Trestný zákon č. 140/1961 Zb. je účinný od 1.1.1962. Od nadobudnutia účinnosti bol 29 krát novelizovaný, z toho po roku 1989 19 krát.

Ani početnými novelami sa nedosiahol stav úplného zosúladenia Trestného zákona s princípmi nového ústavného zriadenia Slovenskej republiky, čo je pochopiteľné, pretože jeho samotná podstata je založená na princípoch diametrálne odlišného spoločenského a štátneho zriadenia obdobia, v ktorom bol prijatý.

Rozsiahle politické, spoločenské a ekonomické zmeny po roku 1989 boli sprevádzané dynamickou a početnou legislatívou. Trestnoprávna ochrana nových spoločenských vzťahov sa formuje až následne, v závislosti na stupni poznania škodlivosti konkrétnych konaní, ktoré novým právnym normám odporujú.

Jej úlohou a cieľom bolo predovšetkým:

- vytvoriť podmienky na realizáciu trestnej politiky demokratickej spoločnosti založenej na princípoch humanizmu, ktorá bude zároveň garantovať primeranú satisfakciu obetiam trestných činov a bude smerovať k sociálnej reintegrácii páchateľov;

Na dosiahnutie uvedených primárnych cieľov bude treba:

1. Prehĺbiť diferenciáciu a individualizáciu trestnej zodpovednosti fyzických osôb a právnych dôsledkov tejto zodpovednosti.
2. Zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb – na základe striktne vymedzených podmienok – ktorá sa bude uplatňovať vedľa trestnej zodpovednosti fyzických osôb (z tejto zodpovednosti bude vyňatý štát).
3. Komplexne upraviť trestnú zodpovednosť mládeže, ktorá bude zohľadňovať najnovšie (interdisciplinárne) vedecké poznatky z oblasti pedagogiky, sociológie, pedopsychológie a pedopsychiatrie v súlade s novou právnou úpravou v ďalších relevantných oblastiach nášho právneho poriadku.
4. Zmeniť celkovú filozofiu ukladania trestných sankcií, v rámci ktorej bude treba predovšetkým zmeniť hierarchiu sankcií tak, aby v jej rámci bol trest odňatia slobody chápaný ako ultima radtio. V rámci tejto filozofie bude kladený dôraz na individuálny prístup pri riešení trestných vecí na základe širokej možnosti využitia alternatívnych sankcií a odklonov tak, aby sa v najširšej miere zaistila pozitívna motivácia páchateľa.
5. Dosiahnuť takú úroveň kodifikácie, aby bola zrovnateľná s úrovňou trestného práva hmotného európskeho štandardu, pri plnom rešpektovaní medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a požiadaviek vyplývajúcich z integračných procesov.

To však nevylučovalo úvahy (diskusie) aj o inštitútoch trestného práva hmotného, ktoré by inak za súčasného znenia ústavy neboli prípustné (absolútny trest, eutanázia).

Formálne chápanie bolo dôvodom oveľa podrobnejšieho definovania znakov základných a kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov v osobitnej časti Trestného zákona a samostatného interpretovania mnohých týchto znakov v novej tretej časti zákona, a to v ďaleko širšom rozsahu, ako tomu bolo doposiaľ.

Došlo aj k zmene kategorizácie trestných činov na prečiny a zločiny.

Oveľa podrobnejšie sú upravené základy trestnej zodpovednosti - v zákone sú premietnuté aj také otázky, ktoré boli doposiaľ prenechávané súdnemu výkladu a právnej teórii, aj keď v konečnom dôsledku šlo o určenie práv a slobôd, ktoré môžu byť stanovené zákonom.

Osobitná pozornosť sa venuje obeti trestného činu a dôslednej ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Niektoré súvisiace otázky budú musieť byť právne upravené v osobitných zákonoch (výkon probačného dohľadu a trestu verejnoprospešných prác).

Prerokovanie návrhu zákona na plenárnom zasadnutí Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR podľa zákona o tripartite nie je potrebné.

Problematika návrhu zákona je upravená právom Európskej únie, avšak len v primárnom práve, nie v sekundárnej legislatíve – tzv. vnútorné veci a spravodlivosť, do ktorých patrí aj trestno-právna úprava, sú zaradené do tzv. tretieho piliera, t.j. ich úprava je ponechaná na jednotlivé členské krajiny Európskej únie. Z tohto dôvodu sa k návrhu nevypracováva tabuľka zhody a otázka zhody návrhu zákona s primárnym právom Európskej únie je dostatočne vyjadrená v doložke zlučiteľnosti.

Nepriamo môže byť dopad na verejné financie dotknutý niektorými ďalšími zmenami upravenými v návrhu Trestného zákona, a to perspektívne v horizonte desiatich až pätnástich rokov, najmä v súvislosti so zvýšením hornej hranice trestu odňatia slobody na 25 rokov, obligatórnym uložením trestu doživotia páchateľovi obzvlášť závažného zločinu, ktorý taký čin spácha tretíkrát, ale aj skôr úpravou nových druhov trestov (najmä verejnoprospešné práce, domáce väzenie) a ochranných opatrení.

Konkrétne vyčíslenie je nasledujúce:

• zaradenie do I. platovej skupiny a 4. platového stupňa (podľa platovej tabuľky platnej od 1. 1. 2002 vrátane valorizácie). Pripomíname, že základný plat sudcu vrátane paušálnych náhrad môže byť v roku 2003 a 2004 v zmysle § 85 citovaného zákona 2-krát valorizovaný

Spolu: ................................................................. = 18 075 tis. Sk

Tarifný plat:

1 osoba x 6 320 Sk x 14 mesiacov = 89 tis. Sk

Spolu ................................................................. = 142 tis. Sk

• Okresné súdy (sudcovia + zamestnanci) ....... = 51 062 tis. Sk
• Ministerstvo spravodlivosti SR (zamestnanci) = 2 022 tis. Sk

Spolu ................................................................ = 8 400 tis. Sk

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii.

a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády na rok 2002 neobsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného zákona .

b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.

- hlava VI Zmluvy o Európskej únii – „Ustanovenia o policajnej a justičnej spolupráci“,

- Spoločný postup zo 17.12.1996 schválená Radou EÚ na základe článku K3 zmluvy o EÚ týkajúca sa aproximácie zákonov a praxe v členských štátoch EÚ na boj proti drogovej závislosti a na prevenciu a boj proti nezákonnému obchodu s drogami,

- Dohovor z 25.6.1997 na základe čl. K3 Zmluvy o EÚ o boji proti úplatkárstvu, na ktorom sa podieľajú úradníci ES alebo členských štátov EÚ,

- Spoločný postup z 24.2.1997 prijatý Radou podľa čl. K.3 Zmluvy o Európskej únii o boji proti obchodu s ľuďmi a sexuálnemu vykorisťovaniu detí ,

- Rámcové rozhodnutie Rady z 26.6.2001 o praní špinavých peňazí, identifikácii vyhľadávaní, zmrazení, zabavení a konfiškácii nástrojov a príjmov z trestnej činnosti,

- Rezolúcia Rady z 20.12.1996 o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú so súdnym konaním v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie a právom Európskych spoločenstiev uvedeným v bode 4 je úplná.

Základné poslanie Trestného zákona sa nemení, čo vyplýva z jeho predmetu a účelu. Trestný zákon bol a aj naďalej bude právnym nástrojom práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky pred trestnými činmi.

Do účelu Trestného zákona bola doplnená i ochrana všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva, ktoré sú vyjadrené v medzinárodnoprávnych dokumentoch. Ide tu o vyjadrenie snáh o zosúladenie právneho poriadku Slovenskej republiky s právom vyspelých demokratických krajín a reakciu na prebiehajúci proces integrácie vo svete a v Európe, ktorého súčasťou je aj Slovenská republika.

Prostriedkami na dosiahnutie účelu tohto zákona aj naďalej zostávajú hrozba trestami, ukladanie a výkon trestov a ochranných opatrení a to v ich súhrne. Pri ukladaní a výkone sa musí prihliadať aj na princípy humanizmu a výkonom trestu nemôže byť ponížená ľudská dôstojnosť.

V tejto hlave sú upravené základy trestnej zodpovednosti. Oproti doterajšiemu Trestnému zákonu sa v úvode definuje pôsobnosť Slovenského Trestného zákona, potom je upravovaná problematika pojmu trestného činu ako takého vrátane zavinenia jeho spáchania, v treťom diele je upravená problematika páchateľa, spolupáchateľa a účastníka trestného činu. V štvrtom diele sú vyjadrené okolnosti vylučujúce trestnosť činu a na ne v piatom diele nadväzujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu.

Toto ustanovenie zakotvuje dôležitú zásadu vylúčenia použitia retroaktivity, ak by to bolo pre páchateľa nepriaznivejšie. Oproti doterajšej právnej úprave sa tu zrozumiteľnejšie vyjadruje zásada použitia neskoršieho zákona a to ktoréhokoľvek do doby, než sa rozhoduje o trestnom čine, ktorý je pre páchateľa najpriaznivejší.

Toto ustanovenie vyjadruje miestnu pôsobnosť Trestného zákona viažucu sa k územiu Slovenskej republiky a spresňuje, čo sa považuje za územie Slovenskej republiky, resp. kedy sa tiež považuje trestný čin spáchaný na území Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie je výnimkou z miestnej príslušnosti, pričom prednosť dostáva osobná pôsobnosť Trestného zákona, na základe vzťahu osoby páchateľa k Slovenskej republike, občan SR, trvalý pobyt na území SR.

Toto ustanovenie zakotvuje, že pôsobnosť nášho Trestného zákona môže byť upravovaná aj vyhlásenými medzinárodnými zmluvami, resp. že zásady vyššie uvedené sa neuplatnia, ak vyhlásená medzinárodná zmluva to nepripustí.

Formálne chápanie trestného činu umožní súčasne orgánom činným v trestnom konaní sústrediť sa na základné otázky trestného konania a to zistenie trestného činu a jeho páchateľa.

Z obsahu definície trestného činu sa však spoločenská nebezpečnosť úplne nevytratila, pretože ona je daná tým, že zákonodarca určité protiprávne konanie už samo o sebe označil za najvyššiu formu protiprávneho konania – trestný čin.

Široká možnosť odklonov , ktorá bude zakotvená v Trestnom poriadku súčasne zabezpečí aby sa nedostávali pred súdy páchatelia takých konaní, ktoré by mohli byť charakterizované ako bagateľné trestné činy.

Trestnými činmi sú prečiny a zločiny. Touto kategorizáciou sa Slovenská republika vracia k tradícii delenia trestných činov v medzivojnovom období. Znamená to aj návrat k pôvodnej bipartícii súdno trestných činov platnej do 1. júla 1990 (prečiny a trestné činy).

Nejde o samoúčelné delenia trestných činov. Umožňuje presnejšie vyjadrenie ich rôznej závažnosti a škodlivosti, lepšie dokumentuje štruktúru evidovanej kriminality, podiel závažných trestných činov a ich pomer k menej závažnej kriminalite.

Pre určenie, či ide o zločin alebo prečin pritom nie je rozhodujúca výmera trestu, ktorú súd v konkrétnom prípade za trestný čin páchateľovi skutočne uloží, ani minimálna hranica trestu odňatia slobody ktorú súd môže páchateľovi uložiť, ako tomu je v právnych poriadkoch niektorých štátov, kde sa kategorizácia trestných činov uplatňuje.

Jediným kritériom u úmyselných trestných činov je len výmera trestu odňatia slobody – jeho horná hranica, ktorý je možné za trestný čin uložiť podľa tohto zákona. Nedbanlivostné trestné činy sú všetky prečinom, bez ohľadu na stanovenú trestnú sadzbu.

V dôsledku takéhoto riešenia odpadá i potreba v osobitnej časti tohto zákona u každého trestného činu zvlášť upresňovať či ide o zločin alebo prečin. Na túto otázku dávajú dostatočnú odpoveď všeobecné definície prečinu alebo zločinu uvedené v tomto ustanovení. Až po dôslednom komplexnom posúdení každého činu zvlášť a po zistení, ktoré zákonné znaky osobitnej časti tohto zákona napĺňa a trest odňatia slobody v akej výmere tento zákon s ich naplnením spája, bude možné povedať či ide o prečin alebo zločin – rýdzo formálny prístup. Z takejto definície potom môže nastať prípad, že úmyselného trestného činu prvý odsek z hľadiska trestnej sadzby bude kvalifikovaný ako prečin a ďalšie kvalifikované skutkové podstaty už ako zločin.

Zavedením inštitútu nepatrnej protiprávnosti avšak výlučne u prečinov je sledovaná možnosť vylúčenia súdneho prejednávania takýchto bagateľných prečinov.

Uplatnenie miestnej ale aj osobnej pôsobnosti Trestného zákona, ale tiež príslušnosti súdu v konkrétnom prípade vyžaduje presne definovať miesto spáchania trestného činu nielen z hľadiska konania, ale aj následku čo doteraz bolo ponechané len na teóriu trestného práva a výklad orgánov činných v trestnom konaní.

Zakotvuje sa že príprava bude trestná len u vyššej formy trestného činu a to u zločinu.

Doterajšie obsahové vymedzenie prípravy a pokusu ostalo v podstate zachované. Osobitne však bolo treba vyjadriť v praxi opomínané, avšak právnou teóriou akceptované pravidlo, že páchateľ prípravy ešte nezačal na rozdiel od páchateľa pokusu napĺňať znaky trestného činu, ku ktorému príprava smeruje. Preto sa v praxi príprava s pokusom neraz zamieňala práve pre opomenutie tohto základného rozdielu, čo viedlo k nesprávnemu posúdeniu skutku páchateľa a napokon aj k uloženiu nesprávneho trestu.

Rovnako definovanie týchto foriem zavinenia zostáva nezmenené až na jednu dôležitú výnimku, keď za nepriamy úmysel sa bude posudzovať aj ľahostajnosť páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu chráneného Trestným zákonom. Týmto doplnením sa sleduje odstránenie problémov v trestnej praxi. Na rozdiel od vedomej nadbalosti, kde sa páchateľ bez primeraných dôvodov spolieha, že porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, (možno skonštatovať, že ho nechce) u ľahostajnosti páchateľ ale pripúšťa že takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobí. Z logického výkladu pojmu ľahostajnosť totiž vyplýva, že ľahostajnosť môže smerovať len k niečomu, o čom si osoba myslí, že môže vzniknúť a nie k niečomu čo vzniknúť nemôže.

Takýmto doplnením ustanovení Trestného zákona o zavinení sa dopĺňa aj požiadavka vyplývajúca z legislatívneho zámeru rekodifikácie v podobe nájdenia jasnejšej hranice medzi nepriamym úmyslom a vedomou nedbanlivosťou.

Ďalšia zmena, ktorá sa týka páchateľa trestného činu je vyjadrená tým, že za páchateľa trestného činu sa považuje ten, kto úmyselný trestný čin spácha za použitia tzv. živého nástroja. Doteraz takéto spáchanie trestného činu bolo riešené len cestou teórie a výkladových pravidiel. Prax ukazuje, že opakovane dochádza k páchaniu trestných činov prostredníctvom trestne nezodpovedných detí, osôb psychicky postihnutých, ktoré pre svoju chorobu nie sú trestne zodpovedné, ale tiež prostredníctvom zvierat.

Vzhľadom na vývoj kriminality, kedy dochádza k častému páchaniu trestnej činnosti tzv. na objednávku, bolo na túto skutočnosť reagované aj v tomto Trestnom zákone, kedy bol popri návodcovi osobitne definovaný aj ďalší účastník na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse a to objednávateľ. V tomto prípade totiž nejde o typické navedenie na spáchanie trestného činu, pretože nájomní páchatelia trestných činov sú tieto už vopred ochotní spáchať a objednávateľ len konkretizuje prakticky predmet útoku.

Pri definovaní veku trestne zodpovedného páchateľa došlo k ďalšej mimoriadne závažnej zmene, keď hranica trestnej zodpovednosti bola znížená z pätnásť na štrnásť rokov. Pre rozvoj modernej civilizácie je príznačná aj zmena vývoja tempa mládeže. Týka sa to oveľa viac jej fyzickej vyspelosti, menej mentálnej zrelosti, ale na druhej strane nemožno poprieť ani to, že i po tejto stránke dnešná mládež dospieva oveľa rýchlejšie než tomu bolo pred niekoľkými desiatkami rokov.

Tieto faktory a mnohé k nim pridružené bio-psycho-sociologické podmienky a príčiny, ako aj ich dôsledky v prvom rade odôvodňujú potrebu ešte dôslednejšie chrániť mládež pred negatívnymi vplyvmi, pred sociálnopatologickými javmi a zintenzívniť pôsobenie všetkých súčastí systému výchovy a vzdelávania, vytvoriť mládeži materiálne i kultúrne podmienky pre vzdelávanie, kultúrne vyžitie i pre pracovné uplatnenie, zvýšiť ich perspektívy pokiaľ ide o možnosti bývania, zdravého spôsobu života, vrátane oddychu, využívania voľného času a zdravé výchovné prostredie.

Treba prihliadať aj na to, že mládež sama nemôže niesť dôsledky za mnohé problémové javy v sociálnej, ekonomickej a iných oblastiach spoločenského života, ktoré sama nezavinila a ktoré sú mnohokrát impulzom jej delikvencie. Rovnako treba prihliadať tiež na fakt, že mládež samotná je jednou z prvých a najviac zraniteľných obetí zločinu.

Značná časť tých, ktorí predložili námety na obsahové zameranie rekodifikácie vrátane schváleného legislatívneho zámeru vlády navrhla znížiť vekovú hranicu trestnej zodpovednosti z pätnástich na štrnásť rokov.

Je zrejmé, že takéto opatrenie samo o sebe problém kriminality mládeže nevyrieši. Na druhej strane je ale tiež jasné, že zníženie vekovej hranice zodpovednosti za trestné činy vyjadrí i dnešnú disproporciu v tempe dospievania (a to aj mentálneho) mládeže, čo je nutné z hľadiska ochrany spoločnosti pred kriminalitou.

Ďalšia podmienka trestnej zodpovednosti páchateľa v podobe príčetnosti bola upravená v platnom Trestnom zákone v zásade vyhovujúcim spôsobom, ktorý v p zákona však do tohto ustanovenia bola doplnená zásada (predtým uvádzaná na inom mieste) týkajúca sa privodenia si duševnej poruchy teda nepríčetnosti použitím návykovej látky alebo jej aplikáciou.

Ustanovenia piateho dielu I. hlavy Všeobecnej časti Trestného zákona upravujú okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Ide o šesť nasledujúcich okolností: nutná obrana, krajná núdza, dovolené riziko, výkon práv alebo povinností, súhlas poškodeného a oprávnené použitie zbrane. S výnimkou dovoleného rizika ide o okolnosti, ktoré poznal aj doterajší Trestný zákon. U niektorých okolností však došlo k spresneniu podmienok ich uplatňovania.

Najmä u nutnej obrany, ktorá z hľadiska praktického v rozhodovacej činnosti vyvolávala najväčšie problémy došlo k spresneniu podmienok jej uplatnenia. V súlade s legislatívnym zámerom vlády bola do definícií zahrnutá aj problematika omylu tak aby tento automaticky nevylučoval nutnú obranu. Za nutnú obranu sa bude ďalej považovať aj konanie v silnom rozrušení spôsobenom útokom najmä v dôsledku zmätku, strachu, alebo zľaknutia.

Pokiaľ ide o výkon práv a povinností, u tejto okolnosti nedošlo k podstatnejším zmenám s tým, že sem bolo doplnené plnenie pracovných úloh alebo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho neobchádza. Súčasne došlo k doplneniu vylúčenia tejto okolnosti u trestných činov uvedených v I. a XIII. Hlave.

Návrh v porovnaní s platným Trestným zákonom rozširuje systém trestov o ďalšie tri druhy. Sú to: probácia, domáce väzenie a verejnoprospešné práce. Rozšírenie druhov trestu je výrazom depenalizácie, pretože umožňuje súdom vo zvýšenej miere siahať aj k trestom bez odňatia slobody. V priebehu krátkodobých trestov odňatia slobody nebolo možné úspešne rozvinúť reedukačné a resocializačné procesy, kým na druhej strane negatívny dopad izolácie páchateľa od spoločnosti v prostredí iných páchateľov mala často negatívny dopad na samotného odsúdeného. Rozšírenie alternatívnych trestov má za cieľ posilniť zásadu, že nepodmienečný trest odňatia slobody je len "ultima ratio", ktoré treba uplatniť len vtedy, keď iné, menej závažné prostriedky boja proti zločinnosti, vrátane trestov bez odňatia slobody, zlyhali.

Zakotvuje sa širšia možnosť ukladania iných trestov než je trest odňatia slobody a to ako trestov samostatných. Takéto samostatné uloženie iného trestu bude však vylúčené za zločiny a prečiny, ktorých dolná hranica trestu odňatia slobody je najmenej dva roky.

Návrh nového Trestného zákona vychádza z osvedčeného príkladného vymenovania poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ktoré však rozvádza ďaleko podrobnejšie než platná právna úprava. Naviac návrh výslovne ukladá súdom povinnosť, aby sa na tie poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti, ktoré sú zákonným znakom trestného činu neprihliadalo a naviac zakotvuje aj povinnosť súdu prihliadať na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

Návrh prevzal osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona, ale s prihliadnutím na rozšírenie systému trestov a na zakotvenú podpornú zásadu trestu odňatia slobody stanovuje aj minimálne hranice iných druhov trestu, pod ktoré súd nesmie daný druh trestu uložiť ani v prípade ukladania trestu pod všeobecnú dolnú hranicu daného druhu trestu.

Ustanovenie o úhrnnom treste sa preberá aj do nového návrhu zákona. Návrh však zakotvuje tak trest za jednočinný, ako aj viacčinný súbeh, pri ktorom zároveň stanovuje, že úhrnný trest sa v prípade viac činného súbehu ukladá v hornej polovici stanovej trestnej sadzby za najprísnejšie sankcionovaný zločin. Súčasne návrh umožňuje aj výnimky z tejto zásady .

Návrh preberá aj osvedčené ustanovenie o súhrnnom treste, ktorý sa ukladá podľa zásad úhrnného trestu. Naviac prikazuje medzi vedľajšími trestami výslovne uložiť aj trest zákazu činnosti, ak takýto trest bol skorším rozsudkom uložený.

Návrh zakotvil aj z platného zákona známy inštitút ďalšieho trestu, resp. inštitút upustenia od uloženia súhrnného a ďalšieho trestu. Túto skutočnosť návrh zvýrazňuje aj v nadpise príslušných ustanovení.

Návrh zavádza trest odňatia slobody ako dočasný trest na určitú dobu alebo výnimočný test na doživotie. Súčasne na rozdiel od platného zákona výslovne stanovuje podpornú úlohu trestu odňatia slobody. Pre uloženie výnimočného trestu stanovuje iba dve podmienky a to že, uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobru určitú.

Zavádza sa obligatórne ukladanie výnimočného trestu v prípade, že súd odsudzuje páchateľa za obzvlášť závažný zločin ak predtým už bol dva krát za obzvlášť závažný zločin odsúdený a uložené tresty čo len z časti vykonal.

V navrhnutom ustanovení, obdobne ako doposiaľ sa stanovujú podmienky pre uloženie výnimočného trestu odňatia slobody.

Návrh stanovuje podmienky ukladania dočasného trestu odňatia slobody. Výslovne obmedzuje ukladanie krátkodobých trestov odňatia slobody za prečiny.

Na rozdiel od platného zákona, návrh precizuje pojem vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody a ruší aj pojem "nápravnovýchovné skupiny". Vychádza sa pritom zo skutočnosti, že už platný zákon o ZVJS č. 4/2001 Z. z. zrušil nápravnovýchovné ústavy a namiesto nich zaviedol ústavy na výkon trestu. Diferenciačné skupiny sa v návrhu delia podľa miery izolácie odsúdeného a najmä bezpečnosti ústavu. Návrh síce stanovuje diferenciačné kritérium použité aj v platnom zákone (posledných desať rokov pred spáchaním trestného činu). Obdobne, ako doteraz platný zákon, obsahuje návrh aj možnosť iného diferenciačného kritéria, než ktoré ukladá spravidla použiť, s výnimkou doživotného trestu a trestu odňatia slobody ukladaného obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Návrh upúšťa od výkonu trestu odňatia slobody vo vojenskom nápravnom útvare.

V týchto ustanoveniach sú stanovené podmienky pre povolenie podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, možnosť určenia obmedzení, ktoré možno použiť obdobne ako v prípade probácie a taktiež aj postup v prípade, že sa odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčí.

V tomto ustanovení charakterizuje návrh nový druh trestu – probáciu, ktorá je vlastne taktiež podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody, avšak maximálne v trvaní troch rokov, so stanovením povinného dohľadu probačného úradníka nad správaním sa odsúdeného a určením ďalších obmedzení a povinností pre odsúdeného, ktorým je povinný v skúšobnej dobe sa podriadiť. Zákon počíta aj so započítaním už vykonanej časti trestu probácie do novouloženého trestu probácie za ten istý trestný čin. Podrobnosti o výkone trestu probácie však upraví osobitný zákon, na ktorý návrh odkazuje.

Návrh na rozdiel od platného Trestného zákona rozoznáva dve formy peňažného trestu, ako jednorazový a ako trest vykonávaný formou denných pokút. Táto druhá forma sa osvedčila aj v iných krajinách a napr. v susednom Maďarsku ho zaviedli už v roku 1978. Návrh zároveň veľmi podrobne stanovuje podmienky ukladania peňažného trestu ako aj jeho výkonu, podmienky premenenia tohto trestu, upustenia od jeho výkonu alebo zvyšku, ako aj podmienky zahladenia. Denné pokuty môžu byť veľmi účinnou formou postihu kriminality páchanej v podnikateľských a obchodných vzťahoch, ak páchateľ trvalejšie získaval touto činnosťou neoprávnený majetkový prospech, jeho pomery však neumožňujú uhradiť jednorázový peňažný trest.

Návrh prevzal osvedčené ustanovenia o treste prepadnutia majetku a tieto ďalej prispôsobil iným ustanoveniam návrhu (napr. o obzvlášť nebezpečnom zločine a i.).

Návrh prevzal osvedčené ustanovenia o treste prepadnutia veci z platného Trestného zákona a tieto ďalej upresnil a stanovil ďalšie podmienky pre jeho ukladanie.

Trest zákazu činnosti sa v plnej miere osvedčil a preto bol prevzatý aj do nového Trestného zákona. Návrh však precizoval jeho ukladanie, najmä ako trestu samostatného.

Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona, ktorý upravoval pojem ukladanie a výkon trestu straty čestných titulov a vyznamenaní. Sprísnil však podmienky jeho ukladania a v prípade, že sa tento trest ukladá za trestný čin, kratší ako 5 rokov, spojil jeho uloženie nie s povolaním páchateľa, ale s ohrozením vážnosti dotknutých čestných titulov a vyznamenaní.

Okrem toho, že návrh prevzal ustanovenie platného Trestného zákona o treste vyhostenia, návrh veľmi dôsledne upravuje podmienky ukladania tohto trestu a v stanovených prípadoch, najmä ak to vyplýva z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, uloženie tohto trestu vylučuje. Naviac zakotvuje aj podmienky zahladenia tohto trestu. Návrh precizoval zákonné dôvody na uloženie trestu vyhostenia v zmysle článku 23 ods. 5 Ústavy SR a nadväzujúcich vnútroštátnych noriem, napr. zák. č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky a ďalšie.

Návrh prevzal všetky osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Aj v týchto prípadoch však predpokladá obligatórne nariadenie dohľadu nad správaním podmienečne prepusteného probačným úradníkom. Okrem toho návrh precizuje opätovné podmienečné prepustenie z výkonu tohto istého trestu a výslovne ho vylučuje u odsúdených na výnimočný trest odňatia slobody.

Návrh prevzal aj osvedčené ustanovenia platného Trestného zákona o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

Návrh zavádza aj ďalší nový druh ochranného opatrenia, ktorým je detencia. Ide o taký druh ochranného opatrenia, ktorého úlohou je ochrana spoločnosti a jej členov pred tými páchateľmi, ktorí počas výkonu dlhodobého trestu odňatia slobody evidentne ochoreli nevyliečiteľnou duševnou chorobou a je tu obava, že aj po výkone trestu odňatia slobody ďalej pretrváva nebezpečenstvo, že by mohli spáchať obzvlášť závažný zločin. Dokonca už aj ich ďalší pobyt vo výkone trestu odňatia slobody je neúčinný a v dôsledku choroby súčasne aj nebezpečný pre ostatných spoluodsúdených. Rovnako treba zabezpečiť ochranu spoločnosti aj pred tými páchateľmi, ktorí sa odmietajú podrobiť ochrannému liečeniu, ale pod vplyvom návykových látok sústavne páchajú trestné činy. Detencia môže síce v prípade potreby potrvať až doživotne, ale zákon má predvídať aj vývoj lekárskej vedy, ktorá môže časom doriešiť otázku nevyliečiteľnosti choroby. Aby nedochádzalo k zneužívaniu tohto inštitútu, zákon ukladá súdu povinne jedenkrát ročne preskúmať dôvod trvania detencie a len na základe odborného lekárskeho posudku rozhodnúť o ďalšom trvaní tohto ochranného opatrenia alebo o prepustení odsúdeného z detenčného ústavu.

Ide o generálne ustanovenie, ktoré stanoví, že pri splnení určenej podmienky – zmene zákona, zanikajú trestné dôsledky trestného činu, ktorý inak - v čase, keď k nemu došlo spĺňal všetky pojmové náležitosti trestného činu.

V praxi sa vyskytli problémy pri aplikovaní ustanovení o pôsobnosti trestných zákonov, keď skutok, ktorý je predmetom trestného konania v čase spáchania napĺňa všetky znaky príslušného ustanovenia v tom čase účinného trestného zákona, ale neskorší zákon meniaci alebo dopĺňajúci Trestný zákon, toto ustanovenie Trestného zákona zruší a ďalší (neskorší) zákon takéto konanie opäť posudzuje ako trestný čin. Navrhovanou úpravou sa táto nejasnosť na základe zákona odstráni.

Účinná ľútosť je možná pri všetkých trestných činoch prichádza do úvahy len pri dokonaných trestných činoch za splnenia stanovených podmienok.

Ide o osobitné ustanovenia o účinnej ľútosti, ktoré zahŕňa taxatívnym výpočtom trestné činy, pri ktorých trestnosť zanikne pri splnení podmienok uvedených pre konkrétne trestné činy.

Podmienkou zániku trestnosti je uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby. Určuje sa podľa závažnosti trestného činu vyjadrenej v sadzbe za daný trestný čin. Začína plynúť od okamihu, keď došlo k dokonaniu trestného činu. Súčasne sa upravujú dôvody, keď premlčacia doba neplynie a dôvody, ktoré premlčanie trestného stíhania prerušujú.

Inštitút premlčania výkonu trestu vychádza v podstate z rovnakého predpokladu ako inštitút premlčania trestného stíhania. Podmienkou premlčania výkonu trestu je uplynutie premlčacej doby ustanovenej zákonom. Je určená podľa druhu a výšku uloženého trestu. Súčasne sa upravujú dôvody, keď premlčacia doba neplynie a dôvody, ktoré premlčanie výkonu trestu prerušujú.

Tresty uložené za trestné činy uvedené v I. až VIII. hlavy osobitnej časti sú z premlčania vylúčené, preto použitie ustanovenia o premlčaní výkonu trestu pri nich neprichádza do úvahy, bez ohľadu na to, aký trest súd v konkrétnom prípade uložil.

Toto ustanovenie vykonáva právo prezidenta Slovenskej republiky dané mu článkom 102 ods. 1 písmeno j) Ústavy Slovenskej republiky.

V osobitnej hlave všeobecnej časti Trestného zákona sa síce zachováva doterajšia koncepcia stíhania mladistvých, ale na kvalitatívne inej úrovni. Táto hlava stanovuje odlišnosti oproti všeobecne platným zásadám pre stíhanie dospelých páchateľov, pričom jednotlivé ustanovenia sú motivované obnovujúcimi účinkami trestného práva, lebo sa kladie dôraz na vyváženú, spravodlivou reakciu spoločnosti na trestný čin mladistvého a vyvodzuje z neho dôsledky nielen pre neho samého, ale aj pre riešenie problémov ďalších zúčastnených osôb a skupín spojených s trestným činom. Mladistvý tak má byť stimulovaný, aby prevzal osobnú, nielen formálnu trestnú zodpovednosť za trestný čin a nápravu ním spôsobených následkov. Adekvátne tomu Trestný poriadok obsahuje osobitné ustanovenia o konaní proti mladistvým. Osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých, ktoré sú vo vzťahu špeciality k ďalším ustanoveniam všeobecnej časti Trestného zákona, tak konkretizujú ústavný princíp osobitnej starostlivosti, ktorú spoločnosť venuje mládeži (článok 41 ods. 1 Ústavy SR).

Tento prístup k stanoveniu fyzického veku ako základu trestnej zodpovednosti je porovnateľný s väčšinou demokratických krajín, kde je dolná hranica tohto veku v mnohých prípadoch nižšia.

Toto ustanovenie zákona reaguje na skutočnosť, že stupeň rozumovej a mravnej vyspelosti je vo veku okolo 14 rokov u jednotlivých mladistvých veľmi rozdielny. Preto stanoví, že mladistvý, ktorý v dobe spáchania činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.

Pri činoch, na ktorých protiprávnosť nebude treba prihliadať, nepôjde u mladistvého o trestnú zodpovednosť. Spravidla tomu bude v prípadoch naplnenia formálnych znakov trestného činu, bez ich významnejšej relevancie.

Oproti všeobecnej úprave zákona sa u mladistvých rozširujú dôvody zániku trestnosti tak, že trestnosť činu spáchaného mladistvým zaniká tiež v dôsledku pozitívnych postojov uvedených v tomto ustanovení (napr. náhrada škody, účinná snaha o nápravu). Tieto možnosti sa budú skúmať v porovnaní s prípadným pôsobením trestom alebo iným výchovným opatrením.

Ustanovenie o účele sankcií a opatrení zahŕňa v sebe interpretačné pravidlo pre všetky ustanovenia zákona o stíhaní mladistvých. Vychádza z princípu, že všetky opatrenia, postupy a prostriedky zákona treba využívať na obnovenie narušených sociálnych vzťahov, na integráciu mladistvého do širšieho sociálneho prostredia a na prevenciu zločinnosti. Preto poukazuje predovšetkým na to, že ochrana spoločnosti pred trestnou činnosťou mládeže je najlepšie dosiahnuteľná riadnou výchovou detí, čo možno dosiahnuť predovšetkým rešpektovaním ich potrieb a vytváraním vhodného sociálneho zázemia pre ich zdravý duševný, telesný a sociálny vývoj a spoločensky prospešné uplatnenie, na čo treba pri ukladaní sankcie alebo opatrenia primárne prihliadať.

Základným predpokladom na upustenie od potrestania je, že mladistvý bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu menšej trestuhodnosti pre spoločnosť, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave. Za týchto podmienok pôjde o prípad, keď vzhľadom na povahu spáchaného činu a na doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už prejednanie veci pred súdom malo na mladistvého dostatočný výchovný vplyv, alebo o prípad keď sa mladistvý dopustil činu preto, že nepoznal právne predpisy a táto skutočnosť je najmä zo subjektívnych dôvodov ospravedlniteľná, pričom uloženie trestu ani opatrenia nie je nevyhnutné (napr. ak by prichádzalo do úvahy uloženie krátkodobého trestu odňatia slobody alebo peňažného trestu). Tretím prípadom upustenia od potrestania bude prijatie záruky za nápravou mladistvého. Súd bude prihliadať na výchovný vplyv toho, kto ponúkol záruku, ako aj na to, aký čin mladistvý spáchal a prirodzene aj na jeho osobnostné predispozície.

Ďalšími možnosťami upustenia od potrestania mladistvého, ale z kvalitatívne iných dôvodov, bude prípad, kedy mladistvý spáchal čin v stave, ktorý bol vyvolaný duševnou poruchou a súd má za to, že ochranné liečenie, ktoré zároveň ukladá, zaistí jeho nápravu lepšie ako trest, a prípad, kedy sa voči mladistvému už vykonáva ochranné alebo výchovné opatrenie, a preto nie je na dosiahnutie účelu zákona, uloženie sankcie potrebné.

Návrh zákona preberá doterajšiu právnu úpravu podmienok, kedy bude možné mladistvému uložiť ochrannú výchovu. Naďalej bude základnou podmienkou pre jej uloženie odsúdenie mladistvého, teda uznanie jeho viny súdom. Ostatné ochranné opatrenia – ochranné liečenie a zhabanie veci – sa budú ukladať podľa všeobecných ustanovení zákona.

Návrh upresňuje dôvod uloženiach ochrannej výchovy v písm. c) tak, aby vyjadroval požiadavku, že ochrannú výchovu primárne nevyžaduje prostredie, ale predovšetkým mladistvý a zabezpečenie jeho riadnej výchovy. Dopĺňa sa tiež spôsob výkonu ochrannej výchovy o alternatívu umožňujúcu jej výkon v náhradnej rodine (zák. č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, resp. zák. č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach v znení neskorších predpisov).

Rovnako podmienky na uloženie ochrannej výchovy v občianskoprávnom konaní osobe, ktorá dovŕšila dvanásty rok a je mladšia ako štrnásť rokov, ak spáchala čin, za ktorý je možné uložiť výnimočný trest, zostali nezmenené.

Predovšetkým z dôvodov individuálnej prevencie sa pri stíhaní mladistvých zavádza možnosť uloženia výchovných opatrení, výchovných povinností a napomenutie s výstrahou.

Výchovné povinnosti sú uvedené exemplifikatívne, napr. aby mladistvý býval s rodičom, nahradil škodu, podrobil sa liečeniu závislosti alebo sociálnemu výcviku a pod. Ani ich uložením ale nesmie byť narušená príprava na budúce povolanie.

Výchovné opatrenie je možné so súhlasom osoby, proti ktorej sa konanie vedie, ukladať už v priebehu trestného konania. Jeho uloženie nebude mať bezprostredný vplyv na priebeh ďalšieho konania, ale prejaví s v jeho postupu pri použití niektorého odklonu upraveného Trestným poriadkom, upustenia od potrestania atď.

Druhy trestných sankcií, ktoré je možné mladistvému uložiť vychádzajú z doterajšej koncepcie ukladania trestov mladistvým, kde je vedúcou zásadou výchovný účel trestania. Preto návrh preferuje ukladanie sankcií nespojených s trestom odňatia slobody v tomto poradí : všeobecne prospešné práce, peňažný trest, (aj s možnosťou podmienečného odkladu výkonu), prepadnutie veci, zákaz činnosti, vyhostenie, trest odňatia slobody podmienečne odložený (tzv. podmienečné odsúdenie), trest odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu s dohľadom (tzv. probácia) a konečne trest odňatia slobody, ktorý sa vykoná.

Návrh zákona rozširuje výpočet všeobecne platných poľahčujúcich okolností, keď výslovne stanoví, že pri výmere trestnej sankcie mladistvému prihliadne na poľahčujúcu okolnosť, ak mladistvý úspešne splnil niektoré z uložených výchovných opatrení. Výslovne tiež zdôrazňuje, že súd prihliadne na to, ak mladistvý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, ktorú si privodil pod vplyvom návykovej látky, najmä ak súčasne uloží ochranné liečenie alebo niektoré výchovné opatrenie smerujúce k odstráneniu alebo zmierneniu závislosti na návykových látkach.

Trestné sankcie všeobecne prospešných prác a zákazu činnosti sa znižujú na polovicu; zákaz činnosti bude možné uložiť iba vtedy, ak to nebude na prekážku príprave na povolanie. Vyhostenie mladistvého bude možné uložiť pri všeobecne stanovených podmienkach, ale vo výmere od jedného do piatich rokov. Korektívom bude prihliadnutie na rodinné a osobné pomery, ako aj možné nebezpečenstvo spustnutia.

Ukladanie trestnej sankcie vo forme peňažného trestu je u mladistvého limitované rozpätím od 1.000 do 500.000 Sk, pri splnení všeobecných podmienok stanovených zákonom a za predpokladu, že mladistvý je zárobkovo činný alebo jeho majetkové pomery uloženie tohto trestu dovoľujú.

Výkon trestu je stanovený alternatívne aj novým spôsobom, ak je mladistvý zárobkovo činný, a to formou denných sadzieb od 100 do 1.000 Sk na deň a dobu 5 až 500 dní. Ide fakticky o spôsob výpočtu celkovej sumy peňažného trestu s motivačným aspektom.

Režim ukladania náhradného trestu odňatia slobody sa nemení. Novým spôsobom ale bude možné mladistvému po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, ktorým mu bol uložený peňažný trest, ako alternatívu k nemu alebo ku zvyšku nevykonaného náhradného trestu odňatia slobody, uložiť po jeho vyjadrení všeobecne prospešnú činnosť v rámci probačného programu.

Navyše, u peňažného trestu bude možný podmienečný odklad jeho výkonu na dobu až troch rokov pri splnení analogických podmienok, ako pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Rovnako bude možné, na prehĺbenie výchovného účinku tohto trestu, uložiť aj výchovné opatrenia. Správanie sa mladistvého bude po uplynutí skúšobnej doby skúmané rovnako, ako v iných prípadoch podmienečného odkladu výkonu trestu, vrátane rozhodnutia o osvedčení.

Nepodmienečný trest odňatia slobody mladistvému bude možné uložiť iba pri splnení zákonom stanovených podmienok, najmä v prípadoch, kedy po zhodnotení subjektívnych a objektívnych okolností, vrátane neúčinnosti predchádzajúcich opatrení, uloženie iného trestu nemá nádej na dosiahnutie účelu zákona.

V nadväznosti na platnú právnu úpravu môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu mladistvého, najmä ak je dôvodný predpoklad na jeho polepšenie, ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti. Zároveň môže primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky (pritom nesmie prekročiť hornú hranicu piatich rokov). Súčasne môže nariadiť dohľad a ďalšie výchovné opatrenia, najmä výchovné obmedzenia a výchovné povinnosti smerujúce k tomu, aby viedol riadny život.

Pokiaľ ide o zahladenie odsúdenia, vrátane fikcie zahladenia, návrh v podstate preberá doterajšiu právnu úpravu (súd musí rozhodnúť z úradnej povinnosti po výkone trestu), ktorá sa osvedčila. Upravuje sa však zahladenie vyhostenia uplynutím určenej doby tejto sankcie.

So zreteľom na medzinárodné odporúčania, ako aj s prihliadnutím na nové tendencie v kontinentálnej právnej úprave sa aj u nás zavádza trestná zodpovednosť právnických osôb.

Existuje tiež mnoho medzinárodných vedeckých iniciatív prihovárajúcich sa za takéto riešenie. Rada Európy už v roku 1988 odporúčaním č. R. (88) vyzvala členské štáty zvážiť zavedenie trestnej zodpovednosti súkromných a verejných právnických osôb. Rezolúcia XV. Medzinárodného kongresu trestného práva konaná v Rio de Janeiro v roku 1994 rovnako odporučila zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb, najmä u trestných činov proti životnému prostrediu.

Mimoriadny význam má z tohto pohľadu aj prijatie druhého protokolu k Európskej dohode o ochrane finančných záujmov Eruópskeho spoločenstva z 19. 6. 1997 (Counsil Act 97/C, 221/02), ktorý v článku 3 a 4 zaväzuje členské štáty EÚ zaviesť zodpovednosť právnických osôb za podvod, aktívnu korupciu a pranie špinavých peňazí.

Trestná zodpovednosť právnických osôb je navrhovaná tiež v projekte Corpus Juris, ktorý mal byť prototypom a zárodkom budúceho supranacionálneho európskeho trestného zákonníka.

Vzhľadom na snahu Slovenskej republiky stať sa členom Európskej únie je nepochybné, že sa aj na našu krajinu vzťahuje povinnosť zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb.

Trestná zodpovednosť právnických osôb všeobecne vychádza z filozofie, že ak v spoločnosti môžu konať v zmysle občianskeho a obchodného práva, potom môžu konať aj v zmysle práva trestného.

Viacerí prívrženci zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb v Nemecku potrebu takejto legislatívnej zmeny odôvodňujú tým, že právnická osoba je schopná konať aj v prenesenom zmysle. Ide o tzv. odvodenú schopnosť konať, nakoľko za firmu koná jej zástupca. Z toho sa vyvodzuje záver, že ak je právnická osoba schopná konať, môže pritom porušiť svoje povinnosti, za čo musí niesť zodpovednosť. Je teda schopná viny, pričom však nejde o vinu v bežnom ponímaní, ale o tzv. organizačnú vinu, ktorá nemá žiadny psychologický obsah. Podľa nemeckých teoretikov subjektívnu stránku trestného činu právnickej osoby tvorí tzv. „vina vedenia podniku“, ktorej obsahom je chybný výkon tzv. rizikového managmentu, t. j. chybné zvládnutie zvyšného rizika vyplývajúceho z činnosti podniku, ktoré vedie k sociálnym poruchám.

Trestným postihom právnických osôb sa sleduje účinnejšia ochrana významných spoločenských záujmov. Tá ma byť dosiahnutá hrozbou a výkonom trestných sankcií, ktoré budú schopné ovplyvniť chovanie právnických osôb žiadúcim smerom. Sankcie predpokladané pre právnické osoby majú predovšetkým ekonomickú povahu a sú často prísnejšie než v prípade fyzických osôb, čo sa ukazuje ako zvlášť efektívny regulátor kolektívneho chovania. To všetko by malo aktivizovať zodpovedných pracovníkov právnických osôb, aby v rámci svojich možností ovplyvňovali fungovanie korporácie spoločensky žiadúcim smerom. Kumulácia individuálnej a kolektívnej zodpovednosti je vedená cieľom zvýšiť regulatívny účinok trestného práva.

Uvedené skutočnosti preto dostatočne odôvodňujú potrebu zavedenia trestnoprávnej zodpovednosti aj v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Týmto ustanovením sa zavádza originálna trestná zodpovednosť právnických osôb za chybné a nesprávne konanie jej vedenia. Tým sa ustupuje od tradičného „societas deliquere non potest“ (spoločnosť – korporácia nemôže byť potrestaná). Zákon však túto zásadu celkom nepopiera, lebo prioritnú trestnú zodpovednosť aj naďalej ponecháva na fyzickej osobe.

2. Trestná zodpovednosť sa nevťahuje na štát, jeho orgány, obce a vyššie územné celky. Aj keď štát je historicky najstaršou právnickou osobou, jeho zodpovednosť nemožno zapájať do konceptu zodpovednosti, ktorá by mala platiť pre všetky ostatné právnické osoby. V prípade štátu sa totiž nepredpokladá, že by trestný čin, ktorý spácha niektorý z jeho predstaviteľov, ak keď v jeho mene, na jeho účet alebo v jeho prospech, mohol vyplývať zo štátny osobitných vnútorných záujmov. Z toho preto možno vyvodiť jednoznačný záver, že trestné činy, ktoré spáchajú predstavitelia štátu sú výlučne ich osobnými skutkami bez predpokladaného materiálneho prispenia štátu. Ak by sme v spojení s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby chceli brať na zodpovednosť aj jednotlivé štátne orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujúce pre rozdelenie moci na tri základné orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujúce pre rozdelenie moci na tri základné oblasti (zákonodárnu, výkonnú a súdnu). Z rovnakého dôvodu bolo treba vyňať z rámca zodpovednosti právnických osôb za trestné činy aj lokálne samosprávy a vyššie územné celky, lebo inak by tieto stratili potrebnú autonómnosť vo vzťahu k štátu. Zodpovednosť štátu v tejto súvislosti by bola problematická aj preto, že sa nedá reálne očakávať, aby štát trestal seba samého. Trestanie štátov má svoje právne odôvodnenie iba v prípade, ak je realizované pod dozorom medzinárodného spoločenstva. Aj keď zákon výslovne neuvádza, že zodpovednosť právnických osôb za trestné činy je vylúčená aj prípade cudzích štátov, je to logické, lebo opak by bol v rozpore s uznanou suverénnosťou podľa medzinárodného práva.

1. Zavinenie právnickej osoby je v tomto ustanovení prirodzene koncipované širšie ako pri fyzickej osobe, lebo proti opačnej konštrukcii by stratilo svoj efekt. Je založené na princípe tzv. organizačnej viny, ktorá znamená, že vedúce osobnosti právnickej osoby svoje konanie podriaďujú cieľom a záujmom právnickej osoby. Musia pritom konať buď v rozpore s predpismi alebo nedodržiavať potrebnú mieru opatrnosti. Môžeme im preto vyčítať, že mohli konať inak, ale nekonali. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ide objektívnu o zodpovednosť, neplatí to absolútne. Požiadavka, že konanie právnickej osoby musí byť spojené s vedomím, že sa tak deje na jej prospech, znamená vedomé podriaďovanie pôsobenia ľudského faktoru, cieľom právnickej osoby a teda materiálne dôvody trestnej zodpovednosti nie sú len objektívneho charakteru, ale sú čiastočne aj subjektivizované.

2. Tento odsek stanovuje zásadu, že zodpovednosť právnickej osoby nevylučuje zodpovednosť fyzickej osoby za ten istý trestný čin, ktorá aj naďalej zostáva primárna a kto sa bude posudzovať podľa všeobecného ustanovenia Trestného zákona.

Zavádza pritom povinnosť tzv. obráteného dôkazného bremena znamenajúceho, že pri podozrení, majetok bol získaný trestnou činnosťou bude vecou právnickej osoby preukázať jeho legálny pôvod. Takáto úprava je odôvodnená špecifickými podmienkami boja so závažným, najmä organizovaným zločinom a je v súlade s odporúčaniami Rady Európy najmä odporúčaním výboru ministrov č. R (96) 8 z 5. 9. 1996 a dohovorom OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (článok 12 odsek 7).

Súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby je trest uložený na určitú dobu. Cieľom je zistiť, či si právnická osoba plní povinnosti a opatrenia uložené súdom.

Z vyššie uvedených dôvodov sa preto v tejto hlave pristúpilo k definovaniu jednotného výkladu niektorých najdôležitejších a najčastejšie používaných pojmov priamo prostredníctvom zákona. Oproti doterajšej úprave pojmov uvedenej v doterajšom § 89 Tr. zák. došlo k podstatnému rozšíreniu týchto ustanovení, pričom bola zavedená prehľadnejšia systematika.

V tejto časti sú definované pojmy:

Pokiaľ sa týka poruchy zdravia, sú v tomto ustanovení definované tri stupene poruchy od najmiernejšej až po najzávažnejšiu: ujma na zdraví, ublíženie na zdraví, ťažká ujma na zdraví.

Trestný zákon venuje veľkú pozornosť problematike škody, či už z hľadiska jej definície, tak aj určenia jej výšky a to nielen klasickej hmotnej škode na veciach, ale aj z hľadiska ujmy na životnom prostredí, chránených druhov živočíchov, rastlín, škody na veciach pamiatkovo chránených, alebo majúcich historickú, umeleckú alebo vedeckú hodnotu.

Z pohľadu skutkových podstát trestných činov boli zachované jednotlivé stupne škôd od najmenšej nie nepatrnej (rovnajúca sa výške sumy určenej všeobecne záväzný m právnym predpisom) až po najväčšiu škodu veľkého rozsahu (rovnajúcej sa 500 násobku takejto sumy).

V tomto ustanovení sú definované pojmy osôb vzťahujúce sa na páchateľa trestného činu: verejný činiteľ, zahraničný verejný činiteľ, vojak, osoba odsúdený, osoba potrestaná.

Vzhľadom na znenie niektorých skutkových podstát trestných činov bol v tomto ustanovení definovaný pojem prostitúcie, pornografie a osobitne detskej pornografie.

Aj v trestnom práve je potrebné počítanie času a preto priamo tu bolo vyjadrené pravidlo pre takýto postup a napokon v súvislosti s trestným činom dezercie bol definovaný pojem svojvoľného sa vzďaľovania a sústavného svojvoľného sa vzďaľovania.

Zmena prístupu k trestnoprávnej ochrane významných spoločenských záujmov týmto zákonom a nadradenie ľudských práv a základných slobôd nad ostatné záujmy viedli k zásadným zmenám aj v systematike jeho osobitnej časti. Ich vyjadrením je nové poradie jednotlivých hláv druhej - osobitnej časti tohto zákona.

Do centra pozornosti tohto zákona a do popredia trestnoprávnej ochrany sa dostáva človek, jeho život, zdravie, telesná integrita, česť, dôstojnosť a vážnosť, nedotknuteľnosť, osobná sloboda, ochrana jeho súkromia, obydlia, majetku a iných jeho základných ľudských práv, slobôd a záujmov.

Preto do I. hlavy boli zaradené trestné činy proti mieru a trestné činy proti ľudskosti, do II. hlavy boli zaradené trestné činy proti životu a zdraviu a do III. hlavy trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti.

Ochranu majetku a vlastníckych a užívacích práv k nemu vyjadrujú skutkové podstaty trestných činov proti majetku, zaradených do V. hlavy. V VI.. hlave sú zaradené trestné činy hospodárske Život, zdravie alebo majetok chránia aj skutkové podstaty trestných činov všeobecne nebezpečných a proti životnému prostrediu, ktoré sú zaradené do VII. hlavy.

Až v ďalších hlavách nasledujú trestné činy proti kolektívnym záujmom a právam, proti štátu, ako najvyššej forme politickej organizácie spoločnosti, proti jeho orgánom, iným organizáciám resp. právnickým osobám. Do VIII. hlavy boli zaradené trestné činy proti republike a do IX. hlavy boli zaradené trestné činy proti poriadku vo verejných veciach. Nová X. hlava obsahuje skupinu trestných činov proti iným práva a slobodám.

V XI. hlave sa napokon nachádzajú trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe a proti obrane vlasti a do XII. hlavy sú zaradené trestné činy vojenské.

Trestný čin proti mieru bol doposiaľ obsiahnutý v osobitnom zákone na ochranu mieru č.165/1950 Zb., ktorý sa navrhuje zrušiť.

Skutková podstata trestného činu ohrozenia mieru je prispôsobená súčasným spoločenským podmienkam a potrebám i dnešnej legislatívnej technike vyjadrenia trestného činu a jeho znaky definuje ako osobitnú formu podnecovania.

Upresnené boli aj okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody

Pôvodná právna úprava znakov trestného činu genocídia sa nemení. Jeho trestnosť sa odvíja od Medzinárodného dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídia.

Toto ustanovenie je vykonaním rezolúcie 96/I. z 11. 12. 1946, ktorým Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo genocídium za zločin podľa medzinárodného práva, priečiaci sa duchu a cieľom OSN a zavrhnutý civilizovaným svetom, vo vedomí, že genocídium spôsobilo ľudstvu vo všetkých obdobiach dejín veľké straty

Je nevyhnutné aj v súčasnom období poskytovať trestnoprávnu ochranu pred útokmi smerujúcimi k zničeniu niektorej národnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny.

Ustanovenie článku 4 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách v odsekoch 1,2 zakazuje iného držať v otroctve alebo v nevoľníctve. Od nikoho nemožno vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Ani v súčasnej dobe nemožno takéto neľudské zaobchádzanie s ľuďmi vylúčiť. Osobitne ohrozenou skupinou sú najmä deti, osoby závislé, v tiesni alebo núdzi, a to dokonca i v rodinných spoločenstvách (donucovanie detí k prostitúcii, k žobrote, k vreckovým krádežiam a inej trestnej alebo protispoločenskej činnosti). Takéto nekorektné prejavy, najmä voči deťom, nemožno vylúčiť, napríklad, ani v spojitosti s ináč legálnym podnikaním, v snahe dosiahnuť čo najväčší zisk i na úkor iných a na úkor zásad ľudskosti.

Závažnosť takýchto činov, aj keď v reálnom živote, s prihliadnutím na kultúrnu, mravnú a materiálnu úroveň súčasných spoločenských vzťahov u nás, málo aktuálnych, odôvodňuje potrebu zakotvenia špeciálnej (zloženej) skutkovej takéhoto trestného činu.

Za trestný čin zotročenia sa bude považovať konanie toho, kto pozbaví iného osobnej slobody, odopiera mu ľudské práva a slobody a násilím alebo hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy alebo zneužitím drogovej závislosti ho neoprávnene núti, aby pre neho alebo pre niekoho ďalšieho niečo konal, opomenul alebo trpel.

Okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadby u tohto trestného činu budú najmä skutočnosti týkajúce sa spôsobu vykonania činu (zo zbraňou, v organizovanej alebo zločineckej skupine, po dlhší čas, opätovne), predmetu jeho útoku (osoba požívajúca podľa zákona osobitnú ochranu, napr. dieťa, viac osôb) a jeho následku alebo účinku (ťažká ujma na zdraví alebo smrť, značná škoda alebo škoda veľkého rozsahu, značný prospech alebo prospech veľkého rozsahu).

Prísnejšia trestnosť v odseku 2 sa zavádza jednak vzhľadom na spôsob vykonania činu – obzvlášť surový spôsob a jednak z hľadiska následku – spôsobenie smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví viacerých osôb, t.j. ako vyplýva z judikatúry, minimálne troch, a ohrozenie najmä ústavných činiteľov. V tomto prípade bude súd ukladať obligatórne výnimočný trest.

Nové ustanovenie o trestnom postihu trestných činov terorizmu je vyvolané potrebou zintenzívnenia boja proti terorizmu, pričom je nevyhnutné využiť aj prísnejšie odstrašenie a represiu. Návrh vychádza z návrhu Rámcového rozhodnutia Rady o boji proti terorizmu zo 7.12.2001. Namiesto výpočtu jednotlivých druhov trestných činov volí odkaz na obzvlášť závažný zločin.

Doterajšia právna úprava znakov trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého zaobchádzania v podstate zostáva nezmenená.

V znení ods. 1 sa okrem doposiaľ zakotvených foriem páchania tohoto činu zaraďuje aj pojem "týranie".

Do týchto kvalifikovaných skutkových podstát sa zaraďujú nové zákonné znaky vyjadrujúce vyššiu závažnosť konania (spáchanie činu so zbraňou, jeho spáchanie členom organizovanej skupiny, za brannej pohotovosti štátu, spáchanie činu so zámerom zmariť alebo sťažiť uplatnenie základných práv a slobôd iných osôb, prípadne spáchanie činu v úmysle uľahčiť alebo zakryť iný svoj trestný čin).

Najprísnejší postih je určený pre páchateľa, ktorý činom spôsobí smrť alebo škodu veľkého rozsahu.

Vyplýva to i z Ústavy SR, z Medzinárodného paktu o ľudských a občianskych právach i z Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (čl.14).

hrubého sociálneho útlaku spojeného s násilím, týraním, mučením alebo iným krutým zaobchádzaním (hrubý útlak).

Navrhovaná skutková podstata trestného činu hrubého útlaku preberá niektoré znaky doterajšej skutkovej podstaty trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi (196 doposiaľ platného Trestného zákona), najmä pokiaľ ide o motív (pre národnosť, rasu, presvedčenie, vyznanie), predmet útoku (skupina ľudí) a i pokiaľ ide o objektívnu stránku (násilie, hrozba násilím) a dopľňa ich najma o etnický pôvod.

Po objektívnej stránke sa tu dopĺňajú i znaky vydierania, čo je opodstatnené na vyjadrenie vyššieho stupňa útlaku (hrubý útlak). Púhe prejavy nepriateľstva, národnostnej, rasovej, náboženskej a inej podobnej nenávisti, sociálneho útlaku, bez spojenia s ďalšou aktivitou smerujúcou k obmedzeniu ľudských práv

a základných slobôd, alebo spôsobujúcou veľmi rozsiahle telesné alebo duševné utrpenie, dostatočne postihujú skutkové podstaty iných trestných činov.

Pre úplnosť sa do rámca znakov objektívnej stránky alternatívne dopĺňa aj druhá forma hrubého útlaku - ak páchateľ členov takejto skupiny týra, mučí alebo s nimi zaobchádza iným podobným neľudským a krutým spôsobom, spôsobujúc im telesné alebo duševné utrpenie. Hrubý útlak sa totiž nemusí prejaviť vždy ako neoprávnené nútenie k aktivite, resp. v potláčaní aktivity, ale sa môže, napríklad ako akt pomsty alebo nepriateľstva, prejaviť i v podobe samoúčelného týrania, mučenia alebo iného krutého zaobchádzania.

Z hľadiska predmetu útoku je trestnosť tohto činu limitovaná útokmi proti väčšej skupine ľudí.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa okrem motivácie titulom národnosti, rasy, vyznania alebo presvedčenia, dáva i alternatívny motív - ak páchateľ taký čin spácha súc vedený úmyslom dosiahnuť pre seba alebo pre iného neoprávnené alebo neprimerané výhody a dopustí sa takéhoto konania násilím, týraním, mučením alebo iným krutým zaobchádzaním. Ani tento motív hrubého útlaku väčšej skupiny ľudí konaniami podľa prvej alebo druhej alternatívy nie je vylúčený.

Spektrum okolností, ktoré budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody u tohto trestného činu, je široké a osobitne vyjadruje všetky dôležité aspekty, ktoré gradujú závažnosť činu páchateľa.

Doterajšia úprava znakov trestného činu podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu práv a slobôd občanov (§ 260 Trestného zákona, v znení nálezu Ústavného súdu ČSFR zo 4.9.1992 uverejneného v čiastke 93/1992 Zb.) zostáva v podstate nezmenená. Vychádza najmä z Medzinárodnej dohody o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, o potlačení a trestaní zločinu apartheidu a medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

I naďalej je potrebné chrániť našu spoločnosť pred útokmi predpokladanými v skutkových podstatách tohto trestného činu, najmä z hľadiska ochrany základných ľudských práv a slobôd občanov, zakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky.

Doterajšie znenie doplňuje o použitie počítačovej siete na spáchanie tohoto trestného činu.

Hanobenie národa, rasy etnika a presvedčenia je hrubým prejavom netolerancie k ľudským právam a základným slobodám príslušníkov iných národnostných skupín, predstaviteľom inej rasy alebo kolektívu (skupiny) s odlišným svetonázorom, náboženským alebo politickým presvedčením alebo vyznaním, v modernej, civilizovanej spoločnosti odporuje základným princípom humanizmu. Preto aj skutková podstata trestného činu, ktorá má na takéto prejavy dopadať, je zaradená medzi trestné činy proti ľudskosti.

V základnej skutkovej vete sa vypúšťa atribút "politické" ako nadbytočný, s tým, že uvedeným ustanovením sa bude chrániť presvedčenie v jeho najširšom význame (svetonázor, politické presvedčenie, sloboda názoru a jeho prejavu), ako aj náboženské vyznanie ľudí, prípadne skutočnosť, že sú bez vyznania.

V kvalifikovanej skutkovej podstate (ods. 2) sa prísnejšie postihujú závažnejšie formy páchania tohoto činu z hľadiska jeho spôsobu (spojenie s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, spáchanie činu verejným činiteľom, spáchanie činu za krízovej situácie.

Podnecovanie k národnostnej, etnickej a rasovej nenávisti je špecifikou formou podnecovania, ktoré sa i naďalej ponecháva v tomto zákona a navyše, ako vážny útok proti najdôležitejším hodnotám ľudskosti, sa preraďuje do prvej hlavy osobitnej časti tohto zákona.

Oproti doterajšiemu zneniu sa po objektívnej stránke znaky tohto trestného činu dopĺňajú o tzv. nebezpečné vyhrážky obmedzením práv a slobôd, adresované jednotlivcovi alebo určitej skupine ľudí pre ich národnosť, rasu, vyznanie alebo presvedčenie. Ide o formu podnecovania majúcu aj určité prvky útlaku, ktoré boli prevzaté zo skutkovej podstaty násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa 196 doposiaľ platného Trestného zákona.

Kvalifikovaná skutková podstata okrem doposiaľ zaradených znakov zakotvuje postih vážnejších foriem páchania tohoto činu jednak z hľadiska spôsobu spáchania (v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, spáchanie činu za krízovej situácie, ako aj z hľadiska subjektu tohoto činu (verejný činiteľ).

Trestné činy proti životu a zdraviu sú rozdelené do troch dielov. V prvom sú zaradené poruchové trestné činy proti životu, v druhom poruchové trestné činy proti zdraviu a do tretieho dielu boli zaradené najvýznamnejšie ohrozovacie trestné činy proti životu a zdraviu.

Trestných činov, ktorých objektom je život alebo zdravie, alebo ktoré spôsobujú takéto následky na živote alebo zdraví, je v tomto zákone ďaleko viac. Do tretej hlavy osobitnej časti však boli zaradené len tie, u ktorých je život alebo zdravie jediným alebo hlavným objektom trestného činu.

Konanie vedené úmyslom iného úmyselne usmrtiť, sa vo väčšine právnych poriadkov už tradične označuje ako vražda.

Miera úmyselného zavinenia nemusí byť u všetkých vrážd rovnaká. Páchateľ ale musí vždy vedieť, že svojím konaním dosiahne sledovaný následok - smrť iného, a pre prípad, že sa tak stane, musí s tým byť aspoň uzrozumený a so smrteľným následkom musí súhlasiť inak by nemohlo ísť o vraždu.

Ani typy vrážd nie sú rovnaké. Líšia sa formou konania (komisívne alebo omisívne konanie), mechanizmom usmrtenia obete a použitými prostriedkami (so strelnou alebo bodnou zbraňou, za použitia výbušniny, jedu, resp. so zbraňou v zmysle tohto zákona vôbec a pod.), motívom páchateľa (lúpežný, sexuálny, teroristický, pomsta, nenávisť a i.) a ďalšími znakmi.

Niektoré z nich, ako to dokazuje spoločenská prax, sú spáchané na podklade spontánneho rozhodnutia, napríklad vraždy vyprovokované konaním obete, týraním zo strany obete, vraždy v afekte, v silnom rozrušení alebo citovom rozpoložení, kde vražedný čin páchateľa je okamžitou, vopred neuváženou reakciou na podnet, ktorý ho k takémuto konaniu vyprovokoval.

Tento typ vrážd, hoci neospravedlniteľných, treba dôsledne odlíšiť od tých, ktorých vykonanie si páchateľ dôkladne vopred rozvážil, neraz ich dlho pripravoval a dokonale naplánoval, ba dokonca sa o jej dokonanie viackrát pokúsil a kde v spojitosti so spáchaním vraždy prebehli všetky vývojové fázy tohto trestného činu, od prípravy cez pokus až po jeho dokonanie, teda kde páchateľ vraždu uskutočňoval postupne, dokonca niekedy i surovým alebo trýznivým spôsobom, sú vedený zavrhnutiahodnou, napríklad zištnou pohnútkou.

Formy vrážd v ostatnom čase alarmujúco signalizujú i prítomnosť nových prvkov, typických pre aktivitu zločineckých skupín - páchanie vrážd na objednávku alebo ako aktu pomsty, alebo vzájomného vybavovania si účtov.

Alarmujúcim signálom je aj štruktúra obetí - čoraz viac sú objektom vražedných aktivít, spravidla s lúpežným a ba dokonca i so sexuálnym, motívom osoby vyššieho veku, alebo osoby osamelé či nemocné, neraz vo svojom vlastnom byte.

Osobitným typom vraždy je vražda v úmysle poškodiť ústavné zriadenie republiky, vražda s teroristickým motívom.

Od týchto typov vrážd treba aj naďalej odlišovať vraždu novonarodeného dieťaťa matkou, spáchanú v ospravedlniteľnom silnom rozrušení spôsobenom pôrodom. Ďalej je potrebné spôsobom, ktorý zodpovedá prechodu na formálne chápanie trestného činu, precizovať všetky skutočnosti, ktoré reálne ovplyvňujú závažnosť činu, a preto musia byť považované za okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o motív, za takúto okolnosť treba považovať najmä to, ak páchateľ spáchal v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, že ju spáchal z pomsty, pre presvedčenie iného alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti, príslušnosti k etnickej skupine alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky. Pokiaľ ide o charakter obete, že ju spáchal na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na osobe vyššieho veku, na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo na ňom závislej, alebo na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci alebo na svedkovi, znalcovi alebo tlmočníkovi pre výkon ich povinnosti. Pokiaľ ide o spôsob vykonania činu, že vraždu spáchal na objednávku, alebo ako člen organizovanej či zločineckej skupiny, opätovne alebo na dvoch či viacerých osobách, alebo že ju spáchal surovým alebo trýznivým spôsobom.

Nie každé konanie vedené s úmyslom ublížiť inému na zdraví, vyústi do ublíženia na zdraví a nie každé konanie vedené s úmyslom inému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, skutočne vyústi do ťažkej ujmy na zdraví.

V rozpore s predstavou páchateľa ním predpokladaný následok nemusí nastať vôbec, alebo je iný, než si ho páchateľ predstavoval. V porovnaní s jeho predstavou môže byť ľahší, alebo môže byť ťažší ako páchateľ predpokladal. Základné skutkové podstaty trestného činu zabitia v ustanoveniach postihujú úmyselné konania, ktorými páchateľ z nedbanlivosti spôsobil ťažší následok, menovite, keď inému spôsobil smrť. Podľa doposiaľ platného Trestného zákona tieto spôsoby zabitia predstavovali len osobitné formy trestného činu ublíženia na zdraví, presnejšie, u trestného činu ublíženia na zdraví, ktorého sa páchateľ dopustil úmyselne, boli len okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Vo vzťahu k nim postačovalo nedbanlivostné zavinenie.

Teda páchateľ konaním v úmysle inému ublížiť na zdraví, môže v skutočnosti inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť, alebo môže inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť i konaním v úmysle spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví.

Názov "zabitie" dostatočne vyjadruje bežnú predstavu väčšiny verejnosti o charaktere tohto spôsobu usmrtenia iného. Verejnosť zvyčajne chápe, že tu nejde o vraždu o úmyselné usmrtenie, pretože smrť samotná nastala v dôsledku páchateľovej nedbanlivosti. Páchateľ si smrť obete neželal, aj keď mal úmysel ublížiť jej na zdraví, alebo spôsobiť jej ťažkú ujmu na zdraví. Smrť však nechcel, ba dokonca ani nevedel, že z jeho konania môže nastať. Vzhľadom na okolnosti a svoje pomery ju však mal a mohol predpokladať. A pokiaľ o možnosti usmrtenia iného prípadne i vedel, neželal si ho, ani nesúhlasil s usmrtením, no na druhej strane sa bez primeraných dôvodov spoliehal, že smrť nenastane. Teda popieranie možnosti smrti z jeho strany bolo neadekvátna jej objektívnej hrozbe, a to bez dostatočných dôvodov. Nie každé zabitie je rovnako závažné. Líši sa nielen základným zámerom páchateľa, t.j. či páchateľ mal úmysel spôsobiť inému ťažkú ujmu na zdraví, čo je nesporne závažnejšia forma tohto trestného činu, alebo či chcel inému spôsobiť ľahkú ujmu na zdraví. Okrem toho bolo potrebné u oboch foriem trestného činu zabitia odstupňovať ich závažnosť, a v nadväznosti na to vyjadriť rozpätie trestnej sadzby trestu odňatia slobody, aj podľa okolností týkajúcich sa spôsobu a okolností konania páchateľa, jeho všetkých dôsledkov, motívu a iných závažných skutočností, ktoré sú u týchto činov považované za okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody.

Pokiaľ ide o motív, aj tu za takúto okolnosť treba považovať najmä to, ak páchateľ spáchal taký čin v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, že ho spáchal z pomsty, pre presvedčenie iného, pre jeho príslušnosť k etnickej skupine alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky. Pokiaľ ide o charakter poškodeného, že čin spáchal na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na osobe vyššieho veku, na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo na ňom závislej, alebo na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci. Pokiaľ ide o spôsob vykonania činu, že čin spáchal so zbraňou, na objednávku, alebo ako člen organizovanej či zločineckej skupiny, opätovne alebo na dvoch či viacerých osobách, alebo že ho spáchal surovým alebo trýznivým spôsobom a pod.

Konečným dôsledkom každého trestného činu proti životu je spôsobenie smrti iného. Trestný čin usmrtenia je na rozdiel od jednotlivých foriem vraždy a zabitia už vo svojom základe nedbanlivostným trestným činom. Páchateľ nemal úmysel iného usmrtiť, ani mu spôsobiť svojím konaním ťažkú či ľahkú ujmu na zdraví (ďalej len "ujma na zdraví"), ale napriek tomu, hoci z nedbanlivosti, inému spôsobil smrť (napríklad pri dopravnej alebo inej prevádzkovej nehode). Podľa doposiaľ platného zákona sa aj takéto konanie považovalo len za jednu z viacerých foriem trestného činu ublíženia na zdraví. Kým u vraždy alebo zabitia je názov útoku na život a jeho dôsledok (smrť) vystupňovaný osobitnými pojmami, ktoré aj v bežnom jazykovom význame obvykle vyjadrujú vyššiu mieru závažnosti útoku, v závislosti na povahe subjektívnej stránky, u tohto trestného činu niet dôvodu v názve gradovať tento aspekt, a preto je na mieste jeho názov odvodzovať len od samotného dôsledku uvedeného činu - od spôsobenia smrti (usmrtenia).

Ani jednotlivé formy usmrtenia nie sú rovnako závažné. Mieru ich závažnosti taktiež môže ovplyvniť celý rad konkrétnych skutočností týkajúcich sa činu, okolností a príčin jeho spáchania, následkov a podobne. Za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody sa bude považovať i v súčasnosti to, ak páchateľ spáchal taký či preto, lebo porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona. Ďalšími dôvodmi použitia vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody bude to, že páchateľ spáchal taký čin na dvoch osobách alebo na tehotnej žene (ods. 2), alebo ho spáchal na viacerých osobách, resp. na dvoch osobách, ale preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona.

Každý má právo rozhodovať sám o svojom živote. Usmrtenie seba samého (samovražda) podľa tohto zákona nie je trestným činom. Nikto však nemá právo, úmyselne či neúmyselne iného usmrtiť a to ani vtedy, ak iný pri plnom vedomí, dôrazne alebo opakovane a vážne, napríklad trpiac nevyliečiteľným onemocnením alebo neznesiteľnými útrapami, žiada iného, aby ho usmrtil z milosti (eutanázia), alebo aby mu pomohol pri samovražde. Nikto nemá právo vedome iného akýmkoľvek spôsobom pohnúť k samovražde, ani mu pri nej pomáhať. Na týchto princípoch je stavaná skutková podstata trestného činu účasti na samovražde, ktorá sa v tomto zákone aj naďalej ponecháva.

Ide o špecificky prípad účasti (vo forme návodu alebo pomoci) na čine iného, ktorý inak nie je trestným činom, čím je vlastne popretý v tomto prípade princíp akcesority účastníctva. Dopĺňajú sa nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v niektorých závažných prípadoch, najmä vyjadrujúce osobitné vlastnosti a postavenie obete tohto trestného činu, osobitne závažný spôsob spáchania činu alebo zavrhnutiahodný motív jeho páchateľa.

Znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v úmyselnej forme, smerujúceho k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, sa nemenia. Mení sa (resp. sa upresňuje) len jeho názov (úmyselné spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví), ktorý lepšie vyjadruje podstatu trestného činu, najmä úmysel páchateľa, ktorý smeroval k takejto kvalite účinku (ťažká ujma na zdraví), povahu i rozsah vzniklého následku (ťažká ujma na zdraví). Ostávajú zachované i doterajšie okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby, okrem ťažšieho následku v podobe smrti, ktorá sa stala znakom základnej skutkovej podstaty nového trestného činu zabitia. Pribudli aj ďalšie okolnosti, s ktorými tento zákon spája u úmyselných trestných činov proti životu vyšší trest odňatia slobody, ktoré sa týkajú najmä motivácie konania páchateľa, spôsobu a ďalších okolností jeho vykonania, povahy obete a i.

Znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v úmyselnej forme sa taktiež nemenia. Mení sa (resp. sa upresňuje) len jeho názov (úmyselné ublíženie na zdraví), ktorý lepšie vyjadruje podstatu trestného činu, najmä úmysel páchateľa, ktorý smeroval k takejto kvalite účinku (ujma na zdraví), povahu i rozsah vzniklého následku (ľahká ujma na zdraví).

Pribudli aj ďalšie okolnosti, s ktorými tento zákon spája u úmyselných trestných činov proti životu vyšší trest odňatia slobody, ktoré sa týkajú najmä motivácie konania páchateľa, spôsobu a ďalších okolností jeho vykonania, povahy obete a i.

V týchto ustanoveniach sú osobitne upravené znaky trestných činov ublíženie na zdraví v nedbanlivostnej forme. V § 167 znaky trestného činu nedbanlivostného spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví, v 168 znaky nedbanlivostného ublíženia na zdraví, ktorého sa dopustí páchateľ, len ak inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona.

Navyše, pokiaľ ide o odber orgánov a tkanív (resp. buniek) z tela živej osoby, môže dôjsť aj k poškodeniu jej zdravia a nie je vylúčená ani jej smrť. Aj keď na záchranu života a zdravia iných ľudí je za určitých okolností potrebné a možné na účely transplantácií ľudských orgánov, tkanív a buniek ich odobratie z tela živého darcu, musia byť pri tomto postupe zachované ich práva a podmienky ustanovené osobitným zákonom. Rovnako to platí aj pre odber orgánov, tkanív a buniek na účely transplantácií a na vedeckovýskumné účely z tela mŕtveho človeka.

Protiprávne konania, ktorým páchateľ úmyselne či z nedbanlivosti iného usmrtí, alebo mu spôsobí ťažkú či ľahkú ujmu na zdraví, aj keď došlo ku konaniu v rámci zdravotníckej starostlivosti o život alebo zdravie ľudí, môžu byť považované, podobne ako iné konania, za trestné činy proti životu podľa prvého oddielu alebo za trestné činy proti zdraviu podľa druhého oddielu tejto druhej hlavy. V rámci trestných činov ohrozujúcich život alebo zdravie ľudí bolo potrebné reagovať na niektoré osobitné javy spoločenského života, ktoré tieto hodnoty zjavne ohrozujú, napr. na lekársky experiment. Lekársky experiment je jednou z nutných podmienok vývoja lekárskej vedy. Vývoj lekárskej vedy je zase veľmi dôležitým predpokladom rozvoja a zdokonaľovania zdravotníckej starostlivosti o život a zdravie ľudí.

Lekársky experiment, ak sa má vykonať na človeku, je však veľmi vážnym zásahom do jeho práv a slobôd, najmä do práva na život, na zdravie, na zachovanie telesnej integrity a zásahom do jeho osobnej slobody. Nie je preto možné pripustiť, aby sa uskutočňoval na človeku bez splnenia presne vymedzených podmienok. Overovaním nových medicínskych poznatkov sa na človeku nesmie život a zdravie ľudí zámerne resp. nadbytočne ohrozovať a musí slúžiť len na potvrdenie vopred určenej hypotézy potrebnej na získanie nových medicínskych poznatkov, alebo vypracovanie nových metód a hypotéz alebo klinické skúšanie liečiv v záujme zachovania alebo zlepšenia zdravia ľudí, nie v rozpore s týmto záujmom. Overovanie preto nemožno vykonať, ak by ním bol ohrozený život alebo zdravie osoby zúčastnenej na overovaní. V prípade, že k takému ohrozeniu zdravotného stavu dôjde počas vykonávania overovania, je potrebné overovanie okamžite zastaviť.

Zdravotne indikovaným overovaním sa rozumie vyskúšanie liečebnej metódy na pacientovi trpiacom chorobou, na ktorú je overovanie zamerané za predpokladu, že sa očakáva účinnejší výsledok liečby tejto choroby alebo že cieľom takéhoto overovania je diagnostický alebo liečebný prospech pre pacienta. Na tento typ overovania nových medicínskych poznatkov sa podmienky trestnej zodpovednosti za nový trestný čin neoprávneného experimentu na človeku podľa § 171 tohto zákona v podstate nevzťahujú. Trestným činom tu môže byť iba porušenie zákazu overovania nových medicínskych poznatkov, ak by ním bol ohrozený život alebo zdravie osoby zúčastnenej na overovaní, pokiaľ nejde o lekárske výkony, ktoré v konkrétnych prípadoch môžu zachrániť bezprostredne ohrozený život pacienta, aj keď nie sú uznané za medicínske metódy (metódy lege artis).

Overovaním nových medicínskych poznatkov na človeku bez zdravotnej indikácie sa rozumie vyskúšanie liečebnej metódy alebo liečiva na zdravej osobe, alebo na osobe trpiacej inou chorobou, než na akú je overovanie zamerané. Jeho cieľom nie je diagnostický alebo liečebný prospech pre osobu, ktorá sa overovaniu podrobila, ale overenie novej preventívnej, diagnostickej a liečebnej metódy alebo liečiva, prípadne získanie nového medicínskeho poznatku pre rozvoj lekárskej vedy.

Osoba, na ktorej sa má overovanie bez zdravotnej indikácie vykonať, musí byť úplne poučená o zdravotných rizikách, ktoré môže overovanie priniesť. Poučenie a súhlas treba zaznačiť do zdravotnej dokumentácie, ktorá sa zriaďuje osobitne na tento účel.

Overovanie bez zdravotnej indikácie na osobe možno robiť iba ak:

Trestného činu neoprávneného experimentu na človeku sa však s prihliadnutím na všetky tieto podmienky a obmedzenia dopustí len ten, kto pod zámienkou získania nových medicínskych poznatkov, metód, alebo na potvrdenie hypotéz alebo na klinické skúšanie liečiv vykonáva overovanie nových medicínskych poznatkov napriek tomu, že je ním bezprostredne ohrozený život alebo zdravie človeka, pokiaľ nejde o nutné výkony, spôsobilé zachrániť jeho bezprostredne ohrozený život, alebo overovanie bez zdravotnej indikácie vykonáva bez súhlasu osoby, ktorej sa týka, alebo ho vykonáva na osobách, na ktorých je overovanie bez zdravotnej indikácie zakázané, alebo ho vykonáva na ľudskom plode alebo zárodku, alebo ho vykonáva v rozpore s inými zákonnými podmienkami overovania bez zdravotnej indikácie.

Zdravotnú starostlivosť poskytujú zdravotnícke zariadenia štátu, obcí, fyzických osôb a právnických osôb v súlade so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a inými biomedicínskymi vedami. Záruku v tomto smere poskytuje príprava a odborná spôsobilosť lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov i odborných pracovníkov v zdravotníctve.

Existenciu liečiteľstva v spoločnosti, ako určitej doplnkovej formy starostlivosti o zdravie ľudí (ľudové liečiteľstvo, alternatívna medicína, lekárskou vedou zatiaľ nepreskúmané, resp. neuznané alebo odmietané diagnostické, terapeutické metódy a postupy alebo výkony smerujúce k záchrane ľudského života alebo zdravia) nemožno prehliadať, ani ich oficiálne akceptovať. Nedovoľuje to vysoké riziko, ktoré je s týmto javom spojené v dôsledku absencie záruk odbornosti a dohľadu nad takouto činnosťou.

Ide o zložitý spoločenský, právny, mravný, teoretický i praktický problém, najmä ak sa človek slobodne a vážne sám rozhodne podrobiť liečiteľským úkonom.

Nemožno tiež nevidieť i rozdiel v jednotlivých druhoch liečiteľstva, v úrovni ich poznania, ktoré je ich základom, v ich prístupoch k človeku a jeho zdraviu, v ich metódach a postupoch a napokon aj v ich výsledkoch.

Iné zasenaopak, vychádzajú z nedostatočného stavu vedeckého poznania, ba dokonca z nevedeckého základu, svojou povahou a dopadmi sú agresívne a neraz aj ohrozia alebo poškodia zdravie človeka.

Práve voči takýmto praktikám je namierená skutková podstata nového trestného činu neodborného liečiteľstva.

Trestným činom teda nebude vykonávanie liečiteľstva samotného ale len to, keď niekto vykonáva, i keď nemá predpísanú odbornú spôsobilosť zdravotníckeho pracovníka alebo iného odborného pracovníka v zdravotníctve, úkony zdravotníckej starostlivosti a neodborným vyšetrovacím alebo liečebným výkonom alebo nesprávnou indikáciou liekov, liečiv a iných zdravotníckych pomôcok, potrieb alebo zdravotníckej techniky, čo aj z nedbanlivosti, bezprostredne ohrozí život iného, alebo inému ublíži na zdraví, alebo vyšetrovací alebo liečebný úkon alebo nesprávnu indikáciu liekov alebo liečiv alebo iných zdravotníckych pomôcok, potrieb alebo zdravotníckej techniky uskutoční bez súhlasu iného a ohrozí takým úkonom jeho zdravie.

Okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v konkrétnom prípade bude to, ak páchateľ spácha taký čin na viacerých osobách, alebo ak spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo závislej osobe, alebo ak získa takým činom značný prospech, alebo ak pácha taký čin po dlhšiu dobu, spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, prípadne ak spôsobí takým činom 1 ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb, alebo ak spácha taký čin opätovne.

Trestný čin šírenia nebezpečnej ľudskej choroby nie je v tomto zákone novým trestným činom.

Vznikol oddelením skutkových podstát úmyselnej a nedbanlivostnej formy trestného činu šírenia nákazlivej choroby, pokiaľ ide len o ľudské choroby (šírenie nákazlivých chorôb domácich a iných hospodársky dôležitých zvierat, nákazlivých chorôb rastlín a zavlečenie alebo rozšírenie ich škodcov bolo ponechané ako samostatný, všeobecne nebezpečný trestný čin).

V § 175 a § 176 sa ustanovuje nový trestný čin ohrozovania nákazou vírusom ľudskej inumodeficiencie úmyselnou a nedbanlivostnou formou a § 177 predstavuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu ohrozenia inou pohlavnou chorobou.

Doplnené boli tiež nové okolnosti podmieňujúce u týchto trestných činov použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody menovite to, že páchateľ takýmto činom poruší osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo že spácha taký čin za brannej pohotovosti štátu alebo za živelnej pohromy alebo inej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí, iné základné ľudské práva a slobody, ústavné zriadenie republiky, majetok, verejný poriadok alebo mravnosť, alebo že spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb.

Takouto okolnosťou bude, ak páchateľ spácha takýto čin ako člen organizovanej skupiny, alebo ho spácha v úmysle získať majetkový prospech alebo zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo ak poruší takým činom osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo ak spácha taký čin za brannej pohotovosti štátu alebo za živelnej pohromy alebo inej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí, iné základné ľudské práva a slobody, ústavné zriadenie republiky, majetok, verejný poriadok alebo mravnosť, alebo ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, prípadne ak takým činom spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť viacerých osôb.

Ak chorému neboli poskytnuté potrebné liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke potreby priamo pri výkone zdravotnej starostlivosti, vydá mu ich na lekársky predpis lekáreň alebo iné zariadenie na to určené.

Zdravotnícka technika určená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti musí spĺňať požiadavky ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi a technickými normami.

Vzhľadom na nebezpečenstvo hroziace ľudskému zdraviu z prípadného používania takýchto liekov, liečiv, pomôcok, potrieb alebo techniky sa preto ustanovuje i trestná zodpovednosť za hrubé, opakované či sústavné porušovanie takýchto povinností.

Trestného činu sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí alebo zvýši nebezpečenstvo ohrozenia zdravia ľudí tým, že v rámci vyšetrovacích alebo liečebných výkonov opätovne inému predpíše, vydá, predá alebo podá liečivá, zdravotnícke pomôcky alebo zdravotnícke potreby, ktoré nie sú zaradené do liekopisu alebo ktorých používanie nebolo príslušným orgánom povolené, alebo bolo zakázané, alebo ktoré neboli predpísaným spôsobom odskúšané, alebo kto sústavne používa zdravotnícku techniku, ktorá nespĺňa požiadavky ustanovené právnymi predpismi a technickými normami, pokiaľ vo všetkých týchto prípadoch použitie liečiv, zdravotníckych pomôcok a potrieb alebo zdravotníckej techniky je nebezpečné ľudskému zdraviu.

Za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody sa bude považovať to, ak páchateľ takýmto činom poruší osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplýva zo zákona, alebo dôležitú povinnosť, ktorá mu vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo ak spácha taký čin na viacerých osobách, spácha taký čin na osobe mladšej ako pätnásť rokov alebo na blízkej osobe, na tehotnej žene alebo na osobe bezbrannej, nemocnej, osamelej alebo závislej, alebo ak spácha taký čin zo ziskuchtivosti, pomsty, pre presvedčenie iného alebo z národnostnej, rasovej, náboženskej alebo osobnej nenávisti alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky, alebo ak spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.

Otvorenie sa svetu a nové ekonomické a sociálne podmienky podmienili v ostatných rokoch i na Slovensku nebývalé rozšírenie drog, tak pokiaľ ide o ich zneužívanie, ako aj pokiaľ ide o ich dovoz, vývoz, prevoz a obchodovanie s nimi na našom území. Orgány činné v trestnom konaní majú konkrétne poznatky o tranzite drog cez Slovenskú republiku (tzv. Balkánska cesta), ale napriek znásobenému úsiliu orgánov Policajného zboru a iných orgánov sa len ojedinele darí odhaliť ich pašerákov a dealerov. Slovenská republika sa stala už aj cieľovou stanicou drog a stúpa počet osôb, ktoré sú na nich závislé, najmä medzi mládežou. Výroba a obchod s drogami, žiaľ, je aj u nás v prevažnej miere v latencii.

Sú to alarmujúce údaje najmä z hľadiska tempa rozšírenia uvedeného javu a nesmierne rozsiahlych negatívnych dôsledkov pre život a zdravie ľudí, osobitne mládeže, ktorí sa stali na drogách závislí. Užívanie drog priamo súvisí i s nárastom majetkovej kriminality, ktorej sa takéto osoby dopúšťajú v snahe získať peniaze na ich nákup. Obchod s drogami a ich rozšírenie je sprievodný prejav nástupu organizovaného zločinu na Slovensku.

Do určitej miery má na nepriaznivom stave v oblasti šírenia drog a závislosti na drogách aj nedokonalá legislatíva. Problémy spojené s narkomániou nevyriešila ani novela Trestného zákona č. 248/1994 Z. z., ktorá umožnila trestne postihnúť i toho, kto omamnú alebo psychotropnú látku prechováva pre seba.

Do novej úpravy sa v podstate preberá úprava zakotvená novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z.

Trestný postih výrobcov drog a obchodníkov s drogami sa kardinálne sprísňuje. Naopak, u užívateľov drog sa počíta s miernejším postihom, s akcentom na ukladanie ochranného liečenia takýmto osobám.

Na vyjadrenie miernejšej trestnej zodpovednosti voči tým, ktorí nadobúdajú a prechovávajú drogy pre seba, sa vytvorila nová, privilegovaná skutková podstata. Na lepšie vyjadrenie vyššej miery trestnej zodpovednosti výrobcov a obchodníkov s drogami sa rozširuje okruh okolností, ktoré u nich budú podmieňovať použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Zachováva sa osobitná skutková podstata, s podstatne prísnejšou výmerou trestu odňatia slobody, dopadajúca na tých páchateľov, ktorí vyrobia, sebe alebo inému zadovážia alebo prechovávajú predmet určený na nedovolenú výrobu omamnej alebo psychotropnej látky alebo jedu alebo prekurzora. Sprísňuje sa aj možnosť trestného postihu za trestný čin šírenia toxikománie.

Alkohol je návykovou, aj keď voľne dostupnou látkou, ktorej nadmerné požívanie môže viesť k alkoholizmu, k deštrukcii osobnosti a k vážnemu narušeniu sociálnych vzťahov.

Takéto nebezpečenstvo je osobitne akútne u mládeže, ktorá sa ešte vyvíja aj fyzicky, aj psychicky.

Aj naďalej sa ponecháva v tomto zákone osobitná skutková podstata trestného činu podávania anabolických látok mládeži a na lepšie vyjadrenie jej hlavného objektu, zdravia mladej generácie, sa preraďuje medzi trestné činy proti životu a zdraviu.

Každý je povinný osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia, poskytnúť potrebnú pomoc, ak tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo pre iného.

Ďalekosiahle dôsledky, ktoré môže zapríčiniť nevšímavosť človeka k človeku a ľudská ľahostajnosť, núti plnenie tejto povinnosti vynucovať aj prostriedkami trestného práva.

Neustály nárast dopravnej nehodovosti s vážnymi následkami na životoch a zdraví ľudí si vyžaduje vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti aj voči tým vodičom dopravných prostriedkov, ktorí po dopravnej nehode, na ktorej mali účasť, neposkytnú potrebnú pomoc osobe, ktorá pri nej utrpela ujmu na zdraví.

Doterajšia právna úprava podmienok trestnej zodpovednosti za neposkytnutie pomoci zostáva preto nezmenená. Skutkové podstaty týchto trestných činov sa presúvajú medzi trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie.

Na ustanovenia tejto hlavy z výnimkou trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou (§ 156) sa vzťahuje aj trestná zodpovednosť právnických osôb.

Trestný čin obchodovania so ženami sa v zmysle uvedených dokumentov zmenil tak, aby sa vzťahoval na obchodovanie s ľuďmi za účelom pohlavného styku alebo iného sexuálneho zneužívania, a to bez ohľadu na to, či ide o ženu, muža alebo dieťa. Tým sa zabezpečuje rovnosť pohlaví v zmysle čl. 12 Ústavy SR a čl. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd.

Objektívne sa reaguje na situáciu, že aj Slovensko sa stáva krajinou určenou na obchod s ľuďmi (nie iba tranzit). Táto úprava postihuje len obchod s ľuďmi s cieľom ich vykorisťovania určitými formami, nie samotné vykorisťovanie, ktoré postihujú iné ustanovenia.

Z hľadiska objektívnej stránky sa za trestný čin obchodovania s deťmi bude považovať nielen zverenie dieťaťa do moci iného, ale sa zaň bude považovať aj únos dieťaťa v tuzemsku, alebo jeho zavlečenie do cudziny za účelom adopcie, využívania detskej práce alebo na iný účel (napr. na prostitúciu), ktorý odporuje základným ľudským právam a slobodám – osobitne aj právam dieťaťa (pri zištnom úmysle).

Ústava SR v článku 23 zaručuje každému slobodu pohybu a pobytu. Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území SR, má právo toto územie slobodne opustiť. Každý občan má právo na slobodný vstup na územie SR. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, nemožno ho vyhostiť ani vydať inému štátu. Tieto práva zaručuje aj Dodatkový protokol č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (č. 209/1992 Zb.).

Novým trestným činom v tejto časti je vydieračský únos, ktorým sa reaguje na lúpežné únosy ľudí (podnikateľov, ich rodinných príslušníkov a pod.) s cieľom takto si vynútiť pod hrozbou ich usmrtenia, ťažkej ujmy na zdraví alebo inej ťažkej ujmy, pre seba – alebo pre tretiu osobu poskytnutie majetkového, ale aj nemajetkového plnenia.

Kvalifikované skutkové podstaty tohto trestného činu postihujú prísnymi sankciami napr. zmocnenie sa osoby mladšej ako 15 rokov, bezbrannej, chorej a pod., ako aj skutočné spôsobenie ťažšieho následku, či akékoľvek organizované formy jeho spáchania (zločinecké skupiny a pod.).

Sčasti sa len rozšíril okruh okolností podmieňujúcich použitie prísnejších trestných sadzieb odňatia slobody.

Pri trestnom čine súlože medzi príbuznými sa zavádza kvalifikovaná skutková podstata pre prípad postihu páchateľa, ktorý taký čin vykoná na viacerých osobách.

Novou skutkovou podstatou je trestný čin odloženia dieťaťa, ktorého sa môže dopustiť iba rodič dieťaťa v úmysle zbaviť sa svojich rodičovských povinností. Tým sa odlišuje od trestného činu opustenia dieťaťa, ktorého sa môže dopustiť aj niekto iný než biologický rodič a kde naviac dochádza aj k ohrozeniu života alebo zdravia dieťaťa.

Touto hlavou je majetok preto chránený širokým spektrom trestných činov, a to nielen proti krádeži, sprenevere, podvodu (úverovému, poisťovaciemu a subvenčnému), poškodzovaniu cudzej veci, ale aj proti podvodnému úpadku, nevyplateniu mzdy a odstupného, proti neoprávnenému užívaniu veci, motorového vozidla, úžere, zatajeniu veci, porušení povinnosti pri správe cudzieho majetku, poškodzovaniu a zvýhodňovania veriteľa, ale aj proti machináciám v konkurznom a vyrovnacom konaní atď. Primeraná ochrana sa poskytuje aj pri spomínanom nelegálnom obstaraní platobnej karty, telefónnej karty, resp. aj pri zneužití záznamu na nosiči informácií, ako aj pri poškodzovaní a znehodnocovaní kultúrneho dedičstva.

Ustanovenia tretieho dielu obsahujú skutkové podstaty trestných činov proti mene a trestné činy daňové. Aj tieto ustanovenia boli po predchádzajúcich zmenách prevzaté v podstate bezo zmeny. Reaguje sa však na ochranu euromeny pri trestnom čine falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov, resp. na nové formy falšovania a pozmeňovanie peňazí a ich ochranných prvkov počítačovým programom. Ochraňujú sa aj cudzozemské známky, kolky, úradné pečate a uzávery, kontrolné známky, pásky a iné kontrolné technické opatrenia na označenie tovaru na daňové účely.

Aj ustanovenia tejto hlavy boli v potrebnom rozsahu upresnené pokiaľ ide o kvalifikované skutkové podstaty, vrátane primeraného sprísnenia trestných sadzieb.

Do siedmej hlavy osobitnej časti tohto zákona boli zaradené trestné činy všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu, ktoré taktiež ohrozujú život a zdravie ľudí a majetok.

e spojené nebezpečenstvo pre život alebo zdravie ľudí alebo nebezpečenstvo škody veľkého rozsahu pre cudzí majetok. Môže to byť nebezpečenstvo spôsobené dopravnou nehodou na železnici, banskou katastrofou alebo inou prevádzkovou nehodou pod. Ak prerastie ohrozenie v konkrétnu poruchu, často to má za následok obete na životoch, vysoké škody na majetku. Takéto udalosti vzbudzujú pozornosť širokej verejnosti a rozhorčenie voči vinníkom býva veľmi silné.

Aj naďalej sa trestný čin všeobecného ohrozenia v Trestnom zákone vyjadruje v dvoch formách - v úmyselnej a v nedbanlivostnej.

V znakoch základnej skutkovej podstaty trestného činu všeobecného ohrozenia v úmyselnej forme je navyše obsiahnuté aj vymedzenie pojmu "všeobecné nebezpečenstvo", ktoré sa ďalej používa ako legislatívna skratka.

Vymedzenie uvedeného pojmu bolo doplnené o ďalšie znaky a celkovo upresnené. Oproti doterajšiemu vymedzeniu sa už v základnej skutkovej podstate spresňuje, že musí ísť o vydanie "skupiny ľudí" do nebezpečenstva predpokladaného v tomto ustanovení, navyše sa do výpočtu všeobecne nebezpečných látok a síl zaraďuje aj rádioaktivita. Ostatné zmeny sú len legislatívno-technického charakteru.

Právna úprava uvedených podmienok sa nemení, ani nedopĺňa. V niektorých prípadoch sa zvyšuje sadzba trestu odňatia slobody.

Aj naďalej je potrebné prostriedkami trestného práva chrániť život a zdravie ľudí a majetok pred tými, ktorí v stave po požití návykovej látky (alkoholu, psychotropných alebo iných návykových látok), ktorá znižuje ich psychické funkcie, vykonávajú zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorej by v dôsledku ovplyvnenia touto látkou mohli ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku.

Novela Trestného zákona č. 175/1990 Zb. na jednej strane obmedzila trestnú zodpovednosť po objektívnej stránke len na štyri závažnejšie prípady trestnosti takýchto činov, ale na druhej strane podmienky trestnej zodpovednosti rozšírila aj na vykonávanie zamestnania alebo inej činnosti aj po požití iných návykových látok než je alkohol. Trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky sa dopustil ten, kto vykonával v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku,

Pretože ale ide svojou povahou o trestný čin prevažne ohrozovací (v dôsledku čoho bol aj preradený medzi všeobecne nebezpečné trestné činy), bolo potrebné to vyjadriť aj legislatívne.

Nie zriedka takéto útoky končia rozsiahlymi následkami na živote a zdraví nevinných pasažierov a ťažko vyčísliteľnými škodami.

Týmto ustanovením sa poskytuje ochrana bezpečnosti vzdušnej dopravy a civilných plavidiel (riečnych i morských) pred násilnými útokmi a nesprávnou navigáciou s úmyslom získať alebo vykonávať dať takýmto dopravným prostriedkom kontrolu. Bez zmien bola ponechaná v tomto zákone aj skutková podstata trestného činu zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny, ktorá dopadá na prípady zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku, ktorého sa páchateľ zmocní, resp. ktorý, ak mu bol zverený a na tento účel ho neoprávnene použije, do cudziny.

Počet nelegálne držaných zbraní rastie. Narastá i počet prípadov ich neoprávneného použitia na spáchanie trestného činu, ako aj počet vrážd, lúpeží a iných násilných trestných činov, pri ktorých došlo k usmrteniu alebo zraneniu obete strelnou zbraňou alebo výbušninou.

Nedovolené ozbrojovanie je dôležitý fenomén súčasnosti a patrí k prvoradým negatívnym javom, na ktoré treba reagovať. Preberá sa v podstate terajšia právna úprava, aj so zmenami, ktoré priniesli novela Trestného zákona č. 253/2001 Z. z. a novela Trestného zákona č. ...../2002 Z.z.

V nadväznosti na ustanovenie 15c Trestného zákona bolo potrebné tiež zakotviť osobitné ustanovenie o účasti agenta v zločineckej a teroristickej skupine, podľa ktorého agenti ustanovený na plnenie úloh pri odhaľovaní trestných činov uvedených v osobitnom zákone a zisťovaní ich páchateľov nie je trestný za trestný čin založenia a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny, ak sa takého činu dopustí s cieľom odhaliť páchateľa trestnej činnosti v prospech zločineckej skupiny. Týmto ustanovením nie je dotknutá trestná zodpovednosť agenta, ak zločineckú alebo teroristickú skupinu založí alebo zosnuje.

Jadrový, resp. iný rádioaktívny materiál sa v ostatnom čase stal žiadaným artiklom na tzv. čiernom trhu a obchod s ním je lukratívny. Ohrozenie života a zdravia ľudí pri manipuláciách s ním, často bez potrebných bezpečnostných opatrení, je nesporné. Navyše, hrozí nebezpečenstvo jeho zneužitia na nelegálne účely a na páchanie násilných trestných činov.

Základná skutková podstata tohoto trestného činu bola navyše doplnená tak, aby dopadala nielen na neoprávnenú výrobu, dovoz, vývoz, prevoz alebo prechovávanie jadrového alebo iného rádioaktívneho materiálu, ale aj na neoprávnený obchod s ním a na sprostredkovávanie takejto činnosti.

Rozšírený bol aj okruh okolností podmieňujúcich u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Preberá sa doterajšia právna úprava z novely Trestného zákona č. 253/2001 Z. z.

Fauna a flóra patrí k dominantným zložkám prírody a krajiny. V rámci ochrany životného prostredia a prírodného a kultúrneho dedičstva je ľudstvo povinné chrániť toto bohatstvo a zachovať ho aj pre ďalšie generácie. Pretože moderná civilizácia svojou celkovou činnosťou, najmä výrobou, narúša citlivú ekologickú rovnováhu a i niektoré druhy živočíchov a rastlín sa stávajú ohrozené, je potrebné i prostriedkami trestného práva zaistiť, aby nedochádzalo k ich nadbytočnému decimovaniu, aby sa zachovali ich stavy aj pre budúcnosť a nedošlo dokonca až k ich vyhynutiu.

Skutková podstata trestného činu ohrozenia živočíchov a rastlín ostala v tomto zákone zachovaná. Bol upresnený názov trestného činu (trestným činom nemôže byť "ochrana" - pôvodný názov trestného činu totiž bol "ochrana živočíchov a rastlín") a bol rozšírený okruh i skutočností podmieňujúcich u neho použitie vyššej trestnej sadzby.

Na ochranu živočíšnej a rastlinnej ríše slúžia aj skutkové podstaty trestného činu šírenia nákazlivej choroby zvierat a rastlín (jeho úmyselná i nedbanlivostná forma).

Týmito prostriedkami je spoločnosť chránená aj z hľadiska produkcie zdravotne nezávadných potravín a iných poľnohospodárskych produktov a nepriamo je teda nimi chránený aj život a zdravie ľudí. Skutkové podstaty uvedeného trestného činu boli v zákone ponechané, s tým, že došlo k rozšíreniu okruhu skutočností, ktoré u neho podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Ustanovenia tejto hlavy sa vzťahujú aj na tresnú zodpovednosť právnických osôb.

Do tejto hlavy osobitnej časti zákona boli systematicky zaradené trestné činy proti republike, ktoré majú za cieľ chrániť prostriedkami trestného práva práve takéto záujmy.

VIII. hlava osobitnej časti tohto zákona sa člení na dva diely. Do prvého sú zaradené trestné činy proti základom republiky (vlastizrada, úklady proti republike, teror, záškodníctvo, sabotáž, hanobenie republiky a jej predstaviteľa), do druhého dielu trestné činy proti bezpečnosti republiky (vyzvedačstvo a ohrozenie štátneho tajomstva).

V celom rozsahu bola prevzatá právna úprava trestných činov proti republike z doposiaľ platného Trestného zákona. K jedinej zmene došlo len u trestného činu záškodníctva. Pretože ide o osobitnú formu všeobecného ohrozenia v úmysle poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť republiky, jeho znaky, až na motív, boli po objektívnej stránke zosúladené so znakmi trestného činu všeobecného ohrozenia v úmyselnej forme. Boli doplnené kvalifikované skutkové podstaty o znak krízová situácia, ktorý vyplýva z ústavného zákona o bezpečnosti

Trestné činy, ktoré v doposiaľ platnom Trestnom zákone tvorili tretí oddiel s označením "trestné činy proti obrane vlasti" (spolupráca s nepriateľom, vojnová zrada a služba v cudzom vojsku) boli systematicky zaradené do XII. hlavy - medzi trestné činy proti brannosti, proti civilnej službe a proti obrane vlasti.

spojenia páchateľa s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom.

Trestný čin prípravy úkladov proti republike vyhlasuje za dokonaný zločin konanie páchateľa už v štádiu prípravy, pričom ide také konanie, ktoré síce smeruje proti základom štátu, ale v nenásilnej forme. Ide v podstate o zhromažďovanie síl a prostriedkov k pripravovanému násilnému útoku smerujúcemu proti základom štátu. V kvalifikovanej skutkovej podstate sú postihnuté závažnejšie protiprávne konania páchateľa tohto zločinu.

Deviata hlava osobitnej časti tohto zákona sa systematicky člení na päť dielov.

Do prvého dielu sú zaradené trestné činy proti výkonu právomoci štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy, do druhého dielu trestné činy verejných činiteľov, do tretieho dielu úplatkárstvo a korupcia, do štvrtého oddielu niektoré formy trestnej súčinnosti a do piateho oddielu boli zaradené iné formy rušenia činnosti štátneho orgánu a orgánov verejnej správy.

Znaky trestného činu útoku na štátny orgán alebo orgán verejnej správy sa nezmenili. Naďalej sa budú trestne postihovať jeho tri doterajšie formy - použitie násilia, hrozba násilím a urážka resp. ohováranie.

Ako nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby u násilnej formy tohto trestného činu bolo doplnené to, ak páchateľ spácha taký čin opätovne, alebo ho spácha ako člen organizovanej skupiny.

Rovnaké doplnenie sa uskutočnilo u trestného činu útoku na verejného činiteľa. Tu navyše bola intenzita hrozby násilím limitovaná značným rozsahom škody.

Znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa boli čiastočne upresnené, boli doplnené dve nové kvalifikované skutkové podstaty a okruh okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody u tohto trestného činu bol rozšírený.

Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa sa dopustí páchateľ, ktorý ako verejný činiteľ, v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnenú výhodu alebo prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom hrubo odporujúcim zákonu, alebo závažným spôsobom prekročí svoju právomoc, alebo nesplní dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci.

Dolná hranica trestnosti tohto činu bola zvýraznená, čo zodpovedá jeho formálnemu chápaniu.

Pokiaľ ide o trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti, bola ponechaná len jeho základná skutková podstata, ktorej znaky boli po objektívnej stránke obmedzené len na opätovné zmarenie splnenia dôležitej úlohy (vzhľadom na kolíziu s kárnou resp. disciplinárnou zodpovednosťou niektorých osôb, ktoré sa považujú podľa tohto zákona za verejných činiteľov).

Kvôli lepšej zrozumiteľnosti boli základné skutkové podstaty trestného činu prijímania úplatku od seba oddelené a zaradené do samostatných ustanovení. Na obe nadväzujú samostatné kvalifikované skutkové podstaty, ktoré, okrem pôvodnej (že čin spácha niekto ako verejný činiteľ), boli doplnené aj o niektoré nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Trestného činu prijímania úplatku sa dopustí jednak ten, kto v súvislosti s obstarávaním veci verejného záujmu žiada úplatok (prísnejšie sa potresce okrem iného ten, kto poskytnutím úplatku dokonca podmieňuje obstaranie veci verejného záujmu), ako aj ten, kto v súvislosti s obstaraním veci vrejného záujmu prijme alebo si dá sľúbiť úplatok. Rôzna miera závažnosti oboch foriem prijímania úplatku je vyjadrená aj odstupňovaním trestnej sadzby odňatia slobody.

Vo všeobecnej časti Trestného zákona pr výkladových pojmoch sa zakotvila zásada, že pod pojmom úplatok sa rozumie aj iná nenáležitá výhoda, pod ktorou sa rozumie nielen plnenie majetkovej povahy ale aj plnenie ktoré môže mať povahu nemateriálnu. Z toho dôvodu z novej právnej úpravy sa v názve aj v texte už používa len pojem úplatok.

Preberá sa terajšia právna úprava. Už novelou Trestného zákona č. 10/1999 Z. z. došlo k návratu trestnosti podplácania, ktoré bolo predtým zrušené novelou Trestného zákona č. 105/1995 Z. z. Tohoto trestného činu sa dopustí ten, kto inému v súvislosti s vecou všeobecného záujmu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok.

Pod názvom osobitné ustanovenie sa preberá terajšia právna úprava okolností, ktoré vylučujú trestnosť podplácania a nepriamej korupcie ak niektorý z týchto trestných činov spácha osoba ustanovenia podľa Trestného poriadku na účely odhalenia páchateľov trestných činov prijímania úplatku, nepriamej korupcie a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Zákonné znaky trestného činu podnecovania sa čiastočne zmenili. Dopustí sa ho ten, kto verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej na zákonom alebo na jeho základe alebo na závažné

Zákonné znaky schvaľovania trestného činu sa nemenia.

Nemenia sa ani znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu nadržovania. Len pokiaľ ide o jednu z podmienok vylúčenia beztrestnosti blízkej osoby za nadržovanie, tá bude vymedzená všeobecne - okruhom zločinov, za ktoré tento zákon dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie, nie taxatívnym výpočtom trestných činov, ako tomu bolo doteraz.

Preberá sa právna úprava neoznámenia trestného činu s tým rozdielom, znamovacia povinnosť sa vzťahuje na všetky zločiny na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov a nie na trestné činy uvedené v tomto ustanovení taxatívne ako tomu bolo doteraz.

Trestnosť neprekazenia trestného činu sa bude viazať len na neprekazenie zločinu.

Rozširuje sa len okruh okolností, ktoré budú dôvodom na uloženie prísnejšieho trestu odňatia slobody u trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu a taktiež sa rozširujú podmienky trestnosti v základnej skutkovej podstate trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu.

Prostriedkami trestného práva by sa nemalo vynucovať plnenie povinností vyplývajúcich z rozhodnutí vydaných v občianskom súdnom konaní, a ak, tak len takých, kde nie je možná alebo účinná iná náprava.

Napriek tomu, v záujme účinnej ochrany ekonomických vzťahov v trhových podmienkach, bolo nutné, ako tomu je aj inde vo svete, rozšíriť trestnú zodpovednosť aj na zámerné marenie výkonu súdneho rozhodnutia vydaného v občianskom súdnom konaní vytvorením osobitnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania oprávneného, ktorá dopadá na prípady machinácií s vecou, ktorej sa rozhodnutie dotýka, v úmysle zmariť vykonanie rozhodnutia súdu vydaného v občianskom súdnom konaní, ktoré znie na peňažné alebo vecné plnenie.

Tu sa trestného činu dopustí páchateľ, ktorý:

a/ bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa po dobu výkonu trestu zákazu pobytu zdržiava v mieste alebo obvode, na ktoré sa tento trest vzťahuje, alebo nedodržiava obmedzenia a povinnosti, ktoré mu uložil súd v súvislosti s výkonom tohto trestu (limituje sa časové obdobie páchania trestného činu), alebo

c/ vykonáva činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti (spresňuje sa, že trestnosť činu sa vzťahuje nielen na trest zákazu činnosti uložený v trestnom konaní, ale aj na podobný trest za priestupok alebo na výkon iných rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ak zakazujú ich činnosť, resp. odnímajú oprávnenie na jej vykonávanie, pokiaľ nejde o iný trestný čin, napríklad o trestný čin neoprávneného podnikania), alebo

d/ dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia alebo ochrannej výchovy, ktoré mu uložil súd, alebo inak, najmä útekom z ústavu, výkon takých rozhodnutí podstatne sťažuje, alebo

e/ dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel väzby alebo trestu.

Znaky trestného činu vzbury väzňov sa nezmenili.

Základné skutkové podstaty trestného činu ohrozenia služobného tajomstva zodpovedajú súčasnej legislatíve a našim potrebám aj po novej právnej úprave ochrany štátneho a služobného tajomstva (zákon č. 100/1996 Z.z.).

Boli doplnené len kvalifikované skutkové podstaty o niektoré nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby.

Konštrukcia zákonných znakov trestného činu krivého obvinenia je vecne i právne správna a logická, nebolo ju potrebné meniť alebo dopĺňať.

Doplnené boli len niektoré nové okolnosti podmieňujúce u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Do kvalifikovaných skutkových podstát boli doplnené aj nové okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby u tohto trestného činu, mimo iného aj to, že páchateľ spáchal taký čin ako svedok vzatý v trestnom konaní pred súdom pod prísahu.

Do tohto zákona sa zaraďuje ako samostatný, nový trestný čin nepravdivého znaleckého posudku a tlmočníckeho úkonu, ktorý vznikol oddelením od trestného činu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku (t.č. "krivé svedectvo").

Ide o to, aby sa za trestný čin nepravdivého znaleckého posudku a tlmočníckeho úkonu považovalo nielen to, keď znalec alebo tlmočník pred súdom, prokurátorom alebo vyšetrovateľom alebo vyhľadávateľom v trestnom konaní, alebo pred vyšetrovacou komisiou zákonodárneho orgánu uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie alebo pre zistenie vyšetrovacej komisie zákonodarného orgánu, alebo ak takúto okolnosť zamlčí, ale aby takéto konanie bolo trestným činom aj pred súdom v občianskom súdnom konaní, alebo pred správnym orgánom alebo orgánom konajúcim objasňovanie priestupkov v správnom konaní, alebo pred správcom dane v daňovom konaní.

Štvrtá alternatíva ide ešte ďalej a odporúča, aby sa takéto konanie za trestný čin nepravdivého znaleckého posudku a tlmočníckeho úkonu považovalo aj pri podávaní znaleckého posudku alebo vykonávaní tlmočníckeho úkonu na podklade zmluvy, ak inému spôsobí škodu nie malú tým, že uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre osobu, ktorej sa znalecký posudok alebo tlmočnícky úkon týka, alebo má podstatný význam pre rozhodnutie, ktorého je znalecký posudok alebo tlmočníckym úkon podkladom, alebo ak takúto okolnosť zamlčí.

Tento návrh vychádza z poznania, že znalci a tlmočníci na podklade zákona znalcoch a tlmočníkoch podávajú znalecké posudky alebo vykonávajú tlmočnícke úkony v úradných veciach aj na podklade zmluvy s konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktoré sú neraz podkladom pre rozhodnutie štátneho orgánu, čím môžu dôjsť k poškodeniu iného alebo k inému závažnému následku.

Na zaistenia účinnosti niektorých základných princípov výkonu určitých špecifických povolaní, ktoré nemožno subsumovať pod vymedzenie pojmu "verejný činiteľ" v zmysle tohto zákona, aj keď ide o povolania, profesie alebo činnosti, ktoré sa úzko dotýkajú práv a povinností fyzických a právnických osôb a v rámci plnenia úloh vyplývajúcich im zo zákona prenikajú aj do sféry pôsobnosti a právomoci štátnych orgánov (súdov, orgánov štátnej správy a i.), sa zaraďuje do tohto zákona osobitná skutková podstata trestného činu zneužitia úradu.

Dopadá na určitý okruh povolaní, pre ktoré je takéto vymedzenie ich postavenia a úloh typické.

Uvedené ustanovenie, rešpektujúc určitú slobodu takýchto povolaní a existenciu vlastnej samosprávy otázok profesie v rámci profesnej komory, nemá za cieľ postihovať akékoľvek porušenie povinností vyplývajúcich pre tieto profesie z príslušných zákonov, ale len porušenie tých najdôležitejších princípov, ktoré sú súčasne i základom etiky ich profesie a súčasne sa týkajú i práv a záujmov osôb, ktoré majú zastupovať, resp. v prospech ktorých majú konať (ochrana záujmov klienta, zachovávanie mlčanlivosti a pod.). Ide o konania vysoko závažné aj svojimi dopadmi (majúce za následok vznik značnej škody). Navyše, musí ísť o konania uskutočnené s motívom túto osobu poškodiť.

Trestného činu zneužitia úradu sa dopustí advokát, komerčný právnik, notár, súdny exekútor, audítor, daňový poradca alebo patentový zástupca ,ktorý v úmysle poškodiť iného, v prospech ktorého má konať, alebo ktorého má zastupovať, mu porušením dôležitej povinnosti svojho povolania alebo úradu, uloženej zákonom, spôsobí značnú škodu.

Na druhej strane sa práve predstaviteľom týchto povolaní poskytuje aj osobitná ochrana sčasti podobná ochrane verejných činiteľov, a to tým, že u väčšiny trestných činov proti životu a zdraviu, proti slobode, majetku, cti, vážnosti, dobrému menu a pod. sa skutočnosť, že páchateľ spáchal takýto trestný čin voči inému preto, že voči nemu plnil povinnosti vyplývajúce zo svojho povolania, bude považovať za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Zmeny základnej skutkovej podstaty trestného činu marenia prípravy a priebehu volieb alebo referenda sú len legislatívno-technickej povahy. Sú v nej premietnuté aj zmeny, ku ktorým došlo novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z.

Do novej kvalifikovanej skutkovej podstaty však boli zaradené viaceré okolnosti podmieňujúce u tohto trestného činu použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Do tejto hlavy boli zaradené trestné činy doteraz v platnom trestnom zákone začlení medzi trestné činy hrubo narušujúce občianskej spolužitie.

Ide o trestné činy proti iným právam a slobodám než sa predpokladá v predchádzajúcich hlavách osobitnej časti tohoto zákona. Ide o útoky najmä proti cti, vážnosti, dôstojnosti, dobrým mravom ale sekundárne alebo nepriamo aj proti životu, zdraviu, slobode, ľudskej dôstojnosti a majetku.

Ani trestný čin nebezpečného vyhrážania nie je v tomto zákone novým trestným činom. Vznikol oddelením od pôvodného trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi.

Jeho nový názov zvýrazňuje reálnu samostatnosť v konaní spočívajúcich vo vyhrážkach usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví, alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže u iného vzbudiť dôvodnú obavu, že svoj zámer uskutoční.

Šírenie poplašných správ najmä v podobe hrozieb deštrukčnou akciou v dôsledku uloženia výbušniny sa v posledných rokoch stali frekventovanou a zároveň nebezpečnou formou kriminality.

Pre lepšiu zrozumiteľnosť doterajšie ustanovenie § 199 Trestného zákona bolo rozdelené na dve samostatné skutkové podstaty a tretia zostáva nedotknutá. V prvej (§ 371) sa postihuje úmyselné spôsobenie nebezpečenstva vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva rozšírením poplašnej nepravdivej správy. V druhej (§ 372) sa vymedzuje trestnoprávna zodpovednosť voči páchateľovi, ktorý takúto nepravdivú poplašnú správu oznámi právnickej osobe alebo polícii, alebo inému štátnemu orgánu pričom trestnosť takéhoto konania je viazaná nielen na vedomosť páchateľa o nepravdivosti tejto správy ale aj na jeho vedomosť, že jeho oznámenie môže vyvolať opatrenia vedúce k nebezpečenstvu vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva.

Preberá sa terajšia právna úprava trestného činu výtržníctva z rozšírením podmienok trestnosti základnej kvalifikovanej skutkovej podstate.

Do tohoto zákona sa zaraďujú skutkové podstaty nových trestných činov a to rušenie a výkonu náboženstva, rušenia pohrebného obradu, hanobenie a miesta posledného odpočinku a hanobenie mŕtveho.

Ide vlastne o špecifické formy výtržníctva, ktoré však aj v iných právnych poriadkoch majú spravidla formu samostatného trestného činu. Týmto sa vlastne vypĺňa určitá medzera v našom právnom poriadku a spoločenským záujmom ktoré sú individuálnym objektom sa poskytne patričná trestnoprávna ochrana.

Prostitúcia v našej republike zatiaľ sama o sebe nie je zakázaná. Jej vykonávanie sa však ostro prieči dobrým mravom a navyše podstatne zvyšuje nebezpečenstvo rozširovania pohlavných chorôb a vírusu HIV.

V záujme dôsledne rozlíšiť formy vykonávania trestného činu kupliarstva vytvárajú sa dve základné skutkové podstaty a to, trestný čin kupliarstva a trestný čin pasáctva.

Pri trestnom čine kupliarstva ide o zneužitie inak legálneho podnikania na vykonávanie prostitúcie neraz aj v spojení s obmedzovaním osobnej slobody a iným poškodzovaním práv prostitútok.

Trestného činu kupliarstva formou pasáctva (§ 381) sa dopustí ten páchateľ, ktorý iného zjedná, pohne alebo zvedie na vykonávanie prostitúcie alebo kto koristí s prostitúcie vykonávanej iným.

Preberá sa terajšia právna úprava zakotvená novelou, Trestného zákona č. 183/1993 Z. z vo vzťahu k výrobe, rozširovaniu a prechovávaniu detského pornografického diela.

Základné skutkové podstaty trestného činu ohrozovania mravnosti sú kvôli prehľadnosti oddelené, sú vyjadrené samostatne a sú čiastočne upravené aj znaky uvedeného trestného činu.

Pokiaľ ide o druhú základnú skutkovú podstatu táto je špeciálna a je osobitne určená na ochranu mravnosti osôb mladších ako 18 rokov.

Na obe skutkové podstaty nadväzujú viaceré okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby trestu odňatia slobody, prispôsobené špecifikám oboch foriem ohrozovania mravnosti.

Na ochranu cti, vážnosti, dôstojnosti a dobrého mena i súkromia osôb je osobitne určená skutková podstata trestného činu ohovárania. V podstate sa preberá terajšia právna úprava, ktorá sa navyše rozširuje o nové dve skutkové podstaty trestného činu narušenia súkromia.

Druhá forma trestného činu narušenia súkromia má charakter porušenia diskrétnosti pokiaľ ide o ochranu súkromia pred zverejnením obrazových alebo zvukových záznamov rýdzo osobnej povahy.

Dochádza k čiastočnému spresneniu znakov základnej skutkovej podstaty a kvalifikovaných skutkových podstát trestného činu týrania zvierat. Tohoto trestného činu sa dopustí nielen ten, kto týra zviera hoci bol za obdobný priestupok v poslednom roku postihnutý alebo za taký čin v posledných dvoch rokoch odsúdený, ale aj ten kto týra zviera zvlášť krutým a surovým spôsobom.

U trestných činov tejto hlavy taxatívne vymenovaných v tomto ustanovení prichádza do úvahy trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb.

Táto hlava sa systematicky člení na štyri diely. Do prvého dielu sú zaradené trestné činy proti brannosti, do druhého trestné činy proti civilnej službe, do tretieho trestné činy proti službe v ozbrojených silách a do štvrtého oddielu sú zaradené trestné činy proti obrane vlasti, v predchádzajúcom Trestnom zákone zaradené medzi trestné činy proti republike.

Trestný čin marenia spôsobilosti na službu sa v tomto zákone ponecháva v nezmenenej podobe. Ide o ustanovenie, ktoré zabezpečuje pripravenosť občanov na plnenie brannej povinnosti, ale aj na ochranu života a zdravia občanov.

Doterajšia právna prax umožňuje prevziať platnú právnu úpravu (§ 268). Toto ustanovenie zabezpečuje riadnu pripravenosť na plnenie branných povinností.

Nenastúpenie civilnej služby bude trestným činom za rovnakých podmienok ako doposiaľ.

Ide o ustanovenia, ktoré zabezpečujú povinnosť občana po zákonnom odmietnutí vojenskej služby nastúpiť a vykonať civilnú službu. Doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená.

Spoluprácu s nepriateľom treba aj naďalej považovať za vážny zločin proti obrane vlasti.

To isté je potrebné povedať aj o vojnovej zrade, ktorej trestnosť ostáva nezmenená.

Občanovi Slovenskej republiky z branného zákona vyplýva branná a služobná povinnosť v prospech svojej vlasti. Nedovolená služba v cudzom vojsku sa zásadne prieči tejto jednej zo základných občianskych povinností.

Do XII. hlavy osobitnej časti tohto zákona sú zaradené, ako v predchádzajúcom Trestnom zákone, trestné činy vojenské.

Táto hlava poskytuje ochranu spoločenským vzťahom daným zvláštnosťami úloh a organizáciou ozbrojených síl a zborov. Je výrazom záujmu spoločnosti na tom, aby všetci občania povolaní na výkonu vojenskej služby statočne a uvedomele plnili požiadavky prísnej a pevnej vojenskej disciplíny, ktorá je základným predpokladom vysokej bojaschopnosti a pohotovosti vojsk. Doterajšia prax vyžaduje viaceré ustanovenia tejto hlavy pozmeniť alebo doplniť. Súčasne došlo k úpravám trestných sadzieb s prihliadnutím najmä na zmeny v ustanoveniach všeobecnej časti tohto zákona pokiaľ ide o trest odňatia slobody. Medzi kvalifikované znaky skutkovej podstaty trestného činu bolo doplnené spáchanie trestného činu počas krízovej situácie, ktorý pojem je uvádzaný v ústavnom zákone o bezpečnosti.

Doterajšia právna úprava zostáva v podstate nezmenená. Na základe skúseností v aplikačnej praxi došlo k úprave znakov trestného činu porušovania práv a chránených záujmov vojakov (tzv. šikanovanie). Ustanovenia tohto dielu svojim obsahom chránia prejavy veliteľskej vôle, autoritu osôb konajúcich určitú vojenskú povinnosť a vzťahy medzi nadriadenými a podriadenými.

Nie je potrebné meniť alebo dopĺňať znaky trestného činu sprotivenia a donútenia porušiť vojenskú povinnosť.

Doterajšia prax umožňuje prevziať platnú právnu úpravu (§ 277, § 278) znakov trestného činu urážky medzi vojakmi. Spáchanie tohto trestného činu už bude možné aj medzi vojakmi rovnakej hodnosti.

Vzťahy medzi príslušníkmi ozbrojených síl a vojensky organizovaných zborov sú prirodzene upravené a organizované ďaleko dôslednejšie než vzťahy medzi civilnými občanmi.

Zaistenie bojaschopnosti a disciplíny v ozbrojených silách a vojensky organizovaných ozbrojených zboroch si vyžaduje trestnoprávne postihovať i konania, ktoré sa podľa týchto ustanovení považujú za urážku medzi vojakmi.

Ustanovenia tohto dielu boli upravené pokiaľ ide o jednotlivé sadzby trestu odňatia slobody a sú navrhované ďalšie doplnenia, tak ako je ďalej uvedené.

Okrem úpravy trestných sadzieb trestu odňatia slobody preto tento zákon u rovnomenného trestného činu predpokladá zaradenie novej kvalifikovanej skutkovej podstaty oproti platnej právnej úprave (281), ktorá by mala napomôcť pri zamedzovaní recidívy v požívaní alkoholických nápojov alebo iných omamných prostriedkov v službe, alebo v súvislosti s ňou.

Pokiaľ ide o trestný čin dezercie, okrem úpravy trestných sadzieb trestu odňatia slobody dochádza i k zaradeniu novej kvalifikovanej skutkovej podstaty ak sa dopustí tohoto trestného činu vojak, ktorý je vyslaný mimo územia slovenskej republiky. Skracujú sa tiež doby svojmocných vzdialení pre naplnenie znakov trestného činu.

Pre zabezpečenie bojaschopnosti a disciplíny v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch je nevyhnutným predpokladom riadny a bezchybný výkon všetkých druhov služieb. Doterajšia prax si vyžiadala ďalej uvedené spresnenia.

U trestného činu porušovania povinností dozornej služby okrem úpravy trestnej sadzby sa navrhuje v pôvodnom ustanovení 286 ods. l spresnenie, že ide " o obdobnú" službu službe dozornej. Platný odsek 2 286 bol upresnený tak, že páchateľ takto koná "v obvode pôsobnosti takejto služby".

Dôležitosť riadneho plnenia služieb pri obrane vzdušného priestoru si vyžaduje ponechanie samostatnej skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinností pri ochrane vzdušného priestoru v tomto zákone aj naďalej.

V ustanoveniach tohto dielu došlo k spresneniu znakov trestného činu porušovania služobných povinností, k úprave trestných sadzieb trestu odňatia slobody.

Trestný čin ublíženia parlamentárovi (293 doposiaľ platného Trestného zákona) bol preradený z dôvodov systematiky medzi trestné činy vojnové.

Jeho poslaním je ochraňovať morálny stav ozbrojených síl a bojové vlastnosti jednotiek.

Pokiaľ ide o trestný čin porušovania služobných povinností, v terajšom ustanovení 397 ods. l dochádza k upresneniu v tom, že páchateľ môže takto konať aj "porušením uložených služobných povinností".

Nemení sa nič ani na úprave znakov trestného činu zbabelosti pred nepriateľom.

Úspešné plnenie úloh malých a veľkých jednotiek za bojovej situácie vyžaduje, aby si každý ich príslušník za útoku počínal smelo a rozhodne, v obrane pevne a úporne, ničil nepriateľa všetkými spôsobmi a dovolenými prostriedkami, prejavoval chrabrosť, iniciatívu a vynaliezavosť.

S týmito požiadavkami sa nezlučuje vzdanie sa nepriateľovi do zajatia inak než násilím nepriateľa, alebo v bezvládnom stave.

Doterajšia právna úprava trestného činu nesplnenia bojovej úlohy zostáva nezmenená. Ustanovenie chráni osobné plnenie bojovej úlohy ako nevyhnutného predpokladu pre úspešné vedenie bojových operácií.

Dôležitosť bojovej techniky, výzbroje a vojnového materiálu a jej udržiavanie v použiteľnom stave si musí uvedomovať každý vojak. Význam tejto skutočnosti vzrastá v súvislosti s konkrétnou bojovou situáciou. Preto každé svojvoľné zaobchádzanie so zbraňou, alebo iným vojnovým materiálom je nutné postihovať ako trestný čin.

Každý veliteľ aj jednotlivý vojak je povinný všemožne uchovávať vojenské sily, bojovú techniku, opevnenie, alebo iné bojové prostriedky k plnému využitiu proti nepriateľovi.

Skutková podstata trestného činu vydania bojových prostriedkov nepriateľovi, ktoré ostáva bez zmien, slúži práve tomuto účelu.

Toto ustanovenie poukazuje na potrebu úzkej súčinnosti veliteľa, prokurátora a súdu pri posudzovaní protiprávnych konaní vojakov.

Trestné činy tohto druhu sú predovšetkým vyjadrením prísnej vojenskej disciplíny a trestnosť činov v záujme udržanie bojovej pohotovosti a disciplíny je určená oveľa prísnejšie ako u iných činov nevojakov. Preto sa tu oproti iným prípadom rozširuje možnosť upustiť od potrestania v súčinosti s príslušným veliteľom.

Zakotvenie niektorých uznávaných zásad medzinárodného vojnového práva v dohodách viedlo k tomu, že bojujúce strany majú obmedzené právo na výber prostriedkov, ktorými môžu nepriateľovi škodiť.

Kvalifikovaná skutková podstata v ods. 3 sa oproti doterajšiemu zneniu doplňuje o dva nové zákonné znaky (spôsobenie smrti viacerých osôb alebo škody veľkého rozsahu).

Cieľom tohto ustanovenia je v súlade so základnými zásadami medzinárodného vojnového práva zabezpečiť na miestach, ktoré boli postihnuté vojnovými operáciami, alebo sa na nich nachádzajú, určitý právny poriadok a ochranu majetku.

V podstate sa preberá doterajšia právna úprava znakov trestného činu zneužívania medzinárodne uznávaných a štátnych znakov. Čiastočná zmena spočíva v rozšírení znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty v odseku 3, kde sa upresňuje charakter obzvlášť priťažujúcich okolností, ktorými by bola zvýraznená závažnosť činu pokiaľ ide o povahu následku.

Medzinárodné vojnové právo zakotvuje ochranu osoby, ktorá bola vojenským velením vyslaná vyjednávať s nepriateľským velením.

Návrh predpokladá zaradenie skutkovej podstaty trestného činu ublíženia parlamentárovi do I. hlavy osobitnej časti tohto zákona a súčasne aj rozšírenie o nové kvalifikované skutkové podstaty, ktoré dovoľujú prísnejšie postihnúť závažné formy spáchania tohoto trestného činu z hľadiska jeho následku (spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti parlamentárovi alebo členovi jeho sprievodu, pokiaľ nepôjde o úmyselné usmrtenie alebo spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví).

Cieľom je tiež zabezpečiť, aby rekvirovaný majetok nebol zneužitý na iné než verejné ciele, pre ktoré bola rekvizícia nariadená.

Môže byť spáchaný alternatívne buď ako zneužitie právomoci pri výkone rekvizičného práva, alebo podvodné predstieranie práva na rekvizíciu, alebo ako porušovanie povinnosti na úseku evidencie vykonanej rekvizície a jej rozsahu.

Okolnosťami podmieňujúcimi použitie vyššej trestnej sadzby odňatia slobody sú jednak skutočnosti kvantifikujúce rozsah následku, resp. účinku (značná škoda, značný prospech, škoda veľkého rozsahu, prospech veľkého rozsahu), ako aj skutočnosti vyjadrujúce osobitný spôsob konania (násilím alebo hrozbou násilia) alebo predmetu útoku (osoby alebo veci požívajúce podľa zákona alebo predpisov medzinárodného práva osobitnú ochranu).

Preberá sa platná právna úprava trestného činu vojnovej krutosti.

Kvalifikované skutkové podstaty upravujú postih páchateľov tohoto trestného činu závažnejšieho charakteru, či z hľadiska spôsobu jeho spáchania, alebo jeho následkov.

Táto zákonná úprava vychádza najmä zo Ženevskej dohody z roku 1949 o ochrane obetí vojny, Medzinárodného dohovoru o potlačení a trestaní apartheidu a Medzinárodného dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

V tomto odseku v písm. e) sa zároveň slovo "previnenie" nahrádza pojmom "trestný čin".

Trestný zákon postihuje trestný čin genocídia a vojnové zločiny. Oproti medzinárodnému trestnému právu chýba postih zločinu proti ľudskosti. Pripomína to Štatút medzinárodného trestného súdu, ktorý po schválení vládou je v súčasnosti predložený na prerokovanie v Národnej rade SR s návrhom na jeho ratifikáciu. Jeho obsah je v podstate zhodne definovaný v Štatútoch tribunálov pre bývalú Juhosláviu, pre Rwandu i pre Medzinárodný trestný súd. Návrh zvolil formu blanketnej normy, v ktorej skutkovú podstatu trestného činu definuje odkazom na znenie čl. 7 Štatútu medzinárodného trestného súdu, ktorý obsahuje aj vysvetlenie jednotlivých pojmov. Ide o trestný čin, ktorý na rozdiel od čiastočne podobných vojnových zločinov možno spáchať aj v mieri a obeťou je akékoľvek civilné obyvateľstvo, nie len špecificky určené obete.

Okolnosť, že platnosť Štatútu, na ktorý sa odkazuje sa očakáva až v druhej polovici roku 2002, sa rieši odkladom účinnosti ustanovenia na dobu platnosti Štatútu.

Odsek 3 a 4 doplňuje pri trestných činoch genocídia, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov špecifickú formu zodpovednosti tak veliteľa, ako aj civilného nadriadeného za spáchanie uvedených trestných činov ich podriadenými v dôsledku zlyhania jeho riadiacej činnosti. Ide o aplikáciu Ženevských dohovorov z r. 1949, Dodatkových protokolov k ním z  r. 1977 a novšie aj štatútov medzinárodných tribunálov Za politického režimu v dobe vzniku Trestného zákona a neskoršie nemohla byť taká forma trestnej zodpovednosti v zákone zakotvená. Má prispieť k tomu, aby za najzávažnejšie zločiny neboli braní na zodpovednosť len páchatelia na najnižšom článku.

V tretej časti zákona sa upravujú prechodné ustanovenia (vzhľadom na čl. 50 ods. 6 ústavy), zrušovacie ustanovenia a účinnosť zákona, ktorá je navrhovaná rovnako ako v prípade návrhu Trestného poriadku.