Dôvodová správa
ÚVOD
Všeobecne
1. Rada Európy sa veľmi zaujíma o medzinárodný boj proti korupcii, kvôli zjavnej hrozbe, ktorú korupcia predstavuje pre základné princípy tejto organizácie: princípy právneho štátu, stability demokratických inštitúcií, ľudských práv a sociálneho a hospodárskeho pokroku. Tiež preto, že korupcia je vhodným objektom pre medzinárodnú spoluprácu: je to problém, ktorý zdieľa väčšina, ak nie všetky členské štáty a často obsahuje nadnárodné prvky. Avšak osobitosť Rady Európy spočíva v jej multidisciplinárnom prístupe, čo znamená, že sa zaoberá korupciou z hľadiska trestného, civilného a správneho práva.
2. Rada Európy začala svoju iniciatívu proti korupcii na konferencii európskych ministrov spravodlivosti v r. 1994 na Malte. Ministri uvážili, že korupcia je vážnou hrozbou pre demokraciu, právny štát a ľudské práva a že Rada Európy ako prominentná európska inštitúcia obhajujúca tieto základné hodnoty, by mala na ňu odpovedať.
3. Rezolúcia prijatá na tejto konferencii zdôraznila potrebu multidisciplinárneho prístupu a odporučila zriadenie Multidisciplinárnej skupiny pre korupciu s úlohou preskúmať, aké opatrenia by mohli byť zahrnuté v programe činnosti na medzinárodnej úrovni a možnosť vypracovania modelových zákonov alebo etických kódexov, vrátane medzinárodných dohovorov, na túto tému. Bola tiež zdôraznená dôležitosť vypracovania následného mechanizmu za účelom implementácie záväzkov obsiahnutých v týchto nástrojoch.
4. Vo svetle týchto odporúčaní Výbor ministrov sa dohodol v septembri 1994 na zriadení Multidisciplinárnej skupiny pre korupciu (GMC) pod spoločnou zodpovednosťou Európskeho výboru pre problémy zločinnosti (CDPC) a Európskeho výboru pre právnu spoluprácu (CDCJ) a vyzvali ich na preskúmanie otázky, aké opatrenia by boli vhodné na program činnosti proti korupcii na medzinárodnej úrovni, na predloženie návrhov priorít a pracovných štruktúr, berúc do úvahy prácu iných medzinárodných organizácií a na preskúmanie možnosti vypracovania modelových zákonov alebo etických kódexov vo vybraných oblastiach, vrátane vypracovania medzinárodného dohovoru na túto tému a následného mechanizmu za účelom implementácie záväzkov obsiahnutých v týchto nástrojoch. GMC začala svoju činnosť v marci 1995.
5. Program činnosti proti korupcii (PAC) pripravený GMC v priebehu roku 1995 a prijatý Výborom ministrov na konci r. 1996 je ambicióznym dokumentom, ktorý sa pokúša pokryť všetky aspekty medzinárodného boja proti tomuto fenoménu. Definuje oblasti, v ktorých je nevyhnutné vyvíjať činnosť a obsahuje množstvo opatrení, ktoré majú byť prijaté za účelom realizácie globálneho, multidisciplinárneho a obsiahleho prístupu boja proti korupcii. Výbor ministrov nariadil GMC, aby implementovala tento program do konca roku 2000.
6. Na 21. konferencii (Praha, 1997) európski ministri spravodlivosti prijali Rezolúciu č. 1 o prepojení medzi korupciou a organizovaným zločinom. Ministri zdôraznili, že korupcia predstavuje vážnu hrozbu pre princípy právneho štátu, demokraciu a ľudské práva, slušnosť a sociálnu spravodlivosť, bráni hospodárskemu rozvoju a ohrozuje stabilitu demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti. Ďalej podčiarkli, že úspešná stratégia boja proti korupcii a organizovanému zločinu vyžaduje pevný záväzok štátov spojiť svoje snahy, zdieľať skúsenosti a urobiť spoločné kroky. Európski ministri spravodlivosti osobitne odporučili zrýchlenie implementácie Programu činnosti proti korupcii a pokračovanie v práci týkajúcej sa prípravy medzinárodného občianskoprávneho nástroja, ktorý by sa zaoberal, okrem iného, náhradou škody pochádzajúcej z korupcie.
7. 10. a 11. októbra 1997 sa v Štrasburgu uskutočnil 2. summit hláv štátov a vlád členských štátov Rady Európy. Hlavy štátov a vlád, za účelom hľadania spoločných odpovedí na výzvy kladené korupciou v rámci Európy a podpory spolupráce medzi členskými štátmi Rady Európy v boji proti korupcii, nariadili, okrem iného, Výboru ministrov, aby zaistil rýchle ukončenie prác na medzinárodných právnych nástrojoch v súlade s Programom činnosti Rady Európy proti korupcii.
8. Výbor ministrov na 101. schôdzi dňa 6. novembra 1997 prijal Rezolúciu (97) 24 o 20 riadiacich princípoch boja proti korupcii. Princíp 17 osobitne naznačuje, že štáty by mali „zaistiť, že civilné právo berie do úvahy potrebu boja proti korupcii a najmä poskytuje účinné právne prostriedky pre tých, ktorých práva a záujmy sú poškodené korupciou“.
9. Na 22. konferencii (Kišiňov, jún 1999) európski ministri spravodlivosti prijali Rezolúciu č. 3 o boji proti korupcii, vyzývajúcu Výbor ministrov na prijatie návrhu Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch boja proti korupcii a jeho otvorenie na podpis pred koncom roka 1999.
10. Následne po prijatí Trestnoprávneho dohovoru o korupcii (poradové číslo 173) a rezolúcií (98) 7 a (99) 5, zmocňujúcich, resp. zakladajúcich „Skupinu štátov proti korupcii (GRECO)“, Rada Európy finalizovala medzinárodný právny nástroj s cieľom boja proti korupcii prostredníctvom nástrojov civilného práva. Naozaj, možnosť bojovať s fenoménom korupcie prostredníctvom opatrení civilného práva je osobitnou črtou prístupu Rady Európy v boji proti korupcii.
11. Program činnosti proti korupcii naznačuje, že pri boji s korupciou „civilné právo je priamo prepojené s trestným právom a správnym právom. Ak je taký trestný čin, akým je korupcia, zakázaný podľa trestného práva, nárok na náhradu škody možno uplatniť, pričom sa zakladá na spáchaní tohto trestného činu. Obetiam môže byť ľahšie chrániť svoje práva na základe civilného, ako trestného práva. Podobne, ak správa nevykonáva dostatočne svoje dozorné právomoci, možno uplatniť nárok na odškodné.“
b) Mandát a štúdia o vhodnosti
12. 15. februára 1996 Výbor ministrov sa na 558. schôdzi zástupcov ministrov rozhodol požiadať GMC, aby, okrem iného, „začala s vypracovaním štúdie o vhodnosti vypracovania dohovoru o občianskoprávnych nástrojoch na náhradu škody pochádzajúcej z činov korupcie.“
13. Za účelom poskytnutia základu pre túto štúdiu bol jednotlivým štátom rozoslaný dotazník o korupcii. Po obdržaní odpovedí od väčšiny členských štátov Rady Európy, GMC finalizovala štúdiu, ktorá bola predložená Výboru ministrov v marci 1997.
14. Štúdia podáva čo možno najúplnejší obraz občianskoprávnych aspektov vzťahujúcich sa na prípady korupcie, podčiarkujúc najmä príčiny pre a proti vypracovaniu jedného alebo viacerých medzinárodných nástrojoch o tejto otázke.
15. Štúdia ukazuje, že je možné predstaviť si niekoľko scenárov, kde by mohlo byť použitie občianskoprávnych nástrojov užitočné proti akejkoľvek forme korupcie. Text sa zaoberá, okrem iného, nasledujúcimi otázkami:
dostupnosťou a účinnosťou občianskoprávnych nástrojov vo všeobecnosti,
určením hlavných potenciálnych obetí korupčného správania,
problémami dôkazov a dokazovania príčinnej súvislosti medzi činmi a škodou,
fiškálnymi aspektami nezákonných platieb a ich vzťahu k porušovaniu hospodárskej súťaže,
platnosťou zmlúv,
úlohou auditorov,
ochranou zamestnancov,
postupmi (vrátane súdnych trov) a medzištátnou spoluprácou.
16. Štúdia naznačuje, že z analýz odpovedí na dotazník je jasné, že štáty majú rôzne zákony zamerané na korupčné praktiky. Možno však nájsť spoločný základ a zdá sa užitočné pokračovať v analýze a vyjasňovaní podobností a odlišností. Koniec koncov, všetky zákony sú založené na jednom spoločnom menovateli, a to, že korupčné praktiky by nemali byť podporované či tolerované.
17. Preto, štúdia podčiarkuje, že bez ohľadu na rozdielnu národnú legislatívu je medzinárodná aproximácia občianskoprávnych nástrojov v boji proti korupcii možná a nevyhnutná.
18. Štúdia končí výpočtom odporúčaných otázok, ktoré by sa mali zvážiť pri navrhovaní budúceho medzinárodného nástroja o tejto otázke, ako sú náhrada škody, zodpovednosť (vrátane zodpovednosti štátu), spoločná zodpovednosť, premlčacie doby, platnosť zmlúv, ochrana zamestnancov, účtovníctvo a audity, zhromažďovanie dôkazov, predbežné opatrenia a medzištátna spolupráca.
c) Občianskoprávny dohovor o korupcii
19. Občianskoprávna skupina GMC sa stretla dvakrát v r. 1997 a dvakrát v r. 1998, aby diskutovala a finalizovala návrh Občianskoprávneho dohovoru o korupcii, ktorý bol potom predložený plénu GMC. GMC preskúmala tento text na 15. (december 1998) a 16. (február 1998) plenárnom stretnutí. Návrh dohovoru bol potom predložený na stanovisko Európskemu výboru pre právnu spoluprácu (CDCJ) a Výboru ministrov za účelom umožnenia konzultovať Parlamentné zhromaždenie. Na 662. stretnutí (marec 1999) zástupcovia ministrov vyzvali Parlamentné zhromaždenie, aby zaujalo stanovisko k tomuto textu. GMC tiež konzultovalo návrh dohovoru s Transparency International (TI), Medzinárodnou obchodnou komorou (International Chamber of Commerce – ICC), Medzinárodnou komisiou právnikov (International Commission of Jurist – ICJ) a Medzinárodnou advokátskou komorou (International Bar Association – IBA). Po preskúmaní stanovísk CDCJ (CDCJ (99) 48 Príloha III) a Parlamentného zhromaždenia (Stanovisko 213(1999)), ako aj Transparency International a Medzinárodnej obchodnej komory na 17. stretnutí (jún 1999), GMC schválila 24. júna 1999 návrh Občianskoprávneho dohovoru o korupcii a rozhodla sa ho predložiť Výboru ministrov na schválenie.
20. Na 678. schôdzi Zástupcov ministrov, Výbor ministrov prijal Občianskoprávny dohovor o korupcii, rozhodol o jeho otvorení na podpis na 105. schôdzi Výboru ministrov a nariadil publikáciu jeho Dôvodovej správy.
21. Cieľom Občianskoprávneho dohovoru je vyžadovať od každej jeho strany, aby umožnila vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch účinné právne prostriedky pre osoby, ktoré utrpeli škodu následkom korupcie, aby im umožnila brániť si svoje práva a záujmy, vrátane možnosti získania náhrady škody.
22. Dohovor, ktorý je rozdelený na tri hlavy, (opatrenia na národnej úrovni, medzištátna spolupráca a monitorovanie a záverečné ustanovenia), je tzv. „non-self-executing convention“. To znamená, že zmluvné strany budú musieť preniesť jeho zásady a pravidlá v ňom obsiahnuté do svojich vnútroštátnych právnych predpisov, pri vzatí do úvahy svojich vlastných osobitostí.
23. Preto, Strany, ktoré už sú v súlade s ustanoveniami Dohovoru, alebo majú výhodnejšie ustanovenia, nemusia prijímať ďalšie opatrenia. Bude úlohou Skupiny štátov proti korupcii (GRECO), aby pri svojej monitorovacej činnosti v súlade s článkom 14 Dohovoru zaistila, že zmluvné strany plnia svoje záväzky podľa Občianskoprávneho dohovoru.
24. Tento Dohovor, ktorý je prvým pokusom definovať spoločné princípy a pravidlá v oblasti civilného práva a korupcie na medzinárodnej úrovni, sa zaoberá definíciou korupcie, náhradou škody, zodpovednosťou, spoločnou zodpovednosťou, premlčacími dobami, platnosťou zmlúv, ochranou zamestnancov, účtovníctvom a auditmi, zhromažďovaním dôkazov, dočasnými opatreniami, medzištátnou spoluprácou a monitorovaním.
II. KOMENTÁR K ČLÁNKOM OBČIANSKOPRÁVNEHO DOHOVORU O KORUPCII
25. Článok 1 sa zaoberá účelom Dohovoru, ktorý obsahuje princípy a pravidlá, ktoré majú strany implementovať vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, aby umožnili osobám, ktoré utrpeli škodu dôsledkom korupcie, obhajovať svoje práva a záujmy, vrátane možnosti získania náhrady škody.
26. Slovo „osoby“ obsiahnuté v Dohovore a tejto Dôvodovej správe sa vzťahuje na fyzické aj právnické osoby a iné subjekty existujúce v určitých právnych systémoch, ktoré môžu byť stranami v právnych sporoch.
27. Na začiatku svojej práce GMC prijala nasledujúcu predbežnú definíciu korupcie:
„Korupcia v súvislosti s prácou GMC Rady Európy je úplatkárstvo a ďalšie správanie vo vzťahu k osobám so zverenými zodpovednosťami vo verejnom či súkromnom sektore, ktoré porušuje ich povinnosti, ktoré vyplývajú z ich postavenia ako verejného činiteľa, súkromného zamestnanca, nezávislého zástupcu alebo iného podobného vzťahu a je zamerané na získanie nenáležitých výhod akéhokoľvek druhu pre nich alebo pre iných“.
28. Účelom tejto definície bolo zaistiť, že z práce GMC nebude nič vylúčené. Zjavne, táto definícia by sa nevyhnutne nemusela hodiť k právnej definícii korupcie vo väčšine členských štátov, a to najmä k trestnoprávnej definícii, ale jej výhodou bolo, že dopredu neobmedzovala diskusiu príliš úzkymi hranicami.
29. Trestnoprávny dohovor o korupcii obsahuje niekoľko spoločných operatívnych definícií korupcie, ktoré by mohli byť prenesené do vnútroštátnych právnych predpisov, aj keď sa môže ukázať nevyhnutnosť zmien v určitých národných definíciách, aby boli pokryté.
30. Občianskoprávny dohovor sleduje tradičný prístup k otázkam týkajúcim sa definícií a obsahuje definíciu korupcie na účel tohto Dohovoru. To neznamená, že strany nevyhnutne musia prijať túto definíciu korupcie vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, hoci by tak mohli urobiť, ak by si tak želali. Skutočne, hlavnými cieľmi tejto definície je vyjasnenie významu pojmu „korupcia“ v kontexte tohto Dohovoru a poskytnutie riadneho právneho rámca, v rámci ktorého fungujú ďalšie záväzky vyplývajúce z tohto Dohovoru.
31. Preto, slovo „korupcia“ v tomto Dohovore znamená „žiadanie, ponúkanie, poskytovanie alebo prijímanie, priamo alebo nepriamo, úplatku alebo inej nenáležitej výhody alebo ich prísľubu, ktoré deformuje riadne vykonávanie povinnosti alebo správanie požadované od príjemcu úplatku, nenáležitej výhody alebo ich prísľubu“.
Vo vzťahu k tejto definícii treba podotknúť, že súčasný Dohovor, a to je jednou z jeho hlavných vlastností, má relatívne širokú pôsobnosť, čo odzrkadľuje všeobecný prístup Rady Európy k boju proti korupcii ako hrozbe nielen pre medzinárodný obchod či finančné záujmy, ale aj demokratické hodnoty, princípy právneho štátu, ľudské práva a sociálny a hospodársky pokrok.
33. Pojem „príjemca“ sa vzťahuje na osobu, ktorej správanie je ovplyvnené činom korupcie, bez ohľadu na to, či je úpadok alebo nenáležitá výhoda určená pre neho alebo inú osobu.
34. Článok 3 ods.1 stelesňuje hlavný účel Dohovoru, ktorý je poskytnúť právo na náhradu škody spôsobenej činom korupcie. Tento odsek vyžaduje aby, každá Strana vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch zabezpečila právo podať občianskoprávnu žalobu v prípadoch korupcie. Sudca v konkrétnom prípade rozhodne, či sú splnené podmienky na poskytnutie odškodnenia.
35. Treba zdôrazniť, že podľa Dohovoru odškodnenie nesmie byť obmedzené na paušálnu sumu, ale musí byť určená podľa škody utrpenej v konkrétnom prípade. Podobne, odškodnenie v plnej sume podľa Dohovoru vylučuje tzv. trestajúce odškodnenie (odškodnenie v niekoľkonásobnej výške priznané za určitých okolností). Avšak Strany, ktorých vnútroštátne právne predpisy umožňujú tzv. trestajúce odškodnenie nemusia vylúčiť ich použitie popri plnom odškodnení.
36. Je jasné, že náhrada škody sa môže líšiť v závislosti od povahy škody. Škoda majetkovej povahy sa obyčajne nahrádza v peniazoch, zatiaľ čo nepeňažná ujma môže byť nahradená aj inými prostriedkami, ako napr. publikáciou rozsudku.
37. Odsek 2 špecifikuje rozsah náhrady škody, ktorú priznáva súd „Skutočná škoda“ (damnum emergens) predstavuje skutočné zníženie v hospodárskej situácii osoby, ktorá utrpela škodu. „Ušlý zisk“ (lucrum cessans) predstavuje zisk, ktorý by sa rozumne mohol dosiahnuť, ale sa nedosiahol v dôsledku korupcie. Konečne „nemateriálna ujma“ sa vzťahuje k tej ujme, ktorá nemôže byť hneď vyčíslená, keďže sa neprejavuje ako majetková škoda. Najčastejším príkladom nemateriálnej ujmy je ujma na reputácii podnikateľa, ktorá môže byť nahradená finančne alebo publikáciou rozsudku na trovy žalovaného.
38. Konečne je rozhodnutím zmluvných strán, aby rozhodli vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch o povahe nemajetkovej ujmy, ktorá má byť pokrytá, ako aj o povahe náhrady, ktorá sa má poskytnúť. Ak napríklad, vnútroštátne právne predpisy Strany v rámci náhrady nemajetkovej ujmy umožňujú náhradu za ujmu na reputácii podnikateľa, má za to, že táto strana posilnila svoje záväzky podľa tohto ustanovenia.
Odsek 1
39. Odsek 1 článku 4 obsahuje podmienky žaloby na náhradu škody. Za účelom získania náhrady škody, žalobca musí dokázať existenciu škody, či už žalovaný konal úmyselne alebo nedbanlivostne, príčinnú súvislosť medzi korupčný správaním a škodou. Toto ustanovenie nedáva nárok na náhradu škody ktorejkoľvek osobe, ktorá iba tvrdí, že ktorýkoľvek čin korupcie nejakým spôsobom poškodil jej práva a záujmy, alebo by tak mohol urobiť v budúcnosti.
Pokiaľ ide o jednotlivé zložky náhrady škody, je potrebné označiť nasledovné:
Nezákonné a zavinené správanie na strane obžalovaného
41. Tí, ktorí sa priamo a vedome zúčastnili na korupcii sú primárne zodpovední za škodu
a predovšetkým poskytovateľ a prijímateľ úplatku, ako aj tí, ktorí naviedli alebo napomáhali ku korupcii. Navyše, tí, ktorí neurobili náležité opatrenia, vo svetle zodpovedností, ktoré majú, aby zabránili korupcii, sú tiež zodpovední za škodu. To znamená, že zamestnávatelia sú zodpovední za korupčné správanie svojich zamestnancov, ak, napríklad, zanedbajú adekvátnu organizáciu spoločnosti alebo nevykonávajú príslušné kontroly svojich zamestnancov.
Škoda
42. Škoda uvedená v ods. 1 článku 4 musí spĺňať určité podmienky, aby zakladala právo na náhradu škody. Škoda, ktorá oprávňuje žalobu na náhradu škody musí byť dostatočne charakterizovaná, najmä pokiaľ ide o spojitosť so samotnou obeťou.
43. Keďže Dohovor formuluje minimálne štandardy, ods. 1 (ii) článku 4 nebráni Stranám umožnenie podania žaloby na náhradu škody inej osobe, ako tej, ktorá utrpela škodu.
Príčinná súvislosť
44. Musí existovať adekvátna príčinná súvislosť medzi činom a škodou, aby mohla byť škoda nahradená. Škoda by mala byť bežným a nie mimoriadnym následkom korupcie. Takto, napríklad „ušlý zisk“ neúspešného súťažiteľa, ktorý by bol získal kontrakt, keby nebol spáchaný čin korupcie, je bežným následkom korupcie a mal by byť za normálnych okolností predmetom náhrady škody. Na druhej strane by nebolo adekvátnou súvislosťou, ak, napríklad by neúspešný súťažiteľ vo svojom hneve a sklamaní nad stratou obchodu spadol zo schodov a zlomil si nohu. Navyše treba poznamenať, že Strany môžu uplatniť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch a praxi širší koncept príčinnej súvislosti.
Odsek 2
45. Odsek 2 článku 4 umožňuje spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť niekoľkých spolupáchateľov, bez ohľadu na to, či spolupracovali vedome alebo či jeden z nich je jednoducho zodpovedný následkom svojej nedbanlivosti.
46. V kontexte tohto Dohovoru „zodpovedajú spoločne a nerozdielne“ znamená, že osoby, ktoré utrpeli škodu následkom činu korupcie, za ktorý sú zodpovední niekoľkí páchatelia, si môžu nárokovať plnú náhradu škody od ktoréhokoľvek z nich.
47. Článok 5 vyžaduje od každej Strany, aby umožnila vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch príslušné postupy pre osoby, ktoré utrpeli škodu následkom činu korupcie verejného činiteľa vo výkone svojich funkcií, aby mohli žiadať náhradu škody od štátu alebo, v prípade Strany, ktorá nie je štátom, od príslušných orgánov tejto Strany. Skutočne, takýto postup už existuje vo viacerých európskych krajinách.
48. Článok 5 neoznačuje podmienky zodpovednosti Strany. Dohovor ponecháva na každú Stranu, aby určila vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch podmienky, za ktorých je Strana zodpovedná. Preto, podmienky a postupy pre podanie žalôb proti štátu za škodu spôsobenú činmi korupcie verejnými činiteľmi vo výkone svojich funkcií sa bude riadiť domácim právom dotknutej Strany. Článok 5 však vyžaduje od Strán, aby poskytli „náležité postupy“ obetiam činov korupcie verejných činiteľov, ktoré im umožnia účinné postupy a primeraný čas na vymáhanie náhrady škody od štátu (alebo, v prípade Strany, ktorá nie je štátom, od príslušných orgánov tejto Strany).
49. Ustanovenie obsiahnuté v článku 5 nebráni Stranám, aby vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch umožnili osobám, ktoré utrpeli škodu následkom činu korupcie žalovať verejných činiteľov, ako aj aby umožnili Stranám žiadať od svojich verejných činiteľov náhradu škody (vrátane, napríklad, nákladov obhajoby), o ktorej bolo rozhodnuté, že sú za ňu zodpovední. V každom prípade, väčšina európskych právnych systémov už túto možnosť poskytuje.
50. Článok 6 Dohovoru naznačuje, že správanie žalobcu môže mať vplyv na jeho právo na náhradu škody. Je jasné, že pokiaľ žalobca nie je obeťou škody, jeho správanie musí byť vzaté do úvahy.
51. Preto, tento článok umožňuje výnimku zo zásady na plnú náhradu utrpenej škody obsiahnutej v článku 3, ak nedbanlivosť obete môže viesť k zníženiu či neposkytnutiu náhrady škody, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
52. Treba však poznamenať, že musí ísť o zavinené správanie a že nezavinené správanie obete nebude mať vplyv na jej právo na náhradu škody.
Sudcovia musia preto zvážiť správanie obete, aby sa uistili, či zakladá zavinenie.
54. Navyše by mal byť vzatý do úvahy stupeň zavinenia obete, pokiaľ ide o prispenie k škode a jej zhoršeniu.
Sudca bude musieť určiť vo svetle okolnosti, ktoré sprevádzajú čin korupcie, čiastku,
o ktorú sa zníži náhrada škody. Sudca môže dokonca rozhodnúť, že vo svetle zavinenia obete sa neposkytne žiadna náhrada škody.
56. Napríklad, zamestnávatelia, ktorí ponechajú úplnú zodpovednosť pri zaobchádzaní s veľkými sumami peňazí na zamestnancoch, ktorí majú na starosti aj dojednávanie určitých kontraktov, bez vykonávania alebo zverenia inému náležitej kontroly nad podmienkami pre udeľovanie kontraktov alebo nad tým, či bol kontrakt pridelený vhodnej spoločnosti, môže byť obvinený zo zavinenia, ktoré prispelo k škode.
57. Ak po tom, čo vyšlo najavo, že zamestnanec už zaplatil úplatok, zamestnávateľ neurobil nevyhnutné opatrenia na zabránenie opakovania sa udalostí, jeho nárok na náhradu škody môže byť znížený alebo dokonca odmietnutý v závislosti na zamestnávateľovo prispenie k zhoršeniu finančnej škody utrpenej spoločnosťou.
58. Vo väčšine právnych systémov sa všeobecne akceptuje, že schopnosť začať občianskoprávne konanie na náhradu škody by malo byť podriadené určitému časovému obmedzeniu, za účelom poskytnutia stupňa istoty pre žalobcov a žalovaných vo vzťahu k rizikám sporu. Detaily sa v jednotlivých krajinách rôznia, ale vo všeobecnosti premlčacie pravidlá požadujú, aby žalobca začal konanie v priebehu určeného obdobia po tom, čo sa dozvedel o čine, ktorý zakladá žalobu alebo o škode. Väčšina krajín tiež predpisuje dlhšie časové obdobie, po uplynutí ktorého konanie nemožno začať, bez ohľadu na dátum, kedy sa žalobca o čine dozvedel.
59. Článok 7 Dohovoru uplatňuje tieto všeobecné pravidlá na žaloby týkajúce sa korupcie. Uznávajúc, že rôzne krajiny ukladajú rôzne premlčacie doby, ktoré sa niekedy medzi jednotlivými typmi prípadov líšia, tento článok nepredpisuje pevnú premlčaciu dobu, ktorá sa musí uplatňovať na korupčné prípady. Akonáhle sa žalobca dozvedel alebo mal sa dozvedieť o škode alebo o uskutočnení korupčného činu a o identite zodpovednej osoby, je nevyhnutné dať žalobcovi najmenej 3 roky na podanie žaloby, s ohľadom na povahu korupcie, ťažkosti pri zisťovaní a vyšetrovaní za účelom získania informácií na podporu žaloby. Toto ustanovenie dovoľuje Stranám buď umožniť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, aby premlčacia doba začínala od doby, kedy sa žalobca dozvie o čine korupcie alebo o škode. Strany môžu tiež stanoviť, že premlčacia doba začína od doby, kedy sa žalobca dozvie aj o škode aj čine korupcie. V každom prípade, vedomosť o identite zodpovednej osoby je požiadavkou, ktorá je odvodená od všeobecných zásad civilného práva. Otázky rovnováhy a spravodlivosti (napr. žalovaný nemusí mať prístup k dôkazom po mnohých rokoch) viedli k záveru, že by sa mala uplatňovať objektívna premlčacia doba na začatie konania kratšie ako
10 rokov od uskutočnenia činu korupcie. Odsek 1 článku 7 obsahuje tieto ustanovenia.
60. Modality spočívania a prerušenia premlčacích dôb sa tiež v rôznych krajinách líšia a sú úzko spojené s inými aspektami domácich postupov pre správu civilného súdnictva. Nie je nevyhnutné alebo žiadúce vyžadovať spoločný prístup pre korupčné prípady a ods. 2 článku 7 to tak aj upravuje. Spojenie „ak je to vhodné“ uznáva, že rôzne štáty môžu mať rôzne pravidlá týkajúce sa otázky, ktoré doby môžu spočívať alebo byť prerušené.
61. Navyše treba poznamenať, že v prípade niekoľkých činov korupcie môžu Strany určiť dátum, kedy sa čin korupcie uskutočnil, ktorý je relevantný pre počítanie premlčacej doby
Článok 8 – Platnosť zmlúv
62. Odsek 1 tohto článku stanovuje, že akákoľvek zmluva alebo jej časť umožňujúca korupciu je neplatná. Skutočne, vo väčšine európskych krajín zmluva, ktorej časť je protizákonná, je neplatná.
63. Odsek 2 tohto článku posilňuje uplatňovanie civilného práva v boji proti korupcii poskytnutím dodatočného opravného prostriedku pre tých, ktorí utrpeli škodu následkom činu korupcie. Bez toho, aby bolo dotknuté právo žalovať na náhradu škody, akákoľvek strana, ktorej súhlas s uzavretím zmluvy bol ovplyvnený činom korupcie, má právo sa obrátiť na súd, aby vyhlásil zmluvu za neplatnú. Formulácia jasne stanovuje, že ten, kto takéto vyhlásenie žiada musí byť jednou zo zmluvných strán. Ostáva na súde, aby rozhodol o stave zmluvy s ohľadom na všetky okolnosti prípadu.
64. Treba uviesť, že ako jasne vyplýva z textu tohto ustanovenia, Strany nie sú povinné umožniť vo svojich vnútroštátnych predpisoch tretím stranám žiadať o vyhlásenie zmluvy za neplatnú. Je jasné, že nič nebráni Stranám, aby išli ďalej nad obsah tohto ustanovenia, ak si tak želajú tým, že priznajú právo dotknutých strán žiadať, aby bola zmluva vyhlásená za neplatnú. V každom prípade, osoby, ktoré majú zákonný záujem môžu, podľa iných ustanovení tohto Dohovoru (napr. články 3 a 4) podať žalobu na náhradu škody spôsobenej činom korupcie.
Tento článok sa týka potreby, aby každá Strana prijala nevyhnutné opatrenia na ochranu
zamestnancov, ktorí v dobrej viere a na základe oprávnených podozrení o korupčných praktikách či správaní urobia oznámenie, od ich viktimizácie akýmkoľvek spôsobom.
66. Pokiaľ ide o nevyhnutné opatrenia na ochranu zamestnancov podľa článku 9 Dohovoru, legislatíva Strán by mohla napríklad ustanoviť, že zamestnávatelia sú povinní zaplatiť náhradu škody tým zamestnancom, ktorí sú obeťami neoprávnených sankcií.
67. V praxi je ťažké odhaliť a vyšetriť prípady korupcie a zamestnanci či kolegovia (či už verejní či súkromní) dotknutých osôb sú často prvými osobami, ktorí zistia alebo majú podozrenie, že niečo nie je v poriadku.
68. „Náležitá ochrana proti neoprávnenej sankcii“ znamená, že na základe tohto Dohovoru akákoľvek sankcia proti zamestnancom založená na základe toho, že oznámili čin korupcie osobám či orgánom zodpovedným za prijímanie takýchto oznámení bude neoprávnená. Oznamovanie by nemalo byť považované za porušenie povinnosti mlčanlivosti. Príkladmi neoprávnených sankcií môžu byť prepustenie či degradovanie týchto osôb alebo iné konanie spôsobom, ktorý obmedzuje postup v ich kariére.
69. Treba ozrejmiť, že napriek tomu, že nemožno zabrániť zamestnancom prijímať nevyhnutné opatrenia proti svojim zamestnancom v súlade s relevantnými ustanoveniami (napr. v oblasti pracovného práva) uplatniteľnými na okolnosti prípadu, zamestnávatelia by nemali uložiť neoprávnené sankcie zamestnancom iba na základe, že títo oznámili svoje podozrenie zodpovednej osobe alebo orgánu.
70. Preto náležitá ochrana, ktorú majú Strany poskytnúť by mala povzbudiť zamestnancov, aby oznamovali svoje podozrenia zodpovedným osobám alebo orgánom. Skutočne, v mnohých prípadoch, osoby, ktoré majú informácie o korupčných aktivitách ich neoznamujú najmä kvôli strachu z možných negatívnych následkov.
71. Pokiaľ ide o zamestnancov, táto poskytovaná ochrana pokrýva len prípady, kedy majú oprávnené príčiny oznámiť svoje podozrenie a urobia tak v dobrej viere. Inými slovami, uplatňuje sa na dobromyseľné a nie zlomyseľné prípady.
72. Článok 10 uznáva, že národné právne predpisy o účtovníctve a auditorstve sú dôležitými nástrojmi pre identifikáciu a boj s korupciou. Prísne normy týkajúce sa účtov a auditov môžu pomôcť predchádzať a odhaľovať účtovné nezrovnalosti, ako napr. neadekvátne identifikované transakcie a záväzky, záznamy o neexistujúcich výdavkoch, falošné dokumenty a utajované účty.
73. Článok 10 je inšpirovaný Štvrtou smernicou Rady o ročných účtoch určitých typov spoločností (78/660/EHS, článok 2 ods. 3), Siedmou smernicou Rady o konsolidovaných účtoch (83/349/EHS, čl. 16 ods. 3) a Ôsmou smernicou Rady o schvaľovaní osôb zodpovedných za výkon zákonných auditov účtovných dokumentov (84/253/EHS, čl.1, ods1, písm. a). Cieľom tohto článku je zaistiť účinné postupy bez špecifikácie akýchkoľvek právnych požiadaviek.
74. Odsek 1 sa vzťahuje na ročné účty spoločností, čo zahŕňa účtovné súvahy a iné finančné výkazy, účet ziskov a strát a jeho dodatky. Za účelom zefektívnenia boja proti korupcii, ročné účty by mali podávať pravdivý a spravodlivý obraz všetkých aspektov finančnej situácie spoločnosti.
75. Odsek 2 podčiarkuje ústrednú úlohu auditorov v boji proti korupcii. Ako súčasť ročného účtu, účtovná súvaha je prehľadom účtov a záväzkov v určitom časovom okamihu. Ustanovenie sa vzťahuje na nezávislý externý audit, ako aj na interné kontroly spoločnosti.
76. Korupcia je svojou povahou skrývaná a žalobcovia môžu čeliť veľkým ťažkostiam pri získavaní dôkazov požadovaných na doloženie svojej žaloby. Existujú rôzne metódy riešenia tejto ťažkosti. Napríklad, určité právne systémy umožňujú podanie návrhu na príkaz pre konkrétnu osobu na získanie požadovaných informácií.
77. Tento článok vyžaduje, aby Strany prijali špecifické postupy pre zhromažďovanie dôkazov v korupčných prípadoch. Najmä neukladá povinnosť Stranám, aby zaviedli zámenu bremena dokazovania v občianskoprávnom konaní týkajúcom sa korupčných prípadov. Cieľom tohoto článku je povzbudiť tie Strany, ktoré nemajú účinné postupy na zhromažďovanie dôkazov, aby prijali takéto postupy, najmä za účelom zaoberania sa korupčnými prípadmi.
78. Treba tiež poznamenať, že cieľom postupu uvedeného v článku 11 Dohovoru by malo byť najmä zhromažďovanie dokumentárnych dôkazov počas občianskoprávneho konania týkajúceho sa korupcie. Hlavne použitím dokumentov uvedených v článku 10 môžu byť obete korupcie v lepšej pozícii dokázať, že čin korupcie sa uskutočnil.
79. Je bežnou skúsenosťou žalobcov vo väčšine európskych (a mimoeurópskych) krajín, že ich pokusy o nápravu prostredníctvom občianskoprávneho konania môžu byť zamerané „usilovnými“ dlžníkmi, ktorí zataja či rozptýlia svoj majetok pred vydaním rozsudku. Tento problém je osobitne závažný, keď je nevyhnutné konanie v iných krajinách.
80. Tento článok preto vyžaduje od Strán, aby umožnili osobám obrátiť sa na súd s návrhom na vydanie predbežných opatrení, ktoré sú nevyhnutné na zaistenie ich práv a záujmov (napr. na zachovanie či zabezpečenie majetku počas občianskoprávneho konania). Cieľom tohto ustanovenia je zachovanie postavenia oboch strán (žalobcu aj žalovaného), pokiaľ je spor spravodlivo rozhodnutý. Je na Stranách, aby rozhodli, ako dosiahnu tento cieľ. Môžu umožniť prijatie predbežných opatrení pred tým, čo formálne začalo konanie, na začiatku alebo počas konania alebo kombináciou týchto možností.
81. V skutočnosti je v občianskoprávnych prípadoch (vrátane korupčných prípadov) veľmi často nevyhnutné zachovať majetok, ktorý je predmetom žaloby (alebo akýkoľvek iný majetok, ktorý patrí žalovaným), pokiaľ je vydaný konečný rozsudok vo veci.
Cieľom opatrení uvedených v tomto článku je najmä:
poskytnutie predbežných prostriedkov zabezpečenia majetku, z ktorého môže
byť uspokojený konečný rozsudok; alebo
zachovanie status quo počas určovania predmetných otázok.
83. V oboch prípadoch je predmetom takýchto opatrení poskytnutie účinných prostriedkov zaistenia, že ciele civilného súdnictva nie sú prekazené.
84. Riadiace princípy pre boj s korupciou (princíp 20) obsahuje záväzok vyvíjať čo najširšiu možnú medzištátnu spoluprácu vo všetkých oblastiach boja proti korupcii.
85. Pri zaoberaní sa s prípadmi korupcie s medzinárodným prvkom môže vzniknúť niekoľko problémov, ako nejasnosť v otázke uplatniteľného práva, problémy týkajúce sa dôkazov, ako aj ťažkosti pri uznávaní a vykonávaní cudzích rozhodnutí.
86. Obzvlášť korupcia v medzinárodných obchodných transakciách sa stala zväčšujúcim sa spoločným fenoménom. Napríklad je možné, že spoločnosť v krajine A môže zistiť, že stratila kontakt v krajine B na základe úplatku, ktorý bol zaplatený spoločnosti v krajine C alebo verejnému činiteľovi tejto krajiny. V takejto situácii môže mať spoločnosť v krajine A ťažkosti pri snahe o náhradu škody. Tieto ťažkosti sa môžu týkať napríklad doručovania súdnych a mimosúdnych písomností, určenia právomoci za účelom žiadania náhrady škody, neistoty upatniteľného práva v situácii, keď prichádza do úvahy viacero možností, záväzku spoločnosti zložiť preddavok na súdne trovy, ak sa žaloba podáva na súde inej krajiny a ťažkostí pri uznávaní a výkone rozhodnutia v cudzej krajine.
87. Dohovor sa však zámerne nezaoberá týmito otázkami. Skutočne, článok 13 Dohovoru vyžaduje od Strán, aby spolupracovali, kedykoľvek je to možné, v súlade s existujúcimi a relevantnými medzinárodnými právnymi nástrojmi v tejto oblasti, ako je Bruselský a Lugánsky dohovor o právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach z r. 1968 a 1988, Haagsky dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach z r. 1965, Haagsky dohovor o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskych a obchodných veciach z r. 1970, Haagske dohovory o civilnom konaní z r. 1954 a 1980.
88. Tieto dohovory, ako aj tie, ktoré sú predmetom rokovaní na rôznych medzinárodných fórach (ako je Haagska konferencia medzinárodného súkromného práva) tvoria dostatočný corpus iuris, ktorý by sa mohol a mal uplatňovať aj v korupčných prípadoch s medzinárodným prvkom. Tieto Strany tohto Dohovoru, ktoré zatiaľ nie sú stranami týchto medzinárodných nástrojov za pozvané, aby toto zvážili, kedykoľvek to bude možné, aby boli v súlade s ustanoveniami článku 13 tohto Dohovoru.
89. Avšak napriek tomu, že tvorcovia Dohovoru nepovažovali za nevyhnutné zahrnúť ustanovenie týkajúce sa osobitných otázok medzištátnej spolupráce týkajúcej sa korupčných prípadov, spolupráca vyžadovaná článkom 13 Dohovoru musí byť účinná. Bude úlohou GRECO monitorovať riadnu a účinnú implementáciu tohto ustanovenia Stranami.
90. Navyše, tvorcovia Dohovoru boli presvedčení, že Strany Dohovoru, ktoré nepodpísali ani neratifikovali dohovory týkajúce sa otázok uvedených v tomto ustanovení, by sa mali snažiť si navzájom poskytovať ekvivalentnú úroveň vzájomnej právnej pomoci v justičných veciach v oblastiach pokrytých týmto Dohovorom, aj keď za týmto účelom neobsahuje osobitný právny záväzok.
Článok 14 – Monitorovanie
91. Implementácia Dohovoru bude monitorovaná „Skupinou štátov proti korupcii – GRECO“. Zariadenie účinného a náležitého mechanizmu na monitorovanie implementácie medzinárodných právnych nástrojov proti korupcii bolo od počiatku považované za nevyhnutnú zložku účinnosti a dôveryhodnosti iniciatívy Rady Európy v tejto oblasti (viď okrem iného rezolúcie prijaté na 19. a 21. konferenciách európskych ministrov spravodlivosti mandát Multidisciplinárnej skupiny pre korupciu, Program činnosti proti korupcii, Záverečnú deklaráciu a Akčný plán Druhého summitu hláv štátov a vlád). V Rezolúcii (98) 7 prijatej na 102. zasadnutí (5. máj 1998) Výbor ministrov schválil zriadenie monitorovacieho orgánu, GRECO, vo forme čiastkovej a rozšírenej dohody pod Štatutárnou rezolúciou (93) 28 (doplnenej Rezolúciou (96) 36). Členské štáty, ktoré sa zúčastnili na vypracovaní Dohody boli vyzvané na oznámenie svojho úmyslu byť členmi GRECO, ktoré by takto začalo svoju činnosť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, kedy 14. oznámenie prišlo generálnemu tajomníkovi Rady Európy. Následne, 1. mája 1999 Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Írsko, Island, Litva, Luxembursko, Nemecko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko a Švédsko, ku ktorým sa pridalo 19. mája 1999 Poľsko, prijali Rezolúciu (99) 5 zakladajúcu GRECO a obsahujúcu aj jej Štatút.
92. GRECO bude monitorovať implementáciu tohto Dohovoru v súlade so svojím Štatútom, ktorý tvorí prílohu Rezolúcie (99) 5. Cieľom GRECO je zlepšiť schopnosť jej členov bojovať s korupciou prostredníctvom dynamického procesu vzájomného hodnotenia a donucovania, súladu so záväzkami v tejto oblasti (článok 1 štatútu). Funkcie, zloženie, činnosť a postupy GRECO sú popísané v Štatúte.
93. Ak je signatár už členom GRECO v čase ratifikácie tohto Dohovoru, následkom bude, že rozsah monitorovania vykonávaného GRECO sa rozšíri na implementáciu tohto Dohovoru. Ak signatár alebo pristupujúci štát nie je členom GRECO v čase ratifikácie, prijatia alebo schválenia, toto ustanovenie kombinované s článkami 15 ods. 3 a 4 alebo článkom 16 ods. 2 ukladá povinné a automatické členstvo v GRECO. Následne ukladá aj záväzok prijať monitorovanie v súlade s postupmi špecifikovanými v Štatúte, od dňa, kedy Dohovor nadobudne platnosť vo vzťahu k tomuto štátu alebo Európskemu Spoločenstvu.
III. ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA
94. S určitými výnimkami, ustanovenia obsiahnuté v tejto hlave sú zväčša založené na „Modelových záverečných ustanoveniach pre dohovory a dohody uzavreté v rámci Rady Európy“, ktoré boli schválené Výborom ministrov Rady Európy na 315. zasadnutí Zástupcov vo februári 1980. Väčšina týchto článkov preto nepotrebuje osobitný komentár, ale nasledovné otázky si vyžadujú určité vysvetlenie.
95. Článok 15 ods. 1 bol navrhnutý na základe niekoľkých precedentov z iných dohovorov vypracovaných v rámci Rady Európy, ktoré umožňujú podpis, pred nadobudnutím platnosti dohovoru, nielen členským štátom Rady Európy, ale aj nečlenským štátom, ktoré sa zúčastnili na vypracovaní dohovoru. Týmito štátmi sú: Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Japonsko, Kanada, Mexiko, Spojené štáty americké a Svätá stolica. Po nadobudnutí platnosti Dohovoru v súlade s ods. 3 tohoto článku môžu byť prizvané na pristúpenie k Dohovoru aj iné nečlenské štáty, ktoré nie sú uvedené v tomto ustanovení v súlade s článkom 16 ods. 1.
96. Článok 15 ods. 3 vyžaduje 14 ratifikácií pre nadobudnutie platnosti Dohovoru. Toto je nezvyčajne vysoký počet ratifikácií pre občianskoprávny dohovor vypracovaný v rámci Rady Európy. Príčinou je skutočnosť, že opatrenia proti korupcii, najmä medzinárodnej korupcii, môžu byť účinné len vtedy, keď sa vysoký počet štátov zaviaže prijať nevyhnutné opatrenia v rovnakom čase. Všeobecne sa uznáva, že korupčné praktiky majú vplyv na medzinárodný obchod, pretože bránia uplatňovaniu pravidiel hospodárskej súťaže a podkopávajú riadne fungovanie trhového hospodárstva. Niektoré krajiny zastávali názor, že by potrestali svoje národné spoločnosti, ak by prijali medzinárodné záväzky proti korupcii bez toho, že by tieto záväzky prijali aj iné krajiny. Aby to nebolo handicapom pre národné spoločnosti niekoľkých Strán, tento Dohovor požaduje, aby sa ho zaviazalo implementovať v rovnakom čase veľké množstvo štátov. Okrem toho, počet ratifikácií požadovaných na nadobudnutie platnosti tohto Dohovoru je v súlade s počtom požadovaným v iných nástrojoch Rady Európy proti korupcii, ako je Čiastková a rozšírená dohoda zakladajúca „Skupinu štátov proti korupcii – GRECO“ a Trestnoprávny dohovor o korupcii (ETS č. 173).
97. Druhá veta ods. 3 a 4 článku 15, ako aj článku 16 ods. 2 v kombinácii s článkom 14 obsahuje automatické a povinné členstvo v GRECO pre štáty a Európske Spoločenstvo, ktoré zatiaľ nie sú členmi tohto monitorovacieho orgánu v čase ratifikácie, prijatia či schválenia. Preto nebude možné byť Stranou tohto Dohovoru bez členstva v GRECO a bez podriadenia sa jej monitorovacím postupom. Avšak vzhľadom na osobitnú povahu Európskeho Spoločenstva, modality jeho účasti v GRECO budú určené v spoločnej dohode.
98. Článok 16 bol tiež vypracovaný na základe niekoľkých precedentov v iných dohovoroch vypracovaných v rámci Rady Európy. Výbor ministrov môže, na základe svojej vlastnej iniciatívy alebo na základe žiadosti, a po konzultácii so Stranami, ktoré nie sú zastúpené vo Výbore ministrov, prizvať akýkoľvek nečlenský štát, aby pristúpil k Dohovoru. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na nečlenské štáty, ktoré sa nezúčastnili na vypracovaní tohto Dohovoru.
99. V súlade s Viedenským dohovorom o zmluvnom práve z r. 1969, cieľom článku 19 je upraviť vzťah Dohovoru s inými zmluvami – mnohostrannými či dvojstrannými – alebo nástrojmi, ktoré sa týkajú otázok, ktorými sa zaoberá tento Dohovor. Odsek 2 článku 19 vyjadruje pozitívnym spôsobom, že Strany môžu, za určitými cieľmi, uzatvárať dvojstranné alebo mnohostranné dohody alebo akýkoľvek iný medzinárodný nástroj, týkajúci sa otázok obsiahnutých v Dohovore. Formulácia však jasne hovorí, že Strany nemôžu uzatvárať dohody, ktoré sa odchyľujú od Dohovoru. Je možné, že Strany sa podriadia, bez toho, že by boli dotknuté ciele a zásady tohto Dohovoru, pravidlám v tejto otázke v rámci osobitného systému, ktorý je záväzný v čase prijatia tohto Dohovoru. Osobitný režim sa uplatňuje na Európske Spoločenstvo a jeho členské štáty, ako aj na jeho budúce členské štáty odo dňa ich vstupu do Európskej únie. Odsek 3 článku 19 zabezpečuje pokračujúce uplatňovanie dohôd, zmlúv či vzťahov týkajúcich sa otázok, ktorými sa zaoberá tento Dohovor, napríklad v rámci Európskeho spoločenstva alebo Nordickej spolupráce.
100. Postup pri zmenách podľa článku 20 nebráni Stranám zaviesť väčšie zmeny do Dohovoru prostredníctvom protokolov. Navyše, v súlade s ods. 5 článku 20, akákoľvek zmena prijatá po prijatí tohto Dohovoru nadobudne platnosť len po tom, čo všetky Strany informovali generálneho tajomníka o jej prijatí. Postup pri zmene tohto Dohovoru obsahuje konzultácie s nečlenskými Stranami, ktoré nie sú zastúpené vo Výbore ministrov alebo CDCJ.
101. Článok 21 ods. 1 stanovuje, že CDCJ by mal byť informovaný o výklade a uplatňovaní ustanovení Dohovoru. Odsek 2 tohto článku ukladá záväzok Stranám, aby sa snažili o mierové urovnanie akéhokoľvek sporu týkajúceho sa výkladu alebo uplatňovania Dohovoru. Každý postup riešenia sporov by mal byť odsúhlasený dotknutými Stranami.