Predkladacia správa

I.

Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb (ozn.č. 553/1992 Zb.) a jeho vykonávanie v podmienkach Slovenskej republiky zabezpečuje ministerstvo spravodlivosti resp. orgány v rezorte ministerstva spravodlivosti.

Hlavné ťažisko vykonávania tohto dohovoru je vo vzťahu s Českou republikou. Prax z vykonávania tohto dohovoru od roku 1993 ukázala, že v mnohých prípadoch dochádza k aplikácii dohovoru len z dôvodu, že tak české, ako aj slovenské súdy, nie sú ochotné odsúdeného páchateľa, občana druhého štátu, podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody. Dôvodom je skutočnosť, že po odchode podmienečne prepusteného páchateľa do domovského štátu nemajú súdy možnosť sledovať jeho správanie a v prípade potreby vykonať zvyšok trestu nad páchateľom, pretože vydanie (extradícia) osoby na výkon zvyšku trestu môže byť problematická (štáty svojho občana nemusia vydať, zostatok trestu nemusí byť dostatočne dlhý, aby podliehal vydaniu, a pod.).

Jedinou možnosťou pre odsúdeného v takýchto prípadoch je požiadať o odovzdanie na výkon trestu podľa uvedeného dohovoru, pričom odsúdený po prevoze do domovského štátu požiada o podmienečné prepustenie a následne, pri splnení ostatných zákonných podmienok je aj podmienečne prepustený. Niekedy dokonca s dôsledkom, že prepustený sa okamžite vráti naspäť do štátu, v ktorom bol odsúdený (ale ktorý ho nemohol podmienečne prepustiť), pretože tam má svoje bydlisko.

Tento postup znamená pre odsúdených, ako aj pre orgány štátu, zbytočné úradné postupy, o finančných nákladoch spojených s prepravou odsúdeného nehovoriac.

Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi uzavretý v Štrasburgu 30. novembra 1964 (ďalej len “dohovor”) poskytuje riešenie tejto situácie prevzatím záväzku zmluvného štátu sledovať správanie odsúdeného v skúšobnej dobe a v prípade potreby aj záväzku vykonať zvyšok trestu. Existencia takéhoto medzinárodného záväzku súčasne znamená, že súd odsudzujúceho štátu sa nemusí obávať uložiť cudzincovi podmienečný trest resp. odsúdeného cudzinca z výkonu trestu podmienečne prepustiť, pretože vie zabezpečiť sledovanie správania odsúdeného v skúšobnej lehote v cudzine, ako aj zabezpečiť výkon zvyšku trestu, ak sa podmienečne prepustená (odsúdená) osoba v skúšobnej dobe neosvedčila.

Hlavnou motiváciou pre návrh na uzavretie tohto dohovoru je neformálna dohoda s Českou republikou o koordinovanej ratifikácii tohto dohovoru oboma štátmi za účelom riešenia problémov, ktoré vznikajú vo vzájomných vzťahoch týchto štátov. Česká republika dohovor ratifikovala 10.4.2002 a platnosť pre ňu nadobudol 11.7.2002. Samozrejme, ratifikácia dohovoru Slovenskou republikou umožní využívať inštitúty dohovoru aj vo vzťahu k ostatným zmluvným stranám dohovoru, ktorými k 1.9.2002 sú tieto štáty: Albánsko, Belgicko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Francúzsko, Holandsko, Chorvátsko, Luxembursko, Bývalá juhoslovanská republika Macedónia, Portugalsko, Rakúsko, Slovinsko, Španielsko, Taliansko, Ukrajina a Zväzová republika Juhoslávia. Okrem toho dohovor podpísali, ale zatiaľ neratifikovali: Dánsko, Estónsko, Nemecko, Grécko, Malta a Turecko.

Uzavretie dohovoru Slovenskou republikou bolo podmienené prijatím zákona č. 422/2002 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudne účinnosť 1. októbra 2002. Tretí oddiel nového znenia 23. hlavy Trestného poriadku o výkone rozhodnutí vo vzťahu k cudzine, a predovšetkým ustanovenia § 417 až 420 boli pripravené tak, aby pri prednosti a priamej vykonateľnosti dohovoru pred ustanoveniami Trestného poriadku (§ 372 Trestného poriadku v znení zákona č. 422/2002 Z.z.) vytvorili potrebný zákonný podklad pre vykonávanie dohovoru orgánmi Slovenskej republiky.

II.

 

Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi (ďalej len “dohovor”) je rozdelený do 6 častí.

I. časť obsahuje základné zásady dohovoru. V článku 1 sú uvedené ciele dohovoru, ku ktorým patrí poskytovanie si vzájomnej pomoci potrebnej na spoločenskú rehabilitáciu páchateľov, pričom táto pomoc má formu dohľadu zameraného na uľahčenie riadneho správania sa páchateľov a ich opätovného prispôsobenia sa spoločenskému životu a na sledovanie ich správania sa s cieľom uložiť im trest alebo vykonať trest už uložený, ak to bude potrebné. Súčasne sa zmluvné strany zaväzujú vykonávať za podmienok uvedených v dohovore tresty odňatia slobody alebo iné tresty spojené s odňatím slobody, ktoré boli vynesené nad páchateľom a ktorých výkon sa podmienečne odložil. V článku 5 sa identifikuje rozsah pomoci, a to tak, že jeden zmluvný štát môže požiadať iný zmluvný štát, aby tento

a) vykonal iba dohľad v súlade s II. časťou dohovoru,

b) vykonal dohľad a, ak to bude potrebné, vykonal trest podľa II. a III. časti dohovoru, alebo

c) prevzal zodpovednosť za úplný výkon podmienečného trestu podľa ustanovení IV. časti dohovoru.

II. časť dohovoru obsahuje ustanovenia o postupe pri vykonávaní dohľadu nad odsúdeným.

III. časť dohovoru upravuje postup pri výkone trestu v prípade, že po ukončení skušobnej doby sa vyslovilo, že podmienečne uložený (odložený) trest alebo jeho zvyšok sa vykoná.

IV. časť dohovoru upravuje otázky výkonu trestu v prípade rozhodnutia o odovzdaní, resp. prevzatí celého výkonu podmienečného trestu.

V. časť obsahuje spoločné ustanovenia, vrátane ustanovení umožňujúcich zmluvným štátom urobiť vyhlásenia resp. výhrady k dohovoru.

Článok 27 odsek 4 umožňujeme zmluvnému štátu vyhlásením adresovaným generálnemu tajomníkovi Rady Európy oznámiť svoj úmysel upraviť styk orgánov podľa tohto článku iným spôsobom, ako uvádza odsek 1 a 2 tohto článku. Navrhuje sa, aby Slovenská republika využila túto možnosť a urobila vyhlásenie, že žiadosti sa majú zasielať výlučne podľa odseku 1, teda vždy ministerstvu spravodlivosti. Toto vyhlásenie je dôvodné vzhľadom na úpravu postupu v § 417 Trestného poriadku v znení zákona č. 422/2002 Z.z. Znenie vyhlásenia je uvedené v prílohe návrhu uznesenia vlády Slovenskej republiky.

Článok 29 odsek 2 umožňuje zmluvnému štátu vyhlásiť, že žiadosti a pripojené písomnosti mu musia byť zasielané s prekladom do jeho úradného jazyka alebo niektorého z oficiálnych jazykov Rady Európy (angličtina a francúzština). Navrhuje sa, aby Slovenská republika využila túto možnosť a urobila vyhlásenie, ktorého znenie je uvedené v prílohe návrhu uznesenia vlády Slovenskej republiky.

VI. časť dohovoru obsahuje obvyklé záverečné ustanovenia mnohostrannej medzinárodnej zmluvy vypracovanej Radou Európy.

Článok 36 umožňuje zmluvnej strane urobiť vyhlásenia o rozšírení uplatnenia dohovoru aj na iné územia, za ktoré je zmluvná strana medzinárodne zodpovedná. Toto ustanovenie nie je pre Slovenskú republiku relevantné a vyhlásenie podľa tohto článku sa preto nenavrhuje.

Článok 38 odsek 1 dohovoru umožňuje zmluvnej strane urobiť jednu výhradu alebo niekoľko výhrad uvedených v prílohe dohovoru, a to, že

1. neprijíma ustanovenia dohovoru, ktoré sa týkajú výkonu trestov alebo ich úplného výkonu,

2. prijíma iba časť týchto ustanovení,

3. neprijíma ustanovenia článku 37 ods. 2.

Pokiaľ ide o body 1. a 2., výhrada Slovenskej republiky sa nenavrhuje z dôvodu, že efektívne vykonávanie dohovoru si vyžaduje uplatňovanie všetkých jeho častí a Slovenská republika je spôsobilá vykonávať tak ustanovenia týkajúce sa výkonu trestu, ako aj úplného výkonu trestu (t.j. III. a IV. časti dohovoru).

Pokiaľ ide o bod 3., článok 37 ods. 2 dohovoru zakazuje zmluvným stranám navzájom dojednať dvojstranné alebo mnohostranné zmluvy o otázkach, ktoré tvoria predmet úpravy tohto dohovoru, s výnimkou zmlúv na doplnenie jeho ustanovení alebo uľahčenie uplatňovania zásad v ňom obsiahnutých. Slovenská republika nie je viazaná žiadnou takouto zmluvou, ani nehodlá uzatvárať takéto dvojstranné zmluvy, preto sa uplatnenie výhrady Slovenskej republiky k tomuto bodu taktiež nenavrhuje.

Článok 38 odsek 4 dohovoru umožňuje zmluvnej strane dohovoru oznámiť, že považuje ratifikáciu dohovoru za okolnosť, ktorá zakladá medzinárodnoprávny záväzok zaviesť do vnútroštátneho právneho poriadku opatrenia na vykonávanie tohto dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že dohovor má charakter priamo vykonávateľnej medzinárodnej zmluvy, ktorá pri dodržaní predpísaného ústavného postupu bude mať prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, takáto výhrada nie je potrebná a nenavrhuje sa.

 

III.

Dohovor je prezidentskou medzinárodnou zmluvou z oblasti právneho styku s cudzinou v trestných veciach.

Nakoľko ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá upravuje otázky upravené v Slovenskej republike zákonom (zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom /Trestný poriadok/, resp. zákon č. 448/2002 Z.z. o ochrannom dohľade), teda otázky ktoré patria do zákonodarnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky, je možné ju charakterizovať pre účely článku 7 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako “medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon”, aj keď potrebná zákonná úprava sa už vykonala prijatím zákona č. 422/2002 Z.z.

Súčasne ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá je svojim charakterom spôsobilá priameho, bezprostredného vykonávania (tzv. “self-executing”), a pre účely článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je možné ju preto označiť za “medzinárodnú zmlúv, na ktorej vykonanie nie je potrebný zákon”. Vzhľadom na znenie § 372 Trestného poriadku v znení zákona č. 422/2002 Z.z., ako aj na znenie článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je nevyhnutné zabezpečiť, aby dohovor bol medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonom. Iba tak bude možné inštitúty upravené dohovorom vykonávať v podmienkach Slovenskej republiky efektívnym spôsobom.

 

IV.

Predkladaný materiál bol v rámci pripomienkového konania prerokovaný podľa článku 10 ods. 1 Zásad vlády Slovenskej republiky pre oblasť medzinárodných zmlúv so zúčastnenými rezortmi ako aj ďalšími pripomienkujúcimi subjektami. Vyhodnotenie pripomienkového konania tvorí súčasť predkladaného materiálu.

[Materiál bol prerokovaný v Legislatívnej rade vlády Slovenskej republiky.......]

 

V.

Predkladaný materiál nemá finančný, ekonomický, environmentálny vplyv, ani vplyv na zamestnanosť.