New Page 1

V taxatívne vymedzených prípadoch, uvedených v § 9 ods. 3 jedenásty bod, bol na konanie a rozhodnutie vo veciach súvisiacich s rozhodcovským konaním vecne príslušným ako súd prvého stupňa krajský súd. Išlo o rozhodnutie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského nálezu.

Vzhľadom na snahu presunúť všetku prvostupňovú agendu na okresné súdy a vytvoriť tak jednotnú sústavu, v ktorej budú okresné súdy predstavovať prvý stupeň a krajské súdy budú výlučne súdmi odvolacími, sa všetky konania vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania zverujú do vecnej pôsobnosti okresných súdov podľa § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Ak je teda potrebný zásah súdu do rozhodcovského konania (spory o neexistenciu, neplatnosť alebo zánik rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie rozhodcu súdom podľa § 6 ods. 2, § 8 ods. 2 článku I tohto návrhu; rozhodovanie o námietke zaujatosti rozhodcu podľa § 9 ods. 4 článku I tohto návrhu; zánik funkcie rozhodcu podľa § 10 ods. 4 článku I tohto návrhu; ustanovenie náhradného rozhodcu podľa § 11 ods. 2 článku I tohto návrhu; vykonanie predbežného opatrenia podľa § 22 ods. 2 článku I tohto návrhu; dožiadanie podľa § 27 ods. 3 článku I tohto návrhu; výkon rozhodnutia podľa § 44 ods. 1 článku I tohto návrhu ), je vecne príslušným okresný súd.

Rozdelenie pôsobnosti medzi krajské a okresné súdy v minulosti nebolo odôvodnené.

K § 36b

O neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo o zrušení rozhodcovských nálezov rozhodoval doteraz krajský súd ako súd prvého stupňa v senáte. Vzhľadom na presun vecnej príslušnosti na okresné súdy sa ustanovenie vypúšťa.

K § 39

Doplnenie textu ustanovenia je vyvolané zavedením možnosti vykonať jednotlivé úkony rozhodcovského konania aj dožiadaním súdu, v ktorého obvode sa má úkon vykonať podľa § 27 ods. 2 článku 1 tohto návrhu. V prípade, že bol na dožiadanom súde zložený preddavok na úhradu trov dožiadania a vykonanie úkony, o ktorý bol súd dožiadaný rozhodcovským súdom, neodporuje zákonu, dožiadaný súd je povinný úkon vykonať.

K § 76

Ak súd pri nariadení predbežného opatrenia uloží navrhovateľovi, aby v určitej lehote podal návrh na začatie konania, je potrebné, aby bolo zrejmé, že tento návrh môže byť podaný nielen na všeobecný súd, ale tiež na rozhodcovský súd. Zachovajú sa tak účinky predbežného opatrenia a nedôjde k jeho zániku v dôsledku nepodania návrhu v určenej lehote. Ide o spresnenie úmyslu zákonodarcu v súvislosti so zosilnením významu rozhodcovského konania.

K § 88

Ustanovuje sa osobitná výlučná miestna príslušnosť súdov na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania. Pritom je potrebné vyriešiť viacero situácií, ktoré môžu v praxi nastať. Účastníkmi rozhodcovského konania v Slovenskej republike môžu byť jednak dva „tuzemské“ subjekty, jeden „tuzemský“ subjekt a jeden cudzinec alebo tiež dvaja cudzinci. Okrem toho je potrebné zobrať do úvahy tiež, či bolo už určené miesto rozhodcovského konania, pretože podľa § 1 ods. 4 čl. I tohto návrhu je daná právomoc súdu v Slovenskej republike aj vtedy, ak miesto rozhodcovského konania ešte nebolo určené za predpokladu, že aspoň jeden účastník rozhodcovského konania je „tuzemský“ subjekt. „Tuzemským“ subjektom je potrebné pritom rozumieť fyzickú osobu, ktorá má bydlisko alebo miesto podnikania v Slovenskej republike alebo sa zdržiava na jej území alebo právnickú osoba so sídlom alebo umiestnením organizačnej zložky na území Slovenskej republiky. „Cudzincom“ je fyzická osoba, ktorá nemá miesto podnikania alebo bydlisko na území Slovenskej republiky, ani sa tu nezdržiava alebo právnická osoba, ktorá nemá sídlo ani organizačnú zložku na území Slovenskej republiky.

Ak budú účastníkmi rozhodcovského konania dva „tuzemské“ subjekty, je na konanie (napr. ustanovenie rozhodcu alebo jeho odvolanie) podľa prvej vety navrhovaného odseku 2 príslušný okresný súd, v ktorého obvode má bydlisko, miesto podnikania alebo sídlo ten z účastníkov rozhodcovského konania, ktorý podal na príslušný úkon súdu návrh (napr. návrh na ustanovenie rozhodcu). Tento subjekt sa označuje ako navrhovateľ bez ohľadu na jeho procesné postavenie v rozhodcovskom konaní. To totiž nie je rozhodujúce pre jeho postavenie v konaní pre všeobecným súdom. Návrh môžu podať tiež oba subjekty spoločne a vtedy nebude v konaní odporca vôbec.

Obdobne, ak pôjde o rozhodcovské konanie medzi „tuzemským“ subjektom a cudzincom a návrh podá „tuzemský“ subjekt, určenie miestnej príslušnosti súdu sa určí podľa prvej vety.

Ak sa v rozhodcovskom konaní bude rozhodovať spor medzi jedným „tuzemským“ subjektom a cudzincom a návrh v súvislosti s rozhodcovským konaním bude súdu podávať cudzinec, určí sa miestna príslušnosť súdu v Slovenskej republike podľa druhej vety navrhovaného odseku 2 teda podľa bydliska, miesta podnikania alebo zdržiavania sa odporcu – fyzickej osoby alebo sídla alebo umiestnenia organizačnej zložky odporcu – právnickej osoby v Slovenskej republike. Ak podajú návrh oba subjekty spoločne, určí sa miestna príslušnosť súdu podľa „tuzemského“ subjektu.

Najzložitejšia bude situácia v prípade, že obaja účastníci rozhodcovského konania v Slovenskej republike budú cudzincami (čo návrh nevylučuje). Okrem dohody cudzincov v rozhodcovskej zmluve, že ich spory sa budú riešiť podľa slovenského zákona o rozhodcovskom konaní sa vyžaduje, aby určili i konkrétne miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Miestna príslušnosť súdu sa bude spravovať miestom, ktoré je v rozhodcovskej zmluve určené ako miesto rozhodcovského konania. Inak nebude daná právomoc súdu v Slovenskej republike a ani dôvod, aby o určitom návrhu v súvislosti s rozhodcovským konaním rozhodol slovenský súd. Bez určenia miesta rozhodcovského konania v Slovenskej republike je vo vzťahu k cudzincovi daná právomoc slovenských súdov podľa § 1 ods. 4 tohto návrhu len ak druhým účastníkom rozhodcovského konania je „tuzemský“ subjekt.

Miestne príslušným na konanie o zrušenie slovenského rozhodcovského rozsudku podľa tretej vety navrhovaného odseku 2 je vždy súd, v ktorého obvode sa nachádzalo miesto rozhodcovského konanie, určené podľa § 23 článku I tohto návrhu. Nie je pri tom rozhodujúce, že niektoré úkony sa uskutočnili na inom mieste, resp. že rozhodcovský rozsudok bol podpísaný mimo územia Slovenskej republiky.

K § 106 :

Legislatívno-technické upresnenie, vyplývajúce z označenia konania, ktoré sa začína a vedie na základe rozhodcovskej zmluvy ako rozhodcovské konanie.

Rozšírenie použitia ustanovenia odseku 1 je vyvolané potrebou riešiť situáciu, ak bude podľa § 49 článku I tohto návrhu z dôvodov tam uvedených odmietnuté uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku. Aby nedošlo k denegatio iustitia v spore, ktorého rozhodnutie, vydané v cudzine nemohlo byť z určitého dôvodu uznané, dopĺňa sa do § 106 ods. 1 možnosť, aby súd znovu prejednal vec v občianskom súdnom konaní aj v prípade neuznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia v Slovenskej republike. To však predpokladá podanie návrhu na začatie konania pred súdom. Súd nebude konať ex offo.

K § 126 ods. 1:

Podľa čl. 8 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá bola podpísaná vo Vatikáne 24.novembra 2000, je „spovedné tajomstvo nedotknuteľné. Nedotknuteľnosť spovedného tajomstva zahŕňa právo odmietnuť vypovedať pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Slovenská republika garantuje aj nedotknuteľnosť tajomstva informácie, ktorá bola ústne alebo písomne zverená pod podmienkou mlčanlivosti osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.“ Podľa Koncepcie a komentára k tejto zmluve spovedné tajomstvo a aj tajomstvo informácie, ktorá bola zverená pod podmienkou mlčanlivosti, zahŕňa možnosť odmietnuť vypovedať pre štátnymi orgánmi. Spoveď vysluhuje výlučne kňaz (biskup, kardinál, nie však diakon). Spravidla ide o informovanie kňaza formou individuálnej komunikácie. Miestom spovede je zvyčajne kostol alebo kaplnka, v odôvodnených prípadoch aj iné miesto. Spovedné tajomstvo je nedotknuteľné a absolútne, čo znamená podľa kanonického práva, že spovedník nemôže ani čiastočne prezradiť inej osobe informáciu získanú pri spovedi. Diakon, kňaz, biskup alebo iné osoby vykonávajúce duchovnú činnosť, sa pri výkone svojho povolania často stretávajú so situáciou, že určitý rozhovor alebo osobné poskytnutie informácie sa uskutočnia za vopred predloženej a opodstatnenej podmienky zachovania mlčanlivosti. Inštitucionálne nejde o spoveď z dôvodu, že si to daná osoba neželá, alebo prenos informácie nenapĺňa podmienky spovede a ide napr. len o rozhovor. Duchovný z dôvodu, aby mohol vykonávať pastoračnú činnosť, musí, najmä na požiadanie klienta, prisľúbiť diskrétnosť v daných veciach. Presne sa teda vymedzujú okolnosti, za ktorých možno právo na nedotknuteľnosť tajomstva informácie uplatniť – ide o situácie, v ktorej osoba zverí ústne alebo písomne, v súvislosti s pastoračnou činnosťou a pod podmienkou mlčanlivosti istú informáciu; na iné prípady, napr. zachytenie určitej skutočnosti zmyslovým vnímaním, sa toto ustanovenie nevzťahuje.

K § 200i

Už v roku 1997 rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky o nesúlade § 200 i ods. 3 O. s. p. s Ústavou SR. Podľa uvedeného ustanovenia bol žalovaný povinný do 30 dní od doručenia žaloby vyjadriť sa k nej a navrhnúť prípadný dôkaz pravdy. Ak to žalovaný neurobil, súd pri rozhodovaní o žalobe vychádzal z tvrdení žalobcu uvedeného v žalobe. O tomto následku musel súd žalovaného poučiť. Toto ustanovenie vyvolávalo z hľadiska praktickej aplikácie množstvo problémov a práve preto dal podnet na vyslovenie jeho nesúladu s ústavou súd. Vo svojom náleze ústavný súd uviedol, že uvedené ustanovenie nie je v súlade s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Rýchlosť konania je v konaní o ochranu osobnosti potrebná najmä z hľadiska uplatnenia morálnej satisfakcie, je predsa zbytočné, ak sa podľa rozhodnutia súdu má žalovaný ospravedlniť po troch, štyroch rokoch od neoprávneného zásahu. Avšak k urýchleniu konania nemôže dochádzať na úkor iných práv garantovaných ústavou.

§ 200 i ods. 4 O. s. p. má tiež za cieľ urýchlenie konania. Podľa tohto ustanovenia je súd povinný rozhodnúť vo veciach ochrany ochrany osobnosti najneskôr do jedného roka od podania žaloby. V O. s. p. nájdeme aj iné ustanovenia, ktoré ukladajú súdu konať v určitých lehotách - § 75 ods. 2 (o predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie), § 102 ods. 1 (..., súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie). Pri predbežných opatreniach sa však rýchlosť vyžaduje vzhľadom k naliehavosti potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov, pričom súd má vykonať iba jediný procesný úkon, a to rozhodnúť o predbežnom opatrení. Je neprípustné a zasahujúce do nezávislosti súdu, aby zákonodarca stanovil súdom lehotu dokedy majú vo veci rozhodnúť. Súd totiž rozhodne vo veci, ak dospeje k záveru, že vec je zrelá na rozhodnutie, čo sa môže stať po dlhšej dobe ako 1 rok. Uvedené ustanovenie navyše nie je v súdnej praxi vo väčšine sporov o ochranu osobnosti dodržiavané, a to najmä z toho dôvodu, že by jeho striktnou aplikáciou došlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Rýchlosť konania je garantovaná aj v § 6 O. s. p. podľa ktorého súd postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby sa starostlivo zistili skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné – zásada hospodárnosti konania. Zásada hospodárnosti konania má dvojaký zmysel – znižuje nákladnosť konania a zabezpečuje účastníkom rýchlu ochranu ich práv a zákonných záujmov. Túto zásadu však nemožno realizovať na úkor starostlivosti a dôkladnosti v konaní a na úkor zistenia skutkového stavu veci.

„Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi strán, okrem prípadu, že nemajú pre rozhodnutie význam.“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Karaska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Vzhľadom na individuálny charakter každého konkrétneho sporu o ochranu osobnosti nie je objektívne možné určiť lehotu, v ktorej mal byť tento rozhodnutý bez toho, aby to v niektorých prípadoch viedlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces, konkrétne k nemožnosti predložiť pre krátkosť času všetky potrebné dôkazy a s tým súvisiaceho náležitého zistenia skutkového stavu.

Ústavný súd skonštatoval vo svojom náleze II. ÚS 64/97, že účastníci konaní, v ktorých zákon ustanovuje povinnosť rozhodnúť o veci v určenej lehote, majú právo žiadať, aby súd túto lehotu dodržal. Ďalej skonštatoval, že predkladateľ podnetu (predkladateľ namietal, že konanie o ochranu osobnosti nebolo skončené do jedného roka od podania žaloby) mal právo, aby súd o jeho žalobe rozhodol do jedného roka od jej podania. Súd v uvedenom konaní v ustanovenej lehote o veci nerozhodol, pretože svoju rozhodovaciu činnosť nezorganizoval tak, aby sa právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy naozaj splnilo. Pre rozhodnutie o porušení tohto práva nie je podstatné, či k jeho porušeniu došlo iba v dôsledku správania súdu, ktorý mal právomoc o veci rozhodnúť, alebo či podiel na porušení namietnutého práva majú aj nedostatky v organizácii súdnictva, ktoré predseda súdu označil za objektívne príčiny. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci (rozsudok z 13. júla 1983 vp veci Zimmerman a Steiner v. Švajčiarsko, § 24). Súd posudzuje dĺžku konania vo svetle skutkovej, procesnej a právnej zložitosti veci, správania orgánov štátu a účastníkov konania. Podľa judikatúry Súdu, ak súdy nedodržia zákonom predpísané lehoty, nemusí to automaticky znamenať porušenie článku 6 ods. 1 (práva na rozhodnutie veci v primeranej lehote), ale ide o okolnosť, ktorú treba vziať do úvahy pri hodnotení dĺžky konania, ktorá je pričítateľná správaniu orgánu štátu. Postoj ústavného súdu je však rozdielny, tento, ako už bolo vyššie uvedené skonštatoval, že právo účastníka konania na konanie bez prieťahov bolo porušené už samotným nedodržaním jednoročnej lehoty. Ústavný súd nemohol vzhľadom k existencii zákonnej lehoty rozhodnúť inak, avšak dôsledky môžu byť veľmi závažné. Od 1. januára bude účinná novela Ústavy, v ktorej je v ods. 2 a 3 článku 127 ustanovené: „(2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

(3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Už samotné nedodržanie jednoročnej lehoty v sporoch o ochranu osobnosti bude základom pre domáhanie sa finačného odškodnenia na ústavnom súde. Slovenská republika bude povinná platiť značné sumy. Súdy sa budú sankčnému stavu brániť tým, že budú pre „istotu“ veci ochrany osobnosti rozhodovať pred uplynutím jednoročnej lehoty, bez ohľadu na to, či vec bude zrelá na rozhodnutie alebo nie. Takáto prax súdov bude viesť k tomu, že odvolací súd bude prvostupňové rozsudky zrušovať. Prvostupňový súd už ale nebude po tom, ako sa mu vec vráti viazaný jednoročnou lehotou, pretože zo zákona nevyplýva. Vzniká tu teda právne úplne absurdná situácia.

V aplikačnej praxi súdov vytvára uvedené ustanovenie aj ďalšie technické problémy. Aby súd mohol rozhodnúť o ochrane osobnosti do jedného roka, musel by tieto veci uprednostňovať na úkor iných vecí. Situáciu by mohol riešiť rozvrhom práce tak, že by veci ochrany osobnosti sústredil do jedného súdneho oddelenia vybavovaného jedným sudcom, čo sa na niektorých súdoch aj stalo. V takom prípade by ale sudca nemohol prejednávať a rozhodovať iné veci. Takéto riešenie si ale v súčasnej situácii pri množstve nevybavených vecí a nedostatku sudcov súdy jednoducho nemôžu dovoliť. Pre praktický obraz bol stav nevybavených vecí ochrán osobností na okresných súdoch bratislavského kraja ku dňu 30. apríla 2001 nasledovný:

1) OS Bratislava I – 94

2) OS Bratislava II – 46

3) OS Bratislava III – 51

4) OS Bratislava IV – 31

5) OS Bratislava V – 41

6) OS Pezinok – 9

7) OS Malacky – 2

Ďalej treba vziať do úvahy právnu i skutkovú zložitosť sporov o ochranu osobnosti, náročnosť na dokazovanie, neustálenosť z hľadiska judikatúry, vysokú odročovateľnosť, pričom ani modelová situácia – jeden súd – jedno súdne oddelenie – jeden druh sporov (veci ochrany osobnosti) – by nezaručovala rozhodnutie vo veci najneskôr do jedného roka.

Na záver treba konštatovať, že uvedené ustanovenie § 200 i ods. 2 a ods. 4 O. s. p. konanie vecí ochrán osobnosti neurýchlilo, len ich skomplikovalo svojou samoúčelnosťou a preto by sa nemalo v modernej základnej procesnej norme nachádzať. V O. s. p. je aj bez neho dostatočné množstvo ustanovení, z ktorých súdu vyplýva povinnosť konať vo veci a rozhodnúť spor v primeranej lehote (§ 6, § 114 ods. 1, ods. 2 písm. c), atď... ). V prípade ich nesplnenia sa účastníci môžu obracať na ústavný súd so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Tento by však pri neexistencii spornej zákonnej lehoty nebol nútený skonštatovať, že bolo porušené právo len z dôvodu nedodržania lehoty, ale prihliadal by na konkrétne okolnosti sporu a zaoberal by sa zložitosťou veci, správaním účastníkov konania a orgánov štátu.

K § 216 ods.1 a § 243c

Novela Občianskeho súdneho poriadku z 3. októbra 2001 v nových odsekoch 2 a 3 v § 92 vyriešila problematiku zmeny v osobe žalobcu alebo žalovaného, ak po začatí súdneho konania došlo k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností na inú fyzickú alebo právnickú osobu, než je žalobca resp. žalovaný. Urobila tak však iba pre prípady, keď k tejto zmene, napr. postúpeniu pohľadávky, došlo v čase prvostupňového konania. Ak však k postúpeniu pohľadávky alebo k inému prípadu tzv. singulárnej sukcesie došlo v čase odvolacieho konania, príp. v čase dovolacieho konania, zmena v osobe účastníka súdneho konania nie je možná. Procesné právo však musí reagovať na zmeny v hmotnoprávnych vzťahoch, ku ktorým došlo kedykoľvek až do dňa vyhlásenia konečného rozsudku (§154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Navrhovaná zmena zákona odstráni tento problém a zabráni tomu, aby sa prejavili závažné nepriaznivé dôsledky najmä v prípade, kde postupca pohľadávky je v súdnom konaní žalobcom. Išlo by napr. o prípady, keď pôvodný veriteľ svoju úspešne uplatňovanú pohľadávku postupuje (predáva) v čase odvolacieho konania novému veriteľovi (postupníkovi).

Touto úpravou procesné právo umožňuje reagovať na zmeny v hmotnom práve a v dôsledku toho u nového veriteľa nemôže dôjsť k premlčaniu jeho nárokov.

K § 244 ods.1

Cieľom navrhovanej zmeny je rozšírenie a presná špecifikácia prieskumnej právomoci konania súdu v správnom súdnictve. Prieskumná právomoc súdu sa rozširuje o možnosť preskúmania rozhodnutia správneho orgánu o osobnom stave z hľadiska jeho zákonnosti. Táto úprava zabezpečuje poskytnutie právnej ochrany aj statusovým rozhodnutiam, ktoré boli dosiaľ preskúmateľné iba vďaka judikatúre. Keďže statusové rozhodnutia nezakladajú žiadne práva aj keď z takéhoto rozhodnutia takéto práva často vyplývajú, je nutné zabezpečiť možnosť ich prieskumu zo zákona.

K § 244 ods. 3 a 4

Cieľom navrhovanej zmeny je rozšírenie a presná špecifikácia prieskumnej právomoci konania súdu v správnom súdnictve. Prieskumná právomoc súdu sa rozširuje o možnosť preskúmania nečinnosti správneho orgánu a použitia opatrení uvedených v § 250b. Z doterajšej rozhodovacej činnosti správnych súdov vyplývajú problémy, týkajúce sa chýbajúcej právomoci súdov vo vzťahu k správnym orgánom. V nadväznosti na túto skutočnosť sa rozširuje prieskumná právomoc správnych súdov o dosiaľ absentujúcu možnosť rozhodovania o návrhoch na vyslovenie povinnosti orgánov verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) a prijímania opatrení na zabezpečenie výkonu rozhodnutia súdu v týchto veciach.

Zároveň sa presne špecifikuje a dopĺňa prieskumná právomoc správnych súdov vo vzťahu k prípadom, k preskúmaniu ktorých nás zaväzujú medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.

K § 245

Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, ale zaoberá sa iba zákonnosťou a dôvodnosťou správneho rozhodnutia.

K § 246

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stáva odvolacím súdom pre oblasť správneho súdnictva. Prenos rozhodovania na súdoch prvého stupňa na krajské súdy je pokračovaním upevňovania postavenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho a zjednocujúceho súdu. Zaťaženie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako prvostupňového a odvolacieho súdu je vzhľadom na jeho postavenie naďalej neúnosné. Táto zmena zabezpečí presun 85 % prvostupňovej agendy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na krajské súdy. Výrazne sa posilňuje zjednocovacia úloha Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

K § 246a

Vzhľadom na rozšírenie zjednocovacej úlohy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa upravuje miestna príslušnosť krajského súdu. Krajský súd je miestne príslušným pre rozhodovanie o rozhodnutí orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

K § 246b

Krajský súd sa stáva jediným príslušným súdom na prejednávanie opravných prostriedkov. Vzhľadom na túto skutočnosť sa vypúšťa možnosť prejednávania opravných prostriedkov pred samosudcom na okresnom súde.

K § 246b ods. 3

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stáva odvolacím súdom v správnom súdnictve. Vzhľadom na túto skutočnosť sú odvolacie senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zložené z predsedu a dvoch sudcov. Najvyšší súd Slovenskej republiky koná a rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu a štyroch sudcov.

K § 246c

Ustanovením sa umožňuje procesné použitie štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. V správnom súdnictve sa môže využívať aj odvolanie a preto sa upravuje jeho použitie. Používanie opravných prostriedkov je v súlade s cieľom správneho súdnictva zabezpečiť zákonnosť správneho konania.

K § 247

Vecne sa upresňuje rozhodnutie voči, ktorému môže byť predmetom prieskumu. Predmetom prieskumu môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, voči ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Ustanovenie zabezpečuje postup v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

K § 248

Negatívna enumerácia sa výrazným spôsobom obmedzuje, čím sa posiľňuje princíp generálnej klauzuly. Súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy, procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, ďalej rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, pokiaľ samy o sebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, pokiaľ samy o sebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania a rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

K § 250 ods. 5 a 6

Za súhlasu účastníkov môže príslušný správny súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. Ak má byť takto zamenený navrhovateľ, treba, aby s tým súhlasil i ten, kto má na jeho miesto vstúpiť. Tento postup je možný ak neuplynula lehota dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu. V tomto prípade nie je možné odpustiť zmeškanie lehoty.

K § 250b

Súd spravidla stanoví lehotu na doručenie rozhodnutia správneho orgánu. Na zabezpečenie plynulosti súdneho konania a vykonatelnosti rozhodnutia súdu sa zavádza lehota pre správny orgán. Vzhľadom na zložitosť a rozdielnosť správneho konania je použitie a určenie lehoty na uvážení súdu.

Ak sa v rámci správneho konania začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bezodkladne upovedomí. Pre postup správneho súdu je právne významné použitie napr. mimoriadneho opravného prostriedku v správnom konaní a preto sa správnemu orgánu ukladá povinnosť informovať o tomto súd.

Na zabezpečenie vykonateľnosti odseku 2 sa umožňuje súdu uložiť správnemu orgánu pokutu ak správny orgán nedodrží súdom určenú lehotu na doručenie rozhodnutia alebo ak vec nepredloží súdu na konanie ani po opakovanej výzve. Súd postupuje podľa odseku 2 len ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula doba troch rokov.

K § 250b ods. 5

Ide o legislatívno-technickú zmenu spresňujúcu používanie inštitútu zavedené ostatnou novelou Občianskeho súdneho poriadku spojenou s novelou zákona o obecnom zriadení.

K § 250c

Na zabezpečenie plynulosti súdneho konania predseda senátu upovedomí o nevyhovení žiadosti účastníka bez uvedenia dôvodov.

K § 250d ods. 3

Legislatívne sa spresňuje procesné rozhodovanie o zastavení konania súdom.

Doterajšie posudzovanie predsedom senátu je nahradené pre rôznosť konaní, v ktorých sa rozhoduje, pojmom súd.

K § 250f

S ohľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. júna 1999, sp. zn. PLÚS 14/98, ktorým bolo vyslovené, že ustanovenie § 250f nie je v súlade s ustanovením čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je potrebné zakotviť novú úpravu § 250f a v nadväznosti aj úpravu § 250g a § 250q.

K § 250g

K vybaveniu žaloby môže dôjsť zastavením konania alebo rozhodnutím súdu o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo s tým súhlasia. Takýto súhlas je daný tiež vtedy, ak účastník konania nevyjadrí svoj nesúhlas s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. O týchto následkoch musí byť účastník konania poučený. Žaloba je tiež vybavená ak rozhodnutie správneho orgánu bolo napadnuté protestom prokurátora.

K § 250i

Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Ustanovením sa zavádza revízny systém. Rozhodnutia správneho orgánu bude možné preskúmať nielen v medziach a dôvodov obsiahnutých v odvolaní. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených osobitným zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd posudzuje zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Súd preskúma žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu a v medziach dôvodov žaloby, pokiaľ zákon neustanovuje inak.

K § 250j

Proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu súdu ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu je prípustné odvolanie len ak bolo rozhodnutie zrušené pre nedostatočné zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie veci, nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Ustanoveniami sa vypúšťa možnosť používania mimoriadnych opravných prostriedkov. Zavedenie mimoriadneho dovolania novelou Občianskeho súdneho poriadku č. 169/1998 Z.z. sa v praxi prejavilo nie skvalitnením ale iba zväčšením nápadu na Súdy. Vzhľadom na to, že v konaní ešte bude pokračovať správny orgán nie je účelné napádať rozhodnutie správneho súdu mimoriadnym dovolaním.

K § 250q

Vzhľadom na novú úpravu § 250f sa legislatívno-technicky upravuje § 250q.

K § 250s

K § 250t

Ustanoveniami sa zavádza nová forma konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je ukrátená na svojich právach môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí.

Orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu, predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu. Súd o takomto návrhu rozhodne uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má správny orgán túto povinnosť vykonať. Ak návrhu nevyhovie, návrh zamietne. Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania ak bolo návrhu vyhovené. predseda senátu konanie zastaví, ak sa návrh stal bezpredmetným a rozhodne o trovách konania.

K § 250u

Za nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení súdu podľa § 250 t ods. 1 môže na návrh účastníka súd uložiť pokutu až do výšky 100 000 Sk, a to aj opakovane. Pred rozhodnutím o pokute si súd vyžiada stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

K § 250v

Možnosť výkonu rozhodnutia cudzieho správneho orgánu sa viaže na existujúci záväzok z medzinárodnej zmluvy. Okrem rozhodnutí cudzích správnych orgánov sa medzi vykonateľné rozhodnutia zahŕňajú aj rozhodnutia cudzích súdov vo veciach, o ktorých by podľa slovenského právneho poriadku rozhodovali správne orgány. To odráža rozdielnu organizáciu rozhodovania o týchto veciach v jednotlivých štátoch. Počíta sa len s možnosťou výkonu rozhodnutia, čo znamená, že ide o rozhodnutia, ktoré ukladajú povinnosť (spravidla zaplatenie peňažnej sumy).

Ustanovením sa nezavádza inštitút „uznania“ cudzieho správneho rozhodnutia, pretože tento inštitút je vlastný len medzinárodnému právu súkromnému, ktorého predmetom správne právo nie je.

Ide o konanie sui generis, ktoré má charakter nostrifikačného konania, preto sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania a bez vypočutia odporcu. Podmienky vykonateľnosti uvedené v § 250u musí preukázať navrhovateľ. Odporca je chránený možnosťou odvolania proti uzneseniu, ktorá je daná v zmysle všeobecných ustanovení.

K § 250w

Podmienky vykonateľnosti sa inšpirujú podmienkami uznávania cudzích rozhodnutí v medzinárodnom práve súkromnom, avšak sú prispôsobené osobitostiam správnych rozhodnutí.

Písmená a) a b) odrážajú požiadavku na konečnosť rozhodnutia, ktoré má byť vykonané v Slovenskej republike.

Písmeno c) je vyjadrením princípu nezasahovania do suverenity verejných orgánov.

Písmeno d) chráni procesné práva odporcu v pôvodnom konaní v cudzine.

Písmeno e) je vyjadrením všeobecného princípu výhrady verejného poriadku, ktorého obsah je bližšie špecifikovaný, keďže v oblasti správneho práva nemá svoj vlastný obsah.

K § 250x

Toto ustanovenie je previazaním na ustanovenia o výkone rozhodnutí v Občianskom súdnom poriadku respektíve v Exekučnom poriadku. Zároveň upresňuje, že takéto rozhodnutie nahradzuje pre potreby exekučného konania potvrdenie o vykonateľnosti podľa § 275 ods. 1 OSP resp. § 42 ods. 2 Exekučného poriadku.

K § 374 ods. 2 a ods. 3

Vypúšťa sa pojem súdny tajomník a nakoľko novým návrhom zákona o vyšších súdnych úradníkoch sa ruší funkcia súdneho tajomníka a činnosť súčasných súdnych tajomníkov budú vykonávať vyšší súdny úradníci. Táto zmena reaguje na novelu Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej budú môcť vykonávať rozhodovaciu činnosť aj zamestnancov súdov poverených sudcom.

K § 374 ods. 4

Novým odsekom 4 sa reaguje na § 6 odsek 1 zákona o vyšších súdnych úradníkoch. Proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom je možné podať odvolanie. Týmto úkonom sa rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušuje v celom rozsahu a o veci musí rozhodnúť sudca.

Sudca nemusí rozhodnúť ak rozhodnutie nadobudne po splnení podmienok stanovených zákonom právoplatnosť. O zastavení odvolacieho konania rozhodne sudca. Rozhodnutie sudcu sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa a možno ho napadnúť odvolaním.

K prílohe A :

Zrušuje sa príloha A. Vzhľadom na uznesenie vlády Slovenskej republiky zaoberajúcej sa riešením problematiky správneho súdnictva sa zrušuje princíp generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou a potvrdzuje sa generálna klauzula bez obmedzenia prílohou A.

K Čl. II

Dátum účinnosti sa stanovuje na 1. január 2003. Táto lehota je vzhľadom na závažnosť zmien touto novelou vykonaných minimálne v tomto rozsahu nutná.

Týmto návrhom zákona sa aplikuje aj čl. 8 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá bola podpísaná vo Vatikáne 24.novembra 2000, je „spovedné tajomstvo nedotknuteľné“.

K § 374 ods. 2 a ods. 3