Predkladacia správa
I.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky zo dňa 15. decembra 1992 číslo 958 gestorom členstva Slovenskej republiky v Haagskej konferencii medzinárodného práva súkromného (ďalej len “Haagska konferencia”) a vykonáva funkciu národného orgánu pre styk s Haagskou konferenciou.
V rámci plnenia týchto gestorských úloh predkladá ministerstvo spravodlivosti návrh na uzavretie Dohovoru o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine prijatého Haagskou konferenciou 25. októbra 1980.
V rámci tzv. Spoločnej pozície Európskej únie v kapitole č. 24 “Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútra” CONF-SK 50/01 z 22. júna 2001 bola Slovenská republika v oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach kritizovaná, že doteraz neurobila žiadne kroky týkajúce sa viazanosti Dohovorom o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine.
Tento dohovor je posledným z trojice dohovorov, ktoré nahradzujú a modernizujú Dohovor o civilnom konaní z 1. marca 1954 (vyhl.č. 72/1966 Zb.). Túto trojicu dohovorov okrem predmetného dohovoru tvoria Dohovor o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach z 15. novembra 1965 (vyhl. č. 85/1982 Zb.) a Dohovor o vykonávaní dôkazov v cudzine v občianskych a obchodných veciach z 18. marca 1970 (vyhl. č. 129/1976 Zb.).
II.
Dohovor o uľahčení prístupu k justičným orgánom v cudzine (ďalej len “dohovor”) nahrádza články 17 až 26 Dohovoru o civilnom konaní a prehlbuje ochranu účastníkov konania v ňom obsiahnutú a rozširuje jeho pôsobnosť.
Hlavným predmetom úpravy dohovoru je úprava právneho postavenia (procesných práv) štátnych občanov zmluvných strán dohovoru a osôb s obvyklým pobytom (ako aj právnických osôb so sídlom) na ich území v konaní v občianskych a obchodných veciach pred súdmi ostatných zmluvných strán dohovoru.
V tomto smere ide teda o medzinárodnú zmluvu podľa článku 7 ods. 4, resp. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení, pretože dohovor obsahuje priamu úpravu práv fyzických i právnických osôb.
Vzhľadom na predmet svojej úpravy ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa § 2 zákona č 97/1963 Zb., o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení (ďalej len “ZMPS”) prednosť pred ustanoveniami tohto zákona a ide teda aj medzinárodnú zmluvu, na vykonávanie ktorej je potrebný zákon (článok 7 ods. 4 Ústavy SR).
Vzhľadom na charakter svojej úpravy (dohovor z oblasti medzinárodné práva procesného) ide o medzinárodnú zmluva priamo vykonateľnú, ktorá nevyžaduje na svoje bezprostredné vykonávanie žiadne legislatívne opatrenia. Táto skutočnosť však súčasne neznamená, že efektívne vykonávanie dohovoru, a najmä “priblíženie” jeho vykonávania adresátom (občanom) nebude do budúcnosti, ako bude uvedené neskôr, vyžadovať prípadné legislatívne úpravy.
Vo vzťahu k mnohým zmluvným stranám dohovoru je problematika, ktorou sa zaoberá tento dohovor, už upravená existujúcimi dvojstrannými zmluvami uzavretými ešte bývalým Československom. Vzťah týchto existujúcich (i prípadných budúcich) zmluvných úprav a dohovoru rieši jeho článok 21, ktorý dáva prednosť tej úprave, ktorá je pre adresáta práv upravených dohovorom výhodnejšia.
I. kapitola dohovoru (“Právna pomoc poskytovaná účastníkom konania”) obsahuje v článku 1 základnú zásadu o možnosti poskytnutia oslobodenia cudzích účastníkov od platenia súdnych poplatkov, poskytnutia bezplatného advokáta a oslobodenia o hradenia iných trov občianskeho konania (“právna pomoc”) na rovnakom základe ako vlastným občanom. V tomto smere článok 1, spolu s článkom 2 dohovoru, zakladá vzájomnosť pre účely § 50 ZMPS.
Ostatné články tejto kapitoly upravujú mechanizmus pre uplatňovanie nároku účastníka z jednej zmluvnej strany na takéto oslobodenie pre účely konania pred súdom inej zmluvnej strany.
Článok 3 ukladá štátom povinnosť určiť jeden tzv. ústredný orgán na prijímanie žiadosti o právnu pomoc podľa dohovoru Vzhľadom na predmet úpravy dohovoru sa navrhuje, aby týmto orgánom bolo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti nebude samo o žiadostiach rozhodovať, ale bude o nich podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku rozhodovať okresný súd.
Článok 4 ukladá štátom povinnosť určiť jeden alebo viac orgánov na odosielanie žiadostí o právnu pomoc do cudziny. V súčasnosti sa pre účely vykonávania tohto článku navrhuje, aby odosielajúcim orgánom bolo taktiež Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Za účelom účelného vykonávania dohovoru sa však bude vyžadovať postupný prenos týchto funkcií na súdy, ktoré sú pre žiadateľa o právnu pomoc bližšie. V návrhu zákona o vyšších súdnych úradníkoch sa s poskytovaním potrebnej pomoci žiadateľom v tejto oblasti počíta. Po prijatí potrebných legislatívnych opatrení potom bude možné určiť za odosielajúce orgány podľa článku 4 dohovoru aj súdy Slovenskej republiky. Táto skutočnosť je vyjadrená aj v návrhu uznesenia, resp. jeho prílohe.
Článok 10 dohovoru je lex specialis k § 52 ZMPS.
II. kapitola dohovoru (“Zabezpečenie trov konania a výkon rozhodnutí o trovách”) upravuje zásadu cautio judicatum solvi a spôsob vzájomného výkonu rozhodnutí o trovách konania.
Článok 14 dohovoru takto predstavuje lex specialis k § 51 ZMPS. Články 15-17 dohovoru upravujú postup a spôsob výkonu rozhodnutia o trovách konania na návrh oprávnenej osoby a predstavujú tak lex specialis k Oddielu 3 ZMPS.
Článok 16 dohovoru ukladá každej zmluvnej strane určiť jeden alebo viac orgánov pre odosielanie žiadostí o výkon rozhodnutí o trovách a zároveň jeden ústredný orgán pre prijímanie takýchto žiadostí z cudziny. Pre určenie týchto orgánov platí to, čo bolo povedané vyššie ohľadne orgánov podľa článku 3 a 4 dohovoru. Navyše, na účely vymáhania trov konania preddávkovaných štátom sa navrhuje ako jeden z odosielajúcich orgánov určiť aj Justičnú pokladnicu pri Krajskom súde v Bratislave (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok).
III. kapitola dohovoru (“Výpisy z registrov a odpisy rozhodnutí”) upravuje možnosť bezplatného poskytovania kópií záznamov alebo výpisov z verejných registrov a kópie alebo odpisy súdnych rozhodnutí. Toto je ustanovenie dohovoru, ktoré sa okrem rezortu ministerstva spravodlivosti dotýka aj iných rezortov, resp. orgánov (napr. register trestov, matrika). Ide o ustanovenie, ktoré už obsahujú aj iné dvojstranné či mnohostranné zmluvy a je priamo vykonateľné bez potreby legislatívnej úpravy. Okrem toho všetky relevantné právne normy právneho poriadku Slovenskej republiky nerozlišujú medzi občanmi Slovenskej republiky a cudzincami a rovnosť cudzincov pred zákonom v tejto oblasti je zabezpečená už v súčasnosti.
IV. kapitola dohovoru (“Obmedzenie osobnej slobody a slobodný pohyb”) obsahuje úpravu procesnej a trestnoprávnej imunity cudzincov v prípade, že sa dostavia na konanie pred súd zmluvného štátu. Článok 19 dohovoru pritom nemá v podmienkach SR relevanciu, pretože obmedzenie osobnej slobody ako “zabezpečovací prostriedok” v civilnom konaní nie je slovenskému právnemu poriadku známy. Trestnoprávna imunita podľa článku 20 zodpovedá ochrane, ktorú obsahujú už mnohé dvojstranné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ide o ustanovenie, ktoré má kauzálny vzťah k § 10 ods. 1 Trestného poriadku. Toto ustanovenie Trestného poriadku s imunitou podľa medzinárodného práva (a teda aj medzinárodnej zmluvy) samo počíta, preto vykonávanie tohto článku je zabezpečené.
V. a VI. kapitola obsahuje všeobecné a záverečné ustanovenia, z ktorých majú relevanciu články 24 a 28.
Článok 24 umožňuje vyhlásenie o rozšírení jazykov komunikácie s ústredným orgánom zmluvnej strany aj na iné jazyky ako úradný jazyk tejto zmluvnej strany, angličtinu alebo francúzštinu. Z praktických dôvodov sa takého vyhlásenie nenavrhuje.
Článok 28 umožňuje zmluvnej strany dohovoru urobiť niekoľko výhrad. Podľa odseku 1 tohto článku je možné urobiť výhradu, ktorá činí uplatnenie článku 1 dohovoru závislým na vzájomnosti. Nakoľko ustanovenie § 50 ZMPS je samo založené na princípe vzájomnosti, výhrada podľa článku 28 ods. 1 dohovoru
sa navrhuje.Podľa článku 28 ods. 2 môže každá zmluvná strana pri podpise alebo ratifikácii dohovoru vylúčiť
Výhrada podľa písmena a/ proti použitiu oboch podporných jazykov (angličtiny alebo francúzštiny) podľa článku 7 ods. 2 by síce bola praktická, avšak vzhľadom na súčasnú možnosť uplatnenia vzájomnosti zo strany ostatných zmluvných strán podľa tohto článku by sa slovenské orgány mohli dostať do neriešiteľnej situácie ako odosielajúci štát (z dôvodu absencie úradných tlmočníkov do niektorých cudzích jazykov). Výhrada podľa článku 28 ods. 2 písmeno a/ sa preto
nenavrhuje.Výhrada podľa písmena b/ voči “automatickému” uplatneniu oslobodenia vo vykonávacom konaní by bola možná, avšak už v súčasnosti je Slovenská republika viazaná viacerými zmluvami, ktoré túto zásadu obsahujú, a preto výhrada by nemala veľkú relevanciu. Okrem toho by takáto výhrada mohla mať negatívny dopad na žiadateľov zo Slovenskej republiky v dôsledku uplatnenia vzájomnosti (podľa odseku 3, písmeno f/ dohovoru) zo strany ostatných zmluvných strán. Výhrada sa preto
nenavrhuje.Výhrada podľa písmena c/ ku kapitole II sa nenavrhuje, pretože by sa tým bez náhrady znemožnila možnosť uplatňovať články 17 až 19 Dohovoru o civilnom konaní vo vzťahu k ostatným zmluvným stranám (v dôsledku uplatnenia článku 22 dohovoru).
Výhrada podľa písmena d/ k článku 20 dohovoru sa nenavrhuje, pretože trend medzinárodnej spolupráce smeruje k uplatňovaniu a posilňovaniu princípu obsiahnutého v tomto článku v záujme podpory efektívneho výkonu súdnictva v civilných veciach.
Okrem toho dohovor umožňuje zmluvnej strane urobiť vyhlásenia podľa článkov 5, 9 a 16 dohovoru a rozšíriť nimi spôsoby doručovania žiadostí podľa dohovoru. Takéto vyhlásenia sa nenavrhujú, pretože mechanizmus poskytovaný dohovorom je pre potreby Slovenskej republiky vyhovujúci.
Ďalej môžu zmluvné strany urobiť vyhlásenia podľa článkov 25, 26 a 33 dohovoru. Tieto vyhlásenia však nemajú pre Slovenskú republiku ako unitárny štát relevanciu.
Dohovor ďalej upravuje vzory tlačív, ktorými sa uplatňujú žiadosti podľa dohovoru. Tieto vzory sú prílohou dohovoru a sú záväzné.
III.
Dohovor je medzinárodnou zmluvou z oblasti medzinárodného práva procesného a vzhľadom na ustanovenie § 2 ZMPS má prednosť pred ustanoveniami tohto zákona.
Ako bolo uvedené vyššie, dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy podľa článku 7 ods. 4 resp. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Vykonávanie dohovoru nebude mať osobitný dopad na štátny rozpočet Slovenskej republiky.
I keď Slovenská republika nebola v čase 14. zasadnutia Haagskej konferencie členským štátom Haagskej konferencie (členským štátom bola ČSSR) a zmluvno-technicky preto nespĺňa podmienky článku 31 dohovoru, môže Slovenská republika dohovor podpísať a ratifikovať postupom vyhradeným pred členské štáty.
Vyplýva to jednak zo stanoviska generálneho tajomníka Haagskej konferencie, pána Van Loona z 31.7.2001, číslo 15626(01)VL/AD, v ktorom reagoval na žiadosť gestora dohovoru, a jednak z precedentného postupu Českej republiky, ktorá dohovor v roku 2000 podpísala a v roku 2001 ratifikovala.
Predkladaný materiál bol v rámci pripomienkového konania prerokovaný v zmysle článku 10 ods. 1 Zásad vlády Slovenskej republiky pre oblasť medzinárodných zmlúv so zúčastnenými rezortmi. Vyhodnotenie pripomienkového konania tvorí súčasť predkladaného materiálu.