (2 – Konanie o reštitúciu pozemkov v Malom pálenisku /15C 343/97/; 3 - konanie o reštitúciu hnuteľného majetku; 5 - konanie o užívaní pôdy v P. Biskupiciach /19C 173/95/; 9 – konanie o náhradu za ušlý zárobok;
Dĺžka neskončeného súdneho konania v jednotlivých predstavovala takmer 10 rokov, čo je v rozpore s „primeranosťou lehoty“ na prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru zaručujúceho právo na spravodlivé súdne konania.
Podľa stanoviska Súdu v liste zo 17.9.2001, vec bola vhodná na urovnanie zmierom na základe vyplatenia určitej sumy sťažovateľovi vládou SR. V prípade zhody strán, Súd bol pripravený vypracovať osobitný návrh, na základe ktorého by bol zmier umožnený. Vzhľadom na súhlas vlády a manželky sťažovateľa, ktorý medzitým umrel, so zmierlivým urovnaním veci, tajomník IV. sekcie navrhol stranám uzavrieť zmier na základe vyplatenia čiastky 110.000.- Sk. Vláda a manželka sťažovateľa súhlasili s týmto základom. Došlo k výmene príslušných deklarácií.
V rozsudku o vyčiarknutí veci Súd vzal na vedomie výmenu vyhlásení strán k zmieru. Slovenská republika sa zaviazala do troch mesiacov od doručenia rozsudku vyplatiť sťažovateľovi sumu 110.000.- Sk pokrývajúcu peňažnú a nemajetkovú ujmu a náklady. Sťažovateľ vzal na vedomie tento záväzok a vzdal sa akýchkoľvek ďalších nárokov, čím vec považuje sa definitívne skončenú. Vzhľadom na to, Súd rozhodol o vyčiarknutí sťažnosti zo zoznamu a vzal na vedomie, že ani jedna strana nemá záujem predložiť vec Veľkej komore. Vláda vyplatila dohodnutú sumu v stanovenej lehote. Výbor ministrov RE zatiaľ neprijal záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonávaním rozsudku.
Rozsudok z 26.11.2002 – vyčiarknutie (zmier)
Sťažnosť: Podaná 20.4.1998 u Európskej komisie pre ľudské práva. Zaregistrovaná dňa 18.5.1997. Európsky súd pre ľudské práva /Druhá sekcia/ (Súd) začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 27.4.2000. Notifikácia vláde SR 9.5.2000. Termín predloženia písomného stanoviska SR k prijateľnosti a obsahu časti sťažnosti Súd určil na 24.7. 2000. Rozhodnutie o prijateľnosti prijaté 14.5.2002. Rozsudok-vyčiarknutie (zmier) vyhlásený 26.11.2002.
Sťažovateľ je občanom SR, narodený v roku 1944 v Košiciach, s trvalým pobytom v Košiciach. Uvedená vec sa týkala dvoch konaní pred vnútroštátnymi súdmi. A. Konanie o odňatí vodičského preukazu Po dopravnej nehode dňa 12.1.1996, pri ktorej bol u sťažovateľa zistený alkohol v krvi, odňala polícia v Košiciach sťažovateľovi vodičské oprávnenie až do vyšetrenia nehody. Dňa 1.2.1996 sa sťažovateľ odvolal avšak 5.3.1996 MV SR potvrdilo pôvodné rozhodnutie prvej inštancie. Dňa 17.5.1996 sa sťažovateľ pokúsil dosiahnuť súdne preskúmanie administratívneho rozhodnutia o odňatí vodičského oprávnenia a 12.7.1996 zaplatil súdne poplatky. Dňa 23.5.1997 sa sťažoval u predsedu OS Bratislava III na prieťahy v konaní, načo dostal odpoveď, že sa rozhodnutie vo veci pripravuje. Dňa 30.6.1997 OS Bratislava III zamietol žalobu s konštatovaním, že administratívne rozhodnutia majú procesnú povahu a preto nie je príslušný konať v zmysle § 248 ods. 2(e) OSP. Dňa 15.10.1997 sa sťažovateľ sťažuje u predsedu KS Bratislava, že mu nebol doručený rozsudok OS Bratislava III. To sa stalo 29.10.1997. Dňa 19.12.1997 podal sťažovateľ podnet na ÚS SR (prieťahy v konaní a nespravodlivý súd a porušenie článku 6/1 Dohovoru). Sťažnosť bola zamietnutá lebo ÚS SR dňa 11.2.1998 zistil, že niet dôvodu na aplikáciu medzinárodnej zmluvy v tejto veci. Vyhlásil ale za prijateľnú časť sťažnosti o prieťahoch v konaní a dňa 31.3.1998 zistil, že bolo porušené sťažovateľovo ústavné právo na konanie v primeranej lehote pred OS Bratislava III. B. Trestné konanie proti sťažovateľovi. Dňa 12.4.1996 okresný prokurátor Košice 1 obvinil sťažovateľa z dvoch trestných činov – vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu a spôsobenia dopravnej nehody. Sťažovateľ žiadal OS Košice 1 o vykonanie znaleckého dokazovania a ďalšie dôkazy. Dňa vydal 30.4.1996 OS Košice 1 trestný rozkaz v ktorom uznal sťažovateľa za vinného z dvoch činov – ohrozenia iných osôb pod vplyvom alkoholu a udelil mu podmienečný trest odňatia slobody na 6 mesiacov. Sťažovateľ bol ďalej zbavený možnosti viesť motorové vozidlo na dobu 2 a pol roka. Dňa 15.5.1996 sa sťažovateľ odvolal. Dňa 17.12.1996 OS Košice 1 vydal rozsudok obsahovo totožný s trestným príkazom a sťažovateľ bol naviac zaviazaný zaplatiť náhradu škody zamestnávateľovi. Dňa 7.2.1996 sa sťažovateľ odvolal. Dňa 23.4.1997 NS SR presunul vec z KS Košice na KS Žilina, ktorý dňa 22.7.1997 zrušil prvostupňový rozsudok pre nedostatky v konaní. Toto rozhodnutie OS Košice 1 dostal 28.7.1997. Dňa 25.3.1998 sa sťažovateľ sťažuje u predsedu OS Košice 1, že mu nebolo oznámené rozhodnutie odvolacieho súdu. Dňa 16.4.1998 sa predseda OS Košice 1 ospravedlnil za prieťahy v konaní. Dňa 4.5.1998 sa sťažovateľ sťažuje u predsedu KS Košice, že nedostal rozhodnutie vo veci odvolania a že existujú prieťahy v konaní. Dňa 17.12.1998 ÚS SR zistil, že OS Košice 1 vo veci riadne nekonal, a že bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote. V decembri a v januári 1999 sa uskutočnili pojednávania na OS Košice 1. Dňa 12.1.2000 OS Košice 1 uznal sťažovateľa za vinného v dvoch bodoch z ohrozenia iných (jazda pod vplyvom alkoholu v roku 1995 a 1996) a udelil mu úhrnný trest 5.000 Sk a zákaz riadenia motorového vozidla na dobu 5 rokov. Sťažovateľ sa odvolal dňa 28.2.2000.
Sťažovateľ pôvodne namietal porušenie článku 6/1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé a verejné prejednanie odňatia vodičského oprávnenia v administratívnom konaní v primeranom čase), článku 13 Dohovoru (právo na efektívny prostriedok nápravy); článku 1 Protokolu 1 k Dohovoru (ochrana majetku); a článku 6/1 Dohovoru (prieťahy v trestnom konaní).
V rozhodnutí o prijateľnosti zo 14.5.2002 Súd prijal na preskúmanie podstaty sťažnosti bez ujmy rozhodnutiu o podstate veci len námietku týkajúcu sa neprimeranej dĺžky súdneho konania týkajúceho sa odňatia vodičského oprávnenia sťažovateľovi a námietku porušenia článku 6/1 Dohovoru, konkrétne, že v primeranej lehote nebolo rozhodnuté o jeho trestnom obvinení. Zostatok sťažnosti Súd zamietol. Súd neprijal ako zjavne neodôvodnenú námietku porušenia článku 1 Protokolu č. 1 (Ochrana majetku), konkrétne, že sťažovateľ nemohol používať svoje súkromné vozidlo v dôsledku odňatia vodičského oprávnenia. Postup polície bol v súlade so zákonom o policajnom zbore a sledoval všeobecný záujem bezpečnosti cestnej premávky. Súd neprijal ako zjavne neodôvodnenú časť námietky porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru týkajúcu sa nespravodlivého konania, týkajúcu sa posúdenia dôkazov súdmi a výsledku konania pred vnútroštátnymi súdmi. Súd nezistil rozpor s článkom 19 Dohovoru, v zmysle ktorého otázka posúdenia dôkazov a interpretácie právnych a skutkových okolností je v prvom rade vecou vnútroštátnych orgánov. Povinnosťou Súdu je len dohliadať, či zmluvné štáty dodržiavajú záväzky, ktoré prevzali v Dohovore. V tomto prípade, sťažovateľ mohol predkladať a hodnotiť dôkazy, rozhodnutia súdov boli riadne zdôvodnené a neboli svojvoľné.
Vzhľadom na povahu veci (prieťahy v súdnom konaní od roku 1996), Súd sa ponúkol stranám ako sprostredkovateľ zmieru. Navrhol ako základ zmieru sumu 140.000.- Sk. Vláda a sťažovateľ s týmto postupom súhlasili. Došlo k výmene príslušných deklarácií. Vláda sa zaviazala vyplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov od doručenia rozsudku sumu 140.000.- Sk pokrývajúcu peňažnú a nemajetkovú ujmu a náklady. Sťažovateľ vzal na vedomie tento záväzok a vzdal sa akýchkoľvek ďalších nárokov, čím vec považuje sa definitívne skončenú.
V rozsudku z dňa 26.11.2002 Súd s uspokojením vzal na vedomie dosiahnutý zmier, vyčiarkol sťažnosť zo zoznamu otvorených vecí a vzal na vedomie, že strany si neželajú predložiť vec Veľkej komore na nové preskúmanie veci.. Vláda vyplatila uvedenú čiastku v termíne stanovenom Súdom. Výbor ministrov RE, zatiaľ neprijal záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonávaním rozsudku.
Rozsudok z 26.11.2002 – vyčiarknutie (zmier)
Sťažnosť: Podaná 5.6.1992 u Európskej komisie pre ľudské práva. Zaregistrovaná dňa 28.5.1998. Európsky súd pre ľudské práva /Druhá sekcia/ (Súd) začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 29.06.2000. Čiastočné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté dňa 29.6.2000. Notifikácia sťažnosti vláde SR 12.7.2000. Termín predloženia písomného stanoviska SR k prijateľnosti a obsahu časti sťažnosti Súd určil na 2.10.2000. Konečné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti prijaté 14.5.2002. Rozsudok-vyčiarknutie (zmier) vyhlásený 26.11.2002.
Sťažovateľ je občan SR narodený v roku 1963, s trvalým pobytom v Košiciach. V roku 1990 bol zadržaný a daný do väzby (od 5.7.1990). Dňa 4.1.1991 bol sťažovateľ obvinený z viacerých trestných činov, vrátane porušovania domovej slobody. 3.7.1991 Krajský súd v Košiciach vrátil vec na ďalšie vyšetrovanie, okrem iného preto, že sťažovateľ bol dňa 19.7.1990 v rozpore s právom vyšetrovaný bez pomoci advokáta a nemohol tak posúdiť získané dôkazy. 31.12.1991 prepustený z väzby. 13.4.1992 vznesené nové obvinenie a 5.10.1994 bol sťažovateľ obžalovaný pre viaceré trestné činy na OS Košice 1. Dňa 30.6.1995 OS Košice 1 vracia vec prokurátorovi na ďalšie došetrenie. Dňa 16.9.1996 OS Košice 1 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestných činov krádeže, pokusu krádeže, porušenia domovej slobody a poškodzovania cudzej veci a udelil mu súhrnný trest, proti ktorému sa odvolal verejný žalobca. Dňa 30.9.1997 KS Košice odvolaniu vyhovel a sťažovateľovi zvýšil súhrnný trest na 3 roky odňatia slobody. Dňa 5.11.1997 OS Košice 1 odňal sťažovateľovi jeho vkladnú knižku (12.000.- Sk.) dôvodiac, že suma bola uložená v čase spáchania trestných činov, z ktorých bol sťažovateľ ako páchateľ usvedčený. Dňa 22.4.1999 sťažovateľ žaloval noviny a prokurátora za publikovanie článku o jeho prípade. Konanie pred OS Košice 2 k termínu čiastočného rozhodnutia o prijateľnosti sťažnosti pokračovalo.
Sťažovateľ pôvodne namietal porušenie článkov 3 (Zákaz mučenia); 5 ods. 3 (Právo na slobodu a bezpečnosť); 6 ods. 1 – 3 (b) a (c) (Právo na spravodlivé súdne konanie); 10 (Sloboda vyjadrenia); 13 (Právo na efektívnu nápravu); 14 (Zákaz diskriminácie) a 17 (Zákaz zneužitia práv) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor) a článku 1 Protokolu 1 k Dohovoru (Ochrana majetku).
V čiastkovom rozhodnutí o prijateľnosti z 29.6.2000 súd zamietol z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti, časovej nepríslušnosti alebo nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy námietku údajného porušenia článkov 3; 5; 6 ods. 3 (b) a (c); 10; 14; 17; a článku 1 Protokolu 1. Vzhľadom na uvedené, predmetom konania pred Súdom bolo iba posúdenie námietky porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru (prieťahy v trestnom konaní) a článku 13 (Právo na efektívne prostriedky nápravy počas uvedeného trestného konania).
V konečnom rozhodnutí o prijateľnosti zo 14.5.2002 Súd spojil otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov so skúmaním podstaty sťažnosti a vyhlásil zostatok sťažnosti za prijateľný bez ujmy rozhodnutiu o podstate veci.
V odôvodnení Súd zistil, že otázka dostupnosti nápravy alebo efektívnosti prostriedku nápravy je súčasťou vecnej námietky sťažovateľa na porušenie článku 13 v spojení s článkom 6 Dohovoru. Dôvody vlády týkajúce sa nevyčerpania prostriedkov sa úzko spojené s uvedenými aspektmi a mali by sa spojiť so skúmaním podstaty veci. Súd zistil, že vec nastoľuje závažné otázky právnej a skutkovej povahy, ktorých rozhodnutie bude závisieť na preskúmaní podstaty veci.
Vzhľadom na povahu veci (prieťahy v súdnom konaní od roku 1996) Súd sa ponúkol stranám ako sprostredkovateľ zmieru. Obidve strany súhlasili so zmierom na základe sumy 130.000.- Sk navrhnutej Súdom. Došlo k výmene príslušných deklarácií. Vláda sa zaviazala vyplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov od doručenia rozsudku sumu 130.000.- Sk pokrývajúcu peňažnú a nemajetkovú ujmu a náklady. Sťažovateľ vzal na vedomie tento záväzok a vzdal sa akýchkoľvek ďalších nárokov, čím vec považuje sa definitívne skončenú.
V rozsudku z 26.11.2002 Súd s uspokojením vzal na vedomie dosiahnutý zmier, vyčiarkol sťažnosť zo zoznamu otvorených vecí a vzal na vedomie, že strany si neželajú predložiť vec Veľkej komore na nové preskúmanie. Vláda vyplatila uvedenú sumu v termíne stanovenom Súdom. Výbor ministrov RE zatiaľ neprijal záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonávaním rozsudku.