1. Sudcovia: ide o zabezpečenie prvotného vybavenia sudcov

Spolu ................................................................ = 8 400 tis. Sk

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

2. Názov návrhu zákona: Trestný poriadok

3. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) Európska dohoda o pridružení v čl. 69 zaväzuje SR k zbližovaniu existujúcich a budúcich legislatívnych prepisov SR s predpismi Spoločenstva.

Národný program pre prijatie acquis communautaire prijal úlohy na úseku boja proti terorizmu, korupcii, organizovanému zločinu a úlohy na úseku zefektívnenia činnosti súdnictva, pričom medzi strednodobými prioritami je aj úloha uskutočniť rekodifikáciu trestných kódexov.

Partnerstvo pre vstup požaduje pre oblasť spravodlivosti a vnútorných vecí posilnenie boja proti organizovanému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, korupcii a praniu špinavých peňazí.

Screening zaviazal Slovenskú republiku tiež k legislatívnemu zabezpečeniu boja proti korupcii, organizovanému zločinu, obchodu s ľuďmi a terorizmu.

Plán legislatívnych úloh vlády na rok 2002 neobsahuje úlohu predložiť návrh nového Trestného poriadku.

b) Negociačná pozícia v 24. kapitole – Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí – a v dodatkových informáciách k nej (celkove osem) obsahuje aj záväzky týkajúce sa trestného práva, pričom jedným z týchto záväzkov je aj uskutočnenie celkovej rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku.

4. Problematika návrhu zákona

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev:

- Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991 - upravuje podmienky vzájomného uznávania a výkonu trestných rozsudkov medzi členskými štátmi Európskej únie tak v súvislosti s inštitútom odovzdávania odsúdených osôb na výkon trestu odňatia slobody, ako aj bez súvislosti s uplatňovaním tohto inštitútu.

b) je upravená v práve Európskej únie:

- Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),

- Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,

- Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu,

- Európska dohoda o pridružení – čl. 6,

- Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,

- Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,

- Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,

- Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach.

Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií zo 17.1.1995. Táto pripúšťa odpočúvanie telekomunikačných činností za podmienok uvedených v jej prílohe. Okrem iného príkaz musí byť konkretizovaný voči konkrétnej osobe, ktorej sa odpočúvanie týka.

Rezolúcia Rady 95/C327/04 z 23.11.1995 o ochrane svedkov v boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu požaduje zabezpečenie efektívnej ochrany svedkov v trestnom konaní v prípadoch, kedy je to nevyhnutné; ochrana spočíva v tom, že je možné rozhodnúť, že adresa a ďalšie identifikačné údaje svedka budú známe len sudcovi a orgánom činným v trestnom konaní a vo veľmi závažných prípadoch je prípustná aj zmena identity svedka.

Európska dohoda o pridružení - v čl. 6 sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať ľudské práva zakotvené v medzinárodných dokumentoch.

Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi Európskej únie.

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.

Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.

Dohovor z 19.6.1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu zo 14.6.1985 o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach upravuje právnu pomoc v trestných veciach, extradíciu a výkon trestných rozsudkov.

V súvislosti s uvedenými dohovormi je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len šiestej časti (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 479 navrhovanej úpravy majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou uvedenou v šiestej časti, t.j. úprava v Trestnom poriadku sa použije len vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanoví iný postup.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie: úplná.

6. Gestor: bezpredmetné.

7. Účasť expertov: bezpredmetné.

K § 2 - Základné zásady trestného konania.

K ods. 1

Slovenská republika uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania, uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Tieto majú dokonca prednosť pred jej zákonmi ( čl.7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky). Tieto zásady, uvedené najmä v Európskom dohovore o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 s dodatkovými protokolmi a v ďalších, sú zhodné so zásadami, ako sú uvedené v Listine základných práv a slobôd z r. 1991, v Ústave Slovenskej republiky a v predkladanom návrhu Trestného poriadku. Navzájom sa prelínajú a doplňujú a vytvárajú tak systém, ktorý zabezpečuje fungovanie trestného konania v súlade s požiadavkami demokratickej spoločnosti.

V ustanovení ods. 1 je uvedené právo občana na spravodlivý súdny proces, vykonaný nestranným súdom. Občan sa tohto práva môže však vzdať za podmienok ustanovených zákonom, ale len na základe svojho rozhodnutia, učineného dobrovoľne po náležitom poučení.

Pokiaľ je v zákone uvedené slovo "včas", treba mať na zreteli, že zákon chce zabezpečiť čo najrýchlejšie prejednanie vecí. Preto sú v zákone uvedené viaceré zákonné lehoty. Ohraničiť však dĺžku konkrétneho trestného stíhania určitou lehotou nie je možné. Či bolo trestné konanie realizované "včas" závisí od konkrétnych okolností, ktoré posúdi súd. V tomto smere sú významné i viaceré rozhodnutia Európskeho súdu, ktoré posudzovali včasnosť ukončenia trestnej veci aj s ohľadom na prax ostatných európskych štátov (pozri čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.)

K ods. 2

V tomto ustanovení ide o tzv. prezumpciu neviny, ktorú poznal aj predchádzajúci Trestný poriadok.

K ods. 3

Toto ustanovenie obsahuje tzv. zásadu legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvie, a ak dôjde k presvedčeniu, že páchateľ je vinný, musí podať obžalobu na príslušný súd. Táto zásada v novom ponímaní je prelomená tzv. zásadou oportunity, ktorá dáva prokurátorovi právo, aby po odbornom a všestrannom posúdení veci a jej komplexnom zhodnotení rozhodol, že obžalobu nepodá, ak aj trestný čin bol spáchaný. Ide o zásadu, ktorá podstatne zvyšuje právomoc a zodpovednosť prokurátora za realizáciu trestnej politiky vo svojom obvode, lebo mu umožňuje nielen mimosúdne vyriešenie vecí, ale aj konkrétne rozhodnutia napr. v boji so závažnou, najmä organizovanou trestnou činnosťou.

K ods. 4

Ide i o doteraz známu zásadu oficiality, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní i súd postupujú v trestnom konaní samostatne, iniciatívne a zodpovedne z úradnej povinnosti. Súčasne sa v tomto ustanovení zdôrazňujú požiadavky na pružnosť a rýchlosť konania. Je tu však aj novo formulovaná zásada "zdržovania sa" nadbytočných zásahov do základných občianskych práv.

K ods. 5

Zásadu tzv. "objektívnej pravdy", ktorá sa dlhý čas považovala za jednu z prioritných zásad procesu v zmysle zák.č.141/1961 Zb., opustil náš proces už novelami vykonanými v roku 1993. Skutkový stav sa zisťuje v rozsahu, ktorý príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd potrebuje pre svoje rozhodnutie. V zhode so zdôrazňovanými prvkami kontradiktórneho procesu, ktoré sa v navrhovanom kódexe uplatňujú, zdôrazňuje sa aj relevancia dôkazov obstaraných stranami.

K ods. 6

V zásade voľného hodnotenia dôkazov nedochádza k zmenám.

K ods. 7

V tomto ustanovení sa vytvárajú predpoklady pre iniciatívu občianskych združení vstupovať do prevýchovného procesu páchateľa trestného činu. Môže mať stále väčší význam aj pri probácii a mediačnej službe. Záujmové združenia môžu vytvoriť priaznivé prostredie pre nielen pre prevýchovu delikventov, ale aj pre ich zbavenie sa škodlivých návykov a sklonu k požívaniu drog, resp. iných látok.

K ods. 8

Predkladaný zákon vychádza zo zásady uvedenej v č. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo na informácie. Úzko to súvisí s ustanovením čl. 2 ods.1, pretože len informovaný občan môže uplatňovať svoje práva. S týmto úzko súvisí aj zákon o informáciách (č. 211/2000 Z.z.).

Zákon vychádza z toho, že každý má právo vedieť, akú činnosť vykonávajú štátne orgány. Už v prípravnom konaní sú orgány činné v tomto štádiu povinné informovať verejnosť o svojej činnosti, t.j. o tom, aké opatrenia sa prijímajú v konkrétnej trestnej veci. Jediným obmedzením je, že nesmú informovať o skutočnostiach, ktoré by mohli sťažiť alebo zmariť objasnenie veci. Skôr etickou požiadavkou je, aby sa nezverejňovali veci osobného charakteru a najmä údaje, ktoré s vecou nesúvisia. Rešpektovanie osobnosti mladistvých, ako i zverejňovanie skutočností, týkajúcich sa cti a osobnosti občanov, treba robiť obzvlášť zodpovedne. Pracovníci médií v tomto smere nesú zodpovednosť podľa tlačového zákona (č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov).

V konaní pred súdom informácie už nemožno nijakým spôsobom utajovať. Činnosť médií sa musí podriadiť ustanoveniu ods.3.

Toto právo je zosúladením práva občanov na informácie s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.

Preberá sa súčasné znenie.

K § 8

Ide o pôvodné ustanovenie, v ktorom však došlo k zmenám. Rozhodujúcou je zmena, podľa ktorej o stíhaní poslanca rozhoduje len Národná rada Slovenskej republiky. Jej vyjadrenie je záväzné pre všetky orgány činné v trestnom konaní, ako i pre súdy.

Minister spravodlivosti má právo rozhodovať o ostatných subjektoch (ods.4).

Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 15, ktoré zostáva nezmenené

Navrhuje sa preniesť príslušnosť všetkých trestných vecí na okresné súdy, ako základné články súdnej sústavy. Dôvodom navrhovanej úpravy je predovšetkým nevyhnutnosť zabezpečiť nezávislý výkon súdnictva v trestných veciach tak, aby bol splnený účel trestného konania, zachovaná prirodzená hierarchia súdov a zároveň, aby bola vylúčená možnosť zasahovania do jeho rozhodovania o vine a treste. Navrhovanou úpravou príslušnosti súdov sa občanovi sprehľadní ich kompetencia v trestných veciach a zároveň sa navráti najvyššiemu súdu jeho pôvodná funkcia – rozhodovanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch a zjednocovacia činnosť pri tvorbe stanovísk a rozhodnutí.

Nemenej závažným dôvodom je snaha o to, aby sa trestné veci prejednávali čo najbližšie k miestu spáchania trestných činov a tým sa naplnila výchovná funkcia trestného konania a úloha generálnej prevencie kriminality.

Navrhuje sa výnimka z príslušnosti okresných súdov, ako súdov prvého stupňa na okresné súdy v sídle krajských súdov. Vybrané trestné činy, ktoré sa navrhuje prejednávať na okresných súdoch v sídle krajského súdu ( obzvlášť závažné trestné činy, za ktoré zákon stanovuje trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej osem rokov, skutok spáchaný organizovanou, zločineckou alebo teroristickou skupinou ) sú charakterizované vysokou spoločenskou nebezpečnosťou.

Navrhovaná úprava príslušnosti predpokladá personálne a celkové posilnenie okresných súdov v sídle kraja.

Ide o pôvodné ustanovenie § 18, ktorého znenie zostáva nezmenené

Navrhuje sa obmedziť podmienky spoločného konania ta, aby to nebolo na úkor predlžovania trestného konania v konkrétnej trestnej veci.

Ide o pôvodné ustanovenie § 21, ktoré sa vzhľadom na predchádzajúcu navrhovanú zmenu prečíslovalo. Navrhuje sa zmena 1. ods. tohto ustanovenia, ktoré súvisí s navrhovanou zmenou príslušnosti súdov podľa ustanovenia §§ 14 a 15. V prípadoch, kde budú naplnené podmienky pre spoločné konanie o aspoň jednom z trestných činov bude príslušný na konanie okresný súd v sídle krajského súdu, spoločné konanie bude vykonávať tento súd.

Ide o prebratie pôvodného ustanovenia § 22, ktorého znenie zostáva nezmenená.

Ide o prebratie pôvodného ustanovenia § 23, ktorého znenie zostáva nezmenená.

de o prebratie pôvodné ustanovenie § 24, ktorého znenie zostáva nezmenené.

Ide o prebratie pôvodné ustanovenie § 25, ktorého znenie zostáva nezmenená.

Ide o prebratie pôvodného ustanovenia § 26, ktorého znenie zostáva nezmenené.

Navrhuje sa medzi pomocné orgány orgánov činných v trestnom konaní zaradiť aj probačného úradníka. Jeho postavenie v trestnom konaní bude špecifické najmä v tom zmysle, že sa bude sa odvíjať od uloženia navrhovaného alternatívneho trestu – probácie a jeho výkonom. V prípade podania návrhu na zmenu probácie na nepodmienečný trest odňatia slobody ( ak probácia nesplní svoj účel ) bude mať príslušný probačný úradník v trestnom konaní postavenie strany s povinnosťou predkladať dôkazy o opodstatnenosti takéhoto návrhu. Bližšie kompetencie probačného úradníka a probačnej služby vrátane inštitucionálneho postavenia stanoví osobitný zákon a probačnej a mediačnej službe. Bližšie postavenie probačného úradníka v trestnom konaní stanoví osobitný zákon.

Navrhuje sa medzi pomocné orgány zaviesť inštitút vyššieho súdneho úradníka. Vyšší súdny úradník bude pracovníkom súdu a do tejto funkcie by mal byť menovaný ministrom spravodlivosti. Existencia funkcie vyššieho súdneho úradníka je nevyhnutnou organizačnou zložkou zabezpečenia  fungovania najmä kontradiktórneho trestného procesu. Jeho najdôležitejšou úlohou v trestnom konaní bude po podaní obžaloby prokurátorom pripraviť a zabezpečiť pre sudcu všetky podklady pre úspešnú prípravu a priebeh kontradiktórneho konania tak, aby sudca nebol zbytočne zaťažený vykonávaním administratívnych úkonov a mohol sa plne venovať hodnoteniu dôkazov v súvislosti s vydaním rozhodnutia. Bližšie kompetencie vyššieho súdneho tajomníka stanoví osobitný zákon o vyšších súdnych tajomníkoch.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 27, ktorého znenie zostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 28, ktorého znenie zostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 29, ktorého znenie zostáva nezmenené.

Navrhuje sa zákonom upraviť postavenie nezúčastnenej osoby a figuranta v súvislosti s ich účasťou na procesných úkonoch a ich právom na náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Doteraz postavenie nezúčastnenej osoby a figuranta v trestnom konaní Trestný poriadok neobsahoval, čo prinášalo nemalé problémy v praxi orgánov činných v trestnom konaní, najmä v súvislosti s ich nárokmi na opodstatnenú náhradu nevyhnutných výdavkov a ušlej mzdy. Navrhovaná úprava tieto problémy odstráni.

Zavedenie nového inštitútu – figuranta, ktorého prítomnosť je spojená s vykonávaním takých úkonov trestného konania, ako sú rekognícia, rekonštrukcia, previerka výpovede na mieste a pod. odôvodňujú požiadavky praxe.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 3O, ktoré upravovalo podmienky a právny režim vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní. V súvislosti s návrhom na zriadenie nových inštitútov – probačného úradníka a vyššieho súdneho úradníka sa navrhuje upraviť aj okolnosti a proces ich vylúčenia z prejednávania veci.

Ide o prevzaté pôvodného ustanovenia § 31, v ktorom sa navrhuje doplniť podmienky rozhodovania o vylúčení vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka z prejednávania veci. Navrhuje sa, aby o vylúčení vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka rozhodoval predseda senátu príslušného súdu, ktorý je z prejednávanou vecou oboznámený a môže objektívne a rýchlo posúdiť odôvodnenosť jeho vylúčenia.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 32, ktorého znenie zostáva nezmenené.

de o prevzatie pôvodného ustanovenia § 32, ktoré sa dopĺňa o právo obvineného navrhovať, predkladať a zabezpečovať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu. Takouto úpravou sa jednak precizuje právo obvineného a na strane druhej sa zvýrazňuje zásada rovnosti strán v trestnom konaní, ktorá je nevyhnutným predpokladom pre zavedenie kontradiktórneho konania. Obvinený bude mať teda právo nielen uvádzať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, ale dôkazy bude môcť aj navrhovať a predkladať orgánom činným v trestnom konaní. Ide o reálne umožnenie súťaženia medzi prokurátorom a obžalovaným v súvislosti s dokazovaním v konaní pred súdom.

Navrhuje sa stanoviť medzi povinnosti obvineného uviesť už pri prvom výsluchu adresu, na ktorú mu majú byť doručované písomnosti a v prípade jej zmeny v priebehu trestného konania povinnosť takúto zmenu nahlásiť orgánom činným v trestnom konaní. Navrhovaným znením sa zabezpečuje odstránenie prieťahov konania v súvislosti s doručovaním písomností.

Pozri dôvodovú správu k alternatíve II - § 35 až § 37.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 34, ktorého znenie zostalo nezmenené.

Zavádza sa systém, že aj advokáta, ktorého si zvolí a splnomocní obvinený do pozície obhajcu – s právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tohto zákona – ustanoví súd. Má to ten nesporný význam a cieľ, že aj takto ustanoveného obhajcu môže oslobodiť od povinnosti obhajovať obvineného len súd, event. v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie (v konaní pred súdom predseda senátu).

Táto úprava má ambície zabrániť napr. odvolávaniu obhajcov pre „stratu dôvery u klienta“, zrušeniu splnomocnenia a vyberaniu nového obhajcu po dlhší čas, čím dochádza k predlžovaniu konania v často kritických situáciách. Nevylučuje sa síce oslobodenie obhajcu od povinnosti obhajovať obvineného aj z toho dôvodu, ale je ponúknutý mechanizmus riešenia tak, že až ďalší advokát, ktorého si obvinený zvolil a splnomocnil je pripravený obhajobu prevziať (naštudoval prípad) skôr ako ustanovený obhajca bude oslobodený a nový advokát bude obvinenému za obhajcu ustanovený. V zahraničí sa týmto ďalším ustanoveným obhajcom hovorí aj „náhradný obhajca“, čo je však evidentne zásadne odlišné od u nás t.č. existujúceho a diskutabilného náhradného obhajcu.

Pokiaľ obvinený ďalšieho advokáta nesplnomocní aby ho (po ustanovení súdom), obhajoval, bude mu obhajca ustanovený (§ 39).

V ustanovení § 39 ods. 1 ide o prípady nutnej obhajoby a ustanovenia obhajcu ex offo tak, ako to pozná aj súčasný Trestný poriadok. Novým je odsek piaty, ktorý reaguje na ústavnou zaručené právo obvineného na obhajobu osobne i prostredníctvom obhajcu. V prípadoch insolventných obvinených, ktorí si nemohli dovoliť advokáta a neboli dané dôvody na nutnú obhajobu, doterajšia právna úprava nezabezpečovala naplnenie ich práva na obhajobu advokátom – obhajcom. Predkladaný návrh tento nedostatok odstraňuje. Zároveň, vzhľadom na spochybniteľnú možnosť vymôcť od takéhoto obvineného trovy, ktoré štát vynaloží na obhajobu, zavádza sa právo súdu v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, že obhajoba bude vykonaná za zníženú odmenu. Ku každému takémuto prípadu sa bude musieť pristupovať prísne individuálne a súd bude zvažovať náročnosť úkonov obhajcu, jeho celkovú aktivitu pri obhajovaní, dĺžku konania, reálnosť prípadnej vymožiteľnosti aspoň časti nákladov od obvineného a pod.. Štát však i v týchto prípadoch bude znášať, resp. uhraní všetky skutočné náklady obhajcu spojené s takýmto obhajovaním.

Pretože sa názory súdu a obhajcu na odôvodnenosť rozhodnutia od povinnosti obhajovať za zníženú odmenu a taktiež pokiaľ sa týka určenej výšky resp. rozsahu zníženia odmeny, budú zrejme v niektorých prípadoch rozchádzať, pripúšťa sa právo aj obhajcovi podať proti rozhodnutiu sťažnosť.

Právo ustanoviť obhajcu patrí výlučne do právomoci súdov. Vytvorením inštitútu sudcu pre prípravné konanie by mala byť táto činnosť jednou z jeho úloh. Je potrebné pamätať aj na prípady keď nastanú okolnosti vyžadujúce zmenu obhajcu až v konaní pred súdom a preto bolo potrebné rozšíriť doterajšie ustanovenie § 40 o nové doteraz zákonom neupravené ustanovenie keď obhajca svojou „nečinnosťou“ spôsobuje prieťahy v konaní, čím negatívne ovplyvňuje trestný proces. Doterajšie právne úpravy neriešili situáciu v prípade, keď obhajca zomrie, je dlhodobo chorý, trvalo zaneprázdnený, alebo sa vyhýba plneniu svojich povinností. V uvedených prípadoch orgány činné v trestnom konaní a súdy konali automaticky, ale bez právnej úprav. Nie je ojedinelé, že obhajca je dlhodobo chorý a jeho vynútenou nečinnosťou sa trestný proces predlžuje, pretože bez jeho prítomnosti nie je možné pokračovať v konaní. Vyskytli sa aj prípady keď je obhajca zaneprázdnený, pretože v rovnakom období zastupuje viac klientov, ktorí trvajú na jeho osobnej účasti v obhajobe, čo komplikuje bezproblémový a rýchly proces. Bohužiaľ sa vyskytujú aj prípady, keď obhajca na svojej adrese nepreberá písomnosti, alebo sa priamo vyhýba plneniu svojich povinností. Novela dáva možnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdom ustanoviť namiesto pôvodného obhajcu iného obhajcu.

K ods. 1

Navrhovaná novela zachováva doterajší zmysel povinností obhajcu v trestnom konaní a vychádza aj z § 1 zákona SNR č. 132/1990 Zb. o advokácii v platnom znení, ktorý upravuje poslanie advokácie. Vzhľadom na vývoj právnej praxe upúšťa od povinnosti obhajcu prispievať k správnemu objasneniu a rozhodnutiu veci a posilňuje sa profesionálny vzťah obhajca - obvinený s dôrazom na takú činnosť obhajcu, ktorá je výrazne v prospech obvineného, samozrejme pri dodržaní a využití prostriedkov a spôsobov obhajoby, ktoré sú dôsledne v súlade so zákonom, resp. priamo sú v zákone uvedené. S predpokladom úpravy kontradiktórneho procesu je potrebné odľahčiť činnosť a povinnosti obhajcu, ktoré by smerovali k zisteniu objektívnej pravdy, pretože samotný kontradiktórny proces a spôsoby jeho vedenia sú koncipované tak, aby došlo k náležitému objasneniu veci a rozhodnutiu v nej.

K ods. 2

Predkladaná úprava konkretizuje jednotlivé práva obhajcu v trestnom konaní tak, aby bola dôsledne naplnená jeho úloha. Výrazne sa posiľňuje právo obhajcu vecne hovoriť, teda poskytovať právnu pomoc vo všetkých štádiách trestného konania, to znamená už podozrivej osobe, ktorá prichádza do styku s orgánmi trestného konania všeobecne. Novokoncipovaná právna úprava umožňuje právo obhajcu hovoriť bez prítomnosti tretej osoby už s osobou podozrivou, o to viac s osobou zadržanou. Je potrebné vychádzať z doterajšej praxe, že najdôležitejšie úkony, vykonávané s osobou, ktorá sa v budúcnosti má stať obvineným, sú tie, ktoré vykonávajú v úplných začiatkoch trestného konania či už policajné orgány alebo vyšetrovateľ. Ak má byť dôsledne zaručené právo na obhajobu, upravené v príslušných právnych normách, počnúc Európskym dohovorom o ľudských právach cez Listinu základných práv a slobôd až po Ústavu SR, je potrebné umožniť občanovi, ktorý sa dostáva do kontaktu s mocenskými zložkami štátu, ba dokonca je ohrozená jeho osobná sloboda, aby mu bola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej profesionálnej úrovni.

Ostatné práva, resp. oprávnenia obhajcu, uvádzané v tomto ustanovení, nachádzajú svoju konkrétnu podobu aj v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku, napr. v § 65 Tr. por., upravujúcom nazeranie do spisov, v § 165 Tr. por., upravujúcom účasť obhajcu na vyšetrovaní atď.

K ods. 3

V súlade s vyššie uvedeným sa v ods. 3) odráža postavenie obhajcu v konaní pred súdom, kde sa v najširšom zmysle slova upravuje jeho postavenie v tom zmysle, že má právo zúčastniť sa všetkých úkonov bez ohľadu na to, či také právo má aj obvinený. Predkladaná úprava upravuje právo obhajcu byť prítomný napr. na neverejnom zasadnutí senátu, čím opäť dochádza k posilneniu obhajobných práv pri dodržaní zásady rovnosti strán v trestnom konaní, keď podľa doterajšej právnej úpravy bolo možné napr. predbežne prejednať obžalobu len v prítomnosti prokurátora, teda bez účasti obvineného (obžalovaného), a tým aj bez prítomnosti obhajcu.

K ods. 4

Zachováva sa doterajšie znenie osnovy, pretože zo samotného textu vyplýva nutnosť zabezpečiť plnohodnotnú obhajobu ako jedno zo základných ľudských práv pri osobách, ktoré sú znevýhodnené tým, že vzhľadom na ich telesné alebo duševné nedostatky bolo v občianskoprávnom konaní rozhodnuté o ich zbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Doterajší vývoj praxe v trestnom konaní bez akýchkoľvek pochybností ukázal opodstatnenosť tohto ustanovenia, keď skutočne u týchto osôb je potrebné zabezpečiť ich práva bez ohľadu na to, či si to želajú alebo nie, pretože vzhľadom na štruktúru ich osobnosti nedokážu posúdiť význam činnosti obhajcu pri chránení ich záujmov.

K ods. 5

Zachováva sa doterajšia úprava s tým, že ak splnomocnenie obhajcu nebolo vymedzené resp. vymedzené inak, vzťahuje sa na úsek trestného konania (§ 12 ods. 11), t.j. od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku alebo uznesenia o zastavení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie obhajcu zaniklo zo zákona, zachováva sa jeho oprávnenie podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu. To znamená, že napr. návrh na povolenie obnovy konania, na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie atď. bude potrebné nové splnomocnenie na obhajobu. Zaradenie tohto ustanovenia do osnovy vyplýva z existencie možnosti obmedziť splnomocnenie obhajcu len na určitý úsek trestného konania (napr. na hlavné pojednávanie, odvolacie konanie vo forme verejného či neverejného zasadnutia) alebo aj na jednotlivý úkon/ napr. napísanie odvolania, stanoviská k obžalobe, sťažnosti a pod.). V prípade splnomocneného obhajcu by mal byť rozsah splnomocnenia zrejmý už zo samotného textu listiny o splnomocnení a v prípade ustanoveného obhajcu z rozhodnutia či opatrenia predsedu senátu o ustanovení. K obmedzeniu splnomocnenia môže dôjsť i v priebehu samotného konania. Veľmi dôležitou skutočnosťou je účinnosť obmedzenia splnomocnenia obhajcu, ktorá nastáva vtedy, ak obmedzenie splnomocnenia bolo orgánom činným v trestnom konaní riadne oznámené. Ak k tomu nedošlo, je potrebné rešpektovať pravidlo, že orgány činné v trestnom konaní priznajú účinnosť aj tým úkonom obhajcu, ktoré urobil nad rozsah svojho splnomocnenia, pokiaľ sa vzťahujú na trestné stíhanie.

K ods. 6

Vzhľadom na doterajšie poznatky a vývoj praxe je potrebné formulovať a zaradiť priamo do návrhu novely právo obhajcu vyžiadať si vo všetkých štádiách trestného konania o každom úkone kópiu alebo prepis zápisnice s tým, že sa zároveň do tohto ustanovenia vkladá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1) takej žiadosti vyhovieť. Ide o  dôležité a praktické ustanovenie, pretože často dochádza k ťažkostiam pri komunikácii medzi obhajcom a orgánmi činnými v trestnom konaní v uvedenom smere, hoci je potrebné i z pohľadu obhajcu mať náležitým spôsobom k dispozícii dokumentáciu o priebehu a obsahu vykonávaného úkonu orgánom činným v trestnom konaní. Ide o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní umožniť obhajcovi disponovať v listinnej podobe úkonmi, ktoré predstavujú obsah trestného spisu. Druhá veta predkladanej novely upravuje spôsob realizácie tohto práva obhajcu z technického a časového hľadiska. Samozrejme že náklady spojené s vyhotovením kópií alebo prepisov jednotlivých listín znáša obhajca. Ich výšku a spôsob úhrady upravujú rezortné predpisy podľa jednotlivých štádií trestného konania.

K ods. 7

V danom prípade ide o vymedzenie práv obhajcu v rámci predpokladaného kontradiktórneho trestného procesu. Dochádza k jednoznačnému vymedzeniu obsahu postavenia obhajcu s tým, že obhajca má právo samozrejme zákonným spôsobom vyhľadať, zadovážiť, teda zabezpečiť dôkaz, následne ho zodpovedajúcim spôsobom a formou predložiť orgánu činnému v trestnom konaní, ba dokonca sám taký dôkaz zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonať. Navrhované znenie zdôrazňuje skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní musia rešpektovať a akceptovať aj dôkaz predložený obhajcom, pričom dochádza k výraznejšej úprave, obsiahnutej v doterajšom znení v § 89 ods. 3.

K ods. 8

Zachováva sa doterajšia platná právna úprava (§ 41 ods. 7) s tým, že otázky a problémy spojené s touto časťou zákona prax plne potvrdila. Osvedčil sa obsah tohto ustanovenia tak z hľadiska postavenia obvineného, ktorý má viacerých obhajcov, z hľadiska samotných obhajcov, ako aj jednotlivých orgánov trestného konania.

Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 44, z ktorého bol vypustený ods.2 z dôvodu, aby sa zrovnoprávnilo postavenie poškodeného v konaní pred okresným súdom a okresným súdom v sídle krajské súdu z hľadiska jeho účasti na súde.

Ide o prevzatie pôvodného znenia § 45, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 46, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 47, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 48, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 49, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 50, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 51, ktoré sa navrhuje doplniť o povinnosť zúčastnenej osoby a poškodeného uplatniť najneskoršie do začatia konania pred súdom prvého stupňa všetky dôkazy, ktoré sú mu známe a ktoré navrhuje na súde aj vykonať. Účelom navrhovanej úpravy je odstrániť prieťahy v konaní pred súdom sústavným predkladaním neopodstatnených návrhov a dôkazov, ktorými sa musel súd na hlavnom pojednávaní zaoberať a procesne o nich rozhodovať. V konečnom dôsledku ide o návrh, ktorý zefektívni súdne konanie, prispeje aj k lepšej príprave a organizácii konania hlavného pojednávania najmä v súvislosti s jeho kontradiktórnym charakterom.

Ide o prevzatie pôvodného ustanovenia § 52, ktoré sa navrhuje doplniť o procesné podmienky odstraňovania prieťahov v trestnom konaní. V prípadoch, ak je odôvodnený predpoklad, že došlo k prieťahom pri príprave na súdne prejednanie veci (termín konania, termín vyhotovenia súdneho rozhodnutia), môže účastník trestného konania ktorýkoľvek podať cestou napadnutého súdu sťažnosť na nadriadený súd, aby bola určená primeraná lehota na vykonanie namietaného procesného úkonu. V tejto súvislosti sa ďalej navrhuje, že ak súd v priebehu štyroch týždňov od obdržania sťažnosti vykoná namietaný úkon vyrozumie o tom sťažovateľa a vec je považovaná za vybavenú, pokiaľ účastník konania, ktorý sťažnosť podal, do piatich pracovných dní od doručenia vyrozumenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti trvá.

O sťažnosti na odstránenie prieťahov v konaní rozhoduje senát nadriadeného súdu na neverejnom zasadnutí.

Ďalej sa navrhuje stanovenie doby a miesta vykonávania procesných úkonov (zásadne v dennej dobe a v úradných miestnostiach). Výnimka je možná len v odôvodnených prípadoch napr. vykonanie neodkladného a neopakovateľného úkonu.

K ods. 3, 4

Do návrhu zákona boli tieto ustanovenia zapracované vzhľadom na to, že prieťahy v trestnom konaní predstavujú najfrekventovanejší dôvod pre nespokojnosť účastníkov konania (strán, najmä obvineného a poškodeného) s výkonom súdnictva, ale aj s vyšetrovaním veci. Prejavuje sa to veľmi markantne aj v počte sťažností na prieťahy v konaní, ktoré eviduje súd v Štrasburgu. V tejto spojitosti nemožno prehliadať, že z uvedenej skutočnosti hrozí štátu veľmi reálne povinnosť finančne odčiniť pasivitu orgánov trestného konania a tiež súdu. Pritom výška takejto náhrady sa bude pohybovať v miliónových sumách práve vzhľadom na veľký počet naznačených sťažností. Preto treba urgentne prijať takú úpravu, ktorá aj keď celkom neodstráni nedostatky tohto druhu, má predpoklady situáciu pozitívne usmerniť.

Nemožno prehliadnuť ani to, že sa zároveň odstraňuje možná trecia plocha medzi výkonnou a súdnou mocou v otázke sudcovskej nezávislosti, lebo rieši vec zásahom súdu vyššej inštancie – už je zákonom dovolený spôsob zásahu do sudcovskej nezávislosti pokiaľ dotknutý súd sám nevyrieši vec k spokojnosti sťažovateľa.

Obdobné riešenie ako pre súdne konanie sa navrhuje ako aktuálne aj pokiaľ sa týka polície a prokuratúry.

Navrhované znenie zákona okrem uvedeného zvyšuje priebežnú kontrolu postupnosti práce v rámci jednotlivých rezortov - polície, prokuratúry a súdov.

Ide o pôvodné ustanovenie § 53, ktoré sa navrhuje doplniť o inštitúty vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka. Vzhľadom na ich postavenie v trestnom konaní z hľadiska zefektívnenia ich kompetencií prichádza u nich do úvahy využitie aj inštitútu dožiadania v trestnom konaní.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 54, ktoré zostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 55, z ktorého sa vypúšťa pôvodný ods.2 z dôvodu presnosti zachytenia priebehu a obsahu procesného úkonu tak, aby o zápisnici nevznikali pochybnosti z hľadiska verifikácie. Ďalej sa navrhuje doplniť toto ustanovenie o ods. 4. t.j. o možnosť zachytenia priebehu a obsahu procesného úkonu a zápisnice z hlavného pojednávania aj inými technickými prostriedkami. Pojem iný technický prostriedok je použitý preto, lebo jeho obsah je tak dostatočne široko definovaný, že zohľadňujú široký časový horizont vzhľadom na technický vývoj zariadení, ktoré dokážu zvukovo a inak zachytiť a uchovať záznam.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 56, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 57, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 58, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 59, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 60, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 61, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 62, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 63, ktoré sa navrhuje doplniť o nové inštitúty vyššieho súdneho úradníka a probačného úradníka v súvislosti s doručovaním nimi vyhotovených písomnosti.

Mení sa názov pôvodného ustanovenia § 64 z „odopretia" prijatia na odmietnutie prijatia, ktoré je lingvisticky správnejšie. Pôvodne znenie ustanovenia § 64 však ostáva nezmenené.

Ide o prevzatie pôvodného znenia ustanovenia § 65, ktoré ostáva nezmenené.

Ide o pôvodné znenie ustanovenia § 66, ktoré sa navrhuje doplniť o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní upozorniť osoby o možnosti ich potrestania poriadkovou pokutou do výšky 50 000,- Sk v prípadoch, že rušia trestné konanie, správajú sa urážlivo voči súdu, prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, alebo neuposlúchnu ich príkaz alebo výzvu. Účelom navrhovanej úpravy je odstránenie pochybnosti o odôvodnenosti použitia poriadkovej pokuty orgánmi činnými v trestnom konaní a zároveň zvýrazniť preventívny účinok takéhoto upozornenia.

Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov, vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Z väzobných dôvodov uvedených v odseku 1 vyplýva, že jej účelom je zabezpečiť prítomnosť obvineného pre trestné stíhanie a pre výkon trestu (písm. a), zabrániť mu, aby maril alebo sťažoval vykonávanie dôkazov (písm. b) a napokon chrániť spoločnosť pred páchateľom, ktorý by aj po vznesení obvinenia chcel pokračovať v trestnej činnosti (písm. c). Na vzatie do väzby stačí existencia jedného z dôvodov, ich kumulácia však nie je vylúčená. Okrem toho ustanovenie odseku 2, uvádza ďalší presne vymedzený dôvod, ktorý sa môže uplatniť samostatne, ale aj v spojitosti s niektorým z dôvodov uvedených v odseku 1. V každom prípade však orgán rozhodujúci o väzbe musí vždy skúmať, či sú preukázané konkrétne okolnosti potvrdzujúce existenciu väzobných dôvodov.

Ako nový sa v odseku 3 navrhuje inštitút ochrannej väzby, ktorý by umožňoval vziať obvineného do väzby s jeho súhlasom aj pri absencii dôvodov väzby podľa predchádzajúcich odsekov.

Väzba sa navrhuje ako inštitút fakultatívnej povahy, čo platí vo vzťahu ku všetkým jej dôvodom.

Kým § 69 stanovuje materiálne podmienky väzby, odsek 1 tohto ustanovenia definuje formálnu podmienku spočívajúcu v tom, že voči osobe, ktorá sa berie do väzby, už bolo vznesené obvinenie. Zo skutočnosti, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok, však vyplýva, že v čase rozhodovania o väzbe toto uznesenie ešte nemusí byť právoplatné. Rozhodovanie o väzbe sa navrhuje zveriť do právomoci sudcu pre prípravné konanie, ktorý však môže rozhodovať len na základe návrhu prokurátora.

Vzhľadom na to, že prokurátor bude môcť napadnúť sťažnosťou aj rozhodnutie, ktorým sudca pre prípravné konanie nevyhovie jeho návrhu na vzatie obvineného do väzby, v odseku 2 sa navrhuje upraviť formu a obsah tohto rozhodnutia.

V ustanovení sa navrhuje, aby orgánom, ktoré rozhodli o vzatí obvineného do väzby, bola uložená informačná povinnosť vo vzťahu k presne vymedzeným subjektom.

V ustanovení sa navrhuje upraviť dĺžku trvania väzby tak, aby na jednej strane nedochádzalo k jej bezdôvodnému predlžovaniu, ale aby na druhej strane boli eliminované možnosti páchateľov (najmä závažných a z hľadiska dokazovania komplikovaných trestných činov) rôznymi návrhmi umelo predlžovať trestné konanie a tým dosiahnuť, aby zákonná lehota pre trvanie väzby skončila skôr, ako bude trestné konanie skončené.

V odsekoch 1 a 2 sa vymedzujú orgány, ktoré budú o trvaní väzby rozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania, stanovuje sa jej základná dĺžka, definujú sa podmienky, za ktorých budú môcť tieto orgány väzbu predĺžiť, a určujú sa doby, o ktoré tak bude možné urobiť. V tejto súvislosti sa navrhuje stanoviť, aby celková doba väzby sa odvodzovala od výšky hroziaceho trestu s tým, že nesmie presiahnuť štyri roky.

S cieľom predísť prípadným problémom praxe s počítaním lehôt uvedených v odsekoch 1 a 2 sa do tohto ustanovenia navrhuje zaradiť aj interpretačné pravidlá pre ich počítanie, vrátane presnej špecifikácie doby, ktorá sa do plynutia týchto lehôt nezapočítava.

V odseku 1 tohto ustanovenia sa navrhuje uložiť orgánom činným v trestnom konaní, sudcovi pre prípravné konanie a súdu povinnosť skúmať v každom štádiu trestného konania, či skutočne u obvineného naďalej trvajú dôvody väzby a ak pominuli, prepustiť ho ihneď na slobodu. Zároveň sa upravuje postup prokurátora a sudcu v prípravnom konaní pri rozhodovaní o návrhu o zmene dôvodov väzby.

Odsek 2 upravuje právo obvineného žiadať svoje prepustenie na slobodu a spôsob rozhodovania o takejto žiadosti. Za účelom eliminovania možnosti zneužívania tohto práva a obťažovania prokurátora, sudcu pre prípravné konanie a súdu častými neodôvodnenými žiadosťami však súčasne stanovuje aj časové obmedzenie tohto práva.

V odseku 3 sa navrhuje zjednodušený spôsob prepustenia obvineného na slobodu v prípade, keď v konaní pred súdom bude s prepustením súhlasiť prokurátor.

Vzhľadom na dôvod a účel ochrannej väzby bolo potrebné v tomto ustanovení odlišne upraviť postup pri prepustení obvineného z tejto väzby.

V ustanovení sa navrhuje, aby pri splnení zákonom stanovených podmienok bolo možné inštitút väzby nahradiť alternatívne zárukou alebo sľubom, pričom na rozdiel od inštitútu peňažnej záruky (§ 78) ide v tomto prípade o opatrenie nemajetkovej povahy. Do úvahy však nebude prichádzať jeho použitie v prípade splnenia podmienok na uvalenie kolúznej väzby (§ 69 ods. 1 písm. b).

Odsek 3 vylučuje z možnosti použitia tohto inštitútu páchateľov obzvlášť závažných trestných činov.

Navrhované ustanovenie vyhovuje požiadavkám praxe, podľa ktorých v niektorých prípadoch možno účel väzby dosiahnuť aj bez toho, aby obvinený bol umiestnený v zariadení na výkon väzby. Z tohto dôvodu sa v odseku 1 ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúcemu o väzbe, či v prípade existencie dôvodov na uvalenie väzby rozhodne o vzatí obvineného do väzby alebo ho ponechá na slobode a uloží mu niektoré z obmedzení vymenovaných v tomto ustanovení, pričom môže uložiť aj viaceré z nich popri sebe. Súčasne sa určujú orgány, ktoré budú príslušné na zrušenie alebo zmenu uložených obmedzení, ako aj na kontrolu ich plnenia.

Okrem spôsobov uvedených v § 76 a § 77 sa navrhuje, aby väzbu bolo možné nahradiť aj zložením peňažnej záruky (kaucie), ktorá nie je viazaná len na osobu obvineného. Kvôli zabezpečeniu plynulosti trestného konania sa však súčasne stanovuje obvinenému povinnosť oznámiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu zmenu miesta svojho pobytu. Tento inštitút však nebude možné použiť vo vzťahu k páchateľom obzvlášť závažných trestných činov.

Zákon ponecháva na úvahu orgánu rozhodujúceho o prijatí kaucie, akú jej výšku v konkrétnom prípade stanoví. V tomto smere ho neobmedzuje žiadnou zákonnou sadzbou, len definuje hľadiská, z ktorých treba pri určovaní výšky kaucie vychádzať.

Ak obvinený po prijatí kaucie svojim konaním spôsobí, že nastane niektorá z okolností výslovne uvedených v odseku 3, zložená záruka pripadne štátu, čo však nezbavuje obvineného trestnej zodpovednosti za trestný čin, za ktorý je stíhaný. Súčasne prichádza do úvahy aj vzatie obvineného do väzby. Ak však obvinený neporuší povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré mu boli uložené, resp. ak odpadne dôvod väzby, vráti sa zložená peňažná čiastka obvinenému (osobe, ktorá ju za obvineného zložila), prípadne na základe požiadavky obvineného sa použije na účely predvídané týmto ustanovením.

Toto ustanovenie stanovuje, v ktorých prípadoch možno podať sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe a o pripadnutí peňažnej záruky štátu. Súčasne sa v ňom vymedzuje, v ktorých prípadoch a za akých podmienok má táto sťažnosť odkladný účinok.

Navrhuje sa, aby v prípade, že existuje niektorý z dôvodov väzby u obvineného, ktorý už vykonáva trest odňatia slobody uložený v inej veci, súd alebo v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie mohol rozhodnúť o nevyhnutných obmedzeniach obvineného. Tieto obmedzenia môžu spočívať v zákaze styku s určitými osobami, v kontrole korešpondencie, v zamedzení voľného pohybu mimo väzenské zariadenie a pod. a ich cieľom bude najmä zabrániť obvinenému, aby prostredníctvom odsúdených a iných osôb ovplyvňoval spoluobvinených, svedkov alebo poškodených.

Orgán rozhodujúci o obmedzeniach pri tom použije primerane ustanovenia platné pre konanie o väzbe a musí prihliadať na to, aby sa v dôsledku uložených obmedzení obvinený neocitol v horšom postavení, ako keby bol vzatý do väzby.

Ustanovenie vymedzuje skutočnosti, o ktorých sú orgány činné v trestnom konaní alebo súd povinné bez prieťahov vyrozumieť príslušný ústav na výkon väzby, aby ústav mohol zabezpečovať výkon väzby v súlade so zákonom a aktuálnym stavom v konkrétnom trestnom stíhaní.

Toto ustanovenie umožňuje výnimočne, avšak v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, zasiahnuť do osobnej slobody osoby, voči ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie. Rozlišujú sa pri tom dva relatívne samostatné inštitúty a to zadržanie a obmedzenie osobnej slobody.

Podľa odseku 1 zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu za súčasnej existencie väzobných dôvodov môže vykonať policajt. Naproti tomu osobe, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, smie z dôvodov uvedených v odseku 2 obmedziť osobnú slobodu ktokoľvek bez toho, že by musel skúmať, či sú dané dôvody väzby.

Vzhľadom na to, že inštitúty upravené v tomto ustanovení predstavujú vážny zásah do základných práv a slobôd občana garantovaných ústavov, podľa navrhovanej úpravy už od začiatku uplatnenia takéhoto zásahu voči občanovi musí byť zaručený dozor a spolurozhodovanie prokurátora. Z toho istého dôvodu ustanovenie podrobne upravuje aj postup orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k podozrivej osobe po tom, ako bol vykonaný zásah do jej osobnej slobody, pričom sa stanovuje maximálne prípustná dĺžka trvania tohto zásahu v súlade s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR.

Pretože zadržaná osoba sa nachádza v podobnej situácii ako obvinený, navrhovaná úprava predpokladá, že jej budú poskytnuté aj primerané možnosti k realizovaniu jej ústavného práva na obhajobu.

Z tohto ustanovenia vyplýva pre policajta možnosť, aby v neodkladnom prípade týmto prechodným opatrením preklenul dobu, počas ktorej nemožno vopred zadovážiť rozhodnutie o väzbe, hoci niektorý z dôvodov väzby existuje. Na rozdiel od § 82 ide výlučne o postup voči osobe, ktorej už bolo vznesené obvinenie, hoci uznesenie o vznesení obvinenia ešte nemuselo nadobudnúť právoplatnosť.

Aj toto ustanovenie zaručuje potrebnú ingerenciu prokurátora a garantuje maximálnu dĺžku trvania zadržania korešpondujúcu s ústavnou úpravou.

Ustanovenie ods. 2 vychádza s požiadaviek čl. 39 a nasl. Schengenskej zmluvy o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach

Toto ustanovenie bezprostredne nadväzujúce na ustanovenia § 82 a 83 upravuje postup prokurátora a sudcu pre prípravné konanie pre prípad, že sa zadržaná osoba dostane do ich dispozície. Osobitne v tejto súvislosti treba upozorniť na právo obhajcu i prokurátora zúčastniť sa výsluchu zadržaného sudcom pre prípravné konanie, ako aj informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania.

V záujme dodržiavania Ústavou SR maximálne dovolenej dĺžky obmedzenia osobnej slobody obvineného sa navrhuje, aby prekročenie tejto lehoty bolo automaticky dôvodom na prepustenie obvineného na slobodu.

V praxi sa často stáva, že vec dôležitá pre trestné konanie sa dostane do dispozície štátneho orgánu ešte pred začatím trestného stíhania inak, ako postupom podľa Trestného poriadku. Môže byť napr. zaistená podľa § 21 zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov alebo podľa § 17 zákona č. 240/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, prípadne na základe iných zákonov. Inštitút prevzatia takto zaistenej veci zabezpečuje, aby sa bez všetkých pochybností mohla použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

Odsek 1 tohto ustanovenia má zabezpečiť, aby vydaná, odňatá alebo prevzatá vec bola v zápisnici identifikovaná spôsobom vylučujúcim jej zámenu s inou vecou.

V odseku 2 sa orgánu konajúcemu ohľadom vydania, odňatia alebo prevzatia veci ukladá povinnosť písomne potvrdiť prevzatie veci.

Ustanovenie umožňuje, aby sa v prípade potreby úschova vydaných, odňatých a prevzatých vecí mohla zabezpečiť aj prostredníctvom iných subjektov, ako sú orgány činné v trestnom konaní a súd.

Pri vyšetrovaní niektorých trestných činov, ktoré navrhované ustanovenie presne vymedzuje, je často nevyhnutné pre úspešné vykonanie trestného stíhania zaistiť peniaze na účte v banke, pričom prax ukázala, že je potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd na tento účel disponovali špeciálnym zaisťovacím inštitútom. Kvôli vylúčeniu prípadných nežiadúcich prieťahov v prípadoch, keď je potrebné neodkladne konať, sa navrhuje, aby príkaz na zaistenie peňazí mohol dať v prípravnom konaní aj policajt. Na druhej strane v záujme eliminácie nežiadúcich zásahov do vlastníckych práv občanov sa pre takýto postup bude vyžadovať aspoň dodatočný súhlas prokurátora. Z ustanovenia súčasne vyplýva pre orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosť dbať na to, aby účet bol zaistený len v nevyhnutne potrebnej výške a na nevyhnutne potrebnú dobu.

Zaistenie môže postihnúť nie len účet obvineného, ale ktorýkoľvek účet v banke, ktorý má súvislosť s vyšetrovaným trestným činom. Navrhuje sa ponechať na úvahu orgánu, ktorý príkaz na zaistenie účtu vydá, či sa tento príkaz doručí aj vlastníkovi účtu, lebo v niektorých prípadoch by jeho doručenie mohlo výrazne sťažiť vyšetrovanie.

Súčasne sa navrhuje, aby tento inštitút bolo možné primerane použiť aj na zabezpečenie nároku poškodeného na náhradu škody, čím sa zvýrazňuje jeho postavenie v trestnom konaní, posilňujú sa jeho práva a vytvárajú sa lepšie predpoklady pre rýchle uspokojenie jeho nárokov.

Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť s cennými papiermi a možno očakávať, že s rozvojom kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte zosilňovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peniazom na účte. Kvôli vylúčeniu prípadných aplikačných problémov je však potrebné tento postup upraviť v samostatnom ustanovení. Na rozdiel od predchádzajúceho ustanovenia však oprávnením zaistiť zaknihované cenné papiere nebude disponovať policajt.

Cieľom týchto ustanovení je dosiahnuť, aby veci, ktoré boli obstarané pre potreby trestného stíhania jednotlivými zákonom upravenými zaisťovacími úkonmi, zostávali v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní a súdu len nevyhnutne potrebnú dobu, aby sa tak neprimerane neobmedzovali vlastnícke, užívacie a iné práva k týmto veciam. Súčasne majú zabezpečiť, aby činnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu nebola komplikovaná prípadnými nevyjasnenými občianskoprávnymi vzťahmi alebo absenciou potrebnej súčinnosti oprávnených osôb. Z týchto dôvodov sa v súlade s predchádzajúcou praxou navrhuje priamo v zákone pomerne podrobne upraviť práva, povinnosti a postup jednotlivých zainteresovaných subjektov pri nakladaní so zaistenými vecami.

Toto ustanovenie v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl. 21 ods. 2 Ústavy SR legalizuje zásahy orgánov činných v trestnom konaní do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosti osoby a jej obydlia a preto aj presne definuje dôvody, pre ktoré možno vykonať domovú prehliadku, prehliadku priestorov neslúžiacich na bývanie a pozemkov, ako aj osobnú prehliadku.

V týchto ustanoveniach sa vymedzujú orgány, ktoré sú oprávnené nariadiť vykonanie jednotlivých druhov prehliadok, stanovuje sa forma príkazu na ich vykonanie a režim ich doručovania dotknutým osobám a určujú sa subjekty, ktoré budú tieto príkazy realizovať.

Navrhuje sa, aby policajt mohol zasiahnuť do ústavného práva na nedotknuteľnosť obydlia nie len za účelom vykonania prehliadky, ale aj pri splnení iných, v tomto ustanovení presne vymedzených podmienok. Ustanovenie odseku 3 má pri tom zabrániť prípadným pokusom o zneužitie tohto inštitútu, pri čom však nevylučuje, aby pri jeho uplatňovaní príslušný orgán nemohol napr. zaistiť zbrane, drogy alebo obdobné veci nachádzajúce sa v obydlí.

Účelom tohto ustanovenia je zdôrazniť, že prehliadky podľa § 94 nemožno zneužívať na neprimerané zásahy do ústavných práv občanov, ale možno ich použiť subsidiárne len vtedy, ak cieľ, ktorý sa ich vykonaním sleduje, nemožno dosiahnuť iným, z hľadiska občianskych práv šetrnejším spôsobom.

Vzhľadom na skutočnosť, že striktné dodržiavanie takéhoto postupu by v ojedinelých prípadoch mohlo viesť k predčasnému zmareniu účelu prehliadky, v odseku 2 sa povoľuje výnimka z tejto zásady.

Toto ustanovenie upravuje postup orgánu, pri vykonávaní úkonov podľa predchádzajúcich ustanovení a stanovuje základné zásady pre spracovanie sprievodnej dokumentácie. Kvôli vylúčeniu prípadných pochybností o objektivite vykonaného úkonu, dodržaní zákonných podmienok a postupov a spochybňovania obstaraných dôkazov sa navrhuje, aby sa pri úkone (až na zákonom vymedzené výnimky) umožnila prítomnosť tzv. domácej osoby a aby sa obligatórne k prehliadke pribrala osoba, ktorá nie je na veci zúčastnená.

Toto ustanovenie organicky dopĺňa práva orgánov činných v trestnom konaní zakotvené v § 94 až 100 o im zodpovedajúcu povinnosť občana strpieť tieto úkony. Pre prípad, že by sa zainteresovaná osoba odmietla dobrovoľne podrobiť výkonu procesného úkonu, navrhuje sa v odseku 2, aby orgány vykonávajúce úkon mohli prekonať jej odpor alebo ňou vytvorenú prekážku aj donucovacími prostriedkami.

Týmto ustanovením sa legalizuje konanie orgánov činných v trestnom konaní, v rámci ktorého je proti vôli občana nevyhnutné zasiahnuť do práva na nedotknuteľnosť obydlia za účelom vykonania niektorých procesných úkonov na miestach, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

Zadržanie a vydanie zásielky je procesný úkon, ktorý predstavuje zásah do ústavou garantovaného práva na listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ, vzhľadom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah prípustný.

Ustanovenie v odseku 1 vytvára relatívne široký priestor na postihnutie zásielok pochádzajúcich od obvineného alebo jemu určených bez ohľadu na trestnoprávnu kvalifikáciu jeho konania. V odseku 2 sa navrhuje, aby vo vzťahu k presne vymedzeným trestným činom bolo možné uplatniť tento inštitút aj v dobe, keď ešte nebolo začaté trestné stíhanie. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv občanov sa vyžaduje písomná forma a odôvodnenie nariadenia. Z tohto istého dôvodu sa navrhuje, aby tento inštitút bol zverený len do právomoci súdnych orgánov.

Na preklenutie doby, počas ktorej nebude možné včas obstarať zákonom požadované nariadenie na zadržanie zásielky, sa v odseku 3 upravuje prechodné krátkodobé opatrenie - príkaz na zadržanie prepravy zásielky.

V nadväznosti na § 103 bolo potrebné vymedziť okruh subjektov, ktoré môžu ďalej nakladať so zadržanou a vydanou zásielkou, a upraviť ich postup. Samostatné konanie orgánov činných v trestnom konaní bez ingerencie sudcu pre prípravné konanie je aj tu vylúčené.

Toto ustanovenie vytvára priestor pre zefektívnenie boja orgánov činných v trestnom konaní a polície s niektorými zákonom vymedzenými druhmi trestnej činnosti, na páchanie ktorej sú zneužívané zásielky vydané podľa § 103 odsek 1 alebo 2.

Aj účelom tohto ustanovenia, ktoré je v súlade s Dohovorom OSN proti nedovolenému obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, je umožniť účinnejšie odhaľovať páchateľov trestných činov súvisiacich s dovozom, vývozom alebo prevozom vecí uvedených v odseku 1. Vzhľadom na charakter tohto opatrenia sa pri jeho realizácii predpokladá spolupráca policajtov s orgánmi Colnej správy a odôvodnené bude aj použitie informačných a technických prostriedkov, ktorými v zmysle osobitného zákona disponuje Policajný zbor.

Inštitút upravený v tomto ustanovení predstavuje zásah do ústavou zaručeného práva na tajomstvo prepravovaných správ, s poukazom na ustanovenie čl. 22 ods. 2 Ústavy SR však ide o zásah dovolený a je v súlade aj s príslušnými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Bez jeho existencie by odhaľovanie a dokazovanie niektorých trestných činov bolo prinajmenšom problematické. Vzhľadom na charakter tohto úkonu sa však navrhuje priamo v zákone stanoviť presné pravidlá pre jeho povoľovanie, nasadzovanie a využívanie jeho výsledkov v trestnom konaní. Závažnosť zásahu do občianskych práv a slobôd občanov je premietnutá aj do skutočnosti, že odpočúvanie bez súhlasu účastníka dotknutej telekomunikačnej stanice môže povoliť len predseda senátu, sudca alebo sudca pre prípravné konanie.

Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy, ktorá používala pojem „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“ sa navrhuje pojem „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti“, lebo je používaný aj t.č. platným zákonom č. 195/2000 o telekomunikáciách (§ 2 a nasl.) a zahŕňa verejnú telefónnu, mobilnú, faxovú a internetovú prevádzku, ako aj vnútorné podnikové siete.

Za účelom dosiahnutia náležitej efektívnosti použitia tohto inštitútu v konkrétnom prípade je potrebné zabezpečiť jeho utajenie. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby sa výsledky odpočúvania mohli použiť až po skončení všetkých technických opatrení vykonávaných na jeho zabezpečenie.

V trestnom konaní - tak ako doteraz - budú predmetom dokazovania všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Bude treba dokazovať, či skutok bol spáchaný, či skutok má znaky trestného činu, kto ho spáchal. Predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti z ktorých možno zistiť, za akých okolností a ako bol trestný čin spáchaný, príčinná súvislosť a následky činu, všetky skutočnosti ktoré charakterizujú osobu páchateľa, jeho motiváciu a formu zavinenia, ako i skutočnosti, ktoré viedli k trestnej činnosti a umožnili jej spáchanie. Následky trestného činu a rozsah spôsobenej škody sa bude zisťovať aj z hľadiska rozhodovania o nárokoch poškodeného. Samozrejme predmetom dokazovania budú aj všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva procesného.

Dôkazné prostriedky sú síce prakticky vyčerpávajúco vymenované v § 89 ods.2, avšak nevylučujú sa ani event. iné pramene dôkazov, poskytované napr. novými vedeckými objavmi. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj "všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci" je, aby išlo o dôkazy, získané zákonným spôsobom. Do úvahy prichádzajú najmä najnovšie informačno-technické prostriedky (elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické) a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory, používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní dopravovaných zásielok a ich vyhodnocovaní, spojenom s využívaním kriminalistických metód pri zaznamenávaní telekomunikačnej techniky, pri vyhodnocovaní obrazových či zvukových záznamov (§ 35 zákona o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z.).

Zdôraznenie kontradiktórnosti trestného procesu si vyžiadalo výslovné zdôraznenie (ods.4) skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany. Musia, samozrejme, niesť náklady, spojené s obstaraním dôkazu.

Ods.5 sa preberá bez zmeny.

Doterajšie formy predvolania a predvedenia sa v podstate zachovávajú. K upresneniu dochádza najmä u mladistvých. Doterajšia úprava umožňovala, aby predvádzanie vykonal pracovník súdu, prokuratúry alebo orgánu povereného starostlivosťou o mládež. Skúsenosti praxe však poukazujú na agresivitu mladistvých, ktorí sa dopúšťajú aj závažných trestných činov. Príslušný policajný orgán má väčšie predpoklady predvedenie úspešne realizovať.

Tieto ustanovenia upravujú podrobnejšie postup pri výsluchu obvineného. Po poučení treba obvineného s predmetom výsluchu, t.j. so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, podrobne oboznámiť a pri výsluchu postupovať podľa osvedčených kriminalistických zásad. Najprv treba obvinenému umožniť, aby sám, v monológu, uviedol to, čo považuje za potrebné na objasnenie veci a svoju obhajobu. Až potom mu možno klásť otázky. Otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, nemajú byť klamlivé (kapciózne), ani sugestívne.

Obvinený môže použiť pri výsluchu poznámky, ktoré je ale povinný predložiť na nazretie vyslúchajúcemu a možno ho vyzvať aj k napísaniu určitého textu za účelom overenia jeho rukopisu. Z práva na obhajobu vyplýva, že ani k tomuto úkonu nesmie byť donucovaný.

Konfrontácia i rekognícia sú upravené len rámcovo. Postup pri vykonávaní týchto dôkazov sa opiera o poznatky kriminalistiky, ktorými tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd, disponujú.

Subjektom rekognície je tak obvinený ako aj svedok (pozri ust. § 133)

Pre hodnotenie dôkazov získaných konfrontáciou a rekogníciou platia všeobecné zásady.

Návrh vychádza z toho, že každý občan je povinný podať svedectvo o skutočnostiach, dôležitých pre trestné konania. Svedecká výpoveď z toho hľadiska, že je v trestnom konaní jedným z najčastejších dôkazov, sa javí byť mimoriadne významná. Svedok vypovedá o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, teda o tom, čo videl, počul, cítil. Zákon nekategorizuje svedkov podľa zamestnania, znalostí, pohlavia a dokonca ani veku. Osobitnú pozornosť je však treba venovať svedkom mladším ako pätnásť rokov. Svedectvo je povinný podať každý, kto určitú skutočnosť vnímal a je spôsobilý o nej vypovedať.

Napriek deklarovanej všeobecnej svedeckej povinnosti zákon vychádza z toho, že svedkovia

• nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach tvoriacich štátne, služobné, obchodné, bankové, daňové alebo telekomunikačné tajomstvo, o ktorom sa dozvedeli spravidla pri výkone svojho povolania, pokiaľ nie sú oslobodení spod povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom,
• taktiež nesmú byť vyslúchaní o okolnostiach, ktorými by porušili zákonom uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti (napr. kňaz spovedné tajomstvo, lekár, advokát).
• ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nemusia vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri vykonávaní svojho mandátu.

K výsluchu svedka možno prikročiť až po začatí trestného stíhania (vznesení obvinenia), ak nejde o neodkladný alebo neopakovateľný úkon. Pred začatím prípravného konania možno občana vypočuť len ako osobu podávajúcu vysvetlenie.

Pri započatí výsluchu treba svedka oboznámiť s predmetom výsluchu, zistiť jeho pomer k veci a obvinenému ako i poškodenému a poučiť ho. Poučenie musí obsahovať poučenie o povinnosti svedčiť, o význame svedeckej výpovede z hľadiska všeobecného záujmu, o trestných následkoch krivej výpovede, a ak je to treba, aj o práve odoprieť výpoveď a o zákaze výsluchu.

Toto ustanovenie obsahuje úpravu, podľa ktorej sa na postup pri výsluchu svedka, konfrontácii a rekognícii použijú primerane ustanovenia o výsluchu obvineného.

Vedecko-technický pokrok bezprostredne ovplyvňuje tak objasňovanie trestných činov, ako aj vykonávanie dôkazov. Práve znalecké posudky sa stávajú dôležitými dôkaznými prostriedkami, z ktorých možno zistiť dôkazy, potrebné pre rozhodnutie veci.

V predchádzajúcom vývoji nášho trestného procesu sa uplatňoval viac neformálny prístup pri priberaní znalcov, ktoré sa realizovalo tzv. opatrením, proti ktorému nebol opravný prostriedok. V súčasnosti sa priberanie znalcov dôsledne realizuje uznesením. Súčasný stav predpokladá pri vyšetrení duševného stavu aj písomný príkaz súdu ako podmienku nariadenia vyšetrenia duševného stavu. Ide tu o realizovanie čl. 17 ods.7 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá aj takýmto spôsobom zabezpečuje osobnú slobodu občana, proti ktorému sa vedie trestné stíhanie, a predkladaný návrh toto ustanovenie Ústavy aj takto rešpektuje.

Podľa niektorých názorov by sa však predchádzajúci príkaz orgánov činných v trestnom konaní (súdu) mal vyžadovať v každom prípade ako podmienka nariadenia znaleckého dokazovania.

Predkladaný materiál toto stanovisko neakceptoval. Predkladatelia sú tej mienky, že by išlo o duplicitné a naviac zbytočné rozhodovanie, lebo orgán činný v trestnom konaní (súd) by nariadil dokazovanie písomným príkazom a potom sám by vydal aj uznesenie o pribratí znalca. Preto návrh vychádza z toho, že orgán činný v trestnom konaní (súd) bude o pribratí znalca rozhodovať bez predchádzajúceho príkazu na znalecké dokazovanie, čo zjednoduší jeho postup a plne zabezpečí práva procesných subjektov, ktoré budú môcť podať opravný prostriedok ako voči každému uzneseniu o pribratí znalca, t.j. proti dôvodom nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj proti osobe znalca.

Osobitný postup sa ponecháva len pri vyšetrení duševného stavu, kde rozhodnutie o vyšetrení duševného stavu obvineného musí dať písomný príkaz súd.

V zásade sa bude priberať jeden znalec, v obzvlášť dôležitých otázkach znalci dvaja. Za takú obzvlášť dôležitú otázku zákon vždy pokladá prehliadku a pitvu mŕtvoly (pretože ide spravidla o neopakovateľné úkony) a vyšetrenie duševného stavu, ktoré sa dotýka základných otázok trestnej zodpovednosti skúmaného subjektu.

Vyšetriť duševný stavu svedka možno len ambulantne. Pozorovanie v ústave nie je prípustné.

Ani v jednej z doterajších trestnoprocesných úprav neboli náležite skĺbené ustanovenia Trestného poriadku so zákonom o znalcoch (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č.36/ 1967 Zb v znení neskorších zmien a doplnkov). Súčasný návrh preto vychádza dôsledne z toho, že za znalcov treba do trestného konania priberať :

- v prvom poradí ústavy špecializované na znaleckú činnosť, ak takéto ústavy v príslušnom odbore existujú (napr. Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru). Ústav v posudku uvedie osoby znalcov, ktoré možno vypočuť k obsahu posudku,

- ak takýto ústav neexistuje, treba priberať osoby zapísané v zoznamoch znalcov, ktoré vedú krajské súdy; ústredný zoznam vedie Ministerstvo spravodlivosti SR,

- ak nie sú pre prístupný odbor zapísaní znalci v zozname, je možné pribrať aj inú osobu s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi,

- a až vo výnimočných, obzvlášť závažných prípadoch možno na podanie posudku pribrať ústav (§ 144), ktorý možno pribrať aj na preskúmanie posudku podaného iným znalcom. V posudku ústavu taktiež musia byť uvedení znalci, ktorí posudok spracovali, aby mohli byť ako znalci vypočutí pre účely trestného konania.

Znalec je povinný upozorniť na skutočnosti, ktoré by mu bránili vo veci podať posudok, napr. príbuzenský pomer k stranám, zaujatosť vo veci a pod. Preto musí byť pred podaním posudku podrobne poučený o svojich právach a povinnostiach.

Znalcom sa otázky, ktoré majú riešiť, určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, takže sa k ním môžu vyjadriť aj strany. Znalcom sa musí dať k dispozícii trestný spis v potrebnom rozsahu, najmä dôkazy potrebné k znaleckému preskúmaniu. Znalec má právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, ktoré potrebuje pre účely podania posudku. Má právo navrhovať aj vykonanie dôkazov potrebných pre podanie posudku.

Odsek 3 § 142 dáva priestor pre uplatnenie tzv. komisionálnej či komplexnej expertízy, i keď treba zdôrazniť, že každý zo znalcov zodpovedá za tú časť posudku, ktorá sa týka jeho odbornosti. Preto aj v prípade, že si priberie konzultanta (ods.4), zodpovedá za posudok sám.

Posudky sa spravidla podávajú písomne. Nadiktovať ho do zápisnice možno len v jednoduchších prípadoch. V prípade nejasnosti posudku možno nedostatky odstrániť pri výsluchu. Ak by ani pri výsluchu neboli nedostatky odstránené, treba pribrať iného znalca.

Tak ako predchádzajúci, aj tento zákon počíta s tým, že otázky ustanovovania znalcov, a najmä ich odmeňovania budú riešené osobitným predpisom.

Predkladaný zákon v § 115 ods. 2 predpokladá, že za dôkaz môže poslúžiť "všetko čo môže prispieť k objasneniu veci". Medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré výslovne vymenúva, sú aj listinné a vecné dôkazy. Kým za listinné dôkazy sa spravidla považujú písomné dokumenty, nemožno vylúčiť, že dôkazmi vo veci nebudú aj predmety, na ktorých sú písomné záznamy, ktoré budú môcť byť údaje dôležité pre rozhodnutie veci. Takéto predmety, ktorými, alebo na ktorých bol spáchaný trestný čin a ktoré event. zachycujú stopy trestného činu, sú vecnými dôkazmi (tzv. corpora delicti).

V odseku 3 je naznačený široký diapazón moderných dôkazných prostriedkov, čím sa súčasne vytvárajú možnosti zavádzania modernej techniky do trestného konania.

Z ustanovení o ohliadke však boli vyčlenené ustanovenia o vyšetrení duševného stavu, ktoré sú uvedené v oddieli treťom. Naproti tomu sa v tomto oddieli upravuje postup pri vyšetrovacom pokuse, previerke výpovede na mieste činu a pri rekonštrukcii.

Vykonávanie týchto dôkazných prostriedkov bolo upravené len v kriminalistickej teórii, resp. v rozličných taktických, metodických či technických kriminalistických pomôckach a pokynoch. Praktické využívanie týchto doposiaľ kriminalistických postupov pri objasňovaní trestnej činnosti poukazuje na ich využiteľnosť a význam a súčasne zdôrazňuje potrebu upraviť ich výkon priamo v predkladanom zákone.

V zásade treba zdôrazniť, že vyšetrovací pokus predstavuje kriminalistickú metódu, pri ktorej sa v pôvodných alebo aj zmenených podmienkach skúmajú rozličné varianty priebehu skutkového stavu s cieľom, či sa konkrétna udalosť mohla stať za okolností, o ktorých vypovedá obvinený, svedok, poškodený alebo iná osoba.

V § 152 ide o dôkazný prostriedok slúžiaci na verifikovanie výpovedí alebo iných údajov dôležitých pre trestné konanie. Aj výkon tohoto dôkazného prostriedku bol upravený dosiaľ len v kriminalistike.

Rekonštrukcia je osvedčený dôkazný prostriedok, ktorý na rozdiel od vyšetrovacieho pokusu predpokladá obnovenie - rekonštruovanie pôvodnej situácie, za ktorej došlo k skúmanej udalosti. Čím vernejšie sa podarí obnoviť pôvodný stav, tým vierohodnejšie výsledky rekonštrukcie možno predpokladať. Výkon tohoto dôkazného prostriedku predpokladá, že sa na ňom zúčastňuje aj viac osôb. Obvineného pochopiteľne nemožno k účasti ani k potvrdzovaniu údajov nijakým spôsobom nútiť. Obvineného a svedka treba pred týmto úkonom vypočuť. K rekonštrukcii možno pribrať aj znalca a jej priebeh treba okrem zápisnice dokumentovať aj za pomoci fotografovania, merania, filmovania, zvukových záznamov atď..

Dáva sa do súladu znenie tohoto ustanovenia s článkom 142 ods. 3 Ústavy SR. Identifikácia obžalovaného sa spresňuje uvedením jeho rodného čísla. Doterajšia prax potvrdila, že úprava rozsahu rozsudku je dostačujúca a nespôsobuje súdom žiadne ťažkosti. Je základom pre posudzovanie totožnosti skutku.

Aj toto ustanovenie je upravené z hľadiska pôvodného znenia v podstate najmä gramaticky a podrobne sa zaoberá jednou z najdôležitejších otázok týkajúcich sa spôsobu rozhodovania o vine a treste na porade senátu. Nová je možnosť, aby predseda senátu eventuálne umožnil náhradnému sudcovi alebo justičnému čakateľovi zúčastniť sa zo štúdijných dôvodov porady senátu; ale len v pozícii „pozorovateľa“.

Posilnenie práv poškodeného sa prejavuje i v povinnosti súdu doručiť rozsudok nielen poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, ale podľa navrhovaného znenia každému poškodenému. Upraviť doručovanie, ak je viac (veľa) poškodených! Podobne sa rozširuje povinnosť súdu doručovať rozsudok v prípadoch mladistvých obžalovaných aj orgánu poverenému starostlivosťou o mládež.

Ide o pôvodné ustanovenie nevyžadujúce zmenu.

Pôvodné ustanovenie upravujúce obsah uznesenia sa precizuje o povinnosť uvádzania skutku vo výrokovej časti uznesenia tak, aby nevznikali súčasné problémy s posudzovaním totožnosti skutku, resp. jeho zámeny za skutok iný. Zdôrazňuje sa i povinnosť uznesenie odôvodniť ak zákon neustanovuje niečo iné. Zachováva sa možnosť vyhotovovania zjednodušeného uznesenia vo vykonávacom konaní.

Ide o pôvodné nezmenené ustanovenia obsahujúce problematiku vyhlásenia uznesenia, jeho vyhotovenia a oznamovania. Najviac sa však stanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo veciach mladistvých obvinených doručovať odpis uznesenia aj orgánu poverenému starostlivosťou o mládež v prípade, že tento orgán nebol prítomný pri vyhlásení uznesenia a zákon mu dáva právo podať opravný prostriedok. Obdobne sa postupuje ak bolo trestné stíhanie mladistvého obvineného zastavené, alebo prerušené, alebo jeho vec postúpená.

V praxi orgánov činných v trestnom konaní sa táto forma rozhodnutia používala pomerne často, ale nebola po obsahovej stránke výslovne upravená. Preto sa pristúpilo k stručnej základnej úprave obsahu príkazu. Príkaz sa zásadne neodôvodňuje, výnimky ustanoví zákon. Nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

Správoplatňovanie rozsudku a jeho vykonateľnosť po obsahovej stránke ostali nezmenené. Pôvodné ustanovenie sa dopĺňa len o právne dôsledky týkajúce sa rozsudku v prípade podania odvolania poškodeným proti výroku o náhrade škody. Počíta sa tiež s tým, že poškodený podľa navrhovanej úpravy bude mať právo podať odvolanie aj proti oslobodzujúcemu rozsudku a nielen proti výroku o náhrade škody. Preto sa dôsledne rozlišujú tieto dve jeho oprávnenia a ich dôsledky na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku.

Ide o doslovné znenie pôvodného ustanovenia, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčilo.

SŤAŽNOSŤ A KONANIE O NEJ

Zachováva sa právo podať sťažnosť proti uzneseniu tým osobám, ktorých sa uznesenie priamo dotýka, alebo ktoré k nemu dali podnet návrhom, na ktorý ich zákon oprávňuje. Toto právo sa však vo veciach mladistvých obvinených rozširuje i na zákonných zástupcov a orgán poverený starostlivosťou o mládež a ďalšie osoby, ktoré sú v príbuzenskom a obdobnom vzťahu k mladistvému. Podobnú úpravu má i súčasný Trestný poriadok, avšak rozložený v iných častiach, ktoré sa doteraz aplikovali spoločne so všeobecnými ustanoveniami o sťažnosti.

Ide o doterajšie, nemenné ustanovenie upravujúce lehotu a miesto podania sťažnosti, ktoré sa v doterajšej praxi osvedčili. Podobne sa navrhuje zachovať právo oprávnených osôb vzdať sa práva na podanie sťažnosti a túto vziať späť.

Požiadavka rýchlosti trestného konania vyžaduje, aby zostal zachovaný aj inštitút autoremedúry. Je teda zachovaná možnosť, aby orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť smeruje jej za stanovených podmienok vyhovel. Vlastný postup pri rozhodovaní pri sťažnostiach proti uzneseniam zostáva zachovaný. Na základe pozitívnych ohlasov z praxe, prevzala sa aj úprava sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Je tým vytvorená širšia kontrola zákonnosti takéhoto rozhodovania.

Keďže v tomto ustanovení sa zvlášť citeľne obmedzujú občianske práva obvineného, posilňuje sa postup, pri ktorom súd preskúmava rozhodnutie prokurátora, pričom súd naviac musí takéto uznesenie vydať spravidla do piatich dní, čím sa sleduje aj urýchlenie konania. Zvýrazňuje sa postavenie prokurátora v prípravnom konaní a každému občanovi sa zabezpečuje právo obrátiť sa so svojou vecou na súd.

Novým spôsobom, ktorý znamená obmedzenie revízneho princípu sa upravuje preskúmavanie sťažností. Na rozdiel od doterajšej úpravy ja nadriadený orgán povinný preskúmať správnosť len tých výrokov, ktoré sú sťažnosťou výslovne napadnuté, ako aj správnosť postupu konania len vo vzťahu k napadnutým výrokom. Rešpektuje sa tým právo oprávnených osôb disponovať s rozsahom sťažností, čo prispeje i k zrýchleniu konania. Z podobnej filozofie sa vychádza i u odvolania.

Ustanovenie rieši všetky možnosti rozhodnutia nadriadeného orgánu o sťažnosti, podobe ako doteraz.

Aj naďalej sa zachováva a to i pri rozhodovaní o sťažnostiach zákaz reformácie in peius a u odseku 2 beneficium cokalsionis.

Trovy trestného konania

Ustanovenia o povinnosti hradiť trovy trestného konania sa v trestnej praxi osvedčili. Nový návrh ich preto preberá bez podstatnejších zmien. K zmenám došlo len v dôsledku s novým znením súvisiacich zmien. Tak namiesto doterajšej sťažnosti pre porušenie zákona sa zaviedlo dovolanie. Vzniká teda povinnosť štátu hradiť trovy obhajoby (§ 195 ods.1), ak dovolanie podal Generálny prokurátor a tiež povinnosť platiť trovy bezvýsledného dovolania, ak ho podala iná osoba ako prokurátor alebo orgán poverený starostlivosťou o mládež.

Zreálniť trovy trestného konania so skutočnými výdavkami, ktoré v trestnom konaní znáša alebo zálohuje štát, ako aj zreálniť výšku paušálnej náhrady trov v prípade bezdôvodne zmarených pojednávaní, je úlohou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (Ministerstva vnútra) ktoré v zmysle splnomocnení daných týmto zákonom určujú výšku paušálnych náhrad.

Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin ďalej len (,,oznámenie“) podáva prokurátorovi alebo policajtovi, ktorý je zaradený do Policajného zboru podľa § 4 až § 5 zákona Národnej rady SR o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z.

Policajtovi Vojenskej polície, Železničnej polície, colným orgánom, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a veliteľovi námornej lode sa podáva také oznámenie o trestnom čine o ktorom je podľa zákona príslušný konať.

V prípade, ak oznamovateľ podáva oznámenie ústne do zápisnice prokurátor alebo policajt, ktorý oznámenie prijíma tohto poučí o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov.

Toto ustanovenie upravuje postup policajta v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjde k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin a ani nie je dôvod na postup podľa § 199. Rozhodnutie, ktorým policajt oznámenie odmietne je povinný vydať do 30 dní od doručenia oznámenia vo forme uznesenia.

Odovzdanie, odloženie veci alebo odmietnutie oznámenia o trestnom čine je rozhodnutie, ktoré sa vydáva pred procesným štádiom trestného konania. Napriek tejto skutočnosti, kedže toto rozhodnutie môže mať veľký vplyv nielen na oznamovateľa, ale i pre poškodeného z hľadiska ďaľšieho uplatnenia nároku na náhrady škody, vyhotovuje sa vo forme uznesenia do 30 dní od doručenia oznámenia policajtovi a vždy sa doručuje poškodenému pokiaľ je známy a oznamovateľovi, pokiaľ nie je poškodený. Týmto subjektom súčasne zákon priznáva možnosť domáhať sa v zákonnej lehote preskúmania takéhoto rozhodnutia podaním sťažnosti. Pokiaľ takéto rozhodnutie vykoná policajt, je povinný ho doručiť prokurátorovi do 48 hodín od jeho oznámenia / t.j. od jeho vyhlásenia alebo vydania/.

Podanej sťažnosti zákon nepriznáva odkladný účinok, lebo rozhodnutie vykonané podľa § 199 alebo § 200, nevytvára prekážku veci rozhodnutej.

Toto ustanovenie rieši postavenie a oprávnenia prokurátora pred štádiom začatia trestného stíhania. Podľa tohto ustanovenia je prokurátor subjektom, ktorý zodpovedá za zákonnosť rozhodovania v tomto štádiu konania lebo všetky rozhodnutia podľa § 199 alebo § 200 musí policajt doručiť prokurátorovi do 48 hodín od ich oznámenia. Tieto rozhodnutia prokurátor preskúmava buď ex offo, alebo na podklade sťažnosti alebo žiadosti oznamovateľa ak nie je poškodený alebo poškodeného ak nie je oznamovateľom trestného činu. Rozdiel medzi preskúmaním postupu policajta na podklade sťažnosti alebo žiadosti spočíva v tom, že oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať postup policajta od podania oznámenia do vydania rozhodnutia podľa § 198 až § 200 a po uplynutí ich zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam podľa § 199 alebo § 200. Rozhodnutie policajta podľa § 198 resp. § 208 ods. 1 prokurátor preskúmava na základe žiadosti už podľa § 222 ods. 2 a nie podľa § 202 ods. 2, lebo postupom podľa § 198 resp. § 208 už bolo začaté trestné stíhanie.

Uznesenia vydané podľa § 199 alebo § 200 je prokurátor oprávnený zrušovať a môže ich nahradiť vlastným uznesením, ktoré napriek tomu, že proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, musí doručiť poškodenému a oznamovateľovi.

Uznesenie vydané podľa § 198 resp. § 208 ods. 1 prokurátor zrušuje podľa § 222 ods. 2 písm e).

Po doručení oznámenia o trestnom čine prokurátorovi, tento buď sám rozhodne podľa § 198 až § 200 alebo na takýto postup dá zaväzný pokyn policajtovi, od ktorého v ktoromkoľvek štádiu konania pred rozhodnutím podľa § 198 až § 200, môže vyžadovať všetky dostupné materiály s cieľom preskúmať opodstanenosť a včasnosť jeho postupu ako aj zákonnosť a včasnosť jeho rozhodnutia podľa § 199 alebo § 200.

Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, v ktorom sa vykonávajú už úkony, ktoré sú procesne akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Vo vzťahu ku konaniu pred súdom má predbežný charakter.

Trestné stíhanie sa začína formou uznesenia podľa § 199 ods. 1 alebo spoločným uznesením podľa § 208 ods. 2. V prípade, že hrozí omeškanie, trestné stíhanie sa môže začať aj vykonaním zaisťovacieho, neopakovateľného alebo neodkladného úkonu. Po jeho vykonaní, tento procesný úkon musí byť deklarovaný vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania.

Uznesenie o začatí trestného stíhania podľa § 198 ods. 1 resp. podľa § 208 ods. 2 sa doručuje prokurátorovi do 48 hodín. Taktiež uznesenie o začatí trestného stíhania sa doručí poškodenému pokiaľ je známy alebo oznamovateľovi pokiaľ je poškodený.

Uznesenie podľa § 198 ods. 1 obsahuje iba výrokovú časť bez uvedenia dôvodov a proti nemu sťažnosť nie je prípustná. Oznamovateľ a poškodený majú právo však žiadať prokurátora o preskúmanie dôvodnosti, včasnosti a zákonnosti takéto postupu policajta.

Spoločné uznesenie podľa § 198 ods. 1 a § 208 ods. 2, ktorým sa začína trestné stíhanie, a súčasne vznáša obvinenie obsahuje dôvody a proti nemu je prípustná sťažnosť. Oznamovateľ a poškodený nie sú oprávnené osoby na podanie si sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Môžu iba žiadať prokurátora o preskúmanie takéhoto postupu.

Ak začne trestné stíhanie miestne nepríslušný policajt, tento je povinný najneskoršie do troch dní odovzdať vec príslušnému policajtovi.

Vyšetrovanie sa bude vykonávať o úmyselných trestných činoch (zločinoch), za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje 5 rokov.

Vyšetrovanie bude možné vykonávať aj o trestných činoch (prečinoch), o ktorých sa bude inak vykonávať skrátené vyšetrovanie, ak to nariadi prokurátor (§ 222 ods. 2 písm. g). Pôjde o prečiny, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje u úmyselných trestných činov 5 rokov a trestné činy spáchané z nedbanlivosti. Prokurátor nariadi v týchto vykonávať vyšetrovanie v prípade, že pôjde o skutkovo a právne zložité veci na dokazovanie, resp. ak dospeje k názoru, že vykonaním skráteného vyšetrovania nebudú zabezpečené všetky podklady potrebné pre rozhodnutie vo veci. Vyšetrovanie budú vykonávať policajti - vyšetrovatelia zaradení na úradoch vyšetrovania Policajného zboru

Ustanovenie upravuje spoločný postup pre vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie. Ustanovenie prvej vety nevylučuje možnosť dožiadať o vykonanie úkonov iného policajta, ani spolupracovať s inými štátnymi orgánmi.

V druhej vete odseku 1 ide najmä o to, aby sa vo vyšetrovaní nemuseli opakovať úkony, ktorými sa začalo vyšetrovanie, alebo ktoré boli vykonané po začatí vyšetrovania miestne nepríslušným policajtom, ak boli vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu. Pôjde o zaisťovacie, neopakovateľné a neodkladné úkony, ale i o iné procesné úkony s výnimkou výsluchu obvineného a skúmania jeho duševného stavu, ktoré je možné vykonať až po vznesení obvinenia (§ 208).

Policajt pri vyšetrovaní postupuje tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady, či vyšetrovaná udalosť napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a na zistenie páchateľa trestného činu.

V odseku 3 je upravená procesná samostatnosť policajta, podľa ktorej je oprávnený vykonávať všetky úkony samostatne. Výnimkou sú úkony, na vykonanie ktorých je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre prípravné konanie alebo prokurátora. Pôjde najmä o zásahy do základných práv a slobôd občanov zaručených Ústavou Slovenskej republiky.

Skrátené vyšetrovanie o prečinoch, u ktorých Trestný zákon v osobitnej časti ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky, budú vykonávať poverení policajti Policajného zboru, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colné orgány, železničnej polície a velitelia námorných lodí. Príslušní ministri rezortov, v ktorých sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, svojimi rozhodnutiami poveria policajtov na takéto konanie. O ostatných prečinoch budú vykonávať skrátené vyšetrovanie policajti - vyšetrovatelia Policajného zboru.

Ustanovenie upravuje odchýlky pri skrátenom vyšetrovaní. Ide o zjednodušenie a zrýchlenie konania oproti vyšetrovaniu. Výnimkou z postupu pri skrátenom vyšetrovaní budú prípady prečinov, u ktorých prokurátor nariadi, aby sa konalo vyšetrovanie (§ 222 ods. 2 písm. g). Výsluch svedka sa vykoná, len ak pôjde o neopakovateľný úkon (svedok je cudzinec, je zranený a mohol by zraneniu podľahnúť) alebo ide o svedka, ktorý bol osobne na mieste páchania trestného činu alebo má poznatky o osobe, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu. V ostatných prípadoch sa vyžiadajú od takejto osoby informácie v nevyhnutnom rozsahu, o obsahu ktorých policajt spíše záznam.

Skrátené vyšetrovanie by sa malo ukončiť spravidla do jedného mesiaca od vznesenia obvinenia. Ide o poriadkovú lehotu. Ak nebude táto lehota dodržaná, bude to signál pre prokurátora k prípadnému vykonaniu previerky stavu konania a prijatiu opatrení na ukončenie veci.

Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným úkonom, ktorým sa začína viesť trestné stíhanie proti určitej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Od tohto okamihu možno proti tejto osobe použiť prostriedky, ktoré poskytuje Trestný poriadok proti obvinenému. Na druhej strane táto osoba môže uplatňovať práva, ktoré jej dáva Trestný poriadok ako obvinenému.

Rozdiel medzi ods. l a ods. 2 ustanovenia § 208 spočíva v tom, že podľa ods. l policajt vydá uznesenie o vznesení obvinenia potom, čo už bolo začaté trestné stíhanie a podľa ods. 2 vydá spoločné uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, vtedy, keď pred týmto procesným úkonom nepredchádzalo vydanie samostatného uznesenia o začatí vyšetrovania.

V odseku 3 je konkretizované, čo musí obsahovať uznesenie o vznesení obvinenia. Jeho ťažisko je v popise skutku.

V odseku 4 je upravený postup v prípade, ak obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahuje alebo obvinený v trestnom čine pokračoval. V takomto prípade je nutné vydať uznesenie o vznesení obvinenia pre tento skutok, resp. dielčí útok pri pokračovacom trestnom čine.

Ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom, ako bol v uznesení právne posúdený postupuje sa podľa ods. 5. V takomto prípade je potrebné upozorniť obvineného na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a to tak v prípade, že ide o čin prísnejšie trestný, ako aj v prípade, že ide o čin miernejšie trestný. Rovnako sa postupuje aj vtedy, keď ide o inú kvalifikáciu podľa toho istého zákonného ustanovenia alebo, ak ide o iný trestný čin a to v prípade jednočinného súbehu trestných činov.

V odseku 6 je zvýraznená základná zásada trestného konania, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní a teda aj policajt vykonávajúci vyšetrovanie povinní zadovažovať dôkazy, ktoré svedčia v prospech alebo neprospech obvineného. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu donucovaný. Využitie práva obvineným o odopretí vypovedať nesmie byť použité proti obvinenému ako dôkaz.

V § 209 je upravený postup v prípade, ak nemožno hodnoverne zistiť totožnosť osoby, ktorej má byť vznesené obvinenie, napr. preto, že pri sebe nemá žiaden doklad totožnosti, alebo nechce uviesť svoje pravé meno a priezvisko a pod. a ďalej postup ak sa v priebehu vyšetrovania zistí totožnosť tejto osoby. Úkony, ktoré boli v priebehu vyšetrovania vykonané pred zistením totožnosti, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

V ustanovení § 210 je upravený postup v prípade, ak policajt dospeje k záveru, že zhromaždené dôkazy v priebehu vyšetrovania a jeho výsledky považuje za postačujúce na podanie návrhu na podanie obžaloby alebo návrhu na podmienečné zastavenie vyšetrovania. Preštudovanie spisu je právom obvineného, jeho obhajcu, poškodeného, jeho splnomocnenca alebo opatrovníka, nie však povinnosť. Tohto práva sa môžu vzdať, o čom však musia byť poučení. Ak obvinený, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec alebo opatrovník nevyužijú možnosť preštudovať spisy, postupuje policajt tak, akoby k takému úkonu došlo. Osobám, ktoré majú právo preštudovať spisy, je potrebné uviesť, v ktorých dňoch a hodinách im takéto právo bude umožnené.

Ustanovenie § 211 ods. 1 upravuje postup policajta po skončení vyšetrovania. Po skončení vyšetrovania predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, postúpenie veci podľa § 216 ods. 1 alebo zastavenie trestného stíhania podľa § 217 ods. 1 alebo ods. 2 a podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 218.

V odseku 2 sú stanovené lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia. Táto úprava sleduje zrýchlenie konania a zabezpečenie jednej zo základných zásad trestného konania, aby vec bola včas prejednaná.

Pre skončenie obzvlášť závažných zločinov sa ustanovuje lehota do štyroch mesiacov od vznesenia obvinenia a u ostatných prípadoch lehota do dvoch mesiacov. Ide o poriadkové lehoty. Ak vyšetrovanie nie je v týchto lehotách skončené, signalizuje to prokurátorovi, aby podľa jeho uváženia vykonal kontrolu veci, resp. aby prijal opatrenia na urýchlené skončenie vyšetrovania.

Ustanovenie upravuje práva obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta. Nejde o riadny opravný prostriedok (sťažnosť), ale o podnet na preskúmanie. Ak prokurátor zistí, že žiadosť je dôvodnená, odstráni zistené závady sám alebo dá na to pokyn policajtovi. O výsledku preskúmania žiadosti prokurátor písomne upovedomí toho, kto žiadosť podal. Aj toto ustanovenie sleduje, aby policajt vo vyšetrovaní postupoval plynule a rýchlo pri správnom uplatňovaní zákona.

Toto ustanovenie presnejšie a prehľadnejšie upravuje využitie dispozičného práva poškodeným a nakladanie s ním v priebehu trestného konania. Naviac pripúšťa možnosť znovu udeliť už odopretý alebo späťvzatý súhlas, ak tento prejav vôle bol neslobodný.

Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi vykonávať niektoré úkony aj po prerušení trestného stíhania, napr. pribranie znalca a pod. Z vykonávania úkonov Po prerušení trestného stíhania nemožno vykonať výsluch obvineného alebo svedka a skúmať duševný stav obvineného.

Trestné konanie pred súdom sa bude môcť aj naďalej začať len na základe obžaloby. Právo podať obžalobu na obvineného je výlučným právom prokurátora a je vyjadrením obžalovacej zásady.

Obžaloba sa podáva vecne a miestne príslušnému súdu.. Podľa § 19 sa podaním obžaloby môže založiť príslušnosť súdu, ak ich je príslušných niekoľko.

Podaním obžaloby na súd preberá prokurátor v celom rozsahu zodpovednosť za výsledky vyšetrovania. Z uvedeného dôvodu je prokurátor povinný po ukončení vyšetrovania preskúmať vyšetrovací spis a zodpovedne posúdiť, či zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Súčasne musí prokurátor preveriť, či boli vykonané všetky dôkazy na to, aby súd mohol podľa zákonných hľadísk rozhodnúť o vine a treste.

Oproti pôvodnej úprave je prokurátor povinný k podanej obžalobe pripojiť nielen súvisiace spisy a ich prílohy, ale aj dôkazné predmety. O podaní obžaloby musí prokurátor okrem obvineného a obhajcu, upovedomiť aj poškodeného.

Skutok, pre ktorý sa vznielo obvinenie a ktorý bol predmetom vyšetrovania musí byť zhodný so skutkom, pre ktorý prokurátor podal obžalobu. V prípade, ak sa počas vyšetrovania zmenia okolnosti skutkového deja, prokurátor túto skutočnosť vyjadrí v podanej obžalobe. V takomto prípade sa však nesmie zmeniť podstata skutku, ktorú je potrebné vidieť predovšetkým v konaní a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený. Totožnosť skutku bude potom zabezpečená zachovaním buď totožnosti konania alebo totožnosti následku.

Ustanovenie ods. 2 umožňuje prokurátorovi, aby odmietol návrhy na doplnenie dokazovania pred podaním obžaloby. O tomto odmietnutí urobí prokurátor záznam do spisu a o tomto postupe vyrozumie osobu, ktorá návrh podala a to neformálnym úkonom.

Podaná obžaloba prokurátorom popri doterajšej právnej úprave obsahuje aj uvedenie rodného čísla obvineného a hodnosti obvineného a útvaru v ktorom je alebo bol príslušníkom, ak ide o osobu, ktorá podlieha právomoci vojenského súdu ako aj návrh na uloženie ochranného opatrenia, ak sú pre jeho uloženie dané zákonné dôvody.

Obžaloba sa odôvodňuje len v prípade, ak prokurátor posúdi konanie obvineného ako zločin.

Uplatnenie inštitútu konania o dohode o priznaní viny a prijatí trestu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sleduje odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.

Konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu môže začať prokurátor jednak z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu obvineného alebo jeho obhajcu. Začatie konania o dohode je možné len v prípade, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky :

- výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania musia dostatočne odôvodňovať záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený,

- výslovné priznanie obvineného ku skutku,

- existencia dôkazov, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania obvineného.

Prokurátor je povinný na konanie o dohode predvolať obvineného. Poškodeného, obhajcu obvineného a zúčastnenú osobu len upovedomí o čase a mieste konania o dohode.

Ustanovenie § 227 ods. 3 a ods. 4 upravuje procesný postup konania o dohode.

Ustanovenie ods. 5 § 227 taxatívne vymedzuje všetky náležitosti dohody. Dohoda o priznaní viny a prijatí trestu musí mať písomnú formu a musí byť na znak súhlasu podpísaná prokurátorom, obvineným a obhajcom. Poškodený musí dohodu podpísať v prípade, že úspešne uplatnil nárok na náhradu škody a zúčastnil sa konania o dohode.

Prokurátor je povinný po podpísaní dohody o priznaní viny a prijatí trestu podať súdu návrh na súdne konanie o tejto dohode.

Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje tie úkony, ktoré vo vyšetrovaní patria do výlučnej kompetencie prokurátora.

V súlade s už uvedenou tendenciou alternatívy II aj postúpenie veci sa dáva do kompetencie prokurátora, čím sa vytvára možnosť súdneho prieskumu aj takéhoto rozhodnutia.

Uvedené tendencie sa odrážajú aj v tomto prípade. Okrem toho vytvárajú žiadúcu konkrétnu situáciu na kontrolu plynulosti, operatívnosti a zákonnosti postupu polície.

Na rozdiel od alternatívy I návrh tohto ustanovenia v alternatíve II obmedzuje možný rozsah konania v čase prerušenia trestného stíhania. Je to preto, aby sa nestávalo, že formálne sa konanie preruší, ale úkony sa budú realizovať, prípad sa bude „vyšetrovať“ ale mimo účasti obvineného a obhajcu.

Slovenský trestný proces má jednoznačne akuzačný charakter. To znamená, že konanie pred súdom sa začína jedine na podklade obžaloby alebo - podľa predkladaného návrhu - aj na podklade návrhu na konanie o priznaní viny a prijatí trestu (ďalej len návrh na dohodu). Oba - obžalobu i uvedený návrh je oprávnený podať len prokurátor, ktorý z tohoto hľadiska musí rešpektovať zásadu oficiality i legality, avšak modifikovanú zásadou oportunity (§ 2 ods. 3). Táto zásada sa po prvý raz v našej histórii uvádza aj medzi základnými zásadami trestného konania.

Pre predkladaný návrh je rozhodujúcou úlohou cieľ: zefektívniť, zjednodušiť a zhospodárniť konanie pri rešpektovaní základných občianskych práv osôb, ktoré sa dostanú pred súd. Zabezpečenie spravodlivého verejného procesu, pri ktorom sa pred súdom vykonávajú všetky dôkazy, sa však - ako ukazujú skúsenosti aj z iných štátov - dostáva do neriešiteľných protirečení s vyššieuvedenými cieľmi a preto aj predkladaný Trestný poriadok vychádza z axiomy, aby sa v konaní uplatnili aj viaceré tzv. "odklony" od pravidelného procesu. Tieto odklony budú dbať na dodržiavanie ústavných princípov súdnictva ako aj na základné občianske práva osôb zúčastnených na trestnom konaní, avšak budú pružne reagovať na skutkovú zložitosť či jednoduchosť veci, na stanovisko obvineného, či je ochotný spolupracovať pri objasnení svojej trestnej činnosti, na skutočnosť, či obvinený urobí kroky k odstráneniu škodlivých následkov svojho trestného činu, najmä, či je ochotný poskytnúť poškodenému náhradu škody, príp. inú satisfakciu obetiam trestného činu, aby sa dosiahli ciele trestného procesu aj z hľadiska ochrany celospoločenských záujmov a či bude trvať na prejednaní svojej trestnej veci pred súdom.

Návrh preto vychádza z toho, aby jednoduchšie trestné činy, typovo menej škodlivé, označované v novom návrhu Trestného zákona ako prečiny, ktoré sú ohrozené trestom odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 5 (päť) rokov, rozhodoval samosudca. Počíta sa s tým, že samosudca bude konať hlavné pojednávanie len výnimočne, pretože podstatnú časť vecí rozhodne trestným rozkazom, pokiaľ už predtým nepotvrdí dohodu medzi prokurátorom a obvineným, resp. neprijme iné meritórne rozhodnutie.

Súd obžalobu aj návrh na dohodu podrobne preskúma podľa ich obsahu i obsahu spisu, v ďalšom však postupuje samostatne a iniciatívne.

Akuzačný princíp je zdôraznený aj tým, že prokurátorovi sa ponecháva právo disponovať obžalobou (návrhom na dohodu) až do začatia hlavného pojednávania resp. verejného zasadania. Na rozdiel od doterajších úprav, prehlásenie prokurátora o odstúpení od obvinenia po začatí hlavného pojednávania bude mať za následok zastavenie trestného stíhania, v prípade konania o dohode, vrátenie veci do prípravného konania. Takéto vyhlásenie na hlavnom pojednávaní bude dôvodom pre vynesenie oslobodzujúceho rozsudku v zmysle § 276 písm. f).

Oprávnenia v tomto ustanovení umožňujú samosudcovi, aby vo veci rozhodol niektorým z naznačených spôsobov. Novo je upravená možnosť odmietnutia obžaloby alebo návrhu na dohodu a nariadenie verejného zasadania na prejednanie návrhu na dohodu. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na prečiny ohrozené sadzbou do päť rokov.

V tomto štádiu sa vždy rozhodne o ďalšom trvaní väzby.

Každá obžaloba pre zločin ohrozený trestnou sadzbou odňatia slobody nad päť rokov sa musí predbežne prejednať. Okrem niektorých rozhodnutí, ktoré nadväzujú na predchádzajúce úpravy, bude môcť súd obžalobu odmietnuť, čím sa (po právoplatnosti uznesenia) vec vráti prokurátorovi do prípravného konania.

Hlavným cieľom však je, aby sa pripravilo budúce hlavné pojednávanie a aby sa upresnil (za prítomnosti prokurátora ako aj obvineného a jeho obhajcu) rozsah i poradie dôkazov, ktoré majú byť vykonané na hlavnom pojednávaní.

Ide o rozhodnutie po predbežnom prejednaní obžaloby, v ktorom okrem už známych a osvedčených možností (postúpenie, zastavenie, prerušenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania) dochádza v odseku 1 písm. c) k zastaveniu aj preto, že došlo k uzavretiu zmieru (§ 217 ods. 1, § 349).

Odmietnuť obžalobu (písm. g)) možno len pre závažné porušenie práva na obhajobu.

Cieľom ustanovenia podľa ods. 1 písm. j) je pripraviť hlavné pojednávanie tak, aby sa mohlo ukončiť bez odročovania.

Toto ustanovenie zdôrazňuje, že aj opätovne podanú obžalobu treba pred súdom preskúmať (§ 233) alebo ak došlo k zmene kvalifikácie event. prejednať (§ 235).

HLAVNÉ POJEDNÁVANIE

Uvedené už ciele rekodifikácie trestného procesu možno dosiahnuť len vtedy, ak podstatná časť trestných vecí sa vyrieši inak – mimosúdne – najmä dohodou, priznaním viny a prijatím trestu, zmierom, podmienečným zastavením trestného stíhania, ako sa o tom hovorí v predchádzajúcej hlave a viacerými zmenami tak v organizácii predsúdneho konania, ako aj v konaní pred súdom. Tieto zmeny sa výrazne dotknú aj hlavného pojednávania.

Ak by sme chceli povedať, že hlavné pojednávanie sa stane rýdzo kontradiktórnym, nebola by to pravda. Posilní sa však postavenie procesných strán, ich právo navrhovať a vykonávať dôkazy, avšak aj ich povinnosť napomáhať zabezpečeniu (prezentnosti) navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, čo všetko vo vzájomnej súvislosti predstavuje posilnenie kontradiktórnosti konania a zvýraznenie postavenia sudcu ako nezávislého arbitra súdneho sporu.

Nepôjde o klasický súdny spor medzi obžalobcom a odporcom. Postavenie prokurátora, ktorý vykonáva dozor nad prípravným konaním, ktorý výlučne rozhoduje o podaní obžaloby a vo svojej činnosti je viazaný princípmi oficiality, legality ale aj novopriznanou zásadou oportunity, je charakterizované jeho povinnosťou uplatňovať zákonnosť v záujme celospoločenskom. Zdôrazniť treba aj výlučné právo prokurátora podávať obžalobu, bez možností podávania žaloby súkromnej, pričom treba mať na zreteli, že prokurátor v spore s obvineným reprezentuje štát a jeho záujmy (§ 2 ods. 3).

Samozrejme, ani tu sa nemožno oddávať ilúziám, že trestné stíhanie bude už bezkonfliktné, že sa nebudú hľadať rozličné medzery, ako dosiahnuť čo najefektnejšie vyriešenie veci (na jednej strane) a ako čo najšikovnejšie využiť rozličné možné nedostatky zákona na vyhnutie sa trestnej zodpovednosti (na druhej strane). Cieľom hlavného pojednávania musí byť spravodlivé rozhodnutie veci a k tomuto cieľu, s úmyslom dosiahnuť ho rýchlo a hospodárne smeruje aj navrhovaná úprava hlavného pojednávania, ktorá výrazne posilňuje postavenie nezávislého súdu.

Oproti doterajšiemu stavu sú urobené niektoré drobnejšie úpravy, avšak zásada, že obžalobu obžalovanému a ďalším stranám doručuje súd, zostala zachovaná.

Pokiaľ sa v ods. 3 zdôrazňuje, aby zainteresované osoby navrhli súdu vykonanie dôkazov včas, vychádza sa z toho, aby súd mohol rozhodnúť spravidla bez odročovania veci, aby sa aj protistrana mohla oboznámiť s dôkazmi, ktoré majú byť vykonané. Zásadne sa vychádza z toho, aby strany mali väčšie právo navrhovať dôkazy, avšak súčasne aj zodpovednosť za ich zabezpečenie a teda reálne vykonanie.

Súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý nepovažuje za potrebný, avšak súd je oprávnený takéto rozhodnutie zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť. Nepočíta sa však s tým, že by súd dôkazy iniciatívne vyhľadával. Iniciatívu majú mať strany.

Vychádza sa z doterajších skúseností, aby pri pojednávaniach trvajúcich viac dní, nedošlo z rozličných dôvodov k znefunkčneniu senátu. V odseku 3 sa reaguje na možnosť, že sa výsluchu určených osôb mimo súdnej siene zúčastní náhradný sudca.

K azda najvýraznejšej zmene dochádza v tom, že sa ustanovuje, aby obžalovaný, prokurátor a obhajca mali na prípravu pojednávania lehotu aspoň sedem pracovných dní. Odôvodňuje sa to tým, aby mali priestor na navrhnutie dôkazov v zmysle § 238.

Ústavou zaručená zásada verejnosti súdneho konania je zabezpečená aj v týchto ustanoveniach, ktoré vytvárajú predpoklady, aby sa verejnosť mohla reálne zúčastniť na súdnom pojednávaní. Oproti predchádzajúcemu stavu sú niektoré možnosti vylúčenia verejnosti rozvedené precíznejšie, avšak v podstate nedochádza k výrazným zmenám.

V tomto ustanovení sa precizujú podmienky, za ktorých možno konať pojednávanie bez prítomnosti obžalovaného a zdôrazňujú a upresňujú podmienky, za ktorých obžalovaný môže požiadať, aby sa konalo bez jeho prítomnosti.

Zabezpečenie hlavného pojednávania, jeho vedenie a bezkonfliktný priebeh je v rukách predsedu senátu.

K ods. 3 - Zásada verejnosti umožňuje, aby si na hlavnom pojednávaní každý mohol robiť písomné poznámky - a ak tým nevyrušuje ostatných - každý si môže robiť aj zvukový záznam. Robenie obrazových záznamov (najmä pre potrebu médií) povolí len predseda senátu, avšak musí dbať pritom na to, aby nedošlo k porušovaniu utajovaných skutočností, ani k porušovaniu práv na ochranu osobnosti. Zhotovovanie zvukových záznamov môže zakázať, len ak by boli ohrozené v ods. 3 uvedené záujmy.

V odseku 4 došlo k zrovnoprávneniu postavenia strán oproti doterajšiemu zákonu v tom, že aj obhajcu možno postihnúť v kárnom konaní. Zostáva však na úvahe predsedu senátu, či sa rozhodne pre postihnutie prokurátora alebo obhajcu odovzdaním na disciplinárne, resp. kárne konanie, alebo či im v prípade predpokladanom v ods. 4 uloží poriadkovú pokutu.

V týchto ustanoveniach nie sú oproti doterajšiemu stavu zásadnejšie zmeny.

Toto ustanovenie prináša nové, zásadné zmeny. Obžalovanému sa aj na hlavnom pojednávaní priznáva právo, aby vyhlásil, že je vinný. Po zistení stanoviska strán súd rozhodne či vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo nie. Ak vyhlásenie príjme, zameria ďalšie dokazovanie už len na skutočnosti dôležité pre uloženie trestu, náhradu škody alebo uloženie ochranného opatrenia.

Obžalovaný však môže urobiť aj vyhlásenie, že je nevinný, resp. iné (napr., že síce haváriu spôsobil, ale necíti za jej následky vinu v trestnoprávnom zmysle), príp. nemusí urobiť žiadne vyhlásenie.

Ide o ustanovenia, ktoré sa osvedčili aj v doterajších procesných úpravách. Nové je najmä to, že predseda senátu neurčí sám poradie vykonávania dôkazov, ale poradie sa určí už na predbežnom prejednaní obžaloby, prípadne o poradí vykonávania dôkazov rozhodne až po vypočutí návrhov strán.

Podrobnejšie sa upravuje postup pri výsluchu osôb mladších ako pätnásť rokov. Zákon umožňuje, aby výsluch takéhoto svedka (prípadne aj chorého alebo zraneného svedka) vykonal predseda senátu sám.

V tomto type procesu vystupujú do popredia požiadavky na dodržiavanie zásad bezprostrednosti a ústnosti. Kým zo zásady bezprostrednosti nemôžu byť žiadne výnimky (§ 269 ods.2), s výnimkami zo zásady ústnosti sa počíta, takže za zákonom ustanovených pripomienok možno prečítať nielen zápisnicu o výsluchu obžalovaného, ale aj svedka (§ 254, 255).

Podmienky čítania zápisnice o výsluchu sú v predkladanom návrhu zákona presne vymedzené, pričom treba zdôrazniť (na rozdiel od doterajšej úpravy) že sa nepočíta len s čítaním celej zápisnice, ale aj len tej časti, ktorá obsahuje relevantné údaje.

Význam dokazovania na hlavnom pojednávaní nepochybne vzrastie. Úmerne tomu treba urobiť všetky opatrenia, aby dokazovanie v tomto štádiu bolo čo najvierohodnejšie. Ukazuje sa, že hrozba za krivú výpoveď nie vždy stimuluje svedka k tomu, aby hovoril pravdu. Naviac, poznatky praxe hovoria o tom, že svedkovia sú málokedy postihovaní aj za uvádzanie nepravdivých údajov. Ovplyvňuje to i nutnosť, dokázať, kedy svedok vlastne hovorí nepravdu. Zavádza sa preto nový inštitút - prísaha svedka. Ním by sa mala dosiahnuť väčšia vierohodnosť svedeckých výpovedí, pretože, ak by sa zistilo, že svedok pred súdom, po zloženej prísahe, nehovoril pravdu, mohol by byť potrestaný výrazne prísnejšie, ako keby išlo o nepravdivú výpoveď podanú bez prísahy.

Na úvahu súdu sa ponecháva, či vezme svedka do prísahy vždy, alebo či pri výpovediach svedkov, ktorí budú vypovedať o menej významných skutočnostiach, prísahu vyžadovať nebude.

Otáznou je forma, aká sa bude pri skladaní prísahy vyžadovať. Zákon predpisuje určitú slávnostnosť presne vymedzeným textom a tým, že predpokladá, že všetci prítomní počas prísahy vstanú, t.j. vstane i senát, prokurátor, obhajca, po stojačky bude skladať prísahu aj svedok a zrejme sa bude vyžadovať, aby povstala aj prítomná verejnosť.

V zákone je upravený aj postup, ako sa má skladať prísaha osobami s poruchami zmyslového ústrojenstva a uvedené sú aj prípady, kedy prísahu vyžadovať nemožno.

Pri znaleckom dokazovaní sa na hlavnom pojednávaní vychádza zásadne z toho, že, že znalecké posudky podávajú odborníci, ktorí boli ustanovení za znalcov podľa osobitných predpisov (zákon o znalcoch a tlmočníkoch č. 36/1967 Zb. v znení neskorších predpisov), resp. boli k podaniu posudku pribratí v priebehu trestného konania alebo boli za znalcov menovaný ad hoc, t.j. pre určitý prípad. Znalec podá posudok spravidla písomne, alebo, ak to stačí môže ho nadiktovať do zápisnice pri výsluchu, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní. Ak strany súhlasia, najmä preto, že o správnosti posudku nie sú pochybnosti, možno posudok prečítať.

Pri objasňovaní odborných otázok v jednoduchších veciach sa možno upokojiť s potvrdením alebo odborným vyjadrením o správnosti ktorých nie sú pochybnosti. Obsah takýchto vyjadrení sa na hlavnom pojednávaní prečíta (§ 260). Ak však vznikne potreba osobu, ktoré spracovala potvrdenie alebo odborné vyjadrenie vypočuť k obsahu písomnosti, možno ju vypočuť len ako svedka.

Význam vecných dôkazov ako aj zvukových a obrazových záznamov neustále narastá. Vždy ale treba skúmať ich pravosť, hodnovernosť a tiež, či spôsob ich získania neodporuje zákonu.

Po skončení dokazovania sa udeľuje slovo na záverečné reči, ktorých základné poradie určuje zákon. Poradie ostatných určuje predseda senátu. Od záverečnej reči obžalovaného treba rozlišovať jeho posledné slovo, t.j. prejav, ktorý robí celkom na záver, počas ktorého ho nemožno prerušovať. Ak sa v záverečných rečiach objavia nové skutočnosti, na ktoré by bolo treba reagovať novým vykonaním dôkazov, súd rozhodne o doplnení dokazovania, po ktorom treba však znova dať slovo na záverečné reči.

V záujme pružnosti pojednávania zákon prináša nóvum v tom, že súd musí pri odročení určiť termín nového pojednávania, resp. musí ho určiť do dvoch týždňov po odpadnutí prekážky, pre ktorú došlo k odročeniu. Na neurčito možno odročiť pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha úkonu.

Toto ustanovenie zdôrazňuje obžalovaciu zásadu, lebo súd môže na hlavnom pojednávaní rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby a je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom je rozhodujúci skutok a nie jeho právne posúdenie. Súd sa pri rozhodovaní môže opierať len o dôkazy vykonané na pojednávaní.

Vrátenie veci môže byť len výnimočné, ak o to požiadal prokurátor z dôvodov tu uvedených. Sťažnosť sa ponecháva preto, aby mohli k rozhodnutiu zaujať stanovisko aj ostatné strany.

Oproti doterajšiemu stavu sa v tomto ustanovení premieta skutočnosť, že všetky veci v I. stupni bude rozhodovať okresný súd, niektoré (závažnejšie) okresný súd v sídle kraja.

Zastavenie a podmienečné zastavenie trestného stíhania je viazané na podmienky uvedené už v predchádzajúcich ustanoveniach a k týmto rozhodnutiam dôjde najmä vtedy, ak tak už mali rozhodnúť predchádzajúce orgány činné v trestnom konaní, resp. súd a tiež vtedy, ak sa skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie objavili až v tomto štádiu.

Okrem všeobecných dôvodov, ktoré sa opakujú je dôvodom na prerušenie trestného stíhania aj podanie návrhu na ústavný súd, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má v danom prípade súvislosť s rozhodovanou trestnou vecou, nie je v rozpore so zákonom.

Ide o ustanovenia známe aj z doterajšieho znenia. K dôvodom pre oslobodenie spod obžaloby však pribudol aj ďalší - ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Ide o dôsledné rešpektovanie stanoviska prokurátora a obžalovacieho princípu.

V týchto ustanoveniach sú obsiahnuté ustanovenia, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie súdu o náhrade škody. Ak súd zisťuje presnú výšku škody ako podklad pre rozhodnutie o vine, musí sa so škodou vyporiadať a presne určiť jej výšku. Ak však výšku škody zisťuje len pre rozhodnutie o nárokoch poškodeného, vykoná ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania len vtedy, ak sa tým trestné stíhanie nebude predlžovať.

Doterajšie možnosti rozhodnutia o nárokoch poškodeného, (t.j. rozhodnúť o uplatnenom nároku, odkázať poškodeného na občiansko-právne konanie, resp. na konanie pred príslušným orgánom, a tiež možnosť priznať nárok len v časti a so zvyškom odkázať...) zostávajú zachované.

Text neprináša nové úpravy.

Mimo rozhodnutí, ktoré mimo hlavného pojednávania mohol súd urobiť aj doteraz, umožňuje sa týmto spôsobom aj schváliť zmier a podmienečne zastaviť trestné stíhanie.

Tým, že u mladistvého obvineného platí špeciálny režim týkajúci sa konania proti mladistvému, príprava súdu na verejné zasadnutie ohľadne mladistvého bola systematicky začlenená do všeobecných ustanovení prípravy verejného zasadnutia.

V ostatnom sa úprava prípravy verejného zasadania preberá z t.č. účinného Trestného poriadku.

Do pôvodného ustanovenia sa podrobne upravila účasť, resp. neúčasť strán na verejnom zasadnutí s osobitným dôrazom na obvineného a obhajcu.

Zmeny, ktoré boli vykonané, vychádzajú najmä zo základnej zásady rovnosti strán. Ustanovuje sa, že na verejnom zasadnutí musí byť prítomný aj obvinený okrem prípadu, keď sa obvinený na verejné zasadnutie nedostavil napriek poučeniu, že v prípade, ak sa nedostaví, bude verejné zasadnutie vykonané bez jeho prítomnosti.

Nové ustanovenie, ktoré svojím obsahom nadväzuje na účasť na verejnom zasadnutí osôb, ktoré nie sú obvinenými, ale ich záujmy môžu byť rozhodnutím vykonanom na tomto zasadnutí dotknuté.

Odkazuje sa na primerané použitie ustanovení § 284.

Ustanovenia týkajúce sa priebehu verejného zasadnutia zostali bezo zmeny.

Každé rozhodnutie, ktoré súd na verejnom zasadnutí vykoná, musí byť vyhlásené vždy verejne, tak ako je tomu i doposiaľ.

Aj na verejnom zasadnutí platí zásada ústnosti a bezprostrednosti. Preto súd prihliada iba na skutočnosti, s ktorými sa na tomto zasadnutí oboznámil a na dôkazy, ktoré vykonal.

Už zo samotného pojmu verejné zasadnutie vyplýva, že verejného zasadnutia sa môže zúčastniť aj verejnosť. Preto na jeho konanie, začiatok a odročenie sa použijú primerane ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

Ide o ustanovenia, ktoré platili doposiaľ, upravujú postup, kedy a za akých okolností môže súd uložiť ochranné liečenie a zhabanie veci. Ďalšou formou ochranného opatrenia - ochrannú výchovu - môže súd uložiť iba na hlavnom pojednávaní. Zakotvuje sa povinnosť ustanoviť opatrovníka v konaní o zhabaní veci, ak nemožno zistiť vlastníka.

Neverejné zasadnutie je vyhradené pre také rozhodovanie, keď podľa povahy veci netreba vykonať dôkaz výsluchom obvineného, svedkov a znalcov, ani vec prerokovávať za účasti procesných strán. Spravidla sa tu rozhoduje o otázkach menšieho významu.

Na neverejnom zasadnutí súd rozhoduje vtedy, ak to zákon výslovne predpisuje alebo pripúšťa.

Pôvodné ustanovenie zostalo nezmenené.

Aj napriek tomu, že sa neverejné zasadnutie vykoná len za prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa, rozhodnutie sa vždy vyhlási.

V tomto ustanovení sa riešia prípady kedy, kto a za akých podmienok môže napadnúť rozsudok v neprospech obžalovaného.

Ustanovenie upravuje lehotu na podanie odvolania proti rozsudku, ktorú stanovil na 15 dní od oznámenia rozsudku. Miestom podania odvolania je vždy súd, proti ktorému odvolanie smeruje. Za „oznámenie rozsudku“ sa považuje buď vyhlásenie rozsudku v prítomnosti oprávnenej strany alebo doručenie rozsudku, ak bol vyhlásený v neprítomnosti takejto strany. Návrh sleduje najmä tiež cieľ – urýchliť (výrazne) konanie, lebo povedie k eliminácii doterajšej (nekalej) praxe, že najmä obžalovaný vedome odmieta prevziať rozsudok aj vtedy, keď bol prítomný pri jeho vyhlasovaní. Keďže podľa doterajšej zákonnej úpravy začala plynúť lehota až doručením rozsudku do vlastných rúk, najmä vedomé nepreberanie rozhodnutia neúmerne predlžovalo konanie.

Návrh oproti súčasnej úprave predstavuje zakotvenie ustanovenia v ods. 3, čím sa zvýrazňuje význam aktivity príslušného orgánu.

Nové ustanovenie, ktoré upravuje postup súdu, ak je osoba oprávnená podať opravný prostriedok prítomná na vyhlásení rozsudku súdu a využije svoju možnosť podať odvolanie priamo na pojednávaní. Obsah odvolania sa zapíše do zápisnice, v ktorej sa vyznačí, či odvolanie smeruje proti viacerým výrokom alebo je napadnuté len v jednej časti. Pokiaľ sa na pojednávaní nevyjadrí, plynie mu lehota tak ako obžalovanému (t.j. do 15 dní od oznámenia rozsudku obžalovanému).

Nové ustanovenie, ktoré nadväzuje na zákonnú úpravu § 2 a sleduje urýchlenie konania na súde prvého stupňa a tým i celého trestného stíhania.

V odseku 2 citovaného ustanovenia sa iba zvýraznila už doteraz známa povinnosť strán trestného konania písomne odôvodňovať svoje odvolania.

Nové ustanovenie, ktoré akcentuje výkonnú a procesnú samostatnosť orgánu povereného starostlivosťou o mládež, ktorý je v súčasnosti v trestnom konaní pasívny alebo aktívny.

Pôvodné znenie sa doplňuje o osemdňovú lehotu, v ktorej sa môžu strany písomne vyjadriť k podanému odvolaniu.

Pôvodné ustanovenie sa upravuje v závislosti na vyriešení vecnej príslušnosti.

Ide o pôvodné, nezmenené znenie ustanovenia § 253 Tr. por. účinného toho času.

Pôvodné ustanovenie sa navrhuje modifikovať na prieskumnú povinnosť odvolacieho súdu iba vo vzťahu k napadnutým výrokom rozsudku. Ide o obmedzenie terajšieho revízneho princípu v odvolacom konaní. Odvolací súd v prípade, ak bolo odvolanie smerované len proti niektorému z výrokov rozsudku, preskúma len zákonnosť a odôvodnenosť tohto výroku a správnosť procesného postupu, ktoré mu predchádzalo. Nebude v tomto prípade preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť celého rozsudku, teda i tých výrokov, s ktorými je odvolateľ spokojný a nenamieta ich.

Ustanovenie, ktorým sa navrhuje stanoviť postup súdu v situácii, ak zistí, že je tu dôvod na prerušenie trestného stíhania, doplnené o dôvod na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Ide o pôvodné ustanovenie , ktoré sa len precizuje v tom zmysle, že výslovne stanovuje uznesenie, ako príslušnú formu rozhodnutia o zamietnutí odvolania.

Pôvodné ustanovenie bolo rozšírené o ods. 2, ktorý reaguje na obmedzený revízny princíp odvolacieho konania, ktorý je navrhnutý v § 308. Navrhuje sa, aby v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené na niektorý z výrokov rozsudku, súd zruší len tento príslušný výrok. Ak však odvolací súd zruší niektorý hoci len sčasti niektorý z výrokov o vine, následne zruší vždy aj výrok o treste.

Ide o pôvodné ustanovenia, týkajúce sa odvolacieho konania, ktoré zostali obsahovo nezmenené so súčasne platnou právnou úpravou.

Novým spôsobom (užšie) sa upravuje aj zásada beneficia cohaesionis.

Sú prevzaté za súčasného Trestného poriadku.

Nové ustanovenie reaguje na konanie odvolacieho súdu keď uznesením prikázal súdu prvého stupňa odstrániť chyby rozsudku, voči ktorému bolo podané odvolanie. Súd odstráni chyby v rozhodnutí, ktoré je vykonané formou rozsudku. Súd prvého stupňa, ktorého rozsudok bol napadnutý, musí rozhodovať v tom istom zložení ako pri rozhodovaní o pôvodnom rozsudku. Táto úprava rieši nedostatky, na ktoré poukazovala justičná prax.

Zavedenie do praxe a uplatnenie kontradiktórneho súdneho konania by bolo vážnou brzdou plynulého vybavovania vecí spôsobom predpísaným t.č. účinným Trestným poriadkom. Samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie, na ktorom mnohé osoby budú vypovedávať v postavení svedkov po prvý raz, kde výsluch obvineného bude viesť prokurátor a jeho obhajca, taktiež výsluch poškodeného, pojednávanie, kde znalec bude podstatne širšie a podrobnejšie vypovedávať napriek tomu, že v spise obžaloby bude spravidla písomný znalecký posudok bude nepochybne časovo oveľa náročnejšie. Aby sa súdy nezahltili nevybavenou agendou, treba dosiahnuť aby cca 80% vecí bolo ukončených tzv. odklonom t.j. iným spôsobom vybavovania než na hlavnom pojednávaní.

Okrem úpravy postupu súdu v prípadoch len priznania viny (t.j. vedenie dokazovania na pojednávaní len v tých smeroch a na tie otázky, ktoré zostali bez priznania), bude možné vybaviť vec

• konaním o návrhu na dohodu,
• konaním pred samosudcom,
• trestným rozkazom,
• zmierom,
• podmienečným zastavením trestného stíhania.

• konanie o dohode (§ 322 -§ 327),
• zmier (§ 349 až § 354).

Ide tu o zdôraznenie zásady (zdôraznenej aj v predchádzajúcom zákone), podľa ktorej ak v tejto hlave, upravujúcej osobitné spôsoby konania nebudú osobitné ustanovenia, platia všeobecné predpisy.

Postup predsedu senátu po obdržaní návrhu na dohodu od prokurátora je klasický. Po jeho preskúmaní na základe jeho obsahu a obsahu prokurátorom predloženého spisu môže predseda senátu rozhodnúť jedným z troch uvedených spôsobov. Dôvodne sa očakáva, že k odmietnutiu návrhu dohody dôjde celkom výnimočne a že prevažná väčšina vecí bude realizovaná na verejnom zasadnutí.

Upravuje spôsob konania súdu (verejné zasadnutie) a prípravu zasadnutia na prerokovanie návrhu. Určuje zároveň lehoty na prípravu strán.

Zakotvuje okruh osôb, ktoré sa zúčastnia na verejnom zasadnutí na prerokovanie návrhu na dohodu, jeho začatie a taxatívne uvádza otázky, ktoré súd musí obvinenému položiť. Iba v prípade kladnej odpovede na všetky tieto otázky bude môcť súd návrh na dohodu akceptovať, lebo otázky vedú k tomu, aby sa napríklad súd presvedčil o dobrovoľnosti dohody zo strany obvineného, o tom, že pochopil podstatu dohody, je s ňou uzrozumený a je si vedomý aj následkov takejto dohody.

Upravujú sa povinnosti súdu súvisiace s väzbou, resp. nariadením výkonu trestu.

Odkazuje sa na ustanovenia o hlavnom pojednávaní, ktoré sa používajú v uvedenom rozsahu primerane aj v prípade konania o dohode na verejnom zasadnutí.

Konanie proti mladistvým

Účelom osobitnej úpravy takého konania proti mladistvým je predovšetkým snaha o dosiahnutie výchovného účelu trestného konania, rozšírenia a zabezpečenie procesných práv mladistvého so zreteľom na jeho vek, nižšiu vyspelosť a menšiu životnú skúsenosť a tými obmedzenie možnosti vlastnej obhajoby a vylúčenie škodlivých dopadov samotného trestného konania, ktoré by mohli byt na prekážku výchovnému pôsobeniu konania na mladistvého.

Ide o ustanovenie prevzaté z doterajších úprav. Je rozvedením všeobecnej úpravy nutnej obhajoby mladistvého páchateľa.

Ustanovenie konkretizuje a rozvádza okolnosti, ktoré treba v trestnom konaní dokazovať (resp. zisťovať). Ide predovšetkým o hľadiská, ktoré treba mať na zreteli, ak má byť dosiahnutý výchovný cieľ trestného konania proti mladistvému, vrátane spravodlivého rozhodnutia o treste.

Ustanovenie vychádza z doterajšej úpravy, aj v zmysle ktorej obmedzenie vzatia do väzby mladistvého je určované predovšetkým tým, že väzba sama osebe nemá priaznivý výchovný účinok, preto jej pôsobenie na mladistvého musí byť obmedzené len na prípady nevyhnutné.

Štátny orgán sociálnej pomoci je subjektom trestného konania v prípade stíhania mladistvého. Má preto osobitné práva a povinnosti s tým súvisiace. Ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy vo vzťahu k tomuto orgánu a o upresnenie doručiť obžalobu i ďalším subjektom.

Preberá sa doterajšia právna úprava. Ide o výnimku zo všeobecných pravidiel o miestnej (nie vecnej) príslušnosti, ktoré sa vzťahuje iba na konanie pred súdom a to nielen do právoplatnosti rozhodnutia, ale aj po jeho právoplatnosti.

Toto ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel v spoločnom konaní, odôvodnenom záujmom na ochranu mladistvého pred negatívnym dopadom zároveň vedeného trestného konania i proti dospelej osobe. Možno ho použiť len pre konania pred súdom, t.j. netýka sa prípravného konania.

V podstate aj v tomto prípade ide o prevzatie doterajšej právnej úpravy. Toto ustanovenie obsahuje odchýlky od všeobecnej úpravy hlavného pojednávania a verejného zasadnutia. Použije sa aj v konaní pred samosudcom. Má zabezpečiť čo najširšie uplatnenie výchovného vplyvu pojednávania na mladistvého a zároveň odstrániť všetko, čo by na neho mohlo mať negatívny vplyv. Prejavuje sa v tomto ustanovení aj snaha o zabezpečenie obhajoby mladistvého, ale ja náležité zistenie skutkového stavu.

Alternatíva I – Toto ustanovenie zakotvuje jednak všeobecnú špecializáciu pre všetky orgány činné v trestnom konaní proti mladistvým a obsahuje (v ods. 2) výnimky z osobitnej úpravy tohto oddielu v prípadoch, keď aplikácia osobitných ustanovení nie je z hľadiska účelu trestného konania proti mladistvým dôvodná. Ustanovenie sa vzťahuje na celé trestné konanie, s výnimkou konania proti mladistvému ušlému páchateľovi (pokiaľ v čase konania už nedovŕšil 19-rok svojho veku).

Vzhľadom na novú systematiku Trestného poriadku spočívajúcu aj v tom, že všetky do úvahy pripadajúce formy rozhodnutí sú obsiahnuté v jednej časti Trestného poriadku, sa trestný rozkaz zaraďuje do časti upravujúcej rozsudok a uznesenie. Rozširuje sa možnosť uložiť trestným rozkazom trest straty vojenskej a inej hodnosti, čo požadovali vojenské súdy. Ďalej sa rozšírila možnosť uložiť trestným rozkazom trest odňatia slobody až do dvoch rokov, pričom sa zdôrazňuje neprekročiteľnosť tejto hranice a to ani formou náhradného trestu odňatia slobody za trest peňažný. Ďalšia podstatnejšia zmena spočíva v možnosti rozhodovať trestným rozkazom i u mladistvých a ukladať aj ochranné opatrenia.

Predpokladom schválenia zmieru (§ 349) je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o prečin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom).

Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.

Zároveň sa určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

V prípade, že zmier nebude schválený, hoci obvinený vyhlásil, že spáchal skutok, nie je možné v ďalšom konaní prihliadnuť na toto vyhlásenie ako na dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru.

Ustanovenie poukazuje na odchýlky osobitných spôsobov konania a ich vzťah k všeobecným ustanoveniam. Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré na základe definície pojmu ušlého stanovuje podmienky konania proti nemu. Za ušlého pre účely trestného konania je potrebné rozumieť osobu, ktorá sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva, pričom „skrývaním sa“ bude treba rozumieť aj neoznámený pobyt na inom mieste, než na adrese uvedenej pre potreby trestného konania.

Ustanovenia o osobitostiach konania proti ušlému nemožno použiť proti osobe mladistvej, pokiaľ v čase konania už nedosiahla vek 19 rokov.

Obligatórne ustanovenie, ktorým sa stanovuje povinnosť, že obvinený v konaní proti ušlému musí mať vždy obhajcu, na ktorého prechádzajú všetky práva patriace inak obvinenému.

Ustanovenie je doplnené o úpravu, že konanie proti ušlému môže byť pred súdom vykonané aj bez návrhu prokurátora, kým v predchádzajúce právnej úprave bolo možné konať proti ušlému len na základe návrhu prokurátora.

K takémuto doplneniu právnej úpravy bolo potrebné pristúpiť najmä z dôvodu možnosti veľkého pohybu občanov, pričom návrhom niektorej zo strán v trestnom konaní alebo rozhodnutím súdu na začatie konania proti ušlému sa len zabezpečí rýchlejší priebeh trestného konania.

Ustanovenie, ktorého obsah ostáva nezmenený. Upravuje sa ním povinnosť orgánom činných v trestnom konaní doručovať písomnosti v tomto osobitnom druhu konania obhajcovi. Táto povinnosť vychádza z logickej podstaty, že jedine obhajca môže písomnosti preberať, keďže obvinenému nie je možné písomnosť doručiť.

Zároveň v odseku 2 sa obligatórne ukladá súdu, aby predvolanie na hlavné pojednávanie lebo verejné zasadnutie uverejnil vhodným spôsobom. Konať ďalej pred súdom je možné bez ohľadu na to, či sa obvinený o termíne hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia dozvedel alebo nie.

Príslušnosť prejednávať trestné činy vo výnimočnom stave sa vzťahuje len na tie trestné činu, ktoré boli vyhlásené na územiach a útvaroch ozbrojených síl alebo ozbrojených zborov, ktoré výnimočnému právu podliehajú. Konanie sa nevzťahuje na páchateľov, ktorí neboli pri čine pristihnutí, ktorým spáchanie týchto trestných činov nemožno bez prieťahov dokázať, osobám ťažko chorým alebo tehotným ženám.

Návrh na začatie konania podáva prokurátor. Návrh spolu so zatknutým odovzdá do 24 hodín súdu, ktorý bezodkladne rozhodne o vzatí do väzby. Na hlavnom pojednávaní, ktoré sa koná v sídle okresného súdu, súd rozhodne bez predbežného prejednania obžaloby v lehote najneskôr do piatich dní od odovzdania obvineného súdu. Obžalovanému sa priznáva právo nutnej obhajoby. Vzhľadom na charakter konania obvinenému a jeho obhajcovi sa priznáva právo na prípravu v lehote 48 hodín a poškodenému sa neumožňuje účasť v konaní návrhom na náhradu škody.

Vzhľadom na obmedzený čas výnimočného stavu v prípade, ak je obžalovaných niekoľko a jeden z nich je na úteku alebo inak nedostupný, koná sa proti obžalovanému, ktorého prítomnosť je zaistená väzbou, nezávisle na tom, či sa po jeho spolupáchateľovi pátra.

Týmto ustanovením vzhľadom aj na prísne tresty ukladané obžalovaným, sa navrhuje stanoviť povinnosť, ak je prejednávaná vec vo výnimočnom konaní, že pre uznanie obžalovaného za vinného musia hlasovať všetci členovia senátu. Inak sa vec musí vrátiť prokurátorovi do prípravného konania.

Ak sa výnimočné konanie neskončí v predpísanej zákonnej lehote rozsudkom, musí byť vec postúpená prokurátorovi na vykonanie prípravného konania a vo veci sa bude konať podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku.

Alternatíva 1

- v ods. 3 predpokladá možnosť preskúmania takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní v lehote stanovenej zákonom.

Alternatíva 2

- odvolacie konanie nepredpokladá a rozsudok sa stane právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Konanie proti právnickej osobe

Konanie proti právnickej osobe sa zaraďuje do deviateho oddielu tejto hlavy vzhľadom na odchýlky od všeobecnej úpravy trestného konania, ktoré sú v konaní proti právnickej osobe logické a prirodzené.

MIMORIADNE opravné prostriedky

Mimoriadnymi opravnými prostriedkami sú: zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolanie, mimoriadne dovolanie a obnova konania.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.

Filofozofia návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva po chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť zapravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania.

Upravuje obsah rozhodnutia a chybného postupu konania vo vzťahu ktorým bude prípustné navrhované konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Podmienkou je, že došlo k porušeniu zákona.

Určuje okruh oprávnených osôb, ktoré môžu podať príslušný návrh lehoty na konanie a rozhodnutie generálneho prokurátora. Pomerne krátke lehoty majú zabezpečiť jednak právnu istotu dotknutých osôb a jednak, pokiaľ sa bude konať aby konanie bolo ukončené v prijateľnom čase.

Upravuje spôsob rozhodovania generálneho prokurátora. V ods. 2 sa zakazuje generálnemu prokurátorovi zmeniť napadnuté rozhodnutie v neprospech obvineného ak konal z jeho podnetu alebo podnetu osôb, ktoré konanie iniciovali v prospech obvineného. V ods. 4 zakotvuje viazanosť orgánu, ktorému sa vec prikáže na nové konanie, právnym názorom generálneho prokurátora a ukladá povinnosť vykonať nariadené úkony.

Dovolanie

Najväčším nedostatkom t. č. účinného Trestného poriadku, pokiaľ sa týka právnej úpravy sťažnosti pre porušenie zákona bolo, že túto kompetenciu priznal len generálnemu prokurátorovi a ministrovi spravodlivosti, ktorý mohli, ale nemuseli, sťažnosť pre porušenie zákona podať aj keď zákon porušený bol. Navrhovaná úprava mení túto situáciu od základov. Berie pritom na zreteľ kontradiktórny charakter súdneho konania, aj skutočnosť, že zárukou zákonnosti musia byť odvolacie súdy. V ich práci by sa nezákonné konanie alebo rozhodnutie malo vyskytnúť len ojedinele. Tým, že právo podať dovolanie proti (právoplatnému) rozhodnutiu odvolacieho súdu sa priznáva aj obvinenému dosahuje sa v súdnom konaní rovnosti strán.

Navrhovaná úprava nepokrýva rozhodovanie okresných súdov o sťažnosti obvineného alebo poškodeného proti rozhodnutiu prokurátora v prípravnom konaní, pokiaľ tento postúpil vec na rozhodnutie inému príslušnému orgánu, zastavil alebo podmienečne zastavil trestné stíhanie. Tieto prípady sú však už svojim charakterom také, že buď sa tak stalo aj so súhlasom poškodeného (podmienečné zastavenie trestného stíhania) alebo ich možno reparovať v mimoriadnom konaní o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako je to uvedené v § 369 a nasl..

Paragraf určuje rozhodnutia, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť a zakotvuje je podanie dovolania nemá odkladný účinok pokiaľ sa týka právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Napríklad aj preto, aby sa toto konanie nezneužívalo na dosiahnutie odkladu výkonu trestu.

Určuje osoby, ktoré môžu dovolanie podať, rozsah napadnuteľných výrokov a postup v prípade ak sa napadnuté rozhodnutie týka viacerých osôb, ako aj lehoty a miesto podania dovolania.

Taxatívne vypočítavá dôvody pre ktoré možno podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ide v podstate o porušenie procesných alebo hmotnoprávnych ustanovení zákona o konaní a o kvalifikácii skutku s tým, že prípadné pochybenia pri zisťovaní skutku sú napraviteľné obnovou konania.

Vzhľadom na právnu náročnosť podania a konania o dovolaní, vrátane toho že oprávnenou osobou je len taká, ktorá využila svoje právo a podala pred tým, riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté, je obvinenému uložená povinnosť mať v konaní obhajcu a poškodenému splnomocnenca, ktorý je advokátom. V podaní sa musí konkretizovať o ktorý zákonný dôvod sa dovolanie opiera, s akých skutočností vychádza (§ 380 ods. 3) a pripúšťa sa možnosť argumentovať aj novými skutočnosťami a ponúknuť o nich nové dôkazy.

Upravuje možnosti späťvzatia dovolania a rozhodovanie o späťvzatí dovolania.

Dáva smernicu súdu prvého stupňa na postup pri dodržaní dovolania a uzákoňuje, že o dovolaní rozhoduje Najvyšší súd.

Upravuje postup na dovolacom súde už so zreteľom na to, že sa zavádza dvojfázové konanie. Ak podanie nie je perfektné, dovolateľ sa vyzve aby nedostatky odstránil. Ak na rozhodnutie treba najskôr nejakú okolnosť objasniť vykoná sa potrebné vyšetrenie, pre ktoré platia ustanovenia Trestného poriadku o dokazovaní. Upravujú sa otázky konania a rozhodovania v prípadoch ak sú dané dôvody väzby (§ 69 ods. 1 - 3) resp., ak sa na obvinenom vykonáva trest odňatia slobody.

Upravuje formu a spôsob konania vo veci, zavádza sa termín sudca spravodajca. Ak nie sú splnené procesné podmienky, alebo dané dôvody dovolania dovolací súd dovolanie bez preskúmania veci odmietne. Inak určí termín verejného zasadnutia potom ako podanie (dovolanie) prijme.

Upravuje rozsah prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu a neviazanosť tohoto súdu dovolalcími dôvodmi uvedenými v dovolaní. Je však vždy viazaný zákonnými dôvodmi dovolania, uvedenými v § 377.

Tieto ustanovenia zakladajú povinnosť dovolacieho súdu vysloviť rozsudkom zistený dovolací dôvod a uvádzajú ďalšie náležitosti výroku rozhodnutia, ako aj postup po zrušení napadnutého rozhodnutia, alebo len niektorého jeho výroku. Zakladajú tiež právo dovolacieho súdu – z dôležitých dôvodov prikázať prípad na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa, ako aj možnosť vrátiť vec do štádia prípravného konania, ale len ak o vrátenie veci požiadal generálny prokurátor. Takto sa však nepostupuje ak sú dané skutočnosti uvedené v § 394 ods. 2.

Rieši sa situácia, keď upovedomenie o verejnom zasadnutí nemožno doručiť osobe, ktorá rozhodnutím o dovolaní môže byť priamo dotknutá, zakladá sa záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu a zvýrazňuje sa neprípustnosť zhoršenia postavenia obvineného, ak sa konalo o dovolaní ktoré bolo podané v jeho prospech.

V prípade keď neboli preukázané dôvody dovolania, dovolací súd dovolanie zamietne. Tým sa zvýrazňuje, na rozdiel od odmietnutia dovolania s procesných dôvodov, že odovolací súd nezistil po preskúmaní veci opodstatnenosť podaného dovolania. Rozhodnutie dovolacieho súdu nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom.

Mimoriadne dovolanie

Obnova konania

Úprava ďalšieho (štvrtého) mimoriadneho opravného prostriedku (sťažnosť pre porušenie zákona v prípadnom konaní, dovolanie, mimoriadne dovolanie a obnova konania) vychádza zo súčasnej právnej úpravy. K zmenám však došlo tam, kde ich vyžiadala. Nová úprava dotknutých ustanovení Trestného poriadku, aj dotknutými osobami, ale aj verejnosťou často namieta na skutočnosť že o návrhu na obnovu konania konajú tí istý sudcovia, ktorý rozhodli v základnom konaní, čo pri neúspešnosti návrhu sa prirodzene považuje za dôvod nepovolenia nového konania vo veci (aby sa nezistila nesprávnosť postupu a rozhodnutia v základnej veci).

K jednotlivým ustanoveniam v ktorých došlo k zmenám oproti súčasnému stavu.

Ustanovenie reaguje na novú úpravu prípravného konania, aj na zavedenie nového inštitútu – konanie o dohode, ktoré končí rozsudkom, resp. konanie o uzavretí zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným. Vychádza tiež z toho, že takéto konanie vyústi v rozhodnutie prokurátora alebo súdu o schválení zmieru, ktorý bude mať dva výroky:

- schválenie zmieru medzi páchateľom – obvineným a poškodeným a

- výrok o zastavení trestného stíhania z vyššie uvedeného dôvodu.

Pre potreby konania návrhu na obnovu ide teda aj v tomto prípade o uznesenie o zastavení vyšetrovania v prípravnom konaní a o zastavení trestného stíhania v konaní súdnom.

K ods. 1

Návrh na obnovu konania môže byť podaný aj vo veci v ktorej súd upustil od potrestania alebo upustil od potrestania súhrnného alebo ďalšieho trestu. Prax považuje aj rozsudok aj s takýmto výrokom o treste, za odsudzujúci rozsudok. Súčasný Trestný poriadok naznačenú otázku neupravuje a pomáha si analógiou. Aby sa v budúcnosti predišlo možným nedorozumeniam a event. Pochybeniam, v tomto ustanovení sa výslovne zakotvilo, že návrh na obnovu konania možno podať aj proti výroku o upustení od potrestania, alebo o upustení od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu.

K ods. 2 – 3

Ustanovenia reagujú aj na nový inštitút konania o dohode o priznaní viny a trestu. Keďže v týchto prípadoch prokurátor nepodáva na súd obžalobu, ale návrh na súdne konanie o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, bolo treba vytvoriť priestor na to, aby po event. Zrušení rozhodnutia o zastavení alebo podmienečnom zastavení vyšetrovania mohol prokurátor nielen prípadne podať žalobu, ale konať aj o dohode.

Preberá sa úprava z t.č. účinného Trestného poriadku.

K ods. 1 – 2

V zmysle konštatovaní uvedených v úvodnej časti dôvodovej správy o obnove konania zákon ustanovuje, aby síce o takomto návrh rozhodoval ten súd, ktorý konal v prvom stupni ale pred iným senátom resp. samosudcom. Predkladaný návrh má na zreteli jednak všeobecnú príslušnosť súdov a z toho prameniacich najmä ekonomických nárokov na účastníkov konania, ako aj to že spis sa eviduje resp. archivuje na tomto súde. V záujme odstránenia alebo aspoň oslabenia námietok o zaujatosti však v budúcnosti bude o návrhu rozhodovať iný senát (samosudca) než ktorý rozhodoval v základnom konaní.

Oproti súčasnému stavu sa neupravuje situácia keď by o obnove event. konal krajský súd ako súd prvého stupňa lebo nová zákonná úprava predpokladá, že všetky veci v prvom stupni rozhodnú a prerokujú okresné súdy, medzi ktoré má patriť aj okresný súd so sídlom v mieste krajského súdu.

K ods. 3

Prvá alternatíve konštatuje, že proti akémukoľvek uzneseniu (teda ak sa návrh odmieta bez vecného preskúmania alebo po preskúmaní a zistení nesplnenia podmienok obnovy) je prípustná sťažnosť ktorá má odkladný účinok.

Alternatíva k odseku 3 robí rozdiel medzi týmito rozhodnutiami v tom, že sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí návrhu konania nemá odkladný účinok, sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu z vecných dôvodov uvedených v § 409 odkladný účinok má. Prejavuje sa tu snaha zabrániť event. podávaniu zrejme neopodstatnených návrhov v záujme predlžovania vykonateľnosti rozhodnutia.

Ustanovenia sú prevzaté z toho času účinného Trestného poriadku, upravujú postup súdu po povolení obnovy konania.

V tomto ustanovení sa zdôrazňuje zásada, že výkon trestov a ochranných opatrení zabezpečuje súd, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, resp. predseda senátu činný na tomto súde. Iné rozhodnutia zabezpečuje ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal.

Ide o pôvodné ustanovenie, ktoré podrobne upravuje podmienky nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Súd, ktorý rozhoduje o nariadení výkonu trestu odňatia slobody môže nariadiť nastúpenie výkonu tohto trestu ihneď po právoplatnosti rozhodnutia. V prípade, že niet obavy o tom, že odsúdený ujde alebo sa bude skrývať, môže predseda senátu alebo sudca poskytnúť odsúdenému na nastúpenie výkonu trestu primeranú lehotu. Tá slúži odsúdenému k obstaraniu rozličných rodinných a existenčných záležitostí.

V prípade, že ide o odsúdenie na trest odňatia slobody, ktorý prevyšuje dva roky alebo ak hrozí obava, že by odsúdený ušiel, alebo ak je vo väzbe, nariaďuje súd prvého stupňa alebo aj odvolací súd nástup trestu ihneď, pričom ak je na slobode, zariadi súd jeho dodanie do výkonu trestu (alternatíva II).

Ide o možnosti odkladu výkonu trestu, zmenu spôsobu výkonu trestu, prerušenie výkonu trestu, upustenie od výkonu trestu a odklad a prerušenie výkonu trestu a upustenie od jeho výkonu u vojakov. Preberajú sa doterajšie ustanovenia, ktoré sa osvedčili.

Okrem prípadu uvedeného v odseku 3 tohto ustanovenia sa do trestu započíta celý čas skutočného obmedzenia osobnej slobody obvineného.

Preberá sa osvedčená zásada, že o podmienečnom prepustení rozhoduje okresný súd v obvode, ktorého sa trest odňatia slobody vykonáva.

Novo je upravená možnosť, aby predseda senátu okresného súdu sám rozhodol o podmienečnom prepustení ak to navrhne riaditeľ nápravnovýchovného ústavu a prokurátor s tým súhlasí.

O osvedčení sa podmienečne prepusteného sa môže so súhlasom prokurátora rozhodnúť aj sám predseda senátu.

Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje výkon trestu verejnoprospešných prác. Tento trest je novým druhom trestu uvedeným v rekodifikovanom zákone a výkon tohto trestu upraví osobitný zákon.

Ide o ustanovenia, ktoré sa preberajú z doterajšieho znenia zákona ako vyhovujúce.

Postup pri realizácii prepadnutia veci je na rozdiel od predchádzajúcich ustanovení uvedený priamo v zákone

Doterajšie ustanovenia sa preberajú bez zmien.

Zmyslom tohto trestu je zabezpečiť, aby odsúdený denne odvádzal na účet súdu určenú čiastku. Práve týmto spôsobom sa má pripomínať odsúdenému jeho povinnosť riadne sa chovať a denne mu pripomínať, že je vo výkone trestu.

Preberá sa bez zmien.

Ide o nový trest, ktorý spočíva v povinnosti odsúdeného po výkone práce sa po celú dobu zdržiavať vo svojom bydlisku. Výkon tohto trestu sa bude kontrolovať dostupnými technickými prostriedkami (najmä telefónom), ale perspektívne aj inými a výkonom kontroly môžu byť poverení aj vyšší súdni úradníci, probačný úradník alebo čakatelia.

Príslušné ustanovenia uvádzajú komu sa zasiela právoplatné rozhodnutie, pretože realizáciu týchto trestov budú zabezpečovať v zákone uvedené orgány.

Ide o pôvodné a nezmenené ustanovenia, ktorými sa upravuje režim ochranného liečenia, zmena spôsobu výkonu ochranného liečenia, upustenie od ochranného liečenia a prepustenia z ochranného liečenia.

Doterajší stav sa preberá bez zmien.

Ide o novozavedené ustanovenie pri výkone ktorého sa postupuje rovnako ako pri výkone trestu prepadnutia veci § 444.

Preberá sa doterajšie ustanovenie.

Upravuje sa postup pri doručení rozsudku registru trestov.

Spôsob výkonu väzby upravuje osobitný zákon (156/1993 Z.z.).

ZAHLADENIE ODSÚDENIA

Nová koncepcia Trestného poriadku si nevyžaduje zmenu úpravy zahladenia odsúdenia.

Udelenie milosti a použitie amnestie

V dôsledku zmien čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky prezident republiky nemá aboličné opatrenia. Text bol preto upravený v tomto zmysle, inak však zostáva bez zmien.

Nový Trestný poriadok chápe oblasť právneho styku s cudzinou v oblasti trestného konania ako organickú súčasť Trestného poriadku. Vychádzajúc z tejto premisy sa zaraďuje oblasť právneho styku s cudzinou do systému Trestného poriadku ako samostatná časť.

Právny styk s cudzinou obsahuje jednak právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (Piata hlava) a jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle: extradíciu (Druhá hlava), uznávanie a výkon cudzích trestných rozsudkov (Tretia Hlava) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (Štvrtá hlava).

Filozofia úpravy právneho styku s cudzinou vychádza z troch základných princípov. Prvým je prednosť a priama použiteľnosť medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 480 ods. 1). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 480 ods. 2). Tretím je použiteľnosť ustanovení tejto časti aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 481).

Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.

Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 24. hlave zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení mnohých noviel, ktoré boli prijaté najmä po roku 1989, a zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:

- Európsky dohovor o vydávaní (1957)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975

- Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)

- Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)

- Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)

- Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)

- Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)

- Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).

Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, pripravovaný Druhý dodatkový protokol k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001) ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, najmä: Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

Toto ustanovenie je premietnutím a doplnením pôvodného ustanovenia § 375 Trestného poriadku a upravuje základný princíp aplikácie ustanovení tejto časti, ktorý sa uplatňuje aj v iných oblastiach práva a je všeobecným princípom aplikácie medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej republiky. Odsek 2 vyjadruje princíp, ktorý sa aplikuje už v súčasnosti. Napriek všeobecnej doktríne o priamej vykonateľnosti medzinárodných zmlúv, väčšina mnohostranných zmlúv v trestnoprávnej oblasti vyžaduje pre možnosť ich efektívneho vykonávania určité prepojenie s vnútroštátnym právom. Ustanovenia tejto časti preto plnia vo vzťahu k týmto zmluvám aj funkciu vykonávacích ustanovení. Vzhľadom na prioritu medzinárodných zmlúv voči vnútroštátnej úprave je uplatnenie ustanovení tejto časti možné iba v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.

Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu reciprocity uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce. Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy (odsek 1). Ak medzinárodná zmluva neexistuje, je žiadosti cudzieho štátu možné vyhovieť, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by vyhovel obdobnej žiadosti Slovenskej republiky (odsek 2). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch “stupňoch” vzájomnosti: väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. Tretia hlava - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 503 – skrátené vydávacie konanie, § 550 - zaistenie majetku; a na žiadosť cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy postupovať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť, ani mu naopak zaručiť vzájomnosť (odsek 4).

Znenie odsekov 3 a 4 reaguje na možnosť potreby požiadať cudzí štát o právnu pomoc aj pri neexistencii vzájomnosti.

Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe slušnosti (“commity”) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).

Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu “extradícia” používa pojem “odovzdávanie” (“surrender”) na povinnosť “vydávať” stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi “vydávajúcim” a “vyžadujúcim".

Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný “verejný poriadok”) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

Toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií ) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).

Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.

Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.

Použitie tohto ustanovenia je použiteľné iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z  výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.

Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti

Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby.

Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci. Príslušnosť je daná policajným orgánom. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 6) , pričom sa inšpiruje filozofiou ustanovenia pôvodného § 384c ods. 1 Trestného poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny (§ 498). Obmedzenie osobnej slobody počas prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore.

Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov ( napr. Rakúsko).

Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov súd uznesením, ktoré nevyžaduje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje výnimočne (napr. uznanie cudzieho rozhodnutia) a odôvodnenie sa vyžaduje len u tých závažnejších uznesení, voči ktorým je možná sťažnosť.

Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.

I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.

Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, bez ohľadu na úpravu obsiahnutú v odsekoch 1-3, môže uplatniť náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.

Druhá hlava

Táto hlava upravuje najdôležitejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície: vyžiadanie osoby na trestné stíhanie alebo výkon trestu z cudziny a vydanie osoby do cudziny na trestné stíhanie alebo výkon trestu.

Prvý oddiel: Vyžiadanie z cudziny

Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 491. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).

Odsek 1 je zmenou pôvodného ustanovenia § 376 ods. 1 Trestného poriadku. Upresňujú sa podmienky, za ktorých súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Podmienky potvrdzujú výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 a 4 sú doplnením pôvodného textu § 376 ods. 3 Trestného poriadku. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 5) a zánik jeho platnosti (odsek 7), ktoré v doterajšej úprave chýbali a prax ukázala ich potrebu. Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 491 odsek 1. Písmená a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena c/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmeno d/ na humanitárne aspekty. Alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.

Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe. Rozširuje okruh orgánov oprávnených podať žiadosť o predbežnú väzbu o súd. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 485 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takáto žiadosť bola zaslaná aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. Ak žiadosť nebola podaná prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, musí byť toto o jej podaní informované, aby mohlo pripraviť žiadosť o vydanie.

Text odseku 1 a 2 tohto ustanovenia je zmenou pôvodného ustanovenia § 377 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá napriek problému, ktoré v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 491 a § 492. Odsek 3 reaguje na praktické potreby a je inšpirovaný ustanovením § 69 ods. 4 doteraz platného Trestného poriadku. Je možný len u osoby, ktorá bola vydaná na trestné stíhanie. Osoba, ktorá bola vydaná na výkon trestu, bude odovzdaná súdu, ktorý zatýkací rozkaz vydal, pretože tu sa dodržanie 24-hodinovej lehoty na rozhodnutie o väzbe (odsek 2) nevyžaduje. Odseky 4 až 6 sú premietnutím všeobecných ustanovení doteraz platného Trestného poriadku (§ 71 a § 334) do oblasti právneho styku s cudzinou.

Znenie ods. 1, 2 a 5 je prevzaté z pôvodných odsekov 1, 3 a 5 ustanovenia § 378 Trestného poriadku. Odsek 3 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je “daňou” za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.

Ide o upresnenie zásady špeciality, ktorá bola vyjadrená v odseku 2 ustanovenia § 378 Trestného poriadku. Okrem súhlasu vydávajúceho štátu boli doplnené ďalšie možnosti, v ktorých sa nemusí uplatniť princíp špeciality. Písmená a) až c) boli inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní. Písmeno d/ tohto odseku, rovnako ako odsek 2, reaguje na ustanovenie čl. 10 Dohovoru Európskej únie o extradícii medzi členskými štátmi Európskej únie z 27.9.1996 a anticipuje sa ním budúce členstvo SR v Európskej únii a ratifikácia predmetného dohovoru.

Odsek 2 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.

Odsek 3 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 4 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 5 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.

Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 511. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 544 až § 546.

Druhý oddiel: Vydanie do cudziny

Toto ustanovenie upresňuje časť pôvodného ustanovenia odsek 1 § 379 Trestného poriadku na základe skúseností z praxe. Účinky doručenia žiadosti ministerstvu spravodlivosti sú dôležité pre účely počítania lehôt pre predbežnú väzbu.

Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu.. Takáto definícia v súčasne platnej právnej úprave chýba. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd skúmať, najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.

Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.

Ide o nové ustanovenie a jeho účelom je ustanoviť presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno f/). Jeho potreba bola vyžiadaná praxou pri rozhodovaní o prípustnosti, či neprípustnosti vydania, nakoľko úprava v § 376 odsek 1 Trestného poriadku bola úplne nedostatočná.

Ustanovenie je prevzaté z pôvodnej úpravy v § 379 ods. 1, 2, 3 a 5 Trestného poriadku.

Skrátené (zjednodušené) vydávacie konanie bolo doplnené už do doteraz platného Trestného poriadku (§ 379a). Doplnenie spočíva jednak v podmienení možnosti použitia tohto inštitútu medzinárodnou zmluvou (odsek 1) a jednak o doplnenie možnosti vzdania sa uplatnenia zásady špeciality (odsek 3). Viazanosť tohto inštitútu na existenciu medzinárodnej zmluvy je zdôvodnená skutočnosťou, že ide o výrazné nalomenie vlastnej verejnoprávnej podstaty princípu inštitútu extradície súhlasom vydávanej osoby, čím sa znižuje ochranná funkcia vydávajúceho štátu. Je preto namieste, aby takúto výhodu mohol využiť len štát, ktorý rovnakú výhodu poskytuje aj Slovenskej republike. To isté platí ja o neuplatnení zásady špeciality. V prípade skráteného vydávacieho konania nerozhoduje súd o prípustnosti vydania, avšak musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 29h ods. 2) a vec sa následne predloží na rozhodnutie o povolení priamo ministrovi spravodlivosti (odsek 5).

Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa “riadne” vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 6). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania (odsek 7).

Odsek 1 je prevzatý z pôvodného znenia § 380a Trestného poriadku, ktorý sa dopĺňa v poslednej vete o možnosť podania návrhu na vzatie do vydávacej väzby, ak v čase zadržania osoby slovenské orgány už dostali žiadosť o vydanie.

Ide o prepracované ustanovenie § 380b Trestného poriadku. Upravuje sa (odsek 2) vecná a miestna príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem “trvalého pobytu” ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem “bydlisko”.

Ustanovenie je preformulovaným ustanovením pôvodného ustanovenia § 381 Trestného poriadku. Odsek 2 reaguje na skrátené vydávacie konanie. V odseku 2 ide o obligatórnu väzbu. Odsek 3 na rozdiel od súčasnej úpravy neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby na príkaz ministra spravodlivosti, pretože ustanovenia písmen a/ - c/ dostatočne kryjú situácie, ktoré môžu vzniknúť. Taktiež sa neupravuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 509 ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky.

Ide o preformulované, ale obsahovo totožné znenie doterajšieho ustanovenia § 382a Trestného poriadku.

Ide o nové ustanovenie, ktoré je spoločné všetkým rozhodovaniam o väzbe v rámci vydávacieho konania. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 506 ods. 2 v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Doplnenie možnosti sťažnosti je jedným z opatrení, ktoré majú posilniť procesné postavenie vyžiadanej osoby.

Ide o pôvodné ustanovenie § 380 Trestného poriadku. Dôležité je, že súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 499 ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania (t.j. trestné stíhanie alebo výkon trestu). Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 499 ods. 2. (pozri aj komentár k § 511). Nový odsek 2 upravuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o prípustnosti. V druhej vete odseku 3 je upresnenie v spôsobe rozhodovania najvyššieho súdu. V praxi boli totiž pochybnosti, či najvyšší súd má rozhodnúť sám alebo v prípade nesprávneho rozhodnutia krajského súdu mu vec vráti na nové rozhodnutie. V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd.

Odsek 1 je pôvodným odsekom 1 § 382 Trestného poriadku. Odsek 2 je novým a vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Takáto úprava doteraz chýbala, čo spôsobovalo nejasnosť, či a za akých okolností minister vydanie nemusí povoliť, aj keď je vydanie po právnej stránke prípustné.

Ide o nové ustanovenie, ktoré reaguje na potreby praxe a je inšpirované ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 507. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje “povinnosti” voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemala brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže  ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (pozri komentár k § 508). Konečne, každé vydanie “ na trestné stíhanie” je súčasne vydaním “na výkon trestu”, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený. Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.

Ide o nové ustanovenie, ktoré rieši praktický problém, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.

Ide o ustanovenie, ktoré zachováva časť právomoci ministra spravodlivosti z ustanovenia pôvodného § 327 ods. 1 Trestného poriadku, aby v prípade, ak bola alebo má byť osoba vydaná do cudziny, upustil od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.

Ide o doplnené ustanovenie pôvodného § 383 Trestného poriadku, doplnené o udelenie súhlasu s re-extradíciou a o zákaz použitia skráteného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo skrátené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.

Tretia hlava: Výkon rozhodnutí vo vzťahu k cudzine

Táto hlava upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.

Prvý oddiel: Uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia

Ustanovenie upravuje definíciu "cudzieho rozhodnutia" pre účely tejto hlavy. Uznávajú sa rozhodnutia, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a f/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a f/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv a ktorý bol upravený špecificky v § 384e Trestného poriadku (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/ a d/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. Rozhodnutia uvedené v písmene e/ (“cudzie majetkové rozhodnutie”) je potrebné odlišovať od rozhodnutí o náhrade škody vydané v adhéznom konaní, ktoré sa uznávajú v Slovenskej republike podľa noriem medzinárodného práva súkromného a procesného.

Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Navrhované znenie reaguje na praktické potreby, nakoľko úprava v pôvodnom 384a Trestného priadku nebola jasná ohľadne skutočností, ktoré má súd pri uznávaní cudzích rozhodnutí skúmať. Podmienky sú inšpirované Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami. Odsek 2 reaguje na možnosť vykonať v Slovenskej republike aj rozsudok medzinárodného súdu, predovšetkým ak pôjde o osobu, ktorá bola medzinárodnému súdu na trestné konanie odovzdaná zo Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie odstraňuje nedostatok úpravy v pôvodných ustanoveniach § 384a - d Trestného poriadku, ktorá štiepila konanie o uznanie (“exequatur”) na dve časti “uznanie” (§ 384a) a “premenu sankcie” (§ 384d), pričom ide o dve súčasti toho istého rozhodnutia. Súčasne upravuje výslovne podmienky premeny trestu, čo v doterajšej právnej úprave chýbalo resp. bolo nejasné. Od konania o exequatur sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného cudzieho rozhodnutia (§ 521). Tento postup je aj v súlade s ustanoveniami Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb a umožní, aby sa uznanie a premena sankcie uskutočnila ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 521 ods. 4).

Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodol krajský súd rozsudkom po vypočutí krajského prokurátora. Ustanovenie článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uvádza, že rozsudky sa vyhlasujú vždy verejne. Oblasť uznávania cudzích rozhodnutí je však osobitná v tom, že nejde o konanie o vine a treste, a preto sa konanie neriadi všeobecne platnými princípmi. Preto sa stanovuje vyhlásenie rozsudku na neverejnom zasadnutí len za prítomnosti prokurátora, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky.

Nakoľko nepôjde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 516 ods. 1 písm. b), ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené ako aj v ods. 3 a 4.

Ustanovenia odsekov 1-6 obsahujú lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 7) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije. Upravuje sa princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci. Odsek 6 rieši priame účinky cudzích rozhodnutí zmierňujúcich trest. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval.

Keďže ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na rozhodnutie o žiadosti a príslušnosti na prevzatie osoby (§ 522).

Odsek 1 a 2 tohto ustanovenia je preformulovaným pôvodným ustanovením § 384b Trestného poriadku. Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva.

Neupravuje sa otázka obsiahnutá v pôvodnom ustanovení 384c ods. 2 Trestného poriadku vzhľadom na presun rozhodnutia o premene sankcie do štádia uznávacieho konania a vzhľadom na ustanovenie § 521ods. 4.

Tretí oddiel: Odovzdanie odsúdeného do cudziny

Upravuje otázku právomoci na rozhodovanie o prevzatí dohľadu nad podmienečným trestom.

Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na vykonanie dohľadu. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení dohľadu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. výkon trestu, ak sa neosvedčí.

Piaty oddiel : Odovzdanie dohľadu alebo výkon podmienečného trestu

Ide o zrkadlové ustanovenia k štvrtému oddielu tejto hlavy inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964. Neriešia prevzatie výkonu celého trestu, pretože toto sa môže uskutočniť na základe ustanovení tretieho oddielu tejto hlavy.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na rozhodnutie o žiadosti (§ 526) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 527).

Ide o zrkadlové ustanovenie k § 524, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na odovzdanie výkonu dohľadu alebo výkonu podmienečného trestu do cudziny.

Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme výkon dohľadu alebo podmienečného trestu.

Štvrtá hlava: Prevzatie a odovzdanie trestnej veci

Táto hlava upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle. Vychádza z existujúcej úpravy obsiahnutej v doterajších ustanoveniach § 383a a 383b.

Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o výkon sekundárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania resp. právnu pomoc (preto sa napríklad nepoužije § 50 ods. 3, ale ani § 51 ods. 4 a 5). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.

Ide o čiastočne upravené pôvodné ustanovenie § 383a Trestného poriadku.

Toto ustanovenie je doplneným znením pôvodného ustanovenia § 383b Trestného poriadku. Znenie odsekov 1 a 2 odstraňuje nejasnosť pri aplikácii pôvodného znenia, ktoré nevylučovalo možnosť “odňatia veci” príslušnému orgánu rozhodnutím ústredného orgánu. Nové znenie jednoznačne ustanovuje, že iniciátorom odovzdania musí byť orgán, ktorý vo veci koná ako vecne a miestne príslušný. Odsek 3 je doplnením pôvodného ustanovenia o príklady situácií, v ktorých je odovzdanie veci možné iniciovať. Ich obsah je inšpirovaný skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. “Strata” právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny sa viaže až k momentu rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch o odovzdanie trestnej veci do cudziny požiadať.

Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality a univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestno-právnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát vlastné trestné konanie vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať alebo nie. I keď ide o odlišné rozhodovanie ako je rozhodovanie o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty) je tomuto rozhodovaniu veľmi blízke a preto sa zaraďuje do tohto oddielu.

Piata hlava: Právna pomoc vo vzťahu k cudzine

Toto ustanovenie definuje predmet právnej pomoci pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. Takéto terminologické vymedzenie v slovenskom právnom poriadku chýba a spôsobuje značné interpretačné problémy najmä pokiaľ ide o činnosť policajných orgánov vo vzťahu k cudzine.

Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného stíhania, vykonávajú sa v cudzine a vykonávajú sa na žiadosť slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter právnej pomoci je v tejto definícii podstatné, že nehrá úlohu, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké štádium trestného konania v Slovenskej republike.

To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj policajtov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného stíhania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam právnej pomoci vo vzťahu k cudzine, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať buď prostredníctvom generálnej prokuratúry (§ 532 ods. 1) alebo so súhlasom dozorového prokurátora (§ 532 ods. 2), ak v zmysle medzinárodnej zmluvy je možný priamy styk orgánov pri zasielaní dožiadaní o právnu pomoc.

Prvý oddiel: Dožiadania slovenských orgánov

Toto ustanovenie odstraňuje nejasnosť spôsobovanú v praxi doterajšou absenciou takéhoto ustanovenia a ustanovuje základnú normu postupu. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je definovaná orgánom, ktorý o ňu žiada.

Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.

Odstraňuje nejasnosť spôsobovanú v praxi doterajšou absenciou takéhoto ustanovenia. Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. Od tohto spôsobu doručovania je potrebné odlišovať doručovanie prostredníctvom slovenského zastupiteľského orgánu na území iného štátu, ktoré sa môže tiež uskutočniť poštou.

Dožiadania cudzích orgánov

Odsek 1 obsahuje všeobecnú formuláciu právnej pomoci v trestných veciach. Slovenské orgány môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 480 a § 482, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak by jej poskytnutie bolo v rozpore s verejným poriadkom a ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú vyžadovať zmluvnú vzájomnosť (§ 550).

Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 537 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 83, § 88, § 88b súčasného Trestného poriadku), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Tento postup treba odlíšiť od situácie upravenej v § 538 ods. 2. V tomto prípade súd vydá príkaz, avšak vlastný úkon vykoná prokuratúra, nie súd. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 537 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú povolenie na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa javí primeraným. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.). Proti rozhodnutiu súdu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť prokurátora, ktorá má odkladný účinok.

Vykonávanie úkonov právnej pomoci na území Slovenskej republiky cudzími orgánmi je v rozpore so zásadou suverénneho výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (Vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas generálneho prokurátora

Orgány cudzieho štátu sa však môžu zúčastniť pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako iné osoby (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súd, ak rozhodoval o povolení úkonu.

Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky . Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu . Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol. Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2 : ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.

Tretí oddiel: Niektoré osobitné formy právnej pomoci

Ide o upravené ustanovenia pôvodného § 383e Trestného poriadku.

Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Je podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.

Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny (§ 544 až § 546) a ide o upravené ustanovenia pôvodného § 383d Trestného poriadku. Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom k § 547.

Ide o nové ustanovenie, ktoré v tejto komplexnej podobe v doterajšej úprave chýbalo. Upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 a 3 sú prevzaté z pôvodného ustanovenia § 384 ods. 3 a 4 Trestného poriadku. Odklad odovzdania upravený v odseku 2 sa vzťahuje výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie prípadné budúce konania.

Zasielanie informácií z registra trestov sa upravujú ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.

PRECHODNÉ A Záverečné ustanovenia