ŠTVRTÁ SEKCIA
KOMANICKÝ v. SLOVENSKO
(Sťažnosť č. 32106/96)
ROZSUDOK
ŠTRASBURG
4. jún 2002
Tento rozsudok nadobudne právoplatnosť za podmienok ustanovených v článku 44 ods. 2 Dohovoru. Môže byť predmetom redakčných opráv.
V prípade Komanický v. Slovensko,
Európsky súd pre ľudské práva (Štvrtá sekcia), zasadajúc v komore zloženej z:
pána Nicolasa Bratza, predsedu,
pána M. Pellonpää,
pána A. Pastora Ridruejoa,
pána J. Makarczyka,
pani V. Strážnickej,
pána R. Marustea,
pána S. Pavlovschia, sudcov,
a pána M. O’Boylea, súdneho tajomníka,
na neverejnom zasadnutí dňa 14. mája 2002,
vyniesol nasledujúci rozsudok, ktorý bol prijatý v ten istý deň:
KONANIE
1. Spor vznikol na základe sťažnosti (č. 32106/96) proti Slovenskej republike podanej Európskej komisii pre ľudské práva (”Komisia”) podľa pôvodného článku 25 Dohovoru (”Dohovor”) slovenským občanom, pánom Ioanom Kornelijom Komanickým (”sťažovateľ”), dňa 1. novembra 1995.
2. Vláda Slovenskej republiky (”vláda”) bola zastúpená svojim zástupcom, pánom P. Vršanský.
3. Sťažovateľ tvrdil, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé a verejné prejednanie jeho záležitosti v konaní o neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru v roku 1991 a že nemal v tomto ohľade k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
4. Sťažnosť bola postúpená Súdu 1. novembra 1998, kedy nadobudol účinnosť Protokol č. 11 k Dohovoru (článok 5 ods. 2 Protokolu č. 11).
5. Sťažnosť bola pridelená Štvrtej sekcii Súdu (Pravidlo 52 ods. 1 Rokovacieho poriadku). V súlade s ustanovením pravidla 26 ods. 1 Rokovacieho poriadku bola v rámci tejto sekcie zriadená komora, ktorá mala posudzovať tento prípad (článok 27 ods. 1 Dohovoru).
6. Rozhodnutím z 13. septembra 2001 Komora vyhlásila sťažnosť za čiastočne prijateľnú.
7. Dňa 1. novembra 2001 Súd zmenil zloženie svojich sekcií (pravidlo 25 ods. 1). Tento prípad bol pridelený novo zloženej Štvrtej sekcii (pravidlo 52 ods. 1).
8. Sťažovateľ a vláda predložili stanoviská k podstate sťažnosti (pravidlo 59 ods. 1). Po konzultácii so stranami Komora rozhodla, že nie je potrebné ústne konanie o podstate sťažnosti (pravidlo 59 ods. 2 in fine).
FAKTY
I. SKUTKOVÉ OKOLNOSTI PRÍPADU
9. Sťažovateľ bol zamestnaný na Okresnom národnom výbore v Bardejove. V roku 1988 mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru za porušenie pracovnej disciplíny. Následne súdy v dvoch stupňoch vyslovili, že táto výpoveď z pracovného pomeru je neplatná. Ich rozhodnutia sa stali právoplatnými 2. augusta 1991.
10. V roku 1990, počas toho, ako prebiehalo vyššie uvedené konanie, národné výbory prestali existovať ex lege a ich likvidácia oficiálne skončila 31. júla 1991. Národné výbory boli nahradené okresnými úradmi, ktoré neboli oficiálne ich právnymi nástupcami.
11. Dňa 2. septembra 1991 Okresný úrad v Bardejove dal sťažovateľovi výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výpovedná doba uplynula sťažovateľovi 31. decembra 1991. Sťažovateľ spochybňoval toto rozhodnutie. Namietal najmä, že výpoveď bola nezákonná a požadoval náhradu škody spôsobenej rozviazaním pracovného pomeru.
12. Dňa 16. júla 1993 Okresný súd v Bardejove vypočul účastníkov a zamietol sťažovateľovu žalobu.
13. Sťažovateľ sa odvolal. Uviedol, že uznesenie Vlády SR týkajúce sa likvidácie bývalých národných výborov bolo nezákonné, že potom, ako bola jeho výpoveď z 2. augusta 1991 vyhlásená za neplatnú, sa stal zamestnancom Okresného úradu v Bardejove a že okresný úrad mu do konca roka 1991 vyplácal mzdu.
14. Dňa 8. marca 1994 Krajský súd v Košiciach vypočul účastníkov. Prípad bol odročený a právny zástupca žalovaného bol vyzvaný, aby predložil Uznesenie vlády SR z 24. novembra 1990 týkajúce sa praktických aspektov likvidácie národných výborov. Dňa 14. apríla 1994 sa sťažovateľ sťažoval na postup krajského súdu namietajúc že už mal rozhodnúť 8. marca 1994, pretože už boli pred ním vykonané všetky relevantné dôkazy. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo pred krajským súdom 26. apríla 1994. Účastníci boli oboznámení s listinnými dôkazmi, ktoré predložili právni zástupcovia žalovaného. Sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči sudcom krajského súdu.
15. Dňa 7. júla 1994 Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a nariadil okresnému súdu, aby vykonal ďalšie dôkazy. V rozhodnutí bolo uvedené, že súd prvého stupňa sa náležitým spôsobom nevyporiadal s tým, či sťažovateľ bol alebo nie zamestnancom Okresného úradu v Bradejove medzi 2. augustom 1991 a jeho druhou výpoveďou. Krajský súd najmä považoval za nevyhnutné preukázať, či sťažovateľovi bola počas predmetného obdobia vyplácaná mzda alebo náhrada mzdy, teda, či išlo o finančné prostriedky okresného úradu z fondu miezd alebo o finančné prostriedky vyčlenené z ministerstva vnútra. Odvolací súd ďalej inštruoval okresný súd, aby preukázal, či ministerstvo vnútra splnomocnilo prednostu okresného úradu na riešenie prípadu nárokov žalobcu. V rozhodnutí bolo uvedené, že na preukázanie vyššie uvedených skutočností bude potrebný výsluch svedkov. Prípad bol vrátený Okresnému súdu Bardejov na nové rozhodnutie.
16. Dňa 8. septembra 1994 sa sťažovateľ a právny zástupca žalovaného nezúčastnili pojednávania pred okresným súdom. Sťažovateľ sa nezúčastnil na ďalších pojednávaniach, ktoré boli vytýčené na 26. septembra 1994 a 4. októbra 1994. Svoju neúčasť na poslednom pojednávaní ospravedlnil. Vo svojom liste z 3. októbra 1994 sťažovateľ vysvetlil, že pojednávania sa nemohol zúčastniť z osobných dôvodov a že sa nemohol náležite oboznámiť so súdnym spisom. Sťažovateľ ďalej požiadal, aby svedkovia a právni zástupcovia sťažovateľa neboli vypočúvaní v jeho neprítomnosti.
17. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 4. november 1994. Okresný súd pojednával v sťažovateľovej neprítomnosti, pretože, ako to uviedla vláda, predvolanie bolo doručené sťažovateľovej dcére a sťažovateľ sa neospravedlnil. Sťažovateľ tvrdil, že nebol predvolaný. Dňa 4. novembra 1994 okresný súd vypočul dvoch predstaviteľov Okresného úradu v Bardejove, ktorí potvrdili, že sťažovateľ nebol zamestnancom tohto úradu a že neobdržal žiadnu mzdu z prostriedkov okresného úradu. Náhrada mzdy, ktorú sťažovateľ obdržal za obdobie medzi 2. augustom 1991 a 31. decembrom 1991, teda, kým uplynula výpovedná doba, bola hradená z osobitne určených prostriedkov ministerstva vnútra. Svedkovia ďalej vysvetlili, že výpoveď, ktorú dal okresný úrad sťažovateľovi sa týkala jeho pracovnej zmluvy s Okresným národným výborom, ktorý medzičasom zanikol. Okresný súd (správne ”úrad”- poznámka prekladateľa) postupoval v súlade s operatívnymi pokynmi, ktoré vydalo ministerstvo vnútra.
18. Dňa 14. novembra 1994 okresný súd odročil pojednávanie, sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť chorobou.
19. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 10. januára 1995. Sťažovateľovi bolo doručené 27. decembra 1994. Sťažovateľ uviedol, že 10. januára 1995 o 7. 30 hod. doručil do podateľne okresného súdu list, v ktorom informoval súd, že sa nezúčastní pojednávania vytýčeného na ten istý deň na 8. 30 hod.. V liste sťažovateľ vysvetlil, že niekoľko dní pred tým mu nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu, a že z uvedených dôvodov, nepovažujú za nevyhnutné, aby ospravedlňoval svoju neúčasť. Vláda tvrdí, že list bol doručený do podateľne súdu o 10. 00 hod.. Toto je spochybňované sťažovateľom, ktorý tvrdí, že čas podania bol na list pripísaný neskôr a že na jeho kópii listu, opečiatkovanom podateľňou súdu, nie je vyznačená hodina, kedy bol predložený.
20. Dňa 10. januára 1995 Okresný súd Bardejov pojednával v sťažovateľovej neprítomnosti. Vyniesol rozsudok, ktorým žalobu zamietol. V rozsudku okresného súdu bolo uvedené, že okresný úrad nebol právnym nástupcom sťažovateľovho bývalého zamestnávateľa a že sťažovateľovi nevzniklo právo na to, aby ho zamestnal okresný úrad. Súd sa uzniesol, že daním výpovede sťažovateľovi, okresný úrad konal v súlade operatívnymi pokynmi ministerstva vnútra a ministerstva financií. V zmysle týchto pokynov, boli okresné úrady poverené vysporiadaním pracovnoprávnych vzťahov, ktoré ostali nevysporiadané po tom, ako 31. júla 1991 zanikli skupiny, ktoré boli poverené likvidáciou národných výborov. Súd dospel k záveru, že okresný úrad postupoval v súlade s § 251 Zákonníka práce.
21. Sťažovateľ sa odvolal. Namietal, že okresný úrad nemal právomoc dať mu výpoveď, a že po tom, ako bola výpoveď, ktorú mu dal prechádzajúci zamestnávateľ vyhlásená za neplatnú, mu mal ponúknuť prácu. S odkazom na príslušné výplatné lístky o svojej mzde tvrdil, že po tom, ako bola dňa 2. augusta 1991 jeho prvá výpoveď vyhlásená za neplatnú, bol platený z rovnakého rozpočtu ako ostatní zamestnanci okresného úradu. Sťažovateľ nepovažoval za relevantné, že ministerstvo vnútra vyčlenilo okresnému úradu finančné prostriedky na účely vysporiadania nedoriešených záležitostí, týkajúcich sa existencie bývalých národných výborov, pretože podľa jeho názoru, boli finančné prostriedky použité na rôzne účely. Vo svojom odvolaní sťažovateľ uviedol, že bol kontrolórom a že má vynikajúce vedomosti o uvedenej problematike. Pravdivosť jeho námietok by mohla byť potvrdená súdnym znalcom.
22. Sťažovateľ sa na odvolacom súde tiež sťažoval, že okresný súd nezobral do úvahy jeho argumenty, nepreukázal relevantné skutočnosti a rozhodol v jeho neprítomnosti. Nakoniec, sťažovateľ uviedol, že odvolací súd má pojednávať v jeho prítomnosti a že chce doplniť svoju pôvodnú výpoveď a položiť otázky svedkom a právnym zástupcom žalovaného za účelom objasnenia relevantných skutočností.
23. Pojednávania vytýčené Krajským súdom v Košiciach na 20. september 1995 a 26. január 1996 boli odročené, pretože sa na ne nedostavili účastníci konania. Sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na obidvoch pojednávaniach. Pred posledným pojednávaním sťažovateľ informoval súd, že má značné ťažkosti, vrátane zdravotných a požiadal, aby bol jeho prípad prejednávaný v jeho prítomnosti.
24. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na 6. marca 1996. Krajský súd vyzval sťažovateľa, aby predložil lekárske potvrdenie o tom, že nemôže zúčastniť pojednávania a upozornil ho, že inak bude pojednávať v jeho neprítomnosti. Dňa 2. marca 1996 sťažovateľ zaslal doporučený list v obálke s adresou ”Štátny krajský súd” v Košiciach. V liste informoval krajský súd, že je chorý a pripojil k nemu lekárske potvrdenie. Sťažovateľ ďalej žiadal súd, aby nepojednával v jeho neprítomnosti. V liste bolo uvedené číslo spisu, meno predsedajúceho sudcu a aj dátum pojednávania.
25. List bol opečiatkovaný podateľňou Krajského súdu. Na pečiatke bolo uvedené, že list bol doručený 5. marca 1996. Na liste je rukou písaná poznámka od predsedu krajského súdu, datovaná - 4. marec 1996 a naznačujúca, že má byť postúpený predsedajúcemu sudcovi. Na liste je ďalšia rukou písaná poznámka predsedom senátu, že senát, ktorý prípad prejednával ho obdržal 6. marca 1996 o 10.30 hod..
26. Vláda uviedla, že list bol považovaný za sťažnosť a že neotvorená obálka bola predložená na sekretariát predsedu krajského súdu 5. marca 1996. Predseda krajského súdu omylom datoval svoju inštrukciu 4. marcom 1996. Podľa vlády bol list sťažovateľa doručený predsedovi senátu päť minút po vynesení rozsudku.
27. Dňa 6. marca 1996 Krajský súd v Košiciach prejednal prípad v sťažovateľovej neprítomnosti a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Je v ňom uvedené, že sťažovateľov list odoslaný 2. marca 1996 bol sudcom doručený o 10.30 hod., teda po skončení pojednávania. V rozsudku je ďalej uvedené, že list bol adresovaný predsedovi krajského súdu a nie priamo predsedovi senátu.
28. Vo svojom rozsudku krajský súd zdôraznil, že doplnil dokazovanie v tom, že požiadal ministerstvo vnútra, aby predložilo správu týkajúcu sa delegácie kompetencií okresným úradom. S odkazom na všetky dôkazy vykonané pred ním, dospel k záveru o nepodloženosti sťažovateľovho odvolania.
29. Krajský súd najmä zistil, že výpoveď, ktorú dal sťažovateľovi Okresný národný výbor v Bardejove bola vyhlásená za neplatnú rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 1991. Medzičasom národné výbory prestali existovať ex lege, a ich likvidácia sa formálne skončila. V súlade s pokynmi ministerstva vnútra a ministerstva financií, boli novo vytvorené okresné úrady poverené vysporiadaním tých pracovnoprávnych vzťahov bývalých národných výborov, ktoré neboli vysporiadané k 31. júlu 1991. Krajský súd potvrdil názor súdu prvého stupňa v zmysle ktorého Okresný úrad v Bardejove konal v súlade s § 251 Zákonníka práce. Krajský súd bral tiež do úvahy doplnenie dokazovania uskutočnené okresným súdom 4. novembra 1994 z ktorého vyplynulo, že finančné prostriedky, ktoré boli vyplatené sťažovateľovi boli hradené z rozpočtu ministerstva vnútra. Krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ sa nestal zamestnancom okresného úradu. Predmetná výpoveď bola v súlade s § 46 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
30. Dňa 23. apríla 1996 sťažovateľ podal dovolanie. Okrem iného namietal, že mu bola v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.
31. Dňa 26. novembra 1997 najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné na neverejnom pojednávaní. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že v konaní nedošlo k vadám uvedeným v 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré namietal sťažovateľ. Najvyšší súd neposudzoval meritum prípadu.
II. VNÚTROŠTÁTNE DOMÁCE PRÁVO A PRAX
1. Zákonník práce
32. § 46 (1) písm. b) ustanovuje, že organizácia môže dať pracovníkovi výpoveď, ak zaniká alebo ak sa časť organizácie prevádza do inej organizácie a preberajúca organizácia nemá možnosť pracovníka zamestnávať podľa pracovnej zmluvy.
33. V zmysle § 251, v prípadoch keď je organizácia v likvidácii, má likvidátor alebo štát povinnosť uspokojiť nároky pracovníkov zrušenej organizácie.
2. Občiansky súdny poriadok
34. § 101 ods. 1 ustanovuje, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Ods. 2 § 101 oprávňuje súd pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
35. V zmysle § 237 písm. f) je dovolanie prípustné ak bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
36. V súlade judikatúrou Najvyššieho súdu (Zbierka súdnych rozhodnutí a názorov Najvyššieho súdu č. R 31/1995), choroba účastníka preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôležitým dôvodom v zmysle § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ak účastník konania v takomto prípade včas požiadal o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
PRÁVO
37. Sťažovateľ predložil množstvo podaní, ktoré sa týkali záležitostí, ktoré neboli obsiahnuté v jeho pôvodnej sťažnosti alebo sa týkali tých časti sťažnosti, ktoré boli vyhlásené za neprijateľné.
38. Súd pripomína, že rámec prípadu, ktorý prejednáva, je určený rozhodnutím o prijateľnosti (pozri, mutatis mutandis, Çiraklar v. Turecko rozsudok z 28. októbra 1998, Reports of Judgments and Decisions 1998-VII, str. 3070, ods. 28). Súd vyhlásil za prijateľnú sťažnosť týkajúcu sa namietanej absencie spravodlivého a verejného konania a účinného prostriedku nápravy v tomto ohľade. Z uvedeného vyplýva, že rámec predmetného prípadu je ohraničený výlučne na túto sťažnosť.
I. NAMIETANÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 6 ODS. 1 DOHOVORU
39. Sťažovateľ namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivé a verejné prejednanie záležitosti v konaní o neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru v roku 1991. Namietal porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, relevantná časť ktorého znie:
”Pri rozhodovaní o občianskych právach a záväzkoch..., je každý oprávnený na spravodlivé a verejné konanie ... pred ... súdom ...”
A. Argumenty pred Súdom
1. Vláda
40. Podľa vlády si sťažovateľ svojím nenáležitým správaním sám zapríčinil skutočnosť, že súdy rozhodli v jeho neprítomnosti. Takýto postup bol v súlade s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vláda tvrdila, že sťažovateľ si bol vedomý toho, že mal adresovať svoju žiadosť o odročenie pojednávania vytýčeného na 6. marca 1996 priamo predsedovi senátu a že okrem toho mohol informovať súd o svojej neúčasti telefónom alebo faxom. Vláda usúdila, že sťažovateľ v podstate netrval na svojom práve zúčastniť sa na pojednávaní, pretože ani predtým sa pojednávania nezúčastnil osobne a ani sa neospravedlnil v náležitej forme a čase.
41. Navyše mal sťažovateľ možnosť predložiť súdu všetky svoje argumenty pred vynesením rozsudku. Tieto argumenty zostali nezmenené potom ako krajský súd zrušil prvý rozsudok vynesený Okresným súdom v Bardejove dňa 16. júla 1993 a súdy sa vo svojich rozhodnutiach náležite vysporiadali s argumentmi sťažovateľa.
42. Vláda tiež pripomenula, že sťažovateľ vo svojom podaní adresovanom Krajskému súdu v Košiciach dňa 14. apríla 1994 pripustil, že súd má už dosť dôkazov na vynesenie rozsudku a najvyšší súd nezistil vady v konaní na súdoch nižších stupňov. Z týchto dôvodov boli záruky spravodlivého procesu dodržané.
2. Sťažovateľ
43. Sťažovateľ namietal, že článok 6 ods. 1 bol porušený v tom, že súdy nesprávne aplikovali právo a rozhodli svojvoľne bez toho, aby ho vypočuli. Vo vzťahu k pojednávaniu na Krajskom súde v Košiciach zo 6. marca 1996, sťažovateľ uviedol, že jeho list s relevantnými dokumentmi preukazujúcimi, že nie schopný zúčastniť sa pojednávania bol doručený včas. Považoval za irelevantné, že kancelária súdu nedoručila list predsedovi senátu pred pojednávaním.
44. Podľa sťažovateľa, bolo jeho právo na verejné a spravodlivé súdne konanie porušené najmä v tom, že mu nebolo umožnené preštudovať si spis pred pojednávaním na okresnom súde vytýčenom na 10. januára 1995 a že nemal možnosť vyjadriť sa k výsluchu svedkov na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. novembra 1994. Tieto vady konania neboli napravené na vyšších stupňoch konania, pretože aj krajský a najvyšší súd rozhodli v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ navyše uviedol, že rozsudok Krajského súdu zo 6. marca 1996 bol založený na dodatočných dôkazoch, ktoré predložilo ministerstvo vnútra na žiadosť krajského súdu a o ktorých sťažovateľ nebol upovedomený.
B. Posúdenie súdom
1. Použiteľné zásady
45. Súd pripomína, že princíp rovnosti zbraní - jedna z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči jej oponentovi (pozri Dombo Beheer B.V. v. Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1993, séria A č. 274, str. 19, ods. 33; Ankerl v. Switzerland, rozsudok z 23. októbra 1996, Reports of Judgments and Decisions 1996-V, str. 1567-68, ods. 38).
46. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahrňuje aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň zoznámiť sa a vyjadriť sa k všetkým predloženým dôkazom alebo stanoviskám s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie (pozri Nideröst-Huber v. Švajčiarsko, rozsudok z 18. februára 1997, Reports 1997-I, str. 108, ods. 24, a Mantovanelli v. Francúzsko, rozsudok z 18. marca 1997, Reports 1997-II, str. 436, ods. 33).
47. Úlohou Súdu je zistiť, či predmetné konanie ako celok bolo spravodlivé, ako to požaduje článok 6 ods. 1. V tomto kontexte je dôležité zdanie spravodlivého výkonu súdnictva. Úlohou Súdu nie je zaoberať sa údajnými skutkovými alebo právnymi chybami, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdy, okrem prípadu, že by takéto chyby mohli viesť k možnému porušeniu niektorého z práv a slobôd garantovaných Dohovorom. Naviac, kým článok 6 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, nezakotvuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov alebo ich posudzovaní, pretože je to v prvom rade záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a vnútroštátnych súdov (pozri, mutatis mutandis, Schenk v. Švajčiarsko, rozsudok z 12. júla 1988, séria A č. 140, str. 29, ods. 46; Borgers v. Belgicko, rozsudok z 30. októbra 1991, séria A č. 214-B, str. 31, ods. 24 a Garcia Ruiz v. Španielsko, rozsudok z 21. januára 1999, Reports 1999-I, str. 98-99, ods. 28).
2. Namietaná nespravodlivosť predmetného konania
48. V predmetnom prípade Okresný súd v Bardejove dňa 4. novembra 1994 vypočul svedkov v súlade s inštrukciami odvolacieho súdu za účelom preukázania relevantných okolností prípadu. Pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti sťažovateľa a medzi stranami je sporné, či bol alebo nebol sťažovateľ riadne predvolaný. Ďalšie pojednávanie pred okresným súdom bolo vytýčené na 10. januára 1995 a medzi stranami je sporné, či sa sťažovateľ ospravedlnil v príslušnom čase a náležitej forme.
49. Súd sa nepovažuje za príslušný zaoberať sa týmito záležitosťami, pretože namietané vady prvostupňového konania, môžu byť napravené v priebehu odvolacieho konania. V skutočnosti, vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 10. januára 1995 sťažovateľ namietal, že okresný súd doplnil dokazovanie a rozhodol v jeho neprítomnosti. Tiež uviedol, že odvolací súd má pojednávať v jeho prítomnosti a že chce doplniť svoju pôvodnú výpoveď a položiť otázky svedkom a právnym zástupcom žalovaného za účelom objasnenia relevantných skutočností. 50. Sťažovateľ teda výslovne požiadal, aby mu bola daná možnosť ústne sa vyjadriť k dôkazom predloženým počas odvolacieho konania. Akýkoľvek efekt by dôkazy mohli mať na rozhodnutie súdu poslednej inštancie - bolo na sťažovateľovi - aby posúdil, či si vyžadujú jeho vyjadrenie. Povinnosťou Krajského súdu v Košiciach bolo pred vynesením rozsudku poskytnúť sťažovateľovi príležitosť, aby predniesol svoje vyjadrenie.
51. Krajský súd mal očividne zámer poskytnúť sťažovateľovi takúto príležitosť, pretože vytýčil pojednávania na 20. september 1995 a 26. január 1996. V obidvoch prípadoch boli pojednávania odročené, pretože strany sa ich nezúčastnili. Sťažovateľ svoju neúčasť ospravedlnil. Tretie pojednávanie bolo vytýčené na 6. marec 1996. Sťažovateľ ospravedlnil svoju neprítomnosť doporučeným listom odoslaným 2. marca 1996, ku ktorému bolo pripojené lekárske potvrdenie. List bol do podateľne súdu doručený najneskôr 5. marca 1996, deň pred pojednávaním.
52. V liste bolo uvedené číslo spisu, meno predsedu senátu a tiež termín pojednávania. Z tohto dôvodu nemôže Súd priznať rozhodujúci význam námietke vlády, že na obálke, v ktorej bol list zaslaný, bolo uvedené všeobecne - krajský súd. V súvislosti s tým, nemôže ísť na úkor sťažovateľa skutočnosť, že list bol omylom považovaný za sťažnosť, že bol predložený na sekretariát krajského súdu a doručený predsedovi senátu až po tom, ako skončilo pojednávanie zo 6. marca 1996.
53. Sťažovateľ teda včas požiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov v zmysle § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu, za takýchto okolností, pokračovanie súdu v konaní predstavuje procesnú vadu, výsledkom ktorej je, že na účastníkovi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Akokoľvek - sťažovateľovo dovolanie v tomto ohľade nebolo nič platné.
54. Súd ďalej poznamenáva, že pred rozhodnutím vo veci krajský súd vykonal doplňujúci dôkaz, ktorý nebol vzatý do úvahy súdom prvého stupňa, konkrétne správu ministerstva vnútra týkajúcu sa delegácie kompetencií okresným úradom. Sťažovateľ sa nemohol vyjadriť k tomuto dôkazu na pojednávaní vytýčenom na 6. marec 1996, ktoré predchádzalo vyneseniu rozsudku z dôvodov, ktoré, ako to Súd uviedol vyššie, mu nemôžu byť pričítateľné.
55. Za týchto okolností a berúc do úvahy princíp rovnosti zbraní a úlohu zdania pri určovaní či boli naplnené, Súd dospel k záveru, že predmetné konanie neumožnilo sťažovateľovi, aby sa náležite zúčastňoval konania a teda ho pozbavilo spravodlivého konania v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené ustanovenie bolo porušené.
3. Namietaná svojvoľnosť zamietnutia sťažovateľovej žaloby
56. Berúc do úvahy záver, že z dôvodov uvedených vyššie došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie a uvažujúc, že má iba obmedzenú právomoc zaoberať sa namietanými právnymi alebo skutkovými omylmi vnútroštátnych súdov, Súd nepovažoval za nevyhnutné posudzovať osobitne sťažovateľovu sťažnosť, že spravodlivosť konania bola porušená namietaným svojvoľným zamietnutím jeho žaloby.
II. NAMIETANÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 13 DOHOVORU
57. Sťažovateľ uviedol, že nemal k dispozícii účinný prostriedok vo vzťahu k namietanej nespravodlivosti konania. Namietal porušenie článku 13, ktorý znie:
”Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.”
58. Vláda uviedla, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, konkrétne dovolanie na Najvyšší súd. Podľa názoru vlády, skutočnosť, že najvyšší súd odmietol tento prostriedok podaný sťažovateľom, nemôže ovplyvniť jej stanovisko, pretože článok 13 nezaručuje právo na prostriedok spojený s úspechom.
59. Sťažovateľ nesúhlasí a tvrdí, že nemal k dispozícii účinný prostriedok.
60. Berúc do úvahy svoj predchádzajúci záver, že článok 6 ods. 1 bol porušený, Súd nepovažuje za nevyhnutné posudzovať prípad podľa článku 13.
III. POUŽITIE ČLÁNKU 41 DOHOVORU
61. Článok 41 Dohovoru znie:
”Ak Súd dospeje k záveru, že bol porušený Dohovor alebo jeho protokoly a ak vnútroštátne právo dotknutej Vysokej zmluvnej strany umožňuje len čiastočnú nápravu, Súd prizná poškodenej strane v prípade potreby spravodlivé zadosťučinenie.”
A. Škoda
62. Sťažovateľ požadoval 114. 424, 33 EURO plus 22% úrok z omeškania ako náhradu za finančnú škodu za prepustenie zo zamestnania v roku 1991.
63. Vláda uviedla, že neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným porušením sťažovateľových práv garantovaných Dohovorom a peňažným odškodnením požadovaným sťažovateľom.
64. Súd súhlasí s vládou, že neexistuje príčinná súvislosť medzi požadovaným peňažným odškodnením a zisteným porušením. Najmä, nie je úlohou Súdu premýšľať nad tým, aký by bol výsledok konania, ak by prebehlo v súlade s požiadavkami článku 6 ods. 1 (pozri Werner v. Rakúsko, Rozsudok z 24. novembra 1997, Reports 1997-VII, str. 2514, ods. 72). V súlade s vyššie uvedeným, táto požiadavka musí byť zamietnutá.
65. Sťažovateľ tiež požadoval 228. 848, 66 EURO plus 22% úrok z omeškania ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Vysvetlil, že namietané vady v konaní viedli k zníženiu jeho povesti a dôstojnosti a k zhoršeniu jeho zdravia.
66. Vláda tvrdila, že tieto nároky sú nepodložené a prehnané.
67. Súd je toho názoru, že sťažovateľ nepreukázal, že k zhoršeniu jeho zdravia došlo v dôsledku priebehu predmetného konania. Došlo však k určitej nemajetkovej ujme v dôsledku nespravodlivosti tohto konania, ktorá nie je dostatočne odstránená zistením porušenia Dohovoru. Berúc do úvahy okolnosti predmetného prípadu a uskutočniac odhad na základe princípov spravodlivosti, súd priznáva sťažovateľovi 1 000 EURO.
B. Náklady a výdavky
68. Sťažovateľ žiadal 6. 865, 45 EURO na náklady a výdavky. Uviedol, že ich nemohol písomne zdôvodniť.
69. Vláda namietala, že sťažovateľova požiadavka nebola podložená žiadnym dôkazom a že požadovaná suma je prehnaná.
70. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe Súd zistil, že primerané bude priznať sťažovateľovi 100 EURO na náklady a výdavky.
C. Úrok z omeškania
71. Berúc do úvahy skutočnosť, že suma spravodlivého zadosťučinenia je vyjadrená v EURO, Súd považuje za optimálnu úrokovú mieru 7.25%.
Z týchto dôvodov, Súd jednomyseľne
1. Rozhodol, že v konaní pred vnútroštátnymi súdmi rozhodujúcimi o žalobe sťažovateľa došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru;
2. Rozhodol, že nie je nevyhnutné posudzovať osobitne sťažovateľovu sťažnosť na porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, že zamietnutie jeho žaloby bolo svojvoľné;
3. Rozhodol, že nie je nevyhnutné rozhodovať o sťažnosti na porušenie článku 13 Dohovoru;
4. Rozhodol
(a) že dotknutý štát musí vyplatiť sťažovateľovi do troch mesiacov od dátumu, kedy sa rozsudok stane právoplatným v súlade s článkom 44 ods. 2 Dohovoru 1 000 EURO (tisíc EURO) ako nemajetkovú ujmu a 100 EURO (sto EURO) ako náhradu nákladov a výdavkov v slovenských korunách v kurze platnom v čase úhrady spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená;
(b) že po uplynutí vyššie uvedených troch mesiacov až do urovnania bude vyplácaný jednoduchý úrok v ročnej úrokovej miere vo výške 7.25%;
5. Zamieta zvyšok sťažovateľovej žiadosti o spravodlivé zadosťučinenie.
Vyhotovené v anglickom jazyku a notifikované písomne dňa 4. júna 2002, na základe pravidla 77 ods. 2 a 3 Rokovacieho poriadku.
Michael O’Boyle Nicolas Bratza
tajomník predseda