Trestný zákon a Trestný poriadok sú účinné až štyridsať rokov. Vzhľadom na toto časové obdobie, a najmä spoločenské zmeny prebiehajúce po roku 1989, je potrebné uskutočniť zásadnú zmenu, t.j. rekodifikáciu trestných kódexov. Podľa Výhľadového plánu legislatívnych úloh vlády SR na roky 2000-2002 malo Ministerstvo spravodlivosti SR predložiť do legislatívneho procesu v roku 2001 úplne nový Trestný zákon a Trestný poriadok. Preto od polovice roku 1999 pôsobí pri Ministerstve spravodlivosti Komisia pre rekodifikáciu trestného práva. Prvým výsledkom jej práce bol návrh Legislatívneho zámeru Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorý bol schválený vládou SR 31. mája 2000 uznesením č. 385. Aj v tomto uznesení vlády bol určený termín pre predloženie paragrafovaného znenia oboch kódexov do konca roku 2001 (v súlade s Výhľadovým legislatívnym plánom). Pri uskutočňovaní prác na paragrafovom znení oboch trestných kódexov však bolo postupne zrejmé, že tak náročná práca, ako je príprava úplne nového Trestného zákona a Trestného poriadku, sa nedala v časovom horizonte 1,5 roka (od schválenia legislatívneho zámeru vládou) objektívne stihnúť, ak mali byť návrhy trestných kódexov predložené do legislatívneho procesu na potrebnej kvalitatívnej úrovni. Z toho potom vyplýva ich predloženie do legislatívneho procesu v termíne máj 2002.

Kriminalita - jej rozsah a závažnosť - sa stala pre našu spoločnosť ťaživým celospoločenským problémom.

Po rokoch mlčania, keď médiá o kriminalite neinformovali, po rokoch, keď oficiálnou prognózou bolo obmedzovanie, ba likvidácia kriminality v relatívne blízkej dobe hovoríme o tomto probléme otvorene, lebo najmä po revolúcii v roku 1989 sme sa začali stretávať s kriminalitou a jej brutálnymi prejavmi stále častejšie.

Na vzrast kriminality začali reagovať aj médiá v rozsahu, na ktorý verejnosť nebola pripravená, čím sa stáva, že niekedy aj menej významné a okrajové trestné činy sa stávajú stredobodom záujmu. Tu treba vziať do úvahy, že krátko po revolúcii boli zrušené trestnoprávne obmedzenia v cestovaní do zahraničia, prestali sa stíhať verbálne delikty, zrušili sa trestné činy, akými boli napr. príživníctvo a špekulácia, zrovnoprávnili sa všetky formy vlastníctva, čím stratila opodstatnenie osobitná trestnoprávna ochrana preferujúca spoločenské vlastníctvo, pričom sa však nestanovili dostatočné trestnoprávne kautely pre prechod tohto vlastníctva do súkromných rúk.

Všestranné zdôrazňovanie občianskych práv, odstránenie všetkých trestnoprávnych opatrení, ktoré tieto základné práva obmedzovali, možnosť slobody podnikania a jej reálna podpora, to všetko vytvorilo ideálne predpoklady, ktoré "podnikaví" jednotlivci využili k páchaniu nových foriem trestnej činnosti. Vznikol nový termín "tunelovanie" ktorý predstavuje náš, slovenský vklad do problematiky nazývanej všade vo svete "kriminalita bielych golierov", u nás, ale aj v ostatných postkomunistických štátoch, sme sa začali stretávať s tzv. "výpalníkmi", vznikajú nové formy majetkových a daňových podvodov, obyčajní defraudanti sa zmenili často aj na tunelárov. Tento pestrofarebný kolorit dokresľujú vydierači, najmä preto, že za vydieranie sú stíhaní aj ľudia, ktorí sa pokúšajú vymôcť svoje vlastné peniaze, ktoré (nepripravení na tvrdé trhové podmienky) ľahkovážne zapožičali, vyplatili, či zverili spravidla neserióznym špekulantským podnikateľom.

Takéto vzťahy vytvárajú pochopiteľne priaznivú pôdu aj pre vznik násilia a násilnej trestnej činnosti. Uvoľnená morálka, túžba po majetku a výhodách z neho plynúcich vedie časť populácie nielen k prejavom násilnej kriminality, ale aj sexuálnej delikvencie, pričom treba vziať do úvahy, že ani našu republiku neobišla vlna požívania drog a s tým spojenou sériou najrozličnejších deliktov.

Tieto úvahy sa začali črtať hneď po revolúcii, po r. 1989. Začali sa vyskytovať úvahy o potrebe zmien tak v Trestnom zákone ako aj (a to najmä) v trestnom konaní. Zmeny v trestnoprávnych zákonoch v r. 1989-1990-1991 boli však zmenami, ktoré rušili najmä už spomínané zásahy do občianskych práv, zrušil sa trest smrti a jednoznačne prevládli dekriminalizačné a depenalizačné tendencie. Pokusy začať vážnejšie uvažovať o koncepčných zmenách v trestnom zákonodarstve sa odsúvali na neskoršiu dobu, lebo spoločnosť sa musela vyporiadať so súdnymi i mimosúdnymi rehabilitáciami, ktoré mali odstrániť krivdy minulosti a prinavrátiť občanom vieru v zákonnosť a spravodlivosť.

Ak k tomu pripočítame problémy, ktorými žila spoločnosť v súvislosti s reštitúciami majetku a iných krívd, spáchaných uplynulým režimom, problémy s kupónovou privatizáciou a legislatívnym zabezpečením vzniku verejných obchodných spoločností, živností, spoločností s ručením obmedzeným, ako i akciových spoločností, niet divu, že problémy zásadnejšej úpravy trestného zákonodarstva (rekodifikácia trestného práva hmotného i procesného) sa odsúvali na neskorší čas.

Ak vezmeme do úvahy úlohy, ktoré stáli pred federálnymi, ako aj republikovými parlamentmi v súvislosti s rozdelením federácie a vytvorením dvoch suverénnych štátov - Slovenskej republiky a Českej republiky, niet sa čo diviť, že aktuálne problémy boja s kriminalitou sa riešili najmä novelizáciami existujúcich kódexov. Zmieniť sa treba azda aj o tom, že platné trestné kódexy (Trestný zákon č.140/1961 Zb. a Trestný poriadok č. 141/1961 Zb.) boli dodnes novelizované 29 x, resp 19 x.

K serióznejším pokusom o rekodifikáciu trestných kódexov došlo v druhej polovici deväťdesiatich rokov. Neboli však zrealizované, a preto na rozhraní tisícročí došlo k ďalším prácam, ktoré mali už zásadnejšie reagovať jednak na stav kriminality, ale mali reflektovať aj požiadavky na vysokú úroveň dodržiavania ľudských práv, na zefektívnenie, zhospodárnenie a najmä zrýchlenie trestného konania. V tejto súvislosti sa stali aktuálnymi najmä požiadavky na zvýšenie transparentnosti trestného konania, posilnenie prvkov kontradiktórnosti ako jednej z najzákladnejších záruk spoľahlivého zistenia skutkového stavu a dodržiavania procesných záruk a obzvlášť práv obvineného. V hmotnom práve vyúsťuje do popredia nielen boj so závažnou trestnou činnosťou (organizovaná kriminalita, korupcia - najmä v štátnom aparáte), ale aj drobná majetková delikvencia.

Predpokladom pre spracovanie kódexov, ako už bolo spomenuté, sa stali zásady, vytvorené za využitia poznatkov teórie a praxe, overené komparatisticky i na konferenciách a posúdené i v medzinárodných kontextoch, ktoré schválila vláda Slovenskej republiky 31.mája 2000 (Legislatívny zámer Trestného zákona a Trestného poriadku).

V priebehu rokov sa objavil nejeden hlas, aby sme nerobili samostatné zákony, ale aby sme prevzali napr. osvedčené zahraničné procesné kódexy. Sme však tej mienky, že nikto nemôže očakávať vyriešenie domácich problémov prenášaním špecifických postupov iného systému - i keď to neznamená, že by sme nemali porovnávať a študovať európske alebo i svetové systémy, lebo len tak možno vytvoriť systém, ktorý bude vyhovovať našim podmienkam a pritom zodpovedať súčasným poznatkom vedy i praxe u nás i v zahraničí.

V trestnom práve procesnom sa dajú zásadné zmeny zhrnúť do požiadaviek: zrýchliť, zefektívniť a zhospodárniť existujúci proces pri zabezpečení vysokej úrovne dodržiavania základných občianskych práv. Zásahy do týchto práv a ich obmedzovanie z procesných dôvodov obmedziť na čo najmenšiu mieru.

V trestnom procese to chceme zabezpečiť najmä dôsledným oddelením činnosti orgánov činných v trestnom konaní (prokurátor a policajné orgány) od činnosti súdu, ktorý ako nezávislý samostatný štátny orgán bude rozhodovať o obžalobe podanej prokurátorom.

V prípravnom konaní policajti pod dozorom prokurátora budú samostatne a iniciatívne objasňovať trestný čin v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, event. na podanie obžaloby. Zvýrazní sa tým samostatnosť, iniciatíva, ale i zodpovednosť polície za vyhľadanie, obstaranie a vykonanie dôkazov v tomto štádiu. Súčasne sa tým zdôrazní a zvýši zodpovednosť prokurátora, lebo akuzačný princíp, podľa ktorého len prokurátor môže podať obžalobu, zdôrazní význam prokurátorského dozoru v prípravnom konaní a súčasne zvýši jeho zodpovednosť za podanú obžalobu, ktorú bude musieť zastupovať pred súdom. Ak obžalobu "nedokáže", ak pre rozhodnutie súdu nezabezpečí potrebné dôkazy, súd obžalovaného oslobodí. Súd síce bude mať naďalej právo aj iniciatívne vykonať dôkazy, ale nebude zviazaný povinnosťou zisťovať "objektívnu" pravdu. Význam, ale i zodpovednosť prokurátora sa v takto ponímanom systéme zvýrazní aj prokurátorovi priznaným právom oportunity, t.j. právom, aby aj v prípade, že zistí, že trestný čin bol spáchaný, nepodal obžalobu, ak to bude považovať na základe svojho odborno-občianskeho posúdenia za správne.

V prípravnom konaní bude mať osobitné postavenie tzv. sudca pre prípravné konanie, ktorý bude rozhodovať o prípustnosti zásahov do občianskych práv (väzba, domová prehliadka a iné), resp. bude sa podieľať na vykonávaní niektorých dôkazov.

Na hlavnom pojednávaní by malo dôjsť k výraznému posilneniu jeho kontradiktórnych prvkov. Počíta sa s tým, že dôjde k výraznému odbremeneniu predsedu senátu od ťarchy vedenia procesu a súčasného vykonávania dôkazov. Proces bude síce naďalej viesť a o dokazovaní rozhodovať predseda senátu (samosudca), avšak samotné dôkazy by mali vykonávať strany. Posilní sa tým ich ingerencia pri dokazovaní. Zvýši to nároky na pripravenosť a prácu prokurátora i obhajcu. Obhajca v prípravnom konaní prejavuje svoju aktivitu pri výsluchoch, navrhovaním dôkazov atď. Na hlavnom pojednávaní bude ale sám viesť výsluchy osôb, ktoré budú vyslúchnuté na jeho návrh. Rovnako bude môcť svoju aktivitu prejaviť poškodený (jeho splnomocnenec).

Navrhovaná úprava počíta s tým, že by malo dôjsť k odstráneniu nekonečných odročovaní pojednávaní preto, že sa nedostaví svedok, znalec a pod. Na prvé event. druhé pojednávanie bude súce predvolávať svedkov súd, ale pri ďalšom odročení pojednávania bude musieť svoje dôkazy zabezpečiť strana, ktorá ich navrhuje, pod hrozbou, že súd inak takýto dôkaz nevykoná a návrhy obžaloby (obhajoby) zamietne.

Samozrejme takéto "kontradiktórne" vedenie procesu kladie nároky na zapisovanie (stenografovanie, resp. prepisovanie zo záznamu). Bez zabezpečenia tejto technickej stránky by ťažko bolo možné očakávať kladné výsledky. Treba tiež predpokladať, že podstatná časť trestných vecí sa bude vybavovať mimo hlavného pojednávania. Nepochybne veľkú úlohu bude zohrávať aj do budúcnosti vybavovanie vecí trestným rozkazom. Taktiež by malo nájsť širšie uplatnenie vybavovanie vecí podmienečným zastavením trestného stíhania a perspektívne by sa mala výrazne uplatniť aj probácia a mediácia, ktoré sú v súčasnosti v skúšobnom režime. Novo navrhovaným spôsobom je vybavovanie vecí dohodou o priznaní viny a prijatí trestu medzi obvineným a prokurátorom, kde obvinený uznáva svoju vinu a akceptuje navrhovaný trest. Takáto dohoda je striktne viazaná na súhlas súdu, ktorý sa musí presvedčiť, či obvinený pochopil podstatu priznania sa k spáchanému skutku, nemožnosť opravných prostriedkov, a úplnú akceptáciu uloženého trestu. Tieto formy "skráteného" konania by mali odbremeniť súdy od prejednávaní vecí na hlavnom pojednávaní, ktoré zostáva hlavnou a rozhodujúcou formou.