Správa o rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci KOMANICKÝ v. Slovenská republika
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) dňa 4. júna 2002 prijal rozsudok vo veci KOMANICKÝ v. Slovenská republika (sťažnosť č. 32106/96).
Sťažnosť bola podaná na Európskej komisii pre ľudské práva dňa 1. novembra 1995 a zaregistrovaná 2. júla 1996. ESĽP začal skúmať prijateľnosť sťažnosti 7. októbra 1999 a sťažnosť notifikoval vláde SR 13. októbra 1999. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutia súdu v konaní o neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru boli svojvoľné, že konanie nebolo spravodlivé a že sudcovia rozhodujúci vo veci neboli nezávislí a nestranní. Namietal porušenie článkov 3, 5 ods. 1, 6 ods. 1, 8, 13 a 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Sťažovateľ ďalej namietal, že v dôsledku nesprávneho postupu Správy pôšt a telekomunikácií v Bratislave nemohli zákonnosť rozhodnutia o odpojení jeho telefónu preskúmať ani príslušné orgány, ani súdy. Ďalej namietal, že zamietnutie jeho nároku na náhradu škody v tomto ohľade bolo svojvoľné. Sťažoval sa na porušenie článkov 6 ods. 1, 13 a 14 Dohovoru.
V rozhodnutí z 13. septembra 2001 komora ESĽP vyhlásila sťažnosť za prijateľnú len v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé a verejné prejednanie záležitosti zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru v konaní o neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru a v časti v ktorej namietal, že nemal v tomto ohľade k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ako to vyžaduje článok 13 Dohovoru. Čo sa týka ostatných častí sťažnosti, komora sa stotožnila s argumentmi vlády a vyhlásila ich za neprijateľné.
V priebehu písomného konania pred ESĽP sťažovateľ namietal, že článok 6 ods. 1 bol porušený v tom, že súdy nesprávne aplikovali právo a rozhodli svojvoľne bez toho, aby ho vypočuli. Vo vzťahu k pojednávaniu na Krajskom súde v Košiciach zo 6. marca 1996, sťažovateľ uviedol, že jeho list s relevantnými dokumentmi preukazujúcimi, že nie schopný zúčastniť sa pojednávania bol doručený včas. Považoval za irelevantné, že kancelária súdu nedoručila list predsedovi senátu pred pojednávaním. Jeho právo na verejné a spravodlivé súdne konanie bolo podľa neho porušené najmä v tom, že mu nebolo umožnené preštudovať si spis pred pojednávaním vytýčenom na 10. januára 1995 a že nemal možnosť vyjadriť sa k výsluchu svedkov na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. novembra 1994. Tieto vady konania neboli podľa neho napravené na vyšších stupňoch konania, pretože aj krajský a najvyšší súd rozhodli v jeho neprítomnosti. Sťažovateľ navyše uviedol, že rozsudok Krajského súdu zo 6. marca 1996 bol založený na dodatočných dôkazoch, ktoré predložilo ministerstvo vnútra na žiadosť krajského súdu a o ktorých nebol upovedomený.
Vláda tvrdila, že sťažovateľ si skutočnosť že súdy rozhodli v jeho neprítomnosti zapríčinil svojím nenáležitým správaním a že postup súdov bol v súlade s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vláda ďalej uviedla, že sťažovateľ si bol vedomý toho, že mal adresovať svoju žiadosť o odročenie pojednávania vytýčeného na 6. marca 1996 priamo predsedovi senátu a že okrem toho mohol informovať súd o svojej neúčasti telefónom alebo faxom. Vláda dospela k záveru, že sťažovateľ v podstate netrval na svojom práve zúčastniť sa na pojednávaní, pretože ani predtým sa pojednávania nezúčastnil osobne a ani sa neospravedlnil v náležitej forme a čase. Navyše mal pred vynesením rozsudku možnosť predložiť súdu všetky svoje argumenty. Podľa vlády argumenty zostali v podstate nezmenené potom ako krajský súd zrušil prvý rozsudok vynesený Okresným súdom v Bardejove dňa 16. júla 1993 a súdy sa s nimi vo svojich rozhodnutiach náležite vysporiadali. Vláda tiež pripomenula, že sťažovateľ vo svojom podaní adresovanom Krajskému súdu v Košiciach dňa 14. apríla 1994 pripustil, že súd má už dosť dôkazov na vynesenie rozsudku a že najvyšší súd nezistil vady v konaní na súdoch nižších stupňov. Z uvedených dôvodov boli podľa nej dodržané záruky spravodlivého procesu.
Vo vzťahu k namietanej nespravodlivosti konania ESĽP dospel k záveru, že predmetné konanie neumožnilo sťažovateľovi, aby sa náležite zúčastňoval konania a teda ho pozbavilo spravodlivého konania v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Vo vzťahu k namietanej svojvoľnosti zamietnutia sťažovateľovej žaloby ESĽP zobral do úvahy svoj záver, že došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie a že má iba obmedzenú právomoc zaoberať sa namietanými právnymi alebo skutkovými omylmi vnútroštátnych súdov, a preto nepovažoval za nevyhnutné posudzovať osobitne sťažovateľovu sťažnosť, že spravodlivosť konania bola porušená namietaným svojvoľným zamietnutím jeho žaloby.
Sťažovateľ tiež uviedol, že nemal k dispozícii účinný prostriedok vo vzťahu k namietanej nespravodlivosti konania, tak ako to zaručuje článok 13 Dohovoru. Vláda tvrdila, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, konkrétne dovolanie na najvyšší súd. Podľa názoru vlády, skutočnosť, že najvyšší súd odmietol tento prostriedok podaný sťažovateľom nespochybňuje jeho účinnosť, pretože táto nezávisí od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa. Berúc do úvahy svoj predchádzajúci záver, že bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru, ESĽP nepovažoval za nevyhnutné posudzovať prípad podľa článku 13 Dohovoru.
Sťažovateľ požadoval vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia v celkovej výške 350. 138, 44 EURO. Ako náhradu za finančnú škodu za prepustenie zo zamestnania v roku 1991 sťažovateľ požadoval 114. 424, 33 EURO plus 22% úrok z omeškania. ESĽP súhlasil s vládou, že neexistuje príčinná súvislosť medzi požadovaným peňažným odškodnením a zisteným porušením a zamietol túto požiadavku sťažovateľa. Sťažovateľ tiež požadoval 228. 848, 66 EURO plus 22% úrok z omeškania ako náhradu za nemajetkovú ujmu. Vysvetlil, že namietané vady v konaní viedli k zníženiu jeho povesti a dôstojnosti a k zhoršeniu jeho zdravia. Vláda tvrdila, že tieto nároky sú nepodložené a prehnané. ESĽP bol toho názoru, že sťažovateľ nepreukázal, že k zhoršeniu jeho zdravia došlo v dôsledku priebehu predmetného konania. V dôsledku nespravodlivosti predmetného konania však podľa ESĽP došlo k určitej nemajetkovej ujme, ktorú nie je možné dostatočne odstrániť zistením porušenia Dohovoru, a preto berúc do úvahy okolnosti predmetného prípadu a uskutočniac odhad na základe princípov spravodlivosti priznal sťažovateľovi 1 000 EURO. Sťažovateľ žiadal 6. 865, 45 EURO na náklady a výdavky. Uviedol, že ich nemohol písomne zdôvodniť. Vláda namietala, že sťažovateľova požiadavka nebola podložená žiadnym dôkazom, a že požadovaná suma je prehnaná. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe ESĽP zistil, že primerané bude priznať sťažovateľovi 100 EURO na náklady a výdavky.
Listom zo dňa 24. júna 2002 ESĽP informoval vládu Slovenskej republiky, že sťažovateľ listom zo dňa 10. júna 2002, ktorý bol doručený ESĽP 20. júna 2002, požiadal o predloženie prípadu Veľkej komore ESĽP. Žiadosť bola v súlade s pravidlom 73 ods. 2 Rokovacieho poriadku predložená panelu (päťčlenná skupina sudcov) Veľkej komory na rozhodnutie, či spĺňa požiadavky článku 43 ods. 2 Dohovoru. V zmysle uvedeného ustanovenia panel prijme požiadavku zúčastnenej strany o predloženie prípadu Veľkej komore, ak prípad vyvoláva závažné otázky týkajúce sa výkladu alebo aplikácie Dohovoru alebo jeho protokolov, alebo závažnú otázku všeobecného významu. Sťažovateľ v odôvodnení svojej žiadosti uviedol, že sa odvoláva proti “odôvodneniu rozsudku” a “absolútne neuspokojivému spravodlivému zadosťučineniu”. Listom zo dňa 6. septembra 2002 informoval ESĽP vládu Slovenskej republiky, že panel piatich sudcov Veľkej komory rozhodol dňa 4. septembra 2002, že žiadosť sťažovateľa o predloženie prípadu Veľkej komore neprijíma. Rozsudok ESĽP vo veci tejto sťažnosti zo 4. júna 2002 tak v zmysle článku 44 ods. 2 písm. c) Dohovoru nadobudol právoplatnosť 4. septembra 2002.
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku, ho ESĽP zašle Výboru delegátov ministrov Rady Európy, ktorý bude dohliadať na jeho splnenie v zmysle článku 46 ods. 2 Dohovoru. Povinnosťou Slovenskej republiky je postupovať v súlade s rozsudkom a prijať ďalšie všeobecné a konkrétne opatrenia v záujme prevencie opakovania zisteného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru v súlade s Pravidlami pre používanie článku 46 ods. 2 prijatými Výborom delegátov ministrov Rady Európy vo februári 2001 a v súlade s príslušnými politickými rezolúciami a odporúčaniami Parlamentného zhromaždenia a Výboru delegátov ministrov Rady Európy týkajúcimi sa výkonu rozsudkov ESĽP.
Návrh na ďalší postup
Vzhľadom na odôvodnenie rozsudku ako aj na to, že ESĽP rozsudok prijal jednomyseľne, predkladateľ odporúča vláde: