SPRÁVA

O ČINNOSTI AGENTA PRE ZASTUPOVANIE SLOVENSKEJ REPUBLIKY V KONANÍ PRED EURÓPSKYM SÚDOM PRE ĽUDSKÉ PRÁVA ZA ROK 2002

 ÚVOD

 Minister spravodlivosti každoročne predkladá vláde správu o činnosti agenta pre zastupovanie Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a to na základe uznesenia vlády č. 732 z 19. júla 1994 v nadväznosti na uznesenie vlády č. 707/1999. Dňa 18. decembra 2002 vláda prijala na návrh ministra spravodlivosti uznesenie č. 1391, ktorým zrušila úlohu B.2 písm. ba) uznesenia vlády SR č. 732 z 19. júla 1994 – predkladať na rokovanie vlády správu o každom prípade, v ktorom z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva („Súd“) a Výboru ministrov Rady Európy vznikli záväzky pre Slovenskú republiku spolu s návrhom opatrení do 30 dní od doručenia rozhodnutia. Jedným z  dôvodov tohto opatrenia bolo odbremeniť vládu od priebežného prerokúvania jednotlivých meritórnych rozsudkov, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle článku 46 Dohovoru, a ktoré musí vykonať potom ako nadobudnú právoplatnosť.

 Správa o činnosti agenta pre zastupovanie za kalendárny rok 2002 nadväzuje na správu za kalendárny rok 2001, ktorú vláda vzala na vedomie uznesením č. 553  z dňa 29. mája 2002. Správa bola následne zaslaná aj Výboru Národnej rady SR pre ľudské práva a národnosti. Vzhľadom na uvedené, neopakuje údaje a námety uvedené v správe za rok 2001, ktoré boli aktuálne aj v roku 2002.

 V roku 2002 agent pre zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Súdom:

  A. Zastupoval Slovenskú republiku v konaní pred Súdom; vypracúval oficiálne vyjadrenia k sťažnostiam podaným proti Slovenskej republike na základe podkladov od dotknutých vnútroštátnych orgánov, najmä všeobecných súdov, ako aj na základe konštantnej judikatúry Súdu k jednotlivým článkom Dohovoru a Protokolov; informoval vládu prostredníctvom ministra spravodlivosti o rozsudkoch Súdu a iných povinnostiach vyplývajúcich z rozhodnutí Súdu; vypracoval a predložil výročnú správu o svojej činnosti za rok 2001; predložil ministrovi spravodlivosti priebežnú  správu o činnosti za prvý polrok 2002; až do prijatia vyššie spomenutého uznesenia vlády č. 1391 z 18. decembra 2002 vypracúval správy o meritórnych rozsudkoch Súdu prijatých v roku 2002 spolu s návrhom ďalších opatrení a prostredníctvom ministra spravodlivosti ich predkladal na rokovanie vlády Slovenskej republiky;  na vyžiadanie alebo z vlastnej iniciatívy podával Súdu a príslušným orgánom Rady Európy informácie o vývoji právneho poriadku v Slovenskej republike v oblasti ochrany ľudských práv a slobôd; 

 Hlavná činnosť bola zameraná na prípravu oficiálnych písomných stanovísk k prijateľnosti a obsahu sťažností proti Slovenskej republike, ktoré Súd komunikoval vláde Slovenskej republiky v roku 2002. V porovnaní s rokom 2001 podstatne stúpol počet prípadov, keď Súd súčasne skúma prijateľnosť aj obsah sťažnosti. Ide o zrýchlený postup, ktorý sa prejavil v tom, že v druhej polovici 2002 Súd notifikoval vláde sťažnosti nie jednotlivo ako v minulosti ale hromadne. To malo za následok zvýšený nárok na prácu právnikov i kancelárie agenta pre zastupovanie ako celku, okrem iného aj preto, lebo Súd stanovil jeden termín na predloženie stanovísk k viacerým sťažnostiam súčasne. Pri existujúcom personálnom vybavení kancelárie sa podarilo uvedené úlohy splniť len s mimoriadnym vypätím a obetavosťou všetkých pracovníkov kancelárie. Ďalej bolo potrebné priebežne vypracúvať dodatočné písomné odpovede vlády Slovenskej republiky k vyjadreniam  sťažovateľov na písomné stanoviská vlády k prijateľnosti a obsahu sťažnosti, ako aj odpovede na dodatočné písomné doplnenia a dokumenty sťažovateľov priebežne zasielané Súdu (Pravidlo 59 Rokovacieho poriadku). Agent pre zastupovanie sa na požiadanie Súdu sa vyjadroval k výške spravodlivého zadosťučinenia požadovaného sťažovateľmi (Pravidlo 60 Rokovacieho poriadku). V súlade s bodom III. Štatútu agenta pre zastupovanie zaujímal, po vyjadrení ministra spravodlivosti, stanovisko k účelnosti uzavretia zmieru, a k ponuke tajomníka Súdu pôsobiť vo funkcii sprostredkovateľa zmieru po prijatí sťažnosti na preskúmanie jej obsahu (Pravidlo 61 Rokovacieho poriadku). Vyjadroval sa k žiadostiam sťažovateľov o úhradu trov a nákladov spojených s konaním pred Súdom z prostriedkov Súdu (Pravidlo 91 n. Rokovacieho poriadku).

 B. Zabezpečoval niektoré úlohy, ktoré súvisia s implementáciou rozsudkov Súdu v podmienkach Slovenskej republiky.

 C. Prednášková a publikačná činnosť pracovníkov kancelárie agenta pre zastupovanie, uskutočňovaná v rámci výučby na právnických fakultách, v rámci školení sudcov a justičných čakateľov, rôznych projektov organizovaných mimovládnymi organizáciami alebo Informačným strediskom RE v Bratislave, bola zameraná najmä na praktické otázky uplatňovania Dohovoru v podmienkach Slovenskej republiky v nadväznosti na rozhodnutia Súdu v sťažnostiach proti Slovenskej republike.

 Podľa štatistických údajov Súdu (Survey of Activities 2002), vývoj vo vybavovaní sťažností týkajúcich sa Slovenskej republiky v  roku 2002 bol nasledujúci:

Z tabuľky vyplýva, že pri porovnaní s rokom 2001, v roku 2002 došlo k zníženiu počtu podaných sťažností pri súčasnom zvýšení počtu neprijatých alebo vyčiarknutých sťažností. To je pozitívny vývoj. Z vyššie uvedených údajov vyplýva aj to, že Európsky súd pre ľudské práva zvýšil svoju aktivitu, čo sa prejavilo v zvýšenom počte sťažností pridelených sekciám na preskúmanie a vo zvýšenom počte sťažností notifikovaných vláde a požiadaviek predložiť Súdu stanoviská vlády k prijateľnosti a obsahu jednotlivých sťažností.

ROZSUDKY V ROKU 2002

V roku 2002 Súd prijal 7 rozsudkov z celkového počtu 31 rozsudkov vyhlásených od roku 1993. Pokiaľ ide o rozsudky vyhlásené v roku 2002, v 4 veciach konštatoval porušenie práv sťažovateľa a v 3 rozsudkoch vyčiarkol vec zo zoznamu vzhľadom na zmier uzavretý medzi vládou a sťažovateľom. Podrobnosti o jednotlivých rozsudkoch sú uvedené v tabuľke a v prílohe.

Rozsudky Súdu vyhlásené v roku 2002

ROZHODNUTIA O PRIJATEĽNOSTI V ROKU 2002

V roku 2002 Súd prijal spolu 42 rozhodnutí o prijateľnosti, z toho v 17 prípadoch neprijal sťažnosť, v 14 prípadoch v čiastkovom rozhodnutí odročil konečné rozhodnutie o prijateľnosti časti sťažnosti týkajúcej sa námietky neprimeranej dĺžky súdneho konania na neskôr pričom zamietol zostatok sťažnosti, a nakoniec, v 11 prípadoch vyhlásil sťažnosť alebo jej časť za prijateľnú na preskúmanie jej podstaty.

A. SÚDNE KONANIE

A.1. SŤAŽNOSTI PROTI SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Od roku 1993 Súd notifikoval vláde spolu 133 sťažností (stav k 10.3.2003) z toho 39 v roku 2002. K 31.12.2002 vláda evidovala 131 vecí..

Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad o termínoch podania, registrácie, začiatku skúmania, notifikácie uvedených 133 sťažností v jednotlivých rokoch, ako aj  o počte základných písomných stanovísk k prijateľnosti a obsahu sťažností vypracovaných vládou na vyžiadanie Súdu:

Z prehľadu vyplýva, že rok 2002 bol druhým v poradí z hľadiska počtu nových sťažností notifikovaných vláde Slovenskej republiky. V rokoch 2000-2002 Súd oznámil vláde spolu 93 sťažností, teda viac ako 2/3 zo všetkých sťažností notifikovaných Slovenskej republike od roku 1993. V roku 2002 zástupca vypracoval na vyžiadanie Súdu 47 stanovísk k prijateľnosti a obsahu sťažnosti.

Stav vybavovania jednotlivých vecí je nasledujúci (stav k 10.3.2003):

Z prehľadu vyplýva, že v roku  2002 bolo skončených 16 vecí z celkového počtu 53 skončených vecí; Výbor ministrov RE dohliada nad výkonom 16 rozsudkov Súdu z celkového počtu 28 rozsudkov prijatých Súdom od roku 1993, z toho 6 rozsudkov je z  roku 2002; Tri rozsudky zatiaľ nenadobudli právoplatnosť, z toho 1 rozsudok je z roku 2002 a 2 z roku 2003; V roku 2002 súd prijal 11 vecí na preskúmanie podstaty sťažnosti avšak v priebehu toho istého roka v 5 veciach prijal aj rozsudok, čím sa počet sťažností v ktorých Súd skúma podstatu sťažnosti znížil na súčasných 7 vecí. Súd skúma podmienky prijateľnosti 54 sťažností, z toho 40 sťažností od roku 2002;

I. SKONČENÉ VECI

Neprijaté sťažnosti

V roku 2002 Súd rozhodnutím neprijal 16 sťažností z vyššie uvedeného celkového počtu 133 evidovaných sťažností pre nesplnenie niektorej z podmienok prijateľnosti podľa v článku 35 Dohovoru. Z toho v 12 prípadoch sťažovateľ nevyčerpal nový dostupný a efektívny vnútroštátny opravný prostriedok - ústavnú sťažnosť podľa novelizovaného článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. V rozhodnutí o neprijateľnosti sťažnosti vo veci A.J. (č. 57984/00) a ďalších rozhodnutiach, ktoré nasledovali po tomto významnom rozhodnutí, Súd dospel k právnemu názoru, že sťažovateľ sa mal obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky, a to napriek tomu, že sťažovateľ mal už podanú sťažnosť v Štrasburgu.  Podľa Súdu, vzhľadom na to, že vznikol nový opravný prostriedok, ako aj na to, že namietané súdne konanie pred vnútroštátnymi súdmi sa ešte neskončilo, sťažovatelia mali možnosť využiť tento nový opravný prostriedok, čo neurobili. V dvoch prípadoch dôvodom neprijatia sťažnosti bola zjavná neodôvodnenosť sťažnosti vzhľadom na to, že dĺžka súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi ešte neprekročila 3 roky. V jednom prípade dôvodom neprijatia sťažnosti bolo nevyčerpanie opravného prostriedku – dovolania, a v jednom prípade nevyčerpanie opravného prostriedku – zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Stručná charakteristika neprijatých sťažností je uvedená v prílohe.

II. OTVORENÉ VECI

Vláda eviduje spolu 82 otvorených  vecí (z toho 79 k 31.12.2002), ktoré sa nachádzajú v rôznych štádiách vybavovania. V 16 prípadoch Výbor ministrov Rady Európy dohliada nad výkonom právoplatných  rozsudkov prijatých vo vzťahu k Slovenskej republike; v 3 veciach rozsudok Súdu ešte nenadobudol právoplatnosť; v 7 veciach Súd skúma  podstatu sťažnosti, a v 54 veciach Súd skúma podmienky prijateľnosti sťažnosti.

1. Dohľad Výboru ministrov RE  nad výkonom právoplatného rozsudku Súdu

V   roku 2002  Výbor ministrov neprijal žiadnu záverečnú rezolúciu o skončení dohľadu nad vykonávaním rozsudkov. Podľa článku 46 ods. 2 Výbor ministrov RE dohliada nad vykonávaním 16 právoplatných rozsudkov Súdu (pozri príloha). V zmysle článku 44 Dohovoru, rozsudky z roku 2002 týkajúce sa Slovenskej republiky nadobudli právoplatnosť 3 mesiace po doručení rozsudku vláde Slovenskej republiky, pretože vláda rozhodla na základe odporúčania agenta pre zastupovanie, že nevyužije - vzhľadom na povahu veci - možnosť postúpiť vec na prerokovanie Veľkej komory podľa článku 43 Dohovoru. Rozsudky v merite veci, o ktorých rokovala vláda, sa netýkali takých výnimočných prípadov, ktoré by nastoľovali závažné otázky výkladu alebo používania Dohovoru alebo protokolov k nemu, alebo iné závažné otázky všeobecného záujmu. Vzhľadom na to, bolo možné reálne predpokladať, že Veľká komora by neprijala tieto veci na nové posúdenie (žiadosť o preskúmanie veci vo Veľkej komore nemá povahu riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu Komory) resp. potvrdila by zistenia Komory o porušení povinností Slovenskou republikou. V súvislosti s vykonávaním rozsudkov Výbor ministrov sleduje, či:

• Slovenská republika vyplatila sťažovateľovi Súdom priznané spravodlivé zadosťučinenie, vrátane úroku z omeškania podľa povahy veci;

• a, či boli prijaté - ak je to potrebné, berúc do úvahy voľnosť Slovenskej republiky zvoliť si prostriedky nevyhnutné na splnenie rozsudku:

• osobitné opatrenia na to aby sa skončilo porušovanie, a aby sa čo najviac ako je to možné obnovila situácia v ktorej sa strana nachádzala pred porušením Dohovoru;

• všeobecné opatrenia na prevenciu nových porušení podobných tomuto alebo týmto zisteným porušeniam alebo na skončenie prebiehajúcich porušení.

Výbor ministrov je oprávnený posúdiť akékoľvek podanie poškodenej strany týkajúce sa vyplatenia spravodlivého zadosťučinenia alebo prijatia osobitných opatrení, inými slovami, Výbor sa môže zaoberať podaniami sťažovateľov, pokiaľ namietajú, že zistenie porušenia zo strany Súdu neviedlo k primeranej náprave na vnútroštátnej úrovni.

Počas dohľadu nad výkonom rozsudku, Výbor ministrov prijíma predbežné rezolúcie, najmä na to, aby získal informácie o stave pokroku vo výkone rozsudku v Slovenskej republike, alebo, ak je to vhodné, aby vyjadril znepokojenie a/alebo urobil príslušné návrhy ohľadom tohto výkonu.

Potom ako sa presvedčí, že Slovenská republika prijala všetky nevyhnutné opatrenia na splnenie rozsudku, Výbor ministrov prijme záverečnú rezolúciu v ktorej konštatuje, že jeho funkcie podľa článku 46 ods. 2 Dohovoru boli vykonané.

2. Skúmanie prijateľnosti sťažnosti (Pravidlá 48 – 57 Rokovacieho poriadku)

U celkového počtu všetkých sťažností notifikovaných vláde sa 54 nachádza v štádiu skúmania podmienok prijateľnosti sťažnosti na úrovni sudcu spravodajcu  (Pravidlá 48-50 Rokovacieho poriadku)  alebo komory, ktorej bola vec pridelená (Pravidlá 52-57 Rokovacieho poriadku).

Nové sťažnosti v roku 2002

V roku 2002 Súd notifikoval vláde 39 nových sťažností (40 vrátane 1 vyžiadania na úrovni sudcu spravodajcu). Všetky sťažnosti patria do kategórie individuálnych sťažností v zmysle článku 34 Dohovoru. V roku 2002 nebola podaná proti SR žiadna medzištátna sťažnosť podľa článku 33 Dohovoru a ani SR nepodala takúto sťažnosť proti inému zmluvnému štátu Dohovoru.

Väčšina nových sťažností sa týka námietky porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Právo na spravodlivé súdne konanie), pričom až v 27 prípadoch ide o námietku neprimeranej dĺžky porušenia práva sťažovateľa na rozhodnutie v jeho veci v primeranej lehote. Sťažovatelia namietajú aj zaujatosť súdu alebo sudcov a svojvoľné rozhodovanie súdu, porušenie zásady „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní a iné súčasti článku 6 ods. 1 Dohovoru. V šiestich prípadoch, sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa článku 8 Dohovoru (Právo na súkromie a rodinný život). Námietka porušenia majetkových práv sťažovateľa podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru bola vznesená v troch prípadoch. Tak isto v troch prípadoch sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv podľa článku 5 Dohovoru (Právo na slobodu a bezpečnosť). V jednom prípade sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru. Viacerí sťažovatelia namietajú súčasne porušenie viacerých článkov Dohovoru (napr. diskrimináciu podľa článku 14 v spojení s inými článkami Dohovoru, absenciu efektívneho vnútroštátneho opravného prostriedku a pod.). V súvislosti s uvedenými sťažnosťami, Súd v roku 2002 prijal 13 veciach čiastkové rozhodnutia o prijateľnosti, v ktorých neprijal časť sťažností pre nesplnenie podmienok prijateľnosti a odročil rozhodnutie o prijateľnosti zostatku sťažnosti na obdobie po preskúmaní písomného stanoviska vlády. Kvalitatívne novým prvkom v postupe Súdu v roku 2002 bolo to, že Súd súčasne so zaslaním 20 sťažnosti oznámil vláde, že sťažnosti bude skúmať prijateľnosť aj podstatu sťažnosti súčasne a nie ako doteraz postupne (najprv podmienky prijateľnosti a po prijatí sťažnosti podstatu sťažnosti). Ide o sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú zjavné prieťahy v súdnom konaní. Súčasťou nového postupu v roku 2002 bolo aj to, že Súd sa ponúkol ako sprostredkovateľ zmieru súčasne s notifikáciou takýchto sťažností. Stručná charakteristika sťažností je uvedená v prílohe.

3. Skúmanie podstaty sťažnosti (Pravidlá 58-62 Rokovacieho poriadku)

Súd skúma podstatu 7 sťažností, z toho 6 vecí z roku 2002 a 1 veci z roku 2001.

Stručná charakteristika sťažností je uvedená v prílohe.

4. Rozsudok Súdu ešte nenadobudol právoplatnosť

V 3 veciach sa skončilo súdne konanie avšak rozsudok Súdu ešte nenadobudol právoplatnosť podľa článku 44 Dohovoru. Ide o 1 rozsudok Súdu prijatý v roku 2002 a 2 rozsudky prijaté v roku 2003. V prípade dvoch rozsudkov z roku 2003 ešte neuplynula trojmesačná lehota, v ktorej môže ktorákoľvek strana v spore požiadať o nové preskúmanie rozsudku vo Veľkej komore (článok 43 Dohovoru). V prípade rozsudku z roku 2002 sťažovateľka požiadala o preskúmanie rozsudku komory vo Veľkej komore v rámci uvedenej trojmesačnej lehoty, avšak Súd ešte nerozhodol o uvedenej žiadosť.

Stručná charakteristika sťažností je uvedená v prílohe.

Oficiálne písomné stanoviská vlády k prijateľnosti a obsahu sťažnosti

V roku 2002 agent pre zastupovanie predložil Súdu v rámci písomného konania 47 oficiálnych stanovísk k prijateľnosti a obsahu sťažnosti. Z toho 1 písomné podanie bolo zaslané na základe vyžiadania sudcu spravodajcu (Pravidlo 49 Rokovacieho poriadku), a zostatok sa týkal preskúmania podmienok prijateľnosti alebo obsahu sťažností (Pravidlo 54 Rokovacieho poriadku a  Pravidlo 59 Rokovacieho poriadku). Na vyžiadanie Súdu alebo z vlastnej iniciatívy vlády boli Súdu zasielané ďalšie písomné podania. V roku 2002 kancelária agenta pre zastupovanie evidovala 2117 prijatých a odoslaných písomností, vrátane stanovísk k prijateľnosti a obsahu sťažností a inej komunikácie so Súdom a dotknutými vnútroštátnymi orgánmi.

Pri vypracovaní stanovísk sa vychádzalo z podrobnej analýzy skutkového stavu (v prípade námietky neprimeranej dĺžky konania najmä z podrobnej chronológie súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi), z použiteľného vnútroštátneho práva a z judikatúry Súdu k namietaným článkom Dohovoru alebo dodatkových protokolov k Dohovoru aplikovateľnej na konkrétny prípad.

Pri vypracúvaní stanovísk bol zástupca v odbornom pracovnom kontakte s dotknutými súdmi, príslušnými odbormi a sekciami ministerstva spravodlivosti, inými štátnymi orgánmi a rezortom zahraničných vecí. Všetky časové termíny stanovené Súdom na preloženie písomných podaní boli dodržané.

A.2. SLOVENSKÁ REPUBLIKA AKO TRETIA STRANA

Podľa článku 36 Dohovoru a Pravidla 61 Rokovacieho poriadku (Intervencia tretej strany), vo všetkých sporoch pred Komorou alebo Veľkou komorou má Vysoká zmluvná strana, ktorej občanom je sťažovateľ, právo predložiť písomné stanovisko a zúčastniť sa na ústnom konaní. Predseda Súdu môže v záujme riadneho priechodu spravodlivosti vyzvať ktorúkoľvek Vysokú zmluvnú stranu, ktorá nie je účastníkom konania, alebo ktorúkoľvek dotknutú osobu, ktorá nie je sťažovateľom, aby predložili písomné stanovisko alebo sa zúčastnili na ústnom konaní.

Listom z 28.3.2002 Súd informoval agenta pre zastupovanie o prijatí sťažnosti vo veci Jablonská v. Poľsko (sťažnosť č. 60225/00). Požiadal o odpoveď na otázku, či Slovenská republika má v úmysle využiť právo na intervenciu. Sťažovateľka je slovenská štátna občianka poľského pôvodu. Narodila sa v roku 1921 vo Varšave a žije v Senci na Slovensku. Vec sa týkala reštitučných nárokov na dom vo Varšave, ktorý sťažovateľka zdedila po rodičoch. Sťažnosť sa týka neprimeranej dĺžky súdneho konania, ktoré sa začalo 5. 11. 1992 na Krajskom súde vo Varšave a skončilo 24. 7. 2001. Trvalo preto 8 rokov 8 mesiacov 19 dní z ktorých obdobie ôsmych rokov, 2 mesiacov a 23 dní spadá pod jurisdikciu Súdu z dôvodu ratione temporis. Listom z 21.5.2002 Súd potvrdil príjem listu vlády z 24.4.2002 v ktorom vláda informuje, že nevyužije možnosť intervenovať v uvedenej veci. Dôvodom nevyužitia práva bol skutkový a právny stav tejto veci, z ktorého vyplývalo, že dĺžka konania pred poľskými orgánmi je zjavne neprimeraná z hľadiska posudzovania Súdu. 

B. VÝKON ROZSUDKOV SÚDU V ROKU 2002

Aj v roku 2002 sumy pôvodne požadované/navrhované sťažovateľmi boli značne vyššie (asi 150 miliónov Sk) ako sumy, ktoré Súd nakoniec priznal sťažovateľom s prihliadnutím na vyjadrenia vlády a vlastnú judikatúru v uvedenej oblasti. Sumy priznané Súdom pri zistení porušenia alebo navrhnuté pri sprostredkovaní zmieru zodpovedajú princípu rovnosti a praxi Súdu, ktorá na rozdiel od minulosti v súčasnosti stavia Slovenskú republiku na rovnakú úroveň ako iné zmluvné štáty RE. Súd predovšetkým neakceptuje objektívne dôvody prieťahov s súdnom konaní (napr. argumentáciu dotknutého súdu založenú na objektívne vysokom počte otvorených vecí, ktoré napadli na uvedený súd), pretože Slovenská republika mala od roku 1993 dostatok času na prijatie rýchlych a efektívnych opatrení na nápravu. 

V roku 2001 vláda priebežne informovala cestou kancelárie agenta pre zastupovanie a prostredníctvom Stálej misie SR pri RE Výbor ministrov RE o plnení rozsudkov a to vo forme „Informácie predloženej v rámci sledovania výkonu rozsudkov vo Výbore ministrov RE“, najmä:

• o preklade rozsudkov Súdu v odbornom právnickom časopise Justičná revue, v ktorých Súd zistil porušenie práv sťažovateľov. Odborné preklady vyhotovili agent pre zastupovanie a odborní pracovníci kancelárie zástupcu;

• o aktuálnych legislatívnych zmenách;

V súvislosti s implementáciou rezolúcií a odporúčaní Výboru ministrov RE a Parlamentného zhromaždenia RE, ktoré sa týkajú vykonania rozsudkov Súdu, boli aj v roku 2002 pre Slovenskú republiku aktuálne úlohy uvedené v správe za rok 2001.

V dňoch 8.-13.9.2002 sa agent pre zastupovanie zúčastnil v Štrasburgu na Seminári „Partneri pri ochrane ľudských práv: Posilnenie súčinnosti medzi Európskym súdom pre ľudské práva a národnými súdmi (9.-10.9.2002); a na 52. zasadnutí Výboru pre zdokonalenie mechanizmu ochrany ľudských práv (DH-PR) (11.-13.9.2002), ktorý pôsobí v rámci Direktoriátu pre ľudské práva RE a zaoberá sa otázkami vykonávania rozsudkov Súdu.

V roku 2002, pracovníci kancelárie agenta pre zastupovanie boli v pravidelnom pracovnom styku so sudcami všeobecných súdov ktorých informovali o vývoji judikatúry Súdu. Prednášali v rámci projektu Vzdelávanie sudcov a justičných čakateľov, hradeného z prostriedkov mimovládnych organizácií. Zodpovedným gestorom projektu bola odborná pracovníčka kancelárie agenta pre zastupovanie. Pracovníci kancelárie sa podieľali na prekladoch rozsudkov pre potrebu Informačného centra RE v Bratislave a na prednáškach v rámci projektu „street law“ organizovaného centrom na stredných školách v Slovenskej republike. V Justičnej Revue publikovali slovenský preklad viacerých meritórnych rozsudkov Súdu prijatých v roku 2002.

ZÁVERY

V roku 2002 agent pre zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Súdom priebežne plnil úlohy, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú zo štatútu agenta pre zastupovanie a Rokovacieho poriadku Súdu a z príslušných uznesení vlády.

Aj v roku 2002, najviac pertraktovanou otázkou bola otázka porušovania článku 6 Dohovoru, najmä námietka porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote pred vnútroštátnymi súdmi. Právne stanoviská vlády vychádzali z konštantnej judikatúry Súdu k článku 6 Dohovoru a k iným článkom Dohovoru, ktorých porušenie namietal sťažovateľ.

V roku 2002 sa preukázala efektívnosť článku 127 Ústavy ako nového a dostupného vnútroštátneho prostriedku nápravy, ktorý je potrebné vyčerpať pred podaním sťažnosti na Súde resp. po podaní sťažnosti v Štrasburgu ak sa vnútroštátne konanie ešte neskončilo vzhľadom na pretrvávajúce prieťahy v konaní.

V súvislosti s vykonávaním rozsudkov Súdu, vláda prijala viaceré všeobecné opatrenia na nápravu a prevenciu opakovania zisteného porušenia, vrátane opatrení v legislatívnej oblasti. Na druhej strane, ani v  roku 2002 sa ešte nepodarilo navrhnúť a prijať osobitný zákon o konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, ďalej nový zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Otvorená zostáva aj otázka prístupu SR k Európskej dohode z roku 1996 o osobách zúčastňujúcich sa na konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva. Na rozdiel od väčšiny zmluvných štátov Rady Európy, Slovenská republika zatiaľ nepodpísala tento dokument poskytujúci zvýšenú právnu ochranu účastníkom konania pred Súdom pred prípadnými nežiaducimi zásahmi zo strany orgánov dotknutého štátu. Aktuálne zostávajú aj niektoré ďalšie námety, ktoré sú uvedené v správe agenta pre zastupovanie Slovenskej republiky za rok 2001.

Vzhľadom na nový postup Súdu, ktorý sa v roku 2002 prejavil vo zvýšenom počte spoločne notifikovaných sťažností, ako aj vzhľadom na to, že Súd stanovil spoločný termín na predloženie oficiálnych stanovísk vlády k prijateľnosti a obsahu viacerých sťažností súčasne, je nevyhnutné primerane prispôsobiť tomuto objektívne vzniknutému stavu podmienky pre prácu kancelárie agenta pre zastupovanie Slovenskej republiky. V inom prípade bude kancelária agenta pre zastupovanie len čiastočne schopná kvalifikovane plniť všetky termínované úlohy, ktoré vyplývajú z vyžiadaní Súdu v rámci konania pred Súdom. Ako prvoradá sa javí potreba stabilizovať personálne obsadenie kancelárie a dobudovanie jej priestorového, technického a materiálneho vybavenia zodpovedajúceho novým potrebám a výzvam.