„4. V § 14 ods. 1 písmeno b) znie:

„b) príslušníci Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby a Zboru colnej správy pre trestné činy spáchané pri plnení služobných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi.“.

Doterajšie body 4 až 85 sa označujú ako body 5 až 86.

„(4) Na konanie vo veciach príslušníkov Policajného zboru, Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby a Zboru colnej správy pre trestné činy spáchané pri plnení služobných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi (§ 14 ods. 1 písm. b)), v ktorých bola do účinnosti tohto zákona podaná obžaloba, dokončí konanie súd s právomocou podľa doterajších predpisov.“.

Vojenské súdy už v minulosti prejednávali všetku trestnú činnosť nielen vojakov, ale aj príslušníkov niektorých ozbrojených zborov, a to konkrétne Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Situácia po odňatí právomoci vojenských súdov vo vzťahu k týmto osobám, ale všeobecne u všetkých ozbrojených zborov a ozbrojených bezpečnostných zborov sa postupne menila a  vzťah príslušníkov týchto zborov k plneniu svojich služobných povinností, resp. k výkonu služobných povinností zhoršil. Prispela k tomu v značnej miere určitá miestna klíma na úrovni okresov, resp. územných celkov, kde osobné väzby a vzťahy medzi príslušníkmi týchto zborov, ale i k orgánom trestného konania prispeli k pocitu beztrestnosti a k zníženiu obáv z možného postihu za protiprávne konanie. Dokladom toho sú aj posledné udalosti, najmä príslušníkov Policajného zboru.

Druhou problémovou oblasťou je otázka postihu týchto osôb za vojenské delikty. Podľa súčasného stavu nie je možné u príslušníkov ozbrojených zborov aplikovať dvanástu hlavu osobitnej časti Trestného zákona, teda časť o vojenských trestných činoch. Pritom z hľadiska plnenia služobných povinností a zvlášť z hľadiska potrieb disciplíny a poriadku v zboroch nie je zo všeobecného hľadiska príliš veľký rozdiel medzi nimi a vojakmi. Samotný postih aj za závažné porušenie disciplíny (ktoré sa u vojakov považuje za vojenský trestný čin) vo forme postihu podľa pracovnoprávnych predpisov sa ukázal ako neúčinný.

Odporcovia tohto riešenia argumentujú otázkou rovnosti pred zákonom, poukazujú na špeciálne súdnictvo a vyslovujú obavu o zhoršenie postavenia príslušníkov citovaných zbrojených zborov z pohľadu Trestného zákona v prípade postavenia pred vojenský súd. V prvom rade treba uviesť, že príslušníci ozbrojených zborov a ozbrojených bezpečnostných zborov majú veľké právomoci zasahovať do základných práv a slobôd občanov a teda nie je možné uprieť štátu, aby upravil i otázku ich postavenia z hľadiska jurisdikcie. Pritom práve vojenské súdy sú schopné urýchlene riešiť ich trestné veci, podstatne rýchlejšie ako doteraz príslušné okresné, či krajské súdy. Toto urýchlené konanie nesporne prispieva k odstráneniu právnej neistoty obžalovaných príslušníkov. Konečne Trestný zákon dáva u týchto osôb možnosť vojenským súdom zohľadniť náročnosť ich služby v zmysle § 294 ods. 1, 2 Tr. zák. (teda neposudzovať celú skupinu vojenských trestných činov za trestný čin ak je stupeň ich nebezpečnosti pre spoločnosť malý, resp. upustiť od potrestania aj pri ďalších trestných činoch, ktorých stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je tiež malý, alebo ak veliteľ, alebo náčelník ponúkne výchovné pôsobenie na páchateľa a súd sa domnieva, že vzhľadom na to, na povahu spáchaného činu a na osobu páchateľa sa uloženie trestu nejaví potrebným). Nie je možné tiež prehliadnuť, že až 80 % sudcov vojenských súdov má skúsenosti z prejednávania trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže.